Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/107/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413204240
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8413204240.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka Kohúta

a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 8C/92/2013-46 zo dňa 11.6.2014, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady majetkovej škody sumu 395,54 eur a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy 79,11 eur a tiež náhrady trov konania. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k.
10NcC/38/2012-15 z 22.10.2012 boli sudcovia Okresného súdu Poprad vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci a táto bola prikázaná Okresnému súdu Kežmarok.

2. V žalobe žalobca uviedol, že jeho nárok vznikol na základe nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Poprad ako exekučného súdu spočívajúceho v nerozhodnutí o jeho žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho
bezdôvodnej nečinnosti po podaní žiadosti v dĺžke viac ako 356 dní. Nárok uplatnil podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Skutkový základ žaloby odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol písomným podaním
podľa § 38 a násl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre

pohľadávku, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) W. D., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci č. E.M. XXXX/XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
(rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Poprad, ktorý požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných v exekučnom konaní bola založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek tomu, že
predmetná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu

s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac
ako 356 dňoch od podania žiadosti (až 3.5.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenejdoby. Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa

počas konania žalobca nachádzal. Neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Takýmto nesprávnym postupom súdu bolo ohrozené legitímne očakávanie žalobcu, že správnym
postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. O okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil
do porušenia jeho práva a spôsobenia škody, sa dozvedel až po doručení upovedomenia o začatí

exekúcie. Vo veci vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun. Opakovane bezvýsledne žiadal
o informácie o stave konania, opakovane podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Následne postupoval
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody
vo výške 395,54 eur, ktorá predstavovala náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť

priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Ďalej si uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupom.Žalobcazastávalnázor,ženesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu
je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené

jeho legitímne očakávania, že správnym postupom exekučného súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu ho vystavil viacerým rizikám, a to že dôjde k zániku
povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Náhrada
nemajetkovej ujmy je spravodlivou satisfakciou za porušenie jeho základných práv vzhľadom aj na
neexistenciu žiadneho vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu.

Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 79,11 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre
priznanienáhradyškodypodľazákonač.514/2003Z.z..Namietalazmätočnosťžaloby,stým,žežalobca

síce označil niektoré dôkazy, najmä odkázal na exekučný spis, avšak nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či
nemajetkovej ujmy. Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci doručená na
súd, je zrejmé, že žalobca žalobu nepodal po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Žalovaná

poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázala na znenie ust. § 44 ods.

2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011
Z.z., účinnej od 1.6.2011, podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z tohto dôvodu
zastáva názor, že ak v danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná
na súd po 1.6.2011, nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v

nerozhodnutí exekučného súdu o žiadosti na udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote, nemá
oporu v zákone. Pokiaľ žiadosť o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentovala, že
podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinného do
31.5.2011 z 15-dňovej lehoty boli síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené, avšak správnosť aplikácií týchto ustanovení aj na rozhodcovské

rozsudky osvedčila autentickým výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení. Podľa
dôvodovej správy výslovne vloženie aj pojmu „rozhodnutia rozhodcovských súdov“ do ust. § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku len explicitne ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k mylným
interpretáciám tohto ustanovenia. Toto ustanovenie sa správne aplikovalo pri rozhodovaní súdov aju žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov pred
1.6.2011. Uviedla, že prax už dávno poukázala, že 15-dňová lehota na udelenie poverenia exekútorovi
je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie v prípade, že

exekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudok,atopredovšetkýmposúdiťexistenciudôvodovuvedených
v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere považovala za
dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý nevylúčil posúdenie zmluvnej podmienky
aj v exekučnom konaní. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentovala, že
nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonov ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní.

Zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu
úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná
poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak
tieto boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Žalovaná ďalej vzniesla námietku

premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
žalobcovi mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v udelení poverenia na
vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto skončila uplynutím 3 rokov
odo dňa, keď uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia. Preto, ak došlo k uplynutiu 15-

dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom doručenia žiadosti o predbežné
prerokovanie nárokov), nárok je premlčaný. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za
škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
tvrdenia, neuviedol, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a vznik skutočnej škody či ušlého
zisku ani nepreukázal. Žalovaná nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu

tak, ako si ju uplatnil v konaní. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá poskytovaním spotrebiteľských
úverov nepochybne potrebuje svoj informačný systém, tento na správu svojich pohľadávok využíval pred
a aj po období tvrdených prieťahov v exekučnom konaní, a to na správu pohľadávok, ktoré boli a aj ktoré
neboli predmetom exekučných konaní. V uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala na dve
skutočnosti, a to že Ústavný súd SR pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenia za

zbytočnéprieťahypodrobneskúmalkaždýjednotlivýprípad,pretoúvahužalobcu,ktorávychádzaz20%
istiny a príslušenstva, nepovažovala za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliadal, okrem iného, aj na
význam sporu pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento
prostriedok nevyužil, je podľa rozhodnutia ústavného súdu neprijateľné, aby mu bola nemajetková ujma
priznaná. Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.

Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobca ako právnická osoba, preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobca tiež bližšie nešpecifikoval tvrdený
zánik a ovplyvnenie jeho podnikateľských aktivít. Nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva nie
je pre neho dostatočným zadosťučinením, a naviac, nepreukázal ani to, že by sa mu mala poskytnúť
náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že

podnikateľská činnosť žalobcu, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje
práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná namietala aj to, že
žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého z exekučného spisu
Okresného súdu Poprad sp. zn. 7Er/295/2010 zistil, že žalobca ako oprávnený viedol exekučné konanie
proti povinnému W. D., nar. XX.X.XXXX, D. Q. XXX/X, N., pre vymoženie pohľadávky vo výške 71,09
eur s príslušenstvom a trov exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8 z

13.1.2010 sp. zn. I. XXXXX/XX. Exekučné konanie začalo spísaním návrhu na začatie exekúcie dňa
12.5.2010 na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Bratislava,
Záhradnícka 60, a bolo vedené pod č. E.. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručil exekučnému súdu 16.7.2010. Uznesením č. k. 7Er/295/2010-13 z 21.3.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 14.5.2011, exekučný súd zastavil exekučné konanie a súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekučného konania nepriznal. Ďalej súd citoval ust. § 3 ods. 1, 2, ust. § 9 ods. 1, 2,
ust. § 15 ods. 1, 2, ust. § 16 ods. 1, ust. § 17 ods. 1 až 3, ust. § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Konštatoval, že v danej veci žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie bola súdu doručená 16.7.2010 a v tejto súvislosti citoval ust. § 44 ods. 2 a ust. § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku, s tým, že vychádzajúc z citovanej právnej úpravy prisvedčil žalobcovi, že v
danej veci v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní
na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval výslovne
prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný poriadok však procesnú 15-dňovú
lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu. Z

tejto lehoty boli v čase podania žiadosti výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené. Výnimku u týchto exekučných titulov však zákon upravoval práve z
dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená,
že materiálnemu prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania
predmetnej žiadosti o udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum
súladu exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať v

nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval
súdu aj bez návrhu zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/. Teda, ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť
predmetom rozhodcovského konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Takýto materiálny prieskum súdu bol v súlade so zákonom. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon
neukladá. V danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdneho exekútora
dňa 16.7.2010 žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením č. k. 7Er/295/2010-13
zo dňa 21.3.2011 zastavil exekučné konanie a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.5.2011. Súd
sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o

žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15-dňovej zákonnej lehote. Exekučný
súd žiadosti nevyhovel, pričom pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania nebol viazaný žiadnou
zákonnou lehotou. Súd preto nemohol prijať vo veci záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. V danej veci súd za právne najvýznamnejšiu

skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom
konaní z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť,
že žalobca na exekučnom súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, keď
podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobca ako oprávnený len v roku 2010, t.j. v roku podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v danej veci podal na súd 421 žiadostí o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a v roku 2011 cca 312 žiadostí. Súd poukázal na Nález Ústavného
súdu SR č. II.ÚS/520/2012-39 z 10.7.2013 vydaného v obdobnej exekučnej veci iniciovanej žalobcom
akosťažovateľom,podľaktorého:„...Ústavnýsúdkonštatuje,žezaťaženosťsúdov,nadmernémnožstvo
vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na

krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd
však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu
práv na konanie bez zbytočných prieťahov v tak povediac nehromadných veciach. Nešlo teda o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k
dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu

zaťaženosti aj naďalej plne platí... Avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci sa
táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady
obdobné, kde ako už Ústavný súd uviedol, jediný sťažovateľ inicioval konania v stovkách typovo
obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak Ústavný súd túto skutočnosť musel

zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitostí vecí, o ktorých súd koná a kritériá správania
sťažovateľa ako účastníka konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom
podaní sťažovateľa ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľa. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobutrvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa
so všetkými návrhmi sťažovateľa sa tak nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote aj ostatným účastníkom iných

konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už Ústavný
súd v minulosti prezentoval, napr. v rozhodnutí sp.zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na
konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „... v rovnakom čase na identickom súde sa právo
na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Súd vychádzajúc z okolností

predmetnéhoexekučnéhokonaniaprijalzáver,žeexekučnýsúdnepostupovalnesprávneajehokonanie
nemožno kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Keďže žalobca nepreukázal splnenie
jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup
štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tento právny záver nepovažoval za
hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

5. V ďalších dôvodoch súd ešte zdôraznil to, že žalobca v konaní nepreukázal to, že by o prieťahoch v
predmetnom exekučnom konaní bolo rozhodnuté niektorým z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. §
9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013. Zdôraznil, že aj v prípade záveru, že by sa vo
veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento sám o sebe
ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prijal záver, že náklady

spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola
exekúcia v danej veci vedená v období, ktoré podľa jeho tvrdenia zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho nemožno považovať za skutočnú
škodu. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca ako obchodná spoločnosť založená za
účelom podnikania vynakladala a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej

pohľadávky, prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou
činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej
pohľadávky v informačnom systéme, mu preto vznikli v súvislosti s jeho podnikaním na trhu bez ohľadu
na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pokiaľ išlo o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou
v konaní, súd uviedol, že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol, sa nemôže premlčať. Pokiaľ išlo o

argumentáciužalovanejohľadnenesplneniapodmienkypredbežnéhoprerokovanianároku,súduviedol,
že toto v danom prípade nebolo dôvodom na zamietnutie žaloby. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovanej, ktorá v konaní mala úspech, prislúcha právo na náhradu trov
účelne vynaložených na bránenie práva v konaní, avšak tieto trovy nevyčíslila, ani zo spisu jej žiadne
trovy nevyplývali, preto jej náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p., teda že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej
že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisuanedostatočnezistilskutkovýstav.Súdprvejinštancieneúplnezistilskutkovýstavveci,pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a ďalej, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/
a f/ O.s.p.). Žalobca nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z.. Zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou

úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za následok nesprávne
súdne rozhodnutie. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..

Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej
súd nevysvetlil prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, keďže táto existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je

z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že
súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Namietal ďalej to, že súd neoboznámil Znalecký posudok č.1/2014 o výške vzniknutej škody a namietal aj to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na

nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

7. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.

8. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, a to so zreteľom na ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty preto súd prejednal
odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie žalobcu bolo podané. Odvolací
súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť

zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného v čl. I ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov.
Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť
vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho

ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu
práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu
úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté
v minulosti. Naviac, odvolací súd poukazuje aj na to, že odvolacie dôvody, ktoré žalobca použil a
uplatnil vo svojom odvolaní, sú odvolacími dôvodmi podľa Občianskeho súdneho poriadku a aj z tohto

dôvodutietomuselposudzovaťpodľauvedenejprávnejúpravy.Procesnépravidláaočakávania,sakými
účastníci do konania vstupujú, by zásadne nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak už stane,
musia súdy dbať na ochranu práv dotknutých osôb, účastníkov konania, a to v tých prípadoch, kedy sa
takáto nepredvídateľná zmena nastavených pravidiel prejavuje (podobne Nález Ústavného súdu ČR zo
7.6.2016 sp. zn. IV.ÚS 3559/15).

9. So zreteľom na tieto dôvody preto odvolací súd postupoval pri prejednaní odvolania podľa § 212 v
spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie
náležitezistilskutkovýstavavyvodilznehoajsprávnyprávnyzáver,aknávrhžalobcuzamietol.Odvolací
súd preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na vecne správne dôvody napadnutého rozhodnutia a

tieto si aj vo svojom rozsudku osvojuje. Naviac, považuje za potrebné k jednotlivým odvolacím dôvodom
uviesť nasledovné:

10. Podľa názoru odvolacieho súdu bola možná aplikácia ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a to z

toho dôvodu, že v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v
novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa
ako právne skutočnosti uznávali na základe predchádzajúceho právneho predpisu. O pravú retroaktivitu
ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou s dopadom do minulosti upravuje
vzťahy, ktoré vznikli v minulosti a v dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho

právneho predpisu nastala skôr ako jeho platnosť. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych
vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym
predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré
vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou

úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a
meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti
nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita

do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši
až v čase účinnosti novej právnej úpravy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010 sp. zn.
4Cdo/98/2010). Teda nová právna úprava nijako neruší zodpovednosť štátu v prípade nesprávneho
úradného postupu, len zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia tejto zodpovednostia právu žalobcu priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Teda nová právna
úprava akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav však rieši v
čase účinnosti novej právnej úpravy. Pokiaľ išlo o ďalšie odvolacie námietky týkajúce sa stavu právnej

neistotyaúvahyododržanízákonnejlehoty,natietozodpovedalsúdprvejinštanciejasneazrozumiteľne
najmä s dôrazom na tú okolnosť, že v prípade, ak dochádza k nesúladu návrhu na vykonanie exekúcie,
prípadne exekučného titulu so zákonom, potom nedochádza k vyhoveniu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a v takomto prípade neplatí zákonná 15-dňová lehota. Posledná odvolacia
námietka sa týkala návrhu na prerušenie konania, avšak takýto návrh sa v súdnom spise nenachádza.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

12. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP.

13. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).