Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 11, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/34/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214213040
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214213040.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: BL Telecom collection, s.r.o., IČO:
47 150 513, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou: SOUKENÍK - ŠTRPKA,
s.r.o., IČO: 36 862 711, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: I. H., nar. XX. N. XXXX,
bytom W. U. XX, C., o zaplatenie 138,35 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/335/2014-60 zo dňa 11.09.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. a v časti
náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 131,35 Eur s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 17,99 Eur od 4. júla 2011, 9,5% ročne
zo sumy 23,99 Eur od 4. augusta 2011, 9,5% ročne zo sumy 23,99 Eur od 4. septembra 2011, 9,5%
ročne zo sumy 23,99 Eur od 4. októbra 2011, 9,5% ročne zo sumy 41,39 Eur od 4. novembra 2011, a to
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie 7,-
Eur z titulu poplatku za upomienku s úrokom z omeškania 9,5% ročne zo sumy 3,50 Eur od 4. novembra

2011, 9,25% ročne zo sumy 3,50 Eur od 4. decembra 2011. Vo výroku III. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 67,12 (v tom 53,10 Eur trovy právneho zastúpenia a
14,82 Eur iné trovy konania) do troch dní do rúk advokátskej kancelárie SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o.;
náhrada trov prevyšujúcich 67,12 Eur (t.j. suma 8,52 Eur) sa žalobcovi nepriznáva.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne odkazom na ust. § 43, § 44 ods. 1 až 3 zákona
č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, § 522, § 517 ods. 2, § 524 Občianskeho zákonníka,

vecne argumentoval tým, že považoval za zrejmé, že Slovak Telekom, a.s., poskytol žalovanému
dohodnuté služby elektronickej komunikácie, ktoré mu aj riadne vyfakturoval. Na základe vyššie
citovaných ustanovení zákona č. 610/2003 Z.z. tak žalovanému vznikla povinnosť uhradiť Slovak
Telekomu, a.s., dohodnutú cenu. Napriek tomu tak žalovaný neurobil. Tento jeho záväzok by nezanikol
ani tým, keby Slovak Telekom, a.s., neprijal žalobcom ponúknuté platenie na pobočke. Takýto postup
Slovak Telekomu, a.s., by znamenal len jeho omeškanie ako veriteľa v zmysle § 522 Občianskeho
zákonníka, čo by malo za následok len niektoré protinároky žalovaného v zmysle tohto ustanovenia

(tie však žalovaný neuplatňoval) a tiež zánik jeho povinnosti platiť úroky z omeškania (keďže by nebol
v omeškaní podľa § 520 Obč. zák.), nie však zánik samotného nároku (pohľadávky). Keďže Slovak
Telekom, a.s., postúpil tieto pohľadávky na žalobcu, súd jeho žalobe vyhovel (výrok I). Nárok na úroky
z omeškania sa zakladá na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vládyč. 87/1995 Z.z. účinného do 31. januára 2013, keďže omeškanie s platením podľa jednotlivých faktúr
vzniklo pred týmto dňom. I tieto nároky prešli na žalobcu (§ 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak by
žalovaný preukázal svoje tvrdenie, že sa pokúsil u Slovak Telekomu, a.s., zaplatiť žalovanú pohľadávku,

nemal by žalobca nárok na úroky z omeškania za obdobie po dátume takéhoto pokusu v zmysle už
citovaného § 520 Obč. zák. Ak však žalovaný tento svoj pokus nedokázal, priznal súd žalobcovi úroky z
omeškania od počiatku omeškania žalovaného, teda odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti príslušnej
faktúry. Vo zvyšku však žaloba nie je opodstatnená. Nárok na sumy dvakrát po 3,50 Eur za upomienku
nepovažoval súd za opodstatnený, pretože nie je zrejmé, z čoho by mala vyplývať povinnosť žalovaného

platiť túto sumu. Podľa názoru súdu takáto platba nemôže byť „cenou“ za elektronické komunikačné
služby, pretože upomienka nie je plnením žalobcu ako podniku v prospech žalovanej, za ktoré by mu
žalovaný mal platiť cenu (to dosvedčuje aj skutočnosť, že upomienka nepodlieha DPH, teda nie je
tovarom ani službou). Takáto platba (paušálna suma za upomienku) by musela byť dohodnutá buď ako
paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
taká dohoda však preukázaná nebola), v takom prípade by však suma 3,50 Eur bola zjavne neprimeraná

tomu, že upomienka má podobu červeno vytlačeného odseku na jednej faktúre, čo vylučuje, aby náklady
najejvyhotovenieazaslaniepredstavovali3,50Eur.Takátoplatbajetakvskutočnostizmluvnoupokutou
(§ 544 ods. 1 Obč. zák.), dohoda o nej - v povinne písomnej forme (§ 544 ods. 2 Obč. zák.) - však
preukázaná nebola. Preto súd v tejto časti žalobu zamietol (výrok II). O trovách bolo rozhodnuté podľa §
142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má žalobca nárok na náhradu (131,35 : 7, t.j. 94,9 : 5,1% =) 98,8% jeho

trov. Účelne vynaložené trovy konania žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 16,50 Eur
a trov právneho zastúpenia 59,14 Eur (dva úkony po 16,60 Eur podľa § 10 ods. 1 a § 13a ods. 1 písm.
a/ a c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., paušálna náhrada dvakrát po 8,04 Eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. a
DPH z týchto súm vo výške 9,86 Eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl.). Podľa pomeru úspechu tak má žalobca
právo na náhradu 14,82 Eur zo súdneho poplatku a 53,10 Eur z trov právneho zastúpenia; náhradu je

žalovaný povinný zaplatiť do rúk advokáta (§ 149 O.s.p.).

3. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný, ktorým sa podľa obsahu
domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcu v
celom rozsahu zamietne. Odvolateľ poukázal na to, že v predmetnom období mal peniaze, v tom čase

uhradil 2.000,- Eur u exekútorky. Čo sa týka predloženia dôkazov o jeho ochote zaplatiť, je to na úrovni
tvrdenia proti tvrdeniu, žalobca mu totiž neposkytol žiadne potvrdenie, že tam chodil a že chcel zaplatiť,
zodpovedná pracovníčka mu nevedela a ani neposkytla účet, na ktorý by predmetnú sumu uhradil,
vkladom na účet, príkazom z účtu v banke, poštovým poukazom. Odvolateľ kvituje rozhodnutie súdu v
časti pokút vo výroku II. Odvolateľ namietal preštudovanie a prešetrenie zmluvy a faktúr predložených

žalobcom, predmetom plnenia bol neobmedzený mobilný internet, pôvodne neobmedzený mobilný
internet 2 za 14,99 Eur, vzhľadom však na nedostatok dát musel pristúpiť k zmene na neobmedzený
mobilný internet 3 za 23,99 Eur, z čoho vyvstáva otázka, prečo musel pristúpiť k zmene na drahší
produkt, keď mal zmluvne dohodnutý neobmedzený mobilný internet, odvolateľ v tom vidí klamlivú
reklamu. V ďalšom odvolateľ poukázal na spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy a na neprijateľnosť

zmluvnej podmienky o zmluvnej pokute vo výške 331,94 Eur. Odvolateľ bol pri podpisovaní zmluvy
a dodatku uvedený do omylu pri neposkytnutí služby pomenovanej v zmluve ako neobmedzený
mobilný internet 2, 3, čo pri podpisovaní netušil. Za neprijateľnú podmienku považuje nedodanie služby
neobmedzenéhointernetunapriektomu,žejevzmluveajvdodatkochuvedenáanakoniecneoprávnene
vyfakturovaná. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaný uviedol, že celý spor by nevznikol, keby

zmluva neobsahovala nekalú podmienku o zmluvnej pokute a mohol by ju bez následkov vypovedať a
tiež keby dodávateľ dodal službu, ktorú sľuboval, teda neobmedzený internet. Súd by mal aj bez návrhu
skúmať spotrebiteľskú zmluvu a rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 153 ods. 3 a
4O.s.p.Podľaodvolateľazostranyžalobcudošlokzavádzaniuspotrebiteľa,resp.klamaniuspotrebiteľa,
použitiu nekalej obchodnej praktiky. Ak je internet neobmedzený, načo má dodávateľ až tri druhy -

neobmedzený mobilný internet 1, neobmedzený mobilný internet 2 za 14,99 Eur, neobmedzený mobilný
internet 3 za 23,99 Eur. V skutočnosti je internet obmedzený v rýchlosti aj v množstve dát. Skutočnosť,
že na tieto dôkazy odvolateľ poukázal až v odvolaní, nastala preto, lebo sa objektívne nemohol zúčastniť
pojednávania, o ktorom vedel a chystal sa naň, svoju neúčasť súdu ospravedlnil. Odvolateľ preto trvá
na svojom práve zúčastniť sa prejednania svojej veci pred súdom.

4. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril
prostredníctvom právneho zástupcu. Podľa žalobcu odvolanie žalovaného nespĺňa zákonné náležitosti
v zmysle § 205 O.s.p., preto ho navrhol odmietnuť, resp. rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecnesprávne potvrdiť. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti dôležité pre toto
konanie a ani nepoukázal na skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť napadnutého rozsudku.
Žalobca poukázal na ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a povinnosť predložiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia

dokazovania za skončené. Účastník tak zásadne nemôže v odvolacom konaní uplatniť tie dôkazy a
skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základom konaní pred súdom prvej inštancie.
Žalovaný nepoukázal a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by bez svojej viny nemohol uplatniť pred
súdom prvej inštancie.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny s
použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané výlučne zo strany žalovaného proti vyhovujúcej časti
rozsudku súdu prvej inštancie, v zamietajúcej časti, proti ktorej žalobca odvolanie nepodal, tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2
C.s.p.).

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti, konania jemu
predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom

zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu a z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že Spoločnosť Slovak

Telekom, a.s., ako poskytovateľ služieb elektronickej komunikácie (podnik) a žalovaný ako „účastník
- fyzická osoba nepodnikateľ“ podpísali 5. mája 2011 zmluvu o pripojení (č.l. 16 a 17), ktorou sa
Slovak Telekom, a.s., zaviazal poskytovať elektronické komunikačné služby na určenej SIM karte a
ktorej obsahom je v podstate len deklarácia záväznosti ďalších dokumentov (všeobecných obchodných
podmienok, osobitných podmienok, cenníka) medzi stranami. V rovnaký deň podpísali účastníci dodatok

k tejto zmluve (č.l. 18), ktorého predmetom bola aktivácia programu, záväzok účastníka riadne a včas
platiť za poskytnuté služby a dodržiavať ďalšie povinnosti, ako aj určité ďalšie záväzky. Na základe
označenej zmluvy spoločnosť Slovak Telekom, a.s., vystavila žalovanému nasledujúce faktúry (č.l. 3 až
14): č. 7105670976 z 15.06.2011, splatnú 03.07.2011, za obdobie do 14.06.2011, ktorou mu fakturovalarôzne služby elektronickej komunikácie v sume 17,99 Eur s DPH, č. 7106768867 z 15.07.2011, splatnú
03.08.2011, za obdobie do 14.07.2011, ktorou mu fakturovala rôzne služby elektronickej komunikácie v
sume 23,99 Eur s DPH, č. 7107893856 z 15.08.2011, splatnú 03.09.2011, za obdobie do 14.08.2011,

ktorou mu fakturovala rôzne služby elektronickej komunikácie v sume 23,99 Eur s DPH, č. 7109032460
z 15.09.2011, splatnú 03.10.2011, za obdobie do 14.09.2011, ktorou mu fakturovala rôzne služby
elektronickej komunikácie v sume 23,99 Eur s DPH, č. 7110464653 z 15.10.2011, splatnú 03.11.2011, za
obdobie do 14.09.2011, ktorou mu fakturovala rôzne služby elektronickej komunikácie v sume 41,39 Eur
s DPH a poplatok za upomienku 3,50 Eur, č. 7111607460 z 15.11.2011, splatnú 03.12.2011, za obdobie

do 14.11.2011, ktorou mu fakturoval poplatok za upomienku 3,50 Eur nepodliehajúcu DPH. Súčasťou
dvoch faktúr bol červený text „Upomienka“, ktorým Slovak Telekom, a.s., upozornila žalovaného, že
voči nemu evidujú pohľadávku v určenej výške. Zmluvou z 24. júna 2013 spoločnosť Slovak Telekom,
a.s., previedla pohľadávku voči žalovanému vo výške 138,35 Eur na žalobcu, a to s účinnosťou od 25.
júna 2013 podľa čl. X ods. 8 cit. zmluvy (skutočnosť známa z úradnej činnosti - zmluvy o postúpení
pohľadávok z 24. júna 2013 a zoznamom postupovaných pohľadávok, uložených pod sp. zn. 1 SprO

529/2013). Nebolo dokázané, či a kedy sa žalovaný dostavil do pobočky Slovak Telekom, a.s., ani že
by sa tam snažil zaplatiť žalovanú pohľadávku.

12. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1
O.s.p.), na ktoré sa však účastníci nedostavili. Žalobca sa ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho

neprítomnosti. Žalovaný, hoci bol riadne predvolaný ešte 29. júla 2015, sa na pojednávanie nedostavil
ani sa neospravedlnil. Preto súd prvej inštancie vykonal dôvodne pojednávanie v neprítomnosti oboch
účastníkov (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Až po pojednávaní (21. septembra 2015) žalovaný dodatočne
ospravedlnil svoju neprítomnosť. Na toto podanie však súd nemohol prihliadať, keďže na pojednávaní
11.septembra2015bolovyhlásenéuznesenieoskončenídokazovania(§120ods.4O.s.p.)avyhlásený

rozsudok, ktorým už súd bol viazaný (§ 156 ods. 4 O.s.p.). Na pojednávaní tak súd vykonal dokazovanie
listinami, a to: zmluva o pripojení z 5. mája 2011 (č.l. 16 a 17), dodatok k nej (č.l. 18), faktúry (č.l. 3 až
14) a v spojení so všeobecne známymi, resp. nespornými skutočnosťami (§ 121, § 153 ods. 1 O.s.p.).

13. Postupom súdu prvej inštancie tak nebolo porušené právo žalovaného na prejednanie veci v jeho

prítomnosti, nakoľko žalovaný toto právo sám dobrovoľne nevyužil, pričom včas a riadne nepožiadal o
odročenie pojednávania, keď svoje ospravedlnenie neúčasti zaslal súdu až dňa 21.09.2015, pričom ani
skutočnosti v ňom uvedené nijako nepreukázal.

14. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho
procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu

nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v
konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých
procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v
občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý
má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu

ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k
stavu,kedysamupostupomsúduodnímamožnosťkonaťpredsúdom,porušujeústavnéprávonasúdnu
ochranu a spravodlivý proces. Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho
prítomnosti (tiež čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd, obdobne čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Občiansky súdny poriadok
zabezpečuje toto právo - vo vytvorenom zákonnom rámci - tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje
inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých
prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pokračuje súd
v konaní i keď sú účastníci nečinní. Ak sa nedostaví riadne predvolaný účastník na pojednávania bez
toho, aby požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti.
Ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku určuje dve podmienky, ktoré musia byťsúčasnesplnené,abysúdmoholvecprejednaťvneprítomnostiúčastníka:riadnepredvolanieaabsencia
žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Napokon je potrebné uviesť, že v zmysle § 101
ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník

neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnostitakéhotoúčastníka;prihliadnepritomnaobsahspisuadosiaľvykonanédôkazy.Dôležitosť
dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods.
2 O.s.p.), posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže preveriť len
zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania.

Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej žiadateľ vyvodzuje
existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu. (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo
136/2010).

15. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek

jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti "dôležitého dôvodu" (§ 101 ods.
2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998). Z rovnakého právneho
názoru vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 77/2002, ktoré bolo
uverejnené pod č. 6/2004 v časopise Zo súdnej praxe.

16. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

17. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

18. Citované ustanovenia O.s.p. účinné v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie zakotvujú
dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných

dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na

základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie.

19. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade

nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

20. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

21. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v

ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkýchnavrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdomazakladajúcoutýmprípustnosťdovolania.(porovnajajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou

účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo
153/2011).

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a

ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha

konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

23. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v časti, v ktorej súd prvej inštancie tomuto
vyhovel, dôvodný.

24. Žalovaný svoju procesnú obranu v konaní pred súdom prvej inštancie založil výlučne na tom, že sa
osobnedostavildopobočkyprávnehopredchodcužalobcu,kdechcelpredmetnésplatnéfaktúryzaplatiť,
čo mu však údajne nebolo umožnené. Súd prvej inštancie sa s touto obranou dostatočne vysporiadal,
keď skonštatoval, že záväzok žalovaného zaplatiť jednotlivé faktúry by nezanikol ani tým, keby Slovak
Telekom, a.s., neprijal žalovaným ponúknuté platenie na pobočke. Takýto postup Slovak Telekomu,

a.s., ak by bol aj preukázaný, by znamenal len jeho prípadné omeškanie ako veriteľa v zmysle § 522
Občianskeho zákonníka, čo by malo za následok len niektoré protinároky žalovaného v zmysle tohto
ustanovenia(tievšakžalovanýneuplatňoval)atiežzánikjehopovinnostiplatiťúrokyzomeškania(keďže
by nebol v omeškaní podľa § 520 Obč. zák.), nie však zánik samotného nároku (pohľadávky). Takáto
obrana žalovaného, ak by aj bola preukázaná, by nezmenila nič na tom, že jeho povinnosť zaplatiť

záväzok v zmysle jednotlivých faktúr nezanikla a stále trvá.

25. Ak by žalovaný preukázal svoje tvrdenie, že sa pokúsil u Slovak Telekomu, a.s., zaplatiť žalovanú
pohľadávku, nemal by žalobca nárok na úroky z omeškania za obdobie po dátume takéhoto pokusu
v zmysle už citovaného § 520 Obč. zák. Ak však žalovaný tento svoj pokus nedokázal, teda v tomto

smere neuniesol dôkazné bremeno, priznal súd prvej inštancie žalobcovi správne aj úroky z omeškania
od počiatku omeškania žalovaného, teda odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti príslušnej faktúry.26. Žalovaný až v odvolacom konaní začal argumentovať tým, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
samotnou zmluvou, dodatkom a jednotlivými faktúrami, ďalej poukazoval na spotrebiteľský charakter
uzavretej zmluvy a na neprijateľnosť zmluvnej podmienky o zmluvnej pokute vo výške 331,94 Eur.

Odvolateľ bol pri podpisovaní zmluvy a dodatku uvedený do omylu pri neposkytnutí služby pomenovanej
v zmluve ako neobmedzený mobilný internet 2, 3, čo pri podpisovaní netušil. Za neprijateľnú podmienku
považuje nedodanie služby neobmedzeného internetu napriek tomu, že je v zmluve aj v dodatkoch
uvedená a nakoniec neoprávnene vyfakturovaná.

27. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d)
ichúčastníkkonaniabezsvojejvinynemoholoznačiťalebopredložiťdorozhodnutiasúduprvéhostupňa.

Totožná právna úprava je premietnutá do ust. § 366 C.s.p. účinného v čase rozhodovania odvolacieho
súdu.

28. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvej inštancie, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za

splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne
prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie
písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust.
odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené
skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu

žalovaného prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalovaného
túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie
za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol
preukázaný v konaní súdom prvej inštancie.

29. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrhu žalobcu v časti o zaplatenie
sumy 131,35 Eur s príslušenstvom vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s
ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti,vrátanerovnakovecnesprávnehoodvolanímosobitnenenapadnutéhozávisléhovýrokuonáhrade
trov konania, potvrdil.

30. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).