Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/30/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200659
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8013200659.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a

členiek senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu MAGURA, s.r.o.,
Vyšné Ružbachy, so sídlom Vyšné Ružbachy č. 307, IČO: 36445037, DIČ: 2020003535, IČ DPH:
SK2020003535, právne zastúpený Daliborom Tverďákom, advokátom, so sídlom Košice, Krmanova č.
1, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného všetky zo dňa 05.apríla 2013 č. XXXXXXX/
X/XXXXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX, č. XXXXXXX/X/
XXXXXX/XXXX na základe správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

Žaloby z a m i e t a.

N e p r i z n á v aúčastníkom nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V preskúmavanej veci, v súčasnosti vedenej pod sp. zn.: 1S/30/2013 (po spojení vecí sp. zn.:
1S/30/2013, 1S/31/2013, 1S/32/2013 a 1S/33/2013) Daňový úrad F. u žalobcu ako platiteľa dane
z pridanej hodnoty MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy, IČO: 36445037, DIČ: 2020003535, IČ DPH:
SK2020003535, Vyšné Ružbachy č. 307, vykonal daňovú kontrolu za kontrolované zdaňovacie obdobie
júl 2010, december 2010, apríl 2010, február 2010. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil

protokol dňa 21.05.2012 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX, ktorý bol doručený osobne a to s výzvou na
vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie dňa 05.06.2012. Daňovému úradu Prešov, pobočka F.
bolo dňa 15.06.2012 doručené písomné vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole a následne dňa
18.06.2012 bol vyhotovený dodatok k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. XXXXXXX/X/
XXXXX/XXXX zo dňa 21.12.2012, pričom protokol aj s dodatkom k protokolu bol s platiteľom dane z
pridanej hodnoty prerokovaný 18.06.2012.

2. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným vyplýva, že žalovaný rozhodnutím zo dňa
05.04.2013 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX potvrdil dodatočný platobný výmer DÚ F. č. XXXXXXX/X/
XXXXXXX/XXXX zo dňa 22.06.2012, ktorým žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 949.335,93 eur.

3. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 05.04.2013 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX žalovaný potvrdil
dodatočný platobný výmer DÚ F. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 22.06.2012, ktorým vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012 v sume 582.269,71
eur.4. Rozhodnutím zo dňa 05.04.2013 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX bol potvrdený dodatočný platobný
výmer Daňového úradu F. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 22.06.2012, ktorým správca dane
vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 v sume 403.422,95

eur.

5.Žalovanýrozhodnutímzodňa05.04.2013č.XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXXpotvrdildodatočnýplatobný
výmer DÚ F. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 22.06.2012 o vyrubení rozdielu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 274.627,11 eur.

6. Zo spisu predloženého žalovaným súd zistil, že žalovaný citovanými rozhodnutiami, ktoré boli vydané
dňa 05.04.2013, podľa zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a
colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č.
563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

rozhodol tak, že podľa § 74 ods. 4 v spojení s § 160b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. dodatočné platobný
výmery potvrdil.

7. V odôvodneniach rozhodnutí poukázal na obsah odvolaní, prvostupňové rozhodnutia, teda dodatočné
platobné výmery. Citoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov a to § 2 ods. 1, § 11 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, §17 ods. 3, § 49 ods. 2 písm. c/, ods.
6, ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov § 2 ods. 1, 3, 6, § 15 ods. 3, § 29
ods. 2, 8, ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní § 165 ods. 4, 5, § 165b ods. 1, ktoré pri
preskúmavaní dodatočných platobných výmerov aplikoval. Mal za preukázané, že správca dane vykonal
u daňového subjektu Magura, s.r.o., Vyšné Ružbachy za zdaňovacie obdobie január až december 2010

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty, pri ktorej preveroval u kontrolovaného daňového subjektu
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, za konkrétne zdaňovacie obdobie roku 2010,
oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu,
keď platiteľ nadobudol tovar z Poľskej republiky pod slovenským identifikačným číslom pre daň, pričom
preprava tovaru skončila v Českej republike. Zistený skutkový stav pritom nie je v danom prípade sporný.

8. Kontrolovaný daňový subjekt nakupoval tovar od poľských dodávateľov pod identifikačným číslom
pre daň, ktoré mu pridelila Slovenská republika. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej republiky (od
poľských dodávateľov) do Českej republiky, kde si ho kontrolovaný daňový subjekt prevzal, uskladnil
a následne predal ďalším poľským odberateľom. Na účely dane z pridanej hodnoty išlo z hľadiska

kontrolovaného daňového subjektu o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Najdôležitejšie
pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty je pre platiteľa určiť miesto zdaniteľného obchodu. Podľa
základného pravidla je miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu v tom členskom štáte, kde
sa preprava skončí. To znamená, že v danom prípade je miesto nadobudnutia tovaru v Českej republike,
kde pri tomto nadobudnutí tovaru vzniká daňová povinnosť. Okrem toho však platí, že zdanenie

nadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod identifikačným číslom
DPH,ktorémubolopridelenévtuzemsku,atovtomprípade,akobjednávateľnepreukáže,žekzdaneniu
nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde sa skončila preprava tovaru.

9. Uvedené legislatívne riešenie vyplýva z toho, že poľský dodávateľ musí pri vyplnení súhrnného

výkazu (súhrnný výkaz musí podať každý dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu, a tieto
údaje vchádzajú do európskej databázy identifikácie pohybu tovaru medzi členskými štátmi VIES) uviesť
dodanie tovaru pre slovenského odberateľa, pretože má k dispozícii podľa objednávky jeho identifikačné
číslo DPH, pod ktorým si slovenský podnikateľ objednal tovar.

10. Podľa pravidiel Zákona o dani z pridanej hodnoty v prípadoch, kedy sa slovenský platiteľ dane
rozhodne predávať tovar v inom členskom štáte (v Českej republike) a tento tovar bude do tohto štátu
prepravený z iného členského štátu (z Poľskej republiky), je slovenský platiteľ dane povinný sa v tomto
členskom štáte (v Českej republike) registrovať pre daň z pridanej hodnoty, pretože v tomto členskom
štáte nadobudol tovar z iného členského štátu, teda uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorý je v tomto

štáte predmetom dane. Je teda v takom prípade potrebné, aby slovenský platiteľ dane požiadal v
Českej republike o pridelenie českého identifikačného čísla pre DPH, pod týmto číslom si potom bude
objednávaťtovarodpoľskéhododávateľa,aakoplatiteľbudepriznávaťvČeskejrepublikenadobudnutie
tohto tovaru, teda v daňovom priznaní bude nadobudnutie tovaru zdaňovať príslušnou sadzbou dane vČeskej republike a zároveň si môže z tohto nadobudnutia tovaru v Českej republike uplatniť odpočítanie
dane.

11. Ak ale nastane prípad, že slovenský platiteľ dane by musel zdaniť nadobudnutie tovaru v Slovenskej
republike (pretože objednal tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný.
ako je členský štát, v ktorom sa skončila preprava tovaru, a zároveň nepreukázal, že toto nadobudnutie
bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava tovaru) a aj v Českej republike
(pretože miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v

čase skončenia jeho prepravy k nadobúdateľovi), má možnosť následne vykonať v súlade s § 17 ods.
3 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov opravu základu dane v daňovom priznaní
podanom v Slovenskej republike, t. j. opraviť základ dane z nadobudnutia tovaru na nulu za predpokladu,
že preukáže zaplatenie dane z pridanej hodnoty z nadobudnutia tohto tovaru v Českej republike.

12. Touto opravou základu dane z nadobudnutia tovaru je teda upravený spôsob, akým bude platiteľovi

dane vrátená výška dane priznaná z nadobudnutia tovaru v tom členskom štáte, ktorý mu pridelil
identifikačné číslo pre daň (Slovenská republika). Samozrejme za predpokladu, že preukáže, že
nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa
skončila jeho preprava (Česká republika).

13. Žalovaný zdôraznil, že z uvedeného je teda zrejmé, že pri takomto spôsobe obchodovania má platiteľ
dane povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru v Českej republike a zároveň si pri splnení podmienok
ustanovených zákonom platným v Českej republike uplatniť z tohto nadobudnutia tovaru odpočítanie
dane. Zároveň je zrejmé, že platiteľ dane musí zdaniť nadobudnutie tovaru aj v Slovenskej republike,
avšak bez nároku na odpočítanie dane. Priznanú daň si však môže nárokovať na vrátenie, resp. opraviť

základ dane po preukázaní, že nadobudnutie tovaru bolo zdanené v Českej republike.

14. Uvedený právny názor vyplýva z podmienky ustanovenej v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov, že platiteľ dane môže odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Inými slovami, ak platiteľ dane nadobudne tovar, ktorý je

predmetom dane v Českej republike a v Českej republike ho použije na ďalší predaj, potom tento
tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody v Slovenskej republike ako platiteľ, a teda v Slovenskej
republike mu nevzniká nárok na odpočítanie dane z tohto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu.
Preto odvolací orgán považuje námietky daňového subjektu hmotno - právneho charakteru uvedené
v odvolaní, ktoré sa zhodujú s vyjadreniami v odbornom stanovisku 4/2012 zo dňa 20.07.2012, za

neopodstatnené.

15. Finančné riaditeľstvo dôvodilo aj tým, že závery správcu dane vyplývajú aj z rozsudku ESD C-536/08
a C-539/08, podľa ktorého sa na také nadobudnutie tovaru nemôže vzťahovať uplatnenie odpočítania
dane, a ak by sa právo na odpočet v takom prípade priznalo, mohlo by to viesť k narušeniu potrebného

účinku článku 28b A ods. 2 druhého a tretieho pododseku šiestej smernice (článok 41 Smernice Rady
2006/112/ES), keďže zdaniteľná osoba, ktorej sa priznalo právo na odpočet v členskom štáte, ktorý vydal
identifikačné číslo, by už nebola motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v
rámci Spoločenstva v členskom štáte, kde došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy, teda v členskom
štáte konečnej spotreby. Také nesenie by mohlo nakoniec ohroziť uplatnenie základného pravidla,

podľa ktorého sa, pokiaľ ide o nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva, miesto zdanenia nachádza
v členskom štáte ukončenia odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby, čo je
cieľom prechodnej úpravy.

16. Podľa uvedeného rozsudku Súdneho dvora z 22. apríla 2010 článok 17 ods. 2 a 3, ako aj článok

28b A ods. 2 šiestej Smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa daní zobratú - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ
jejstanoveniavzneníSmerniceRady92/111/EHSzo14.decembra1992samajúvykladaťvtomzmysle,
že zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku posledného uvedeného
ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH. ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie

tovaru v rámci Spoločenstva.

17. Uvedený spôsob uplatňovania dane z pridanej hodnoty je obsiahnutý v zákone č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a v plnom rozsahu prevzatý zo základnéhoprávneho normatívu, šiestej Smernice Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a doplnkov, ktorá tvorí právny
základ pre koncepciu harmonizácie legislatívy členských štátov EU o dani z pridanej hodnoty a bola
nahradená novou Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z

pridanej hodnoty, ktorá nadobudla účinnosť 01.01.2007. Podľa článku 40 Smernice Rady č. 2006/112/
ES (článok 28b bod A ods. 1 Smernice Rady 77/388/EHS) sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci
Spoločenstva považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi. Podľa
článku 41 Smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28b bod A ods. 2 prvý a druhý pododsek Smernice
Rady 77/388/EHS) bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 40 sa za miesto nadobudnutia tovaru

v rámci Spoločenstva v zmysle článku 2 ods. 1 písm. b/ bodu (i) považuje miesto na území členského
štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie,
ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s článkom 40. Ak podľa článku 40
nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru končí, po
tom, ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa primerane zníži v členskom štáte,
ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto nadobudnutie uskutočnil. Podľa

článku 42 Smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28b bod A ods. 2 tretí pododsek smernice Rady
77/388/EHS) prvý odsek článku 41 sa neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa
považuje za zdanené podľa článku 40, ak sú splnené tieto podmienky:
nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade s
článkom 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu

povinnúplatiťdaňvsúladesčlánkom197;nadobúdateľsplnilpovinnostisúvisiacespodanímsúhrnného
výkazu stanovené v článku 265.

18. Podľa článku 168 Smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28 f bod 1, ktorý nahrádza článok 17 ods. 2
písm. d/ Smernice Rady 77/388/EHS), pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných

transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie,
odpočítať z výšky DPH. ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy:
DPH splatnú za nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva podľa článku 2 ods. 1 písm. b/ bod (i).

19. Smernica ako právny akt EÚ má prednosť pred zákonom Slovenskej republiky (čl. 7 Ústavy

Slovenskej republiky) a je záväzná pre každý členský štát. Z citovaného je zrejmé, že predmetná
problematika uplatňovania dane bola zo smernice Rady č. 2006/112/ES kompletne a nerozdielne
prevzatá do zákona č, 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Preto nemožno považovať za
opodstatnenú námietku odvolávajúceho sa, že ak je slovenská právna úprava v rozpore so smernicou,
avšak daňovému subjektu poskytuje výhodnejšie daňové zaobchádzanie, nemôže sa štát domáhať voči

daňovému subjektu riešenia podľa smernice, a daňový subjekt má právo postupovať podľa slovenskej
legislatívy.

20. Okrem Zákona o dani z pridanej hodnoty platí na území Slovenskej republiky aj Vykonávacie
Nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia

smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. S účinnosťou od 01.07.2011
citované nariadenie nahradilo dovtedy účinné Nariadenie Rady č. 1777/2005 o vykonávacích
opatreniach smernice 77/388/EHS o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty zo 17. októbra 2005,
ktoré bolo účinné od 01.júla 2006.

21.Snámietkoužalobcu,žesmernicaRadyEHSniejezásadnepriamovykonateľná,atedaanizáväzná,
a že záväzným právnym aktom je nariadenie, odvolací orgán uviedol, že citované nariadenie nezavádza
nové pravidlá v systéme DPH, ale je len vykonávacím predpisom k smernici o DPH. Obsahuje osobitné
ustanovenia ako odpoveď na určité otázky uplatňovania DPH, ktoré sú formulované tak, aby vo vnútri EÚ
priniesli jednotné zaobchádzanie s týmito osobitnými prípadmi. Nie sú teda uplatniteľné na iné prípady

a je potrebné ich s ohľadom na ich formuláciu uplatňovať reštriktívne. Z tvrdenia žalobcu však nie je
zrejmé, ako by ustanovenia nariadenia mohli mať vplyv na závery správcu dane.

22. V súvislosti s námietkou odvolávajúceho sa, že daňový úrad zrejme neprihliadal na ustanovenie §
49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, odvolací orgán argumentoval, že toto

ustanovenie zákona sa na dané prípady nevzťahuje. Podľa tohto ustanovenia môže platiteľ odpočítať
daň aj v prípade, že tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná,
keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. To znamená, že ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí
(vykonáva zdaniteľné obchody s miestom dodania v zahraničí) a v súvislosti s týmto podnikaním nakúpiv tuzemsku tovary a služby, má možnosť odpočítania dane v rozsahu a za podmienok, ako keby tieto
obchody realizoval v tuzemsku. V danom prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že platiteľ dane
predmetný tovar reálne nadobudol v Českej republike. Preto nie je možné povedať, že tovar nakúpil v

tuzemsku a použil ho na podnikanie v Českej republike. Skutočnosť, že slovenský platiteľ dane musí
zdaniť toto nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike, rieši zákon o dani z pridanej hodnoty (ako
je uvedené vyššie) osobitne. Na účely odstránenia možného dvojitého zdanenia umožňuje platiteľovi
opraviťzákladdaneznadobudnutiatovaruvSlovenskejrepublikenanulu,alenieodpočítaťdaň.Jepreto
neopodstatnené tvrdenie odvolávajúceho sa, že v zmysle tohto ustanovenia má nárok na neuznané

odpočítanie dane.

23. Nesúhlas žalobcu s uvedením výňatku rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, na ktoré sa daňový
úrad odvoláva, pretože je toho názoru, že dochádza k účelovému vytrhnutiu z celkového kontextu, a
v prípade, že sa daňový úrad odvoláva na rozhodnutie ESD, je potrebné, aby uvedené rozhodnutie
bolo v celom rozsahu súčasťou odôvodnenia rozhodnutia daňového úradu. Žalovaný konštatoval, že

Súdny dvor Európskej únie zohráva pri výklade článkov smernice významnú úlohu. Rozsudky Súdneho
dvora EÚ zabezpečujú jednotný výklad smernice o DPH v jednotlivých členských štátoch. Sú prameňom
komunitárneho práva tým, že podávajú principiálny výklad vrátane výkladov všeobecných právnych
zásad. Rozsudok ESD C-536/08 a C-539/08 správca dane aplikoval na danú vec správne, čo aj náležité
odôvodnil. Zároveň uviedol, na základe čoho dospel k záverom uvedeným vo svojom rozhodnutí, ako

aj ustanovenie zákona, ktoré daňový subjekt porušil. Preto tvrdenia odvolávajúceho sa sú v tomto
smere neopodstatnené. Odvolací orgán po preskúmaní postupu správcu dane pri vydávaní dodatočných
platobných výmerov, ako aj pri prerokovaní protokolu o kontrole nezistil zo strany správcu dane žiadne
porušenie zákona. Je pravdou, že v jeden deň bolo doručených daňovému subjektu 19 dodatočných
platobných výmerov, ako aj to, že správca dane vyhodnocoval vyjadrenie k protokolu po dohode so

splnomocneným zástupcom daňového subjektu v deň prerokovania protokolu, o čom svedčí zápisnica
o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX/Guz zo dňa 18.06.2012. Tieto skutočnosti však
nemajú vplyv na výrok rozhodnutia.

24. S odvolacou námietkou, že daňová kontrola bola ukončená dňa 18.06.2012 a od toho dňa začala

plynúť 15-dňová lehota na vydanie rozhodnutí a došlo k nedodržaniu tejto lehoty, keďže dodatočný
platobný výmer odovzdal správca dane na poštovú prepravu prostredníctvom pošty dňa 22.10.2012,
má za následok neplatnosť tohto rozhodnutia, pretože bolo vydané v rozpore so zákonom sa žalovaný
vyrovnal tak, že dodatočné platobné výmery boli vydané dňa 22.06.2012 a doručené daňovému
subjektu dňa 09.07.2012. Proti dodatočným platobným výmerom podal daňový subjekt dňa 23.07.2012

odvolania, ktoré správca dane dňa 16.08.2012 postúpil odvolaciemu orgánu. Odvolací orgán však zistil,
že dodatočné platobné výmery neboli riadnym spôsobom doručené. Listom č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/
XXXX zo dňa 08.10.2012 oznámil správcovi dane (a upovedomil o tom aj daňový subjekt, ako aj
splnomocnenéhozástupcudaňovéhosubjektu),žedaňovýsubjektsplnomocnildňa01.03.2010G..P.A.,
Q. H. XXX na zastupovanie vo vzťahu k daňovému úradu a na základe toho mal byť uvedený dodatočný

platobný výmer doručený iba splnomocnenému zástupcovi. Keďže rozhodnutia správca dane doručoval
daňovému subjektu, nebolo riadnym spôsobom doručené a je pre adresáta neplatné. Z tohto dôvodu
nebolo možné ani rozhodovať o takomto rozhodnutí v odvolacom konaní. Správca dane následne
doručil dodatočný platobný výmer v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a splnomocnený zástupca rozhodnutia prevzal dňa
09.11.2012. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací orgán nepovažuje túto námietku daňového
subjektu za opodstatnenú, pretože správca dane pri vydávaní dodatočných platobných výmerov dodržal
lehotu na jeho vydanie, avšak pri jeho doručovaní procesné pochybil. Tým, že daňový subjekt dňa
23.07.2012 podal proti nemu odvolanie, v podstate akceptoval jeho vydanie, ako aj doručenie. Uvedené

skutočnosti nie sú dôvodom na prijatie záveru, že dodatočné platobné výmery sú neplatné alebo boli
vydané v rozpore so zákonom, preto považuje tieto námietky žalobcu za neopodstatnené.

25. Na základe zisteného skutkového stavu, ktorý v konaní nie je sporný, dospel správca dane
jeho správnym vyhodnotením a právnym posúdením veci k záveru, že daňový subjekt neoprávnene

uplatnil odpočítanie dane vo výške 974.981,91 eur, 594.317,98 eur, 419.389,26 eur, 279.834,16 eur
pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, pretože nadobudnutý tovar nepoužil na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Jeho uplatnením porušil ustanovenie § 49 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Výšku neoprávnene odpočítanej dane správca danezistil z výšky ceny nadobudnutého tovaru a k nej prislúchajúcej dane upravenej podľa údajov uvedených
v jednotlivých riadkoch daňového priznania (v daňových priznaniach daňový subjekt uviedol nesprávnu
výšku základu dane pri nadobudnutí tovaru a v riadkoch 07 a 08 mal nesprávne zahrnutú aj prepravu

tovaru) a jej výpočet správca dane jasne v odôvodnení rozhodnutia uviedol. Nie je preto opodstatnená
námietka daňového subjektu, že správca dane neuvádza, ako zo zistených údajov určil neuznaný nárok
na odpočítanie dane.

26. V súvislosti s odborným stanoviskom 4/2012 G..P. T., ktorý akcentuje nesprávne právne posúdenie

veci v dôsledku neaplikácie § 49 ods. 6 Zákona o DPH žalovaný v rozhodnutiach argumentoval, že
toto ustanovenie sa na predmetné veci nevzťahuje. Uvedené ustanovenie upravuje, že platiteľ môže
odpočítať daň aj v prípade, že tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň
bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. Žalovaný zdôraznil, že z tohto
ustanovenia vyplýva, že ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí, teda vykonáva zdaniteľné obchody s
miestom dodania v zahraničí a v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovary a služby, má

možnosť odpočítať daň v rozsahu a za podmienok, ako keby tieto obchody realizoval v tuzemsku. V
predmetných veciach platiteľ reálne nadobudol tovar v Českej republike.

27. Skutočnosť, že slovenský platiteľ dane musí zdaniť toto nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike
Zákon o DPH upravuje osobitne. Na účely odstránenia možného dvojitého zdanenia umožňuje platiteľovi

opraviť základ dane z nadobudnutia tovaru v Slovenskej republike na nulu, ale nie odpočítať daň. Z
uvedeného dôvodu žalovaný odvolania námietku považoval za neopodstatnenú.

28. Finančné riaditeľstvo na základe uvedeného skutkového stavu dospelo k záveru, že závery správca
dane náležité v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v dodatočných

platobných výmeroch odôvodnil, uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Odvolacíorgánsastýmitozávermistotožnilanámietkyodvolávajúcehosapovažujezaneopodstatnené.

29. Žalovaný konštatoval, že vo výroku odvolaním napadnutých dodatočných platobných výmeroch

správca dane uviedol § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov namiesto
procesné správneho § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý sa
vzťahuje na vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto
zákona. Táto skutočnosť však nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí.

30. Rozhodnutia žalovaného žalobca napadol včas podanými žalobami, žiadal rozhodnutia žalovaného
zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, prípadne aj rozhodnutia daňového úradu a zaviazať
žalovaného na náhradu trov konania.

31. Žaloby identicky odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutiami aj postupom žalovaného a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre
nedostatok dôvodov. Rozhodnutia správneho orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutých rozhodnutí a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Žalobca
namietal, že výrok napadnutých rozhodnutí Daňového úradu F. v spojení s rozhodnutiami žalovaného

obsahujú nesprávny odkaz na zákonné ustanovenia, podľa ktorého boli rozhodnutia vydané. Poukázal
na to, že v rozhodnutiach Daňový úrad F. uviedol, že rozhodol podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom správne mal uviesť ustanovenie § 165
ods. 5 Daňového poriadku.

32.Žalobcazdôraznil,žeprvostupňovérozhodnutiasprávcudaneobsahujúvosvojomvýrokunesprávne
označenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého bolo vydané, pričom žalovaný konštatoval,
že táto skutočnosť nemá vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia. Namietal, že záver žalovaného,
ktorý zrejmú vadu výroku rozhodnutia bagatelizuje tým, že podľa jeho názoru nemala vplyv na

preskúmateľnosť rozhodnutia, považuje žalobca za nesprávny, keďže uvedená vada má vplyv na
zákonnosť rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 165 ods. 2 Zákona o správe daní je
prechodným ustanovením k začatým a právoplatne neukončeným daňovým konaniam pred účinnosťou
Zákona o správe daní, tieto konania sa spravujú ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb., pričom všaksankciu je možné uložiť aj podľa novej úpravy, ak je to pre daňový subjekt výhodnejšie. Ustanovenie
§ 165 ods.5 Zákona o správe daní je prechodným ustanovením k vyrubovaciemu konaniu po daňovej
kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona a toto vyrubovacie konanie sa má vykonať

výlučne podľa pôvodnej právnej úpravy, teda zákona č. 511/1992 Zb..

33. Uviedol, že vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania, t.j. bez akýchkoľvek
pochybností mal správca dane vo výroku rozhodnutí odkázať na ustanovenie §165 ods. 5 Zákona o
správe daní, čo zhodne konštatoval aj žalovaný, pričom na uvedené konanie, na rozdiel od daňového

konania nebolo prípustné aplikovať novú právnu úpravu a to ani v prípade, ak by to bolo pre daňový
subjekt výhodnejšie.

34. Poukázal na to, že zákon č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 v § 30 ods. 2 obsahuje
výpočet povinných obsahových náležitostí rozhodnutia vydaného správcom dane a podľa písm. d/ tohto
ustanovenia rozhodnutie musí obsahovať výrok s uvedením ustanovenie právneho predpisu, podľa

ktorého sa rozhodovalo. V dôsledku skutočnosti, že vo výroku rozhodnutí správcu dane je uvedené
ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní namiesto ustanovenia § 165 ods.
5 tohto právneho predpisu je podľa názoru žalobcu výrok rozhodnutia nezrozumiteľný, zmätočný a
nepreskúmateľný.

35. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5Sž 66/98
zo dňa 30.09.1998, podľa ktorého výrok rozhodnutia musí byť jasný, presný a určitý, pretože je
jadrom celého rozhodnutia, je pre účastníka daňového konania záväzný. Žalobca uviedol, že odkaz
na nesprávne zákonné ustanovenie vo výroku rozhodnutí, ktoré sú exekučným titulom, spôsobuje jeho
nepreskúmateľnosť pre jeho nezrozumiteľnosť.

36. V ďalšej časti žalôb žalobca namietal, že boli vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty za uvedené
zdaňovacie obdobia a k týmto sumám žalovaný dospel na základe sumarizácie súm dane uvedenej v
daňových priznaniach a dane zistenej daňovým úradom. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu júl 2010
uviedol, že súčasťou sumy zistenej daňovým úradom je aj sume 974.981,91 eur, čo podľa daňového

úradu je neuznaný nárok na odpočítanie dane na riadku 21 daňového priznania. Z odôvodnenia vyplýva,
že neuznaný nárok na odpočítanie dane sa týka tovaru nakúpeného od zahraničných dodávateľov.
Správca dane v rozhodnutí uvádza jednotlivé faktúry a ich súčet podľa dodávateľov a to v celkovej výške
v eurách:

dodávateľ celková suma v eur
F. 156.590,86
Q. 175.085,77
C. 700.790,66
P. 980.935,95

K. 1.193.977,01
M. 1.789.124,79
celkom 4.996.505,04

37. Namietal, že v rozhodnutí žalovaného sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených údajov určený,

resp. vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 974.981,91 eur, resp. aké skutočnosti
boli podkladom pre toto určenie. Konštatoval, že sadzba dane z pridanej hodnoty predstavuje 19 %
zo základu dane, t.j. pri základe dane 4.996.505,04 eur predstavuje sadzba dane sumu 949.335,96
eur. Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty, resp. neuznaného nároku na
odpočet je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn.: 5

Sž 198/00 zo dňa 30.05.2001.

38. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu december 2010 rovnako namietal, že súčasťou sumy zistenej
daňovýmúradomjeajsuma594.317,98eur,čopodľadaňovéhoúradujeneuznanýnároknaodpočítanie
dane na riadku 21 daňového priznania. Z odôvodnenia vyplýva, že neuznaný nárok na odpočítanie dane

sa týka tovaru nakúpeného od zahraničných dodávateľov. Správca dane v rozhodnutí uvádza jednotlivé
faktúry a ich súčet podľa dodávateľov, a to v celkovej výške v eurách:

dodávateľ celková suma v eurP. 1.456.672,53
K. 736.834,69
F. 442.280,14

I. 55.536,90
X. 271.320,00
I. 101.933,28
celkom 3.064,577,54

39. V rozhodnutí žalovaného sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených údajov určený, resp.
vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 594.317,9 eur, resp. aké skutočnosti boli
podkladom pre toto určenie. Konštatoval, že sadzba dane z pridanej hodnoty predstavuje 19% zo
základu dane, t.j. pri základe dane 3.064.577,54 eur predstavuje sadzba dane sumu 582.269,73 eur.
Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty, resp. neuznaného nároku na
odpočet dane je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného (napr. rozsudok NS SR z 30.05.2001

sp. zn.: 5Sž 198/00).

40. K obdobiu apríl 2010 žalobca rovnako namietal, že súčasťou sumy zistenej daňovým úradom je aj
suma 419.389,26 eur, čo podľa daňového úradu je neuznaný nárok na odpočítanie dane na riadku 21
daňového priznania. Z odôvodnenia vyplýva, že neuznaný nárok na odpočítanie dane sa týka tovaru

nakúpeného od zahraničných dodávateľov. Správca dane v rozhodnutí uvádza jednotlivé faktúry a ich
súčet podľa dodávateľov, a to v celkovej výške v eurách:

dodávateľ celková suma v eur
X. 170.392,04

Q. 48.413,18
X. 9.709,22
F. 18.205,87
P. 1.539.341,97
O. 42.043,54

X. 84.626,54
Y. 164.854,14
W. 45.692,25
celkom 2.123.278,75

41. V rozhodnutí žalovaného sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených údajov určený, resp.
vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 419.389,26 eur, resp. aké skutočnosti boli
podkladom pre toto určenie. Konštatoval, že sadzba dane z pridanej hodnoty predstavuje 19% zo
základu dane, t.j. pri základe dane 2.123.278,75 eur predstavuje sadzba dane sumu 403.422,95 eur.
Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty, resp. neuznaného nároku na

odpočet dane je dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného (napr. rozsudok NS SR z 30.05.2001
sp. zn.: 5Sž 198/00).

42. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu február 2010 žalobca rovnako namietal, že súčasťou sumy
zistenej daňovým úradom je aj suma 279.834,16 eur, čo podľa daňového úradu je neuznaný nárok

na odpočítanie dane na riadku 21 daňového priznania. Z odôvodnenia vyplýva, že neuznaný nárok na
odpočítanie dane sa týka tovaru nakúpeného od zahraničného dodávateľa. Správca dane v rozhodnutí
uvádza jednotlivé faktúry a ich súčet, a to v celkovej výške v eurách:

dodávateľ celková suma v EUR

STAL S.C. PL661233568 1.445.405,86
celkom 1.445.405,86

43. V rozhodnutí žalovaného sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených údajov určený, resp.
vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 279.834,16 eur, resp. aké skutočnosti boli

podkladom pre toto určenie. Konštatoval, že sadzba dane z pridanej hodnoty predstavuje 19% zo
základu dane, t.j. pri základe dane 1.445.405,86 eur predstavuje sadzba dane sumu 274.627,11 eur.
Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty, resp. neuznaného nároku naodpočet je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného (napr. rozsudok NS SR z 30.05.2001 sp. zn.:
5Sž 198/00).

44. Žalobca uviedol, že tento postup správcu dane je podľa jeho názoru v rozpore so základnými
zásadami pri správe daní a samotné rozhodnutia ako také sú nepreskúmateľné. Neozrejmenie
spôsobu výpočtu dane zistenej daňovým úradom spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho
nezrozumiteľnosť a prípadná nesprávnosť výpočtu je taktiež dôvodom pre zrušenie napádaných
rozhodnutí.

45. Žalobca v žalobách konštatoval, že rozhodnutia Daňového úradu F. s poukazom na článok 32
Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, že miestom dodania tovaru
jeČeskárepublika,uvedenédodávkytovaruniesúpredmetomdanepodľa§2ods.1zákonač.222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Rozhodnutia Daňového úradu F. súčasne uvádzajú, že tovar bol predaný
mimoúzemiaSR,t.j.platiteľdaneuskutočnilzdaniteľnútransakciu,ktorániejepodľa§2ods.1Zákonao

dani z pridanej hodnoty predmetom dane z pridanej hodnoty v Slovenskej republike. Takéto odôvodnenie
rozhodnutí je podľa žalobcu v zrejmom rozpore s výrokom toho istého rozhodnutia, ktorým bol vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty. Ak totiž dodávky tovaru nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty,
nemôže správca dane vyrubiť z týchto dodávok tovaru daň a na druhej strane ani prvostupňové a
ani druhostupňové rozhodnutia nedávajú jasnú odpoveď, na základe ktorého zákonného ustanovenia

vznikla žalobcovi daňová povinnosť, čo je taktiež dôvodom jeho nepreskúmateľnosti.

46. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci s tým, že medzi účastníkmi konania
skutkový stav nie je sporný, pretože žalobca nakupoval v rozhodnom období tovar, ktorý bol prevezený
z Poľskej republiky do Českej republiky, kde mal uzatvorenú zmluvu o skladovaní č. XXXX/X . zo

dňa 19.11.2009 so spoločnosťou G. s.r.o.. Podľa tejto zmluvy predmetom bolo skladovanie výrobkov
v sklade, vykládka a nakládka tovaru a miestom preberania tovaru bola Česká republika, Bystřice
nad Olše. Žalobca následne tovar predal do Poľskej republiky a miestom predaja tovaru bola Česká
republika. Tovar nebol dovezený na územie Slovenskej republiky, tzn. že na území Slovenskej republiky
sa tovar, ku ktorému bola správnym orgánom dovyrubená daň z pridanej hodnoty, nikdy nenachádzal.

Žalobca je ako platca DPH registrovaný len v SR. Zisk z predaja žalobca riadne zdanil daňou z
príjmu právnických osôb, ktorá bola riadne a včas uhradená v prospech účtu štátnej pokladne SR a
riadne preukázal tak kúpu tovaru, jeho prepravu z Poľskej republiky do Českej republiky, ako aj jeho
predaj do Poľskej republiky. Žalobca v rámci daňovej kontroly predkladal faktúry tak od dodávateľa ako
aj odberateľa z iného členského štátu, doklady o prevzatí ako aj odovzdaní tovaru (CMR) a všetky

transakcie (tak nákup ako aj predaj) boli realizované bezhotovostne cez príslušné bankové účty. Žalobca
si zároveň riadne a včas splnil svoju povinnosť na predloženie súhrnného výkazu k DPH. Uvedené
transakcie spočívali v štandardnom nákupe a predaji tovaru, cieľom ktorého bolo dosiahnutie zisku z
obratu (tzv. kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti - veľkoobchod).

47. Namietal, že správca dane s poukazom na § 17 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty má za to,
že žalobca mal tovar zdaniť v Českej republike. Bez ohľadu na to, že uvedený výklad žalobca považuje
za nesprávny, slovenský správca dane nemá právomoc rozhodovať o tom, či tovar podlieha zdaneniu
v inom štáte, keďže jeho právomoc je ohraničená územím SR. O skutočnosti, či daňovému subjektu
vznikla daňová povinnosť v Českej republike, je oprávnený rozhodnúť len príslušný správca dane v

Českej republike. Rovnako aj konštatovanie povinnosti žalobcu na registráciu ako platcu DPH v Českej
republike nemá žiadnu zákonnú oporu, pretože správne orgány žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by
ukladalo takúto registračnú povinnosť žalobcovi ani neuviedli.

48. Z odôvodnení rozhodnutí žalovaného podľa žalobcu vyplýva, že mal predmetný tovar zdaniť tak v

Českej republike, ako aj v Slovenskej republike, keďže žalobca nakúpený tovar v Českej republike ďalej
použil na dodávku tovaru ako platiteľ, mal mať v Českej republike automaticky nárok na odpočet dane.
Ak by žalobca slovenskému správcovi dane preukázal, že tovar zdanil v Českej republike a zdanením
sa má na mysli podanie daňového priznania s nulovou daňovou povinnosťou, pretože žalobca má pri
zdanení takéhoto tovaru zároveň právo na daňový odpočet, môže si podľa názoru žalovaného žalobca

upraviť základ dane v Slovenskej republike, ktorú opravu má realizovať podľa § 25 zákona č. 222/2004
Z.z. o DPH.49. Žalobca v tejto súvislosti akcentoval, že aj pri aplikácii právnych predpisov, na ktoré poukazuje
žalovaný, je konečný výsledok žalobcovej daňovej povinnosti 0,-- EUR, t.j. stav je rovnaký ako pri
odpočte DPH realizovanej žalobcom. Právne posúdenie žalovaného žalobca považuje za nesprávne,

pretože uvedený právny názor je v rozpore s medzinárodným právom garantovaným zákazom dvojitého
zdanenia, keď nadobudnutie toho istého tovaru by podliehalo daňovej povinnosti tak na Slovensku ako
aj v Českej republike. Uviedol, že aplikácia ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH je
nesprávna, pretože podľa tohto ustanovenia miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je
miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.

50. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že preprava tovaru neskončila v Českej republike a ak u
odôvodnení rozhodnutí správcu dane vyplýva, že základným pravidlom Európskeho spoločenstva je,
že miestom nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva je členský štát konečnej spotreby. Uviedol, že
z dokladov, ktoré predložil žalobca, a ktorých zákonnosť a správnosť správca dane počas vykonania
daňovej kontroly potvrdil, je zrejmé, že preprava tovaru z Českej republiky pokračovala ďalej do Poľskej

republiky, t.j. miestom nadobudnutia tovaru (členský štát konečnej spotreby) nie je Česká republika,
keďžeprepravatovarupokračovalaďalej.Súčasťouúčtovnýchdokladov,ktorébolipredloženéžalobcom
počas daňovej kontroly a ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu žalovaného, je aj prehlásenie
spoločnosti nakupujúcej tovar od žalobcu, že uvedený tovar nebol predaný na území SR a tento tovar
je odpredaný kupujúcim ďalším odberateľom aj s DPH.

51. Žalobca konštatoval, že podľa § 17 ods. 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty, ak nadobúdateľ tovaru
objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský
štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného
členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak

nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa
skončilo odoslanie alebo preprava tovaru a odsek 1 tým nie je dotknutý. Miestom nadobudnutia tovaru
je teda s odkazom na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty Slovenská republika.

52. V tejto súvislosti poukázal na § 49 ods. 2 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého platiteľ

môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a. Uviedol,
že podľa § 49 ods. 6 tohto ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby
použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná

v tuzemsku a podľa § 51 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného
členského štátu.

53. Žalobca zdôraznil, že z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že žalobcovi vzniklo právo na

odpočetdanezpridanejhodnotyazároveňprávouplatniťsiodpočettejtodane.Tovarnadobudolžalobca
ako platiteľ DPH a následne ho predal ďalšiemu platiteľovi DPH a žalobca uplatnil daň pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, tovar následne použil na jeho ďalšiu dodávku (ako platiteľ
DPH) a zároveň má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, tzn. že sú splnené všetky zákonné
podmienky pre vykonanie odpočtu DPH a neexistuje dôvod, aby v takomto prípade nevznikol platiteľovi

DPH nárok na odpočet dane. Tovar bol použitý na podnikanie v zahraničí (tovar bol predaný v ČR),
avšak možnosť odpočtu DPH je v takomto prípade s odkazom na ustanovenie § 49 ods. 6 Zákona o
dani z pridanej hodnoty postavená na roveň tomu, ako by táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku.

54. Žalobca poukázal na to, že výklad žalovaného o nesprávnej aplikácii § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004

Z.z. je v priamom rozpore s jeho argumentami, ktoré sa týkajú miesta nadobudnutia tovaru. Kým v
celom ostatnom texte odôvodnenia svojích rozhodnutí vychádza z toho, že miesto nadobudnutia tovaru
je v Slovenskej republike a logicky, ak by tomu tak nebolo, tak žalobcovi by voči SR nevznikla daňová
povinnosť, pri výklade ustanovenia § 49 ods. 6 Zákona o DPH má za to, že miestom nadobudnutia
tovaru je Česká republika a uvedený výklad znamená, že ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí, vykonáva

zdaniteľné obchody v zahraničí a v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovar a služby, má
možnosť odpočítania dane v rozsahu a za podmienok, ako keby obchody realizoval v tuzemsku. Podľa
názoru žalobcu je takýto výklad nezrozumiteľný a nemá oporu v znení zákonného ustanovenia, pretože
z neho žiadnym spôsobom nevyplýva, že by platiteľ mal podnikať v zahraničí a nárok na odpočet bymal mať v prípade, ak v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovar a služby, a vôbec nie je
zrejmé ako sa žalovaný k takémuto výkladu dopracoval.

55. Podľa žalobcu z ustanovenia § 49 ods. 6 Zákona o DPH vyplýva, že platiteľ (žalobca) má právo
odpočítať daň aj v prípade, ak tovary použije na podnikanie v zahraničí (tovar bol použitý na podnikanie
v Českej republike), ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku
(odpočítateľnosť dane z tovarov, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ). V súvislosti s
argumentáciou správcu dane a žalovaného a aplikáciou čl. 41 Smernice Rady č. 2006/112/ES žalobca

argumentuje ustanovením čl. 42 predmetnej smernice, ktoré ustanovuje, že prvý odsek čl. 41 sa
neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva sa považuje za zdanené podľa článku 40, ak
sú splnené tieto podmienky:
a/nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade
s článkom 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu
povinnú platiť daň v súlade s článkom 197;

b/ nadobúdateľ splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v článku 265.

56. Žalobca poukázal na to, že v priebehu daňovej kontroly preukázal a správca dane to žiadnym
spôsobom nespochybnil, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade
s čl. 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu

povinnú platiť daň v súlade s čl. 197 a zároveň si splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného
výkazu stanovené v čl. 265, pričom súhrnný výkaz podal riadne a včas. Uviedol, že aplikácia čl. 41 je
teda s odkazom na čl. 42 tejto smernice nesprávna a priama aplikovateľnosť smernice je možná len za
súčasnéhosplneniaviacerýchpodmienok,keďžesmernicajezáväznáprekaždýčlenskýštát,ktorémuje
určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva

na vnútroštátne orgány s poukazom na čl. 249 pododsek 3 Zmluvy o Európskom spoločenstve. Pre
priamu aplikáciu smernice sa vyžaduje, aby boli súčasne, teda kumulatívne splnené tieto podmienky
(podmienky sú uvedené len v bodoch, pričom detailný výklad jednotlivých podmienok je podrobne
rozoberaný tak v judikatúre Európskeho súdneho dvora, ako aj teórii komunitárneho práva) a to uplynula
transpozičná lehota, ustanovenie nebolo transponované vôbec, alebo bolo transponované neskoro,

nesprávne alebo neúplné, ustanovenie obsahuje jasné a presné právo alebo povinnosť ustanovenie je
nepodmienené, priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti
fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený
vertikálny priamy účinok.

57. Podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C - 217/97 zavedenie smernice do domáceho práva
musí byť také, aby zabezpečilo jej plnú aplikáciu.

58. Poukázal na to, že Európsky súdny dvor ako inštitúcia Európskeho spoločenstva nemá žiadnu
právomocnadaplikáciounárodnéhoprávačlenskýchštátov,alerozhodujevprípadekonfliktunárodného

práva s právom Spoločenstva. Rozhodnutia ESD C - 536/08 a C - 539/08, ktorými argumentujú správne
orgány, riešia odlišný prípad, ako sú predmetné právne veci, ktoré sú predmetom preskúmavania s tým,
že základné odlišnosti a teda nedôvodnosť argumentácie predmetnými rozhodnutiami je daná tým, že
- právnym základom, na základe ktorého bolo rozhodnutie vydané, je Šiesta smernica Rady 77/388/
EHS, ktorá s účinnosťou od 1. 1. 2007 bola nahradená Smernicou rady 2006/112/ES z 28. novembra

2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, t.j. výklad je daný k smernici, ktorá je toho času
už neaktuálna,
- predmetom preskúmavania v prvom prípade bol holandský platiteľ dane, ktorý nakúpil tovar z iných
členských štátov než je Holandsko a Španielsko a tento predal do Španielska (naproti tomu pre
porovnanie žalobca nakúpil tovar od tej istej členskej krajiny, kde následne tovar aj predal, pričom

predaj sa uskutočnil cez tretiu krajinu spoločenstva, v ktorej žalobca nie je registrovaný); vo svojom
daňovom priznaní holandský podnik za obdobie od 01.01.1998 od 30.06.199 nevykázal žiadnu daňovú
povinnosť a naopak za obdobie od 01.10.1998 do 30.06.1999 daňovú povinnosť vykázal (naproti tomu
žalobca nadobudnutie tovaru riadne zdanil a daň priznal v daňovom priznaní); nebolo preukázané,
že by holandská spoločnosť tento tovar bol ihneď odoslala alebo prepravila odberateľom usadeným v

Španielsku (naproti tomu žalobca preukázal, že tovar bol bezprostredne po jeho nadobudnutí odoslaný,
resp. prepravený odberateľom usadeným v Poľskej republike);
- predmetom druhého prejednávaného prípadu bol holandský daňový subjekt, ktorý nakúpil tovar od
podnikov nachádzajúcich sa v Nemecku a Taliansku, a tento predal odberateľom na Cypre, ktorí majúdaňového zástupcu v Grécku. Tovar bol prevezený priamo z Talianska a Nemecka do Španielska.
Dodávatelia na faktúrach nezaúčtovali DPH. Holandská spoločnosť neúčtovala DPH ani na faktúrach
určených cyperským odberateľom. Uvádzala však na nich grécke identifikačné číslo pre DPH, ktoré

jej oznámili odberatelia. Ani daňoví zástupcovia, ani odberatelia samotní však v rámci dotknutých
nákupov nevyplnili vyhlásenia o nadobudnutí tovaru v rámci Spoločenstva. Predmetom ich daňových
priznaní neboli ani dodávky v rámci Spoločenstva a nepredložili ani súhrnné výkazy. Okrem toho
neboli odberatelia v Španielsku registrovaní na účely DPH a nevyplnili daňové priznanie, pokiaľ ide o
nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva v tejto krajine.

59. Z popisu uvedených prípadov vyplýva, že sa v zásadných veciach odlišujú od právnych vecí, ktorá sú
predmetom preskúmavania v tomto konaní, t.j. výklad použitý ESD v týchto veciach nie možné aplikovať
na právnu vec žalobcu. Právo na odpočet DPH predstavuje ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu
DPH základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH, a v zásade ho nemožno obmedziť
(rozsudky z 10. júla 2008, Sosnowska, C-25/07, Zb. s. 1-5129, bod 15, a z 23. apríla 2009, PARAT

Automotive Cabrio, C-74/08, Zb. s. 1-3459, bod 15). Právo na odpočet sa uplatní okamžite na všetky
dane, ktorým boli zaťažené plnenia uskutočnené na vstupe. Cieľom tohto režimu je prevod daňového
príjmu na členský štát, v ktorom došlo ku konečnej spotrebe dodaného tovaru (rozsudok zo 6. apríla
2006, EMAG Handel Eder, C-245/04, Zb. s. 1-3227, bod 40).

60. Žalobca dôvodil, že účelom jeho transakcií bola štandardná ekonomická činnosť, t.j. nákup a predaj
tovaru, cieľom ktorého bolo dosiahnutie zisku z obratu (tzv. kúpa tovaru na účely jeho predaja iným
prevádzkovateľom živnosti - veľkoobchod), čo daňová kontrola žiadnym spôsobom nespochybnila. Tým
je dané nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí
žalovaného.

61. Žalobca ďalej namietal procesné pochybenia správcu dane ako existenciu vady, ktorá mala vplyv
na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že dodatočné platobné výmery boli vydané podľa § 44
ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 a podľa tohto ustanovenia, ak sa
u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do

15 dní od jej skončenia (s poukazom na § 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po
daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní
alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole
odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane
v dodatočnom platobnom výmere.

62. Ustanovenie § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje, že daňová kontrola je ukončená dňom
prerokovaniaprotokoluskontrolovanýmdaňovýmsubjektomalebojehozástupcom.Dňomnasledujúcim
po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie (§ 44).

63. Poukázal na to, že podľa § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. lehota na rozhodnutie je zachovaná,
ak v posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca
dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie
elektronickými prostriedkami podľa § 17a. Lehota ustanovená v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., je
lehotou zákonnou a je pre správcu dane záväzným limitom určujúcim zákonnosť vydaného rozhodnutia.

64. V tejto súvislosti žalobca konštatoval, že k prerokovaniu protokolu, t.j. k ukončeniu daňovej kontroly
došlo dňa 18.06.2012. Správca dane mal do 03.07.2012 vydať dodatočné platobné výmery. Dodatočné
platobné výmery boli vydané (dané na poštovú prepravu) dňa 22.10.2012, čo vyplýva z poštovej
podacej pečiatky, t.j. správca dane pri vydaní rozhodnutia nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre jeho

vydanie, čo má za následok rozpor tohto rozhodnutia so zákonom, a teda jeho nezákonnosť. Poukázal
na to, že správca dane podal dodatočné platobné výmery na poštovú prepravu aj dňa 29.06.2012,
avšak rozhodnutia adresoval nesprávnemu subjektu, čomu nasvedčuje aj prípis žalovaného označený
ako: „Vec: Postúpenie odvolaní - odpoveď" č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 08.10.2012,
ktorým žalovaný vrátil správcovi dane dodatočné platobné výmery, ako aj odvolania voči tomu

rozhodnutiu z dôvodu, že správca dane pochybil pri jeho doručovaní, keď namiesto splnomocnenému
zástupcovi, doručoval tieto rozhodnutia priamo daňovému subjektu. Následne správca dane dňa
22.10.2012 adresoval dodatočné platobné výmery splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Skutočnosť,že správca dane pri doručovaní dodatočných platobných výmerov procesné pochybil, je deklarované aj
v rozhodnutiach žalovaného.

65. Na základe uvedeného žalobca dospel k záveru, že dodatočné platobné výmery boli vydané po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty a s poukazom na ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Toto ustanovenie tvorí základný rámec pre vymedzenie inštitútu právneho štátu.
Štátny orgán, ktorému zákon určuje lehotu pre vydanie rozhodnutia, je povinný túto lehotu rešpektovať a

prípadný postup v rozpore so zákonom má za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Nevydanie
dodatočných platobných výmerov v zákonom stanovenej lehote má za následok nezákonnosť (t.j.
rozpor s konkrétnym znením zákonného ustanovenia) rozhodnutí a tým je naplnený dôvod pre
zrušenie napadnutých rozhodnutí z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí.

66. Žalobca ďalej argumentoval tým, že Daňový úrad X. S. listom č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Kar, zo
dňa 14.07.2011, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 19.07.2011, mu oznámil výkon daňovej kontroly, ktorý
sa týkal dane z pridanej hodnoty, a to za obdobie január - december 2010. Daňová kontrola sa mala
začať u žalobcu dňa 01.08.2011 a súčasne v oznámení bol žalobca poučený podľa § 15 ods. 2 zákona č.
511/1992Zb.,podľaktorého,akzdôvodovnastranedaňovéhosubjektunemožnozačaťdaňovúkontrolu

vdeňuvedenývoznámeníovýkonedaňovejkontroly,daňovýsubjektjepovinnýtútoskutočnosťdo8dní
od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom
dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od
doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a
správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly.

67. Vzhľadom na uvedené žalobca listom zo dňa 21.07.2011 požiadal o termín začatia daňovej
kontroly na deň 18.08.2011 a žiadosť odôvodnil tým, že potrebuje kompletizovať účtovné doklady.
Žalobca podal žiadosť o stanovenie termínu začatia daňovej kontroly na deň 18.08.2011, t.j. v zákonom
stanovenej lehote, pričom zákonom stanovená lehota pre oznámenie tejto skutočnosti je do 8 dní od

doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly, t.j. v predmetných veciach mohol žalobca oznámiť
túto skutočnosť správcovi dane do 27.07.2011 a urobil tak už podaním zo dňa 21.07.2011, požiadal
o začatie daňovej kontroly v termíne, v ktorej mu bol správca dane povinný vyhovieť, keďže možnosť
odkladu začatia daňovej kontroly je 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly a v
danom prípade bol najneskorším termínom pre začatie daňovej kontroly 29.08.2011, pričom platí, že ak

medzi správcom dane a daňovým subjektom nedôjde k dohode, štyridsiaty deň od doručenia oznámenia
o výkone daňovej kontroly sa považuje za deň začatia daňovej kontroly, t.j. bez existencie dohody, je
zákonom stanovený termín pre začatie daňovej kontroly deň 29.08.2011. Napriek uvedeným zákonným
ustanoveniam a žiadosti žalobcu, daňový úrad začal daňovú kontrolu dňa 08.08.2011.

68. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, podľa
ktorého v prípade ak daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom, tak protokol z nej má
povahu nezákonne získaného dôkazu a nie je možné ho v takomto konaní použiť. Ak sa takýto protokol
použije, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením
a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o

takejto kontrole, je rovnako nezákonné.V ďalšej časti žalôb žalobca cituje odôvodnenie predmetného
nálezu Ústavného súdu SR.

69. Na základe uvedeného žalobca namieta, že v dôsledku skutočnosti, že daňová kontrola nezačala
v zákonom stanovenom termíne, bola vykonaná v rozpore so zákonom a protokol z nej má povahu

nezákonne získaného dôkazu, nie je možné ho v konaniach použiť. Celé daňové konanie je týmto
zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutia, ktoré sú jeho zavŕšením a vychádzajú zo skutočností
zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, je rovnako nezákonné. Na základe uvedeného je
naplnený dôvod pre zrušenie napádaných rozhodnutí z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na
zákonnosť napadnutých rozhodnutí a je tiež dôvodom pre zrušenie rozhodnutí žalovaného z dôvodu

nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže chýba akýkoľvek zákonne zistený skutkový podklad,
na základe ktorého by bolo možné vydať napadnuté rozhodnutia.70.Žalobcaďalejnamietal,žepodľa§9ods.3zákonač.511/1992Zb.dňa01.03.2010splnomocnilG..P.
A.,Q.H.XXXnazastupovanievdaňovomkonaní,ktoréplnomocenstvobolodňa01.03.2010predložené
správcovi dane. Daňová kontrola začala dňa 08.08.2011, teda viac ako rok po tom, čo správcovi dane

bolopredloženéplnomocenstvonazastupovanievdaňovomkonaní,atedasprávcadanebolpovinnýod
začiatku tohto konania doručovať jednotlivé písomnosti v súlade s príslušným zákonným ustanovením
splnomocnencovi daňového subjektu.

71. Žalobca zdôraznil, že správne orgány napriek plnomocenstvu nerešpektovali ustanovenie § 17

ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé
daňové konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Uviedol, že opakované nerešpektovanie
§ 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. malo za následok, že jednotlivé písomnosti v rámci daňového
konania neboli doručované splnomocnencovi, ale boli doručované priamo daňovému subjektu, čo má
za následok zásadnú procesnú vadu celého konania s poukazom na to, že uvedeným spôsobom
bolo doručované oznámenie o výkone daňovej kontroly, rozhodnutie o predbežnom opatrení, výzva

na predloženie dokladov, upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly a pod.. Podľa
názoru žalobcu v súvislosti s nesprávnym doručovaním rozhodnutí je potrebné aplikovať ustanovenie §
250b ods. 2 O.s.p.. Z demonštratívneho výpočtu nesprávne doručovaných písomností je treba osobitne
zaujať stanovisko aj k nesprávne doručenému oznámeniu o vykonaní daňovej kontroly a upovedomeniu
o predĺžení lehoty na jej výkon, keďže ich nesprávne doručenie zakladá s odkazom na nález Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly, a teda aj protokolu o výsledku
zistenia daňovej kontroly.

72. V súvislosti s porušením tohto ustanovenia žalobca dospel k záveru, že nesprávnym doručovaním
jednotlivých písomnosti v rámci daňového konania a to nesprávne uvedený adresát písomností, keď

namiesto splnomocnenca bol uvedený žalobca, je naplnený dôvod pre zrušenie napádaných rozhodnutí
z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutí.

73. Ďalšou vadou podľa žalobcu je aj identifikácia správcu dane konajúceho pri výkone daňovej kontroly
so žalobcom, resp. správcu dane, ktorý vydal dodatočné platobné výmery, keďže prvotné úkony v rámci

daňového konania (počnúc jeho začiatkom do februára 2012), a to napr. oznámenie o výkone daňovej
kontroly, rozhodnutie o predbežnom opatrení, zápisnice o ústnom pojednávaní, výzvy na predloženie
dokladov boli vykonávané Daňovým úradom X. S., F. X, a následné úkony (od februára 2012 do vydania
dodatočných platobných výmerov) boli uskutočnené Daňovým úradom F., pobočka F., Q. XXXX/XX, F., a
to napr. upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly, výzva na vyjadrenie sa k protokolu

a na jeho prerokovanie, protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly. Dodatočné platobné výmery boli
vydané Daňovým úradom F., M. 7, F.. Žalobcovi nie je známy dôvod zmeny príslušnosti správcu dane,
prípadná zmena všeobecne záväzných právnych predpisov týkajúca sa príslušnosti, zo strany správcu
dane oznámená nebola a dôvod tejto zmeny nie je ozrejmený ani v odôvodnení napádaných rozhodnutí.
V prípade, ak daňovú kontrolu alebo dodatočný platobný výmer vydal nepríslušný správca dane, ide

o podstatnú vadu konania, ktorá má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Podľa jeho vedomosti
Daňový úrad F. má pobočku aj v X. S., s ktorou aj po celý čas komunikoval, preto nie je zrejmé, prečo
vyššie uvedené úkony boli/mali byť realizované pobočkou F. a v rovnakom období mu boli doručené
dodatočné platobné výmery vydané Daňovým úradom F., pobočka F.. V súvislosti s uvedenou vadou
konania má žalobca za to, že konanie nepríslušným, prípadne nesprávne označeným správcom dane

má za následok existenciu vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom
na jeho zrušenie.

74.Ďalšouvadoukonaniapodľanázoružalobcujetáskutočnosť,žeprotokolovýsledkuzisteniadaňovej
kontroly bol žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie doručený dňa 05.06.2012 a podľa § 15 ods. 10

zákona č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu
najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. O možnosti podať vyjadrenie bol žalobca
poučený aj v samotnej výzve na prerokovanie protokolu.

75. Uviedol, že v zákonom stanovenej lehote, teda dňa 15.06.2012 podal na poštovú prepravu

vyjadrenie k protokolu, a keďže dňa 15.06.2012 bol piatok, v termíne určenom na prerokovanie protokolu
dňa 18.06.2012 správca dane nemal k dispozícii žalobcom zaslané písomné vyjadrenie k protokolu.
Správca dane napriek tomu pristúpil k prerokovaniu protokolu, keď si od žalobcu vyžiadal kópiu, resp.
rovnopis vyjadrenia k protokolu. Tento postup správcu dane bol nielen neštandardný, ale zároveňbol aj nesprávny, keďže správca dane nemohol s odkazom na ustanovenie § 15 ods. 10 zákona č.
511/1992 Zb., kde je zákonný zákaz možnosti na odpustenie zmeškania lehoty, ani nesmel vychádzať
z vyjadrenia, ktoré mu bolo predložené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vyjadrenie. Správca

dane pristúpil k prerokovaniu protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte pred tým, ako mu
bolo riadne prostredníctvom pošty doručené vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu. Z uvedeného
vyplýva, že prerokovanie protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte pred tým, ako bolo riadne
prostredníctvom pošty doručené vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu, je vadou konania, ktorá
má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.

76. Žalobca poukázal na to, že povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je dodržiavať
všeobecne právne predpisy a to ako hmotnoprávne, tak aj procesnoprávne, ktoré boli uverejnené v
Zbierke zákonov. V záujme zachovania právnej istoty ako vlastnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1
Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z
vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona, ako aj iným ako zákonom ustanoveným postupom.

77. Poukázal ďalej na čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého Slovenská republika je právnym štátom a jedným
zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako
imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá taký stav,
ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec

zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty napokon spočíva aj v
tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a
rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Zdôraznil, že
podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd zákon musí poskytovať ochranu
proti svojvoľným zásahom zo strany štátnych orgánov. Každý, o koho právach je rozhodované orgánom

štátnej moci, by mal mať možnosť primerane sa brániť proti zásahom do svojich práv a oprávnených
záujmov. Uviedol, že čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upravuje, že súdy rozhodujú v
občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Vnútroštátne právo musí poskytovať určitú ochranu proti svojvoľným zásahom štátnych

orgánov, pričom nebezpečenstvo svojvôle vzniká najmä tam, kde je nejaká právomoc vykonávaná v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Každý, o koho právach je rozhodované orgánom
štátnej moci, by mal mať možnosť primerane sa brániť proti zásahom do svojich práv a oprávnených
záujmov.

78. V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal žalobca na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11.10.2001, podľa ktorého právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia
predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka
niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy. Prostriedky
na adekvátnu ochranu jednotlivca proti potenciálnej svojvôli štátneho orgánu sú stanovené a vyjadrené
objektívnym právom. Podanie žalôb je preto materiálnym vyjadrením čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky
a súd by mal preto pri prejednaní veci rešpektovať povinnosť žalovaného postupovať v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi s elimináciou svojvoľného zásahu z jeho strany, čo je v

demokratickom štáte nesporne neprípustné.

79. Žalovaný vo vyjadrení k žalobám navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť. V súvislosti s
nesprávnym uvedením ustanovenia § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 namiesto ustanovenia § 165
ods. 5 tohto zákona uviedol, že táto námietka nebola uvedená v odvolaniach a s ňou sa vyrovnal

v rozhodnutiach o odvolaní, keď mal zistené, že vo výroku odvolaním napadnutých dodatočných
platobných výmerov správca dane nesprávne uviedol §165 ods. 2 namiesto § 165 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z.z.. Nesprávne uvedenie tohto ustanovenia vo výroku rozhodnutí nemá za následok
nepreskúmateľnosť, zmätočnosť alebo dokonca nezrozumiteľnosť predmetných rozhodnutí, lebo
vyrubovacie konanie bolo vykonané v súlade s ustanovením § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v

znení neskorších predpisov, teda podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

80. V súvislosti s námietkou žalobcu vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutí vo vzťahu k vyrubenej
dani z pridanej hodnoty žalovaný poukázal na to, že výšku neoprávnene odpočítanej dane správcadane zistil z výšky ceny nadobudnutého tovaru a k nej prislúchajúcej dane, ktorú sám daňový subjekt
vypočítal a uviedol v daňovom priznaní upravenej podľa údajov uvedených v jednotlivých riadkoch
daňových priznaní, lebo daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní nesprávnu výšku základu dane

pri nadobudnutí tovaru a v riadkoch 07 a 08 mal nesprávne zahrnutú aj prepravu tovaru. Preto ako
k výške správca dane dospel v odôvodnení dodatočných platobných výmerov uviedol. Žalovaný ďalej
poukázal na to, že citácie z jednotlivých platobných výmerov sa vzťahujú k dodaniu tovaru daňovým
subjektom, nie k nadobudnutiu tovaru, čo znamená, že ak daňový subjekt tovar ďalej v Českej republike
predával, tak tieto následné predaje - dodania tovaru nie sú predmetom dane v tuzemsku. Zdôraznil,

že daňová povinnosť vzniká platiteľovi pri nadobudnutí tovaru a taktiež pri dodaní tovaru, a to vždy
tam, kde je miesto dodania tovaru. Podľa základného pravidla je miesto nadobudnutia tovaru z iného
členského štátu v tom členskom štáte, kde sa preprava skončí ( s poukazom na § 17 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z.), pri dodaní tovaru bez prepravy miesto, kde sa nachádza v čase, keď sa jeho
dodanie uskutočňuje (s poukazom na § 13 ods. 1 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z. z.), a pri dodaní
tovaru s prepravou miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa preprava začína uskutočňovať (s

poukazom na § 13 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH). V predmetných veciach teda tovar daňový subjekt
predával v Českej republike s prepravou do Poľskej republiky, a preto správca dane uviedol, že miestom
dodania tovaru je Česká republika (dodávky nie sú predmetom dane podľa § 2 ods. 1 Zákona o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), alebo že tovar bol predaný mimo územia SR, teda
platiteľ uskutočnil transakciu, ktorá v Slovenskej republike nepodlieha dani. Preto žalovaný nesúhlasí

s námietkou žalobcu, že toto odôvodnenie je v rozpore s výrokom rozhodnutia. Dodatočné platobné
výmery, ako aj rozhodnutia žalovaného uvádzajú, že vyrubený rozdiel dane vznikol z dôvodu uplatnenia
odpočítania dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v rozpore s ustanovením
§ 49 ods. 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty.

81.Snámietkaminaprávneposúdenievecižalovanýpoukázalnaodôvodnenianapadnutýchrozhodnutí
adodal,žeakžalobcatvrdí,žekonštatovaniepovinnostižalobcunaregistráciuzaplatiteľaDPHvČeskej
republike nemá žiadnu zákonnú oporu, táto povinnosť je zakotvená v zákone o DPH Českej republiky
(analogicky § 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a hlavne šiestej Smernice
Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a doplnkov, ktorá tvorí právny základ pre koncepciu harmonizácie

legislatívy členských štátov EÚ o dani z pridanej hodnoty a bola nahradená novou Smernicou Rady
2006/112/ES z 28.novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nadobudla
účinnosť 01.01.2007, z ktorej uvedené povinnosti daňového subjektu priamo vyplývajú, keďže vykonával
činnosť, ktorá je predmetom dane v inom členskom štáte. Pri odôvodnení predmetných vecí je potrebné
aplikovať aj ustanovenia uvedenej smernice.

82. Ak žalobca tvrdí, že preprava tovaru neskončila v Českej republike, ale že ďalej pokračovala do
Poľskej republiky, pri posudzovaní vzniku daňovej povinnosti, nároku na odpočítanie dane alebo miesta
konečnej spotreby tovaru sa posudzuje pri dani z pridanej hodnoty vždy každý zdaniteľný obchod
osobitne, pričom jedným obchodom bolo nadobudnutie tovaru v Českej republike a druhým dodanie

tovaru do Poľskej republiky a nie je možné spojiť dva obchody do jedného a na základe toho posudzovať
miesto nadobudnutia tovaru.

83. Žalovaný ďalej zdôraznil, že námietka žalobcu o nesprávnom aplikovaní § 49 ods. 6 Zákona o
DPH nie je dôvodná, pretože ak by platil výklad žalobcu k tomuto ustanoveniu, potom by boli popreté

všetky ostatné ustanovenia tohto zákona o daňovej povinnosti a nároku na odpočítanie dane, pretože v
podstate by išlo o také konanie, pri ktorom by daňový subjekt nakúpil tovar v inom členskom štáte, tam
ho použil na podnikanie (z uskutočnených obchodov by v inom členskom štáte platil daň) a v tuzemsku
by si z neho odpočítal daň. Takéto konanie nie je v súlade so zákonom. Platiteľ dane môže podnikať v
zahraničí,pričomjehopodnikanietampodliehazákonnejúpravepriuplatňovanídanezpridanejhodnoty.

Súčasne, ak v tuzemsku nakúpi tovary a služby, ktoré použije na toto podnikanie (napr. náklady na
prevádzku kancelárie v tuzemsku alebo prenájom strojov, ktoré použije na dodávku stavebných prác
v inom členskom štáte), môže si z týchto tovarov a služieb odpočítať daň, preto sa hovorí o nákupe
týchto tovarov a služieb v tuzemsku, lebo aj tieto nákupy musia spĺňať podmienky na odpočítanie
dane v tuzemsku (musí pri nich vzniknúť daňová povinnosť - v tuzemsku, a preto by si z nich tento

platiteľ nemohol odpočítavať daň v inom členskom štáte, resp. v tom, v ktorom podniká). Ďalej žalovaný
poukázal na to, že za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát,
ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň (v daných prípadoch tuzemsko), iba v prípade,
ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom saskončilaprepravatovaru(vpredmetnýchveciachvČeskejrepublike).Žalobcatútoskutočnosťevidentne
nepreukázal. Zároveň základné pravidlo určenia miesta nadobudnutia tovaru ostáva zachované, t. j.
miestomnadobudnutiatovaruzinéhočlenskéhoštátujemiesto,kdesatovarnachádzavčaseskončenia

jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi (v predmetných veciach Česká republika).

84. Žalovaný zdôraznil, že ním uvedený postup je v súlade s § 17 ods. 3 Zákona o dani z pridanej
hodnoty a tiež s čl. 16 Vykonávacieho Nariadenia Rady EÚ 282/2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie
opatrenia Smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého, ak

sa uskutočnilo nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle článku 20 Smernice 2006/112/ES,
členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo preprava skončí, uplatní svoju právomoc zdaniť bez ohľadu na
spôsob uplatnenia DPH na transakciu v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava začala.

85. V súvislosti s rozsudkami ESD C-536/08 a C-539/08 podľa žalovaného nie je podstatné, či judikatúra
vychádza zo skutkových okolností, ktoré sú presne identické s posudzovanými prípadmi, ale to, že

judikatúru Európskeho súdneho dvora možno považovať za záväznú výkladovú smernicu na výklad
a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva, keď konanie o predbežnej otázke v
uvedených rozsudkoch Európskeho súdneho dvora dáva odpoveď aj na otázky v predmetných veciach.
Podstatný je právny princíp, z ktorého rozsudok Európskeho súdneho dvora vychádza. Teda nie je
podstatnýsporpopísanývjednotlivýchrozsudkoch,alejetrebasledovaťprávnyprincípvdanejodpovedi

Európskeho súdneho dvora na jednu či viac právnych otázok, ktoré z uvedeného sporu vyplynuli.

86. S námietkou žalobcu vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992
Zb., a teda že dodatočné platobné výmery boli vydané po uplynutí lehoty na jeho vydanie, žalovaný
uviedol, že s touto odvolacou námietkou sa vyrovnal v odôvodnení napadnutých rozhodnutí.

87. S námietkou žalobcu vo vzťahu k nezákonnému začatiu daňovej kontroly žalovaný uviedol, že zo
spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt podal žiadosť o posun začatia daňovej kontroly na
deň 01.08.2011, a to listom zo dňa 21.07.2011, ktorý bol daňovému úradu doručený dňa 26.07.2011 a
následne dňa 26.07.2011 telefonicky požiadal o preloženie začiatku daňovej kontroly zo dňa 01.08.2011

na deň 08.08.2011, o čom svedčí úradný záznam č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Kar zo dňa 01.08.2011.
Žalovaný zdôraznil, že správca dane požiadavku daňového subjektu akceptoval a daňová kontrola
začala dňa 08.08.2011, čoho dôkazom je aj zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/
Kar zo dňa 08.08.2011, na základe čoho žalovaný považuje túto žalobnú námietku za neopodstatnenú.

88. V súvislosti s námietkami žalobcu vo vzťahu k doručovaniu niektorých písomnosti správcom dane
daňovému subjektu žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je pravdivé, že niektoré písomnosti správca dane
doručoval priamo daňovému subjektu a nielen splnomocnenému zástupcovi. Nedoručovanie niektorých
písomností splnomocnenému zástupcovi vyplývali zo skutočnosti, že niektoré písomnosti správca
dane doručoval priamo daňovému subjektu a niektoré len splnomocnenému zástupcovi, čo vyplynulo

z potreby oboznámiť priamo daňový subjekt s niektorými skutočnosťami. Daňový subjekt počas
daňovej kontroly proti takémuto postupu správcu dane nenamietal a v ďalšom konaní (vyrubovacom a
odvolacom) už nebolo možné tieto chyby v konaní odstrániť. Žalovaný zdôraznil, že všetky podstatné
úkony správcu dane sa vykonali za účasti splnomocneného zástupcu a to začatie daňovej kontroly,
prerokovanie protokolu, ústne pojednávania atď.. Splnomocnenie daňového subjektu sa vzťahuje na

zastupovanie vo vzťahu k daňovému úradu. Je preto neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný
nerešpektoval ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.. Rozhodnutia o odvolaní adresoval
žalovaný priamo daňovému subjektu, nie jeho zástupcovi, pretože tento už na konanie vo vzťahu
k odvolaciemu orgánu nebol splnomocnený. Preto žalovaný nepovažuje skutočnosť, že niektoré
písomnosti správca dane doručil nesprávne, za takú procesnú chybu, ktorá by mala za následok

nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly.

89. V súvislosti s námietkou žalobcu, že konanie bolo uskutočňované nepríslušným, prípadne nesprávne
označeným správcom dane, žalovaný uviedol, že v súlade so schváleným zákonom č. 333/2011 Z. z. o
orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva sa k 01.01.2012 vytvorila nová organizácia

- Finančná správa SR, ktorá vznikla zlúčením daňových orgánov a colnej správy. Cieľom bolo vytvoriť
nový systém riadenia a organizovania výberu štátnych príjmov. Podľa tohto zákona Finančnú správu SR
tvorí Finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady, Kriminálny úrad finančnej správy a Kompetenčné
centrum finančných operácií. Organizačná štruktúra FS SR od 01.01.2012 pozostáva z Finančnéhoriaditeľstva SR, 8 daňových úradov v sídlach vyšších územných celkov s pobočkami daňových úradov
s kontaktnými miestami daňových úradov, 1 daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty. Daňový
úrad X. S., ktorý začínal vykonávať daňovú kontrolu u daňového subjektu, týmto zanikol. Žalovaný

ďalej poukázal na to, že podľa zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a
poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a to § 2 ods. 1 a 3
orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov sú Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady. Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov
môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu

a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej
správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto
daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu. Daňový úrad F. má zriadenú pobočku F.
ako svoju organizačnú zložku (pobočka X. S. nevykonáva daňové kontroly). Z uvedeného vyplýva, že
ak vydal rozhodnutie Daňový úrad F. alebo Daňový úrad F., pobočka F., opatrené okrúhlou pečiatkou
Daňového úradu F., nešlo o konanie nepríslušným alebo nesprávne označeným správcom dane.

90. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane prerokoval protokol o výsledku zistenia daňovej
kontroly ešte predtým, ako mu bolo doručené vyjadrenie žalobcu k protokolu, žalovaný poukázal na to,
že v deň prerokovania protokolu sa uskutočnilo s daňovým subjektom ústne pojednávanie, čo vyplýva zo
zápisnice č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/Guz zo dňa 18.06.2012, pri ktorom splnomocnený zástupca

poskytol správcovi dane svoje vyjadrenie k protokolu a dohodol sa so správcom dane, že prerokovanie
protokolu sa uskutoční až o 13.00 hod., po jeho vyhodnotení správcom dane a vyhotovení dodatku
k protokolu. Teda prerokovanie protokolu sa uskutočnilo až po vyhodnotení vyjadrenia sa daňového
subjektu vrátane prerokovania jeho dodatku zo dňa 18.06.2012 a daňový subjekt tento postup správcu
dane nenamietal a protokol bez výhrad podpísal.

91. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril v písomnom podaní zo dňa 23.10.2013, v ktorom
zotrval na svojich žalobných námietkach, okrem iného poukázal na to, že vo vzťahu k žalobnej námietke
o nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie dodatočných platobných výmerov sa žalovaný nevyjadril,
resp. nezaujal stanovisko. Preto zotrváva na tom, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty pre

vydanie dodatočných platobných výmerov má za následok nezákonnosť vydaných rozhodnutí, keďže
je zrejmé, že takéto rozhodnutie je vydané v rozpore so zákonom. V prípade, ak by bol pripustený iný
výklad, nebol by žiaden dôvod ustanovovať zákonné lehoty, a teda správca dane by mohol v zásade
kedykoľvek bez ohľadu na akúkoľvek zákonnú lehotu po skončení daňovej kontroly vydať dodatočný
platobný výmer a daňový subjekt by mohol kedykoľvek bez ohľadu na akúkoľvek zákonnú lehotu podať

voči takýmto dodatočným platobným výmerom opravný prostriedok. Uvedený postup, resp. výklad by
nemal nič spoločné s princípom právneho štátu a v celom rozsahu by bola porušená aj zásada právnej
istoty. Žalobca poukázal na to, že bagatelizovanie pochybenia pri doručovaní nesprávnemu subjektu je
opätovne v zrejmom rozpore s platnou právnou úpravou, ktorá jasne a bez akýchkoľvek pochybností
stanovuje, komu je treba doručovať písomnosti. Argumentáciu žalovaného, že podaním odvolania

došlo zo strany žalobcu k akceptovaniu vydania a doručenia dodatočných platobných výmerov je bez
akéhokoľvek právneho základu. Žalobca nemal inú možnosť, ako napadnúť nezákonnosť rozhodnutí
odvolaniami, keďže v opačnom prípade by ho správca dane považoval za právoplatné a žalobca by
nemal možnosť sa voči ním efektívne brániť s poukazom na rozhodnutie o predbežnom opatrení,
ktoré bolo doručené nesprávnemu subjektu, do dnešného dňa sa správne nedoručilo a napriek tomu

nadobudlo podľa správcu dane právoplatnosť a vykonateľnosť. Žalobca súhlasil s výkladom žalovaného,
tak žalovaný by mohol vydať, resp. dať na prepravu písomnosť v stanovenej lehote komukoľvek,
akémukoľvek nesprávnemu subjektu a tým by mal mať dodržanú zákonom určenú povinnosť. Z pohľadu
daňového subjektu ten by mohol dať opravný prostriedok voči dodatočnému platobnému výmeru
akémukoľvek štátnemu orgánu.

92. V súvislosti so začatím daňovej kontroly a obsahu úradného záznamu č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/
Kar zo dňa 01.08.2011 žalobca uviedol, že uvedený úradný záznam bol spísaný pracovníkom správcu
dane na základe údajnej telefonickej žiadosti žalobcu zo dňa 26.07.2011. O existencii tohto záznamu
sa žalobca dozvedel až z vyjadrenia žalovaného k žalobám, t.j. rovnopis, resp. kópia tohto záznamu v

rozpore s § 12 v spojení s § 11 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. nebola vydaná. Z uvedeného dôvodu
na obsah uvedeného záznamu ani nie je možné prihliadať. Už vôbec nie je zrejmé, prečo sa uvedený
úradný záznam spísal až týždeň po údajnej telefonickej žiadosti žalobcu.93. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca uviedol, že v celom rozsahu rozporuje obsah tohto
úradného záznamu. Je pravdou, že žalobca bol telefonicky kontaktovaný správcom dane, ktorý mu
oznámil, že posledný možný termín pre začatie daňovej kontroly je deň 08.08.2011 a bol vyzvaný, aby

tento termín začatia kontroly vzal na vedomie. Žalobca nepožiadal telefonicky o preloženie začiatku
daňovej kontroly zo dňa 01.08.2011 na deň 08.08.2011 a trvá na tom, že daňová kontrola mala začať dňa
18.08.2011 a nie dňa 08.08.2011. Správca dane bol povinný žiadosti žalobcu o odklad začatia daňovej
kontroly na deň 18.08.2011 bez ďalšieho vyhovieť, keďže uvedený termín bol v lehote, v ktorej žalobca
mohol požiadať o odklad začatia výkonu daňovej kontroly. Z úradného záznamu navyše vyplýva, že

termín začatia daňovej kontroly sa mení z 01.08.2011 na 08.08.2011, čo nie je a nemôže byť pravdou,
keďže správcovi dane bola v čase spisovania tohto úradného záznamu už doručená žiadosť žalobcu o
odklad začatia výkonu daňovej kontroly na deň 18.08.2011. Z uvedeného vyplýva, že prípadná zmena
termínu začatia daňovej kontroly mala byť uvedená zo dňa 18.08.2011 na deň 08.08.2011 a o písomnej
žiadosti žalobcu v úradnom zázname nie je ani zmienka. Ak by k dohode o termíne začatia daňovej
kontroly nedošlo, mala sa táto začať dňa 29.08.2011 a to bez ohľadu na existenciu dohody medzi

kontrolovaným a správcom dane.

94. V ďalšom žalobca poukázal na to, že všetky rozhodné prípisy týkajúce sa daňovej kontroly a to najmä
oznámenie o výkone daňovej kontroly, rozhodnutie o predbežnom opatrení, upovedomenie o predĺžení
lehoty na výkon daňovej kontroly boli doručované nesprávnemu subjektu. Z podacej pečiatky správcu

dane vyplýva, že splnomocnenie mu bolo doručené dňa 01.03.2010, t.j. bez mála rok a pol pred začatím
výkonu daňovej kontroly. V kontrolnom hárku DPH spracovanom správcom dane dňa 08.08.2011 v
deň začatia daňovej kontroly je taktiež uvedená informácia, že žalobca je zastúpený splnomocnencom.
Žalovaný túto vadu nerozporuje. Konštatuje, že daňový subjekt počas daňovej kontroly proti takémuto
postupu správcu dane nenamietal a v ďalšom konaní vyrubovacom a odvolacom už nebolo možné

tieto chyby v konaní odstrániť a žalovaný nepovažuje skutočnosť, že niektoré písomnosti správca dane
doručil nesprávne, za takú procesnú chybu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vykonanej daňovej
kontroly. Žalobca uviedol, že nebol povinný uvedený postup správcu dane namietať a žalovaný bol
povinný napraviť protizákonnosť tohto postupu z úradnej povinnosti, čoho dôkazom je aj skutočnosť,
že dodatočné platobné výmery, ktoré sa prvotne doručovali priamo žalobcovi, vrátil žalovaný pre ich

neplatnosť správcovi dane s pokynom, aby uvedené dodatočné platobné výmery doručil v zmysle
zákonných ustanovení. Žiaden všeobecne záväzný právny predpis neukladá daňovému subjektu, aby
proti nesprávnemu doručovaniu správcu dane namietal, keďže by takto uložená povinnosť bola pre
daňový subjekt vo všeobecnej rovine nielen nezmyselná, ale aj nesplniteľná.

95. Nesprávne doručovanie jednotlivých písomností správnych aktov má za následok ich nulitnosť, t.j.
nemôžu vo vzťahu k žalobcovi vyvolávať žiadne právne účinky. Preto nesprávne doručenie oznámenia
o vykonaní daňovej kontroly a upovedomenia o predĺžení lehoty na jej výkon zakladá s odkazom na
nález Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 24/2010 nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly, a teda aj
protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly.

96. V predmetnej veci súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29.10.2013 č.k.: 1S/30/2013-103 tak, že
napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. d/, e/ O.s.p. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie
konanie a uložil žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania.

97. Rozsudok súdu napadol žalovaný včas podaným odvolaním a Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 19.októbra 2016 sp. zn.: 3Sžf/82/2015 rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

98. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že na Najvyššom súde SR prebehli odvolacie konania v
skutkovo totožných veciach, ktoré sa týkali iba iného zdaňovacieho obdobia, a preto v plnom rozsahu

poukazuje na právny názor vyjadrený v odôvodnení uznesení sp. zn.: 3Sžf/109/2015, 3Sž/144/2014,
podľa ktorého spornou právnou otázkou je, či žalovaný mal v rámci odvolacieho konania prihliadať
i na tie procesné vady, ktoré žalobca ako daňový subjekt v odvolaní zo dňa... 16.11.2012, doručené
DÚ F., pobočka F. dňa 22.11.2012 proti dodatočnému platobnému výmeru nenamietal. Ide najmä o
doručenie oznámenia o začatí daňovej kontroly daňovému subjektu a vydanie platobného výmeru po

zákonom stanovenej lehote. K tomu je potrebné poznamenať, že tieto vady už nie sú odstraniteľné v
ďalšom konaní, a preto je žiaduce v spojení so zásadou proporcionality vyváženosti vyhodnotiť, či sú
tak závažnej povahy, aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly i celého daňového konania.99. Ďalej Najvyšší súd SR uviedol, že podstatným v tejto súvislosti je vecne správny výklad ustanovenia
č. 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorý upravuje postup odvolacieho orgánu. Podľa §74 ods. 2 Daňového poriadku odvolací

orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdu pri preskúmavaní
najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na
výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodnutí prihliadne. Odvolací orgán nie je viazaný len
návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V
rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať

chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane v ním určenej
primeranej lehote. Je konštatované, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutia v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca v odvolaní zo dňa 16.11.2012 z
procesných vád namietal iba, že dodatočný platobný výmer nebol vydaný v zákonnej lehote 15 dní od
skončenia daňovej kontroly a z tohto dôvodu ide o nezákonné rozhodnutie. Dôvody odvolania smeroval
aj k meritu veci a v doplnení odvolania predložil odborné stanovisko 4/2012 vypracované znalcom G.

P. T. O., vo veci uplatnenia nároku na odpočítanie dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu.

100. Ďalej v uznesení Najvyššieho súdu SR je konštatované, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa vyrovnal so všetkými skutočnosťami, ktoré urobil daňový subjekt

spornými v rámci odvolacieho konania. Pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto
skutočnosť nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná
v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250t O.s.p.. Právny význam uvedeného
ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú daňovú povinnosť a to zánik
právavyrubiťdaňarozdieldanepodľa§69Daňovéhoporiadku.Uviedol,žepokiaľideoustanovenie§74

ods. 2 druhá veta zákona č. 563/2009 Z.z., toto ustanovenie upravuje zásadu, podľa ktorej v priebehu
odvolaciehokonanianeplatízásadazákazureformácieinpeius,tedazákazzmenykhoršiemu,atedaže
odvolací orgán je oprávnený pri zistení nových skutočností zmeniť rozhodnutie v neprospech daňového
subjektu. Ide o hmotnoprávne skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Najvyšší
súd uložil krajskému súdu, aby po preskúmaní postupu správneho orgánu vyhodnotil, či procesné

vady priamo ovplyvnili ústavný princíp spravodlivého konania a spôsobili daňovému subjektu odňatie
možnosti riadne konať pred daňovým orgánom.

101. Z uvedeného je teda zrejmé, že konanie v predmetnej veci bolo začaté za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, dokončí sa však podľa

ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť dňom
01.júla 2016, lebo podľa § 491 ods. 1 - ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

102. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku - v správnom súdnictve poskytuje správny súd
ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej

správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

103. Krajský súd je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, preto opätovne preskúmal rozhodnutia
žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné.

104. Spochybňovanie zákonnosti začatia daňovej kontroly žalobcom súd považuje za účelové. Z

predloženého administratívneho spisu je postup správcu dane zrejmý a vyplýva aj z úradného záznamu
zo dňa 01.08.2011. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby v priebehu daňovej kontroly túto skutočnosť
namietal, čo však neurobil, z čoho súd vyvodzuje účelovosť tejto žalobnej námietky. Totižto zákon č.
511/1992Zb.osprávedaníapoplatkovaozmenáchvsústaveúzemnýchfinančnýchorgánovv§15ods.5 upravoval, že daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancom
správcu dane právo písm. c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety.

105.Zadministratívnehospisužalovanéhosúdzistil,žežalobcaudelilplnomocenstvonazastupovaniev
konaní G.. P. A. zhodne s tvrdením žalobcu, pričom oznámenie o výkone daňovej kontroly bolo doručené
daňovému subjektu a žalobca túto skutočnosť nepopiera.

106. Zo zápisníc o ústnom pojednávaní Daňového úradu X. S. zo dňa 03.11.2011 č. XXX/XXX/
XXXXX/XXXX/Gus podľa § 11 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov za daňový subjekt
MAGURA, s.r.o., bol prítomný P. A., splnomocnený zástupca, a predmetom konania bolo preverenie
zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie január až december 2010 a prítomnosť pána P.a A.a ako
splnomocneného zástupcu vyplýva aj zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 15.11.2011 č. XXX/
XXX/XXXXX/XXXX/Gus. Z ďalších zápisníc o ústnom pojednávaní zo dňa 15.11.2011, 15.12.2011 a

24.01.2012 je nesporné, že za žalobcu konal splnomocnený zástupca G..P. A., ktorý podľa zápisnice o
ústnom pojednávaní zo dňa 18.06.2012 č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Gus, za daňový subjekt bol
prítomný G.. P. A. ako splnomocnený zástupca spoločnosti.

107. Zo spisu ďalej vyplýva, že napríklad upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej

kontroly bolo doručované priamo žalobcovi a medzi účastníkmi konania nie je sporné, že rozhodnutia
daňového úradu, teda dodatočné platobné výmery boli prvýkrát doručované priamo žalobcovi, nie
splnomocnenému zástupcovi G.. P. A.. Dodatočné platobné výmery boli vydané dňa 31.06.2012.

108. Je rovnako bez akýchkoľvek pochybností, že odvolania žalobcu voči dodatočným platobným

výmerom boli podané včas a žalobca v odvolaniach nenamietal, že dodatočné platobné výmery boli
doručované priamo žalobcovi a nie splnomocnenému zástupcovi.

109. V súvislosti s námietkami žalobcu vo vzťahu k nedoručovaniu listín splnomocnenému zástupcovi
ale priamo žalobcovi, súd vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu SR súdu vyhodnocuje

tak, že síce ide o procesné pochybenia správneho orgánu, ktoré však nemajú vplyv na zákonnosť
postupu a rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu. Je nepochybné, že žalobca podal odvolania
včas a táto procesná chyba v odvolaniach nebola namietaná. Súd považuje rozhodnutia žalovaného za
dostatočne a presvedčivo odôvodnené, a teda, ak žalobca namieta, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, táto námietka žalobcu nie je dôvodná. V súvislosti s námietkou žalobcu, že

došlo k porušeniu zákona, pretože rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu neboli vydané v
zákonom stanovenej lehote a to v dôsledku nesprávneho doručovania dodatočných platobných výmerov
priamo žalobcovi a nie splnomocnenému zástupcovi, súd poukazuje na tú skutočnosť, že rozhodnutia
boli vydané v zákonom stanovenej lehote v zmysle ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 v spojení s §
30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. V tejto súvislosti je treba poukázať na to,

že žalobca nenamietal, aké jeho subjektívne práva uvedeným nesprávnym postupom správcu dane boli
porušené, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca
mal možnosť uplatniť si všetky práva kontrolovaného daňového subjektu za zdaňovacie obdobie január
až december 2010.

110. Za nedôvodnú súd považuje aj argumentáciu žalobcu nálezom Ústavného súdu SR č. III.ÚS
24/2010, lebo žalobca okrem namietaného doručovania uvedených listín iba žalobcovi a nie aj jeho
splnomocnenému zástupcovi nepoukázal na žiadne ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku
porušenia ktorého bol postup daňového úradu nezákonný a v dôsledku ktorého by protokol z daňovej
kontroly a jeho dodatok boli nezákonne získanými dôkaznými prostriedkami. Ak žalobca namieta, že

rozhodnutia daňového úradu ako prvostupňového orgánu je vo vzťahu k výroku nepreskúmateľné,
pretože vo výroku rozhodnutí bolo uvedené ustanovenie § 165 ods. 2 namiesto § 165 ods. 5 Daňového
poriadku, aj táto námietka nie je dôvodná, pretože je nepochybné, že ide o chybu v písaní, resp. inú
nesprávnosť, ktorú je možné opraviť.

111. Súd je toho názoru, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový správny
orgán postupoval podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. a žalobca opak nepreukázal.112. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že vo veci konal nepríslušný správca dane, lebo zákon č.
479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 1, 3 upravuje, že orgánmi štátnej správy v oblastí daní

a poplatkov sú Ministerstvo financií SR, Finančné riaditeľstvo SR a daňové úrady. Z týchto ustanovení
je zrejmé, že za účelom zabezpečenia výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej
správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového
úradu, pričom pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou
daňového úradu. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že Daňový úrad F. mal zriadené pobočky X. S. a F. ako

svoje organizačné zložky, z čoho je zrejmé, že ak rozhodnutia boli vydané Daňovým úradom F. alebo
Daňovým úradom F., pobočka F., pričom je opatrené pečiatkou Daňového úradu F., nejde o konanie
nepríslušným alebo nesprávne označeným správcom dane.

113. Zo spisu vyplýva, že oznámenie o výkone daňovej kontroly zo dňa 14.07.2011 č. XXX/XXX/
XXXXX/XXXX/Kar bolo vydané Daňovým úradom X. S. za účinnosti zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových

orgánoch a z ustanovenia § 4 ods. 5 upravujúce pôsobenie daňových orgánov v sídlach, ktorý bol
zrušený zákonom č. 479/2009 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 10.01.2012, a zákon č. 479/2009 Z.z.
v ustanovení § 3 ods. 1 stanovil, že daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, teda
Daňový úrad F..

114. S odkazom na citované ustanovenia podľa názoru súdu vyplýva, že vzhľadom na organizačné
zmeny v štruktúre daňových orgánov je zrejmé, že vo veciach konali v tom ktorom čase príslušné daňové
úrady.

115. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane pristúpil k prerokovaniu protokolu a výsledkov

zistenia z daňovej kontroly ešte predtým, ako správcovi dane bolo doručené vyjadrenie žalobcu k
protokolu, súd poukazuje na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že ústne pojednávanie
na základe výzvy zo dňa 24.05.2012 bolo uskutočnené dňa 18.06.2012 za prítomnosti splnomocneného
zástupcu G.. P. A. a tento žiadne námietky nevznášal. Zo zápisnice z uvedeného dňa vyplýva,
že splnomocnený zástupca sa vyjadril, že dňa 15.06.2012 podal na Pošte vo Q. H. vyjadrenie k

zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XX/Gus a predložil k nahliadnutiu kópiu
tohto vyjadrenia. Toto vyjadrenie zamestnanci správcu dane ku dňu 18.06.2012 nemali k dispozícii.
Splnomocnený zástupca čestne prehlásil, že predložené vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole
je totožné s vyjadrením, ktoré bolo zaslané poštou dňa 15.06.2012, čo preukázal podacím lístkom
a splnomocnený zástupca nenamietal uskutočnenie ústneho pojednávania. Zo zápisnice o ústnom

pojednávaní nevyplýva, žeby splnomocnený zástupca uvedený postup správcu dane namietal.

116. Za nedôvodné súd považuje aj námietky žalobcu vo vzťahu k nesprávnej aplikácii zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Zo spisu vyplýva, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt
v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2010 uviedol, v riadku 07 - základ dane pri nadobudnutí

tovaru v tuzemsku vo výške 5.157.583,29 eur a v tejto sume je zahrnutá aj suma služby prepravy tovaru
vo výške 26.099,38 eur, ktorá mala byť uvedená v riadku 11 daňového priznania a k tomu prislúchajúca
daň vo výške 979.980,-- eur a správcom dane na základe predložených kontrolovaných dokladov bolo
zistené, že žalobca ako daňový subjekt nadobudol tovar v hodnote 4.996.505,40 eur a ide o faktúry
za betonársku oceľ, železné profily a plech od spoločnosti Z. Tovar bol prepravený z F. republiky do

Českej republiky, kde mal daňový subjekt uzatvorenú zmluvu o skladovaní č. 2009/3 zo dňa 19.11.2009
so spoločnosťou IZOTECHNIK s.r.o., Bystřice nad Olší na dobu určitú do 31.08.2010. Prepravu tovaru,
ktorá sa vždy skončila v Českej republike, zabezpečovala spoločnosť X. oraz S. I., O. F., T. L. z F.
republiky. Tovar následne daňový subjekt predal spoločnostiam F. O. Sp. z.o.o., F. X. Sp. z.o.o., X. Sp.
z.o.o., BH Sp. z.o.o., C. G. Sp. z.o.o. do F. republiky. Ďalej správca dane zistil, že si kontrolovaný daňový

subjekt z uvedeného nadobudnutia tovaru z iného členského štátu uplatnil aj odpočítanie dane, a to vo
výške 974.981,91 eur.

117. Ďalej bolo zistené, že žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december 2010 uviedol
v riadku 07 - základ dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku vo výške 3.144.399,48 eur (v uvedenej

sume je zahrnutá aj suma služby - prepravy tovaru vo výške 16.410,01 eur, ktorá mala byť uvedená v
riadku 11 daňového priznania) a k tomu prislúchajúcu daň vo výške 597.435,88 eur, avšak správca dane
kontrolou predložených dokladov zistil, že daňový subjekt nadobudol tovar v hodnote 3.064.577,54 eur.
Ide o faktúry za plech, hranoly, betonársku oceľ a FeSi 75 od spoločnosti P., Sp. z.o.o., Al. U. F. XX, T. L.,F. republika, F. STB., Sp. z.o.o., N. K. 7, P., F. republika, I. K., S. A., H. XX, K., F. republika, I., Sp. z.o.o.,
D. XX/XX, D., F. republika, K. C. Y.-X., Sp. z.o.o., X. XX, W. F., F. republika a X. I., Sp. U. X. XX, T. L.. F.
republika. Tovar bol prepravený z F. republiky do Českej republiky, kde mal daňový subjekt uzatvorenú

zmluvu o skladovaní č. XXXX/X zo dňa 19.11.2009 so spoločnosťou G. s. r. o., W. nad E. na dobu určitú
do 31.08.2010. Prepravu tovaru, ktorá sa vždy skončila v Českej republike, zabezpečovala spoločnosť
X. oraz S. I., O. F., T. L. z F. republiky. Tovar následne daňový subjekt predal spoločnostiam F. O. Sp. z
o.o., F. X. Sp. z o.o., X. Sp. z o.o., W. Sp. z o.o., C. G. Sp. z o.o. do F. republiky. Ďalej správca dane zistil,
že si kontrolovaný daňový subjekt z uvedeného nadobudnutia tovaru z iného členského štátu uplatnil aj

odpočítanie dane. a to vo výške 594.317,98 eur.

118. Uplatnil si v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2011 a to v riadku 07 - základ dane pri
nadobudnutí tovaru v tuzemsku vo výške 2.227.095,66 eur (v uvedenej sume je zahrnutá aj suma služby
- prepravy tovaru vo výške 19.783,71 eur, ktorá mala byť uvedená v riadku 11 daňového priznania) a k
tomu prislúchajúcu daň vo výške 423.148,16 eur, avšak správca dane kontrolou predložených dokladov

zistil, že daňový subjekt nadobudol tovar v hodnote 2 123 278,75 eura. Ide o faktúry za betonársku
oceľ, plechy, debny, tašmu a valcovku od spoločností Q. Sp. z.o.o., F. 2, F., F. republika, X.-F. sp. z.o.o.,
F. XX, P., F. republika, F.-XNVF.ST Sp. z.o.o., O. E. 5, D., F. republika, P. Sp. z.o.o., Al. U. F. XX, T.
L., F. republika, O. Sp. z.o.o., N. XX, O., F. republika, K. hutnieze Y.-X. Sp. z.o.o., X. XX, W. F., F.
republika, W. Sp. z.o.o., K. F. XX, H., F. republika, X. Sp. z.o.o., F. XX, A., F. republika a X. S. C., X. 5,

E., F. republika. Tovar bol prepravený z Poľskej republiky do Českej republiky, kde mal daňový subjekt
uzatvorenú zmluvu o skladovaní č. XXXX/X zo dňa 19.11.2009 so spoločnosťou XZOTECHNIK s. r. o.,
W. nad E., na dobu určitú do 31.08.2010. Prepravu tovaru, ktorá sa vždy skončila v Českej republike,
zabezpečovala spoločnosť X. oraz S. Ciezki, O. F., T. L. z F. republiky. Tovar následne daňový subjekt
predal spoločnostiam F. O. Sp. z.o.o., F. X. Sp. z o.o., X. Sp. z o.o., BH Sp. z o.o.. C. G. Sp. z o.o. do F.

republiky. Ďalej správca dane zistil, že si kontrolovaný daňový subjekt z uvedeného nadobudnutia tovaru
z iného členského štátu uplatnil aj odpočítanie dane, a to vo výške 419.389,26 eur.

119. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca si zdaňovacie obdobie február 2010 uvedúc
v riadku 07 - základ dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku vo výške 1.492.751,42 eur (v uvedenej

sume je zahrnutá aj suma služby - prepravy tovaru vo výške 19.940,00 eur, ktorá mala byt uvedená v
riadku 11 daňového priznania) a k tomu prislúchajúcu daň vo výške 283.622,76 eur, avšak správca dane
kontrolou predložených dokladov zistil, že daňový subjekt nadobudol tovar v hodnote 1.445.405,86 eur.
Ide o faktúry za betonársku oceľ od spoločnosti X. S. C., X. 5, E., F. republika. Tovar bol prepravený z
Poľskej republiky do Českej republiky, kde mal daňový subjekt uzatvorenú zmluvu o skladovaní č. XXXX/

X zo dňa 19.11.2009 so spoločnosťou G. s. r. o., W. nad E., na dobu určitú do 31.08.2010. Prepravu
tovaru, ktorá sa vždy skončila v Českej republike, zabezpečovala spoločnosť X. oraz S. I., O. F., T. L. z
F. republiky. Tovar následne daňový subjekt predal spoločnostiam F. O. Sp. z o.o., F. X. Sp. z o.o., X. Sp.
z o.o., HB Sp. z o.o., C. G. Sp zo.o. do Poľskej republiky. Ďalej správca dane zistil, že si kontrolovaný
daňový subjekt z uvedeného nadobudnutia tovaru z iného členského štátu uplatnil aj odpočítanie dane,

a to vo výške 279.834,16 eur.

120. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v znení účinnom
do 31.12.2010 v ustanovení § 2 ods. 1 upravuje, že predmetom dane je
a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby,
b/ poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c/ nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),

d/ dovoz tovaru do tuzemska.

121. Pojem nadobudnutia tovaru v tuzemsku Zákon o dani z pridanej hodnoty definuje v §11 ods.
1 tak, že na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo

prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného
členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe
nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľapovažuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od
dane.

122. Ustanovenie § 17 ods. 1, 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty upravuje, že miestom nadobudnutia
tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo
prepravy k nadobúdateľovi. Ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň,
ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru,
za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi

pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom
dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je
dotknutý.

123. Zákon č. 222/2004 Z.z. v § 17 ods. 3 upravuje, že ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže,
že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom

sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane, pričom na opravu základu dane sa
primerane vzťahuje § 25.

124. Podľa § 49 ods. 2 písm. c/ Zákona o dani z pridanej hodnoty - platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa §11 a § 11a.

125. Odsek 6 § 49 Zákona o DPH upravuje, že platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary
a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola

vykonávaná v tuzemsku.

126. Zo spisu je nesporné, že žalobca tovar nakupoval od poľských dodávateľov, ale s identifikačným
číslom pre daň, ktoré mu bolo pridelené Slovenskou republikou. Tento tovar bol prepravený z Poľskej
republiky od poľských dodávateľov do Českej republiky, kde si ho žalobca prevzal, uskladnil a následne

predal ďalším poľským odberateľom. Je treba poukázať na to, že na účely dane z pridanej hodnoty ide z
hľadiskažalobcuakokontrolovanéhodaňovéhosubjektuonadobudnutietovaruzinéhočlenskéhoštátu,
pričom pre uplatňovanie dane z pridanej hodnoty je pre platiteľa najdôležitejšie určiť miesto zdaniteľného
obchodu.Platípravidlo,žemiestonadobudnutiatovaruzinéhočlenskéhoštátujemiestovtomčlenskom
štáte, kde sa končí preprava. V predmetných veciach je nesporné, že miestom nadobudnutia tovaru je

Česká republika a pri tomto nadobudnutí žalobcovi vznikla daňová povinnosť. Súčasne však platí, že
zdanenie nadobudnutia tovaru je v tuzemsku, lebo objednávateľ si objednal tovar pod identifikačným
číslom dane z pridanej hodnoty, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku a v tomto prípade, ak objednávateľ,
teda žalobca nepreukáže, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde sa skončila
preprava tovaru, je povinná platiť daň z pridanej hodnoty. Je zrejmé, že podľa Zákona o dani z pridanej

hodnoty v obchodných prípadoch, ak sa slovenský platiteľ dane rozhodne predávať tovar v inom
členskom štáte, teda v predmetných veciach v Českej republike, a tento tovar bude do tohto štátu
prepravený z iného členského štátu, v predmetných veciach z Poľskej republiky, je potom slovenský
platiteľ dane povinný sa v tomto členskom štáte, teda v Českej republike registrovať pre daň z pridanej
hodnoty, lebo v tomto členskom štáte nadobudol tovar z iného členského štátu, a teda uskutočnil

zdaniteľný obchod, ktorý je v tomto štáte predmetom dane.

127. Ak teda žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty nepožiadal v Českej republike o pridelenie
českého identifikačného čísla pre DPH, potom platí, že k nadobudnutiu tovaru došlo v tuzemsku tak,
ako upravuje vyššie citované ustanovenie.

128. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že žalobca ako platiteľ DPH nepreukázal, že nadobudnutie
tovarov bolo predmetom dane v Českej republike, kde sa skončila preprava tovaru, môže platiteľ dane
postupovať podľa § 17 ods. 3 Zákona o DPH a to vykonať opravu základu dane v daňovom priznaní
podanom Slovenskej republike, čo znamená, že opraví základ dane z nadobudnutia tovaru na nulu za

predpokladu, že preukáže zaplatenie dane z pridanej hodnoty z nadobudnutia tohto tovaru v Českej
republike. Je zrejmé, že uvedená oprava základu dane z nadobudnutia tovaru upravuje spôsob, ktorým
bude platiteľovi dane vrátená výška dane priznaná z nadobudnutia tovaru v tom členskom štáte, ktoré
mu pridelí identifikačné číslo pre daň, teda Slovenská republika, avšak za predpokladu, že preukáže,že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa
skončila preprava, teda v predmetných veciach Česká republika.

129. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že žalobca vzhľadom na realizovaný obchod mal povinnosť
zdaniť nadobudnutie tovarov v Českej republike a súčasne za splnenia podmienok ustanovených
zákonom platným v Českej republike uplatniť z tohto nadobudnutia tovaru odpočítanie dane a žalobca
ako platiteľ dane bol povinný zdaniť nadobudnutie tovaru aj v Slovenskej republike, avšak bez nároku
na odpočítanie dane. Priznanú daň si však môže nárokovať na vrátenie, resp. opraviť základ dane po

preukázaní, že nadobudnutie tovaru bolo zdanené v Českej republike.

130. V súvislosti s aplikáciou vyššie citovaných ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. súd poukazuje na
rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-536/08 a C-539/08 zo dňa 22.04.2010
vo veci žiadosti o rozhodnutie o predbežnej otázke Hoge Raader Nederlanden - Nizozemsko,
Staatssecretaris Van Financien VX (536/08)... vo vzťahu k šiestej smernici o DPH, čl. 7 ods. 2, 3,

čl. 28 časť A odsek 2, nárok na odpočet, vyplýva, že v prípade, ak by sa zdaniteľnej osobe priznalo
právo na odpočet v členskom štáte, ktorý jej vydal identifikačné číslo, táto by už nemala záujem
preukazovať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva v členskom štáte, kde
došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby. Takýto postup
by fakticky nezodpovedal uplatneniu základného pravidla, podľa ktorého sa, pokiaľ ide o nadobudnutie

tovaru v rámci spoločenstva, miesto zdanenia nachádza v členskom štáte ukončenia odoslania alebo
prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby, čo je cieľom prechodnej úpravy.

131. V súvislosti s aplikáciou ustanovení zákona č. 222/2003 Z.z. je treba poukázať aj na Smernice
Rady č. 2006/112/ES a to čl. 40 v spojení s čl. 28b, bod A, ods. 1 Smernice Rady 77/388/EHS, podľa

ktoréhosazamiestonadobudnutiatovaruvrámcispoločenstvapovažujemiesto,kdesakončíodoslanie
alebo preprava tovaru nadobúdateľovi. Zo Smernice Rady č. 2006/112/ES čl. 28b, bod A, ods. 2, prvý a
druhý pododsek, Smernice rady 77/387/EHS a to čl. 41, ktorý upravuje, že bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia čl. 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle čl. 2 ods. 1 písm.
b/ bod i/ považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým

nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo
v súlade čl. 40. Ak podľa čl. 40 nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru končí, potom, ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa
primerane zníži v členskom štáte, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto
nadobudnutie uskutočnil.

132. Smernica Rady č. 2006/112/ES a to čl. 42 v spojení s čl. 28b, bod A, odsek 2, tretí pododsek
Smernice Rady 77/388/EHS prvý odsek čl. 41 sa neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci
Spoločenstva sa považuje za zdanené podľa čl. 41, ak sú splnené tieto podmienky:
a/ nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnené na území členského štátu určeného v

súlade s čl. 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za
osobu povinnú platiť daň v súlade s čl. 197,
b/ nadobúdateľ splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v čl. 265.

133. Smernica Rady č. 2006/112/ES v spojení s čl. 28 bod 1, ktorým bol nahradený čl. 17 ods. 2 písm. d/

Smernice Rady 77/387/EHS v čl. 168 upravuje, že pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely
zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto
transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy c/ DPH splatnú za nadobudnutie
tovaru v rámci Spoločenstva podľa čl. 2 ods. 1 písm. b/ bod i/.

134. Súd sa stotožňuje s právnym názorom správnych orgánov, že Smernice ako právne akty Európskej
únieniesúprečlenskéštátyzáväzné,majúodporúčacícharakter,avšakzcitovanýchustanovenízákona
č. 222/2004 Z.z. je nesporné, že tieto boli prevzaté do zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z tohto právneho predpisu.

135. Podľa názoru súdu aplikácia § 49 ods. 6 Zákon o DPH prichádza do úvahy iba v tom prípade, ak
by v predmetných veciach tovar sa v tuzemsku nachádzal a bol by použitý na účely upravené v tomto
ustanovení. Reálne však žalobca tovar nadobudol v Českej republike.136. Vo vzťahu k stanovisku G. P. T. súd je toho názoru, že je citáciou ustanovení Zákona o DPH bez
podrobnej argumentácii neprihliadajúc na rozsudky ESD citované v rozhodnutiach správnych orgánov
a súdu, ktoré sú pre členské štátny EÚ záväzné.

137. Ak teda žalobca v žalobe namieta, že nie je povinný platiť daň z pridanej hodnoty, má právo na
odpočítanie DPH, žalobca žiadnym spôsobom postup správcu dane nespochybnil, pretože nepreukázal,
že zaplatil daň z pridanej hodnoty z uvedených obchodov pod identifikačným číslom vydaným Českou
republikou. Námietky žalobcu preto súd považuje za nedôvodné.

138. Rozhodnutia daňového úradu a žalovaného sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené v súlade s
§ 63 a postup žalovaného zodpovedá § 74 Daňového poriadku.

139. Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žaloby ako nedôvodné
zamietol.

140. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku a účastníkom
nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní úspešný nebol a nepovažoval za
spravodlivé priznať žalovanému náhradu trov konania.

141. Senát v predmetnej veci nariadil pojednávanie na deň 31.01.2017, na ktoré sa nedostavil žalobca
ani jeho právny zástupca a ani žalovaný. Súd preto v konaní postupoval podľa § 137 ods. 3 druhá
veta Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého rozsudok sa vyhlasuje ústne, ak prebehlo vo veci
pojednávanie a pri vyhlasovaní je prítomný aspoň jeden účastník konania, osoba zúčastnená na konaní
alebo verejnosť. Ak sú pri vyhlasovaní rozsudku prítomní iba sudcovia a zapisovateľ, rozsudok správny

súd vyhlási vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po
dobu 14 dní. Deň vyhlásenia sa poznamená na písomnom vyhotovení.

142. Zo spisu vyplýva, že rozsudok bol vyvesený na úradnej tabuli dňa 02.02.2017, v rovnaký deň bol
aj uverejnený na webovej stránke súdu a zvesený z úradnej tabule bol dňa 22.02.2017.

143. Senát krajského súdu vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.