Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 1, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206566
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206566.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, spol. s r.o., so
sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený splnomocnenou advokátkou
JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so sídlom 821 01 Bratislava,
Martinčekova 13, proti povinnému: V. Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., B. XX/X, o
vymoženie pohľadávky v sume 978,89 Eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym

exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 979 01 Rimavská Sobota,
Kálmana Mikszatha 268 pod spisovou značkou Ex 3970/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Lučenec číslo konania 6Er/371/2015-60 zo dňa 29.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 3970/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku),
v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2 a 5 Občianskeho zákonníka platného
a účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy
o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica),

konkrétne čl. 3 ods. 1 smernice a prílohy danej smernice, pričom súd prezentoval v odôvodnení
uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho
dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská
doložkaobsiahnutávzmluveoúvereneboladojednanáindividuálne,čozjavnevyplývazjejzaradeniado
formulárovej zmluvy o úvere. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve
o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok

poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o
úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským
alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto

doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam
poskytovania úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v
zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za
materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou

vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd, ako

exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a prekročil
zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Z povahy veci nemožno priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej
preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechinterpretácieustanovenia§37ZoRK svedčiajazykové,
logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský

súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni tomu, aby opätovne bola vec
exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res iudicata“ konaním súdu došlo
k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania zákonných predpokladov
pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť(skutkovéaprávnezávery)rozsudkuvšeobecnéhosúdu,anirozsudkurozhodcovskéhosúdu.
Oprávnený ako právny nástupca Y. P. bol povinný postupovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o

bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakotvovalo povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych
nástupcov strán. Oprávnený ďalej namietal, že v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4.
Občianskeho zákonníka a porušením § 153 ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne

závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému
odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom,
ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež
nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite
naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“ súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný

postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného
a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel
oprávnenému právo byť účastným na konaní, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Oprávnený taktiež namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora
EÚ súdom prvého stupňa. Nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu

EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom
výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je
výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Oprávnený namietal taktiež porušenie zásady
právnje istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkov a právne obdobných veciach
poverenia vydávajú i zamietajú. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred

exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu
svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania
oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom

povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu
zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Povinná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že je v hmotnej núdzi, priznané dávky v hmotnej núdzi
nepostačujú ani na živobytie rodine s 9 deťmi a suma, ktorú nie je možné postihnúť exekúciou zrážkami
zo mzdy pre rodinu s 8 nezaopatrenými deťmi je 564,53 eur. Žiada, aby súd odvolaním napadnuté
uznesenie „priznal správnym“.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonná sudkyňa predložila vec na

rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je
zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti

exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom

úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu

SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je
nielenoprávnený,aleajpovinnýskúmaťzákonnosťexekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19)
Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci
odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry
Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu

dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice
obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie

ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy

o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne
zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov
toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,

ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19
dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra
súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.

Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriRozhodcovskej,arbitrážnejamediačnej,a.s.sosídlomvBratislavespisovej značky: IA-C/0713/0493 zo dňa 28.02.2014. Základný právny rámec nároku priznaného
rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.01.2011, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky Y. P..

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej
zmluvy, obsahujúcej rozhodcovskú doložku v časti 3 bod 5, Všeobecných obchodných podmienok
Poštovej banky, podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku v čl. 10.3, vec správne právne
posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne,

vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií

spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. 3 bodu 5 Zmluvy o úvere, ako

aj Všeobecných obchodných podmienok Y. P., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku v čl.
10.3, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia dohody sa zmluvné strany „dohodli“, že
akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo súvisiacich s ňou, vrátane sporov o
platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, budú riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní, navyše s vopred
určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s

poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa
takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne

odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Neobstojí ani
argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná právna norma, konkrétne ustanovenie § 93b ods.

1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem osobitnej
právnej normy upravujúcej postavenie, práva a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných právnych
noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so
spotrebiteľomvopred individuálnedojednanáa spotrebiteľtaknemalreálnumožnosťobsahpredloženej

formulárovej zmluvy, a teda aj obsah rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Za takúto možnosť
nemožno považovať ani dojednanie vymienené v čl. 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok,
podľa ktorého ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu, alebo zmluvy nedoručí banke
písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Rozhodcovskú
doložku ani vzhľadom na takéto dojednanie nemožno považovať za individuálne dojednanú a to najmä s

osobitným dôrazom na spochybnenú reálnosť uplatnenia tohto práva odmietnuť ju zo strany spotrebiteľa
s ohľadom na okolnosti uzatvárania zmluvy. Je ťažko prijateľný záver, že by spotrebiteľ, ktorý sa
mal možnosť len pri podpise zmluvy oboznámiť s konkrétnym znením obsahu vopred pripravenej
formulárovej zmluvy, súčasne bol v stave ihneď uplatniť svoje právo písomne oznámiť nesúhlas s
rozhodcovskou doložkou, ktoré právo bolo viazané výlučne len na moment najneskôr do uzavretia

zmluvy o úvere.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.