Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/793/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219477
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219477.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: M., O.., so sídlom S., M. XX,
IČO:XXXXXXXX,zastúpenéhoX.I.R.M.,O.sosídlomS.,V.X.,protiodporcovi:O.U.,zastúpenejB.O.
O. U., so sídlom S., H. C. XX, o zaplatenie 3.171,22 Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. apríla 2015, č.k. 8C/205/2012 - 160 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa
16.04.2015 a súčasne návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady
majetkovej škody vo výške 3.171,22 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 634,24 Eur z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Svoje rozhodnutie týkajúce sa návrhov

na prerušenie konania odôvodnil po právnej stránke ust. § 109, ods. 1 písm. b), § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p. s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že navrhovateľ elektronickým podaním zo dňa
16.04.2015 podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Toto podanie navrhovateľa (návrh

na prerušenie konania) je obsahovo totožné s jeho podaním zo dňa 20.12.2013, o ktorom návrhu na
prerušenie konania tunajší súd rozhodol uznesením č.k.8C/205/2012-114 zo dňa 03.12.2014 tak, že
návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k.
6Co/54/2015-129 zo dňa 04.02.2015 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súd
návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 16.04.2015 zamietol s odôvodnením, že povinnosť
súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa §

109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie
o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a
nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V tejto veci bolo pritom rozhodnuté odvolacím
súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto

podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca
nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania,
pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenomkonaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie
ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá
žiadny právny následok so začatým súdnym konaním, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti

uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť
vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté
nadriadeným súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), pričom o túto situáciu v tomto prípade nejde. Navrhovateľ
elektronickým podaním zo dňa 16.04.2015 (podanie datované 16.04.2015) podal tiež návrh, aby súd
konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s odôvodnením, že pred Okresným súdom Prešov

prebieha pod sp.zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa
mal podľa žalobného návrh dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni
na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc EÚ
zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania
zo dňa 16.04.2015 odôvodnený vyššie zamietol s odôvodnením, že povinnosť súdu prerušiť konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti,
ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V konaní pred Okresným súdom

Prešov je navrhovateľ v tomto konaní (M., O.) v opačnom postavení, a to v postavení žalovaného
a žalobcom je zrejme povinný z príslušného exekučného konania. V exekučnej veci pred Okresným
súdom Prešov podľa návrhu na prerušenie konania sa viedlo proti žalobkyni (ako povinnej) exekučné
konanie, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danom prípade
bol teda postup Okresného súdu Prešov v príslušnej exekučnej veci iný ako v posudzovanej exekučnej

veci pred tunajším súdom. Tunajší súd totiž žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol a v konečnom dôsledku exekučné konanie zastavil. Akýkoľvek výsledok
zodpovedania prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom EÚ v danom konaní pred Okresným súdom
Prešov podľa názoru súdu nemá žiaden význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

Svoje zamietavé rozhodnutie vo veci samej po právnej stránke odôvodnil § 41 ods.2 písm. c), d), § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady
škody na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nerozhodnutí súdu o žiadosti na

vydanie poverenia súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote.
Odporca žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady
vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať

aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup
v rozpore s platnými právnymi normami.

Súdny exekútor podal dňa 02.05.2012 na Okresný súd Prievidza žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 23.05.2012 č.k. 15Er/1440/2012 - 13

(do troch týždňov) predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok nebolo možné pre neplatnú rozhodcovskú doložku považovať za spôsobilý exekučný titul a
následne exekučné konanie zastavil.

V predmetnej exekučnej veci bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa

02.05.2012, t.j, po 01.06.2011. Súd rozhodoval o tejto žiadosti rovnako po 01.06.2011, t.j.
za účinnosti Exekučného poriadku v znení platnom po 01.06.2011. V čase podania predmetnej žiadosti
o udelenie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodnutia rozhodcovského súdu ako
exekučného titulu neexistovala. V zmysle § 44 ods. 2 veta druhá a tretia ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2, písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu (predmetnýexekučný titul) je rozhodnutím rozhodcovského súdu podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v
znení účinnom po 01.06.2011. Z tohto vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po
zákonom stanovenej lehote s omeškaním, je nepravdivé a zavádzajúce. Exekučný súd sa nedopustil

žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila.
O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. S poukazom
na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom od 01.06.2011 preto nie je
možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti po 15-dňovej lehote ako

nesprávny. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
3Cdo/146/2011,3MCdo/11/2010,5Cdo/291/2010arozhodnutíÚstavnéhosúduSRIV.ÚS60/2011,I.ÚS
16/2002. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva
z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a

stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Napríklad z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 vyplýva, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcieoznačízaexekučnýtitulrozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak
nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský
rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný
tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený

výkon rozhodnutia neprípustný. Ďalej napríklad rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci
ASTURCOM TELECOMUNICACIONES SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08). Súdny dvor
rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci
vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom

rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak
vznik a ani výšku ním uplatňovanej škody ako skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná

podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel
prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov
exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. Záverom súd uvádza, že podmienky pre priznanie
nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. V tomto prípade podmienka

existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej veci splnená nie je. Nemôže
byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi neprávnym úradným postupom
a škodou. Pre nepreukázanie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
u odporcu, t.j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody
a chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody súd návrh

navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnému
navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu trov konania. Úspešný odporca nevyčíslil trovy konania, zo
spisu nevyplývajú žiadne jeho iné trovy konania ani trovy právneho zastúpenia, súd preto rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm.

a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právnehoposúdenia veci. Namietal, že okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o

skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci

súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých

omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva
nakontradiktórnekonanie,kedynavrhovateľakostranakonanianeboloboznámenýsobsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že
súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho

konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať
sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu

udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi

opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,

nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť

poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2

O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom
skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po
zákonom stanovenej lehote na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa žiadosť zamietol uznesením zo
dňa 23.05.2012 a exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 02.05.2012. K rozhodnutiu súdu tak došlo do 3 týždňov po doručení

žiadosti o udelenie poverenia, pričom dôvodom jej zamietnutia bol nesúlad exekučného titulu, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok so zákonom.

Krajský súd dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu
15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie

exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy
pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu
je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi
problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich

odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni
Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje
žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z
jazykového,gramatickéhovýkladuust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,žezákonodarcanemal
na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“

súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i
na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. §
44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov
zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého

je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti. V preskúmavanej veci bola naviac
žiadosť o udelenie poverenia v exekučnom konaní podaná za účinnosti Exekučného poriadku v znení
platnom po 01.06.2011. Ako správne uvádza prvostupňový súd, ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení platnom po 01.06.2011 upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota sa netýkala prípadov, ak boli exekučným
titulom vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené a s účinnosťou od
01.06.2011 rozhodnutia rozhodcovských súdov.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať tiež na to, že aj nie každý prípadne zistený prieťah v
súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného

súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri
kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétneokolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov

Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia
do 3 týždňov po doručení žiadosti, vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci (nutnosť vykonania šetrenia
za účelom spárovania podaného návrhu s konkrétnym exekučným konaním, čo v návrhu navrhovateľ
neuviedol, nutnosť materiálne preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok,
množstvo obdobných návrhov podaných na daný súd navrhovateľom v rovnaký deň) nebolo možné

považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť za škodu

z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol
domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu ako nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“). Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013
sp. zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť

rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.

1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,

že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo
veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení, pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie

pojednávania. Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na
deň 21.04.2015. Predvolanie na pojednávanie prevzal jeho právny zástupca dňa 19.02.2015, písomné
vyjadrenie odporcu mu bolo doručené 26.09.2013. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5-
dňoválehotanaprípravupojednávania,alenavrhovateľmaloveľaväčšíčasovýpriestornatútoprípravu,
mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa

v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu, písomného vyjadrenia odporcu, na
ktoré mohol v dostatočnom časovom priestore reagovať.Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
no nedostavil sa. Okresný súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.

zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto

práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie

pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania doručeného dňa 16.04.2015 sa za dôvod
pre zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným

spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože
nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na
Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a na prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach v konaní pred OS Prešov č.k. 7C 6/2010. Súd prvého stupňa
oba návrhy na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že nie sú dané zákonné podmienky
na obligatórne prerušenie konania podľa 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ani fakultatívne prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd na základe
podkladov v ňom obsiahnutých, v otázke posúdenia dôvodnosti oboch návrhov navrhovateľa na
prerušenie konania dospel k správnym skutkovým záverom a tieto správne právne posúdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia ústavného súdu, o ním podanej ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa porušenia práva na
zákonného sudcu a nestranný súd.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že prejednávaná vec bola od začiatku konania pridelená na
prejednanie a rozhodnutie sudkyni W.. A. M., ktorá nebola uznesením Krajského súdu Trenčín č. k.
17NcC/663/2012-16 zo dňa 06.11.2012 vylúčená z prejednávania a rozhodnutia danej veci.
V dôsledku prerozdelenia spisov, bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni W.. D. J.,ktorá rovnako nebola uznesením Krajského súdu Trenčín č. k. 17NcC/41/2013-23 zo dňa 20.02.2013
vylúčená z prejednávania a rozhodnutia danej veci, ktorá v konečnom dôsledku o návrhoch na
prerušenie konania a tiež vo veci samej rozhodla. Na strane terajšej zákonnej sudkyne nebola zistená

existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a
rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z
hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadnu zmenu skutočnosti predstavujúcich dôvod na vylúčenie tejto sudkyne
a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietanej sudkyne, nemôžu byť ani úvahy navrhovateľa založené na skutočnosti, že prvostupňový súd

svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na
strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k
účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné
rozhodnutie. Na základe uvedeného, bol prvostupňový súd povinný v prejednávanej veci ďalej konať
na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že
navrhovateľ by podal ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení konajúceho

sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v
prejednávanom prípade, nie sú doposiaľ dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., keďže otázka, či je pôvodne konajúci sudca vylúčený z dôvodov,

uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej sťažnosti, bola právoplatne vyriešená postupom podľa §
14 a nasledujúcich O.s.p.. Preto ani prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 17NcC/41/2013-23, nemôže byť podľa názoru odvolacieho
súdu bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom na prerušenie
konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný

súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. III. ÚS 479/2014-10 zo dňa
06.08.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon
o ústavnom súde), čím pominuli, a v čase samotného podania návrhu na prerušenie konania a následne

aj rozhodnutia súdu prvého stupňa už ani neexistovali skutkové okolnosti od ktorých odvodzoval v tomto
smere navrhovateľ dôvodnosť návrhov na prerušenie konania.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu zodpovedania prejudiciálnych otázok,
ktorý súd prvého stupňa rovnako zamietol, aj v tomto smere odvolací súd považuje rozhodnutie súdu

prvého stupňa za vecne správne.

Pred Okresným súdom Prešov je pod č. k. 7C/6/2010 vedené konanie o náhradu škody proti O.
U., v zastúpení B. O. O. ako odporcovi v 1. rade a proti M. O.., teda v tomto konaní vystupujúcemu
navrhovateľovi ako odporcovi v 2. rade, predmetom ktorého je uplatnený nárok na náhradu škody

pre porušenie komunitárneho práva, týkajúceho sa ochrany spotrebiteľa. Škoda mala navrhovateľke
vzniknúť tým, že v exekučnom konaní sa vymohlo voči nej plnenie na základe neprijateľnej podmienky, a
to rozhodcovskej doložky. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 07.10.2013 uvedené konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla položiť odporkyňa 1/, teda O. U. v zastúpení B. O. O. Predmetom prejudiciálnych

otázok je: 1/ či môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva
predtým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho
poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v
tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon
rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti navrhovateľky požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia,

2/ v prípade, ak áno, či je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré popisuje v predmetnom konaní vystupujúca navrhovateľka vzhľadom na daný skutkový
stav, najmä na jej absolútnu nečinnosť a nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy,
umožnených právom členského štátu, 3/ ak ide v predmetnom prípade o dostatočne závažné porušenie
komunitárneho práva, či je navrhovateľkou uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský

štát; či možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným
obohatením, 4/ či má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred
náhradou škody.Okresný súd Prešov uznesením č. k. 7C/6/2010-269 zo dňa 07.10.2013 rozhodol o prerušení
konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. Proti uzneseniu bolo
podané odvolanie, o ktorom Krajský súd Prešov rozhodol dňa 22.12.2014 č.k. 12Co/127/2013-290 tak,

že zrušil predmetné uznesenie Okresného súdu Prešov a vrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu zistenia,
že neexistuje rozhodnutie uvedeného súdu o tom, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie
v konkrétnej prejudiciálnej otázke, pričom úvahy Okresného súdu Prešov o predložení prejudiciálnej
otázkyzostalilenjehoúvahami,pričomkonkrétnerozhodnutieotom,žepožiadaSúdnydvorEurópskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke, resp. že už naformuloval otázky a tieto predložil

súdnemu dvoru, nebolo preukázané, z ktorého dôvodu nie je ani zákonný dôvod na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. V odôvodnení tiež uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa
neurobil prvý krok v tom, že sa rozhodol požiadať Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie v
konkrétnej predbežnej otázke, nie je jasné, aké predbežné otázky vôbec súdnemu dvoru položené budú,
pričomrozhodnutieoichpoloženímusípredchádzaťprerušeniukonania.Zúradnejčinnostiodvolacísúd
zistil, že OS Prešov následne uznesením pod č.k. 7C 6/2010-316 zo dňa 12.03.2015, právoplatným dňa

30.04.2015 rozhodol o položení prejudiciálnych otázok v uvedenom konaní a zároveň konanie prerušil
do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o týchto otázkach.

Dôvodom navrhovateľom žiadaného prerušenia konania v preskúmavanej veci, je podľa jeho názoru
zásadná významnosť zodpovedania vyššie uvedených otázok, pre posúdenie postupu súdu prvého

stupňa v prejednávanej veci.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie
prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové

odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených
v týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia konania
zo zákona.

Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená také, ktoré
nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom tu je zásada hospodárnosti konania,
preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr výnimku, ako pravidlo.
Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie je
povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe súdu, či v prípade vzniku

určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší, alebo bude v konaní
pokračovať.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti aj návrhu na

prerušenie konania z dôvodu predloženia vyššie uvedených prejudiciálnych otázok SD EÚ, napriek
tomu, že aktuálne mu už boli preukázateľne predložené, pretože vyriešenie otázok porušenia
komunitárneho práva v rámci iniciovaného konania na Súdnom dvore Európskej únie, v dôsledku čoho
bolo prerušené konanie vedené pred Okresným súdom Prešov pod č.k. 7C/6/2010, vzhľadom na znenie
položených prejudiciálnych otázok, nie je objektívne spôsobilé mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej

v predmetnom konaní. Proti navrhovateľke, ktorá sa v predmetnom konaní náhrady škody domáha,
bolo v exekučnom konaní vymožené plnenie na podklade neprijateľnej rozhodcovskej doložky a pred
Európskym súdnym dvorom má byť zodpovedané, či vzhľadom na absolútnu nečinnosť navrhovateľky
a nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy ide o také závažné porušenie komunitárneho
práva, ktoré by bolo spôsobilé privodiť na jej strane právo na náhradu škody, prípadne

bezdôvodné obohatenie a založiť zodpovednosť odporcu 1/ za vznik takejto škody. V
tomto konaní, ktoré navrhovateľ žiada prerušiť, však tento uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá podľa jeho tvrdenia mu mala vzniknúť nesprávnym úradných postupom exekučného súdu
spočívajúceho v tom, že o jeho žiadosti na vydanie poverenia bolo rozhodnuté po uplynutí
zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, teda zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok,
iniciovaných v rámci prebiehajúceho konania pred OS Prešov pod č.k. 7C/6/2010, nie je spôsobilým
dôvodom na fakultatívne prerušenie konania v preskúmavanej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c)O.s.p., ktorého sa domáha navrhovateľ. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil ani dôvod
na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 O.s.p., a to pre neexistenciu skutočností,
spôsobilých mať za následok takýto postup súdu. Zodpovedanie ani jednej z položených otázok nemá

vplyv a zásadný význam pre rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci a toto tiež
nemôže ovplyvniť a netvorí tiež prekážku meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu tejto veci. K námietke
navrhovateľa, že súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2
O.s.p. je uvedené rozhodnutie o prerušení konania vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti.

Ďalej krajský súd dodáva, že vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným
sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak prvostupňový súd uprednostnil
princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným
dôvodom podania samotného návrhu. V konečnom dôsledku ako bolo už vyššie uvedené ústavný súd o
sťažnosti navrhovateľa rozhodol, čím pominuli, resp. v čase rozhodovania súdu už neexistovali skutkové
dôvody od ktorých odvodzoval navrhovateľ opodstatnenosť podaného návrhu na prerušenie konania.

Odvolací súd dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s
všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo
vyjadrení účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k

právam iných osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ako aj v
mnohých analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho
šikanóznyvýkon,ktorýsaprejavujeajvprocesnýchobštrukciáchvuvádzanýchkonaniach,odďaľujúcich
rozhodnutia vo veci samej. V súlade so zásadou iura novit curia si totiž súd rozhodujúci o takomto
návrhu na prerušenie konania musí byť vedomý účinkov svojho postupu aj z toho hľadiska,

že zdĺhavosť konania v dôsledku jeho prerušenia v princípe predlžuje stav právnej neistoty účastníkov
konania do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu druhého účastníka môže stať len iluzórnym a toto
vo svojej podstate ohrozuje (mutatis mutandis I ÚS 66/03).
Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený
sudca, túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov
Okresného súdu Prievidza, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 20.
februára 2013 pod sp.zn. 17NcC/41/2013 - 23 bolo rozhodnuté tak, že sudkyňa Okresného súdu

Prievidza W.. D. J., nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je
okresným súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy §
14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že
vyššie uvedená sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní

neuviedol žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by
bolo možné mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka nesprávny úradný postup. Vzhľadom
na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním naprvé pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 26.09.2013 a bolo tiež dané sudcom ústne na pojednávaní,
ktorého sa navrhovateľ bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie, sú z väčšej časti zmätočné
a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval

vylúčenýsudca,žesavovecinenariadiloanineuskutočniloústnepojednávanie,žeústavnýsúddoposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval
porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.