Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. august 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/52/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613207377
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613207377.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a

JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25 Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grosslingova 4 Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenská Republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13 Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník,
č.k. 3C/483/2013-30 zo dňa 11.12.2014 a uzneseniu č.k. 3C/483/2013-40 zo dňa 16.1.2015, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a náhradu trov konania
účastníkom nepriznal. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy 175,- eur z titulu majetkovej škody a sumu 553,20 eur z titulu nemajetkovej
ujmy. V žalobe uviedol, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho

zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom L. N.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie, súdny
exekútor pridelil registráciou o exekučnej veci číslo Ex 248/2006. Súdny exekútor predložil návrh
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu
Okresnému súdu Bardejov, pritom požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod číslom
5701*026563. Pre obavy o právny a fakticky osud pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym exekútorom,
ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 21.1.2010 a podal

postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora.
Legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu, v zákonom predpokladanej
kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote.
Nestalo sa tak, a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky
ustanovené Exekučným poriadkom. V exekučnom konaní vedenom podľa § 44 ods. 7 Exekučného
poriadku platného od 1.9.2005 a podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006 je
založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora

do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase.V predmetnom prípade neexitovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil

náhradumajetkovejškody,ktorápredstavovalanáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjeho
činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období vynaložil
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu

listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie
textov urgencie adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencie
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkom vynaložil vo veci správy a
vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to vplyvom výlučne nesústredenej činnosti exekučného

súdu sumu 175,- eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručenéhočlánkom6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,nieje

dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že nastanú účinky predpokladané
ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zmene
súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny
úradný postup exekučného súdu vystavil jeho oprávnené záujmy nasledovným rizikám: neskorým

ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora a exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného,
zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného. Potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej Ústavným súdom

SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca 663,88 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej
výšky finančného zadosťučinenia poukázal na doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci
porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Uplatnil si
ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 553,20 eur, pričom výpočet uskutočňoval alikvotným

pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, keďže v predmetnej veci
bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 316 dní. Písomnou žiadosťou požiadal žalovaného
podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
avšak žalovaný do podania žaloby na jeho žiadosť pozitívne nereagoval. Žalovaná vo vyjadrení na návrh
žalobcu uviedla, že tento nepredložil relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného

exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy. Žalobca síce uviedol časť dôkazov,
najmä odkázal na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek
tomu, že dôkazné bremeno musí znášať sám. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní poznamenal,
že žalobca neuviedol kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalovaná mala za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba

predseda súdu, alebo Ústavný súd SR. K podmienke uplatnenia nároku na súde, žalovaná uviedla, že
prvej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené 23.4.2012, pritom
už dňa 27.9.2012 boli predmetné žaloby podané na Okresný súd Bardejov. Mala za to, že v danom
prípade išlo o predčasne uplatnený nárok na súde. Nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v
údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázala na ust. §

9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho
je výlučne možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v
porušenípovinnostiurobiťúkon,alebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenejlehote,pričomžalobca
doteraz dôkazy potrebné na posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil.
Pokiaľ išlo o náhradu škody, žalovaná poukázala na to, že žalobca nepreukázal jej existenciu a nároky,

ktoré si uplatňuje je treba považovať za hypotetické. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a
ušlého zisku mala za to, že žalobca doteraz neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastávala názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkovýprospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Uplatňovať
si 175,- eur paušálne za každého dlžníka je nadhodnotené a aj nepreukázané. K nemajetkovej ujme
žalovaná uviedla, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, ktorý rozhodoval o

poskytnutífinančnéhozadosťučineniazazbytočnéprieťahy,avšakposkytovanietohtoniejeautomatické
a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahu je nesprávna úvaha. Vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnostivpodobefrustrácie,úzkosti,neistotyanedôverysúirelevantnévpredmetnomkonaní,keďže

si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. V závere vyjadrenia
žalovaná uviedla, že je potrebné zohľadniť aj ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Pri aplikácii uvedených ustanovení nemožno dospieť
k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ani prípade, ak by
inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pričom v tejto súvislosti upozornila na

list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod číslom JUS/A3/RM/kb D(2010)
1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pre Európskej únii, v ktorom Európska
komisia poukazovala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od
slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca
a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy

konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu,
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Z dôvodov nepreukázania základných zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považovala žalobu za právne

neopodstatnenú a navrhla ju v celom rozsahu zamietnuť.

2. Súd ďalej v dôvodoch svojho rozhodnutia vychádzal z ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2, 3, ust. § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov znení neskorších

predpisov, ďalej z ust. § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti, ust. § 243 ods. 1 Exekučného poriadku s tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že v prejednanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy v peniazoch z dôvodu neprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o
žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote. Z exekučného spisu Okresného súdu

Bardejov sp. zn. 3Er/1/2007 súd zistil, že žiadosť o zmenu exekútora bola súdu doručená 26.1.2010.
O tejto žiadosti súd rozhodol uznesením č.k. Er/1/2007-19 zo dňa 3.12.2010, a to tak, že vyhovel
žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 28.6.2012. Súd mal za to, že nemožno všeobecné rozhodnutie súdu po zákonom
stanovej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup. Pri rozhodovaní o návrhu na

zmenu exekútora je potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi,
vyjadrenie pôvodného exekútora, vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu
novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie), v ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej
lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a žalobca v konaní ani nepreukázal existenciu
nesprávneho úradného postupu. Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie

predpokladov vzniku zodpovednosti, a to existencia nesprávneho úradného postupu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho
úradného postupu žalobca v konaní nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukazovaní
vzniku škody, nakoľko nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody. Žalobca
nepreukázal ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ani jeden z dôvodov žalobca

ničím nepodložil a nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým rozhodnutím
môjho návrhu na zmenu exekútora mohlo dôjsť k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, alebo k insolvencii povinného, prípadne, že si táto situácia vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto
okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného predloženia a preukázania. Ide o hypotetické

uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho zásahu so sféry žalobcu. Žalobca tým nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci a eventuálnym
vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.3. Súd uznesením č.k. 3C/483/2013-40 zo dňa 16.1.2015 uložil žalobcovi poplatkovú povinnosť vo výške
20,- eur za podané odvolanie, a to podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ďalej poplatkovú
povinnosť za elektronické podanie vo výške 3,- eur podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

4. Žalobca proti rozsudku súdu prvej inštancie aj proti vyššie uvedenému uzneseniu podal včas
odvolanie. Pokiaľ ide o odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie toto odôvodnil tým, že v konaní
došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p., teda, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, že v konaní došlo k vadám spočívajúcim v tom, že súd prvej inštancie

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav a tiež, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a), c), f) O.s.p.).
Nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Zásadne namietal
skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou

v ust. § 9 ods. 2 zák. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu. Súd nevysvetlil prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna

neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však
ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. V ďalšom poukázal na to, že sa súd neoboznámil so Znaleckým
posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a súčasne namietal to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd, na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Navrhol, aby
odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Svidník a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní proti
uzneseniu o poplatkovej povinnosti namietal predovšetkým to, že napadnuté uznesenie neobsahuje
odôvodnenie, pričom, ak súd ho zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 20,- eur za podané

odvolanie podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, potom poukázal na to, že podal odvolanie
proti rozsudku a nie žalobu. Súd takto nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkon podliehajúcich
súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané
odvolanie.VSadzobníkusúdnychpoplatkovniejejasneajednoznačnestanovenépoplatkovápovinnosť
zapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,

alebo nesprávnym úradným postupom. Zdôraznil, že použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ust. § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.9.2012 i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danom prípade bola
žaloba žalobcom podaná pred 1.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012

Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Do
30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady
škody spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupomodpoplatkuvecneoslobodené.Navrhol,abyuznesenieopoplatkovejpovinnostibolozrušené.

5. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.

6. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 CSP prejednal podané odvolanie podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Civilnýsporovýporiadok

nadobudol účinnosť 1. 7.2016, pričom odvolania žalobcu boli podané pred týmto dátumom. V danom
prípade žalobcovi vzniklo právo podľa doterajších právnych predpisov a nie je daná zákonná opora
pre dokončenie konania podľa doterajších právnych predpisov. Vychádzajúc z princípu legitímneho
očakávania, princípu právnej istoty odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu je treba prejednať podľaprávnej úpravy účinnej v deň, kedy boli odvolania žalobcu podané. Z uvedených dôvodov preto odvolací
súd postupoval podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolania žalobcu
nie sú dôvodné.

7. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací súd
aj vo svojom rozhodnutí konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, avšak na zdôraznenie
správnosti uvádza tieto ďalšie dôvody:

8. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, týkajúcu sa aplikácie ust. § 9 ods. 2 účinného od 1.1.2013 je treba
povedať, že v tomto prípade ide o prípad nepravej retroaktivity, pri ktorej zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych
vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym
predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv, alebo povinností, ktoré
vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita, teda nebráni zákonodarcovi novou právnou

úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a
meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti
nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita

do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši
až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nepravá spätná účinnosť retroaktivitou v pravom zmysle
slova nie je, pretože právne normy s takým charakterom skutočnosti nijako v minulosti nepôsobia, iba
okamžite stanovujú, ako budú posudzované v budúcnosti vzniknuté následky právnych vzťahov. Nová
právna úprava nijako neruší zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup len, v prípade ust. § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov zavádza do budúcna novú procedúru uplatnenia zodpovednostných práv. V zmysle
tohto ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote v nečinnosti pri výkone verejnej
moci, alebo zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledku vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný

súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takéto
predpoklady zodpovednosti žalobca nepreukázal. Logika tohto ustanovenia spočíva v tom, že v konaní
o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nemôže okresný súd posudzovať prípadný nesprávny
úradný postup odvolacieho, či dovolacieho súdu. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky súvisiace s
otázkou trvania stavu právnej neistoty, či dodržaním zákonnej lehoty, neoboznámenie sa so Znaleckým

posudkom č. 1/2014, tieto so zreteľom na vyššie uvedené dôvody sú právne nevýznamné, a to preto,
lebo žalobca nepreukázal naplnenie zákonných podmienok ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V spise
sa nenachádza návrh na prerušenie konania, a preto ani táto odvolacia námietka neobstojí.

9. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil podľa § 219 ods.

1 O.s.p. s tým, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1, 2, a § 255 ods. 1 CSP.

10. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné ani proti uzneseniu súdu prvej inštancie o poplatkovej povinnosti.

11. Odvolací súd k odvolacím námietkam poznamenáva, že z napadnutého uznesenia je zrejmé, na
základečohosúdprvejinštanciesúdnypoplatokzaodvolanievyrubil.Podľa§1ods.1Zákonaosúdnych
poplatkoch sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov
apoplatkuzavýpiszregistratrestov,ktorýtvoríprílohutohtozákona.Podľa§6ods.1,2sadzbapoplatku

jeuvedenávSadzobníku%-tomzozákladupoplatkualebopevnousumou.Aktentozákonneustanovuje
inak, je poplatok za odvolanie 5,- eur a poplatok za dovolanie 10,- eur. Ak je sadzba poplatku uvedená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i
v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že súdne poplatky sa vyberajú zajednotlivé úkony alebo konanie súdov podľa právnej úpravy, ktorá platí v čase, kedy bol tento úkon
urobený alebo kedy konanie súdu začalo. Odvolacie konanie začalo v čase, kedy už sa súdne poplatky
za uvedené konanie, a to, či už zo žaloby, alebo za podané odvolanie vyberali. Z toho dôvodu aj toto

uznesenie odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p potvrdil.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorú za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).