Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/12/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212627
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214212627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň: JUDr.

Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: UK Profit, spol. s r.o., IČO: 35 937 815,
so sídlom Hornočermánska 797/59, Nitra, zastúpený JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou so sídlom
Zámocká 18, Bratislava, proti žalovanému: I. X., nar. X. Y. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, R., o 587,04 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 15C/266/2014
- 86 zo dňa 17. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia istiny v sume 587,04 eura s príslušenstvom ku dňu 27.09.2013 vo výške
101,47 eura a s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 587,04 eura od 28.09.2013 do
zaplatenia a náhrady trov konania z dôvodu neuhradenia pohľadávky z nepovoleného prečerpania.
Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že žalovaný ako
dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ podpísali 29. marca 2005 listinu označenú ako „Zmluva o
kontokorentnom úvere“. Podľa čl. I tejto zmluvy je jej predmetom „poskytnutie kontokorentného úveru“

do výšky úverového rámca 25.000 Sk s premenlivou úrokovou sadzbou 11,15 % ročne a konečnou
splatnosťou 28. marca 2006. Podľa čl. II ods. 1 môže dlžník žiadať čerpanie až do konečnej splatnosti
a podľa ods. 4 sa zaväzuje splácať úver aj s úrokmi v dohodnutom čase. Podľa čl. III ods. 1 je
zmluva o kontokorentnom úvere uzavretá na jeden rok a automaticky sa predlžuje vždy o rok, pokiaľ
s tým dlžník neprejaví nesúhlas. Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., účinné
od 1. septembra 2004 obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16, ktoré znelo: „19.16 Klient
výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a

to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasne, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na
právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto
Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu...“. Žalovaný zriadený
bežný účet využíval a čerpal aj zo schváleného kontokorentného úveru, pričom posledný výber 360
eur vykonal 12. novembra 2010 a poslednú úhradu vo výške 381,24 eura zrealizoval 11. novembra
2010. Odvtedy banka účet zaťažovala len debetným úrokom, poplatkami a úrokom z omeškania.
Listom z 23. júla 2011 označeným ako „Odstúpenie od zmluvy“ Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila

žalovanému, že odstupuje od zmluvy o vedení účtu a „zmluvy, na základe ktorej Vám bolo poskytnuté
Povolené prečerpanie“ k tomuto účtu „a to s účinnosťou od doručenia tohto oznámenia“. Zároveň ho
banka požiadala, o úhradu pohľadávky v celkovej výške 595,27 eura. Nebolo však dokázané, či a
kedy bolo toto oznámenie žalovanému doručené. Listom z 11. októbra 2013 Slovenská sporiteľňa,a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku vo výške 688,51 eura s príslušenstvom postúpila na DPS
financial consulting, s.r.o. Ten listom z 25. septembra 2014 oznámil žalovanému postúpenie tejto
pohľadávky na žalobcu. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by jednoznačne vyplývalo,

že žalovaný bol vyzvaný na splatenie svojich záväzkov. Žalobca predložil len odstúpenie Slovenskej
sporiteľne, a.s., od zmluvy, nepreukázal však jeho doručenie žalovanému, ktorý jeho doručenie taktiež
jednoznačne nepotvrdil. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že nebolo jeho povinnosťou
v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania.
Nepredloženie dôkazov o doručení listiny totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má

zanásledoknedokázaniehmotnoprávnychskutočností,oktoréžalobcaopierasvojeuplatňovanénároky
(porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý,
že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky
(o to viac, ak jej pôvodným veriteľom bola banka). Zároveň sa žalobca mohol zúčastniť pojednávania,
na ktorom ho samosudca mohol poučiť, o tom čo považuje v danej veci za sporné a ktoré skutočnosti
je potrebné dokázať . Ak tak žalobca neurobil, musí znášať následky, ktoré sú s tým spojené. Žalobca

svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou,
a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa .
Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto bolo potrebné sa v prvom rade zaoberať otázkou,
či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň voči dlžníkovi) platné a účinné.
Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,

ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu prvej inštancie pohľadávky banky
voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči
klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk
v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(v znení účinnom k 29. marcu 2005, ale aj neskôr) - v ďalšom texte „zákon o bankách“, ako aj obsiahle

bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo
zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-
postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom.
Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže

nie je bankou; bude napríklad oprávnený o záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba
principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o
bankách, resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 27. septembru 2013 a neskôr) dovoľuje banke

postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia
§ 92 ods. 7 resp. 8 zákona o bankách tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu
bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho
banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie
je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá

pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej
„postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Účel § 525 Občianskeho zákonníka je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby
jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému

pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi
postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu
v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný

plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto
závery sú principiálne zhodné so závermi judikátu R 46/2009. Z už uvedeného potom vyplýva, že
na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť
postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac, ak ide o právny vzťah,
ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom

znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité
podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom
konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platnéhopostúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.

Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Zo
zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka
Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na spoločnosť DPS financial consulting, s.r.o.
(27. septembra 2013), boli tieto podmienky postúpenia splnené. I keď možno považovať za dokázané,
že žalovaný bol v tom čase 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo dokázané, že by bol

aj riadne vyzvaný na splnenie svojho záväzku z povoleného prečerpania. Žalobca tak nedokázal, že
pohľadávkavočižalovanémubolavčasejejpostúpenianauvedenúspoločnosťspôsobilánapostúpenie
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto
postúpenie je platné a že DPS financial consulting, s.r.o., sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky
a že ju mohol postúpiť na žalobcu. Nemožno teda považovať za dokázané, že žalobca je aktívne
legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom. Ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8 zákona o bankách

predpokladali naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udeje bez
súhlasu klienta. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy obsahuje súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd prvej inštancie
však takéto ustanovenie nepovažoval za platné, nakoľko sa jedná o neprijateľnú podmienku v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je citované ustanovenie neplatné

podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že žalobca nedokázal
svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba
zamietnuť v celom rozsahu. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák.
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - v ďalšom texte „O. s. p.“. Žalobca si trovy uplatnil, no bol
neúspešný, preto súd prvej inštancie o jeho návrhu na ich priznanie rozhodol tak, že mu ich nepriznal.

Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať.

2. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu v zákonom stanovenej lehote
odvolaním žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovanému uloží
povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatňovanú pohľadávku alebo zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie právne odôvodnil poukazom
na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.. Žalobca má za to, že v konaní svoju aktívnu
legitimáciu preukázal. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Žalobca súdu predložil odstúpenie od zmluvy, kde banka vyzvala žalovaného na zaplatenie
pohľadávky, účet žalovaného bol zrušený, žalovaný teda mal vedomosť o tom, že účet nemôže používať.

Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil uvedený dôkaz a nezaoberal sa výzvou na zaplatenie dlžnej
čiastky. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol že nesplnenie podmienky uvedené v § 92 ods.
8 zákona o bankách spôsobilo to, že postupca nebol oprávnený postúpiť pohľadávku žalovaného, a
teda žalobca nemá dostatočnú aktívnu vec legitimáciu v predmetnom konaní. Súd prvej inštancie vo
svojom rozhodovaní vôbec nezohľadňuje ustanovenia zákona č. 129/ 2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých platné a
účinné v čase postúpenia pohľadávky i neskôr - v ďalšom texte „zákon o spotrebiteľských úveroch“.
Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 a ods. 8 zákona o spotrebiteľských úveroch s tým,
že toto ustanovenie vymedzujúce to, čo upravuje citovaný zákon, nijakým spôsobom neodkazuje na
zákon o bankách, zákon o spotrebiteľských úveroch vôbec neodkazuje na zákon o bankách v časti,

ktorá by sa dotýkala rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch:“Akveriteľpostúpiprávavyplývajúcezozmluvyospotrebiteľskomúverenatretiuosobuvrátane
vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka.“ Podľa § 1 zákona o
bankách tento zákon upravuje niektoré (teda nie všetky) vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou,
riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy

súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly
bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového
systému. Účelom § 92 zákona o bankách je podľa názoru odvolateľa úprava výnimiek z bankového
tajomstva. Ustanovenie § 92 odsek 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.

Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda aj
na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by
postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené podmienky, a zároveň by nemala
na postúpenie pohľadávky súhlas porušuje tým bankové tajomstvo. Účel ustanovení je vyjadrený ajv dôvodovej správe k § 92 vládneho návrhu zákona o bankách podľa ktorej „V ustanoveniach ods. 1
až 7 ( teraz odsek 8) sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.“ Hlavný účel § 92
vrátane ods. 8 zákona o bankách teda aj podľa dôvodovej správy bol prelomenie bankového tajomstva

a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť
právneho úkonu, niet v zákone ani v dôvodovej správe ani slova. Osobitne treba vnímať to, že zákon o
spotrebiteľských úveroch priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom tento zákon zároveň definuje, že týmto zákonom sú
dotknuté ustanovenie zákona o bankách. Nie je teda správny postup aplikácie ustanovenia § 92 ods.

8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude
určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa.
Odvolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2014 sp. zn. IV. ÚS
15/ 2014 a nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015 sp. zn. I. ÚS 640/ 2014. Podľa odvolateľa súd
prvej inštancie pri aplikácii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách na spotrebiteľský úver postupoval
nesprávne, kedy vôbec nezohľadnil limity dané zákonu o bankách, vôbec nezohľadnil ustanovenia

zákona o spotrebiteľských úveroch, neposúdil účel a cieľ úpravy § 92 ods. 8 (ochrana bankového
tajomstva) a v nadväznosti na závery ústavného súdu nepostupoval ústavne konformným spôsobom,
ale postupoval v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z článku 1 ústavy.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas,
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,

vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštanciebezpotrebyzopakovaniačidoplnenia
dokazovania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 posledná veta C.s.p.).

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.

7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr

smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil.

9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých inýchzáväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Z obsahu odôvodnenia
vyplývajú logické úvahy súdu prvej inštancie vedúce k rozhodnutiu o veci, pričom vyčerpávajúcim
spôsobom svoje rozhodnutie odôvodnil a poukázal na logické súvislosti právneho posúdenia veci.

Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a odôvodnením napadnutého rozhodnutia
stotožňuje v plnom rozsahu.

11. Za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

12. Námietky žalobcu týkajúce sa vzťahu medzi ustanoveniami zákona o spotrebiteľských zmluvách,

zákona o bankách a Občianskeho zákonníka sú podľa odvolacieho súdu v preskúmavanej veci právne
nevýznamné. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na podrobné zdôvodnenie nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu súdom prvej inštancie, k čomu dodáva nasledovné. Z obsahu preskúmavaného
spisu vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako pôvodný veriteľ zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 27.09.2013 postúpila pohľadávku voči žalovanému spoločnosti DPS financial consulting, s.r.o.

a následne spoločnosť DPS financial consulting, s.r.o. postúpila pohľadávku zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 08.09.2014 žalobcovi. Účelom ustanovenia § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
ochrana dlžníka, ktorého postavenie sa postúpením pohľadávky nemôže zhoršiť. Odvolací súd súhlasí
s podrobne zdôvodneným názorom súdu prvej inštancie, že postavenie žalovaného ako dlžníka by
sa postúpením pohľadávky z banky na nebankový subjekt zhoršilo. Ochrana dlžníka je účelom aj

ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ustanovenie §
92 je systematicky začlenené do štrnástej časti zákona o bankách, ktorá nie je nadpísaná „BANKOVÉ
TAJOMSTVO“, ako tvrdil v odvolaní žalobca, ale „OCHRANA KLIENTOV A BANKOVÉ TAJOMSTVO“.
Ak teda žalobca nepreukázal, že žalovaný bol v omeškaní s plnením svojho záväzku napriek písomnej
výzve banky (Slovenskej sporiteľne, a.s.) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (ako vyžaduje § 92

ods. 8 zákona o bankách) správne súd prvej inštancie ustálil, že pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa,
a.s. svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku nemohla postúpiť na tretiu osobu.
Nie je možné súhlasiť ani s tými odvolacími námietkami, ktorými žalobca s poukazom na vyššie citované
nálezy ústavného súdu tvrdí, že súd prvej inštancie nepostupoval ústavne konformným spôsobom.
Citované nálezy ústavného súdu sa týkajú výkladu zmlúv, podstatou rozhodnutia súdu prvej inštancie v

preskúmavanej veci je platnosť postúpenia pohľadávky.

13. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žalobcom vznesené odvolacie
námietky sú nedôvodné, súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vec správne
právne posúdil. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného spisu nezistil ani vady týkajúce sa procesných

podmienok konania (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

14. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).