Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/299/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201226
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7012201226.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr.

Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu ZEMPLÍN MARKET, s.r.o., Slovenskej
jednoty 13, 040 01 Košice, IČO: 36600679, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom,
advokátom so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
1020503/1/553065-1125200/2012/13389 zo 17.08.2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca sa žalobou z 15.10.2012, podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods.
1O.s.p.)domáhalpreskúmaniarozhodnutiažalovanéhoFinančnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyč.
1020503/1/553065-1125200/2012/13389 zo 17.08.2012, ktorým žalovaný ako príslušný správny orgán
v oblasti daní a poplatkov rozhodol podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 5111/1992 Zb.“) v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „daňový poriadok“) tak, že potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I č.
695/231/88740/11/FrnM zo dňa 21.10.2011. Uvedeným platobným výmerom bol podľa § 44 ods. 6 písm.
b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 21 550,62
Eur za zdaňovacie obdobie február 2009.

2. Daňový úrad Košice I prvostupňové rozhodnutie - Dodatočný platobný výmer č.
695/231/88740/11/FrnM z 21.10.2011 po vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie február 2009 v sume 21 550,62 Eur žalobcovi odôvodnil výsledkami daňovej kontroly
dane z pridanej hodnoty vykonanej u žalobcu za viaceré zdaňovacie obdobia rokov 2008-2010,
ktorá bola ukončená 17.10.2011 prerokovaním protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č.
695/320/74059/2011/Amri a jeho dodatku. V súlade s dotknutými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov boli u žalobcu v predmetnom protokole a jeho

dodatku konštatované zámery tvoriace skutkový a právny základ dovyrubu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie február 2009 v sume 21 550,62 Eur mesačne.Správca dane vykonanou daňovou kontrolou preveroval u žalobcu právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty podľa § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) a

na základe výsledkov vykonanej kontroly neuznal odpočítanie dane z faktúry č. 8 2 2009 z 25.02.2009
od dodávateľa REVANGE SERVIS s.r.o., Fábryho 847/13, Košice za vypracovanie štúdie, projektovej
dokumentácie a následnú realizáciu úlohy „Zefektívnenie energetickej náročnosti budovy OC Zemplín“
v zmysle Zmluvy o spoločnom postupe pri energetickej efektivizácii OC Zemplín zo dňa 13.01.2009.
Záverom správcu dane v tejto súvislosti bolo konštatovanie, že nebolo preukázané, že predmetné práce

v skutočnosti realizoval, resp. zabezpečil dodávateľ - REVANGE SERVIS, s.r.o.

V prvostupňovom rozhodnutí z 21.10.2011 Daňový úrad Košice I podrobne uviedol skutkové zistenia a
z nich vyplývajúce právne závery vzťahujúce sa na predmetnú fakturáciu (faktúra č. 8 2 2009, interné
číslo 30090068, základ dane 170 000, - Eur) konštatujúc, že žalobca nepreukázal realizáciu predmetnej
dodávky a že deklarované zdaniteľné plnenie neodráža skutočnosti zistené správcom dane.

3. Žalovaný - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v preskúmavanom rozhodnutí
zo 17.08.2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I z 21.10.2011
konštatoval závery zhodné s obsahom odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, konštatujúc zároveň
nedôvodnosť námietok žalobcu uvedených v riadnom opravnom prostriedku proti dodatočnému

platobnému výmeru z 21.10.2011.

II.

1. V žalobe z 15.10.2012 žalobca prostredníctvom predchádzajúcej právnej zástupkyne
v súvislosti s kontrolnými zisteniami správcu dane týkajúcimi sa zdaňovacieho obdobia február 2009 na
dani z pridanej hodnoty u žalobcu popísal obsah dokazovania a záverov správcu dane týkajúcich sa
neuznanej fakturácie od dodávateľa REVANGE SERVIS, s.r.o., Fábryho 847/13, Košice, t.j. faktúry č.
8 2 2009 s dátumom dodania 25.02.2009 vo výške 170 000, - Eur, pričom žalobné námietky formuloval

nasledovne:

„Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre
vyrubenie dane. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje zákon č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov medzi správcu dane a daňový subjekt. Správca dane vykonané dôkazy hodnotí

podľa vlastnej úvahy a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov
musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Všetky skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti musia byť získané v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane hodnotí každý
dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pravdivosť

dôkazov a ich preukazná hodnota. Správca dane je povinný prihliadnuť na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo, ako aj na to, čo uvedie daňový subjekt.

Poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sžf 1/2010 z 19.10.2010, v ktorom
najvyšší súd konštatuje, že v predmetnom konaní sa vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a

rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane v prípade, že prijaté zdaniteľné
plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci
miestnehozisťovanianeviepreukázať,žedodanýtovarvyrobil,resp.hoobstaralanáslednereálnedodal
kontrolovanému platiteľovi dane. V danom prípade bola sporná skutočnosť, či dodávateľ kontrolovaného
subjektu, ktorý uplatnil daň voči odberateľovi ako platiteľovi vyrobil a dodal, resp. obstaral tovar.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu
akokontrolovanéhodaňovéhosubjektu,azaktorézodpovedáinýdaňovýsubjekt.Vzásadeniejemožné
spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy
tovarov u iných subjektov, pred dodaním tovaru. V danom prípade nebola spochybnená materiálna

existencia tovaru. Subjekt disponuje odovzdávajúcim a preberajúcim protokolom.

V zmysle uvedeného sa domnievame, že v prípade preverovania spoločnosti VEFRA, s.r.o. ako
dodávateľa pre spoločnosť REVANGE SERVIS, s.r.o. svedecká výpoveď konateľa spoločnosti O.T., nemôže mať vplyv na posúdenie zdaniteľného plnenia uskutočneného spoločnosťou REVANGE
SERVIS, s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt na základe faktúry č. 8 2 2009 zo dňa 25.02.2009.
Poukazuje tiež na tú skutočnosť, že správca dane nespochybnil samotné uskutočnenie zdaniteľného

plnenia spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt, spochybnil len jeho
rozsah, avšak len na základe dôkazov, ktoré si nesprávne vyhodnotil. Domnieva sta tiež, že toto
nesprávne vyhodnotenie dôkazov spočívalo v nesprávnej úvahe, že spoločnosť REVANGE SERVIS,
s.r.o. síce zabezpečila vypracovanie štúdie avšak už nedošlo k jej realizácii. Táto úvaha je však
nesprávna, nakoľko realizácia projektu sa uskutočnila formou externých dodávateľských firiem.

Domnievame sa, že správa dane pri výkone kontroly nepostupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov.

V zmysle citovaného ustanovenia v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Ak správca dane vykonal dôkazy, ktorý mohol obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie,

bol ho povinný podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vykonať tak, aby účastník konania mal právo zákonne
ustanoveným postupom sa k nemu vyjadriť.

Z uvedeného dôvodu, namietame procesné pochybenie správcu dane spočívajúce v tom, že správca
dane požiadal dožiadaním Daňový úrad Bratislava III o preverenie faktúr a vypracovania projektovej

dokumentácie u daňového subjektu BEZ ELBAT Ltd. s.r.o. Daňový úrad Bratislava III vykonal zisťovanie
u daňového subjektu BEZ ELBAT, pričom vykonal zisťovanie bez prítomnosti kontrolovaného daňového
subjektu. V rozhodnutí správcu dane sa uvádza, že podľa vyjadrenia daňového subjektu BEZ ELBAT
Ltd. s.r.o. nebola spísaná žiadna zmluva, objednávka a oficiálne nebol nikdy projekt odovzdaný,
k samotnej realizácii nedošlo, nebola vystavená žiadna faktúra a ani žiadne takáto faktúra nebola v

účtovnej dokumentácii spoločnosti evidovaná. Obidva projekty vypracoval zamestnanec U.. Z. I..

Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o rozpor v tvrdeniach Východoslovenskej distribučnej a.s. vo veci
projektovej dokumentácie, ktorá bol predložená k zmluve o pripojení do distribučnej sústavy na
základe projektovej dokumentácie 2. časť zo dňa 18.03.2009, máme za to, že bez ohľadu na

označenie účastníkovkonaniaosvedeckúvýpoveďidevždy,keďosobarozdielnaoddaňovéhosubjektu
oznamuje správcovi dane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu a jej výsluch je
vykonávaný za účelom získania týchto poznatkov. Máme za to, že v osobe ktorá konala a vyjadrovala
sa pred správcom dane za spoločnosť BEZ ELBAT Ltd. s.r.o. išlo o svedka, pretože dôvodom jeho
výsluchu nebolo zisťovanie okolnosti týkajúcich sa daňových záležitosti spoločnosti BEZ ELBAT Ltd.

s.r.o., ale účelom bolo vypočuť ho o dôležitých okolnostiach týkajúcich sa kontrolovaného daňového
subjektu. Domnievame sa, že správca dane mal tento dôkaz zabezpečiť tak, aby kontrolovaný daňový
subjekt mohol uplatniť svoje právo počas vykonávania tohto dôkazu, klásť svedkovi otázky pri ústnom
pojednávaní v zmysle ustanovenia § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov. Máme za to, že výpoveď svedka bola vykonaná procesne chybným spôsobom v rozpore so

zákonom a taký dôkaz nie je možné v zmysle ustanovenia § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. považovať
za dôkazný prostriedok.

Máme za to, že ak správca dane rozhodne v neprospech daňového subjektu, pretože daňový subjekt
nepreukázalsvojetvrdeniezdôvoduneuneseniadôkaznéhobremenapodľa§29ods.8zákonaospráve

daní a poplatkov, potom taký záver predpokladá, že správca dane riadne a úplne vykonal dôkazy a
umožnil daňovému subjektu využiť jeho práva, ktoré mu zákon o správe daní poskytuje. A preto sa
domnievame, že správca dane vypočul osobu konajúcu za BEZ ELBAT Ltd. s.r.o. ako svedka, nakoľko
cieľom jeho výsluchu bolo zistiť okolnosti týkajúce sa kontrolovaného daňového subjektu. Preto mal
správca dane zabezpečiť resp. umožniť kontrolovanému daňovému subjektu uplatniť svoje právo počas

daňovej kontroly, to znamená klásť svedkovi otázky pri výsluchu a v súlade s ustanovením § 15 ods. 5
písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.Ustanovenie § 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov znení neskorších predpisov upravuje
inštitút svedka ako osoby, ktorá má priame alebo sprostredkované informácie týkajúce sa iných osôb,
ktoré sú dôležité pre konanie vo veciach daní. Svedecká výpoveď je osobitným úkonom viazaným na

určitú osobu, ktorú nemôže namiesto tejto osoby vykonať nikto iný. Svedok sa považuje za subjekt
nezastupiteľný a nezameniteľný.

Správca dane svojím konaním porušil zákon č. 511/1992 Zb., a to konkrétne ust. § 7 ako aj ust. §
23 citovaného zákona. Máme za to, že v tomto konkrétnom prípade bola svedecká výpoveď získaná

v rozpore s právnymi predpismi a preto nemôže byť žiadnym dôkazným prostriedkom v predmetnom
konaní a poznatky získané touto svedeckou výpoveď nemôžu mať povahu dôkazu.

Podľa vyjadrenia osoby konajúcej za BEZ ELBAT Ltd. s.r.o. pred správcom dane, nebola nikdy
spísaná žiadna zmluva, objednávka a oficiálny projekt nikdy nebol odovzdaný, a to aj napriek tomu,
že oficiálne tento projekt bol doložený k zmluve o pripojení do distribučnej sústavy zo dňa 18.03.2009

uzavretou s kontrolovaným daňovým subjektom a s Východoslovenkou distribučnou a.s. Namietame aj
tú skutočnosť, že správca dane aj napriek tomuto rozporu za vierohodnú považuje práve výpoveď osoby
konajúcej za spoločnosť BEZ ELBAT Ltd. s.r.o.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov,

správca dane je povinný dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené, čo najúplnejšie. To predpokladá, že v daňovom konaní sa náležite zistí a zhodnotení skutkový
stav, pričom ako dôkaz môže použiť všetky prostriedky, ktorými je možné zistiť a objasniť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti.

Správca dane je povinný prihliadnuť na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ako aj na to, čo
uvedie daňový subjekt. Správca dane pri odôvodnení svojich záverov musí uviesť aj to, prečo na niektoré
dôkazy pri rozhodovaní neprihliadol, resp. ich nevykonal a pokladal ich z hľadiska výpovednej hodnoty
za druhoradé. Ustanovenie § 29 ods. 2 a § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
ukladajú správcovi dane postupovať v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi a chrániť tak záujmy štátu a dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
boli zistené čo najúplnejšie.

V závere chceme ešte upriamiť pozornosť na Prílohu č. 6 k zákonu č. 222/2004 Z. z. v znení
zákona 656/2004, ktorou došlo k implementácii právnych noriem Európskej únie do právneho

poriadku Slovenskej republiky. Táto príloha obsahuje zoznam preberaných právnych aktov Európskeho
spoločenstva a Európskej únie, v rámci ktorého je do nášho právneho poriadku včlenená „Šiesta
smernica Rady 77/388 EHS zo dňa 17.5.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty...“(ďalej len Šiesta smernica).
Táto norma je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v otázkach prejudiciálnych normou

nadradenou slovenským zákonom. Výroky obsiahnuté v rozsudkoch Súdneho dvora a jeho výklad
dotknutých noriem má právnu záväznosť na území všetkých členských štátov EÚ. Citujeme z rozsudku
ESD:

Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03,

C-484/03 (návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice): Optigen Ltd. Fulcrum
ElektronicsLtd.,BondHouse systemsLtd.ProtiCommisionersofCustomsandExcise.(Šiestasmernica
týkajúca sa DPH - Článok 2 bod 1, článok 4 ods. 1 a 2 článok 5 ods. 1 - Odpočítanie DPH zaplatenej
na vstupe - Hospodárska činnosť - Osoba podliehajúca dani - Dodávka tovarov - Plnenia, ktoré sú
súčasťou dodávateľského reťazca, do ktorého patrí subjekt, ktorý si neplní záväzky, alebo subjekt, ktorý

neoprávnene používa IČ platiteľa DPH - podvod typu „kolotoč“).

V spojených veciach C-354/03, C-484/03, ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho
konania podľa článku 234 ES, podané rozhodnutiami High Court of Justice (England and Wales),
Chancery Division (Spojené kráľovstvo) z 28. júla 2003 (C-354/03 a C-355/03) a 27. októbra 2003

(C-484/03 doručené Súdnemu dvoru 18. augusta a 19. novembra 2003, ktoré súvisia s konaním
Optigen Ltd (C 354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C 355/03), Bond House Systems Ltd. (C-484/03) proti
Commisioners of Customs and Excixe, Súdny dvor (tretia komora) vyhlásil rozsudok, ktorého výrok znie:Plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré samé o sebe nie sú poznačené podvodom vo vzťahu k dani z
pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcej dani a hospodársku
činnosť v zmysle článku 2 bodu 1 a článkov 4 a 5 ods. 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája

1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém
dane z pridanej hodnoty; jednotný základ jej stanovenia, v znení smernice rady 95/7/ES z 10. apríla
1995, ak spĺňajú objektívne kritéria, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel
iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a /
alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť,

ktoré je súčasťou tohto reťazca, alebo ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto
platiteľom.Právoplatiteľadane,ktorýuskutočňujetietoplnenia,spočívajúcevodpočítanídanezpridanej
hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazci dodávok, ktorej sú tieto
plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je
bez toho, aby to platiteľ vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.“ (Zdroj: celý
rozsudok: www.curia.europa.eu.

Z uvedeného rozsudku vyplýva, že nárok na odpočítanie dane sa posudzuje výlučne vo vzťahu k
dodávateľovi a k vzniku daňovej povinnosti dodávateľom. Žiadne predchádzajúce (ani nasledujúce)
vlastnícke vzťahy k predmetu plnenia nemôžu mať vplyv na vzniknutý nárok. Takýto záver
jednoznačne vymedzuje oprávnenia správcu dane pri preverovaní skutočnosti rozhodujúcich pre

správne určenie daňových povinností. Správca dane v rámci daňovej kontroly nie je oprávnený
preverovaťpredchádzajúcevlastníckevzťahykpredmetuplnenia,atoanipripodozreniachnapodvodné
správanie v reťazi dodávok, pretože žiadne negatívne, či pozitívne zistenia nemôžu mať vplyv na
uplatnený nárok na odpočítanie dane.

Z uvedeného je zrejmé, že správca dane pri výkone kontroly nepreukázal nespochybniteľne porušenie
ustanovenia§49ods.2zákonač.222/2004 Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníneskoršíchpredpisov.

V zmysle uvedeného sa domnievame, že správca dane nevykonal dokazovania v súlade so zákonom
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a nepredložil jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy vo

veci, tak, aby boli nespochybniteľným podkladom pre neuznanie dane odpočítanej z faktúry vystavených
dodávateľskou spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o.

V zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovarov alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. V zmysle

ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s
výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom
v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

V zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane
podľa § 49 môže platiteľ uplatniť ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Máme za to, že správca dane pri kontrole zdaňovacieho obdobia február 2009 nepostupoval dôsledne

v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Z uvedeného je zrejmé, že výkonom daňovej kontroly nebolo preukázané porušenie ustanovení § 49
ods. 2 písm. a) vo väzbe na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov.

Správca dane je podľa ust. § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov povinný dbať, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Na základe uvedeného je potrebné považovať napadnuté rozhodnutie,
ako rozhodnutie vydané na základe neúplného, resp. nesprávneho zisteného skutkového stavu.

Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR vo svojom rozhodnutí č.k.1020503/1/553065-1125200/2012/13389,
ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu - Daňového úradu Košice I č.k. 695/231/88740/1/
FrnM deklaroval, že pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu správca dane postupoval vsúlade s ust § 2 ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratiedane,pričomzpredloženéhospisovéhomateriáluavykonanéhodokazovaniazistilo,žesprávca

dane objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženou
faktúrou č. 8 2 2009 zo dňa 25.2.2009 od dodávateľa REVANGE SERVIS s.r.o. za vypracovanie štúdie,
projektovej dokumentácie a následnú realizáciu úlohy „Zefektívnenie energetickej náročnosti budovy OC
Zemplín“ v súlade so Zmluvou o spoločnom postupe pri energetickej efektivizácii OC Zemplín zo dňa
13.1.2009, ktorej vierohodnosť a pravdivosť nebola daňovým subjektom preukázaná, pričom konštatuje,

že správca dane dospel k záveru, že k uskutočneniu všetkých plnení v zmysle faktúry č. 8 2 2009 od
dodávateľa REVANGE SERVIS s.r.o. v skutočnosti nedošlo. Faktúra č. 8 2 2009 bola vystavená na
realizáciu troch plnení. Žalobca predložil len písomnú formu štúdie a projekt a iný dôkaz o realizácii
predmetnej úlohy nepredložil.

Vzhľadom na vyššie uvedené je nutné hodnotiť postup žalovaného pri vydávaní napadnutého

rozhodnutia za postup v rozpore:

- so základnými zásadami daňového konania zakotvenými v ustanovení § 2 zákona o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, najmä zásadou
vyplývajúcou z ustanovenia ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia, v zmysle ktorej sa v daňovom

konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí
a dbá sa pritom o zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní,
- s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty a ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a)
citovaného zákona v platnom znení, ako aj ustanovením § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov,

- so skutkový stavom.“

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo 17.08.2012,
ako aj prvostupňové rozhodnutie z 21.10.2014 a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň

požiadal súd o vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia v súlade s
ust. § 250c ods. 1 O. s. p.

2. V priebehu súdneho preskúmavacieho konania, po zmene právneho zástupcu (plnomocenstvo na
č.l. 52 spisu) doručil právny zástupca žalobcu súdu podanie z 30.09.2014, označené ako „doplnenie

žaloby“, v ktorom poukázal na jednu zo základných zásad daňového konania, ktorou je zásada presného
aúplnéhozisteniaskutkovéhostavuavychádzajúczdikcieustanovení§29ods.1,2zákonač.511/1992
Zb. tvrdil, že správca dane a žalovaný interpretujú niektoré zistenia v rozpore so skutočným stavom
veci, čo je dôsledkom nedostatočne zisteného a nesprávne posúdeného skutkového stavu. V tejto
súvislosti uviedol, že správca dane a žalovaný nepresne a účelovo interpretujú vyjadrenia svedka -

bývalého konateľa spoločnosti REVANGE SERVIS, s.r.o. O.. I. obsiahnuté v zápisnici o jeho výsluchu
z 11.04.2011. Poukázal na obsah odpovedí označeného svedka na otázky správcu dane v zápisnici z
11.04.2011 a argumentoval nasledovne:

„Ak I.Á. uviedol, že projekt bol uzavretý, pretože p. A. a p. A. došli

k záveru, že návrhy sú finančne náročné, potom uvedené bolo potrebné interpretovať nie tak, že projekt
bol finančne náročný a preto nedošlo k jeho vypracovaniu ale tak, že realizácia projektu bola finančne
náročná. Realizáciu projektu mal znášať žalobca a nie REVANGE SERVIS, s.r.o.

V realizácii ďalších opatrení sa nepokračovalo, pretože žalobca na to vtedy nemal dostatok finančných

zdrojov. J. I. uviedol, že tento projekt prešiel na inú spoločnosť, na projekte sa pracovalo až do dnešnej
doby. Z uvedeného dôvodu podľa dohody medzi REVANGE SERVIS, s.r.o. a žalobcom žalobca vyplatil
dodávateľovi sumu 170 000 Eur + DPH, ako úhradu za vypracovanie štúdie a za zabezpečenie realizácie
projektu J. I. v súvislosti s tým, že tento projekt prešiel na inú spoločnosť, kde bol konateľom. V
súčasnosti táto povinnosť spočíva v spoločnosti YOPI Agency, s.r.o. Suma 170 000 Eur je v účtovníctve

žalobcu ako výdaj budúcich období. J. I. uviedol, že na projekte sa pracovalo až do dnešnej doby. K
fyzickej realizácii všetkých návrhov nedošlo, ale došlo napr. k realizácii odvetrávacích okien na svetlíku,
zavedenie rôznych úsporných spotrebičov, k výmene svietidiel, zaviedla sa efektívnejšia regulácia
tepelného komfortu, montujú sa solárne napájacie články, plánuje sa kogeneračná jednotka atď. Štúdiaa projekt sa podľa vznikajúcich potrieb modifikujú a žalobca ich realizuje. Spotreba OC Zemplín klesla
oproti rokom 2012-2013 o približne 25%, čoho dôkazom sú faktúry od dodávateľov energie. Boli
uskutočňované merania teplôt v rôznych miestach OC, merali sa priebežne teploty vody v požiarnej

nádrži, nakoľko sa uvažovalo s jej využitím aj pre energetické potreby OC. Tieto merania uskutočňoval
vedúci OC Zemplín Š.. Z., resp. ním poverené osoby, no na meranie sa správca dane konkrétne pri
vypočúvanínepýtal.Správcadanesapýtalnamontáždodatočnejtrafostaniceapodobne,čosčinnosťou
spoločnosti REVANGE SERVIS, s.r.o. vôbec nesúviselo (zápisnica č. 695/320/29017 z 15.04.2011).

O.. I. uviedol, že vychádzal z projektovej dokumentácie, ktorá tam bola. Nová projektová dokumentácia
vypracovaná nebola a spoločnosť ZEMPLÍN MARKET, s.r.o. mu poskytla technickú dokumentáciu od
OC Zemplín. Žalobca poskytol spoločnosti REVANCE SERVIS, s.r.o. ako pracovný materiál všetky
plány a projekty, podľa ktorých má OC Zemplín realizované inžinierske siete. Išlo aj o materiál,
ktorým disponovala Východoslovenská distribučná, a.s., ktorá vykonávala pri výstavbe OC Zemplín
funkciu autorského dozoru O.. I. na základe požiadavky správcu dane predložil správcovi dane všetky

dokumenty, ktoré mal k dispozícii od žalobcu pre účely plnenia zmluvy, a teda predložil aj dokumenty od
U.. P. a BEZ ELBAT, s.r.o., ktoré mu poskytol žalobca. Správca dane na základe toho prijal nesprávny
záver, že ani jeden z projektov nemohol byť vypracovaný spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o. a ani
spoločnosťou YOPI Agency, s.r.o., na ktorú boli plnenia postúpené.

Žalovaný uvádza, že projekt nebol vypracovaný a predmetná úloha nebola realizovaná spoločnosťou
REVANGE SERVIS, s.r.o., čo potvrdil aj sám platiteľ ZEMPLÍN MARKET, s.r.o. (str. 3 rozhodnutia)
na pojednávaní (zápisnica č. 695/320/5125/200/Amri z 24.01.2011). Uvedené tvrdenie žalovaného nie
je pravdivé. Žalobca sa v predmetnej zápisnici na otázku, za akým účelom bol vypracovaný projekt
zefektívnenie energetickej náročnosti budovy OC Zemplín a akým spôsobom bol projekt využitý uviedol.

„OC Zemplín má vysokú energetickú spotrebu a táto štúdia bola vypracovaná za účelom jej zníženia.
Táto štúdia bola použitá pri vypracovaní plánov týkajúcich sa budúceho vývoja OC Zemplín.“ Žalobca
nepotvrdil, že projekt nebol vypracovaný.

Správca dane zistil, že daňovému subjektu REVANGE SERVIS, s.r.o. spoločnosť VEFRA, s.r.o.

vystavila faktúru za výpomoc pri realizácii úlohy zefektívnenia energetickej náročnosti OC Zemplín.
Správca dane a žalovaný poukazujú na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 695/320/40201/2011/Amri
z 19.05.2011 so svedkom, vtedajším konateľom spoločnosti VEFRA, s.r.o. O.. T.. O.. T. uviedol, že
pozná spoločnosť REVANGE SERVIS, s.r.o. a jej vtedajšieho konateľa O.. I., ale nevedel uviesť žiadne
bližšie skutočnosti ohľadom obchodov so spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o. nevedel, čo pojem

zefektívnenie energetickej náročnosti znamená. Správca dane nadobudol pochybnosti o tom, či bol
schopný vykonať akúkoľvek činnosť, ktorá by súvisela s činnosťami ohľadom zefektívnenia energetickej
náročnosti OC Zemplín, ak nevedel, čo tento pojem vôbec znamená, a či vôbec bol schopný vykonávať
akúkoľvek ekonomickú činnosť, ak uviedol, že jeho najvyšším stupňom vzdelania je základná škola. Na
základe vyššie uvedeného správca dane konštatuje, že spoločnosť VEFRA, s.r.o. nemohla spoločnosti

REVANGE SERVIS, s.r.o. poskytnúť predmetné služby.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 5111/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Z rozhodnutia daňových orgánov nevyplýva, ako zhodnotili nevedomosť

O.. T. vzhľadom na skutočnosť, že O.. T. utrpel úraz hlavy cca pred rokom a pol, čo je vedené na OR PZ,
ÚJKP Košice. Jednalo sa o trestný čin lúpeže, vec bola pred podaním žaloby a existujú lekárske správy
o úraze hlavy (zápisnica z 19.05.2011, str. 5). Nie je možné vylúčiť, že nevedomosť O.. T. mohla byť
spôsobená práve vážnym úrazom hlavy. Správca dane pochybuje o tom, či O.. T. bol schopný vykonať
akúkoľvek činnosť, no nepochybuje o tom, že O.. T. porozumel poučeniu správcu dane.

Záver správcu dane a žalovaného, že z troch plnení z faktúry č. 8 2 2009 došlo len k vypracovaniu
štúdie a k vypracovaniu projektu a následnej realizácii úlohy zo strany REVANGE SERVIS, s.r.o.
nedošlo, je predčasný a nedoložený. Podľa žalobcu nesprávne posúdenie skutkového a právneho stavu
v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci.“

III.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 03.01.2013 zopakoval skutkové zistenia a právne
závery orgánov správy daní v preskúmavanej právnej veci, obsiahnuté v administratívnom spise
správnych orgánov oboch stupňov, pričom reagujúc na obsah žalobných námietok uvedených v žalobe
z 15.10.2012 argumentoval nasledovne:

„Žalovaný sa v žalobou napadnutom rozhodnutí dôkladne zaoberal a vysporiadal s námietkami
uvedenými v odvolaní, ktoré žalobca odcitoval v podanej žalobe.

Žalovaný preskúmal odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer a konanie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní. Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť,
aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných

hmotnoprávnychpredpisochupravujúcichjednotlivédruhydaní,tietodaneuhradilidoštátnehorozpočtu,
a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky konajú na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly
je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či daňový subjekt svoje
zákonom stanovené povinnosti splnil.

Knámietkamžalobcu,žesprávcadanenespochybniteľnenepreukázalporušenieust.§49ods.2zákona

č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, nevykonal dokazovanie v súlade so zákonom SNR č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nepredložil jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy vo
veci, postup žalovaného pri vydávaní žalobou napadnutého rozhodnutia, bol v rozpore so základnými
zásadami daňového konania (§ 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), v rozpore
s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení

neskorších predpisov, § 29 ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v
rozpore so skutkovým stavom, žalovaný uvádza, že platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba

doložiť, preukázať. Keďže zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov určil pre dokazovanie
prísnejšie podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného postupu dopadajú
na neho. Faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľná len vtedy,
ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené, odrážajú skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že
došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká

daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Ak má ísť o daňový doklad spôsobilý
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí ho vyhotoviť platiteľ, t.j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto
dane spĺňa. Ide o osobu, ktorá má platiť daň z pridanej hodnoty a súčasne, ktorá uskutočnila plnenie
v rámci podnikania.

Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že v danom prípade správca dane pri dokazovaní a
hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených
v ustanovení § 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, postupoval v súlade s ust.
§ 2 ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, vykonal rozsiahle dokazovanie
smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaná služba sprostredkovania bola prijatá od

spoločnosti uvedenej na dokladoch (REVANGE SERVIS s.r.o.), a či údaje uvedené na faktúre odrážajú
skutočnosti tak, ako nastali, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalovaný zistil, že konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval
dôkazné prostriedky je plne v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť

ako dôkaz v súlade s § 29 ods. 4 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Správca
dane hodnotil všetky zabezpečené dôkazy v súlade s ust. § 2 ods. 3 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou
pritom bola ich pravdivosť a preukázaná hodnota, pričom hodnotením dôkazov zabezpečil objektívne,pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou a
šetreniami v daňovom konaní spochybnil uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných plnení platiteľom
uvedeným na predmetných faktúrach.

Z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mať
skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale ja prikazuje
správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili,
nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z

pridanejhodnotyjepreukázanie,žeformálnadeklaráciapredloženýchdokladovmáajpovahufaktu,teda
že služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok,
ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. V prípade, ak
ide napr. o práce, pre daňové účely je podstatné, či boli vykonané v súlade s predloženou faktúrou
(Rozsudok NS SR č.k. 1 Sž-o-KS 262/2004). Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na

odpočetuplatňuje,musípreukázaťexistenciupodmienok,ktoréboliprenároknaodpočítaniestanovené,
a najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenou na faktúre. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vyplýva
základná podmienka, za akej si môže daňový subjekt odpočítať daň z pridanej hodnoty. Úlohou správcu
dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen

z daňových dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje
materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie
odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na
nejuvedeným,potomlenformálnaexistenciafaktúryniejepredpokladompreodpočítaniedanevzmysle
zákona č. 222/2004 Z. z v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt - žalobca musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.

Žalovaný posúdením celého dodatočného platobného výmeru, ako aj obsahu predloženého spisového
materiálu dospel k záveru, že posúdenia skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia
citovaných ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v

súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov. Postup správcu dane ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi
predpismi, neboli porušené práva žalobcu.“

2. Reagujúc na doplnenie žaloby obsiahnuté v podaní právneho zástupcu žalobcu

z 30.09.2014 (č.l. 59-61 spisu) žalovaný v písomnom vyjadrení z 28.10.2014 (č.l.68-71 spisu)
argumentoval nasledovne:

„Žalovaný k uvedeným tvrdeniam žalobcu uvádza, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám
si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne

vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť
toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní
v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s
využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných
práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne

určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane,
predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia, uplatňuje
dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej
pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam.

Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha
zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§
2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), pričom toto vyhodnotenie zistených

skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných
zákonných ustanovení.Zásadaobjektívnejpravdyovládajúcadaňovékonanienepredstavujeabsolútnupovinnosťsprávcudane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu
uvádzané ním v daňovom priznaní. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe,

aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
naskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužmásprávcadanevpriebehukonaniakdispozícii.

Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v

závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej,
ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.

V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má
v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie

(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č.
431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti
v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly,
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), a v takom prípade je opäť len na daňovom
subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov (žalobca nenavrhol vykonanie žiadneho

dôkazu) vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného
bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že správca dane mal pochybnosti o tom, či fakturovanú službu -
vypracovanie štúdie, projektovej dokumentácie a následnú realizáciu úlohy „Zefektívnenie energetickej
náročnosti budovy OC Zemplín“ skutočne uskutočnila spoločnosť uvedená na predmetnej faktúre -
REVANGE SERVIS, s.r.o.

Aj z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011) vyplýva, že dôkazná
povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového
priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je treba chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie
dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu.

V zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane
objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom,
ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov,
čo aj žalovaný riadne odôvodnil a vysvetlil v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia.

Žalobca k faktúre č. 8 2 2009, vystavenej na realizáciu 3 plnení, a to vypracovanie štúdie zefektívnenia
energetickej náročnosti OC Zemplín, vypracovanie projektovej dokumentácie a následnú realizáciu
úlohy zefektívnenia energetickej náročnosti OC Zemplín, predložil len písomnú formu štúdie, nepredložil
projekt a ani žiadny dôkaz o realizácii predmetnej úlohy spoločnosťou REVANGE SERVIS, s.r.o.

Preukázateľne existovali dva projekty, z ktorých ani jeden nemohla vypracovať spoločnosť REVANGE
SERVIS, s.r.o. a ani spoločnosť YOPI Agency, s.r.o. Dôkazná povinnosť bola pre žalobcu nie iba
povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy,
ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na faktúre od dodávateľa REVANGE
SERVIS, s.r.o. Záver žalovaného, ako aj správcu dane, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre

uplatnenie odpočítania dane v zmysle ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
z dôvodu, že faktúra č. 8 2 2009 bola dodávateľom REVANGE SERVIS s.r.o. vystavená za tri plnenia, z
ktorýchdverealizovanéneboli,aneuznalodpočítaniedanezfaktúryč.822009vovýške2/3odpočítanej
dane, a to v hodnote 21 533,33 eura, nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi.Sporná faktúra bola vystavená bez reálneho uskutočnenia dvoch z troch uvedených služieb
dodávateľom uvedeným na faktúre. Uskutočnenie služby (vypracovanie projektovej dokumentácie a

následná realizácia úlohy zefektívnenia energetickej náročnosti OC Zemplín) spoločnosťou REVANGE
SERVIS, s.r.o. žalobca nevedel reálne preukázať a neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8
zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Keďže vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané skutočné (reálne) dodanie týchto služieb žalobcovi podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov, teda skutočné dodanie vo faktúre uvedených služieb (dvoch z troch)

dodávateľom uvedeným na tejto faktúre, nebolo možné ani uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty
podľa § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a
faktúranebolavystavenáodreálnehododávateľapodľa§71zákonač.222/2004Z.z.vzneníneskorších
predpisov.

Žalovaný posúdením celého rozhodnutia dospel k záveru, že posúdenia skutkového stavu veci a prijaté

závery týkajúce sa porušenia citovaných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj
zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Postup správcu dane, ako aj žalovaného
nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Finančné riaditeľstvo
SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že všetky námietky

daňového subjektu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať, a tieto námietky nie sú
opodstatnené.“

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol zamietnuť žalobu ako nedôvodnú.

IV.

Súdvkonanípodľadruhejhlavy,piatejčasti O.s.p.(§247anasl.O.s.p.)preskúmalžalobounapadnuté
rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach

žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Súdne preskúmavacie konanie podľa druhej hlavy, piatej časti sa riadi dispozičnou právnou zásadou
vyplývajúcou predovšetkým z ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p., v rámci aplikácie ktorej súd
preskúmava žalobou napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy a administratívne konanie, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu prísne v právnych medziach žaloby, teda vznesených žalobných námietok
(vyjmúc prípady aplikácie zásady oficiality vyplývajúcej z ustanovenia § 250j ods. 3 O. s. p.) Súd
preto preskúmal rozhodnutie žalovaného zo 17.08.2012 a obsah administratívneho spisu žalovaného
a správcu dane dokumentujúci obsah a výsledky daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v právnom
zábere vznesených žalobných námietok. Ide v podstate o tvrdenie žalobcu, že mu vznikol nárok na

priznanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie (február
2009) v sume 21 550,62 Eur, a to predovšetkým z dôvodu, že žalobca preukázal realizáciu dodávky,
ktorá bola predmetom fakturácie od dodávateľa REVANGE SERVIS, s.r.o. vo faktúre č. 8 2 2009
(interné číslo 30090068 na sumu 170 000, - Eur, čo malo vyplynúť z obsahu dokazovania vykonaného
správcom dane. Úlohou súdu bolo zároveň vysporiadať sa s námietkou procesnoprávnej povahy, ktorou

žalobca namietal procesné pochybenie správcu dane v súvislosti s miestnym zisťovaním vykonaným
dožiadaným Daňovým úradom Bratislava III u daňového subjektu BEZ ELBAT Ltd., s.r.o., ktorou žalobca
namietal, že išlo o výsluch svedka, ktorého sa kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) mal právo
zúčastniť.Nezabezpečenímmožnejúčastižalobcunapredmetnomúkonedožiadanéhodaňovéhoúradu
došlo podľa žalobcu k porušeniu jeho procesných práv účastníka daňového konania.

Žalobné námietky uvedené v žalobe z 15.10.2012 a jej doplnení z 30.09.2014 súd považuje po
dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu daňových orgánov za nedôvodné,
nezodpovedajúce obsahu a záverom daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a nemajúce právnu
oporu v legislatívnej úprave dane z pridanej hodnoty po stránke hmotnoprávnej (zákon č. 222/2004 Z. z.

v znení neskorších predpisov), ako aj v rovine procesnoprávnej danej dotknutými ustanoveniami zákona
č. 511/1992 Zb. a zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok).Podľa § 165b daňového poriadku (prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012) daňové
konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Konanie v preskúmavanej právnej veci vykonané správcom dane v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 511/1992 Zb. a § 165 ods. 2 daňového poriadku sa procesnoprávne riadilo príslušnými
ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších predpisov.

Poukazujúc na danú procesnoprávnu úpravu a dotknuté ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (§ 49 ods. 1, 2 písm. a) uvedeného zákona)
súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR k preskúmavanej právnej problematike
vzťahujúcej sa na dôkaznú povinnosť daňového subjektu, vyplývajúcu okrem iného z obsahu rozsudku
Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžf/4/2011 z 15.3.2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval:

„Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní)“ zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu
dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods.

1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a
daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.
3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové

subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov

preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Spoukazomna§29ods.8zákonač.511/1992Zb.jepotrebnéuviesť,žepodmienkyuvedenév§49ods.
1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje)
ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli
uskutočnené. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,
najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom
prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba

predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K
tejtonámietkedávažalobcovidopozornosti,ževzmyslevyššiecitovanéhoustanoveniazákonaospráve
daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového
subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len
vykonáva.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné orgány samostatne. V
rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a
môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj

splniť svoju dôkaznú povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na
riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosťvoči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu o vykonaní v tomto
konaní kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre
daný prípad toto predstavovalo, že žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať,

že správca dane bude a musí čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré
by mohli nasvedčovať v jeho prospech. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude suplovať činnosti
finančných orgánov, a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník
mal a mohol predložiť v daňovom konaní, ale tak neurobil.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá
kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy.

Takýto záver nie je v rozpore s požiadavkou plnej jurisdikcie stanovenej v § 250i O.s.p., nakoľko

postupne by súd dospel k názoru o vecnej správnosti rozhodnutia správnych orgánov, ktoré v správnom
konaní vykonali všetky dostupné dôkazy na odstránenie rozporov.“ (Aj rozsudok NS č.k. 6Sžf/19/2011
z 23.11.2011, rozsudok NS SR č.k. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011, rozsudok NS SR č.k. 4Sžf/25/2011 z
13.9.2011, uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV ÚS 104/2012-89 z 1.3.2012 a iné).

Vychádzajúc z dotknutých hore uvedených ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. a zákona č. 222/2004
Z. z. a z citovanej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k preskúmavanej právnej
problematikemožnojednoznačnevyvodiťzáveronedôvodnostivznesenýchžalobnýchnámietok,keďže
podľa názoru súdu žalobcu v súvislosti s obsahom faktúry č. 8 2 2009 (interné č. 30090068) od
dodávateľa REVANGE SERVIS, s.r.o., ktorou v danej daňovej veci deklaroval zdaniteľné plnenie a

splnenie podmienok podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. nepreukázal správcovi dane
reálne uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného plnenia. Stotožňujúc sa s obsahom skutkových zistení
a právnych záverov žalovaného a správcu dane týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia žalobcu - február
2009 na dani z pridanej hodnoty súd konkrétne uvádza:

Tak ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane, faktúra č. 8 2 2009 bola
vystavená spoločnosťou REVANGE SERVIS s.r.o. za realizáciu troch plnení, a to za vypracovanie
štúdie zefektívnenia energetickej náročnosti OC Zemplín, vypracovanie projektu a následnú realizáciu
úlohy zefektívnenia energetickej náročnosti OC Zemplín. Neuznanie nároku na odpočítanie dane v
rozsahu dve tretiny z fakturovanej sumy, uvedenej vo faktúre č. 8 2 2009 vystavenej za tri plnenia a

v tejto súvislosti konštatovanie správcu dane o nepreukázaní dodania projektu a následnej realizácie
úlohy zefektívnenia energetickej náročnosti OC Zemplín, t.j. dvoch z troch fakturovaných plnení,
plne zodpovedá podľa názoru súdu dôkaznému stavu, v rámci ktorého žalobca neuniesol jemu
prislúchajúce dôkazné bremeno, vzťahujúce sa na dané zdaniteľné plnenie. Žiaden zo žalobcom
produkovaných dôkazov v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní nepreukázal reálnu

existenciu fakturovaného plnenia v neuznanom rozsahu správcom dane a dôkazné zistenia daňových
orgánov s daným konštatovaním plne korešpondujú. V tejto súvislosti súd poukazuje okrem iných
dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise správcu dane aj na výpoveď svedka O. T. v zápisnici
z ústneho pojednávania z 19.05.2011, ktorý bol v období od 02.12.2008 do 03.06.2009 spoločníkom
a konateľom spoločnosti VEFRA, s.r.o., Krivá 23, Košice (popri dodávateľovi YOPI Agency, s.r.o.

sa mala uvedená spoločnosť podieľať na plnení uvedenom vo faktúre od REVANGE SERVIS s.r.o.
neuznanej správcom dane). Uvedený svedok neuviedol pred správcom dane žiadne skutočnosti
svedčiace o existencii reálneho plnenia, ktoré bolo predmetom danej fakturácie. Taktiež pokiaľ ide o
obsah zápisnice o miestnom zisťovaní zo 14.06.2011, vykonaného Daňovým úradom Bratislava III s
miestom zisťovania v spoločnosti BEZ ELBAT, Ltd. s.r.o., Rybničná 40, Bratislava, v súvislosti s ktorým

žalobca namietal aj procesný postup správcu dane, jeho obsahom je jednoznačné zistenie, že daná
spoločnosť v mesiaci september 2008 nevypracovala pre spoločnosť ZEMPLÍN MARKET s.r.o., ani
pre inú spoločnosť projektovú dokumentáciu, ale iba ponuku pre projekt pre stavbu Nákupné centrum
Michalovce, ohľadom ktorej nebola spísaná žiadna zmluva, objednávka a oficiálne projekt nebol nikdy
odovzdaný, ani nedošlo k samotnej realizácii daného projektu. Napokon aj žalobcom zvýrazňovaná

výpoveď svedka O. I., vzťahujúca sa k faktúre č. 8 2 2009 od dodávateľa REVANGE SERVIS, s.r.o.
(zápisnica č. 695/320/27622/2011/Armi z 11.04.2011) neobsahuje skutočnosti preukazujúce existenciu
zdaniteľného plnenia neuznaného správcom dane. K obsahu danej výpovede citovanej aj v doplnení
žaloby z 30.09.2014 súd uvádza, že praktická realizácia niektorých z úsporných opatrení vyplývajúcichzo štúdie (uznanej ako plnenie správcom dane), akým je napr. realizácia odvetrávacích okien na svetlíku
a zavedenie rôznych úsporných spotrebičov, nie je dôkazom preukazujúcim zdaniteľné plnenie od
REVANGE SERVIS, s.r.o. č. 8 2 2009 v neuznanom rozsahu, tak ako je to konkretizované správcom

dane a žalovaným.

K procesnoprávnej námietke žalobcu týkajúcej sa miestneho zisťovania vykonaného dožiadaným
Daňovým úradom Bratislava III 14.06.2011 v spoločnosti BEZ ELBAT Ltd. s.r.o., Rybničná 40, Bratislava
súd poznamenáva, že obsahom zápisnice o danom miestnom zisťovaní je iba stručná reakcia konateľa

spoločnosti U.. O. Š. na otázku správcu dane týkajúcu sa projektovej dokumentácie pre žalobcu alebo
iný subjekt na stavbu Nákupné centrum Michalovce.

Súd pri posudzovaní danej žalobnej námietky vychádzal z dikcie ustanovení § 2, § 14 a § 15 ods. 5 písm.
e) zákona č. 511/1992 Zb. a z povinnosti správcu dane vytvoriť všetky podmienky pre realizáciu práv
účastníka konania vyplývajúcich z daných zákonných ustanovení. Zároveň vychádzajúc aj z judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, obsiahnutej napr. v rozsudkoch NS SR č.k. 6Sžf/28/2011,
6Sžf/32,33,34/2012 z 20.06.2012, 5Sžf/79/2011 z 15.12.2011, 4Sžf/10/2011 z 31.05.2011, 2Sžf/28/2010
z 18.05.2011, 5Sžf/5/2009 z 24.11.2009, ako aj z Nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 153/07-35 z
18.10.2007 dospel k záveru, že uskutočnením daného procesného úkonu dožiadaným daňovým úradom
nedošlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý administratívny proces v rámci správy daní. Dožiadanie

ako aj miestne zisťovanie je totiž legálnym dôkazným prostriedkom v rámci procesných oprávnení
správcu dane podľa zákona č. 511/1992 Zb. Obsah zápisnice o miestnom zisťovaní zo 14.06.2011
pritom súd nehodnotí ako svedeckú výpoveď, ale ako zisťovanie údajov od konateľa spoločnosti
BEZ ELBAT Ltd. s.r.o. na základe dokladov predložených správcom dane dožiadanému Daňovému
úradu Bratislava III. V ďalšom priebehu daňovej kontroly, resp. aj vyrubovacieho konania bolo pritom

oprávnením kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu) domáhať sa prípadnej svedeckej výpovede
konateľa spoločnosti BEZ ELBAT Ltd. s.r.o., avšak žalobca pri prerokovaní protokolu z 25.08.2011 a
jeho dodatku takýto dôkazný návrh správcovi dane nepredložil.

K obsahu žaloby súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku

veci, prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH pre priznanie nadmerného odpočtu
DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a
daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych
podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom
ustálenej judikatúry súdov SR pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej

hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť, pri súčasnom zvýrazňovaní
dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt, a nie správca dane, ktorému však na druhej
strane nemožno uprieť právo vykonania takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné
pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu
SR č.k. 8Sžf/29/2010 z 10.3.2011, č.k. 2Sžf/52/2010 z 21.9.2011, č.k. 8Sžf/36/2010 z 28.4.2011, č.k.

2Sžf/41/2010 z 15.6.2011 a ďalšie.

Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav veci vyplývajúci z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku
súd podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý
v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.Vodvolanísamápoprivšeobecných náležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.