Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200274
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200274.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej, členiek

senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej žalobcov: 1/ Patryk Zabawa - ARTIMA,
IČO: 46 022 546, Centrálna č. 632/7, Svidník, 2/ U. Z. X., Z.. R. T. č. XX/X, XX-XXX L., N. W., obaja
právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 16.januára 2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA na základe žaloby
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu Patryka Zabawu - ARTIMA z a m i e t a .

Konanie o žalobe žalobcu U. Z. X. z a s t a v u j e .

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1. rade domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 28.10.2013 č. XXXXX-
XX/XXXX-PO,ktoréžiadalzrušiťavrátiťvecžalovanej naďalšiekonanieapriznaťnáhradutrovkonania.

Žalobu odôvodnil tým, že vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe
osvedčenia o živnostenskom oprávnení a súčasne je registrovaný ako zamestnávateľ a za účelom
riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe
pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k
zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä vo vzťahu k
oznamovacej povinnosti a plateniu odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uviedol, že prvostupňový správny

orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30.04.2013 podľa
slovenskej legislatívy a to preto, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny
výkon práce ako zamestnanca na území Slovenskej republiky a žalobca v 1. rade nemá v mieste
podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. O odvolaní žalobcov
rozhodlanapadnutýmrozhodnutímžalovaná,pričomodvolaniapovažovalazanedôvodné,tietozamietla
a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

Žalobca v 1. rade v ďalšej časti žaloby citoval bod 8 základného nariadenia, podľa ktorého všeobecná
zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v
členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základnéhonariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými. Poukázal na to, že podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré

sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského
štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a
komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 základného nariadenia upravuje, že vzhľadom
na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území
členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského

štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková
činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisov tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných

členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych

vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre
zamestnávateľa závislú prácu.

Podľa§4zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenízamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,
dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická

osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3.

Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné

zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60
dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,
čo treba oznámiť účastníkom konania.

Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a s ním súvisiacim rozhodnutím prvostupňového

orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné.

Podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná
správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad,
ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom

poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako
aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie,
nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými
prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz
retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito,

zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti
a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou
dodržané.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, dôvod jeho nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom,

že vydaním tohto rozhodnutia bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie
je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyporiadala s
argumentáciou žalobcu v 1. rade v jeho odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného

skutkového stavu zamietla odvolanie žalobcov z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi
oznámené až žalovanou v napadnutom rozhodnutí. V tomto smere bolo žalobcovi a jeho zamestnancovi
odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a
povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť
sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo správny

orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so
zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.: 8Sžo 12/2009).

V tejto súvislosti poukazujú žalobcovia aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré
na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013,
v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department

Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu
a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Žalovaná
zaškatuľkovala žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa
už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou

schránkovou firmou, ale riadne v SR podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že tieto rozhodnutia boli vydané v rozpore
s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote,
ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V

tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na
deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej
organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa
názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60
dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až
o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods.
3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto

podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len
vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

Žalobca v 1. rade ďalej namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a napadnutého
rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem

zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej
legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu
k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným
zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie

prvostupňovéhoorgánuboljednotnezistenýskutkovýstavvovzťahukvšetkýmzamestnancomžalobcu.

O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nie je dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský
orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej

republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným
spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela
právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v
rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Okrem doteraz uvedeného je rozhodnutie prvostupňového orgánu nepreskúmateľné, keďže správny
orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkonezávislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly
nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,
ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) kontrolu, pričom nezistil
v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto

situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako
podkladypresvojerozhodnutia,keďženanedalpodnet.Žalovanáúčelovotvrdí,žekontrolavykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

Žalobca v 1. rade konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka
žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky

svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov
pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani
čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania
v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné

nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je
v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

Žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy
praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené,
určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to
považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných
právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali
byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva

podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť
a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných
služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto

kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde
má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,

keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemal
možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje

jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou
pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne
sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali

rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej
republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so
zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky

povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

Žalovaná sa k veci vyjadrila písomným podaním zo dňa 18.03.2014 a navrhla žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Zotrvala na skutkových zisteniach a na právnom názore uvedenom v napadnutom rozhodnutí
s tým, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu

pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich
častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami
príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia Spoločenstva majú
prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje
od 01.mája 20190, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup

vykonávania základného nariadenia.

Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti
sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe

všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j.
neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou
je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného

nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje
uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon

činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v
tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho
výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie

a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,
ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území

Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany
zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia
reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území

SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo
zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o
určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a

požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto
prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát
Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku o zistených
skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať

medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských
štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a
vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú

bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých
prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré

sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V
mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc
Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z
podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.

Na základe podnetu ZUS Varšava, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike,
a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach
informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Následne, len v tých
prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických

kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy.

Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu. Pred vydaním napadnutých rozhodnutí,

dňa 07. marca 2013, vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, kontrolu zameranú na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Na určenie miesta výkonu
činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania
zamestnávateľa spĺňa základné kritériá, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci
tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným

z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní
splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

O vykonanej kontrole bol dňa 12.03.2013 spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-PO, v ktorom boli
zhrnuté všetky kontrolné zistenia. Záznam o vykonanej kontrole bol prerokovaný so splnomocneným
zástupcom žalobcu dňa 13.03.2013, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu sa mal
možnosť oboznámiť s kontrolnými zisteniami pobočky sociálnej poisťovne. Uvedený záznam tvorí

prílohu tohto vyjadrenia. Až po vyhodnotení kontrolných výsledkov a ich sumarizácii pristúpila Sociálna
poisťovňa, pobočka Prešov k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým
zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne,
nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vznik a

zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v
nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia.
Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť,
s ktorou zákon ( v danom prípade nariadenie ) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláškado poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného
sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadenia Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného,
ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne

neúčinná.

Zamestnanec žalobcu v 1. rade podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len do 30.04.2013, t.j.
do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý sociálna poisťovňa, ústredie vystavila zamestnancovi v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na

určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.05.2011 do 30.04.2013 nebol zrušený spätne,
ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však nebolo možno zo strany
sociálnej poisťovne ústredia vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol
zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že podľa jej právneho názoru v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z.z. za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia
prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali
možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti,
ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania

(zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili. V rámci odvolacieho konania
sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého
rozhodnutia, t.j. aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov č. XXXXX-XX/XXXX-PO zo dňa
28.októbra 2013, pričom dospela k záveru, že predmetné rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne
boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu

potvrdila.

Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
dotknutému zamestnancovi žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že v rámci

kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej
republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa
zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a
právnystav,nazákladektoréhosociálnapoisťovňaústrediedospelakzáveru,ženapadnutérozhodnutie

pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe
ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol
prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej
lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Ako sociálna poisťovňa ústredie uviedla už v napadnutom rozhodnutí, je obstaranie podkladov pre

rozhodnutie vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie
je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré
môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej
poisťovnejeoprávnenározhodnúť,ktorédôkazyavakomrozsahuvykoná,pričomdôkazyhodnotípodľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je

vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané
dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.

Pretože v konaniach vedených pod sp. zn.. 1S/12/2014 až 1S/15/2014 žalobcom bol iba žalobca v 1.

rade, súd uznesením na pojednávaní dňa 08.07.2014 spojil predmetné veci na spoločné konania s tým,
že konanie bude vedené pod sp. zn.: 1S/12/2014.Následneprávnyzástupcažalobcuv1.radežiadal,abysúdpripustilvstupnastranežalujúcejdokonania
aj zamestnancov v jednotlivých rozhodnutiach, ktorých sa rozhodnutie dotýka, pretože tieto rozhodnutia
by rozhodnutím súdu mohli sa dotýkať aj práv aj povinností týchto zamestnancov.

Následne súdu bolo doručené písomné podanie právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu zo dňa
09.07.2014, vrátane plnomocenstva na zastupovanie v konaní vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade zo dňa
09.07.2014.

Uznesením zo dňa 13.08.2014 č.k.: 1S/12/2014-44 súd pripustil vstup do konania na strane žalobcov
žalobcu v 2. rade.

Následne však na pojednávaní dňa 28.10.2014 uznesením vylúčil veci 1S/12/2014, 1S/13/2014,
1S/14/2014, 1S/15/2014 na samostatné konanie, pretože po pripustení žalobcov zamestnancov žalobu
Patryk Zabawa - ARTIMA sa skutkový stav zistený z obsahu administratívneho spisu žalovanej zmenil.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú preskúmania zákonnosti rozhodnutí
a postupu správnych orgánov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú

rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujúoprávneniaapovinnostifyzickýchaleboprávnickýchosôbaleboktorýmimôžubyťpráva,právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom
správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri
rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy,
aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,

nadobudlo právoplatnosť.

Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový správny orgán Sociálna poisťovňa,
pobočka Prešov rozhodnutím zo dňa 28.10.2013 č. XXXXX-XX/XXXX-PO ako orgán príslušný podľa
ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch vydala podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého pánovi
U. Z. X.... ako zamestnancovi zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA, Karpatská 754/7, Svidník (do
02.09.2013 sídlo 17.novembra 116, Prešov), IČO: 46022546 zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30.04.2013.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán citoval ustanovenie § 4 ods. 1, 2 Zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2013, podľa ktorého zamestnanec na účely
nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon
neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný

príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody
o brigádnickej práci študentov, fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce
alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku,
výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a dovŕšila dôchodkový vek alebo invalidného
výsluhového dôchodku a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v

období odbornej (výrobnej) praxe. Zamestnanec na účely dôchodkového poistenia je aj fyzická osoba
v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na nepravidelný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods.
2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe ňou určenej dohody o brigádnickej práci
študentov podľa § 227a, ak priemerný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 z tejtodohody nepresiahne sumu podľa odseku 5, žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom
vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe. Zamestnancom na účely dôchodkového poistenia je aj
fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, ktorý jej zakladá

právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby
v právnom vzťahu na základe ňou určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, ak
mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 z tejto dohody nepresiahne sumu podľa odseku
5 a fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej
činnosti, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, ak

je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku podľa osobitného
predpisu a dovŕšila dôchodkový vek alebo invalidného výsluhového dôchodku.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom 01.januára 2011 je
zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2
a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a

ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou
dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika, alebo na území Švajčiarskej
konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá
má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2011 je zárobková
činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo
závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho
vzťahu, ktorá zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z

prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2013 povinne
nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona v znení účinnom od
01.januára 2013.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2013 povinne
dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona v znení účinnom od
01.januára 2013.

Podľa § 19 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2013 povinné
poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon
neustanovuje inak. Poistenie v nezamestnanosti s nevzťahuje na zamestnanca podľa osobitného
predpisu, na obvineného vo väzbe a na odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, a na fyzickú
osobu, ktorej bol priznaný starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok

z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%,a fyzickú osobu, ktorá má
priznaný invalidný dôchodok a dovŕšila dôchodkový vek.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a

sú priamo uplatniteľné.

Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.

Podľa čl. 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 a 16 osoba vykonávajúca činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom
tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu

základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym
predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto

činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Sociálna poisťovňa ústredie vydala na základe oznámenia príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy dňa 01.10.2012 formulár PD A1 č. XX-

XXXXXXXX-XXX-XXX-A-XXXXXXX, v zmysle obsahu ktorého sa na sociálne zabezpečenie pána U. Z.
X..... ako osoby vykonávajúcej činnosť zamestnanca a činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby na
území rôznych členských štátov, v období od 01.05.2011 do 30.04.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej
republiky.

Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov uviedla, že v dňoch 07.03.2014 a 11.03.2013 vykonala kontrolu, v

rámci ktorej mala zistené, že zamestnávateľ Patryk Zabawa - ARTIMA nemá v mieste sídla 17.novembra
116, Prešov zriadenú žiadnu kanceláriu, resp.prevádzku, používa len predmetnú poštovú schránku
patriacu súkromnej osobe - občanovi SR. Súčasne mala zistené, že uvedený zamestnávateľ využíva na
spracovaniepersonálnej,účtovnej amzdovejagendyzamestnancov,prihlásenýchnasociálnepoistenie
SR, služby externej firmy so sídlom vo Svidníku. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že

pán U. Z. X. reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže
podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného
nariadenia.

S poukazom na uvedené skutočnosti pánovi U. Z. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa
30.04.2013, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozhodnutia.

Na základe odvolania žalobcov v 1. a 2. rade rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 16.01.2014 č.

XXXXX-X/XXXX-BA podľa §179 ods. 1 písm. b/ Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania zamietla
a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

V odôvodnení rozhodnutia poukázala na rozhodnutie sociálnej poisťovne pobočky, obsah odvolaní. V
odôvodnení citovala ustanovenia Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, konkrétne

§ 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, §14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19
ods. 1. Konštatovala, zistený skutkový stav a to, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na
základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. V.-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX, z 21. januára 2011.
V živnostenskom registri Okresného úradu I. je účastník konania zapísaný pod číslom XXX-XXXXX.
Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania žalobcu 089 01 Svidník, Centrálna

632/7(do18.novembra2013-08901Svidník,Karpatská754/7,do03.septembra2013-08001Prešov,
17. novembra 116). V registri zamestnávateľov je účastník konania vedený od 01. februára 2011.

Zamestnanec účastníka konania je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.mája 2011.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov
a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa

uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa
vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie").

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) základného

nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec
v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo

b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Žalovaná argumentovala, že podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva

činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú

fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne
zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia

vyplýva,žeorgányainštitúciečlenskýchštátovspolupracujúvoblastibojaprotipodvodomaomylom.Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej

legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov

sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskomštáte.Sociálnejpoisťovniboladoručenáinformáciapoľskejinštitúciesociálnehozabezpečenia
ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa

plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej
republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie

relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o
sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 01. februára 2011 do 11.marca 2013, vykonala dňa 07. marca 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Prešov, a dňa 11.marca 2013, Sociálna poisťovňa, pobočka I., z dôvodu, že miesto

podnikania účastníka konania sa od 04. septembra 2013 nachádza vo I.
Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej

Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti

a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v

členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a
pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto

podnikania.

V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti Prešov, 17. novembra 116, neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa.
Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno

Patryk Zabawa -ARTIMA. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese
nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu
Svidník, Karpatská 7. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, poverení na vykonanie
kontroly zistili, že na adrese I., Karpatská 7, je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími
kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú

príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela W., P. ulica, I.. V týchto priestoroch sa
nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,
objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania (zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého
bydliska S. Q. XX, J., N. republika. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom účastníka konania
nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje žalobca svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby,

pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov,
ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky.Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise z obchodného
registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontroly vykonané Národným
inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov

na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na
preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie
miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho
zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň

inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

Sociálna poisťovňa ústredie vystavila pre zamestnanca účastníka konania formulár PD A1, s platnosťou
od 01.mája 2011 do 30.apríla 2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o
správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení

napadnutého rozhodnutia prvostupňový orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky
kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 30.apríl 2013 je dňom
zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti zamestnanca účastníka konania.

Vystavenie formulára PD A1 pre zamestnanca účastníka konania s platnosťou od 01.mája 2013 nie
je opodstatnené. Zamestnávateľ síce ku kontrole predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva,
mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny
výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov
alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom

mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, v ktorej registri je zamestnanec
účastníka konania vedený, rozhodla, že zamestnancovi účastníka konania zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30.apríla 2013
podľa slovenskej legislatívy.

Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru ,
že zamestnancovi účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo 30.apríla 2013 podľa
slovenskej legislatívy.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike.

Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov
relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o
sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom
poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a
preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala
potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať zvlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo

vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. je zrejmé, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou

zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných
náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá,
vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo

právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú

osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že

rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou

napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon

neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade hmotnoprávnej povahy je pre rozhodnutie vo veci
irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú
skutočnosť, že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení
§145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez
právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu
nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej

žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného
dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet
Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna
poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe

alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

VzhľadomnacitovanéustanoveniarozhodnutiamiSociálnejpoisťovnepobočkynemohlobyť zasiahnuté
aj do majetkovej sféry žalobcu.Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými

rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady EHS, z
citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva žalobcovi
v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Zamestnancom žalobcu
nič nebránilo v tom, aby sa (žalobou samostatne alebo spoločnou) domáhali svojich subjektívnych práv
v zákonnej lehote dvoch mesiacov.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako
organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach

sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a

zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky
rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1

tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa
ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých

pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 citovaného zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda

zákon nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup
žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v
ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Žalobcom v 1. rade napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením §
209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutísprávne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s
uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto
postup zakazoval, a aké subjektívne práva tohto žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v
článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu v 1. rade súd dospel
k záveru, že rozhodnutia a postup žalovanej sú v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1. rade
ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Žaloba zo dňa 13.02.2014 bola podaná osobne na Krajskom súde v Prešove dňa 20.02.2014.

V súvislosti s pripustením do konania žalobcu v 2. rade súd poukazuje na tú skutočnosť, že podľa
ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty

nemožno odpustiť.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2.
rade doručené dňa 29.01.2014. Z doručenky pripojenej v spise súd nezistil, žeby toto rozhodnutie bolo
doručené inej osobe a tento žalobca ani netvrdí, že rozhodnutie mu nebolo doručené.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2. rade doručené dňa 29.01.2014, koniec
zákonnejdvojmesačnejlehotynapodaniežalobypripadolnadeň29.03.2014-sobota,atedaposledným
dňom lehoty bol pondelok 31.marec 2014 ako riadny pracovný deň.

Tak, ako súd uvádzal vyššie, pripustil do konania tohto žalobcu uznesením zo dňa 13.08.2014, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 21.08.2014, a teda z uvedeného je podľa názoru súdu bez akýchkoľvek
pochybností,žežalobažalobcuv2.radebolapodanáoneskorene.Zachovanielehotyvžiadnomprípade
nemôže prichádzať do úvahy z dôvodu, že žalobca v 1. rade žalobu podal včas, pretože iná fyzická
osoba sa nemôže domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu za inú

osobu (tvrdiac, že ako zamestnávateľ chráni práva zamestnanca), iba žeby išlo o zákonného zástupcu
maloletého.

Ústava Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb. v znení noviel) v článku 46 ods. 1 upravuje, že
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky - kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Z citovaného článku Ústavy Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že podmienky pre preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov upravuje zákon a to predovšetkým Občiansky
súdny poriadok v spojení s osobitnými predpismi.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov neupravuje inú lehotu na
podanie žaloby. Ak teda žalobca v 2. rade pristúpil do konania právoplatnosťou uznesenia tunajšieho
súdu tak, ako je citované vyššie, žaloba tohto žalobcu bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej
dvojmesačnej lehoty.

Aj keď by sa javil ako nelogický postup súdu, že napriek zmeškaniu lehoty na podanie žaloby žalobcom
v 2. rade (čo bolo zrejmé z administratívneho spisu žalovanej) pripustil vstup tohto žalobcu do konania,
súd je toho názoru, že nemohol vopred prejudikovať zastavenie konania a nepripustiť jeho vstup do
konania s poukazom na citovaný článok 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.Podľa ustanovenia § 250d ods. 3 O.s.p. - súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene... .

Vzhľadom na to, že žalobca v 2. rade podal žalobu, resp. pristúpil do konania po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, súd konanie o žalobe tohto žalobcu zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., pretože žalobcovia v konaní nemali úspech

a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.