Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/223/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213222117
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2213222117.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
IČO: 35 724 803 so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: O. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. S., E.. Z. XX, o zaplatenie 1.706,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8C/26/2015-128 zo dňa 21.3.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu v celom rozsahu zamietol, II. výrokom
odporkyni (akt. žalovanej) náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 1 ods. 1, § 2 písm. a), §
3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 8, § 54 ods. 1, ods. 2, § 565, § 879l, § 879m Občianskeho
zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

3. Vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a
žalovaná dňa 5.4.2006 uzavreli písomnú zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru v sume 50.000,- Sk. Doklad o doručení oznámenia právneho predchodcu žalobcu o postúpení
pohľadávky zo dňa 12.4.2011 žalovanej nebol predložený. Žalobca nepredložil upozornenie svojho
právneho predchodcu o možnosti zosplatnenia doručeného žalovanej, nepredložil listinu, z ktorej by

vyplývalo, že jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky túto zosplatnil, a ktorým dňom.
Žalobca vyzval žalovanú k úhrade dlhu a zároveň jej oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a to
výzvou k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, pripojil poštový podací hárok, z
ktoréhonevyplýva,ktorýmdňombolivýzvaaoznámeniežalovanejdoručené.Žalovanáčerpala1.659,70
Eur a uhradila celkom 458,31 Eur. Žalobca si v zmysle žaloby uplatňuje splátky úveru splatné od
10.11.2010 do 10.04.2016 v počte 66 splátok v sume 1.706,76 Eur. Uviedol, že úver mimoriadne
zosplatnil dňa 10.5.2011.

4. Z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení,
že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred
zosplatnením pohľadávky, poučil žalovanú o možnosti zosplatnenia, a že tak spravil v čase ako topredpokladá ust. § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, že jeho
právny predchodca zosplatnil úver riadne a včas. Z ust. 92 ods. 8 zákona o bankách jednoznačne
vyplýva, že banka môže postúpiť len tú časť svojej pohľadávky, ktorá je splatná. Ak splátky, ktoré

sú splatné len v budúcnosti nie sú zosplatnené, nejde o nesplácaný dlh, lebo ešte neboli splatné
a teda nemožno o nich tvrdiť, že sú nesplácaným dlhom. Zmluva o postúpení pohľadávky, pokiaľ
sa týka pohľadávky voči žalovanej nie je platná, pretože právny predchodca žalobcu touto zmluvou
postúpil žalobcovi aj nezosplatnenú pohľadávku, čo je v rozpore so zákonným ustanovením § 92 ods.
8 zákona o bankách. Právny predchodca žalobcu nezosplatnil platne pohľadávku voči žalovanej, preto

nemohol platne nezosplatnenú pohľadávku postúpiť zmluvou o postúpení na žalobcu. Ak tak urobil,
ide o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (poukázal na záver z
uznesenia Krajského súdu v Bratislave 6Co/203/2015-394 zo dňa 19.5.2015). Žalobca nepreukázal
ani dátum účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, lebo nepreukázal, ktorým dňom bola uhradená
odplata za postúpené pohľadávky a či táto bola uhradená v plnej výške (poukázal na rozhodnutie
tunajšieho súdu 15C/220/2014-40 zo dňa 19.2.2015 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v

Trnave 26Co/249/2015-60 zo dňa 8.9.2015). Žalobu bolo potrebné v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej
(nie je nositeľom povinnosti zaplatiť žalovanú sumu žalobcovi, keďže nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky jej veriteľa na žalobcu). Žalobca bol v celom rozsahu neúspešný, žalovaná mala v konaní
plný úspech, ale trovy nežiadala, preto jej nemohli byť ani priznané.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia žalobca z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, navrhol zmeniť
rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, prípadne rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia

na súde prvej inštancie a odvolacom súde 107,89 Eur. Argumentoval tým, že zo znenia § 92 ods.
8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť,
ktorá je už splatná. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku,
možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety, ktoré nadväzuje na prvú vetu, jeho zmyslom je vyjadrenie
podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v

čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postupovať celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený
zostatok zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu
celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Uvedený názor, je zrejmý
aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že

ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované
v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom
postúpenia (poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/511/2015 zo dňa
9.12.2015). Právny predchodca oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť nevyužil. Žalobca v konaní
predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom,

ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo/210/2001 zo dňa 11.6.2003 a Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 zo dňa
30.11.2015). Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou vecnou legitimáciou

žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového
tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou

pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe
neplatnostizmluvyopostúpenípohľadávok,alelensankcievyplývajúcezozákonaobankách,konkrétne
zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods. 1 zákona o bankách. V súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o
postúpení pohľadávok bola žalovaná ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1261 dní,
teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku

voči banke presiahol jeden rok. Omeškanie žalovanej trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva názor,
že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil
bankové tajomstvo) aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Prvoinštančný súd odňal
strane možnosť konať pred súdom, keď žalobcu nijako nevyzval na doloženie dokladu o úhradeodplaty za postúpenie pohľadávky. Súd mal žalobcu vyzvať na doloženie predmetného dokladu. Žalobca
sa domnieval, že nárok žalobcu bol preukázaný dostatočným spôsobom a súhlasil s rozhodnutím
veci v zmysle § 115a Občianskeho súdneho poriadku. Súd počas konania nevyjadril pochybnosti o

oprávnenosti nároku žalobcu, neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané, a ktoré nie, čím žalobca
nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena (poukázal na Uznesenie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/51/2011 zo dňa 31.5.2011, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/1330/2014 zo dňa 16.12.2015). Poukázal na vyjadrenie zo dňa 19.3.2015, v
ktorom uviedol, že Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bolo žalovanej doručené dňa

20.4.2011. Žalovaná mala uhradiť predmetnú pohľadávku do dňa 4.5.2011. Mimoriadna splatnosť úveru
následne nastala dňa 10.5.2011 z dôvodu dodržania lehoty v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
(v prílohe predložil podací hárok preukazujúci odoslanie listiny žalovanej).

6. Žalovaná ani jej opatrovník odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne
nevyjadrili. Tu odvolací súd poznamenáva, že s účinnosťou od 1.7.2016 podľa Civilného sporového

poriadku inštitút opatrovníka procesnej strany, v danom prípade ustanovený opatrovník žalovanej, ktorý
bol žalovanej ustanovený súdom prvej inštancie uznesením č. k. 8C/26/2015-116 zo dňa 23.2.2016 z
dôvodu neznámeho pobytu, zanikol, preto žalovaná už ďalej nie je v konaní opatrovníkom zastúpená.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201
OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonnénáležitosti (§205ods.1OSP,akt.§127a§365CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho

potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania odvolateľa
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v celom rozsahu zamietol,
z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a to s poukazom na odvolacie argumenty

uplatnené odvolateľom.

9. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ďalej namietol, že žalobca mal právo vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru, aj keď toto právo nevyužil jeho právny predchodca, že aktívnu legitimáciu žalobcu

zakladá bez ďalšieho oznámenie postupcovi žalovanej o postúpení pohľadávky (odoslanie písomnosti
žalovanej preukazoval podacím hárkom). Prvoinštančný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, keď
neuviedol ktoré skutočnosti má za preukázané, a ktoré nie, čím žalobca nemohol produkovať konkrétne
dôkazy na unesenie dôkazného bremena, nijako nevyzval žalobcu na doloženie dokladu o úhrade
odplaty za postúpenie pohľadávky.

10. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal
otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo
vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky

dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa
odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho
právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotoveniapreskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

11. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť ešte
nasledovné.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že Zmluva o splátkovom úvere č. 0630068624 zo dňa 5.4.2006 bola
uzatvorená podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako

veriteľomažalovanouakodlžníkom.Predmetomboloposkytnutiesplátkovéhoúveru -spotrebnýúveru-
bezúčelový, v sume 50.000,- Sk/1659,70 Eur, výškou mesačných splátok 779,- Sk/25,86 Eur a konečnou
splatnosťou úveru 10.4.2016. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 12.4.2011 veriteľ (Slovenská
sporiteľňa, a.s.) oznámil žalovanej, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa
24.3.2011, postúpil svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 2.864,45 Eur spoločnosti EOS KSI
Slovensko, s.r.o. Na preukázanie zaslania tohto oznámenia, žalobca pripojil kópiu podacieho hárku (na

č.l. 23), z ktorého vyplýva deň podania (zásielka RR26293537) dňa 21.4.2011 (podľa pripojenej kópie
obálky, zásielka s týmto oznámením sa postupcovi vrátila neprevzatá s poznámkou adresát neznámy).
Podľa listiny - výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.4.2011 žalobca
oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ku dňu 20.4.2011 a žiadal okamžité uhradenie dlžnej sumy
celkom 3.032,08 Eur najneskôr do 4.5.2011. Na preukázanie zaslania tohto oznámenia, žalobca pripojil

kópiu podacieho hárku (na č.l. 78), z ktorého vyplýva deň podania (zásielky žalovanej RR26293537) dňa
21.4.2011 (avšak jedná sa o identický podaní hárok založený už v spise na čl. 23). Zároveň pokusom
o zmier zo dňa 4.10.2013 žalobca vyzval žalovanú o uhradenie dlžnej sumy z poskytnutého úveru v
sume spolu 3.728,30 Eur (neuhradený úver 2.648,54 Eur, úrok 863,85 Eur, úrok z omeškania 215,91
Eur), najneskôr do 11.10.2013.

13. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore
úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou

uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom
práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti
byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je.

Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

14. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci sa žalobcovi nepodarilo
preukázať jeho aktívnu legitimáciu, i keď predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 24.3.2011 (podľa tejto zmluvy medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a.s. a postupníkom
EOS KSI Slovensko, s.r.o., došlo podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka k postúpeniu pohľadávok

špecifikovaných v Prílohe č. 1 k zmluve). V zmysle Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č.
0568/2011/CE zo dňa 24.3.2011 - aktíva, predmetom postúpenia bola pohľadávka SLSP č. 0568-2011-
CE voči žalovanej, z úverovej zmluvy zo dňa 5.4.2006 vo výške 2.864,45 Eur ku dňu postúpenia,
z čoho istina bola 2.864,45 Eur /istina do splatnosti bola 2.648,54 Eur, úroky celkom 215,91 Eur/, počet
dní omeškania 1261), nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej

pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanej ako dlžníkovi.

15. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách) ak je
napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebopobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo

pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky
na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej
splneniepísomnevyzvala.Aktietopredpokladyniesúsplnené,pohľadávkabankyniejepostupiteľná.Ak
určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom
jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,

voči dlžníkovi.

17. Podľa § 101 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu.

18. Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

19. Podľa § 132 OSP ,dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

20. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania.Stranaktorá,ktorýneoznačídôkazypotrebnénapreukázaniesvojichtvrdení,nesienepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že

dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

21. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je

svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

22. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.

tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie

jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.23. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť pohľadávka
Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej naňho dňa 24.3.2011 postúpená, boli podmienky postúpenia
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca

pred postúpením pohľadávky vyzval žalovanú na splnenie jej záväzku (§ 92 ods. 8 zákona o bankách
vyžaduje, aby bola žalovaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaná), čo žalobca v
konaní nepreukázal, keď nepredložil súdu takúto výzvu vôbec a teda ani doklad o vykonaní pokusu o
doručenie na adresu žalovanej, a to napr. poštovým podacím lístkom, doručenkou a podobne (obdobne
pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa sp. zn. 6Co/757/2015, na ktorý odkázal v

rozhodnutí aj súd prvej inštancie). Žalobca teda nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase
jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku
toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola
účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní
preukázané nebolo), a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanú uplatňovať pred súdom.
Tu dokonca zo žalobcom predloženého e-mailového oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa

19.3.2015 navyše vyplýva, že výzva zasielaná žalovanej pred postúpením v 3/2008 nie je k dispozícii.
Z uvedeného je preto možné uzavrieť, že v konaní nebolo preukázané a žalobca uvedené napokon
ani netvrdil, že právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru žalovanej pred postúpením.
Žalobca tým nepreukázal ani to, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie. Potom už bez právneho významu zostala

žalobcom predložená výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.4.2011
(vrátane kópie podacieho hárku zo dňa 21.4.2011 z č.l. 78), keďže sa jedná o listiny žalobcu vyhotovené
až po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť

svojupohľadávkuvočižalovanej(ktorájepredmetomtohtosporu)žalobcovilenpotom,akbolažalovaná
napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto predpoklady
splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto
pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom

rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom bola i samotná zmluva o postúpení pohľadávky v
časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej pohľadávky absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú
neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Žalobca tak nepreukázal, že sa
platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej
uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, ako to správne uzavrel už súd prvej inštancie.

25. K námietke odvolateľa, že ak bola žalovaná ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1261
dní (v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok), teda súčet všetkých omeškaní žalovanej so
splnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvočibankepresiaholjedenrok,právnypredchodca
žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj

v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza nasledovné:

26. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha

aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov
prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a
objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom
výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých
prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno-kreatívnej činnosti

sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka
racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v
súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu
zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad
právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak,

ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudcasapritomnemusízastaviťudoslovnéhoznenianormy.Viazanosťzákonomneznamenáviazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.27. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať systematicky a nemožno jeho
obsah vykladať iba vyňatím určitej vety či časti vety bez toho, aby sa táto vybratá časť posudzovala a
vykladala v korelácii celého ustanovenia. Takto nesprávne k výkladu pristupuje odvolateľ, ktorý má za

to, že ak bola žalovaná v omeškaní po dobu 1261 dní (súčet všetkých omeškaní žalovanej so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok), jeho právny predchodca
by konal v súlade s obsahom citovaného ustanovenia aj vtedy, ak by písomnú výzvu nezasielal (a
teda by neporušil bankové tajomstvo). Podľa názoru odvolacieho súdu citované ustanovenie treba
vykladať v celom kontexte tak, že banka môže postúpil pohľadávku aj bez súhlasu klienta v prípade,

ak je klient napriek písomnej výzve banky, v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ak však
klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva, a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka peňažný záväzok postúpiť.
Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže banka peňažný záväzok (ešte
nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka predchádzajúcej bezvýslednej

písomnej výzvy klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade. V prípade, že tieto podmienky
kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako právny úkon, je pre rozpor so
zákonom absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Následkom toho je nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu.

28. Ak žalobca videl nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, v tom, že počas konania neuviedol, ktoré
skutočnosti má za preukázané, a ktoré nie, čím nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie
dôkazného bremena, je nutné uviesť, že táto námietka nie je opodstatnená. Z ustanovenia § 118
ods. 1 OSP vyplýva povinnosť samosudcu oznámiť výsledky prípravy pojednávania a po prednese
alebo doplnení návrhov účastníkov ich v zmysle § 118 ods. 2 OSP oboznámiť o tom, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia zostali sporné. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci nariadil
pojednávanie dňa 21.3.2016, na ktoré predvolal žalobcu (právneho zástupcu) a opatrovníka žalovanej.
Oboch aj s poučením podľa § 120 ods. 4 OSP, že dôkazy musia predložiť skôr alebo označiť skôr,
ako predseda senátu vo veci vyhlási rozhodnutie, pretože na dôkazy označené neskôr sa neprihliada.
Žalobca (prostredníctvom právneho zastúpenia) predvolanie s poučením prevzal dňa 4.3.2016. Na

nariadené pojednávanie sa predvolané strany, resp. ich zástupcovia nedostavili s tým, že žalobca
(prostredníctvom právneho zastúpenia) dňa 17.3.2016 doručil súdu ospravedlnenie a žiadal rozhodnúť
bezosobnejúčastisporovýchstrán,kčomuvsúlades§115aOSPudelilsúhlas.Opatrovníkžalovanejsa
bez ospravedlnenia nezúčastnil pojednávania. Na pojednávaní dňa 21.3.2016 súd vykonal dokazovanie
oboznámením obsahom listín predložených žalobcom a vo veci vyhlásil rozsudok. Súd nepostupovať

v zmysle § 118 ods. 2 OSP, keďže pojednával bez prítomnosti účastníkov konania v zmysle § 101
ods. 2 OSP a jeho postup preto nemožno hodnotiť ako zmarenie produkovať stranám konkrétne dôkazy,
keďže strany na pojednávaní prítomné neboli. Ak žalobca chcel zistiť, ktoré právne významné skutkové
tvrdenia zostali sporné, prípadne nepreukázané, mal možnosť sa nariadeného pojednávania zúčastniť,
čo nevyužil.

29. Napokon pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred
súdom, keď ho nijako nevyzval na doloženie dokladu o úhrade odplaty za postúpenie pohľadávky, a
nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti jeho nároku, odvolací súd i túto námietku považuje za nedôvodnú.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP).

Citované ust. § 101 ods. 1 OSP zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní t.j.
povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v kontradiktórnom
občianskom súdnom konaní leží zásadne na stranách. Poslednou procesnou možnosťou splnenia
dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Strana má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého

rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia,
nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu

rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety
prvej OSP, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcichskutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strany. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj

nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce
tvrdené skutočnosti. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o
rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom
stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov
hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010).

Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy
riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

30. Súd má povinnosť vychádzať z oznámenia postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky bez toho,
aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení s poukazom na názor
vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Obo 210/01. Žalobca

predložil oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky žalovanej zo dňa 12.4.2011 spolu s podacím
hárkom zo dňa 21.4.2011, avšak nepreukázal či toto oznámenie bolo reálne žalovanej doručené. Treba
mať tiež na zreteli, že v prejednávanej veci sa na rozdiel od prípadu, na ktorý sa žalobca odvoláva,
jedná o spotrebiteľský vzťah, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako slabšia strana sporu a požíva osobitnú
ochranu zo strany súdu.

31. S poukazom na uvedené, po vyčerpaní všetkých podstatných odvolacích argumentov, pokiaľ súd
prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vecne
správne a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok, včítane závislého
výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.

32.Vodvolacomkonanífaktickyplneúspešnejžalovanejvznikolzásadnenároknanáhradutrovkonania
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v

zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna,
nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu

spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

34.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

35. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).