Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/728/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810212778
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3810212778.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: V. Y., bytom V., Na S. XX, zastúpený
JUDr. X. O., advokátkou so sídlom V., O. X proti žalovanému: X. F., bytom O., J. XXXX/XX, zastúpený
JUDr. Q. V., advokátkou so sídlom V., Z. X/A-XXX/IV, 4. poschodie, o neúčinnosť kúpnej zmluvy,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. februára 2015, č. k.

6C/142/2010-240 takto,

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 20.1.2009 medzi

spoločnosťou F., s.r.o. so sídlom O. , J. 4, IČO: XXXXXXXX zastúpená konateľom spoločnosti X. F.,
nar. XX.X.XXXX bytom O., J. XXXX/XX ako predávajúcim a X. F. nar. XX.X.XXXX bytom O., J. XXXX/
XX ako kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností v k.ú. V., zapísané na LV č. XXXX-
kultúrne a spoločenské zariadenie, č. súpisné XXXX-X, na CKN parc.č. XXXX/XX, XXXX/XX, CKN
parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 5 m2, CKN parc. č. XXXX/XX ost.pl. o výmere 62
m2, CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 417m2, CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a

nádvoria o výmere 3 m2 v podiele 1/2-ica, nehnuteľnosti zapísané v LV č. XXXX - CKN parc. č. XXXX/
XX zast. pl. a nádvoria o výmere 113 m2, CKN parc. č. XXXX/XX ost. pl. o výmere 26 m2 v celosti,
nehnuteľnosti zapísané v LV č. XXXX - CKN parc. č. XXXX/X zast. pl. a nádvoria o výmere 377 m2,
CKN parc. č. XXXX/XX zast. pl. a nádvoria o výmere 58 m2 v podiele XX/XXX-ín, je voči žalobcovi
právne neúčinná. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak po zrušení jeho predchádzajúceho

rozhodnutia zo dňa 04.07.2012, č. k. 6C/142/201-194, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 21.09.2014, č. k. 19Co/267/2012-216. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I., č.k. 8C 126/2009-51 zo dňa 25.05.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2010
súd rozhodol, že spoločnosť F., s.r.o., so sídlom J. 4, O., IČO XX XXXXXX je povinná do troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 11.949,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5

% ročne z dlžnej sumy od 01.10.2006 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 716,99
Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 933,49 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Konštatoval, že uvedenú pohľadávku žalobca vymáha od žalovaného v exekučnom konaní sp. zn. Ex
1461/10,kdesúdnyexekútorMgr.X.Y.dňa25.05.2011právnejzástupkynižalobcuoznámil,ženemožno
predpokladať čo i len čiastočné uspokojenie pohľadávky žalobcu, nakoľko sa nepodarilo zistiť majetok
povinného, z ktorého by bolo možné očakávať uspokojenie pohľadávky žalobcu, a preto doporučil

zváženie podať návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného aj napriek tej skutočnosti, že
povinný je spoluvlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. V., zapísanej na LV XXXX ako stavbana parcele č. XXXX/XX, súpisné číslo XXXX-X, avšak spoluvlastnícky podiel povinného je zaťažený
niekoľkými exekučnými záložnými právami. Vzhľadom k tejto skutočnosti mal za to, že nemožno
predpokladať uspokojenie vymáhanej pohľadávky z tohto majetku. Kúpnou zmluvou, uzavretou dňa

20.1.2009 medzi spoločnosťou F., s.r.o., so sídlom O., J., zastúpená konateľom spoločnosti - žalovaným
ako predávajúcim a žalovaným, ako kupujúcim boli prevedené nehnuteľnosti, špecifikované vo výroku
napadnutého rozsudku, na žalovaného za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 20.000 Eur. Kúpnou zmluvou
zo dňa 12.11.2010 previedol žalovaný nehnuteľnosti na kupujúceho B. J., za dohodnutú kúpnu cenu
vo výške 333.333,33 Eur. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel

k záveru, že boli splnené podmienky na vyslovenie, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 20.01.2009
medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným ohľadom nehnuteľností popísaných vo výroku rozsudku, je právne
neúčinná voči žalobcovi, nakoľko na takýto prevod nehnuteľností nie je žiaden rozumne odôvodniteľný
hospodársky dôvod ako ten, že úmyslom žalovaného bolo týmto prevodom ukrátiť svojich veriteľov,
ktorým v tom čase bol žalobca. Mal za to, že neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že o pohľadávke
žalobcu, vyplývajúcej zo zmluvy zo dňa 07.10.2003, nevedel, nakoľko si túto zmluvu neprečítal pred

podpisom, ani potom, a že o tejto skutočnosti sa dozvedel až v tomto konaní a ani tá skutočnosť, že mal
za to, že svoj dlh, vyplývajúci z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 8C 126/2009 splnil
úhradou poslednej splátky podľa bodu III ods. I Zmluvy o pôžičke dňa 31.12.2005 vo výške 240.000,-
Sk. Poukázal na to, že úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia
dlžníkov ukrátení, a ku ktorým došlo medzi dlžníkom (právnická osoba) a členom štatutárneho orgánu,

alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu
pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené neplatí, ak druhá strana dlžníkov úmysel
ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Súd prvej inštancie v danej veci mal za
preukázané, že dlžník žalobcu spoločnosť F. bola v súdnom konaní so žalobcom odo dňa 19.10.2007,
v ktorom konaní si žalobca uplatňoval voči obchodnej spoločnosti, ktorej konateľom bol žalovaný, nárok

na peňažné plnenie. Za spoločnosť dlžníka, teda osobne konal X. F., ktorým je zároveň aj žalovaným
v tomto konaní, teda osobou, ktorá mala z odporovaného úkonu prospech. Konštatoval preto, že je
vylúčené, aby žalovaný nemal vedomosť o pohľadávke žalobcu v času uzatvárania napadnutej kúpnej
zmluvy dňa 20.01.2009, pretože v tomto štádiu bol nárok voči jeho obchodnej spoločnosti uplatnený v
súdnom konaní a je vylúčené, aby o tomto nároku nemal vedomosť. Nakoniec vzhľadom na personálne

prepojenie osoby dlžníka žalobcu a žalovaného ako osoby, ktorá mala z odporovaného úkonu prospech
sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá. V čase uzatvorenia zmluvy pohľadávka žalobcu ešte nebola
priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, avšak uvedená skutočnosť nemá žiadny právny význam
pre následnú odporovateľnosť tohto úkonu. Vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka,
ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (rozsudok NS SR z 23.12.1999, sp.

zn. 3Cdo/102/199). Obranu žalovaného spočívajúcu v nevedomosti o pohľadávke žalobcu a v tom,
že jeho pohľadávka nebola vykonateľná, považoval za nedôvodnú. Dospel preto k záveru, že boli
splnené všetky podmienky na vyhovenie žalobe, pričom zo strany žalovaného nedošlo k preukázaniu
okolností, ktoré by vylučovali pripustiť odporovateľnosť. Súd prvej inštancie, pokiaľ sa týka včasnosti
podania žaloby na odporovateľnosť predmetnej kúpnej zmluvy, dospel k záveru, že zákonná trojročná

lehota v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka je zachovaná. Konštatoval, že predmetná zmluva
bola zavkladovaná v katastri nehnuteľností dňom 16.02.2009 a žaloba vo veci samej bola podaná
dňa 02.09.2010. Trojročná lehota začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, ku ktorému vznikli
účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Je teda evidentné, že žaloba bola podaná včas. Pokiaľ
sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 13.600,29 eur s príslušenstvom, súd prvej inštancie

žalobu v tejto prevyšujúcej časti opakovane zamietol s odôvodnením, že priznaniu takéhoto nároku
musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Proti rozsudku vo výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal

zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby. Súdu prvej inštancie vytýkal, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
neobstojí, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že súd prvej inštancie síce vymenoval
jednotlivé dôkazy, ktoré na pojednávaní predložil, pričom z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by sa

nimi zaoberal, že by ich hodnotil, teda, že by postupoval v zmysle § 132 O.s.p. O tom, že žalobca má
voči firme F., s.r.o. pohľadávku a z akého dôvodu, sa dozvedel až z doručenej žaloby, ktorá mu bola
doručená súdom prvej inštancie dňa 15.01.2011. Pred podaním žaloby ho žalobca nevyzval riadnym
relevantným písomným spôsobom na zaplatenie dlžnej sumy 11.949,81 Eur s prísl. Nedozvedel sa anio samotnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8C/126/2009. Ani potom, keď
rozsudok nadobudol právoplatnosť ho žalobca nevyzval na zaplatenie prisúdenej istiny a príslušenstva.
O celom spore sa dozvedel až zo žaloby v konaní sp. zn. 6C/142/2010, nebol mu teda preukázaný

úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Jediným dôvodom prevodu vlastníckeho práva firmy F., s.r.o.
na žalovaného ako na fyzickú osobu bola skutočnosť, že potreboval získať finančné prostriedky a nie
ukrátiť veriteľov. Dôvodil, že pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa
realizovanýmprávnymúkonom,resp.vedomosťdruhejstranyotakomtoúmysle,niejesplnenázákladná
podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť. Poukazoval na to, že firma F., s.r.o. v súčasnosti

riadne podniká, zveľaďuje svoj majetok, postupne si platí svoje záväzky, o ktorej skutočnosti predložil
súdu prvej inštancie doklady. Na otázku súčasného majetku spoločnosti F., s.r.o. navrhoval vypočuť
nového konateľa spoločnosti. Ďalej tvrdil, že pohľadávka žalobcu zanikla zaplatením a v tomto smere
poukazoval na zmluvu o pôžičke peňazí zo dňa 07.10.2003 na sumu 1.850.000,- Sk, uzavretej medzi
žalobcom ako veriteľom a firmou F., s.r.o. ako dlžníkom presne v ten istý deň, ako došlo k uzavretiu
kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností medzi žalobcom a firmou F., s.r.o. Uviedol, že v

skutočnosti išlo o navýšenú sumu za predaj nehnuteľností, teda zaplatenú kúpnu cenu žalobcovi a
všetky výdavky, ktoré žalobca mal a ktoré boli spojené s prevodom nehnuteľností, vrátane dane z
prevodu nehnuteľností. Nikdy neprevzal od žalobcu 1.850.000-,SK, požičiavať si peniaze od žalobcu
nepotreboval. Avšak uvedenú sumu riadne splácal formou mesačných splátok. Notárska zápisnica bola
titulomprevýkonrozhodnutiaprepohľadávku1.850.000,-SK,ktorábolavtomčaseužzaplatená.Sumou

1.850.000,-SK si žalobca zabezpečoval platenie vtedy splatnej dane Daňovému úradu v V. splátkami,
ktoré mu žalobca platil každý mesiac na základe zmluvy o pôžičke.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa domáhal potvrdenia napadnutého
rozsudku. Uviedol, že dlžník F., s.r.o. kúpnou zmluvou zo dňa 20.01.2009 previedol nehnuteľnosti

vo svojom vlastníctve za cenu 20.000 Eur do vlastníctva žalovaného. Kúpna cena za nehnuteľnosť
nebola primeraná cene, za akú bolo nehnuteľnosť možné predať na trhu, čo je zrejmé aj z vyjadrenia
žalovaného, ktorý v konaní uviedol, že následne previedol vlastníctvo k nehnuteľnosti na leasingovú
spoločnosť za cenu 280.000 Eur. Takýmto prevodom došlo k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka,
lebo dlžník za svoje plnenie (nehnuteľnosť) nenadobudol finančné plnenie skutočne ekvivalentnej

povahy. V prípade, ak by skutočne chcel dlžník F., s.r.o. previesť vlastníctvo za účelom získať finančné
prostriedky pre F., s.r.o., bol by prevod vlastníctva realizoval s leasingovou spoločnosťou F., s.r.o.
a nie žalovaným. Kúpna zmluva, ktorá ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu ako
veriteľa, je uzatvorená medzi F., s.r.o. a žalovaným, ktorý je členom jej štatutárneho orgánu a zároveň
spoločníkom. Obranu žalovaného v tom smere, že nevedel a nemal ako vedieť o rozsudku súdu, a

teda ani o pohľadávke žalobcu z dôvodu, že mu tento rozsudok nebol doručený, považuje rovnako za
bezpredmetnú. Uviedol, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa zákon predpokladá a je na osobách
dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli, ani pri náležitej
starostlivosti, poznať. Žalobca v konaní preukázal, že v čase uzavretia zmluvy mal dlžník F., s.r.o.
viacero veriteľov a sú voči nemu od roku 2007 až 2008 vedené viaceré exekučné konania. Z vyjadrenia

exekútora, doloženého do spisu, je zrejmé, že dlžník F., s.r.o. nemá majetok, z ktorého by bolo možné
uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku žalobcu.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným
vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
na ktoré poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,

vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z
akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové
zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne
vyložil. Odvolacie námietky žalovaného, uvedené v podanom odvolaní, sú totožné s námietkami, ktoré
uplatnil pred súdom prvej inštancie , ktorý sa s nimi dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal, preto nemohli

v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.6. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

7. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), O.s.p. (účinného

do 30.06.2016), v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f) CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,

že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za
skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP (§ 132 O.s.p). Podľa

citovaných zákonných ustanovení hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol

rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako
k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

9. Pokiaľ súd prvej inštancie po zhodnotení vykonaných dôkazov, podrobne popísaných v odôvodnení
jeho rozsudku, dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky ust. § 42a Občianskeho zákonníka,
odvolací súd sa s týmto záverom v celom rozsahu stotožňuje. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
d) O.s.p. daný nebol.

10. Žalovaný zároveň uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (v súčasnosti § 365
ods. 1 písm. h) CSP), ktorým dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

11. Odvolací dôvod podľa cit. zák. ustanovení spočíval v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy
na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec
nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie
procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.
Ani tento odvolací dôvod daný nebol.

12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 42a Občianskeho zákonníka. Odporovateľnosť
právnych úkonov spočíva tom, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie veriteľom
vymáhateľnej pohľadávky, môžu byť veriteľom napadnuté tzv. odporom, ktorý smeruje k tomu, aby
boli súdom vyhlásené vo vzťahu k veriteľovi za bezúčinn,é čo znamená, že majetok, ktorého sa tieto

dlžníkove úkony týkajú môže slúžiť k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky alebo na úspešne odporované
dlžníkove úkony, sa vo vzťahu k veriteľovi hľadí, akoby sa neboli stali. Odporovateľným právnym úkonom
môže byť, nielen scudzovaný právny úkon, ale akýkoľvek úkon, ktorým sa zhoršuje veriteľovi vyhliadka
na uspokojenie jeho pohľadávky.

13. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v konaní, ktoré bolo od 19.10.2007 vedené na Okresnom
súde Bratislava I. na základe rozsudku okresného súdu zo dňa 25.05.2010, č. k. 8C/126/2009-51, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2010 a vykonateľnosť dňa 14.08.2010 vznikol spoločnosti F., s.r.o.
(ktorá bola v konaní nečinná) voči žalobcovi dlh vo výške 11.949,81 eur s príslušenstvom. Žalobca
podal návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie dlhu v uvedenej výške. Pohľadávka žalobcu bola

vymáhaná v exekučnom konaní sp. zn. EX1461/10, v ktorom súdny exekútor Mgr. Y. oznámil žalobcovi
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že nemožno predpokladať ani čiastočné uspokojenie jeho
pohľadávky, nepodarilo sa totiž zistiť majetok povinného, z ktorého by bolo možné očakávať uspokojenie
pohľadávky žalobcu a doporučil zváženie podať návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosťpovinného. Kúpnou zmluvou zo dňa 20.01.2009 dlžník žalobcu - spoločnosť F., s.r.o. zastúpená jediným
konateľom a spoločníkom X. F. - žalovaným, previedol nehnuteľnosti špecifikované v predmetnej zmluve
na žalovaného za kúpnu cenu 20.000 eur. Predmetná zmluva bola zavkladovaná dňa 16.02.2009.

Následne žalovaný dňa 12.11.2010 uzatvoril s B. kúpnu zmluvu k predmetným nehnuteľnostiam už za
kúpnu cenu 333.333,33 eur.

14. V zmysle ust. § 42 Občianskeho zákonníka účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva
je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Právny úkon

je urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy.

15. Je nesporné, že napadnutý právny úkon zjavne ukracoval uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu. Odporovať je totiž možné i takému právnemu úkonu, ktorý bol urobený skôr, ako sa veriteľova
pohľadávka stala vymáhateľnou, ktorý záver vyplýva z ustálenej súdnej praxe a judikatúry Najvyššieho
súdu SR.

16. Pokiaľ žalovaný dôvodil a snažil sa vyviniť z úmyslu ukrátiť veriteľa s tým, že nie je možné
konštatovať, že vzhľadom k tomu, že bol jediným spoločníkom a konateľom F., s.r.o. musel o uvedenom
úmysle vedieť, odvolací súd jeho tvrdeniam neuveril. K prevodu nehnuteľností (odporovanému
právnemu úkonu) došlo medzi jediným spoločníkom a štatutárnym orgánom - konateľom povinného v

osobe X. F. (žalovaného) a samotnou fyzickou osobou X. F. (žalovaného), a to v posledných troch rokoch
pred tým, ako žalobca podal žalobu o vyslovenie neúčinnosti tohto právneho úkonu a napadnutý právny
úkonzjavneukracovaluspokojenievymáhateľnejpohľadávkyžalobcu.Vprípade,žesajednalooprevod
medzi dlžníkom, ktorý bol zastúpený tou istou osobou, ktorou bola osoba nadobúdateľa nehnuteľnosti,
úmysel a vedomosť ukrátiť veriteľa sa predpokladá. Ani odvolací súd neuveril tvrdeniam žalovaného,

že nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Poukazoval na určitú nejasnosť právnych
vzťahov a právnych úkonov medzi stranami sporu, ktoré mali mať súvis aj s uzavretou kúpnou zmluvou,
pričom žalovaný v konaní svoju dobromyseľnosť nepreukázal. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
ČRvyplýva,žeoukracujúciprávnyúkonvzmysle ust.§42Občianskehozákonníkasanejednávtedy,ak
obdržaldlžníkzaprevedenéveci,právaaleboinémajetkovéhodnotyodnadobúdateľaskutočne(reálne)

ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/4333/2007). V konaní nie je sporné, že dlžník previedol predmetné
nehnuteľnosti za kúpnu cenu 20.000 eur, pričom následne žalovaný tieto nehnuteľnosti previedol na
ďalší subjekt už za kúpnu cenu 333.333,33 eur. Aj uvedené nepochybne nasvedčuje k tomu, že v danom
prípade sa jednalo o ukracujúci právny úkon v zmysle ust. § 42 Občianskeho zákonníka.

17. Nakoľko v uvedenom právnom úkone - kúpnej zmluve zo dňa 10.01.2009 sú prítomné všetky
zákonné predpoklady pre vyslovenie neúčinnosti takéhoto právneho úkonu v zmysle ust. § 42a a §
42b Občianskeho zákonníka, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Stotožnil aj so záverom sudu prvej inštancie, že nárok žalobcu na peňažné plnenie bol uplatnený

predčasne, z ktorého dôvodu súd tento žalobný návrh ako neopodstatnený zamietol.

18. Odvolací súd sa v celom rozsahu s právnym posúdením danej veci súdom prvej inštancie stotožňuje
a na správne odôvodnenie jeho rozhodnutia poukazuje.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).