Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111010143
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3111010143.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša v trestnej veci obžalovaného S. M. pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 22.
marca 2017 prejednal odvolanie obžalovaného S. M. proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
15. decembra 2016, sp.zn.2T/14/2011, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného S. M. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. decembra 2016, sp.zn.2T/14/2011 bol obžalovaný S.
M. uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. d/ Tr. zák. na skutkovom základe, že

-dňa 28.6.2010 o 15.15 hod. v M., na ul. N., najprv zaparkoval svoje motorové vozidlo zn. F. D EČ: T BL,
na miesto s vyhradeným státím, v dôsledku čoho mestská polícia použila technický prostriedok (papuču)
na zabránenie odjazdu svojho vozidla, avšak po jeho príchode k svojmu vozidlu nesúhlasil s uloženou
blokovou pokutou, pričom po vypísaní tejto pokuty a odjazdu so svojim vozidlom bolo následne zistené,
že rozhodnutím o priestupku vydaným OR PZ- Okresným dopravným inšpektorátom Partizánske zo dňa
8.2.2010 č.p.ORP-369/DI-PPE-2009, právoplatným dňom 5.3.2010, mu bol uložený zákaz činnosti viesť

motorové vozidlá na dobu 6 (šesť) mesiacov,

-dňa 3.7.2010 v čase o 20.43 hodine riadil osobné motorové vozidlo značky F. D. EČ:T ktorého majiteľom
je firma E. SK, s.r.o., T., ul. Q. č.XXX/XX, po ceste číslo I/50 v Bánovciach nad Bebravou v smere
od Trenčína, pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou ODI Bánovce nad Bebravou v smere
do Trenčína, pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou ODI Bánovce nad Bebravou, kedy mu

bola uložená bloková pokuta vo výške 20,-Eur za prekročenie rýchlosti v obci o 12 km/h, hoci mal
rozhodnutím o priestupku vydaného ODI Partizánske č.ORP-369/DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 5.3.2010 a vykonateľnosť dňa 22.3.2010, uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 6 mesiacov.

Za tento trestný čin bol obžalovaný S. M. podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na spoločný trest odňatia

slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a podľa § 50
ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Zároveň mu okresný súd podľa
§ 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere
3 roky. Okresný súd súčasne podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil výrok o vine a treste rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou, sp.zn.1T/56/2012 zo dňa 5.3.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu
Trenčín sp.zn.23To/85/2015 zo dňa 4.1.2016, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení
napadol obžalovaný odvolaním pre nesprávnosť výroku o vine a treste ako aj pre nesprávnosť
postupu, ktorý napadnutým výrokom rozsudku predchádzal. Odvolanie bolo následne zdôvodnené

prostredníctvom obhajcu obžalovaného. Obhajca obžalovaného v písomných dôvodoch odvolania
uviedol, že v prvom rade dôvody, pre ktoré žiada obžalovaný S. M. zrušiť napadnutý rozsudok sú
podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. Poukázal
na to, že aj keď obžalovaný bol poučený o svojich právach, taktiež aj o práve urobiť vyhlásenie v

zmysle ustanovenia § 257 ods. 1 Tr. por., reálne (už po druhýkrát) však takéto právo obžalovanému
nebolo umožnené vykonať, nakoľko ihneď po jeho poučení ako obžalovaného nasledoval jeho výsluch,
reálne však bez toho, aby mu bolo umožnené vykonať niektoré z vyhlásení podľa ustanovenia § 257
ods. 1 Tr. por. Okresný súd ďalej neumožnil obhajcovi zaujatie stanoviska k obžalobe, čo vyplýva zo
zvukového záznamu zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 15. decembra 2016. Ďalej poukázal
na skutočnosť, že nebola žiadnym právne relevantným spôsobom preverená obrana obžalovaného,

neboli vykonané navrhované dôkazy, nakoľko súd odmietol vykonať obžalovaným navrhované výsluchy
svedkov, a to výsluch navrhnutého svedka R. C., výsluch svedkýň E. M., V. M., svedkov X. U. a
M. U., pričom ide o dôkazy, ktoré sú podľa názoru obhajoby spôsobilé privodiť zmenu dokazovanej
okolnosti. Taktiež v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.6Tdo/16/2008, z ktorého vyplýva, že „orgány činné v trestnom konaní a súd môžu zamietnuť

návrh na vykonanie ďalších dôkazov, ak je už zhromaždených dostatok iných dôkazov, so zreteľom na
ktoré navrhované dokazovanie nemôže privodiť zmenu dokazovanej okolnosti. Naproti tomu zamietnutie
návrhu obvineného na doplnenie dokazovania vykonaním takého dokazovania, ktoré je spôsobilé
privodiť zmenu dokazovanej okolnosti, je porušením práva obvineného na obhajobu“. V predmetnej
trestnej veci zákonná sudkyňa zamietla návrhy na doplnenie dokazovania, pričom ich zamietnutie

odôvodnila tým, že „doterajšie dôkazy preukazujú vinu obžalovaného“, pričom prezentovala verejne
svoje stanovisko spôsobom odporujúcim Trestnému zákonu, nakoľko ešte predtým, ako bol vyhlásený
výrok rozsudku, verejne vyhlásila svoj názor, že obžalovaný je vinný. Obžalovaný S. M. má za to, že
z uvedených dôvodov boli zásadným spôsobom porušené viaceré ustanovenia Trestného poriadku a
súčasne aj právo obvineného na obhajobu. Ďalej poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva,

že skutok I. sa mal stať dňa 28. júna 2010, pričom z listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaný S.
M. sa dňa 28. júna 2010 dostavil na Okresný dopravný inšpektorát v Partizánskom, kde mu malo byť
oznámené, že mu bude doručené rozhodnutie s oznámením o nadobudnutí jeho právoplatnosti, resp.
malobyťobžalovanémuoznámené,žerozhodnutiezodňa8.februára2010jeužprávoplatné,avšaksúd
prvého stupňa sa nezaoberal tým, či sa tak stalo ešte predtým, ako mal byť spáchaný priestupok alebo

až potom. Preto podľa jeho názoru nemožno zistiť, či obžalovaný bol svedkom K. U. upozornený na to,
že rozhodnutie je právoplatné alebo nie. Taktiež vo výpovediach svedkov, a to M. V. a V. I. sú podstatné
rozpory, a to najmä v tom, kedy mal odísť S. M. z miesta spáchania priestupku, nakoľko jeden svedok
uvádza, že najskôr odišiel S. M., avšak druhý svedok uvádza, že najskôr odišli uvedení svedkovia a S.
M. mal odísť až po nich. Návrh na ich opätovné dopočutie okresný súd zamietol, aj keď bol takýto návrh

zo strany obhajoby prezentovaný na hlavnom pojednávaní dňa 15. decembra 2016. Ďalej uviedol, že
k zaparkovanému vozidlu F. X6 boli svedkovia privolaní až potom, čo vozidlo už bolo zaparkované, a
teda nemôžu uviesť, kto predmetné vozidlo riadil predtým, avšak ich výpovede sú rozporné v tom, kedy
mal údajne odísť S. M. na predmetnom vozidle z miesta priestupku. Ak jeden svedok tvrdí, že najskôr
odišli obaja svedkovia, potom podľa obhajcu obžalovaného nemôže byť pravdivé tvrdenie, že videli S.

M. riadiť predmetné vozidlo. V konaní podľa názoru obžalovaného nebol zabezpečený žiadny dôkaz o
tom, že by on riadil predmetné vozidlo dňa 28. júna 2010, pričom k spáchaniu prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia môže dôjsť až potom, čo sa spoľahlivo preukáže, že obžalovaný vykonával
činnosť, na ktorú sa viazal výkon zákazu takejto činnosti. Obžalovaný znovu zdôraznil, že okresný
súd sa ďalej žiadnym spôsobom nezaoberal tým, či boli splnené podmienky na náhradné doručenie

rozhodnutia o priestupku vydaného Okresným dopravným inšpektorátom v Partizánskom č.ORP-369/
DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010. Okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný si autonómnym
spôsobom vyriešiť túto otázku, t.j. či boli splnené podmienky na doručenie rozhodnutia náhradným
spôsobom alebo nie, nakoľko ide o predbežnú otázku podľa ustanovenia § 7 ods. 1 Tr. por. V
Trestnom poriadku nie je uvedené, že súd je viazaný právoplatným rozhodnutím správneho orgánu, v

tomto prípade Okresného dopravného inšpektorátu Partizánske, a preto je povinný autonómne skúmať
otázku splnenia podmienok (ako predbežnú otázku) na náhradné doručenie rozhodnutia Okresného
dopravného inšpektorátu Partizánske zo dňa 8. februára 2010, a teda je povinný skúmať, či boli splnené
podmienky na náhradné doručenie podľa ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Podľa názoruobžalovaného súd je povinný skúmať otázku, či sa obžalovaný v čase prvého doručovania zásielky,
obsahom ktorej bolo rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Partizánske zo dňa 8. februára
2010 zdržiaval na adrese F. 91 alebo nie. Za týmto účelom obžalovaný navrhol v konaní vypočuť

svedkov E. M. a V. M., avšak okresný súd bez akéhokoľvek odôvodnenia, ich výsluch ako svedkov
zamietol. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie o priestupku vydané Okresným dopravným
inšpektorátom v Partizánskom č.ORP-369/DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010 nebolo preskúmané žiadnym
súdom,atoanivkonanípodľapiatejhlavyObčianskehosúdnehoporiadku.Poukázalnakonanievedené
na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn.13S/110/2011. Obžalovaný ďalej poukázal aj na skutočnosť,

že v predmetnom prípade lehota na podanie odvolania je 3-mesačná s poukazom na
ustanovenie § 54 ods. 3 Správneho poriadku, a to z dôvodu, že obžalovaný S. M. nebol v konaní
o prejednaní priestupku žiadnym spôsobom poučený o svojich právach, takže nebol poučený ani o
práve podať opravný prostriedok. Rozhodnutie bolo oznámené S. M. až dňa 11. mája 2010, nakoľko až
doručením rozhodnutia bol okrem iného aj poučený o svojom práve podať riadny opravný prostriedok. V
prípade, ak sa teda o svojom práve podať riadny opravný prostriedok S. M. dozvedel až v deň doručenia

rozhodnutia, a to dňa 11. mája 2010, lehota na podanie odvolania je 3 mesiace, a nielen 15 dní. Podľa
jeho názoru aj z uvedeného vyplýva, že odvolanie podal S. M. riadne a včas, a preto rozhodnutie,
ktorým mal byť uložený trest zákazu činnosti, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, pričom so zreteľom
na vyššie uvedené skutočnosti je okresný súd povinný autonómne skúmať aj otázku, či boli splnené
podmienky na doručenie rozhodnutia náhradným spôsobom, čo však okresný súd žiadnym spôsobom

neskúmal. Obžalovaný má za to, že v konaní sa okresný súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, a tieto zistenia sú pre vyslovenie viny nedostatočné a neúplné. Objektívna
stránka trestného činu marenie výkonu úradného rozhodnutia spočíva v tom, že trestne zodpovedný
subjekt marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci tým, že
vykonávačinnosť,naktorúsavzťahujerozhodnutiesúdualeboinéhoštátnehoorgánuozákazučinnosti.

Základnou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu je, že niekto vykonáva
činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie o zákaze činnosti, ktoré je právoplatné a vykonateľné. V tomto
prípade rozhodnutie o priestupku č. ORP-369/DI/PPE-2009 zo dňa 8. februára 2010 vydané Okresným
dopravným inšpektorátom Partizánske podľa názoru obžalovaného do dnešného dňa nenadobudlo
právoplatnosť a ani vykonateľnosť, a preto sa obžalovaný S. M. nemohol dopustiť prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia. Opakovane poukázal na to, že obžalovanému S. M. bolo dňa 11. mája
2010 doručené rozhodnutie o priestupku č.ORP-369/DI/PPE-2009 zo dňa 8. februára
2010 vydaného Okresným dopravným inšpektorátom Partizánske, Okresné riaditeľstvo PZ v Prievidzi.
Proti uvedenému rozhodnutiu obžalovaný podal v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote dňa 25. mája
2010 odvolanie. Ďalej uviedol, že v tomto prípade bola na doručenie rozhodnutia použitá tzv. fikcia

doručenia, a teda náhradné doručenie a takýto spôsob doručenia rozhodnutia nemôže byť použitý na
vyvodenie trestnej zodpovednosti. Poukázal na to, že obžalovaný si dal dňa 11. mája 2010, t.j. v deň
prevzatia rozhodnutia vyhotoviť fotokópiu celého priestupkového spisu, pričom zo spisu nevyplývalo,
že by toto rozhodnutie nadobudlo už právoplatnosť a ani vykonateľnosť. V priestupkovom spise sa
nenachádzalo vyznačenie právoplatnosti. I. S. M. preto nemohol vedieť, že predmetné rozhodnutie

nadobudlo spätne právoplatnosť a nemal žiadny dôvod na to, aby nemohol riadiť osobné motorové
vozidlá. Aj keby obžalovaný S. M. mal vedomosť o tom, že koná proti výroku rozhodnutia o treste
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, takáto vedomosť sama osebe nestačí na záver o jeho úmysle
zmariť účel tohto trestu v zmysle § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., pričom v tomto konaní ani len
nebolo preukázané, že by obžalovaný o takomto zákaze vedel. Ak sa má niekto správať určitým

spôsobom, ktorý vyplýva zo zákona alebo z rozhodnutia štátneho orgánu, základným predpokladom
na to, aby sa takto správal je, že musí o obsahu rozhodnutia nielen vedieť, ale takéto rozhodnutie
musí byť aj právoplatné. Obžalovaný S. M. dňa 28. júna 2010 nemal vedomosť o tom, že by predmetné
rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť, nakoľko v dobrej viere podal riadne a včas, po doručení
tohto rozhodnutia (dňa 11. mája 2010) a to dňa 25. mája 2010 riadny opravný prostriedok- odvolanie

a v súlade s vedomosťou o právnych účinkoch odvolania a to, že podané odvolanie má odkladný
účinok, ktorý nemožno vylúčiť (§ 81 ods. 5 zákona o priestupkoch), vykonával dňa 28. júna 2010
činnosť, na ktorú sa v tom čase ešte nevzťahovalo žiadne právoplatné rozhodnutie o zákaze výkonu
tejto činnosti. Ďalej uviedol, že právoplatnosť predmetného rozhodnutia, z ktorého mal vyplývať zákaz
činnosti, bola vyznačená až dodatočne. V deň podania odvolania, resp. ani v deň podania riadneho

opravného prostriedku nebola však právoplatnosť predmetného rozhodnutia vyznačená. Ďalej poukázal
nalistinnédôkazy,ktorésúsúčasťousúdnehospisu,atoad1/žiadosťORPZPrievidzazodňa7.4.2010,
ktorým žiadal Obvodné oddelenie PZ v Partizánskom o doručenie predmetného rozhodnutia, nakoľko
obžalovanému sa nepodarilo opakovane doručiť doporučenú zásielku, ad 2/ oznámenie Obvodnéhooddelenia PZ v Partizánskom zo dňa 12.5.2010, z ktorého vyplýva, že „na základe žiadosti o doručenie
rozhodnutia do vlastných rúk adresátovi S. M. ... Vám oznamujem, že rozhodnutie bolo doručené dňa
11.5.2010, pričom prevzatie rozhodnutia menovaný potvrdil vlastnoručným podpisom na návratke...“.

Z uvedených listinných dôkazov podľa jeho názoru vyplýva, že predmetné rozhodnutie nenadobudlo
právoplatnosť a bolo S. M. doručované, pričom k prevzatiu rozhodnutia došlo dňa 11. mája 2010 a v
zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok vo forme odvolania. Ďalej
poukázal aj na listinný dôkaz- Úradný záznam spísaný npor. K. U. (na č.l.31 priestupkového spisu), na
ktoré poukazuje okresný súd, pričom z obsahu úradného záznamu má vyplývať, že obžalovaný bol dňa

28. júna 2010 upovedomený npor. K. U. o tom, že rozhodnutie nadobudlo už právoplatnosť. Obžalovaný
sa k tomuto vyjadril, že obsah tohto úradného záznamu nezodpovedá skutočnosti, nakoľko obžalovaný
nebol dňa 28. júna 2010 npor. U. upozornený na uvedenú skutočnosť, pričom ide o dôkaz, ktorý nemá
žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko do takéhoto úradného záznamu môže subjekt uviesť prakticky
čokoľvek a jeho správnosť a pravdivosť nie je možné žiadnym spôsobom overiť. Taktiež poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp.zn.4Sžp/1/2010 zo dňa 22.9.2010 a

sp.zn.3Sžo/240/2010 zo dňa 7.12.2010. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že základným predpokladom
náhradného doručenia podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č.71/1967Zb. je skutočnosť, že adresát
sa v mieste doručenia zdržiaval. Tento predpoklad nie je daný ani pri dlhodobej neprítomnosti adresáta
na tomto mieste ani pri krátkodobom (prechodnom) pobyte v čase doručenia mimo adresy doručenia,
napr. z dôvodu dovolenky, ktoré však účastník konania musí preukázať. Obžalovaný poukázal v tejto

súvislosti na predložené čestné prehlásenie, z ktorého vyplýva, že on sa na adrese F. č. XX nezdržuje
už od začiatku roku 2010, ako aj čestné prehlásenie Y. M. o skutočnosti, že jej otec- obžalovaný
býva od januára 2010 v obci V., na adrese V. XXX. Obžalovaný ďalej uviedol, že v prípade existencie
akýchkoľvek rozumných pochybností o tom, či sa obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné
tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech, a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe

nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok (uznesenie NS SR 15.11.2010, sp.zn.5To 20/2010).
Obžalovaný z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321
ods. 1 písm. a/, b/, c/, a d/ Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom vo veci
a obžalovaného spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 20. januára 2011 pod č.1Pv
799/10-9 a spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Bánovciach nad Bebravou zo dňa 4. júla 2012 pod

č.Pv545/11-20 z dôvodu podľa § 285 písm. a/ alebo b/ Tr. por. oslobodil, respektíve alternatívne, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ a d/ Tr. por. zrušil a v zmysle § 322
ods. 1 Tr. por. vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Prokurátor krajskej prokuratúry sa do konania verejného zasadnutia krajského súdu k odvolaniu

obžalovaného písomne nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí krajského súdu prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť, pričom poukázal na výpoveď svedka K. U., z ktorej
vyplýva, že obžalovaný mal vedomosť o právoplatnosti predmetného rozhodnutia o priestupku.

Obhajca obžalovaného S. M. na verejnom zasadnutí navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s
petitom uvedenom v písomných dôvodoch odvolania obžalovaného.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom

bolo predložené dňa 31. januára 2017, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa
§ 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por.,
vykonal vo veci verejné zasadnutie dňa 22. marca 2017, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného

S. M. nie je dôvodné. Odvolací súd nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o preskúmanie správnosti postupu okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu odvolaním
napadnutých výrokov rozsudku, z odvolania obžalovaného vyplýva, že odvolanie obsahuje námietky

voči postupu okresného súdu, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania.K námietke obžalovaného S. M., že samosudkyňa okresného súdu opäť neumožnila obžalovanému
urobiť niektoré z troch vyhlásení v zmysle § 257 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Tr. por., podľa písm. a/
citovaného ustanovenia, že je nevinný, podľa písm. b/ citovaného ustanovenia, že je vinný zo spáchania

skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe a podľa písm. c/ citovaného ustanovenia, že
nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, krajský súd uvádza,
že zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 28.12.2016 (viď.č.l.357 zadná strana) vyplýva, že
obžalovaný po vyjadrení, že nesúhlasí v predmetnej trestnej veci s konaním o dohode o vine a treste sa
následne vyjadril, že nechce využiť ani inštitút vyhlásenia podľa § 257 Tr. por. Krajský súd vzhľadom k

tejto skutočnosti má za to, že okresný súd dodržal procesný postup upravený v ustanovení § 257 Tr. por.

Ohľadne námietky, že samosudkyňa v zmysle § 256 ods. 1 druhá veta Tr. por. po prednesení
obžaloby neumožnila obhajcovi obžalovaného zaujať stanovisko, je potrebné uviesť, že v tomto
smere samo osebe nejde o takú procesnú chybu, ktorá by mala charakter podstatnej chyby konania,
ktorá by spôsobovala nesprávnosť alebo nezákonnosť výrokov napadnutého rozsudku. Krajský súd v

tejto súvislosti dodáva, že obžaloba Okresnej prokuratúry Trenčín č.1Pv/799/10 zo dňa 20.1.2011 v
predmetnej trestnej veci bola obžalovanému spolu s trestným rozkazom a výzvou doručená do vlastných
rúk dňa 31.3.2011 (viď. doručenka na č.l.85 spisu), pričom obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
podal v zákonnej lehote voči trestnému rozkazu odpor s odôvodnením a už v ňom zaujal pomerne
rozsiahle stanovisko k obžalobe (viď. č.l.86 až 122 spisu- odpor obžalovaného voči trestnému rozkazu

s odôvodnením vrátane jeho príloh).

Pokiaľ okresný súd nevyhovel návrhu obhajoby na doplnenie dokazovania výsluchom svedkýň vo
vzťahu k podmienkam náhradného doručovania (zdržiavania sa obžalovaného na určitom mieste),
k tejto procesnej námietke odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k správnemu právnemu

názoru v tom, že úlohou súdu v trestnom konaní nie je preskúmavať správnosť rozhodnutia, resp.
rozhodovacieho procesu správneho orgánu. Vyznačenie právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je pritom
súčasťou takéhoto „správneho“ konania.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal kontradiktórnym

spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a
tieto správne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a
dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Okresný súd po doplnení dokazovania
v súlade s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn.3To/6/2015 zo dna 20. januára 2016 svoje
skutkové zistenia správne oprel o výpoveď obžalovaného S. M., výpovede svedkov A. T., K. U., V. I.,

M. V., ako aj o relevantné listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisu, na ktoré v napadnutom rozsudku
podrobne poukázal. Tieto v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a vecne správne
odôvodnilvnapadnutomrozsudkuapritompresvedčivovysvetlil,oktoréskutočnostioprelsvojezáveryo
uznaní obžalovaného S. M. za vinného z pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého

dokazovania, a to spôsobom, ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery okresného
súdu sú založené na zásadách logického konania a uvažovania, sú vecne správne a odvolací súd sa
s nimi stotožnil.

Obžalovaný S. M. svoju vinu poprel, pričom poukázal najmä na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie o

priestupku ODI Partizánske sp.zn.ORP-369/DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010 nenadobudlo právoplatnosť
dňa 5.3.2010, nakoľko proti nemu včas podal odvolanie a taktiež poprel, že by sa dňa 8.6.2010 dopustil
v M. na ul. N. spáchania priestupku, a to parkovaním na mieste s vyhradeným státím.

Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že súd rozhodujúci v trestnom konaní o prečine marenia výkonu

úradného rozhodnutia síce musí skúmať, či je „marené“ rozhodnutie právoplatné a vykonateľné. Ide
však o skúmanie objektu predmetného trestného činu ako jedného zo štyroch znakov skutkovej
podstaty trestného činu. Ak však príslušný správny orgán takúto právoplatnosť a vykonateľnosť svojho
rozhodnutia už stanovil, nie je súd rozhodujúci v trestnom konaní oprávnený takýto postup iného orgánu
verejnejmocipreskúmavať,resp.zmeniť,atoanipostupompodľa§7ods.1Tr.por.opredbežnejotázke.

Zastávame právny názor, že v opačnom prípade by bolo prípustné, aby osoba právoplatne postihnutá
určitým zákazom v správnom konaní dosiahla „súdny prieskum“ zákonnosti tejto právoplatnosti v
trestnom konaní tým, že by „vykonávala“ to, čo jej bolo zakázané.V súvislosti s námietkou obžalovaného ohľadne náhradného doručovania predmetného rozhodnutia
ODI Partizánske č.ORP-369/DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010, krajský súd pre úplnosť dodáva, že v
trestnom spise sa nachádzajú dve rozhodnutia správnych súdov, a to rozsudok Krajského súdu v

Trenčíne, sp.zn.13S/110/2011 zo dňa 14.3.2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp.zn.1Sžd/14/2012 zo dňa 19.3.2013, z obsahu ktorých taktiež vyplýva, že predmetné rozhodnutie ODI
Partizánske, č.ORP-369/DI/PPE-2009 zo dňa 8.2.2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 5.3.2010. Z oboch
týchto rozhodnutí vyplýva, že správnym súdom z podkladov pripojených v priestupkovom spise bolo
zrejmé, že obžalovaný S. M. v dobe kedy sa mal obvykle zdržiavať na adrese V. č.XXX, preberal poštové

zásielkyajnaadresetrvaléhopobytuF.č.XX.Išlooinépísomnostisprávnehoorgánuprvéhostupňa,ako
aj rozhodnutie zo dňa 28. júna 2010, č.:ORP-369/DI-PPE-2009 o zastavení mimoodvolacieho konania.
Naviac predsa Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku vo veci sp.zn.1Sžd/14/2012
zo dňa 19.3.2013 jednoznačne dospel k záveru, že námietku S. M., týkajúce sa preberania poštových
zásielok v mieste trvalého pobytu F. č.XX, ako aj námietku o tom, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho
odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu o priestupku zo dňa 8.2.2010, považoval za nedôvodnú.

Poukázal i na to, že uvedené námietky obžalovaný S. M. neúspešne uplatnil aj v konaní vedenom
na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn.13S/11/2011 vo veci namietanej nečinnosti orgánu verejnej
správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že za danej situácie bolo potrebné vychádzať
zo skutočnosti, že rozhodnutie o priestupku č.ORP-369/DI/PPE-2009 nadobudlo právoplatnosť dňa
5.3.2010, pričom týmto dňom začala obžalovanému plynúť 6 mesačná doba zákazu činnosti viesť

motorové vozidlo, po uplynutí ktorej bol povinný podrobiť sa preskúšaniu odbornej spôsobilosti na
vedenie motorového vozidla. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa stotožnil so závermi
krajského súdu, ktorý považoval rozhodnutia správnych orgánov, (ktoré v zmysle § 92 ods. 2 písm.
c/ zákona č.8/2009Z.z. o cestnej premávke odobrali žalobcovi vodičské oprávnenie pre nesplnenie
povinnosti podľa § 91 ods. 5 zákona č.8/2009Z.z. o cestnej premávke) za rozhodnutia vydané v súlade

so zákonom.

Krajský súd sa zároveň stotožnil so záverom okresného súdu, že obžalovaný S. M. vedel o tom, že
predmetné rozhodnutie o priestupku nadobudlo právoplatnosť dňa 5.3.2010, pričom z výpovede svedka
K. U. vyplynulo, že túto skutočnosť osobne oznámil obžalovanému dňa 28.6.2010, kedy sa obžalovaný

dostavil na ODI Partizánske a o oznámení svedok spísal úradný záznam, ktorý tvorí súčasť priestupkov
spisu (založený na č.l.31 priestupkového spisu). Obranu obžalovaného, ktorý popiera, že by mu svedok
túto skutočnosť dňa 28.6.2010 oznámil považuje aj krajský súd za účelovú, najmä za situácie, že v
priestupkovom spise je o tejto skutočnosti spísaný úradný záznam.

Pokiaľ obžalovaný namieta hodnovernosť úradných záznamov príslušníka PZ, krajský súd v tejto
súvislosti uvádza, že z ustálenej súdnej praxe síce vyplýva, že úradné záznamy orgánov činných v
trestnom konaní, vrátane príslušníkov PZ SR nemôžu bez ďalšieho slúžiť ako dôkaz pri dokazovaní
určitej skutkovej, resp. právnej skutočnosti. Toto neplatí však bezvýnimočne a takýto „úradný záznam“
môže byť vzatý do úvahy, ak aj z iných dôkazov, resp. dokazovaných skutočností vyplýva „objektivita“

obsahu takýchto záznamov. Na č.l.31 priestupkového spisu ODI Partizánske č.p.ORP-369/DI-PPE-2009
sa nachádza úradný záznam vyhotovený dňa 28.6.2010 a vlastnoručne podpísaný svedkom K. U.,
z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol upovedomený svedkom K. U. (obžalovaný sa dostavil na ODI
Partizánske dňa 28.6.2010 o 13.00 hod.), že predmetné rozhodnutie o jeho priestupku zo dňa 8.2.2010
nadobudlo právoplatnosť a obžalovaný bol upovedomený o skutočnosti, že nakoľko rozhodnutie o

priestupku je právoplatné a bol mu uložený zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá, tak v prípade vedenia
vozidla sa toho času dopúšťa trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Obsah tohto
úradného záznamu v spojení s výpoveďou svedka K. U. vykonanou na hlavnom pojednávaní okresného
súdu pod prísahou svedka vypovedať pravdu, nič nezamlčať s poučením o trestných následkoch krivej
výpovede (vedomosť obžalovaného o predmetnej právoplatnosti) dotvára obraz o jeho „objektívnosti“.

Rovnako správny je záver okresného súdu, že výpoveďami svedkov V. I. a M. V. bolo v konaní
jednoznačne preukázané, že obžalovaný dňa 28.6.2010 o 15.15 hod. v M., na ul. N. spáchal priestupok,
keď parkoval na mieste s vyhradeným státím, pričom obaja svedkovia vo svojich výsluchoch na hlavnom
pojednávaní okresného súdu stotožnili osobu vodiča vozidla, ktorý spáchal nimi zaevidovaný priestupok

a obaja vypovedali, že videli obžalovaného na vozidle z miesta priestupku odísť, pričom vozidlo viedol
obžalovaný S. M..I. námietky obžalovaného týkajúcej sa právnej kvalifikácie, senát odvolacieho súdu ďalej uvádza,
že v ustanovení § 348 ods. 1 Tr. zák. na začiatku sú uvedené alternatívne dve formy následkov
predmetného trestného činu, pričom objektom je riadny a nerušený výkon rozhodnutia tam uvedených

orgánov. V predmetnom prípade nebolo potrebné dokazovať, či v dôsledku konania obžalovaného
predmetné rozhodnutie nie je vykonateľné vôbec, vykonať ho nie je možné, alebo vykonateľné len s
veľkými obtiažami, resp. za podstatne sťažených podmienok. V prejednávanom prípade nešlo o takéto
podstatné sťažovanie, ale o marenie výkonu úradného rozhodnutia orgánu verejnej moci úmyselným
konaním obžalovaného tým, že vykonával činnosť, ktorá mu bola predtým uloženou sankciou zakázaná.

Obžalovaný teda naplnil znaky predmetného trestného činu tou najzávažnejšou formou. Výkon
zakázanejčinnosti,pokiaľnejdeokonanievkrajnejnúdzialebovnutnejobrane,jepotrebnébezďalšieho
vždy považovať za marenie výkonu rozhodnutia príslušného orgánu. Obžalovanému teda ani nebolo
potrebné osobitne dokazovať úmysel zmariť účel uloženej správnej sankcie, pretože úmyselný výkon
zakázanej činnosti v sebe nepochybne zahrňuje aj úmysel zmariť účel sankcie.

Obžalovaný S. M. konal ako plne trestnoprávne zodpovedný subjekt, z hľadiska subjektívnej stránky
konal vo forme priameho úmyslu, keďže vedel, že mu bol právoplatným rozhodnutím o priestupku
ODI Partizánske sp.zn.ORP-369/DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010, ktorým mu bol uložený dňa 8.2.2010
zákaz činnosti viesť motorové vozidlá, no napriek tomu dňa 28.6.2010 viedol osobné motorové vozidlo.
Svojim konaním tak porušil zákonom chránený objekt, ktorým je riadny a nerušený výkon rozhodnutia

orgánu verejnej moci a naplnil aj objektívnu stránku trestného činu, nakoľko maril výkon rozhodnutia o
priestupku ODI Partizánske č.ORP-369/DI-PPE-2009 zo dňa 8.2.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 5.3.2010.

Krajský súd zároveň dospel k záveru, že okresný súd sa dôsledne vysporiadal so skutočnosťou, na ktorú

poukázal Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp.zn.3To/6/2015 zo dňa 20. januára 2016, či vzhľadom k
trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp.zn.1T/56/2012 k predmetnému
skutku v tomto trestnom konaní sa nejedná o pokračovací prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., keďže skutky boli spáchané dňa 28.6.2010 (v predmetnej trestnej
veci) a dňa 3.7.2010 (v trestnej veci Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp.zn.1T/56/2012), pričom

trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky
toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako
aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp.zn.3To/6/2015 zo dňa 20. januára 2016 poukázal na to,

že zo spisu tunajšieho súdu sp.zn.23To/85/2015 zistil, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne,
sp.zn.23To/85/2015 zo dňa 4. januára 2016 bolo rozhodnuté podľa § 319 Tr. por. tak, že odvolanie
obžalovaného bolo zamietnuté. Krajský súd pritom zistil, že skutok, ktorý je predmetom tohto trestného
konania mal obžalovaný spáchať dňa 28.6.2010 a skutok, ktorý bol predmetom trestného konania
vedeného na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp.zn.1T/56/2012 a na Krajskom súde v

Trenčíne pod sp.zn.23To/85/2015 spáchal dňa 3.7.2010. Z fotokópie uznesenia Okresného riaditeľstva
PZ Bánovce nad Bebravou ČVS:ORP-22/DI-BN-11Vm pritom vyplýva, že uznesenie o vznesení
obvinenia obžalovanému S. M. za skutok zo dňa 3.7.2010 bolo vydané dňa 27.3.2012 (oznámené v ten
istý deň alebo neskôr), teda až po skutku, ktorý je predmetom tohto trestného konania. Ďalej krajský
súd vo svojom zrušovacom uznesení poukázal na zákonnú dikciu ustanovenia § 122 ods. 10, ods. 13

Tr. zák. a zdôraznil, že pre pokračovacie, trvacie a hromadné trestné činy, charakterizované mnohosťou
čiastkových útokov, resp. udržiavaním protiprávneho stavu, platia predovšetkým nasledovné zásady:

- viacčinný súbeh jednotlivých útokov (aktov), z ktorých sa čin skladá, je vylúčený, lebo ide o jeden
(jediný) trestný čin a jeden skutok,

- medzníkom, ktorý oddeľuje jeden takýto trestný čin od ďalšieho (pokiaľ trestná činnosť neskončila
skôr), je oznámenie vznesenia obvinenia, s výnimkou trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 Tr. zák., kde takýmto medzníkom je až vyhlásenie rozsudku súdu prvého stupňa, resp. odobratie
sa súdu druhého stupňa na záverečnú poradu (§ 122 ods. 13 Tr. zák.).

Okresný súd správne dospel k záveru, že obžalovaný S. M. sa predmetného žalovaného skutku dopustil
ako čiastkového útoku, ktorí spolu s predchádzajúcim skutkom (za ktorý bol odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Bánovce and Bebravou sp.zn.1T/56/2012 zo dňa 5.3.2015 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn.23To/85/2015 zo dňa 4.1.2016) tvorí súčasť pokračovacieho trestnéhočinu. Z toho dôvodu boli splnené zákonné podmienky na uloženie spoločného trestu obžalovanému S.
M. v zmysle § 41 ods. 3 Tr. por.

Podľa § 41 ods. 3 Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť
pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol súdom prvého stupňa vyhlásený
odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zruší v rozsudku skorší výrok o vine o
pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok
o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad. Súd pri viazanosti

skutkovými zisteniami v zrušenom rozsudku znova rozhodne o vine za pokračovací trestný čin vrátane
nového čiastkového útoku, prípadne za trestné činy spáchané s ním v jednočinnom súbehu, ako aj
o spoločnom treste za pokračovací trestný čin, ktorý nesmie byť miernejší než trest uložený skorším
rozsudkom. Súd prípadne rozhodne tiež o nadväzujúcich výrokoch, ktoré majú podklad vo výroku o vine.
Ak je ukladaný trest za viac trestných činov, ustanovenia odsekov 1 a 2, § 42 a § 43 sa použijú primerane.

Podľa § 41 ods. 4 Tr. zák., ustanovenie odseku 3 sa nepoužije, ak predchádzajúci rozsudok bol vydaný
súdom iného členského štátu Európskej únie.

Spoločný trest odňatia slobody uložený obžalovanému S. M. v dolnej polovici trestnej sadzby vo výmere
6 mesiacov podľa trestnej sadzby ustanovenej v § 348 ods. 1 Tr. zák. (s nulovou dolnou hranicou trestu

odňatia slobody a hornou hranicou vo výmere 2 roky) považuje aj krajský súd za zákonný a správny.
Okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému síce opomenul priznať poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., že pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti viedol riadny život
za súčasného nezistenia ani jednej priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 Tr. zák., pričom nedostatok tohto
zistenia podľa záverov odvolacieho súdu nemá absolútne žiaden vplyv na druh a výmeru trestu, keďže

v danom prípade by pri správnom zistení poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti bola upravená horná
hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov (znížená o 1/3); teda okresný
súd by ukladal trest v rozmedzí upravenej trestnej sadzby od 0 do 16 mesiacov (aj v tomto prípade
by bol trest uložený v dolnej polovici upravenej trestnej sadzby). Krajský súd rovnako ako okresný
súd dospel k záveru, že na obžalovaného nie je potrebné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia

slobody a správne v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu výkon uloženého trestu
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov. Súčasne
správne podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. okresný súd zrušil výrok o vine a treste rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou sp.zn.1T/56/2012 zo dňa 5.3.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn.23To/85/2015 zo dňa 4.1.2016, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Spoločný trest uložený obžalovanému S. M. okresným súdom zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám
stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr. zák. a zohľadňuje všetky
zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, poľahčujúce a

priťažujúce okolnosti, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho
individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je
dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou.

Rovnako tak vecne správny je výrok napadnutého rozsudku o treste zákazu činnosti riadiť motorové

vozidlá všetkého druhu vo výmere 3 roky, ktorý okresný súd uložil v súlade s ustanovením § 61 ods.
1, ods. 2 Tr. zák.

Z hľadiska doteraz uvedených dôvodov je zrejmé, že odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky
obžalovaného za opodstatnené, nezistil dôvody na zrušenie, prípadne zmenu napadnutého rozsudku na

podklade jeho odvolania, a preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.