Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/57/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202484
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214202484.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 25. mája 2015, sp. zn. 10C/126/2014-74, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobkyne
a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu, ktorou sa
žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 550,- eur a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe

založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 25Er/676/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) právne
odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, § 27 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods.
1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, keď vecne svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobkyne na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený.

Súd vychádzal z okolností, že návrh na vydanie poverenia bol doručený súdu dňa 15.07.2010. Dňa
20.01.2011 exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. O žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bolo odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu rozhodnuté
v lehote 189 dní. Žiadnym rozhodnutím neboli konštatované prieťahy v konaní, žalobkyňa nepredložila
ani žiadnu sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná. Nepredložila ani žiadne iné
rozhodnutia, ktorým by bol konštatovaný v exekučnej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Žalobkyňa podala u žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná na

uvedenú žiadosť neodpovedala s odôvodnením, že žalobkyňa neposkytla potrebnú súčinnosť, čím bol
proces predbežného prerokovania zmarený. Žalovaná nespochybnila podanie žiadosti na predbežné
prerokovanie nároku. V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie už uplynula 6-mesačná lehota odo dňa
prijatia žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania súduprvej inštancie vyplýva, že tento pred vydaním rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
a exekučný titul - rozhodcovský rozsudok tak, ako mu to ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie

mohol len za predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade
mal povinnosť vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom
poriadku je uvedené, že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Ide však o lehotu
procesnú, ktorej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup. V rámci preskúmania
exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu.

Rozpor nezistil a vydal poverenie. Táto povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona, keďže už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný
súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku oprávnený aj bez
návrhu skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná

strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Lehota 15 dní však výslovne neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, teda ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok. Tvrdenie žalobkyne, že exekučný súd bol povinný vydať poverenie do 15
dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia je teda nedôvodné. Žalobkyňa nepreukázala
existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup exekučného súdu, ktorý

predchádzal vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so zákonom,
že to je nesprávny úradný postup. Nepredložila žiadne rozhodnutie orgánu na to príslušného, ktorý
by konštatoval nesprávny úradný postup v dotknutej exekučnej veci. V prejednávanej veci nebola
splnená podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno o existencii nesprávneho úradného postupu ako prvej z troch základných podmienok.

Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou
škodou žalobkyne vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje. Žalobkyňa
navrhla doplnenie dokazovania spisom žalovanej ohľadne jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Toto dokazovanie súd nedoplnil, lebo žalovaná nespochybnila doručenie takejto žiadosti od žalobkyne a

vyjadrila sa v tom smere, že žiaden z uplatnených nárokov žalobkyne nebol uspokojený. Súd nevykonal
ani žalobkyňou navrhnuté dokazovanie predložením znaleckého posudku, keďže by išlo o dokazovanie
nad rámec dokazovania potrebného na účely súdneho konania. Žalovaná vzniesla námietku premlčania
pre prípad uplynutia 15-dňovej lehoty. V prejednávanej veci o takýto prípad nešlo, pretože samotné
exekučné konanie sa začalo až 06.12.2008 podaním návrhu na vykonanie exekúcie žalobkyňou u

súdneho exekútora, preto sa súd touto námietkou nezaoberal. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
o svojom tvrdení, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu konaním exekučného súdu v exekučnej
veci, preto bola jej žaloba v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá. O trovách konania rozhodol súd
prvej inštancie podľa § 151 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku) tak, že žalovanej
trovy nepriznal, keďže jej zo spisu žiadne trovy nevyplývajú a ani si žiadne trovy v lehote 3 pracovných

dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslila.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom určenej lehote
odvolanie žalobkyňa a uviedla, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených
v § 221 ods. 1 O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.

1 písm. f) O.s.p., ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. h) O.s.p., v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd
rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a potom čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje
rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku
nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri

svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľka uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečozastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo

zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. K oboznámeniu sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške
vzniknutej škody uviedol, že je ním jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na

žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej výške. Ak
súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by jej postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom. Vyjadrila sa tiež ku skutočnosti, že žalobkyňou bol tento znalecký posudok
predložený po roku a pol od podania žaloby na súde s tým, že vypracovanie posudku bolo zadané ešte

1.3.2013 a vzhľadom na jeho zložitosť vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní tak boli preukázané
všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť vo veci
v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. V ďalšom
odvolateľka poukázala na to, že ak bol súdu doručený návrh žalobkyne na prerušenie konania (v spise
sa nenachádza) z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným

rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne
nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§

367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné,
v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/126/2014 je
žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha od žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a
titulom nemajetkovej ujmy sumu 550,- eur.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá a v závislom výroku
o trovách konania.

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený

skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného
nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel
k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou
uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancievo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou
i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a
presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať
už len nasledovné:

10. Keďže žalobkyňa postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať

pred súdom v odvolaní nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné.
Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobkyne nie je postupom, ktorým by jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne
súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).

11. Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobkyne spočívajúcou v tom, že
aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, ktorý
podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného
postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť
k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia

(§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu.
Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012
Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na
zodpovednostnéprávnevzťahyupravenézákonomč.514/2003Z.z.lentie,ktorévznikliod1.1.2013.To
však neznamená, že by súd prvej inštancie nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobkyňa

vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných

exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

12. K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. však odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení
účinnom ku dňu rozhodnutia o zmene exekútora, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

citoval v správnom znení a preto je táto námietka žalobkyne nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii
hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzala
žalobkyňa v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

13. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3)
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného
splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie

je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v
preskúmavanej veci na žalobkyni.

14. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom
v citovanom ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo.

Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá
nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o
nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom

právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán
verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.15. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci vedenej pred
Okresným súdom Galanta, sp. zn. 25Er/676/2010, nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva, alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní
konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol,
že sa riadi aplikáciou § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom
ustanovení v novelizovanom znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

16. Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v
odôvodnení jeho rozhodnutia, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody,
nakoľko nepredložila na súde relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú výšku tejto škody a taktiež
nepreukázala žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe.
Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa ničím nepodložila a

nepreukázala, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinnej, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinnou alebo k insolvencii povinnej, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto
okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Je správny názor

súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvej inštancie
v predmetnej exekučnej veci a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

17. Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu v danej veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať
existenciu škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

18. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že exekučný súd pri

rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, od ktorého si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v
konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobkyne. Ak teda
súd prvej inštancie znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania,
pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.

19. K úvahám žalobkyne o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva,
že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobkyňa svoj

nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.

20. Súd prvej inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie
(či presnejšie neexistencie) prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ktorým je v tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak

už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších vrátane
poukazunaobsahpredloženéhoznaleckéhoposudku,pretožebytonabezzákladnostižalobyonáhradu
škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť. Pokiaľ sa týka poslednej v odvolaní
namietanej skutočnosti, v konaní sa nenachádza žiaden návrh žalobkyne na prerušenie konania, v
dôsledku čoho súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nepochybil.

20. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p.
rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku
o náhrade trov konania, potvrdil.
21. Žalovaná má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania (§ 435 CSP).