Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 24, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7C/330/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115220488
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5115220488.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou v právnej veci
navrhovateľa: COOP Jednota Žilina, spotrebné družstvo, so sídlom Predmestská 71, Žilina, IČO 00
169 048, zastúpený JUDr. Zuzanou Hudzíkovou, advokátkou so sídlom A. Bernoláka 27, Žilina, proti
odporcovi: Y.. K. F., W.. X.X.XXXX, F. Ž. N. XX, M..Č.. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS a ÚVV
Ilava, zastúpený JUDr. Branislavom Samcom, advokátom, so sídlom Sad SNP 8, Žilina o zaplatenie

27.243,22 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ýzaplatiť navrhovateľovi sumu 27.243,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,25 % ročne od 24.1.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku úroku z omeškania súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .
O trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 8.7.2015 sa navrhovateľ proti v návrhu označeným odporcom
v rade 1/ až 3/ domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by súd označených odporcov v rade 1/ - 3/ zaviazal

spoločne a nerozdielne zaplatiť mu titulom náhrady spôsobenej škody čiastku 27.243,22 eur s úrokom
z omeškania vo výške 12% ročne od 15.2.2004 do zaplatenia a trov konania. Návrh odôvodnil
tým, že odporcovia dňa 21.11.2003 vykonali lúpežné prepadnutie zamestnancov navrhovateľa, ktorým
konaním spôsobili navrhovateľovi značnú škodu v celkovej výške 32.222,31 Eur a spáchali trestný
čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2, písm. a/, b/ a c/ Tr. zákona. Navrhovateľ vyčíslil škodu a
uplatnil si nárok na jej náhradu v zmysle ust. §43 Tr. poriadku v prípravnom konaní listom zo dňa

9.2.2004, ku ktorému pripojil aj doklady preukazujúce výšku spôsobenej škody. Z celkovej škody čiastka
31.301,86 Eur predstavuje hodnotu odcudzenej hotovosti z prevádzok navrhovateľa, čiastka 571,11 Eur
predstavuje škodu na odcudzených veciach pri lúpeži ( revolver, 3ks buksy na preberanie hotovosti, 1ks
bezpečnostný kufrík ) a čiastka 349,33 Eur predstavuje ďalšiu škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi tým,
že vyplatil túto sumu zamestnancovi R. L., ako náhradu za odcudzenú hotovosť a osobné veci. Na
základe nahlásenia poistnej udalosti poisťovňa titulom plnenia z poistnej udalosti poukázala v prospech
účtu navrhovateľa sumu 4.979,09 Eur. Navrhovateľ po zohľadnení úhrady poisťovňou uplatňuje voči

odporcom nárok na náhradu škody v žalovanej výške 27.243,22 Eur. Z dôvodu, že sa v roku 2003
nepodarilo zistiť páchateľov, trestné stíhanie v tom čase neznámych páchateľov bolo prerušené.
Vyšetrujúcemu policajnému orgánu sa podarilo odhaliť páchateľov tohto trestného činu lúpeže až v
roku 2013, kedy pokračoval v trestnom stíhaní odporcov v rade 1/ - 3/. Uznesením Prezídia PZ NKA
z 12.8.2014 bola trestná vec odporcu 3/ vylúčená na samostatné konanie a rozsudkom OS Žilina
sp.zn. 28T/167/2014 z 10.3.2015 súd schválil dohodu o vine a treste a zároveň bol navrhovateľ ako

poškodená organizácia odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.
Trestné konanie pre vyššie označený trestný čin voči odporcom 1/, 2/ je vedené na OS v Žilne pod sp.zn.
35Tk/2/2014, ku dňu podania žalobného návrhu ešte nie je právoplatne skončené.Súd uznesením č.k. 7C 330/2015 -36 zo dňa 21.7.2015 konanie proti označeným odporcom v rade 1/
a 2/ zastavil s poukazom na ust. § 103, 104 ods. 1 v spojení s § 83 O.s.p., nakoľko z trestného spisu

sp.zn. 35Tk/2/2014 mal preukázané, že navrhovateľ si náhradu škody voči odporcom 1/, 2/ už uplatnil
v trestnom konaní a to na tom istom skutkovom základe, t.j. ako náhradu škody. Riadne uplatnenie
nároku na náhradu škody v trestnom konaní je z hľadiska ustanovenia § 82 OSP začatím konania a tvorí
prekážku začatého konania, ak žaloba v občianskom súdnom konaní bola podaná až potom, keď už bol
urobený návrh na prisúdenie náhrady škody v trestnom konaní. Z návrhu na začatie konania zrejmé, že

protiprávnosť konania odporcov 1/, 2/ spočívala v trestnej činnosti, pričom navrhovateľ si rovnaký nárok
ako v tomto konaní uplatnil už skôr v adhéznom konaní. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 17.9.2015. Súd z uvedených dôvodov ďalej konal len s odporcom v rade 3/.

Odporca sa k podanému návrhu písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu, podaním
doručeným súdu dňa 7.9.2015, v ktorom uviedol, že s uplatneným nárokom nesúhlasí, poukázal na ust.

§ 106 ods. 2 a § 112 OZ a vzniesol voči nároku navrhovateľa v celom rozsahu námietku premlčania,
ktorú odôvodňoval tým, že k trestnému činu, ktorým bola spôsobená škoda došlo dňa 21.11.2003.
Navrhovateľ si po prvý raz uplatnil nárok na náhradu škody písomným podaním zo dňa 9.2.2004 a
následne v rámci výsluchu svedka - poškodeného dňa 11.2.2004. V danej fáze trestného konania sa
jednalootrestnéstíhanie„voveci“,keďževtomčasebolpáchateľneznámy,vdôsledkučohobolotrestné

stíhanie prerušené. Následne si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody už voči odporcovi dňa
22.1.2014 v rámci výsluchu svedka - poškodeného. Dňa 10.3.2015 bol odporca rozsudkom Okresného
súdu Žilina sp.zn. 28T 167/2014 uznaný vinným zo skutku, ktorým bola navrhovateľovi spôsobená
škoda,pričomnavrhovateľbolsosvojimnárokomodkázanýnaobčianskoprávnekonanie.Ďalejodporca
argumentoval tým, že pod uplatnením práva na účely ust. § 112 OZ možno rozumieť len taký úkon

oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby bolo o jeho práve rozhodnuté. V zmysle uvedeného má účinky
prerušenia premlčacej doby len taká žaloba, v ktorej je určená osoba, ktorej svedčí pasívna vecná
legitimácia a zároveň je riadne vyčíslený nárok na náhradu škody, teda musí ísť o actio nata. Bez
označenia odporcu, t.j. škodcu nemožno úspešne podať žalobu na súde a súd takúto žalobu ( po márnej
výzve na odstránenie uvedeného nedostatku ) odmietne. Rovnaká argumentácia platí aj pre prípady

uplatňovania práva poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní za podmienok uvedených v
Trestnom poriadku. Aj v trestnom konaní sa podľa dikcie ust.§ 46 a nasl. TP ( rovnako tak v § 43 a nasl.
OZ) priznáva poškodenému nárok na náhradu škody voči obvinenému, a contrario nie voči neznámemu
páchateľovi. V zmysle uvedeného tak uplatnenie nároku na náhradu škody zo strany navrhovateľa v
adhéznom konaní v rámci výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 11.2.2004, resp. písomným podaním

zo dňa 9.2.2004, nemožno považovať za riadne uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobujúce
spočívanie premlčacích lehôt podľa § 112 Oz. Za právne relevantné uplatnenie nároku na náhradu
škody navrhovateľom možno považovať až jeho uplatnenie v rámci výsluchu svedka - poškodeného dňa
22.1.2014. Keďže objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 21.11.2003 a uplynula dňa 21.11.2013,
právo navrhovateľa sa premlčalo, nakoľko ho navrhovateľ uplatnil až dňa 22.1.2014. Podanie žaloby dňa

8.7.2015 je tak vo vzťahu k možnému spočívaniu premlčacích lehôt irelevantné, nakoľko k premlčaniu
došlo už skôr a to dňa 21.11.2013. Rovnako je bez právneho významu posudzovanie subjektívnej
premlčacej lehoty, nakoľko jej začiatok nastal až po skončení objektívnej doby a právo navrhovateľa sa
tak premlčalo. Z uvedených dôvodov odporca navrhol aby súd návrh navrhovateľa zamietol.

K vyjadreniu odporcu sa navrhovateľ vyjadril písomne, prostredníctvom právnej zástupkyne, podaním
doručeným súdu dňa 26.10.2015, v ktorom uviedol, že k vzniku škody došlo dňa 21.11.2003
a bezodkladne po tomto dni sa dozvedel, že mu vznikla škoda. Po vyčíslení náhrady škody,
ktorému predchádzalo zosumarizovanie dokladov preukazujúcich konkrétnu výšku spôsobenej škody
si písomným podaním zo dňa 9.2.2004 doručeným OUJP PZ Žilina uplatnil nárok na náhradu škody

voči páchateľovi lúpeže a požadoval, aby v rámci trestného konania bolo rozhodnuté o jeho nároku
ako poškodeného na náhradu škody a aby došlo k uloženiu povinnosti páchateľovi trestného činu
nahradiť navrhovateľovi v plnom rozsahu spáchanú škodu. Následne dňa 11.2.2004 navrhovateľ ako
poškodenývrámcivýsluchusvedkaopakovaneuplatnilnároknanáhraduškodyvovýške970.729,30Sk
sodkazomajnašpecifikáciuškodyvpripojenompísomnompodanízodňa9.2.2004,ktorébolosúčasťou

vyšetrovacieho spisu, v konaní , ktoré bolo vedené proti neznámemu páchateľovi pre trestný čin lúpeže
v spolupáchateľstve. Navrhovateľ má za to, že už uplatnením práva na náhradu škody v rámci trestného
konania písomným podaním zo dňa 9.2.2004 a následne v rámci výsluchu poškodeného ako svedka dňa
11.2.2004 došlo k uplatneniu práva na náhradu škody, k čomu došlo v rámci 10-ročnej premlčacej dobyv zmysle ust. §106 ods. 2 OZ. Navrhovateľ sa nestotožnil s právnym názorom odporcu, podľa ktorého
by k uplatneniu práva na náhradu škody malo dôjsť až dňa 22.1.2014. Začiatok uplatnenia nároku na
náhradu škody je potrebné počítať od 9.2.2004, a to aj napriek tomu, že v tom čase ešte nebol zistený

konkrétny páchateľ lúpeže. Odporca odvodzuje nesprávne uplatnenie nároku na náhradu škody až odo
dňa 21.1.2014, t.j. od výpovede poškodeného - navrhovateľa v trestnej veci proti obžalovaným Y.. K.
F. a spol. potom ako na základe uznesenia Prezídia policajného zboru ČVS:PPZ-948/NKA-PZ-ST-2013
zo dňa 30.10.2013 bolo rozhodnuté o pokračovaní v trestnej veci, z dôvodu, že pominuli dôvody, na
základe ktorých bolo prerušené trestné stíhanie, kedy navrhovateľ znovu potvrdil uplatnenie nároku na

náhradu škody vo výške 27.243,22 Eur. Prerušením konania v trestnej veci nedochádza zo zákona k
zániku uplatnených práv na náhradu škody v trestnej veci. Trestné stíhanie odporcu bolo právoplatne
skončené rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 28T 167/2014 zo dňa 10.3.2015, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 10.3.2015, ktorým bol odporca uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234
ods.1,2 písm a), b), c) TZ, ku ktorému došlo dňa 21.11.2003 spoločným konaním L. C. R. E. U. Š. ( I.
L. U. L. M. V. ) E. T. F. ( dočasne odložené vznesenie obvinenia ), ktorým rozsudkom bol navrhovateľ

odkázanýsosvojimnárokomvočiodporcovinanáhraduškodynaobčianskosúdnekonanie.Nazáklade
tohto odkazu si navrhovateľ uplatnil svoje právo v občianskom súdnom konaní, ktorý návrh bol doručený
OkresnémusúduŽilina,podanímzodňa3.7.2015.Navrhovateľopakovanezdôraznil,žesiuplatnilnárok
na náhradu škody voči páchateľovi lúpeže už dňa 9.2.2004. Riadne uplatnenie nároku nespochybnil
ani súd v trestnom konaní, ktorý odkázal navrhovateľa uplatniť nárok na náhradu škody v občianskom

súdnom konaní. Od okamžiku uplatnenia nároku na náhradu škody, t.j. odo dňa 9.2.2004, v rámci
trestného konania premlčacia doba nebeží, a to vo vzťahu k osobe, voči ktorej sa toto konanie vedie,
t.j. voči odporcovi, pretože navrhovateľ v rámci trestného konania od okamžiku uplatnenie nároku v
konaní riadne pokračoval a nárok na náhradu škody, ktorú uplatnil už dňa 9.2.2004, až do právoplatného
skončenia trestného konania voči obžalovanému nikdy nezobral späť a potom čo bol odkázaný so svojim

nárokom na občiansko právne konanie v konaní riadne ďalej pokračoval podaním návrhu. Navrhovateľ
svoj nárok uplatnil voči odporcovi v rámci objektívnej i subjektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106
ods. 1 a 2 OZ.

Na pojednávaní dňa 24.2.2014 zotrvali právni zástupcovia účastníkov na svojich písomných podaniach

a stanoviskách.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkaznými prostriedkami, a to najmä: Rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T 167/2014 zo dňa 10.3.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 10.3.2015, Uznesenie Ministerstva vnútra SR, Prezídium policajného zboru zo dňa 12.8.2014

č. ČVS:PPZ-948/NKA-PZ-ST-2003, zápisnica o výsluchu svedka poškodeného zo dňa 22.1.2014,
Uznesenie Prezídia policajného zboru č. ČVS: PPZ-948/NKA-PZ-ST-2013 zo dňa 30.10.2013,
vyjadrenie ku škode Kooperatíva zo dňa 14.5.2004, výpis z účtu navrhovateľa, zápisnica o výsluchu
svedka poškodeného zo dňa 11.2.2004, vyčíslenie škody spôsobenej trestným činom lúpeže a
uplatnenie nároku poškodenej organizácie na náhradu škody zo dňa 9.2.2004, interné oznámenie

vyčíslenie výšky škody, lúpež tržby z 21.11.2003 zo dňa 6.2.2014, - pokladničné doklady a faktúry z č.l.
22 - 28, 31 - 32, odpoveď na žiadosť Kooperatíva zo dňa 26.2.2014 a zistil skutkový stav tak, ako ho
vo svojom návrhu preukazoval navrhovateľ.

Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T 167/2014 zo dňa 10.3.2015, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 10.3.2015 súd podľa § 334 ods. 1, 4 Tr. por. schválil dohodu o vine a treste zo
dňa 3.11.2014 uzavretú medzi prokurátorom Generálnej prokuratúry v Bratislave a obvineným Y.. K.
F. - odporcom v znení „I. Y.. K. F.I. R. U., že v okrese Žilina v obci Stráňavy dňa 21.11.2003 okolo
12.15 hod. po jeho predchádzajúcom návrhu a následnej vzájomnej dohode L. C. R., U. Š. ( I. L. U.
L. M. V. ) E. T. F. ( dočasne odložené uznesenie obvinenia ), s presne určenými úlohami a spôsobom

konaniasvopredpripravenýmistrelnýmizbraňamiprišlispoločnenaparkovaciuplochumedzipredajňou
potravín JEDNOTA SD Žilina a Dom požiarnikov na vozidle zn. Škoda T. G. X.: V.-XXX-E., Č.. V. M.
XXXXXXXXXXX F. S., V. U. A. E. Š. I. Y.. K. F., M. A. U. U. E. I., T. C. R., U. Š. E. T. F. čakali v zadnej časti
vozidla až do cca 12.45 hod., kde tam zastavilo vozidlo zn. Škoda Felícia červenej farby, X.: A.-XXX-F.,
na ktorom prišli pracovníci Jednoty SD vykonávajúci zvoz tržieb z prevádzkových jednotiek X. U. E. R.

L., následne všetci traja s kuklami na hlavách povyskakovali z vozidla, T. F. ozbrojený nezistenou krátkou
strelnou zbraňou pristúpil k X. U., ktorý medzitým vystúpil z vozidla a kázal mu ľahnúť na zem, U. Š.
ozbrojený taktiež nezistenou krátkou strelnou zbraňou kázal vystúpiť z vozidla vodičovi R. L. a prinútiť ho
ľahnúť na zem, potom poškodeným U. Š. zviazal ruky za chrbtom jednorázovými plastovými putami a C.R. vyzbrojený samopalom vzor 58B kaliber 7,62x39 mm zabezpečoval miesto tak, že stál pred vozidlom
Škoda Felícia a mieril na pracovníkov Jednoty SD, následne T. F. nastúpil do Škody Pick Up, prišiel s ním
bližšie k vozidlu Jednoty a C. R. L. U. Š. zobrali zo zadného sedadla prepravku s rôznymi písomnosťami,

čierny kufrík s tržbami, z odkladacieho priestoru v palubnej doske voľne položené peniaze a dve buksy s
tržbami, z kufra vozidla zobarali cestovnú tašku, v ktorej sa nachádzali dve naplnené kazety s tržbami a
tri prázdne kazety. Ďalej z vozidla zobrali tašku R. L., v ktorej sa nachádzali rôzne osobné doklad, kľúče
od súkromného vozidla, peňaženka s hotovosťou za 2.900,- Sk ( 96,26 Eur), služobná pištoľ ČZ VZ 75
kal. 9mm, nezisteného výrobného čísla so zásobníkom s 15-timi nábojmi a zo zadného sedadla bundu,

ktorá patrila X. U., v ktorej sa nachádzala peňaženka s 300,- Sk ( 9,95 Eur ) a všetky tieto veci naložili do
vozidla Škoda Pick Up C. R. E. U. Š. nasadli tiež do vozidla Škoda Pick Up a všetci z miesta činu odišli
smerom na Martin, kde v katastri L.o odbočili na lesnú cestu a cca 200 metrov od hlavnej cesty vozidlo
odstavili a jeden z páchateľov za použitia vopred prichystaného kanistra s benzínom vozidlo zapálil. V
blízkosti zapáleného vozidla čakal K. F., ktorý ich na doposiaľ nestotožnenom vozidle zaviezol do Mesta
Martin odkiaľ každý odišiel iným spôsobom prevažne hromadnými prostriedkami. Odcudzenú hotovosť

si ponechal Ivan Beňo, pričom toho istého večera sa stretli u T. F., kde im K. F. rozdelil peniaze, čím
svojim konaním spôsobili spoločnosti Jednota SD škodu vo výške 960.205,- Sk ( 31.872,96 Eur ), X.
U. vo výške najmenej 1.500,- Sk ( 49,79 Eur ) a R. L. vo výške najmenej 5.000,- Sk ( 165,96 Eur ). Ku
zraneniam poškodených osôb nedošlo. Teda spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle
zmocniť sa cudzej veci, spáchal čin ako člen organizovanej skupiny so zbraňou a spôsobil takým činom

značnú škodu, čím spáchal trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a/ b/ c/ Trestného zákona
účinného do 1.1.2006“.

Predmetným rozsudkom bol odporca odsúdený na úhrnný, súhrnný nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 16 rokov, zároveň mu bol uložený ochranný dohľad na dobu 2 roky a obmedzenie

spočívajúce v povinnosti zdržiavať sa v mieste trvalého pobytu a nevzďaľovať sa z neho bez súhlasu
orgánu vykonávajúceho ochranný dohľad. Na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do druhej
nápravno-výchovnej skupiny. Súd podľa § 232 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 288 ods. 1
Trestného poriadku per. analógia poškodených okrem iných aj navrhovateľa odkázal so svojim nárokom
na náhradu škody na občianke súdne konanie.

Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 9.2.2004 adresovaným na OUJP PZ Žilina vyčíslil škodu
spôsobenú trestným činom lúpeže vo výške 970.729,30 Sk ( 32.222,31 Eur), z ktorej suma 943.000

(31.301,86Eur)predstavujehodnotuodcudzenejhotovostizprevádzoknavrhovateľa,čiastka17.205,30
Sk ( 571,11 Eur ) predstavuje škodu na odcudzených veciach pri lúpeži: revolver -12.260 Sk, 3ks
peňaženiek na preberanie hotovosti - 2.997,- Sk, 1ks bezpečnostný kufrík - 1.948,30 Sk a čiastka
10.524,- Sk ( 349,33 Eur ) predstavuje ďalšiu škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi tým, že vyplatil túto
sumu zamestnancovi R. L., ako náhradu za odcudzenú hotovosť a osobné veci. K vyčísleniu výšky

škody predložil fotokópie potvrdeniek o výške odcudzenej tržby z jednotlivých prevádzok a nadobúdacie
doklady o zakúpení odcudzených vecí. Zároveň v uvedenom liste uplatnil nárok na náhradu škody voči
páchateľovi lúpeže a požadoval, aby v rámci trestného konania bolo rozhodnuté o jeho nároku ako
poškodeného na náhradu škody a aby došlo k uloženiu povinnosti páchateľovi trestného činu nahradiť
navrhovateľovi v plnom rozsahu spáchanú škodu. Následne dňa 11.2.2004 navrhovateľ ako poškodený

v rámci výsluchu svedka v prípravnom konaní vedenom proti neznámym páchateľom opakovane uplatnil
nárok na náhradu škody vo výške 970.729,30 Sk s odkazom na špecifikáciu škody v písomnom podaní
zo dňa 9.2.2004.

Na základe nahlásenia poistnej udalosti poisťovňa Kooperatíva, s ktorou mal navrhovateľ uzatvorenú

poistnú zmluvu titulom plnenia z poistnej udalosti poukázala dňa 16.2.2004 v prospech účtu
navrhovateľa sumu 150.000,- S ( 4.979,09 Eur).

Uznesením Prezídia policajného zboru ČVS:PPZ-948/NKA-PZ-ST-2013 zo dňa 30.10.2013 v trestnom
stíhaní vo veci trestného činu lúpeže podľa §234 ods. 1, ods. 2 písm.b), c) TZ v spolupáchateľstve

podľa § 9 ods. 2 TZ, ktorého sa dopustili doposiaľ neznámi páchatelia spôsobom uvedeným vo
výrokovej časti bolo rozhodnuté o pokračovaní v trestnej veci, z dôvodu, že dôvod na prerušenie
trestného stíhania odpadol. V odôvodnení predmetného uznesenia vyšetrovateľ PZ uviedol, že dňa
21.11.2003 bolo vyšetrovateľom OUJP v Žiline pod ČVS: OUJP-958/10-ZA-2003 začaté trestné stíhanieza trestný čin lúpeže v spolupáchateľstve, na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej
časti. Nakoľko sa však uvedenými úkonmi nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné
stíhanie voči určitej osobe bolo dňa 18.3.2004 trestné stíhanie prerušené podľa § 173 ods. 1 písm.

f) TP. Dňa 29.10.2013 bola uvedená vec opatrením prezidenta PZ pridelená na Národnú kriminálnu
agentúru, národnú protizločineckú jednotku, expozitúru Stred, kde bude vedené ďalšie konanie pod č.
ČVS PPZ-948/NKA-PZ-ST-2013. V danej veci sa však zistili nové skutočnosti, resp. bol zistený svedok
udalosti, ktorého je potrebné vypočuť a zistiť tak skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči
určitej osobe.

Zo zápisnice o výsluchu svedka poškodeného pod. ČVS: PPZ-948/NKA-PZ-ST-2013 dňa 21.1.2014, v
trestnej veci proti obvineným: Y.. K. F., C. R., U. Š., stíhaným za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1,
ods.2 písm. a,b,c TZ súd zistil, že navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na
svojom vyjadrení pri výsluchu z 11.2.2004, poukázal na už predložené doklady, ktorými preukazoval
výšku škody.

Zároveň uviedol, že na ekonomickom úseku bolo zistené, že dňa 16.2.2004 plnila poisťovňa
Kooperatíva, s ktorou má uzatvorenú zmluvu, poistné plnenie na uvedenú poistnú udalosť vo výške
150.000,- Sk, t.j. 4.979,09 Eur. Zvyšok škody zostáva nevysporiadaný a navrhovateľ si uplatnil nárok na
náhradu škody vo výške 27.243,22 Eur.

Uznesením MV SR PPZ, NKA pod ČVS: PPZ-948/NKA-PZ-ST-2013 zo dňa 12.8.2014 bola trestná vec
obvineného Y.. K. F. - odporcu- stíhaného za trestný čin lúpeže vylúčená zo spoločného konania z
trestnej veci obvinených Y.. K. F., C. R., U. Š., ktorí boli spoločne stíhaní za trestný čin lúpeže.

Navrhovateľ v predmetnom konaní na preukázanie výšky škody predložil totožné doklady, ako predložil

v trestnom konaní - výdavkové pokladničné doklady o odovzdaní tržieb zo dňa 21.11.2003 z jeho
prevádzok ( č.l.25-28), ktoré boli odcudzené, doklady o zakúpení odcudzených vecí ( č.l.23-28,31-32),
ku ktorým odporca nevzniesol žiadne námietky.

Právna zástupkyňa navrhovateľa vo svojom záverečnom vyjadrení zotrvala na svojom písomnom

stanovisku k námietkam odporcu. Zotrvala na stanovisku, že k spočívaniu premlčacej lehoty došlo.
Pokiaľ sa súd postaví na to stanovisko, že k premlčaniu nároku navrhovateľa došlo a premlčacie lehoty
uplynuli, v takomto prípade poukázala na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s uplatnením tejto
námietky s tým, že pokiaľ by bolo tejto námietke vyhovené navrhovateľ bez svojej viny by bol značne
poškodený a vlastne z pohľadu odporcu by to bol prostriedok, ktorým účelovo navrhovateľa vo svojom

nároku poškodí. Uviedla, že ust. § 3 Občianskeho zákonníka je možné požiť aj pri vznesení námietky
premlčania, pričom poukázala na nález Ústavného súdu ČR II. 309/95, Uznesenie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 25Cdo 2648/2003. Navrhovateľ má za to, že okolnosti tohto prípadu sú tak výnimočné,
že môže v tomto konaní dôvodne žiadať, aby súd ochranu práva účastníkovi, ktorý uplatnil námietku
premlčania odoprel a výnimočné okolnosti výnimočnej intenzity vidí v tom, že jednoznačne vinou

odporcu sa stalo, že trestné konanie trvalo tak dlho a bolo skočené až takú dlhú dobu po tom ako
sa stal skutok, pri ktorom navrhovateľovi vznikla značná škoda, pretože trestné konanie trvalo tak
dlho vlastne následkom nekonania odporcu, ktorý hoci si bol vedomý, že spáchal úmyselný závažný
trestný čin v spolupáchateľstve tento neoznámil, nepriznal sa k nemu a nevyvinul žiadnu snahu k tomu,
aby spôsobenú škodu navrhovateľovi nahradil. Výnimočné okolnosti spočívajú v tom, že navrhovateľ

využil situáciu, že prešla tak dlhá doba od zistenia páchateľa a odstup od skutku, ktorý sa stal, teda
spáchania trestného činu a účelovo podal túto námietku premlčania s tým, že jej uplatnením sa súd
nárokom navrhovateľa nebude zaoberať. Rozhodnutia súdov, ktoré označila, hovoria aj o tom, že v
prípade, keď účastník konania poukáže na rozpor s dobrými mravmi v konkrétnom sporovom prípade,
súd je povinný sa náležite zaoberať týmto poukazom a takisto aj okolnosťami, za ktorých bola táto

námietka premlčania vznesená. Navyše poukázala aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ stále i keď
nemohol bez svojho zavinenia označiť konkrétneho páchateľa jeho nezameniteľnými identifikačnými
znakmi stále od počiatku od uplatnenia nároku na náhradu škody trval na uplatnení svojho nároku voči
konkrétnemu páchateľovi tohto trestného činu lúpeže, ktorého mohol označiť až vtedy keď z listinných
dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu bolo možné po vznesení obvinenia, vykonaní dokazovania označiť

osobu konkrétneho páchateľa. Ďalšou výnimočnou okolnosťou pre rozpor z dobrými mravmi je aj tá
skutočnosť, že odporca si bol vedomý, že svojim úmyselným trestným činom spôsobil navrhovateľovi
značnú škodu a uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom vtedy, kedy by bolo
výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinil a vočiktorému vlastne bol zánik nároku vymáhanej pohľadávky neprimerane tvrdým postihom. Aj Krajský súd
v Žiline ako odvolací súd konštatoval, že uplatnenie námietky premlčania môže byť výnimočne výkonom
právavrozporesdobrýmimravmizasituáciepokiaľbytátonámietkabolaibaprostriedkomumožňujúcim

značne poškodiť účastníka právneho vzťahu.

Právny zástupca odporcu vo svojom záverečnom vyjadrení uviedol, že odporca uplatnil námietku
premlčania z dôvodu uplynutia objektívnej lehoty a nie subjektívnej. Zopakoval, že k trestnému činu,
ktorým bola spôsobená škoda došlo 21.11.2003, navrhovateľ si nárok na náhradu škody prvýkrát

uplatnil podaním zo dňa 9.2.2004 a následne v rámci výsluchu svedka poškodeného pred orgánmi
činnými v trestnom konaní 11.2.2004. V tej fáze trestného konania sa jednalo o tzv. trestné stíhanie
vo veci, teda o trestné stíhanie pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe a následne bolo toto
trestné stíhanie prerušené. Po zistení páchateľa si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody už
konkrétne voči odporcovi dňa 22.1.2014 v rámci výsluchu svedka poškodeného pred orgánmi činnými v
trestnomkonaní.Zuvedenýchdôvodovodporcavzniesolvočinárokunavrhovateľanámietkupremlčania

a to z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty 10-ročnej. Má za to, že nedošlo k spočívaniu
premlčania podľa § 112 Občianskeho zákonníka, pri uplatnení nároku na náhradu škody dňa 9.2.2004
a to v dôsledku toho, že nebol označený konkrétny škodca. Vždy sa na kvalifikované uplatnenie nároku
na náhrady škody vyžaduje špecifikácia výšky škody aj označenie osoby páchateľa, resp. škodcu.
Rovnaká argumentácia platí teda aj pre prípady uplatnenia nároku na náhradu škody v adéznom

konaní za podmienok stanovených Trestným poriadkom. Poukázal na ustanovenie § 46 a následne
Tr. poriadku kde sa priznáva poškodenému nárok na náhradu škody voči obvinenému, teda voči
konkrétnej osobe škodcovi a nie voči neznámemu páchateľovi.. Na základe uvedeného teda má za to,
že objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 21.1.2003 a uplynula dňa 21.11.2013 to znamená, že
právo navrhovateľa sa premlčalo z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky,
a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda

vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 135 ods. 1 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku, ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinnýplatiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 563 O.z. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 10 c/ NV SR 87/1995, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013 výška úrokov z
omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári

2013.

Podľa§3ods.1NVSR87/1995,účinnéhodo31.1.2013výškaúrokovzomeškaniajeo8percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

Zistenýskutkovýstavohľadomzavinenéhoprotiprávnehokonaniaodporcu,vznikuškody,jejvýškynebol
medzi účastníkmi sporný. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané že odporca sa dopustil
trestného činu lúpeže, za ktorý bol vyššie uvedeným právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina
uznaný za vinného a odsúdený. S poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, je súd pri náhrade škody viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto tento

trestný čin spáchal.

Vzhľadom k tomu, že odporca v konaní vzniesol kvalifikovanú námietku premlčania súd dokazovanie
prednostne zameral na skúmanie zachovania a plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie predmetného
nároku v zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka Pri premlčaní práva na náhradu škody

je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i
objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je
tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej
doby, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je
významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek, a to kedy sa poškodený dozvie o škode,

pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu
do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť v žalobnom návrhu na súde, pričom tento okamih sa nemusí
kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním a druhá zložka je, kedy sa poškodený
dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne je 10 ročná a táto začne plynúť od okamihu škodnej udalosti, teda je viazaná na udalosť , z

ktorejškodavzniklaazahŕňanielenprotiprávnyúkon,aleajvzniksamotnejškody.Objektívnupremlčaciu
dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby. Ak
uplatnenie nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní predchádzalo jeho uplatnenie v
trestnom konaní, treba pri vnesenej námietke premlčania vychádzať zo zistenia, či nárok na náhradu
škody v trestnom konaní bol uplatnený riadne, či poškodený v tomto konaní riadne pokračoval, či mu

bola prisúdená celá náhrada škody alebo bol so svojimi nárokmi odkázaný na konanie vo veciach
občianskoprávnych a či v občianskom súdnom konaní uplatnil svoj nárok ešte včas v rámci plynutia
premlčacej doby, respektíve bezprostredne po skončení trestného konania.

Súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou právneho zástupcu ohľadom spočívania

premlčania a uplynutia objektívnej premlčacej doby. Navrhovateľom v trestnom konaní uplatnená škoda
zodňa9.2.2004anáslednevrámcivýsluchusvedkapoškodenéhodňa11.2.2004bolauplatnenávofáze
trestnéhostíhaniavoveci,tedapredvznesenímobvineniakonkrétnejosobe anáslednebolotototrestné
stíhanie prerušené, a teda v tejto fáze bola škoda uplatnená len všeobecne voči neznámym páchateľom,
nešlo teda o kvalifikované uplatnenie nároku na náhrady škody, ktoré vyžaduje nielen špecifikáciu výšky

škody ale aj označenie osoby páchateľa, resp. škodcu preto podľa názoru súdu v tomto štádiu trestného
konania nedošlo k riadnemu uplatneniu náhrady škody, a teda ani k spočívaniu subjektívnej premlčacej
doby v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Za kvalifikované uplatnenie nároku na náhradu
škody súd považoval jeho uplatnenie pri výsluchu svedka-poškodeného dňa 22.1.2014, t.j. keď už bola
uplatnená voči konkrétnym osobám. V danom prípade však objektívna premlčacia doba, ktorá bola 10-

ročná, pretože ide o škodu spôsobenú úmyselne, začala plynúť od okamihu škodnej udalosti, t.j. od
21.11.2003 a uplynula dňa 21.11.2013. Keďže objektívna premlčacia doba uplynula dňa 21.11.2013,
právo navrhovateľa sa premlčalo, nakoľko ho navrhovateľ uplatnil až dňa 22.1.2014. Podanie žaloby dňa
8.7.2015 je tak vo vzťahu k možnému spočívaniu premlčacích lehôt irelevantné, nakoľko k premlčaniudošlo už skôr a to dňa 21.11.2013. Rovnako je bez právneho významu posudzovanie subjektívnej
premlčacej lehoty, nakoľko jej začiatok nastal až po skončení objektívnej doby a právo navrhovateľa sa
tak premlčalo.

Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť
námietkou premlčania. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva,
ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť
súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik

nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho premlčané
právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká, iba sa
oslabuje a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe
nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník
môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie
námietku nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že

jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Na premlčanie
súd prihliada len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať.

Súd vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v konaní namietal, že vznesená námietka premlčania zo strany

odporcu nie je v súlade s dobrými mravmi , zaoberal sa uvedenou skutočnosťou a okolnosťami, za
ktorých bola námietka premlčania vznesená.

Všeobecný výklad aplikácie ust. § 3 OZ v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania vyslovil NS
ČR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 33 Odo 561/2006 zo dňa 31.10.2007, ktorý je možné aplikovať aj na

danú vec, nakoľko právne úpravy v SR a ČR sú v tomto smere totožné a v ktorom uviedol : ... „Nielen
pre účely výkladu ust. §3 ods. 1 OZ sa dobrými mravmi rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a
mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické
tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto
normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo

inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným
vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by však výkon práva namietať
premlčanie uplatneného nároku bol iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho
vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by pre neho
zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, išlo by síce o výkon práva, ktorý je

formálnesozákonomvsúlade,avšakišlobyovýrazzneužitiatohtosubjektívnehopráva(označovaného
rovnako ako šikana ) na úkor druhého účastníka a teda výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie
vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z
okolnosti a dôvodu, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, ale len z okolností, za
ktorých by bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti musia byť naplnené v

natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým
je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.“

Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, čo je zmyslom a účelom právnej úpravy premlčania v občiansko
právnych vzťahoch. Premlčanie má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania

uplatnil svoje právo v stanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak do nekonečna
neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom inštitútu premlčania je teda zvýšenie
istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva.

Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto

námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil
a voči nemu by za tejto situácie zánik nárok na náhradu škody v dôsledku uplynutia premlčacej doby
bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného práva a
s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, čo bolo naplnené aj v predmetnej veci. Navrhovateľ
v danom konaní preukázal dôvody, ktoré mu bránili uplatniť svoj nárok v rámci premlčacej doby .

Navrhovateľ márne uplynutie premlčacej doby sám nezavinil, nakoľko bola na jeho strane objektívna
prekážka, ktorá mu bránila uplatniť svoj nárok riadne, v rámci plynutia premlčacej doby, a to nezistenie
osoby zodpovednej za vznik škody, v objektívnej premlčacej dobe, zo strany orgánov činných v
trestnom konaní, nakoľko udalosťou z ktorej škoda vznikla bola trestná činnosť. Zisťovať trestnú činnosť,objasňovať okolnosti svedčiace o spáchaní trestného činu, zisťovať osobu páchateľa je úlohou orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré konajú z úradnej povinnosti. Navrhovateľ nemôže niesť zodpovednosť
za to, že orgány činné v trestnom konaní nezistili osobu páchateľa skutku, v dôsledku ktorého vznikla

škoda, resp. ju zistili až so značným časovým odstupom od spáchania skutku. V danom prípade bolo
odporcovi vznesené obvinenie dňa 20.11.2013, t.j. posledný deň plynutia objektívnej premlčacej doby
a je nepochybné, že k tomuto dňu navrhovateľ nemohol disponovať vedomosťou, že bolo vznesené
obvinenie voči konkrétnej osobe, keď trestné stíhanie bolo prerušené a až po zistení nových skutočností
bolo rozhodnuté o pokračovaní v trestnom stíhaní a túto vedomosť mohol nadobudnúť až po vznesení

obvinenia, t.j. v dobe kedy už objektívna premlčacia doba uplynula, kedy si pri svojom výsluchu dňa
21.1.2014 už uplatnil nárok na náhradu škody voči konkrétnej osobe. Navrhovateľ, ako poškodený,
nemal možnosť a ani povinnosť sám zistiť osobu, ktorá je za vznik škody zodpovedná a sám po nej
pátrať, nakoľko tak ako už súd uviedol vyššie, udalosťou z ktorej škoda vznikla bola trestná činnosť
a zisťovať trestnú činnosť, objasňovať okolnosti svedčiace o spáchaní trestného činu, zisťovať osobu
páchateľa je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré konajú z úradnej povinnosti. Odporca ako

osoba, ktorá vznik škody svojou trestnou činnosťou spôsobila svoju trestnú činnosť zatajoval, pričom si
bol vedomý , že sa jej dopustil, že spôsobil navrhovateľovi škodu, keďže sa k trestnému činu priznal ,
avšak až po tom, čo voči nemu bolo vznesené obvinenie ( 20.11.2013) a nakoniec taktiež až zo
značným časovým odstupom( 3.11.2014 ) aj s prokurátorom uzatvoril dohodu o vine a treste . Súd
vznesenú námietku premlčania potom posúdil ako uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko

bola iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť navrhovateľa ako účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo
dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou pre odporcu bolo vedľajšie a z
hľadiska neho išlo teda o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo o výraz
zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor navrhovateľa, a teda výkon v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené okolnostio okolnosti napĺňajú výnimočnosť dôvodov, ktoré odôvodňujú tak významný zásah do

princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

Súdvkonanípostupovalvzmyslezásad§132O.s.p.arozhodnutiebolovydanévsúladesustanovením
§ 153 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich, alebo o ich

pravosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané naplnenie všetkých predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie
právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,

zavinenie. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s
objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo
opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy,
ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných
právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať zo zmlúv, alebo iných právnych

úkonov. Pod pojmom škoda je treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznáva sa skutočná
škoda a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného a pod ušlým
ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Príčinná súvislosť, ako
jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym

úkonom a vzniknutou škodu musí byť vzťah príčiny a následku. Odporca svojim zavineným protiprávnym
konaním, za ktoré bol uznaný vinným a odsúdený, spôsobil navrhovateľovi majetkovú škodu, ktorá bola
v priamej príčinnej súvislosti s jeho protiprávnym konaním, výšku škody navrhovateľ preukázal listinnými
dôkaznými prostriedkami.

Na základe vyššie uvedených dôvodov súd návrhu navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy vyhovel,
keď vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu posúdil ako uplatnenú v rozpore s dobrými
mravmi.

Navrhovateľsizároveňuplatnilajúrokzomeškaniazožalovanejsumyvovýške12%ročneod15.2.2004

do zaplatenia, pričom vychádzal z toho, že listom zo dňa 9.2.2004 si v prípravnom konaní uplatnil
nárok na náhradu škody. Tak ako súd uviedol vyššie uplatnená škoda zo dňa 9.2.2004 a následne v
rámci výsluchu svedka poškodeného dňa 11.2.2004 bola uplatnená vo fáze trestného stíhania vo veci,
teda pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe a následne bolo toto trestné stíhanie prerušené,a teda v tejto fáze bola škoda uplatnená len všeobecne voči neznámym páchateľom, nešlo teda o
kvalifikované uplatnenie nároku na náhrady škody, ktoré vyžaduje nielen špecifikáciu výšky škody ale
aj označenie osoby páchateľa, resp. škodcu preto podľa názoru súdu v tomto štádiu trestného konania

nedošlo k riadnemu uplatneniu náhrady škody. Za kvalifikované uplatnenie nároku na náhradu škody
súd považoval jeho uplatnenie pri výsluchu svedka-poškodeného dňa 22.1.2014.

V danom prípade sa navrhovateľom požadované úroky z omeškania ako príslušenstvo viaže k
pohľadávke, vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, ktorý podlieha režimu ustanovenia § 420 a nasl.

OZ. Pri určení času splnenia ( splatnosti ) dlhu, ako skutočnosti rozhodujúcej z hľadiska určenia
momentu, kedy sa dlžník dostáva do omeškania, bolo preto potrebné vychádzať z ustanovenia § 563 OZ
upravujúceho prípady, kedy čas plnenia nie je vôbec stanovený. Typickým nárokom, u ktorého nebýva
čas plnenia predmetom dohody, ani nie je stanovený v občianskom zákonníku je nárok na náhradu
škody. V takomto prípade právo určiť čas plnenia patrí veriteľovi ( poškodenému ). Splatnosť záväzku
nastáva nasledujúci po dni, keď bol dlžník vyzvaný veriteľom k plneniu. Aj páchateľ trestného činu je

v omeškaní nasledujúci deň po dni, kedy bol požiadaný poškodeným o zaplatenie dlhu ( spôsobenej
škody). Súd pri stanovení momentu, kedy sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu,
vychádzalzkvalifikovanéhouplatnenienárokunanáhraduškodyprivýsluchusvedka-poškodeného dňa
22.1.2014, ktoré odporca ani nerozporoval. V tomto prípade teda splatnosť záväzku nastala nasledujúci
deň, t.j. 23.1.2014 a dňom nasledujúcim po tomto dni, teda 24.1.2014 bol odporca v omeškaní s plnením

peňažného dlhu. Navrhovateľovi preto vznikol nárok na úroky z omeškania v zmysle ustanovenia § 517
ods. 1,2 Občianskeho zákonníka od 24.1.2014. Výška úrokov z omeškania k prvému dňu omeškania v
zmysle ustanovenia § 3 NV SR č. 87/1995 v spojení s § 10 predstavovala 8,25 % ( záväzkovoprávny
pvťah zo zodpovednosti za škodu vznikol pred 1.2.2013 ), na zaplatenie ktorej súd zaviazal odporcu tak
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vo zvyšku úroku z omeškania súd návrh navrhovateľa ako

nedôvodný a prekračujúci zákonom kogentne stanovenú hornú hranicu úrokov z omeškania zamietol.

O trovách konania rozhodne súd podľa ust. § 151 ods.3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa

§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.