Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/454/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234531
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234531.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/307/2012-61 zo dňa 10.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný
zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 385,- eur,
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09.01.2009; o tejto žiadosti o
vydanie poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 16.06.2009 tak, že exekučný súd poveril súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd potom konštatoval, že k povereniu súdneho exekútora
zo strany exekučného súdu došlo 158 dní (cca 5 mesiacov) po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 09.01.2009. Zároveň konštatoval vzhľadom na znenie
citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 EP, účinné od 01.02.2002 do 31.05.2010, že exekučný súd formálne
vzaté, vychádzajúc izolovane zo znenia citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa
dopustilnesprávnehoúradnéhopostupu,spočívajúcehovnevydanírozhodnutiavzákonomustanovenej
lehote.

Okresný súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, okresný súd konštatoval, že navrhovateľ vznik svojho nároku špecifikoval z pohľadu opísania
rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O. s. p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa
ust. § 101 ods. 1 O. s. p., nasledovne, a to, že táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej, pričom v tomto období vynaložil 1) na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, 2) na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- eur a 3) na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnémusúdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období,

ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,-
eur. Podľa okresného súdu navrhovateľ v konaní však nekonkretizoval, ktoré z uvedených nákladov
v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Na preukázanie svojich skutkových
tvrdení navrhovateľ spolu s návrhom nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz. Až pred pojednávaním

navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zadal objednávku na spracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných skutočností,
za ktoré zodpovedá odporca.
Okresný súd konštatoval, že nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených
celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne

spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené
s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci
navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten-ktorý konkrétny prípad, a
to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Podľa okresného súdu navrhovateľ vôbec ani

akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil
jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval.
Tiež uviedol, že pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje
možnosťvznikutakýchtonákladov.Ustálil,žetentovznikmusíbyťnavrhovateľomvkonaníbezpochybne
preukázaný, t. j. musí byť bezpochybne preukázaná skutočná škoda.

Okresný súd poukázal na to, že predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované
za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou
navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie
krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady podľa okresného súdu vynakladá v príčinnej
súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu

vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom
prípade preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval
akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom
súde Žilina pod sp. zn. 18Er/16/2009. Podľa okresného súdu je možné, naopak, vychádzať z
toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako

aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne
navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto
informačný systém aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote.
Ďalejdôvodil,ženavrhovateľrovnakoneprodukovaljedinýdôkaz,zktoréhobyvyplývalo,ževdotknutom

období akýmkoľvek spôsobom zaslal exekučnému súdu akékoľvek podanie (urgenciu, či sťažnosť). Z
obsahu dotknutého spisu exekučného súdu sp. zn. 18Er/16/2009, naopak, vyplýva, že v tomto spise sa
nenachádza akékoľvek podanie navrhovateľa. Súčasne z obsahu exekučného spisu nevyplýva vznik
akýchkoľvek uvedených nákladov navrhovateľa.
Okresný súd ďalej konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa

ust. § 120 ods. 1 O. s. p. zaťažovalo na preukázanie ním produkovaných skutkových tvrdení, ktorými
odôvodňoval vznik ním tvrdenej majetkovej škody. Pokiaľ ide o dôkaz - znalecký posudok, ktorý
navrhovateľ len všeobecne označil tesne pred pojednávaním dňa 10.12.2013, okresný súd v zmysle ust.
§ 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. rozhodol o nevykonaní tohto dôkazu, keďže tento mal len špecifikovať
navrhovateľom uplatnenú a paušálne určenú výšku škody, ako to navrhovateľ napokon aj sám v návrhu

uviedol, avšak nemohol preukázať základ samotného nároku.
Súd tak musel ďalej konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu
za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody

zamietol.
K navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujme, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, okresný
súd v prvom rade poukázal na znenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadomna ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V uvedenom kontexte okresný súd poukázal na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty podľa citovaného

ustanovenia § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 32/2002 Z. z., účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010, na
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nezbavovalo exekučný súd povinnosti
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou normou vyššej právnej sily, akou
je Ústava SR, prípadne medzinárodné zmluvy a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a

Európskej únie). Tiež uviedol, že uvedený prieskum je ťažko vykonať v tak krátkej lehote, ako je lehota 15
dní. Nepochybne v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo navrhovateľovi priznané
plnenie voči povinnému v exekúcii vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako
veriteľom a povinným v exekúcii ako dlžníkom. Poukázal tiež na to, že podstata podnikateľskej činnosti
navrhovateľa spočíva(la) v poskytovaní krátkodobých úverov na základe zmlúv o spotrebiteľskom
úvere (podľa v tom čase platného zákona č. 258/2001 Z. z.), a preto je potrebné považovať činnosť

exekučného súdu v danej exekučnej veci smerujúcu k posúdeniu, či v danom prípade neexistovali
okolnosti podľa citovaného ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení
s doktrínou ochrany spotrebiteľa, ako bola táto formulovaná v rozhodnutiach Európskeho súdneho
dvora (napr. zo dňa 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a
C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti

José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas
Feliú, v zmysle ktorej účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási,
že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti; právomoc súdu stanoviť
z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky; znamená to
dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, konkrétne chrániť

spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 smernice, alebo vo
veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorej
smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom

stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej
predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, ak
ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný),

za legitímnu sledujúc dosiahnutie účelu implicitne predpokladaného práve citovaného ustanovenia §
44 ods. 2 EP. Poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Konštatoval tiež, že v exekučnom konaní je zo zákona vo všeobecnosti
oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v citovanom
ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010

zo dňa 26.09.2011). Okresný súd tiež uviedol, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní. Podľa okresného súdu tieto závery sa prejavili v tom, že zákonom
č. 144/2010 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.06.2010 novelizované znenie ust. § 44 ods. 2 EP, v zmysle

ktorého sa už 15-dňová lehota nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c) a d), t. j. medzi iným aj na prípady rozhodcovských rozsudkov (v tom čase použitý pojem rozhodnutí
rozhodcovských komisií).
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj prihliadajúc na osobu
navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc

prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako
v prejednávanej veci), z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj
napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade u
navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný
význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych), okresný súd

dospel k záveru, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia, resp. určité, nie však
z pohľadu času podľa názoru okresného súdu mimoriadne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom
dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa
ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľskéhoplánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je postačujúce samotné

konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.
Z vyššie uvedených dôvodov tak okresný súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 385,- eur z titulu
nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol.
V konaní bol podľa okresného súdu v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v

lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslil. S poukazom na to okresný súd odporcovi náhradu trov
nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a

včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom.
Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov
v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím,

že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca.
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí
žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie
práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,

z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Navrhovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Navrhovateľtvrdí,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spiseazastavu,kedysanavrhovateľvôbecnevyjadrilkpodanejžalobe,malsúdumožniťnavrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo navrhovateľa

na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114
ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým

základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovenímurgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o

tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník

nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktoréhovyhotoveniezabezpečil.Súdvšakdokazovanieneprípustneskrátillennadôkazyvykonávanéex
offo.Navrhovateľanepoučilpodľaust.§120ods.4O.s.p.aneoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov
vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne

udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte
udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.

s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ

zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňovéhosúdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s

vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, neumožnil mu navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu boli navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu
zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho

právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 5NcC/214/2013-19
zo dňa 19. marca 2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na

nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolacia námietka, týkajúca sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania je zmätočná, nakoľko v
danom konaní takýto procesný návrh vznesený ani nebol a preto o ňom ani nebolo rozhodované.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Dokazovanie
bolovykonanévýlučneoboznámenímlistínnachádzajúcichsavspise,akoajoboznámenímexekučného
spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/16/2009, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
podmienok pre vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, ktorými sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Okresný súd konštatoval dôvody, pre ktoré sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad vzťahovala, ako aj skutočnosť, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Zároveň však správne ustálil,
že k prieťahom v súdnom konaní nedošlo vzhľadom na to, že žiadosť o vydanie poverenia bola súdu
doručená 09.01.2009, o ktorej bolo rozhodnuté 16.06.2009, keďže v období rozhodovania o predmetnej
žiadosti súd preskúmal materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok,

za ktorým účelom žiadal potrebné podklady od Stáleho rozhodcovského rozsudku výzvou zo dňa
07.04.2009, ktorá mu bola doručená 05.05.2009.

Pre vznik nároku navrhovateľa pri konštatovanom nesprávnom úradnom postupe, spočívajúcom
v nevydaní rozhodnutia v zákonnej 15-dňovej lehote by museli byť kumulatívne naplnené ďalšie

podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci - vznik škody a
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorých existenciu navrhovateľ
nepreukázal.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil neunesenie dôkazného bremena zo strany

navrhovateľa,pokiaľideovznikškodyapríčinnejsúvislostimedzivznikomškodyanesprávnymúradným
postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.

Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je
na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej

povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti.

Navrhovateľ špecifikoval majetkovú škodu vyčíslením čiastkových položiek ako nákladov na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému,
na udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné, telekomunikačné výdaje a

poštovné. Ide iba o všeobecné tvrdenia navrhovateľa, pričom nie je zrejmé, ako postupoval pri vyčíslení
jednotlivých položiek. Na preukázanie uvedených nákladov nenavrhol ani nepredložil jediný dôkaz.

Rovnako navrhovateľ (dostatočne a logicky) netvrdil ani nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
uvedenými nákladmi a nerozhodnutím súdu v zákonnej, resp. primeranej lehote.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení dôkazného
bremena navrhovateľa a nepreukázania predpokladov pre vznik nároku na majetkovú škodu.

Odvolací súd sa tiež stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, pokiaľ ide o neunesenie dôkazného

bremena zo strany navrhovateľa na vznik nároku na nemajetkovú ujmu, vo vzťahu ku ktorej navrhovateľ
rovnako nenavrhol a nepredložil žiadne dôkazy.Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným

spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.