Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/241/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112235294
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8112235294.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: M. H., G.. XX.X.XXXX,
XXX XX O. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr.
Vladimírom Babinom, advokátom, Hlavná 29, 080 01 Prešov, o zaplatenie 425,31 Eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

Doterajšie účastníctvo vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 v konaní je p r í p u s t n é .

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na účet právneho zástupcu vedľajšieho

účastníka trovy konania vo výške 90,24 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 29.10.2012 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 425,31 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 21,08
Eur a ročným úrokom z omeškania 9% zo sumy 297,46 Eur od 23.4.2010 do zaplatenia a náhradou
trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.9.2009 medzi
postupcom GE Money, a.s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému.

Uviedol, že dňa 18.7.2007 uzatvoril postupca v zastúpení obchodného zástupcu (splnomocneného
obchodníka na základe zmluvy o spolupráci) so žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Uviedol tiež, že dňa 18.7.2007 uzatvoril postupca v zastúpení
obchodného zástupcu (splnomocneného obchodníka na základe zmluvy o spolupráci) so žalovaným
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX (pozn. súdu: žalobca teda v žalobe tvrdí 2 zmluvy). Ďalej uviedol,
že obchodné podmienky pre vydávanie a používanie platobnej karty a sadzobník poplatkov tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súhlas s obsahom zmluvy, obchodnými podmienkami a sadzobníkom

poplatkov vyjadril žalovaný svojim vlastnoručným podpisom na zmluve. Na základe vyššie uvedenej
zmluvy poskytol postupca žalovanému úverový rámec vo výške 663,88 Eur. Z poskytnutého úverového
rámca žalovaný čerpal sumy podľa priloženej platobnej histórie, a to formou nákupov tovaru alebovýberu hotovosti. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa zaviazal uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v
pravidelných mesačných splátkach (pozn. súdu: ktoré žalobca nijako nevymedzil) riadne a včas.

Žalobca má za to, že medzi postupcom a žalovaným vznikol obchodnozáväzkový vzťah, na základe
ktorého postupca poskytol žalovanému úver. Z tohto záväzkového vzťahu vznikla povinnosť postupcovi
poskytnúť finančné prostriedky žalovanému, čo aj urobil, a žalovanému splácať mesačné splátky a
dodržiavať ostatné podmienky dohodnuté v zmluve (pozn. súdu: ktoré žalobca neuviedol). Žalovaný
si túto povinnosť neplnil, čím sa dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy. Žalobca uviedol, že

pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 555,31 Eur,
ktorá pozostávala z istiny 427,46 Eur, riadneho úroku 43,38 Eur a poplatkov 84,47 Eur. Tvrdil, že
jednotlivé položky dlžnej sumy sú uvedené v platobnej histórii a boli vypočítané v súlade s obchodnými
podmienkami a sadzobníkom poplatkov. Žalovaný z ceny úveru do dňa postúpenia pohľadávky uhradil
splátky, ktorých prehľad a započítavanie je uvedené v platobnej histórii. Istina uplatnená v návrhu
predstavuje rozdiel medzi poskytnutou istinou a započítanou platbou na istinu. Dlžná suma ku dňu

postúpenia pohľadávok predstavuje rozdiel súm v jednotlivých stĺpcoch vyčíslených v platobnej histórii
ku dňu 1.1.2009. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v dohode o uznaní
záväzku. Dlžná suma vo výške 425,31 Eur pozostáva z istiny vo výške 297,46 Eur, z úroku vo výške
43,38 Eur a z poplatkov vo výške 84,47 Eur.

Súd jeho návrhu vyhovel, proti platobnému rozkazu vydanému vyšším súdnym úradníkom však podal
vedľajší účastník včas odpor s odôvodnením, a platobný rozkaz sa tým v zmysle ust. § 170 ods. 2 O.s.p.
zrušil. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 29Ro/399/2012 - 33 zo dňa 27.3.2013 pôvodne síce tento
odpor ako odpor podaný neoprávnenou osobou odmietol, na základe odvolania vedľajšieho účastníka
však Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 3Co/164/2014-52 zo dňa 10.9.2014 toto uznesenie zrušil a

vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou prvostupňového súdu, vzhľadom na to, že kvalifikovaný odpor
proti platobnému rozkazu bol podaný včas a v záujme odporcu, je vo veci nanovo rozhodnúť.

Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci mu to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 114 ods.
3 O.s.p. uložil, žaloba s prílohami mu bola doručená spolu s platobným rozkazom ešte dňa 24.1.2013,

a uznesenie s výzvou na vyjadrenie dňa 15.1.2015.

Žalobca bol v rámci prípravy rozhodnutia poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a k veci samej žiadne
ďalšie skutočnosti a dôkazy nepredložil. Písomným podaním doručeným súdu 9.2.2015 namietal
neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaného.

Poukázal na to, že v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. (účinného od 1.1.2015) je nevyhnutnou súčasťou
oznámenia vedľajšieho účastníka o vstupe do konania súhlas účastníka popri ktorom sa má zúčastniť v
konaní. Vzhľadom na to, že vedľajší účastník takýto súhlas ku dňu podania tejto námietky nepredložil,
zastáva názor, že nesplnil podmienky na vznik vedľajšieho účastníctva. Navrhol, aby súd na oznámenie
združenia o vstupe do konania bez súhlasu žalovaného neprihliadal a združenie ako vedľajšieho

účastníka do konania nepripustil.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) ako vedľajší účastník sa môže popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je
ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom od 1.1.2015) ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z
vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného
predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje
na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd

rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, posudzovanie prípustnosti vedľajšieho účastníctva je
posudzovaním vstupu a doterajších úkonov (účasti) vedľajšieho účastníka.Žalovaný bol so vstupom vedľajšieho účastníka oboznámený v rámci podania odporu proti platobnému
rozkazu a odvolania vedľajšieho účastníka voči uzneseniu o odmietnutí odporu výzvou na vyjadrenie
zo dňa 22.7.2013. Žalovaný sa k jeho účasti a úkonom nevyjadril, a vstup vedľajšieho účastníka na

svojej strane nevylúčil. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 pritom platilo, že ako
vedľajší účastník sa mohla popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, a keďže občianske združenie:
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je takouto právnickou osobou, vystupuje na strane
žalovaného, jeho úkony neodporujú úkonom žalovaného a ten s jeho účasťou nevyjadril nesúhlas, a

vedľajší účastník svoj vstup a všetky doterajšie úkony urobil počas platnosti pôvodnej právnej úpravy
(ktorá nevyžadovala výslovný súhlas účastníka popri ktorom sa konania zúčastňuje) a uznal ich aj
odvolací súd, a zároveň tiež nepochybne platí, že pri zmene právnej úpravy sa vznik, zmena a zánik
doterajších práv a povinností sa posudzuje podľa doterajších (pôvodných) právnych predpisov (nepravá
retroaktivita), súd rozhodol, že doterajšie účastníctvo vedľajšieho účastníka v konaní je prípustné, a jeho
účinky zostávajú zachované. Právna úprava vedľajšieho účastníka účinná od 1.1.2015 sa vzťahuje až

na úkony vykonané po tomto dátume, a v tejto súvislosti súd preto už len pre úplnosť dodáva, že súhlas
žalovaného bude potrebný zrejme až pre ďalšie úkony vedľajšieho účastníka v konaní vo veci samej
v prípade, ak sa bude chcieť aj naďalej aktívne zúčastňovať konania vo veci samej (okrem konania v
časti týkajúcej sa jeho vlastných práv a povinností) a využiť oprávnenia, ktoré má žalovaný (§ 93 ods.
4 O.s.p.).

Keďže v danom prípade predmet konania neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“ podľa §
200ea ods. 1 O.s.p.), súd vec samú ďalej v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia
pojednávania.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. musí žalobca vo svojom návrhu pravdivo opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť).

V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia),
je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav

aplikovať.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými označenými a predloženými listinami, a v rozsahu predmetu
konania vymedzeného tvrdeniami a petitom žalobcu na základe vykonaných dôkazov zistil tento
skutkový stav:

Podľa žalobcom predložených príloh v mesiaci jún 2007 (presný deň nečitateľný) podpísal žalovaný ako
zákazník listinu označenú ako „návrh zmluvy o vydaní a používaní Orange karty“ adresovanú právnemu
predchodcovi žalobcu spoločnosti GE Money, a.s. (ďalej len „GE“). V tomto návrhu zmluvy je v časti
označenej ako „navrhované podmienky zo strany zákazníka“ uvedená navrhovaná výška úverovéhorámca 20.000,- Sk. Na druhej strane tohto listu je uvedené, že žiada GE o poskytnutie revolvingového
úveru v rámci vernostného programu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. do výšky úverového rámca
uvedenej v návrhu zmluvy a o vydanie Orange karty formou jej aktivácie, a to za podmienok uvedených

ďalej. Súhlasí, že GE stanoví výšku úverového rámca podľa interných pravidiel, pričom stanovená výška
úverového rámca ku dňu uzavretia zmluvy môže byť rovnaká alebo nižšia, ako ním navrhovaná výška
úverového rámca. Ďalej je uvedené, že zmluvou o vydaní a používaní Orange karty sa GE zaväzuje, že
na požiadanie zákazníka a po splnení stanovených podmienok poskytne v prospech zákazníka peňažné
prostriedky určitej výšky, a zákazník sa zaväzuje takto poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť

úroky a splniť ostatné povinnosti podľa tejto zmluvy (pozn. súdu: ktoré v návrhu zmluvy uvedené nie sú).
Ďalej bolo uvedené, že v ostatnom (pozn. súdu: teda zrejme okrem týchto skutočností) určujú obsah
zmluvy OP a sadzobník poplatkov GE, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy.

Písomné prijatie tohto návrhu urobené osobou, ktorej bol návrh určený (§ 43a OZ) adresované a
doručené žalovanému (tzv. akcepta), resp. písomná zmluva o úvere obsahujúca všetky podstatné

náležitosti zmluvy o úvere a zároveň podpísaná oboma zmluvnými stranami, v tomto prípade žalobcom,
resp. jeho právnym predchodcom (postupcom) GE Money, a.s. a žalovaným, v konaní preukázaná
nebola.

Zo strany žalobcu boli ďalej v konaní k tomu predložené iba nikým nepodpísané obchodné podmienky

pre úver a používanie platobnej karty tretej osoby (spoločnosti GE Money Multiservis, k.s.) a sadzobník
poplatkov spoločnosti GE Capital Multiservis platný od 1.10.2001. Obchodné podmienky a sadzobník
poplatkov spoločnosti GE Money a.s., ktorej bol adresovaný vyššie uvedený návrh zmluvy, predložené
neboli.

Z ďalšej listiny predloženej žalobcom a označenej ako platobná história vyplýva evidencia neznámeho
subjektu o termínoch a sumách čerpania a úhrad peňažných prostriedkov žalovaným, podľa ktorej
žalovaný na položku označenú ako istina čerpal spolu 501,31 Eur, a to naposledy vo dňa 11.6.2008
(výške 16,60 Eur), a podľa tejto evidencie uhradil čiastky spolu vo výške 103,76 Eur.

Podľa oznámenia GE Money, a.s. zo dňa 23.9.2009 adresovaného žalovanému bola pohľadávka tejto
spoločnosti voči žalovanému, „vyplývajúca zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX“, postúpená žalobcovi.

Z fotokópie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vyplýva, že žalobca ako veriteľ a
žalovaná ako dlžník podpísali dňa 29.6.2011 v Petrovanoch (v mieste bydliska žalovanej) - po doplnení

žalobcom vopred pripraveného formulára - vyššie označenú dohodu. Z tejto listiny je zrejmé, že pred
podpisom tejto vopred predformulovanej dohody do pripraveného tlačiva rukou doplnili iba údaje o
žalovanej, údaje o zmluve uzatvorenej s pôvodným veriteľom (Slovenská sporiteľňa a.s., číslo zmluvy
XXXXXXXXXX, zo dňa 18.7.2007) a údaj o výške sumy 297,46 Eur do predtlačeného vyhlásenia, že
dlžná suma pozostáva z istiny v tejto výške. V tejto vopred predformulovanej dohode v časti 2. označenej

akouznaniezáväzkujeuvedené,žeosobyuvedenévbode1.2(dlžník)uznávajúčodoprávnehodôvodu
(pozn. súdu: ktorý z dohody konkrétne nevyplýva) a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na
základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom. Okrem absencie uvedenia akéhokoľvek právneho
dôvodu záväzku, ktorý vznikom údajne na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom, v dohode
nie je uvedený ani dôvod dlhu voči novému veriteľovi - t.j. dôvod záväzku voči žalobcovi (zmena v

osobe veriteľa a jej dôvod - napr. účinné nadobudnutie postúpenej pohľadávky). Ďalej je uvedené, že
dlžnásuma pozostáva z istiny vo výške ako bola doplnená (297,46 Eur), nákladov na inkasné konanie vo
výške 83,30 Eur a príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy. Čo sa rozumie tzv. istinou vo výške 297,46
Eur, resp. právny dôvod tohto dlhu voči žalobcovi, to z tejto dohody zrejmé nie je.

V ďalšom texte tejto dohody v časti 3. označenej ako forma splatenia záväzku je v bode 3.1 uvedené,
že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných
splátkach s výškou splátky: 50,- Eur, dátumom splátky 22. deň v mesiaci a dátumom prvej splátky
22.7.2011. Ďalej je v tomto bode uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú k úhrade
príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania

s tým, že im bude bez odkladu vyhotovený a zaslaný splátkový kalendár s podrobným rozpisom splátok,
a zároveň berú na vedomie, že zaslanie tohto splátkového kalendára je len pre informačné účely a nemá
vplyv na platnosť tejto dohody. V závere tohto bodu je (v žalobcom vopred pripravenej predformulovanej
časti) uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhua jeho následkoch. Vzhľadom na uvedenú formuláciu, jej umiestnenie v bode 3.1 k textu o záväzku
k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania, a nedostatok špecifikácie
premlčaného dlhu však to, čo sa tým má na mysli - či všeobecná vedomosť o inštitúte premlčania dlhu,

alebo vedomosť o premlčaní (v tomto bode uvedeného) záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky
vyplývajúcehozozmluvy,resp.určiteazrozumiteľnevedomosťopremlčanínejakéhokonkrétnehoiného
dlhu alebo jeho časti - z tejto písomnej dohody zrejmé nie je.

Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere

sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle § 263 ods.
1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a splatnosti
úrokov.

Podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky
v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

Podľa§503ods.2OBZaksaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach,súvdeňsplatnosti

každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 503 ods. 3 OBZ dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou
v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

Podľa § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým
určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z
neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 44 ods. 1 OZ zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda

účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

Žalobca svoje právo odvodzuje jednak z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o úvere, a súčasne z uznania
dlhu. Vo vzťahu k pohľadávke však netvrdil a ani nepreukázal všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré by
ju odôvodňovali čo do dôvodu a výšky.

Žalobcapredovšetkýmnepreukázal,žebymedzijehoprávnympredchodcomažalovanýmbolauzavretá
konkrétna písomná úverová zmluva s dojednaním jej podstatných obsahových náležitostí, keď v
konaní predložil iba návrh zmluvy na poskytnutie peňažných prostriedkov (a nie konkrétne uzavretú
a obojstranne akceptovanú zmluvu), a aj to bez vyjadrenia podstatných náležitostí zmluvy o úvere

(záväzku zaplatiť nejaké konkrétne určené úroky).

Okrem toho, aj keď zmluva o úvere má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho
obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona, zo
skutočností uvedených žalobcom vyplýva, že v danom prípade by v podrobnostiach malo ísť o nároky

medzi jeho právnym predchodcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase tvrdeného uzavretia zmluvy
(ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU,
podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet

týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia

tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná

percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v §2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny
predpis ustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 4 ZoSU pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere
platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 5 ZoSU od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa všeobecne akceptovaného výkladu úrokom sa rozumie príjem (výnos) z určitého kapitálu. Pri

peňažných prostriedkoch je to cena za získanie peňazí od niekoho druhého, ktorú musí zaplatiť dlžník
veriteľovi.

Z povahy veci ako úverového vzťahu s povinnosťou dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť určité (dohodnuté) úroky (§ 497 OBZ), v spojení s citovanými zákonnými

ustanoveniami (s prihliadnutím na právo dlžníka, ak nie je dohodnuté inak, vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve, a jeho povinnosť zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov) vyplýva, že úrok, resp. spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o
obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia), a musí byť uvedený v

písomnej úverovej zmluve, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. Inak sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, resp. veriteľ na úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, nárok nemá.

To znamená, že pre nárok na úroky musí byť v písomnej úverovej zmluve dojednaná úroková sadzba

spotrebiteľského úveru a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými sa, vychádzajúc
z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy
a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov, alebo od reálneho
poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného času v prípadedojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do stanoveného času
splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť platenia úrokov
(napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov)

Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň
vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU sú
spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a

preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania
úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto
prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek
určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (§ 3 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť
tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho

tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani
neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou
zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá
ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné
podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo

zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v
obchodných podmienkach), písomne (§ 4 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť
takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak však nebolo.

V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného

právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom s prípadným súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných
náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd
zdôrazňuje,ževprípadekonfliktuzáujmovspotrebiteľaajehozmluvnéhopartnerajepotrebnéposkytnúť
vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je

potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa
podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak
učiní, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre
rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn.
I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum
a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy
- úrokoch a poplatkoch, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných

podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby

nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa §
157 ods. 2 O.s.p. (s uvedením čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov) považuje súd za
potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len priamo netvrdil
všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovalicelý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na
ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo
sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym

poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení
§ 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že
opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy.
V danom prípade však ani z týchto príloh nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa
názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (pojem použil

Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz
). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s
požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností
tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde
absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku
na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti

tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

„Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma

práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že on, resp. jeho právny predchodca so žalovaným

uzavrel platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom poskytnúť žalovanému peňažné
prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité
úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,
prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a

žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením
o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo
2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím

doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny.
Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí
z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející
účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení
- zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

V danom prípade žalobca nepreukázal, že by on, resp. jeho právny predchodca so žalovaným uzavrel
platnú písomnú zmluvu so všetkými náležitosťami, ktorá by v spojení s jeho ďalšími tvrdeniami
odôvodňovala uplatnený nárok. Ak pritom jeho právny predchodca bez takéhoto právneho základu
poskytol žalovanému nejaké peňažné prostriedky (naposledy 11.6.2008), mohlo by ísť iba o nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý však bol ku dňu podania tohto návrhu už premlčaný.

Okrem toho, ak žalobca svoju pohľadávku odvodzuje zo zmluvy o úvere, a okrem práva na
vrátenie poskytnutých (žalovaným čerpaných) peňažných prostriedkov uplatňuje aj ďalšie nároky -k požadovaným úrokom (a poplatkom) neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich
určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými
skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä

uvedenie výšky úrokovej sadzby s uvedením určitého a zrozumiteľného spôsobu uplatňovania úrokovej
sadzby a s oukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ich odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých
súm - z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje,
spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých,
však v danom prípade zo žaloby nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Celá argumentácia k

nim je v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie v tzv. platobnej histórii (výpise z
účtu) vypracovanom žalobcom. Obdobný postup bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes
už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo
o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva,
kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), o ktorý
v tomto prípade nejde, a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného

skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových
strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b
zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba
z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z
tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s prezentovaným

postojom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise je snáď akousi verejnou listinou, a
tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba
listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako
aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo
vyhlásenieorgánu,ktorýlistinuvydal,aakniejedokázanýopak,ipravdivosťtoho,čosavnichosvedčuje

alebo potvrdzuje.

Vo vzťahu k požadovanej sume úrokov (a poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách)
všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. V návrhovom
(sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také

skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený
vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len
posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených
skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať
súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

A napokon, ak žalobca svoje právo odvodzuje z uznania záväzku, tak predložená dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku podľa názoru súdu nemá účinky platného uznania dlhu, a teda
nepreukazuje existenciu konkrétneho dlhu určeného čo do dôvodu aj výšky, a súčasne ani prerušenie
plynutia a predĺženie premlčacej doby.

Podľa § 558 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“) ak niekto uzná písomne,
že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri
premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa

za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie
premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa § 34 OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo
povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z obsahového hľadiska termínu uznanie záväzku bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá termín

uznanie dlhu. V zmysle ust. § 558 OZ je pritom uznanie dlhu nepochybne jednostranný právny úkon,
ktorým dlžník písomne uznáva, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, a ktorý preto pre svoju
platnosť, podobne ako iné právne úkony, musí byť prejavom vôle (teda vyjadrením vôle) konajúceho
(ktorá by preto mala byť daná) smerujúcej k určitému a zrozumiteľnému uznaniu povinnosti zaplatiť
nejaký svoj konkrétny dlh určený čo do dôvodu aj výšky (teda k vzniku tých a práv a povinností, ktoré
právne predpisy s takýmto prejavom spájajú). Pri premlčanom dlhu sa zároveň vyžaduje, aby ten, kto

dlh uznal, súčasne vedel o jeho premlčaní. Iba naplnenie všetkých týchto predpokladov zakladá právnu
domnienku existencie, resp. trvania dlhu v čase jeho uznania podľa § 558 OZ, a na druhej strane
tomu zodpovedajúce právo na zaplatenie uznaného dlhu. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh
nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. V takom prípade ale dôkazné bremeno (vyvrátenie
právnej domnienky) zaťažuje jeho.

V danom prípade pritom predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nemá
všetky náležitosti platného uznania dlhu, a to z viacerých aspektov.

Uznanie záväzku v nej je predovšetkým neurčité a v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ preto neplatné. V

predloženej dohode totiž, okrem odkazu na zmluvu uzavretú s pôvodným veriteľom, nie je uvedený
žiadny dostatočne určitý dôvod dlhu žalovaného voči žalobcovi určujúci zároveň aj jeho výšku (napr.
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť kúpnu cenu alebo jej časť, vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky, zaplatiť úroky a pod.). V tejto súvislosti súd pripomína, že iba
jednoduchý odkaz na zmluvu (a to dokonca uzavretú len s pôvodným veriteľom, bez určenia právneho

dôvodu dlhu voči žalobcovi) z ktorej mal dlh všeobecne vzniknúť, nepochybne nie je (minimálne
dostatočne konkrétnym a určitým) určením dôvodu dlhu, ale len odkazom na právny úkon smerujúci
nanajvýš k vzniku práv a povinností (záväzkov) v ňom vymedzených, a právnym dôvodom dlhu (ak
by z tohto titulu po naplnení ďalších predpokladov vznikol) by bola napr. povinnosť vrátiť bezdôvodné
obohatenie, zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar, povinnosť poskytnúť resp. vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, úroky, poplatky a podobne. Okrem toho je zrejmé, že
odkaz na zmluvu s pôvodným veriteľom bez ďalšieho nevyjadruje dôvod dlhu voči inému veriteľovi (v
tomto prípade napr. bez dovetku právneho dôvodu dlhu z titulu postúpenia pohľadávky od pôvodného
veriteľa).Žalobcatedanepreukázal,žebyžalovanýpísomneuznal,žezaplatídlhurčenýčodoprávneho
dôvodu a jeho výšky. Určitý prejav vôle žalovanej, že zaplatí žalobcovi svoj dlh určený voči nemu čo do

konkrétneho právneho dôvodu a výšky z dohody nevyplýva.

Okrem určitosti uznania dlhu (prejavu vôle) je pritom pochybná aj k tomu smerujúca vedomostná
resp. vôľová zložka, teda samotná vôľa žalovanej. Z predloženej vopred formulovanej dohody je
totiž zrejmé, že táto bola pripravená žalobcom. Dohoda je pritom prioritne v záhlaví označená ako

dohoda o uzavretí splátkového kalendára, a vzhľadom na to, že uznanie záväzku dlžníka voči veriteľovi
(dokonca bez výslovného uznania že zaplatí - porovnaj znenie § 558 OZ) je v tejto dohode súčasťou
zloženého neprehľadného právneho úkonu (zahŕňajúceho aj neurčitú dohodu o neurčených mesačných
splátkach, o rozhodcovskej doložke a o súhlase so spracovaním osobných údajov). Skutočnosť, že
hore popísané neurčité uznanie záväzku je v jednej časti dohody, a všeobecne formulovaná vedomosť

dlžníka o premlčaní dlhu (predformulovaná žalobcom, bez vymedzenia premlčanej časti) je neprehľadne
zakomponovaná v inom odseku tejto dohody, ako i s poukazom na to, že žalobca žalovanú (za
účelom podpísania tejto dohody) sám vyhľadal v jej domácnosti (s nepochybným zámerom aktívneho
vymáhania,resp.vyžadovaniaokamžitejúhradydlhu)vyvolávapochybnostioriadnejaúplnejvedomosti
žalovaného o obsahu tohto právneho úkonu (či už pre omyl skutkový alebo právny) a jeho vôli uznať,

že zaplatí svoj (v tom čase už aj nepochybne čiastočne premlčaný) dlh. V realite praktického života
je totiž nepravdepodobné, aby dlžník bez akejkoľvek výhody (či už napr. čiastočného odpustenia
dlhu, navýšenia úveru, alebo predĺženia splatnosti vo forme nových konkrétnych splátok - ktoré neboli
dojednané) s plním vedomím podpísal uznanie záväzku, ktorý už bol v tom čase v časti splátok dokoncapremlčaný, a žiadnu logickú úvahu v tomto smere neponúkol ani žalobca. Vzhľadom na uvedené mal
súd za to, že žalobcom predložené uznanie dlhu bolo nie len že neurčité, ale pre nedostatok vedomosti
a k tomu smerujúcej vôle nebolo zo strany žalovaného ani dané, preto nemá žiadne právne účinky.

Navyše ak žalobca svoje právo odvodzuje z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o úvere postúpenej mu
od jeho právneho predchodcu, ktorá v čase jej uzavretia bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v tom čase (ďalej len „ZoSU“), a po
postúpení pohľadávky tak žalobca v zmysle ust. § 524 OZ vstúpil do právneho vzťahu zo spotrebiteľskej

zmluvynamiestopôvodnéhoveriteľaastalsaveriteľomnamiestoneho,jehoprávnyvzťahsožalovaným
je potrebné posudzovať aj podľa ustanovení spotrebiteľského práva. Tieto ustanovenia teda treba
aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, resp. ju menia
a dopĺňajú, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Podľa týchto ustanovení pritom okolnosti, spôsob
uzavretia, obsah a účel predloženej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súd
hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej podpisu (ďalej len „ZoOS“) zakázaná, a z nej odvodzovanému
právu preto v zmysle § 3 ods. 1 OZ nemožno priznať súdnu ochranu.

Podľa § 2 písm. p) ZoOS obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo
vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s

propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.

Podľa § 7 ods. 2 ZoOS obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti (pričom odbornou starostlivosťou je úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti,
ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca

čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti -
§ 2 písm. u) ZoOS), a b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému
je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú
skupinu spotrebiteľov (pričom podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa je využitie

obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri
dostatku informácií inak neurobil - § 2 písm. r) ZoOS).

Podľa § 7 ods. 4 ZoOS za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé
opomenutiekonaniapodľa§8,pričompodľa§8ods.3ZoOSobchodnápraktikasapovažujezaklamlivú,

ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to,
aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný
spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil

Podľa § 4 ods. 6 ZoOS ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a

obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale
nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V
pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je
predmetom kontroly orgánu dozoru.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase podpísania dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od

tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.Skutočnosti, že predmetná dohoda (v rozpore s vyššie definovanou požiadavkou odbornej starostlivosti
ako osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi pri konaní vo vzťahu
k priemernému spotrebiteľovi): 1. bola podľa svojho označenia predkladaná prioritne ako dohoda o

uzavretí splátkového kalendára, 2. bola zjavne pripravená vopred žalobcom a predkladaná žalovanému
v jeho domácnosti pred jej podpisom bez jeho možnosti ovplyvniť jej obsah, a najmä 3. bola pripravená
a predložená spotrebiteľovi bez jasného a preukázateľného vysvetlenia celého jej účelu a významu,
4. bola naformulovaná neprehľadne so zakomponovaním vedomosti o premlčaní dlhu na inom mieste
než bolo vyhlásenie o uznaní záväzku, a 5. bola formulovaná bez jednoznačne uvedeného uznania

dlhu so záväzkom (vyhlásením) žalovaného že zaplatí žalobcovi dlh určený voči nemu čo do základu a
výšky, súd hodnotí ako konanie, opomenutie vysvetlenia a spôsob vyjadrovania (obchodnú praktiku) v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorá zároveň nepochybne mohla obmedziť schopnosť
spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácii inak neurobil, teda ako nekalú obchodnú
praktiku. Okrem toho uznanie premlčaného dlhu zo strany spotrebiteľa znamená nepochybne aj
zhoršenie jeho zmluvného postavenia, a porušuje tak aj zákaz vyplývajúci z ust. § 54 ods. 1 OZ, a

dohoda o uznaní dlhu je tak aj z tohto dôvodu neplatná.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1vspojenís§151ods.1O.s.p.,keďžalovanému,ktorý

bol v konaní úspešný, bolo potrebné priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva, keďže však o trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu
neuplatnil a žiadne trovy mu zrejme ani nevznikli, a neúspešný žalobca na ich na náhradu nemá právo,
súd náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z nich.

Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane procesne úspešného žalovaného, súd priznal
náhradu trov konania, ktorú si uplatnil za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
písomné podanie na súd - odpor zo dňa 25.3.2013) po 58,69 Eur, z ktorých mu súd priznal náhradu
2 x 29,88 Eur vychádzajúc z hodnoty predmetu konania, a režijný paušál 7,63 Eur a 7,81 Eur k týmto
úkonom v roku 2012 a 2013, čo po prirátaní 20% DPH (keďže právny zástupca preukázal, že je platcom

DPH) predstavuje spolu 90,24 Eur.

Keďže vedľajšieho účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, podľa
§ 149 ods. 1 O.s.p. je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že´

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.