Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 7, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/857/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114216622
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114216622.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36
234176,Teplická7434/147,Piešťany,zastúpený:AdvokátskakanceláriaKorytárs.r.o.,IČO:47243279,
Sladovnícka 13, Trnava, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, Z.. X. XXXX/XX, L. Q., o zaplatenie
sumy 2.177,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č.k. 11C/25/2014-80 zo dňa 23.06.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. a v časti
náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 91,49 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 91,49 Eur od
18.11.2012 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. súd vo zvyšku zamietol
žalobu. Vo výroku III. žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Vo výroku IV. vedľajšiemu
účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne odkazom na ust. § 488, § 489, § 52 ods. 1 až
3, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 563, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, § 2, § 3 ods. 1, 2, 5, § 4 ods. 1 a 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Vecne argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh bol podaný
dôvodne len z časti. Z návrhu je zrejmé, že navrhovateľ si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.177,90 Eur
titulom revolvingového úveru, ktorý odporcovi poskytol na základe zmluvného dojednania obsiahnutého

v závere textu úverovej zmluvy, preto súd v záujme zabezpečenia ochrany spotrebiteľa podrobil súdnej
kontroletútorevolvingovúzmluvuzpohľadunaplneniapodmienokjejplatnosti.Zkoncepcietextuzmluvy,
z umiestnenia jednotlivých jej častí, najmä textu medzi bodmi 59 a 60 úverovej zmluvy, a veľkosti
(lepšie skôr „malosti“) použitého písma, dospel súd k záveru, že navrhovateľ vnútil odporcovi uzavretie
aj inej zmluvy (o revolvingovom úvere), než tej, ktorá bola v danom okamihu vo sfére jej záujmu (úver
na nákup tovaru). Ako totiž vyplýva z danej úverovej zmluvy, podpisom želanej zmluvy sa konajúca
osoba (odporca) súčasne podpisuje aj pod tú časť textu, ktorá sa týka úplne iného právneho vzťahu -

zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru. Text tejto časti zmluvy je zároveň písaný tak malým písmom,
že je skoro voľným okom nečitateľný, pričom sa to týka nielen textu medzi bodmi 59 a 60 úverovej
zmluvy, ale aj Úverových podmienok žalobcu. Zo štruktúry textu zmluvy medzi bodmi 59 a 60 úverovej
zmluvy je zrejmé, že úverová zmluva je písaná vo forme tlačiva, ktoré je jednoznačne vypracovanénavrhovateľom, a teda odporca ako účastník tohto zmluvného vzťahu nemal možnosť obsah tejto
zmluvnej podmienky meniť ani do nej žiadnym zásadným spôsobom zasiahnuť. Ak odporca chcel
získať od navrhovateľa úver, musel podpísať aj zmluvu o revolvingovom úvere, o ktorú nemusel mať

záujem. Zároveň aj z výpovede odporcu na pojednávaní je zrejmé, že tento o uzavretie revolvingového
úveru nemal záujem, ale jeho úmyslom bolo (a to aj v prípade podpísania žiadosti o zmenu výšky
úverového rámca) získanie konkrétnej sumy úveru, ktorý v presne určených splátkach splatí bez toho,
aby sa úver neustále obnovoval. Súd zohľadnil všetky tieto skutočnosti a dospel k záveru, že u odporcu
absentovala slobodná a vážna vôľa smerujúca ku vzniku zmluvy o revolvingovom úvere. Pri absencii

slobodnej a vážnej vôle nemôže dôjsť ku vzniku platného právneho úkonu, čo potom znamená, že medzi
navrhovateľom a odporcom nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere (§ 37 ods. 1
OZ). Súd má za to, že poctivý a seriózny prístup dodávateľa by bol ten, ak by dodávateľ zostavil svoj
formulár tak, aby sa spotrebiteľ jasne a jednoznačne mohol vyjadriť, k uzavretiu akého právneho úkonu
smeruje jeho vôľa. Ak dodávateľ takýto priestor spotrebiteľovi neposkytne, súd to považoval za nekalú
praktiku, ktoré konanie je v rozpore s dobrými mravmi, a preto v zmysle § 3 ods. 1 OZ nemôže požívať

súdnu ochranu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dojednanie o zmluve o revolvingovom úvere treba
považovať z absolútne neplatné. A to jednak z dôvodu, že takýto právny úkon v rozpore s § 37 ods. 1 OZ
nebol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, ako aj vzhľadom na rozpor s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 a § 39 OZ. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že odporca čiastočným plnením
uznal zvyšok dlhu, tejto nie je možné priznať úspech, nakoľko jednak použitie ustanovenia § 407 ods.

3 OBZ nie je vzhľadom na spotrebiteľský vzťah možné, pretože je pre spotrebiteľa menej priaznivé ako
ustanovenie § 558 OZ, keď zároveň niet ani z čoho usudzovať, že plnením odporca zvyšok dlhu (akého,
keď zmluva o revolvingovom úvere nebola uzavretá) uznal. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
navrhovateľ na základe uvedenej zmluvy o revolvingovom úvere poskytol odporcovi úverovú kartu, z
ktorej odporca čerpal finančné prostriedky, a to vo výške 2.597,12 Eur. Z prehľadu úhrad odporcu, ako aj

z poštových poukazov predložených k nahliadnutiu odporcom vyplýva, že odporca navrhovateľovi vrátil
sumu 2.505,63 Eur. Keďže súd dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná, odporca
sa čerpaním peňažných prostriedkov z úverovej karty na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil, preto
je v zmysle § 457 OZ povinný navrhovateľovi vrátiť všetko, čo na základe tejto neplatnej zmluvy dostal,
nakoľko sumu 2.597,12 Eur čerpal bez právneho dôvodu. Z uvedeného dôvodu súd uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 91,49 Eur (2.597,12 - 2.505,63). Ďalšie nároky požadované
navrhovateľom, ktoré pozostávajú zo zmluvného úroku, zmluvnej pokuty a poplatku za výpis z účtu,
sa viažu na existenciu zmluvy o revolvingovom úvere, keďže vyplývajú z tohto zmluvného vzťahu.
Nakoľko súd dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, táto neplatnosť spôsobuje
aj to, že nemožno vymáhať ďalšie nároky vyplývajúce z tejto neplatnej zmluvy. Z tohto dôvodu návrh v

prevyšujúcej časti týkajúcej sa uvedených nárokov súd zamietol. Odporca sa dostal do omeškania so
zaplatením peňažného dlhu dňa 17.11.2012, nakoľko navrhovateľ vyzval odporcu na zaplatenie sumy
1.646,51 Eur, čo možno považovať za výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 563 OZ), do
15 dní odo dňa odoslania výzvy zo dňa 29.10.2012, ktorá bola odoslaná dňa 02.11.2012, a teda 15
dňoválehotauplynuladňa17.11.2012.Súdpretopriznalnavrhovateľoviúrokzomeškaniaod18.11.2012

a vo zvyšku návrh v časti úroku z omeškania zamietol, keď navrhovateľ žiadal úrok z omeškania od
29.10.2012. Vychádzajúc z uvedeného má navrhovateľ nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške
o osem percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 18.11.2012. Keďže súd dospel k
záveru, že opodstatnená je požiadavka navrhovateľa len na zaplatenie sumy 91,49 Eur, bolo možné

priznať navrhovateľovi nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania len z tejto sumy. Odporca
sa dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia dňa 17.11.2012, keď výška základnej
úrokovej sadzby k uvedenému dňu bola 0,75%. Navrhovateľ tak má popri dlžnej istine aj nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75% (8 + 0,75%) ročne zo sumy 91,49 Eur od 18.11.2012 do
zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 OSP v spojení s 151

ods. 1 OSP, keď navrhovateľovi bola zo sumy 2.177,90 Eur s príslušenstvom priznaná suma 91,49 Eur
s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech navrhovateľa 4% a hrubý úspech odporcu 96%, a teda
konečný čistý úspech odporcu je 92% (96 - 4), čo v konečnom dôsledku znamená právo odporcu na
náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto percentom. Nakoľko si však v konaní
úspešnejší odporca právo na náhradu trov konania neuplatnil a ani mu v konaní žiadne trovy nevznikli,

súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal. O náhrade trov konania vedľajšieho účastníka konania
na strane úspešnejšieho odporcu súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 OSP v spojení s 151
ods. 1 OSP, keď vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si právo na
náhradu trov konania neuplatnil.3. Proti tomuto rozsudku, posúdiac obsah odvolania v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný,
ktorým sa podľa obsahu domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil

tak, že návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne. Odvolateľ poukázal na to, že za krbové kamna všetko
zaplatil, preto nemá už čo žalobcovi platiť.

4. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny s
použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané výlučne zo strany žalovaného proti vyhovujúcej časti
rozsudku súdu prvej inštancie, v zamietajúcej časti, proti ktorej žalobca odvolanie nepodal, tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2
C.s.p.), rovnako ako ani výrok o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka.

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti, konania jemu
predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom

zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu a z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako

veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 22.09.2006 Úverovú zmluvu č. 3609159189, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému úver za účelom kúpy spotrebného tovaru (Krbove kamna). V
záverečných ustanoveniach Úverovej zmluvy sa uvádza, že podpismi na zmluve účastníci zároveň
uzatvárajú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru, a to s úverovým rámcom a s pravidelnými
mesačnými splátkami vo výške dohodnutej v hlave 8. a 9. úverových podmienok. Žalobca sa návrhom

domáha zaplatenia nedoplatku len z titulu revolvingového úveru. Zmluvné strany sa dohodli na tom, že
ak bude žalovaný riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy a úverových podmienok,
je žalobca oprávnený žalovanému poskytnúť revolvingový úver, vydať a zaslať úverovú kartu spolu svýzvou k jej aktivácií a Metodickou príručkou. Neoddeliteľnou súčasťou Metodickej príručky je aktuálny
Sadzobník poplatkov a odmien.

12. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

13. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

14. Citované ustanovenia O.s.p. účinné v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie zakotvujú
dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia.

Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie.

15. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je

svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

16. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil

a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,

ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdomazakladajúcoutýmprípustnosťdovolania.(porovnajajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou

účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo
153/2011).

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súdrozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu

dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako

druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

19. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní

dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v časti, v ktorej súd prvej inštancie tomuto
vyhovel, dôvodný.

20. Žalovaný svoju procesnú obranu v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím
súdom založil výlučne na tom, že za krbové kamna všetko zaplatil a teda žalobcovi už nič nedlží. Z

obsahu vykonaného dokazovania však vyplýva, že žalovaný čerpal finančné prostriedky poskytnuté
mu žalobcom aj prostredníctvom karty, na základe zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú súd prvej
inštancie správne vyhodnotil ako absolútne neplatnú, žalovanému však v zmysle § 457 Obč. zákonníka
vznikla povinnosť žalobcovi vrátiť istinu poskytnutého plnenia spolu so zákonným úrokom z omeškania.
Žalovaný čerpal sumu 2.597,12 Eur bez právneho dôvodu, doposiaľ žalobcovi zaplatil sumu 2.505,63

Eur, preto mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi ešte sumu 91,49 Eur (2.597,12 - 2.505,63). Žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalobcovi vrátil celé poskytnuté plnenie.

21. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrhu žalobcu v časti o zaplatenie
sumy 91,49 Eur s príslušenstvom vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s

ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti,vrátanerovnakovecnesprávnehoodvolanímosobitnenenapadnutéhozávisléhovýrokuonáhrade
trov konania, potvrdil.

22. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).