Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/119/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212203800
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212203800.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky: E. C., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/
XX, XXX XX C. nad C., zast. advokátom: S. R. so sídlom H. XXXX/XX, P.O.C. XX, XXX XX C. nad C.,
proti odporcovi: O. s.r.o., so sídlom C. XXXX/X, XXX XX R., IČO: 46 371 265, o určenie neplatnosti
zmluvy o úvere a zmluvy o zriadení záložného práva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 21. októbra 2013, č.k. 6C/91/2012-231, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel návrhu a určil, že zmluva o úvere č. 102936
uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako veriteľom a navrhovateľkou ako dlžníčkou
dňa 22. októbra 2010 (zmluva o úvere ) je neplatná. Zároveň za neplatnú určil aj zmluvu o zriadení
záložného práva, ktorým bola zabezpečená povinnosť odporkyne zo zmluvy o úvere (záložná zmluva).

Vyhovel tak návrhu odôvodnenému tým, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,
ktoré prevažujú a zakladajú hrubý nepomer v právach povinnostiach zmluvných strán. Čo sa týka
neplatnosti záložnej zmluvy, tú navrhovateľka odvodzovala a akcesorickej povahy voči úverovej zmluve,
ako aj tým, že hodnota založeného bytu výrazne prevyšuje hodnotu zabezpečovaného záväzku.
Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že účelom poskytnutia úveru bola údržba
a oprava nehnuteľnosti, keď tvrdenie navrhovateľky, že takto bola použitá iba časť úveru bolo podľa

okresného súdu vyvrátené svedeckou výpoveďou vtedajšieho priateľa navrhovateľky. Údržba a oprava
nehnuteľnosti ako účel úveru bola okresným súdom zistená aj priamo z písomnej zmluvy o úvere,
kde bol tento účel výslovne uvedený. Vychádzajúc z takto zisteného účelu úveru porovnal úrok podľa
úverovej zmluvy vo výške 20,16 % ročne s priemernou úrokovou mierou z nových úverov pri úvere na
nehnuteľnosti, ktorú zistil na internetovej stránke NBS v období 10/2010 vo výške 4,93 % ročne, resp.
5,28 % za celý rok 2010. Konštatujúc, že úrok dohodnutými medzi účastníkmi bol viac ako trojnásobne

vyšší než uvedené priemerné úrokové miery, videl v tejto skutočnosti rozpor s dobrými mravmi, a teda
neplatnosť úverovej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť záložnej zmluvy potom
odvodil z akcesorickej povahy tohto zabezpečovacieho inštitútu ako aj z hrubého nepomeru hodnoty
zálohu (26.000 eur) a zabezpečenej pohľadávky (9.032,16 eur), v čom rovnako videl rozpor s dobrými
mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Napokon rozhodol o náhrade trov konania tak, že
navrhovateľke ich náhradu nepriznal, pretože aj keď bola v spore plne úspešná a náhrada by jej patrila

podľa § 142 ods. 1 O.s.p., sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré
odôvodňujú nepriznanie náhrady trov. Za tieto dôvody považoval okresný súd to, že na uzavretí zmluvy
sa podieľali účastníci spoločne, a teda aj navrhovateľka spôsobila ich neplatnosť.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť
a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Súčasne (tu v konaní prvýkrát) žiadal zaviazať navrhovateľku

vzájomným návrhom k zaplateniu nesplatenej časti istiny úveru 3.140,98 eur s dojednaným navýšením
podľa zmluvy o úvere. Odporca namietal nesprávne právne posúdenie veci, okrem iného pre nepoužitieust. § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatnou iba časť právneho úkonu, na ktorú
sa dôvod neplatnosti vzťahuje, pokiaľ je oddeliteľná od ostatného obsahu. Odporca považoval za
nesprávne skutkové zistenie Okresného súdu, že poskytnutý úver bol použitý na údržbu a opravu

nehnuteľnosti, keďže v tomto smere nevychádzal z tvrdení navrhovateľky, že takto použila iba časť
úveru a zvyšok išiel na vyplatenie pohľadávok, ale za smerodajné považuje tvrdenie bývalého priateľa
navrhovateľky vypočutého ako svedka. Odporca tiež namietal skutkové zistenia Okresného súdu o
priemerných úrokových mierach z poskytnutých úverov, pretože nebolo zrejmé z akej listiny tieto údaje
zistil. Sám odporca pritom v konaní predložil informácie o spotrebiteľských úveroch poskytnutých za 2.

štvrťrok 2010 uverejnené ministerstvom financií, ktoré sú záväzné, a z ktorých vyplýva priemerná RPMN
za obdobné úvery vo výške 19,08 %, pričom RPMN úveru, o ktorý ide v tomto konaní nepresahuje
dvojnásobok v uvedenej priemernej RPMN. Zmluva o úvere pritom spadá pod právny režim Zákona
o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého RPMN úveru nesmie prekračovať dvojnásobok priemernej
RPMN, čo bolo v danom prípade splnené. Aj vzhľadom na to odporca nesúhlasil že úrok 20,16 % ročne
je v rozpore s dobrými mravmi, či už bol úver poskytnutý na rekonštrukciu nehnuteľnosti alebo nie. V

prípade existencie neprijateľných zmluvných podmienok nepovažoval za správne určenie neplatnosti
celej zmluvy, ale iba jednotlivých zmluvných podmienok. Odporca poukázal na to, že navrhovateľka
presne vedela akú sumu si požičiava, na akú dobu a s akým mesačným úrokom, ako aj to, akú sumu
presne vráti. Za poskytnutých 5.000 eur mala po 48 mesiacoch vrátiť celkovú sumu 9.032,16 eur, čo
bolo v zmluve o úvere uvedené. Pokiaľ považovala zmluvné podmienky úverovej zmluvy za neprijateľné,

mala právo od zmluvy odstúpiť bez udania dôvodu v lehote 14 dní. Odporca nesúhlasil tiež so záverom
Okresného súdu o nepomere hodnoty zálohu a poskytnutého úveru. Výkon záložného práva nebol
primárnym cieľom odporcu, ale v dôsledku dlhodobého neplnenia si záväzku zo strany odporkyne nemal
inú možnosť ako dosiahnuť plnenie od navrhovateľky. Pritom k výkonu záložného práva nepristúpil
hneď ako mohol, ale poskytol navrhovateľke priestor na vyrovnanie dlhu. To, že k žalobe navrhovateľka

pristúpila až pri výkone záložného práva považoval navrhovateľ za účelové konanie z jej strany, s cieľom
vyhnúť sa splneniu svojej povinnosti. Rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania považoval
odporca za správne.

Navrhovateľka sa vo svojom vyjadrení stotožnila so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a

žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázala na obdobné závery prijaté v rozhodnutí NS SR 1M Cdo
1/2006 ohľadom úroku v rozpore s dobrými mravmi a v rozhodnutí NS SR 6 Sžo/358/2009 ohľadom
proporcionality hodnoty zálohu a zabezpečeného záväzku.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, je potrebné

rozsudok okresného súdu zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h), pretože okresný súd nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Krajský súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Dôvod na odvolanie podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Podstata tohto odvolacieho dôvodu

spočíva vo všeobecnosti predovšetkým v nesprávnom postupe okresného súdu pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom je to, že okresný súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či
vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických
rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných

poznatkov.

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že jedným z argumentov odporcu o prípustnosti
výšky odplaty poskytnutého úveru bolo, že ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) poskytnutého
úveru nepresahuje zákonný limit stanovený na dvojnásobok priemernej RPMN (napr. záverečná reč PZ

odporcu na pojednávaní dňa 21.10.2013). Tejto obrany odporcu si musel byť vedomý aj okresný súd,
keďže ju uvádza aj v napadnutom rozsudku. Okresný súd síce založil svoje rozhodnutie na výške úroku
a tvrdenie odporcu sa týka RMPN, no tieto parametre úveru veľmi úzko súvisia, preto bolo potrebné
sa touto obranou odporcu zaoberať. Úrok, ako aj RPMN vyjadruje výšku nákladov dlžníka na dočasnéposkytnutie istiny, pričom RPMN ako najširšie vyjadrená celková výška nákladov v sebe úrok zahŕňa
ako jednu zo zložiek tvoriacich náklady dlžníka spojené s dočasným poskytnutím peňazí. RPMN je
veličina vytvorená za účelom jednoznačného vyjadrenia ceny úveru a z hľadiska posudzovania výšky

nákladov dlžníka má vyššiu výpovednú hodnotu ako samotný úrok. Pokiaľ teda odporca tvrdí, že výška
RPMN ním poskytnutého úveru, teda celkové náklady dlžníka na tento úver, neprekračujú zákonný
limit, jednoznačne tým obhajuje cenu ním poskytnutého úveru splnením zákonného limitu. V prípade
pravdivosti tohto tvrdenia odporcu by nebol záver okresného súdu o nemravnosti úrokov udržateľný.
Úroky totiž spravidla tvoria podstatnú časť ceny úveru a výška úrokov sa tak môže k celkovej cene úveru

veľmi približovať. Nemožno dokonca vylúčiť ani ich rovnosť. Je teda ťažko odôvodniť záver, že by výška
celkovej odplaty za úver bola zákonom dovolená, no výška úroku, ktorý ju môže v celom rozsahu tvoriť,
by bola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi by tu bol totiž videný v konaní
zákonom dovolenom.

Pokiaľ preto okresný súd mienil hodnotiť časť ceny úveru v podobe úroku z hľadiska rozporu s dobrými

mravmi, mohol tak urobiť až potom, ako by zistil, či RPMN (resp. celková odplata) poskytnutého úveru
skutočne spĺňala zákonný limit, tak ako to tvrdil odporca. V tomto smere však nepoužil príslušné
ustanovenia právnych predpisov a nedostatočne zistil skutkový stav. K výške RPMN nevykonal žiaden
dôkaz, ani ten, ktorý navrhoval odporca.
Pre posúdenie najvyššej prípustnej celkovej odplaty za poskytnutý úver je potrebné v danom prípade

vychádzať z ust. § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (až do 31.5.2014),
podľa ktorého, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov

a lehotu splatnosti.

Pri výklade pojmu podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch bude možné zohľadniť súčasnú právnu úpravu § 53 ods.
6 OZ v spojení s § 1a Nariadenia 87/1995 Z.z. prijatú novelou OZ č. 106/2014 Z.z. Táto právna

úprava stanoví ako najvyššiu odplatu dvojnásobok RPMN zisťovanej podľa § 1 ods. 4 Nariadenia.
Právna úprava prijatá Zák. č. 106/2014 Z.z. je v zmysle dôvodovej správy sprísnením predošlej,
aplikovateľnej v posudzovanom prípade. V dôvodovej správe sa konštatuje, že súčasná právna úprava
viacerých právnych predpisov si urýchlene vyžaduje zmeny, najmä vo vzťahu k vymedzeniu prísnejšieho
režimu regulácie odplaty. Preto nebude možné pri použití predchádzajúcej právnej úpravy účinnej v

čase uzavretia úverovej zmluvy považovať za podstatné prevýšenie odplaty menej ako dvojnásobok
príslušnej RPMN.

Pokiaľ okresný súd po uvedenom posúdení výšky celkovej odplaty úveru poskytnutého navrhovateľke
nezistí, že táto presahuje zákonom dovolenú najvyššiu odplatu, nebude prichádzať do úvahy záver

o rozpore výšky dohodnutého úroku s dobrými mravmi, a teda konštatovanie absolútnej neplatnosti
úverovej zmluvy z tohto dôvodu.

Čo sa týka neplatnosti záložnej zmluvy, neobstojí nateraz pre vyššie uvedené jej neplatnosť
konštatovaná okresným súdom v napadnutom rozhodnutí, ktorá bola založená na akcesorite k úverovej

zmluve. Zároveň však nebol dostatočne odôvodnený ani záver okresného súdu o nepomere hodnoty
zálohu (26.000 eur) k výške zabezpečenej pohľadávky (9.032,16 eur). Okresný súd neuvádza v
napadnutomrozhodnutíkonkrétnerozhodnutiavyššíchsúdov,podľaktorýchbymalabyťakceptovateľná
miera krytia na úrovni 110 - 120 % z celkovej zabezpečenej pohľadávky a ani miera 140 % konštatovaná
v navrhovateľom odkazovanom rozhodnutí NS SR 6 Sžo/358/2009 tu nie je nijako bližšie odôvodnená.

Riadne argumentačne podložený záver teda v oboch prípadoch absentuje. Pritom je nepochybne relácia
hodnoty zálohu k výške pohľadávky významná aj z hľadiska platného dojednania záložného práva.
Ad absurdum by totiž nebolo možné považovať za platne dojednané zabezpečenie pohľadávky 10 eur
záložným právom k veci s hodnotou 100.000 eur. V takomto zjavnom nepomere je to zrejmé, určenie
hraničnej hodnoty však bude zložitejšie a nikdy nie exaktne presné. Kritéria, ktoré však v konkrétnom

prípade vedú súd k záveru o nepomere hodnoty zálohu k výške pohľadávky musia byť z odôvodnenia
rozhodnutia zrejmé a musia mať podklad vo vykonanom dokazovaní a nie primárne na vlastnej iniciatíve
súdu. Prosté porovnanie hodnoty zálohu a výšky pohľadávky však nebude spravidla dostatočné na
posúdenie primeranosti použitia záložného práva. Prinajmenšom v hraničných prípadoch bude potrebnéprihliadnuť aj na ďalšie okolnosti záväzku v komplexnom pohľade a prípadnú platnosť záložnej zmluvy z
hľadiska primeranosti výšky pohľadávky a hodnoty zálohu posúdiť v širších súvislostiach. Rozhodujúce
bude aj prípadné ďalšie zabezpečenie, príjmová situácia dlžníka, jeho majetkové pomery, úverové

zaťaženie a pod..

Čo sa týka namietaného skutkového zistenia o účele úveru, k tomuto bola dostatočným podkladom
samotná úverová zmluva, ktorej obsahu zodpovedalo skutkové zistenie okresného súdu, že úver bol
použitý na údržbu a opravu nehnuteľností. Z hľadiska posudzovania účelu úveru na porovnanie jeho

parametrov so štatistickými údajmi je totiž rozhodujúci dohodnutý účel a nie účel skutočného použitia. V
prípade,žejeúverpoužitýinakakobolodohodnuté(akvôbecboloúčelovépoužitiedohodnutéanejedná
sa iba o nezáväzný informatívny údaj zmluvy), je toto iné použitie iba porušením vedľajších dojednaní
úverovej zmluvy bez dopadu na pôvodne dohodnutý účelu. Námietka nesprávneho hodnotenia dôkazov
k preukázaniu reálneho použitia úveru je preto bezpredmetná.

Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní sa bude okresný súd v prvom rade zaoberať prípustnosťou celkovej odplaty
poskytnutého úveru z hľadiska splnenia zákonného limitu podľa ust. § 53 ods. 6 OZ. V prípade zistenia,
že poskytnutý úver spadá pod právny režim spotrebiteľského úveru, bude touto celkovou odplatou
RPMN. Až pokiaľ zistí, že najvyššia dovolená výška odplaty bola v danom prípade vyššia ako zákonom

dovolená, bude môcť uvažovať o rozpore dohodnutého úroku s dobrými mravmi, prípadne zvoliť iné
právne posúdenie veci odvíjajúce sa priamo od prekročenia najvyššej dovolenej odplaty. V opačnom
prípade, teda pokiaľ bol úver poskytnutý za odplatu v dovolenej výške, bude úlohou okresného súdu
posúdiť iba platnosť jednotlivých zmluvných podmienok s prihliadnutím na ust. § 41 OZ. V závislosti
od záveru o platnosti úverovej zmluvy bude potom potrebné posúdiť aj platnosť záložnej zmluvy,

keďže jej úplná neplatnosť bude z dôvodu akcesority prichádzať do úvahy len v prípade neplatnosti
úverovej zmluvy ako celku. Inak sa bude potrebné zaoberať platnosťou záložnej zmluvy vo vyššie
naznačenom smere posúdením primeranosti hodnoty zálohu a zabezpečenej pohľadávky aj s ohľadom
na iné okolnosti úverového vzťahu, najmä prostriedky ďalšieho dohodnutého zabezpečenia a tie pomery
navrhovateľky, ktorých znalosť bolo možné požadovať po veriteľovi v čase poskytnutia úver. Napokon

bude potrebné sa vysporiadať aj s protinávrhom podaným odporcom spolu s odvolaním, a to v prvom
rade s jeho určitosťou.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .