Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212897
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8712212897.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 2C/521/2012-43 zo dňa 29.01.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. V exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 14Er/25/2011 bol exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok.

2. Žalobkyňa podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným znakom odmietavého prístupu
exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania žalobkyne ako nemravné a
založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä na nečestnej
rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014, 3CoE 10/2014, 7CoE 105/2014,

8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014) alebo notárskej zápisnice spísanej na základe neplatnej plnej moci.

3. Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal
napriek výzvam s prieťahmi a vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 14Er/25/2011
nedodržal 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

4. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a za nespravodlivé riešenie veci.

5. Súd prvej inštancie žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe. Tiež odmietol
argumentáciu o vzniku škody na strane subjektu, ktorý sám koná v rozpore s dobrými mravmi.

6. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal
s prieťahmi, nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na
zákonného sudcu a nestranný súd. Poukázala na znalecký posudok I. č. X/XXXX k rozsahu vzniknutej
škody. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.7. Odvolací súd najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne
rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a

doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa
nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1
CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§
470 ods. 2 CSP).

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu

aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

9. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

10. Zdá sa, že zásadný problém žalobkyňa vidí v opatrení exekučného súdu neudeliť poverenie
na vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd preto na
zdôraznenie správnosti postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobkyne mal spôsobiť škodu, dopĺňa,
že Slovenská republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len ,,SD“) práve vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08
Asturcom). Spomínané pravidlo umožňujúce preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z
hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon stanovuje v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

11. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému

súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

12. Správanie účastníkov síce k dĺžke konania samo o sebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ
na osobitosti nielen predmetnej veci, ale tisíce obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej

ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, že
žalobkyneakoprávnickejosobysamôžetýkaťnanajvýškritériumuvedenévpísmeneb),pretožeostatné
sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa nemá súkromný život ani spoločenské

uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.

13. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na
to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Je pritom zrejmé,

že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa prejavuje napríklad tým, že v
zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho podpis pripojený len formou
podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce pravdou, že je povinnosťou
štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémyna jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať o pripravenosť súdu na

poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti
na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný vybaviť, a
je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných
navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkých

a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých ostatných.
Žalobkyňatakpodľanázorusúdunemohlarozumne(legitímne)očakávaťvybaveniesvojichžiadostív15
dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo „vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky“, „vnútorné zásahy do spoločnosti“ (zrejme pocity „frustrácie členov riadiacich

orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov“), keďže v tomto prípade ide o príliš hypotetické a navonok
prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania“
je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a rozhodnutia žalobkyne zahltiť
exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho tu jednoznačne prichádza do
úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§ 441 Občianskeho zákonníka).

14.Tovšetkopodľanázoruodvolaciehosúduvylučuje,abyžalobkyninaujmamuselabyťkompenzovaná
ešte aj náhradou v peniazoch.

15. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať

za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V
takýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

16. Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný
súd nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu,
ktorá mala žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

17. Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobkyne spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na

právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred
účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o
retroaktivitupriaplikáciiprávnehopredpisu.Totoustanoveniezákonač.514/2003Z.z.bolozavedenédo
tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie
priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z. z., ktoré

vznikli od 01.01.2013.

18. To však neznamená, že by súd prvej inštancie nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj
žalobkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti
uvedené v tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí

súd vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v
konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania
v preskúmavaných exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

19. K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako stotožňuje aj s podrobným odôvodnením rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom ohľadom
zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu informačnéhosystému dospel súd zo znaleckého posudku č. X/XXXX, ktorého faktickú správnosť v tomto smere
súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade nevyplýva,
že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo podľa

tvrdenia žalobkyne dôjsť k prieťahom (vec OS Poprad sp. zn. 13Er/266/2009, pozn. odvolacieho súdu).
Pri hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah:

20. Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo
znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného

nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo
nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené
náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožnonijakozistiť,čibyktýmtozvýšenýmnákladom
nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle
žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote.

21. Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v
podobe zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec
nie je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.

Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne
úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec

k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s
týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového

systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru
o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých

týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz
príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Nakoľko
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, odvolací súd dospel k záveru, že vznik škody v príčinnej

súvislosti nebol dokázaný“.

22. Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu. Súd
prvej inštancie nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby formulárových
podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody rozhodoval súd, ktorý

bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

23.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnyvrátane
správneho výroku o trovách konania (§ 387 ods. 1 CSP).

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej trovy nevznikli, a preto jej ich náhrada priznaná nebola.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).