Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. marec 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21Scud/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200267
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5014200267.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov
senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: F. H., bytom P. J.
XX, XX-XXX X.ń, Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29.
augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: U. P. G. nar. XX.XX.XXXX, bytom X.
Xb/XX, XXX XX A.-A., Poľská republika, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

8712-3/2014-BA zo dňa 10.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 19.03.2014 označenou ako „odvolanie proti

rozhodnutiu 8712-3/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 10.01.2014" sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 8712-3/2014-BA zo dňa 10.1.2014 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie", „preskúmavané rozhodnutie", „rozhodnutie žalovaného", „rozhodnutie
druhostupňového správneho orgánu"), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 700-0256/2011-23 zo
dňa 09.09.2011, ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom

poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.08.2010. Žalovaný zmenil časť
výroku prvostupňového rozhodnutia, keď vypustil text: „...nevznikla účasť na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti a vložil text: „...nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti." V ostatnej časti
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalovaný potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal
na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a § 7 ods. 1 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. ako aj ustanovenia §14

ods.1písm.a),§15ods.1písm.a),§19ods.1cit.zákonavzneníúčinnomod01.01.2011akonštatoval,
že žalobca bol vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa
GrzegorzJanMaliński-GMCONZULTINGod01.08.2010.Uvedenýzamestnávateľjezapísanývregistri
zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava od 07.04.2010.Podnikateľský
subjekt ukončil svoju činnosť ku dňu 02.06.2012. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č.
1408/71 zo dňa 14.07.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie

nariadenie Rady č.574/1972 z 21.3.1972. Tiež na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 a č. 988/2009. Uviedol, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave
II základného nariadenia majú zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a SZČO nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov. Pri určení uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len
status osoby ako zamestnanca, resp. SZČO, ale aj výkon činnosti. Preto je potrebné skúmať aj reálny
výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania

v tejto oblasti. Pojem reálneho výkonu činnosti je zadefinovaný v pravidlách určujúcich uplatniteľnú
legislatívu. Žalovanému bola doručená informácia z poľskej inštitúcie ZUS Varšava, že v poslednýchrokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských SZČO zamestnanie na úväzok v iných členských
štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú
zmluvu, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS y podnikateľskej činnosti,

ktorú vykonávajú v Poľsku. Poukázal na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa
07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise
zo živnostenského registra. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v
ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu a v čase
kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Ku kontrole

neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom
prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne
vykonávali. Konštatoval, že zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla
zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, naviac keď zamestnávateľom nebola
ani vedená evidencia dochádzky. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v
Poľskej republiky, správny orgán zistil, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín

týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času, hrubá mzda zamestnanca
bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ žalobcu bol oboznámený s obsahom vypracovanej správy o
vykonaní kontroly vypracovanej dňa 14.07.2011, bol vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov
preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ predložil štvrťročné správy
o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Iné doklady ako objednávky

od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané
služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej
angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ nepredložil ani po
následnej výzve. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako
zamestnanec na území SR, nemôže byť preto na území SR ani podľa jedného z uvádzaných článkov

základného nariadenia - čl. 11(3) a čl. 13(1) a čl. 13(3) poistený, čoho dôsledkom je, že sa na neho
nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia. Poukázal na list poľskej inštitúcie
ZUS z 10.10.2013, žalovaný akceptoval dňa 10.12.2013 návrh poľskej inštitúcie ZUS na uzatvorenie
spoločnej dohody medzi žalovaným a poľskou ZUS v súlade s čl. 16(4) nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009, podľa ktorého aj žalobcovi bolo určené poľské zákonodarstvo, ktoré

má konečnú platnosť.

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl.
11 (2) písm. a) základného nariadenia, keď podľa jeho názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na

prejednávanú vec, nakoľko žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú
prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nemu výlučne čl. 13 (3) základného
nariadenia. Poukázal na neprimeranosť použitia uvedeného článku základného nariadenia, v dôsledku
čoho došlo k skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia, žalobca podlieha v tom istom čase
legislatíve dvoch rôznych členských štátov, čo základné nariadenie vylučuje. Poukázal, že uzavrel v

dobrej viere pracovnú zmluvu a bol pripravený prácu vykonávať a nemyslel si, že jeho zamestnávateľ
GM Conzulting vykonáva svoju činnosť v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru, došlo k zaťaženiu
žalobcu negatívnymi účinkami porušenia povinnosti zo strany jeho zamestnávateľa napriek tomu, že
žalobca nevedel a ani nemusel vedieť, že zamestnávateľ ako firma nepracuje riadne. Tvrdil, že nebolo
zohľadnené, že žalobca nemal žiadnu znalosť podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani

vedomosť o nedostatku platby poistného a jeho neprihlásenia na poistenie, nemal žiadny vplyv na
konanie zamestnávateľa, keď len zamestnávateľ mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme
nepredložil.

3. Ďalej poukázal na porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok veci, a to čl. 5

vykonávacieho nariadenia, spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané
potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu na sociálne poistenie a na ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie
dôkazov a odmietnutie pripustenia dôkazov - dokladov uvedených žalobcom, keď predložené návrhy
žalobcu prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie vecí a tieto rozhodnutia boli vydané
pre podnikateľa v totožnom, skutočnom a právnom stave. Žiadal rozhodnutie Sociálnej poisťovne -

ústredie zrušiť a zohľadniť predpisy Spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
Súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti a žiadal priznať náklady konania.4. Ďalej v dôvodoch žaloby uviedol, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platil
príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 1.5.2011 uzavrel dodatočne zmluvu s firmou Grzegorz
Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej republiky.

Uviedol, že podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 (1)
vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v
súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva
nájomnú prácu. Uviedol, že nevedel, že jeho zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú
zmluvu s ním uzavrel z dôvodu, že sa chcel naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať nových

partnerov. Tvrdil, že dostával odmenu za svoju prácu, preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že
zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území
Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti.
O porušení zákona zo strany jeho zamestnávateľa sa dozvedel po veľmi dlhej dobe, predpokladal, že
jehozamestnávateľhoniejeschopnýbrániť,pretoženapadnutérozhodnutiebudemaťvplyvnazrušenie
obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodeným a nemôže

predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj
skutočnosť ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu.
Tvrdil, že správny orgán nesprávne voči žalobcovi použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a
práve z dôvodu, že pre žalobcu platí aplikácia čl. 13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia
legislatívy príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia bol podľa názoru žalobcu porušený

čl. 11 (1) základného nariadenia, pre ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného
členského štátu. Správne orgány porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobca bol registrovaný pre
potreby poistenia v Slovenskej republike, príslušná inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v
registračnom liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný
na základe predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi. K žalobe pripojil ako dôkazy: pracovnú zmluvu,

štvrťročnú správu o vykonaní prác, pokladničné bloky, registračný list FO, výpis z účtu v banke.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 04.09.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil
sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať
povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore

s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

6. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21Scud/2/2014-63 zo dňa 29.04.2015 žalobu podľa § 250j ods. 1
O.s.p. zamietol. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 7Sžso/41/2015 zo dňa 28.07.2016 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Poukázal na to, že bude potrebné do konania pribrať U. P. G. postupom podľa § 250 ods. 1 veta druhá
O.s.p. a vo veci znovu meritórne rozhodnúť.

7. Krajský súd v Žiline postupom podľa § 32 ods. 3 písm. a) SSP, súd doručil všetky písomnosti
účastníkovi správneho konania U. P. G.. Ďalší účastník konania sa k žalobe nevyjadril.

8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a to dňa
08.03.2017 s poukazom na § 137 ods. 4 SSP.

9. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní

dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná pri aplikácií § 190 SSP žalobu zamietol, a to z nasledovných
dôvodov:

10. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004", „základné nariadenie") čl. 13:

Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s ods. 1."

11. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie"), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základnéhonariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom
„registrované sídlo alebo miesto podnikania" rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ."

bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

12. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) -

všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len
jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

13. Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu v mieste bydliska."

Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva."

Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,

že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko."
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku
ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie
jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo
samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu

vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia."
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe."

14. Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v
rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia v bode 7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby
príslušná inštitúcia v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie

informácií, ktoré poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

15.Podľa§6ods.1zákonač.461/2003Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov,poistenecpodľatohtozákona
jefyzickáosoba,ktorájenemocenskypoistená,dôchodkovopoistenáalebopoistenávnezamestnanosti
podľa tohto zákona.

16. Podľa § 20 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2011, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca vzniká
fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru a zaniká dňom skončenia
pracovného pomeru.

17. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,

ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tietopravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci

pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO") usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho

zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie

na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút

vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

18. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo
SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha
slovenskej legislatíve:

a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,

c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

19. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa

nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch
alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,

v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

20. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch

mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

21. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie") a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods.

3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej
len „vykonávacie nariadenie") a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť
zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva
SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní
nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa

GrzegorzJanMaliński-GMCONZULTING,smiestompodnikaniaBuková22(ďalejlen„zamestnávateľ",
„označený zamestnávateľ"), ktorého miesto podnikania bolo na území SR.22. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho
orgánubolozistené,žesídlooznačenéhozamestnávateľažalobcujevrodinnomdome,vktoromsavšak
nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol

v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené
žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia
dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú
bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín

týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov
bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné
dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné
správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako
objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za
vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu

obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ
správnemu orgánu napriek výzve nepredložil.

23. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v
správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo

zistené, že podľa tvrdenia p. I. V., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené ako miesto
podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň bola
ekonómkou označeného zamestnávateľa, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na
Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania
obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny

výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho
zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho
orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali
dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali.

24. Žalobca v rámci správneho konania predložil ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác štvrťročné
správy o vykonaných prácach, ktorým však absentuje dátum ich vyhotovenia, nie je zrejmé, za ktorý
konkrétny štvrťrok je správa realizovaná, absentuje v nich dátum vykonania prác, konkrétnejšie miesto
vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií
štvrťročných správ, realizovať. Žalobca dôkazy, ktoré predložil súdu spolu so žalobou na č.l. 23 až 31

spisu bližšie neoznačil, k preukázaniu akých skutočností tieto majú slúžiť.

25. Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobca nepreukázal konkrétne
vykonávanie prác, jednak v súlade s inštrukciami vykonávania prác, a na základe ktorej mal podľa
zamestnávateľa vykonať práce promotéra vyučovania obchodnej angličtiny, promótera internetových

školení (v pracovnej zmluve je uvedený druh práce - promotér vyučovania obchodnej angličtiny),
prezentácia školení podnikateľov cestou propagácie - roznášanie letákov, a to odovzdaním letáku,
potvrdenie tohto úkonu slovenským podnikateľom. Naviac, rozsah inštrukcie vykonávania prác, ktorými
žalobca preukazoval práce, ktoré pre označeného zamestnávateľa vykonával, nie sú prácami, ktoré
podľa tvrdenia I. V., obsiahnutého v správe o vykonaní kontroly, sa týkali činnosti, ktorú mali zamestnanci

označeného zamestnávateľa vrátane žalobcu vykonávať, teda nejednalo sa o internetové školenia, a
nepreukazujú ani realizáciu pracovnej náplne, ktorá je obsiahnutá v pracovnej zmluve, ktorú žalobca
s označeným zamestnávateľom dňa 01.08.2010 uzavrel, ktorej pracovnou náplňou bolo vykonávanie
práce promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Promotér (z anglického promotion - podpora,
propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku

alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v
neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby.
Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek rôznych firiem, bez ďalšieho.

26. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného

nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadeniapredpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho

nariadenia).

27. Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa
doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli
dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového

správneho orgánu, závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov
pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe a aj v správnom konaní
nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre
označeného zamestnávateľa od 01.08.2010 žalobca prácu reálne vykonával.

28. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú
podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený

aj jeho zamestnávateľ Grzegorz Jan Maliński. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o
skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

29. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré
upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského

poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý
žalobca v konaní nepreukázal.

30.Žalobcavsprávnomkonaní,anidôkazmi,ktorépripojilkpodanejžalobenepreukázal,žeoduzavretia
pracovnej zmluvy dňa 01.08.2010 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh

práce - promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy,
ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 01.08.2010, preukázali. Preto
krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno
a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác
od 01.08.2010 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy

vykonával.Pretoneobstojítvrdeniežalobcuvpodanejžalobe,žejepoškodený,nemôžepredložiťžiadne
dôkazy,pretoževšetkyzáznamyozamestnanímájehozamestnávateľ.Pokiaľbyajtototvrdeniežalobcu
bolo pravdivé, žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia
pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, o aké internetové školenia sa
jednalo, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa,

potvrdili.

31. Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v
Poľskejrepublikeanevykonávačinnosťzamestnancauzamestnávateľasmiestompodnikanianaúzemí
SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú

činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre
aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný
reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.

32. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky upravuje na rozdiel od Správneho

poriadku podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať
v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003
Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ
žalovanýrozhodolmeritórneakonštatovalspolusprvostupňovýmrozhodnutím,žežalobcoviodurčitého

dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.33. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade s ust. § 209 ods. 1 a nasl.
zákona č. 461/2003 Z. z., vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade
s citovaným zákonom predpísané náležitostí.

34. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná pri aplikácii § 190
SSP žalobu zamietol.

35. Žalobca v konaní nemal úspech, nevzniklo mu právo na náhradu trov konania. Krajský súd pri

aplikácii § 167 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z. z. a contrario mu právo na náhradu trov konania nepriznal.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote
do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.