Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, October 5, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/206/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713210216
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8713210216.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., IČO: 35 724
803, so sídlom 851 01 Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom 851 01
Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: H. F., nar. XX.XX.XXXX, L. XXX XX L., J. XXX, za účasti
intervenienta na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778,

so sídlom 080 01 Prešov, Námestie legionárov 5, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom
091 01 Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 2 147,78 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 7C/187/2013-89 zo dňa 30.3.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutej zamietavej časti a vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol,
náhradu trov konania žalobcu voči žalovanému nepriznal a uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi (ďalej „intervenient“) trovy konania vo výške 238,12 eur. Zároveň zamietol
námietku vstupu intervenienta do konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 9.7.2013, doručenom

súdu prvej inštancie dňa 18.7.2013, domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 147,78 eur aj s
príslušenstvom, ako aj nahradiť trovy konania. Svoj návrh zdôvodnil tým, že aktívne legitimovaným v
spore sa stal na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.9.2012 medzi postupcom
Slovenská sporiteľňa Bratislava a navrhovateľom, v zmysle ktorej postupca postúpil na žalobcu svoje
pohľadávky na základe zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.5.2008, kedy poskytol právny predchodca
žalobcu žalovanému peňažné prostriedky a stanovil podmienky čerpania týchto peňažných prostriedkov,

ich splácania, ako aj podmienky pri neplnení zmluvných povinností. Podľa zmluvy právny predchodca
žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 2.655,51 eur, ktorý mal splácať v mesačných splátkach v
počte 61, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci s tým, že žalobca si uplatňuje splátky úveru splatné od
20.8.2010 do 20.5.2013 v počte 34 v celkovej sume 2.147,78 eur, pričom tieto splátky sa stali splatnými
4.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a teda úrok z omeškania si uplatňuje odo
dňa 5.11.2012 do zaplatenia.

3. Žalovaný sa k návrhu vyjadril tak, že je finančne nesolventný a v prípade rozhodnutia navrhuje dlh
splácať v splátkach.

4. Intervenient požadoval návrh zamietnuť s tým, že vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecne
legitimácie žalobcu z dôvodu, že zmluvu o postúpení pohľadávok považuje za

neplatnú.5. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách uzavrel, že predmetom
postúpenia z banky na nebanku môže byť len splátka úveru, ktorá je nepretržite viac, ako 90 dní po
lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta

na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní nepretržite 90 dní. Mal za to, že žalobca
nepreukázal, že jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a. s. vyzval žalovaného na úhradu
dlhu po tom, čo bol 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním a nepreukázal ani, že na neho
boli postúpené len splatné splátky úveru. Ku dňu postúpenia pohľadávky, teda k 27.9.2012, dlh vo
výške 4.283,85 eur nemohol podľa súdu prvej inštancie existovať, keď takáto pohľadávka predstavuje

skapitalizovanú sumu z celého úveru, ktorý mal trvať do roku 2013, z čoho vyplýva, že Slovenská
sporiteľňa celý úver skapitalizovala bez toho, aby kýmkoľvek spôsobom úverový vzťah ukončila a
následne túto skapitalizovanú sumu postúpila na žalobcu. Slovenská sporiteľňa nevyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru a v konečnom dôsledku mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil žalobca 4.11.2012. V
zmysle vyššie uvedenej právnej argumentácie teda podľa súdu prvej inštancie žalobca nemohol platne
nadobudnúť pohľadávku, keďže úverový vzťah medzi Slovenskou sporiteľňou a žalovaným nebol

ukončený a ide o neplatný právny úkon, ktorý v zmysle § 39 OZ svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, a teda zmluva o postúpení pohľadávok
je neplatná a za takejto situácie žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Vzhľadom na
vyššie uvedené preto súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. s tým, že priznal intervenientovi ich náhradu.

6. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o neprípustnosti vstupu intervenienta do konania a k dôvodu
nepreukázania súhlasu žalovaného, poukázal súd prvej inštancie na ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. s
tým, že vedľajší účastník vstúpil do konania oznámením zo dňa 19.8.2013, ktoré bolo doručené dňa
20.8.2013 a podľa vtedy platnej úpravy podľa § 93 ods. 3 O.s.p. nebol potrebný súhlas toho, na koho

strane má vstupovať. Vzhľadom na vyššie citované súd rozhodol tak, že námietku vstupu intervenienta
do konania zamietol.

7. Voči tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietavej časti, ktorým súd v plnom rozsahu zamietol žalobu,
podal žalobca včas odvolanie. Proti rozhodnutiu vo veci samej podal žalobca odvolanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré odôvodnil tým, že
podľabodu7.6.1Všeobecnýchobchodnýchpodmienok(ďalejlenVOP),akdôjdekporušeniuakejkoľvek
zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta ..., banka je oprávnená:
a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient
je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej

splatnosti
b) vypovedať zmluvu o úvere alebo od nej odstúpiť.
Účinnosť výpovede banky nastáva okamžite, bez výpovednej lehoty dňom jej doručenia klientovi.
Žalobca mal za to, že vo výkladnom ustanovení VOP možno dospieť k záveru, že postupca a následne
postúpením pohľadávky žalobca, boli oprávnení, nie však povinný predčasne ukončiť záväzkovoprávny

vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok všetky práva súvisiace s danou
pohľadávkou. Okrem toho postúpením
pohľadávky sa stal žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle §
488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej
splatnostiúverupredstavujeprávoveriteľapožadovaťsplateniesvojejpohľadávky.Pretožalobcanevidel

dôvod, aby k ukončeniu zmluvy došlo najneskôr ku dňu postúpenia pohľadávky a na žalobcu neprešlo
právo na ukončenie zmluvy. Nemožno podľa žalobcu súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že
postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť nároky z úverovej zmluvy, pokiaľ by nedošlo k
jej zániku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
29.5.2015 vo veci sp. zn. 8Co/163/2015, podľa ktorého je nesprávny záver prvostupňového súdu, že

žalobca nebol oprávnený vyhlásiť márnu splatnosť celého úveru a návrh bol preto podaný predčasne,
nakoľko s postúpením pohľadávky prešli na neho ako postupníka aj všetky ďalšie oprávnenia veriteľa
vyplývajúce z úverového vzťahu, vrátane oprávnenia vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru v
prípade jeho nesplácania. Ďalej pokiaľ ide o predloženie výzvy v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, mal žalobca za to, že v danom prípade bola predmetná výzva žalovanému doručená v

podobe oznámenia o začatí výkonu mandátnej činnosti zo dňa 26.9.2008 s tým, že žalobca zároveň
zastával názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového
tajomstva a nehovorí o podmienkach splatnosti postúpenia pohľadávok, alebo iba o podmienkach, zasplnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným
účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva, a nie obmedzenie možnosti
postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení

podmieňovaliplatnosťprávnehoúkonupostúpeniapohľadávky.Napodporusvojichtvrdenížalobcaďalej
poukázal na názor Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., publikovanom v časopise Súkromné právo č.
1/2015, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.4.2014 vo veci 19C/34/2012 s tým,
že zároveň poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu
s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu

postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez
toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.6.2003 vo veci sp. zn. 4Obo 210/01 „relevantné oznámenie postupcu
dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky“. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by
postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.

8.Rovnakožalobcanesúhlasilspriznanímtrovprávnehozastúpeniainvervenientovi,keďpodľa žalobcu
nemožno hovoriť o účelne vynaložených trovách na uplatnenie alebo

bránenie práva, pričom na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok
vyžadovaných v § 142 O.s.p., a to najmä účelnosť vynaložených trov konania, to by mal súd pri
rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vždy skúmať. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
však nemožno priznať, ak sa určité procesné podania nadbytočne opakujú bez uvedenia nových
procesne významných skutočností s tým, že

podaniavedľajšiehoúčastníkasúabstraktné,všeobecné,bezznalostiprejednávanejveci,sautomaticky
uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Obdobný názor podľa žalobcu vyslovil aj Najvyšší
súd SR v rozhodnutí zo dňa 24.3.2015 pod sp. zn. 7MCdo 15/2014 a rovnako aj vo svojom rozhodnutí
zo dňa 19.3.2014 vedenom pod sp. zn. 6MCdo/5/2013, v ktorom uviedol, že právo na právnu pomoc
a náhradu trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné.

Právo na náhradu trov konania totiž závisí od iných predpokladov, než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru,
že trovy nevynaložil účelne, neide o porušenie práva na právnu pomoc. Intervenient sa preto mohol
dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti, nemožno
podľa Najvyššieho súdu považovať za trovy účelné. Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z

podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach, keďže jeho účelom je okrem iného, kolektívna ochrana spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľa
v občianskom súdnom konaní a v spotrebiteľských sporoch v pozícii intervenienta. Podľa žalobcu
združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanej veci, a lez z označenia účastníkov konania usudzuje,
že ide o spotrebiteľskú vec a jediným dôvodom pre jeho vstup do konania bolo získanie finančných

prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.

9. Na základe vyššie uvedeného preto žalobca v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol zmeniť
rozhodnutiesúduprvejinštancietak,žejehonávrhuvplnomrozsahuvyhovie,alebohozrušiťavrátiťvec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že si zároveň voči žalovanému a intervenientovi uplatnil

trovy konania, vrátane trov odvolacieho konania.

10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

11. Intervenient vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že pre posúdenie predmetnej

právnej veci je významné, že právnym titulom uplatňovaného nároku žalobcu je pohľadávka z pôvodne
bankového úveru. Banky poskytujú úvery najmä z peňažných zdrojov, ktoré získali verejnou výzvou
na ukladanie peňazí verejnosti do týchto inštitúcii za úroky. Je teda zásadný rozdiel medzi úverom
alebo pôžičkou poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom
alebo pôžičkou poskytnutou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Štát chráni vklady občanov a

právnických osôb uložených v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým udeľuje bankové
povolenie a stanovuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Zo znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
podľa intervenienta vyplýva, že prvá obligatorná podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je
písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená, ak napriek tejto písomnej výzve je klientbanky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že
klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do
úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj

osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vyššie vymedzené kritériá, je základným a
prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však podľa
vedľajšieho účastníka takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že banka
nepreukázala hneď prvú obligátornú
podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách

ďalej vyplýva, že ak klient banky je napriek jej písomnej výzve v kvalifikovanom omeškaní „čo len s
časťou svojho peňažného záväzku“ voči banke, môže banka svoju „pohľadávku zodpovedajúcu tomuto
peňažnému záväzku“ postúpiť písomnou zmluvou inej osobe. Intervenient preto v žiadnom prípade
nespochybňuje oprávnenie banky postúpiť pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak to by musela
Slovenská sporiteľňa a.s. pristúpiť k ukončeniu úverového vzťahu (vyhlásením mimoriadnej splatnosti
úveru). Pri kvalifikovanom omeškaní klienta vyhlásia v súlade so zákonom a Všeobecnými obchodnými

podmienkami mimoriadnu splatnosť úveru a následne túto pohľadávku postúpia na inkasnú spoločnosť.
Slovenská sporiteľňa, a.s. však úverový vzťah žiadnym spôsobom neukončila a následne postúpila
na inkasnú spoločnosť pohľadávku z celého úverového vzťahu. Žalobca vo svojom odvolaní taktiež
namietal, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou
ako postupníka pohľadávky, keď citované ustanovenie hovorí o úprave výnimiek z bankového tajomstva,

a nie o platnosti postúpenia pohľadávky s tým, že ak by podľa intervenienta na žalovanej strane prijal
takúto argumentáciu, banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky
Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia, by mohla neobmedzene
postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcii (zväčšia inkasným spoločnostiam), ktoré
nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o

bankách nie je podľa intervenienta prípustný a je nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv.
„nebankovkám“ spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené. V ustanovení § 92
ods. 8 Zákona o bankách sú explicitne uvedené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky
na tretiu osobu. Za splnenia týchto podmienok dôjde k prelomeniu bankového tajomstva a následne k
platnému postúpeniu bankovej pohľadávky. Žalobca v konaní nepreukázal podľa intervenienta splnenie

vymedzených podmienok podľa ustanovenia § 92 os. 8 Zákona o bankách, a to výzvu banke dlžníkovi
a postúpenie pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu. V zmysle uvedeného preto intervenient
považoval zmluvu o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom za neplatnú,
v dôsledku čoho žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Zároveň na podporu svojich
tvrdení poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov SR ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

dodávateľov v skutkovo a právne v obdobných právnych veciach s tým, že súd je z úradnej povinnosti
povinný skúmať aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu, a to aj bez návrhu tak, ako to vyplýva z
rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010 vo veci sp. zn. 2Cdo 205/2009.

12. Rovnako považoval intervenient za nepochopiteľné a priam zarážajúce, že žalobca ako silná a

bohatá nadnárodná spoločnosť, ktorá sa v súdnych konaniach bez akýchkoľvek rozpakov, necháva
právne zastupovať silnou advokátskou kanceláriou, upiera právo na právne zastúpenie bezmajetnému
združeniu na ochranu spotrebiteľov tak, ako to uviedol žalobca vo svojom odvolaní proti priznaniu
náhrady trov právneho zastúpenia
vedľajšiemu účastníkovi. Práve vďaka právnej argumentácii intervenienta o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie na strane žalobcu došlo podľa vedľajšieho účastníka k zamietnutiu žaloby, a teda k úspechu
žalovaného v spore. Poukázal na skutočnosť, že nie vedľajší účastník, ale žalobca doslov zahlcuje
súdy desaťticískami nedôvodných žalôb, preto príčina jeho vstupu do konania nie je samoúčelnosť,
ale nevyhnutnosť
reagovať na obrovské množstvo týchto žalôb s tým, že trovy právneho zastúpenia treba považovať

v každom prípade za účelne vynaložené, keď každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej,
skutkovo a právne menej dôležitej veci, bol zastúpený advokátom. Tak, ako to vyplýva z uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 vo veci 7MCdo 4/2010 a podobne aj z rozhodnutia Ústavného
súdu II.ÚS/281/2011, inštitút náhrady trov konania je prostriedkom ochrany úspešného účastníka a
prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny, preto z povahy veci musí mať sankčný charakter. Súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku podľa názoru intervenienta správne vyhodnotil ustanovenie §
92 ods. 8 Zákona o bankách a z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu v celom
rozsahu zamietol a preto navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Zároveň si vedľajší účastník uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania.13. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda
o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z
hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej
úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú

právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťouprincípovprávnehoštátuzaručenéhovčl.1ods.1ÚstavySR.Súčasťouprincípuprávnejistoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny

status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že
jeho odvolanie je dôvodné.

14. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods.
1 O.s.p., preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd
žalobuzamietol,akoajvobochvýrokoch,ktorýmrozhodolonáhradetrovkonaniaspoluskonaním,ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p.. V zmysle tohto ustanovenia

odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva a
povinností odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú výroky rozhodnutia
súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia a v súlade s ustanovením § 205 ods. 2; § 205a Občianskeho
súdneho poriadku. Nad rámec rozsahu dôvodov nebol odvolací súd oprávnený, ani povinný rozhodnutie

súdu prvej inštancie preskúmavať. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. vo veci
nenariadil pojednávanie a po preskúmaní napadnutých výrokov zistil, že rozhodnutie v napadnutej časti
je potrebné zrušiť.

15. Odvolaním nebol napadnutý výrok, ktorým súd zamietol námietku žalobcu proti vstupu vedľajšieho

účastníka do konania, preto rozsudok v tejto časti nadobudol v zmysle ustanovenia § 206 ods. 2, 3
Občianskeho súdneho poriadku právoplatnosť.

16. V konaní bolo nesporné, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrel so
žalovaným dňa 7.5.2008 zmluvu o splátkovom úvere č. 0493488867 a ani to, že tento úver mal byť

splácaný v mesačných splátkach vo výške 63,17 eur splatných vždy k 20. dňu toho-ktorého mesiaca.
Žalobca si v tomto konaní uplatnil splátky úveru splatné od 20.8.2010 do 20.5.2013 v počte 34 a v
celkovej výške 2.147,78 eur. V článku II. bod 5 zmluvy, ktorá je označená ako Zmluva o splátkovom
úvere č. 0493488867, uzavretá podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka, je zakotvené dojednanie
zmluvných strán, t. j. aj právneho predchodcu žalobcu, aj žalovaného, že tieto si vzájomné právne

vzťahy budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka. Vyššie uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné a boli preukázané predložením
písomných vyhotovení úverovej zmluvy, ako aj účastníckou výpoveďou žalovaného. Žalovaný úver
nevrátil, pričom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012 bola pohľadávka voči
žalovanému postúpená na žalobcu a následne dňa 4.11.2012 vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru.

Na preukázanie postúpenia pohľadávky bola súdu predložená Zmluva o postúpení pohľadávky č.
1175/2012/CEsprílohamiaOznámenieSlovenskejsporiteľne,a.s.opostúpenípohľadávkyadresovanej
žalovanému. Žalovaný, ktorý bol dlžníkom z predmetnej úverovej zmluvy, potvrdil uzavretie úverovej
zmluvy s tým, že tak, ako to uviedol vo svojom písomnom vyhlásení doručenom súdu prvej inštancie
dňa 16.3.2015, „prosil o zhovievavosť“, keď svoje záväzky voči žalobcovi si chcel splniť, avšak pri jeho

súčasnej finančnej situácii nemohol začať so splátkami skôr, ako od júla 2015. Súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania po právnom posúdení uplatneného nároku v zmysle zákonných
ustanovení dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru tak, ako to tvrdil. Uvedené však podľa odvolacieho súdu nič nemení na tom, že jehonárok je sčasti dôvodný, keďže žalovaný ako dlžník nesplatil jednotlivé splátky úveru v lehote ich
splatnosti tak, ako sa k tomu zaviazal, teda žalobca mal nárok voči žalovanému na zaplatenie tých
splátok, ktoré neboli zaplatené v lehote splatnosti tak, ako sa k tomu zaviazal, teda splatných splátok ku

dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a u ktorých neprichádzalo v úvahu ich premlčanie.

17. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý
tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil rovnako, ako súd prvej inštancie
aj odvolací súd ku skúmaniu tejto otázky. Zmenu v osobe veriteľa z dôvodu postúpenia pohľadávky

upravujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Žalobca predložil písomnú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012 s
prílohami,akoajoznámeniepostupcu-Slovenskejsporiteľne,a.s.opostúpenípohľadávkyzpredmetnej
zmluvy o úvere adresovanej žalovanému. Tým bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami preukázané,
že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní na uplatnenie pohľadávky. Nárok žalobcu bolo
treba preto posúdiť ako nárok zo zmluvy o úvere podľa § 797 a nasl. Obchodného zákonníka, čo

zodpovedalo vôle zmluvných strán. Zároveň však nemožno opomenúť, že žalovaný do záväzkového
vzťahu vstupoval ako spotrebiteľ
a preto vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v zákone č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
v znení účinnom k 1.12.2005, bolo treba na daný záväzkový vzťah aplikovať aj osobitné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie sa však vyššie uvedeným neriadil,

keď aj napriek žalobcom predloženým listinným dôkazom a bez ohľadu na výpoveď samotného
žalovaného, ktorý nárok žalobcu nepoprel ani čo do dôvodu, ani čo do výšky, a dokonca vyjadril ochotu
tento nárok žalobcovi uhradiť, avšak z dôvodu svojej zlej ekonomickej situácie s určitým časovým
odkladom, nemal mať súd prvej inštancie pochybnosti o dôvodnosti tej časti žalobcom plateného nároku,
okrem časti istiny predstavujúcej splátky úveru splatné až v budúcnosti po vyhlásení rozsudku súdu

prvej inštancie, a to vrátane nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z ich výšky, ako aj okrem tej
časti nároku, ktorá je už premlčaná s tým, že výška úrokov z omeškania nesmie presahovať zákonný
rámec vyjadrený v ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní bolo nesporne, tak
ako to už uviedol odvolací súd, poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému ako dlžníkovi, ako
aj nesplácanie úveru žalovaným dohodnutým spôsobom, ktorého povinnosťou bolo úver splácať v

predpísaných splátkach vždy k príslušnému dňu v mesiaci a nakoľko si žalobca uplatnil iba návrh na
zaplatenie dohodnutých splátok úveru splatných od 20.8.2010 do 20.5.2013, nie je pochyb, že tieto
splátky nie sú splatné viac, ako 3 roky pred podaním žaloby, a teda že by boli premlčané, nakoľko súd
musí v zmysle ustanovenia § 5b zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení od 1.5.2014
na túto námietku prihliadať z úradnej povinnosti.

18. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok, treba povedať, že námietka neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky zo Slovenskej sporiteľni, a.s. na žalobcu nie je dôvodná, nakoľko vo Všeobecných
obchodných podmienkach (bod 18.14), ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, žalovaný výslovne súhlasil
s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to,

či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého
vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek
požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu
osobu. Takáto dohoda je súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách, medzi
bankou a žalovaným možná a v súlade so zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka a

pobočkazahraničnejbankyprivykonávaníbankovýchčinnostínaúzemíSlovenskejrepublikyuzatvárajú
a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj
na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a
pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej

banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak
to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim
klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy,
ak osobitný zákon
neustanovuje inak Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť

práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný
predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov,
pričom banka a pobočkazahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom
trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1. Ďalej
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci II.ÚS/87/04, v ktorom sa konštatuje,

že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom, alebo preto, že zákon obchádza, sa
musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť len s gramatickým
výkladom (tak, ako to urobil súd prvej inštancie). Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad
teologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd zdôraznil,
že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má automaticky za následok neplatnosť

právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov
štátu, ale predovšetkým ochrana v súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných
vzťahov podľa zásada pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére
platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba
vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych
úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne, a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s článkom

4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia v medziach základných práv a slobôd (v tomto
prípade zmluvnej voľnosti), musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel, a teda takéto obmedzenia
nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne rozhodnutie ústavného
súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých
práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako

korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti je potrebné poukázať práve na
žalobcom tvrdenú dobrú vieru pri nadobudnutí práv zo zmluvy o postúpení pohľadávky, keď v rozhodnutí
Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmluvy je priorita
výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá
(ktorý výklad použil aj súd prvej inštancie), ak sú možnosti obidvoch výkladov. Je tak vyjadrený a

podporovanýprincípautonómiezmluvnýchstrán,povahasúkromnéhoprávaanímspojenáspoločenská
hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda
ústavne komformné, a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z článku 1 Ústavy, keď takúto
prax všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednustňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy
pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

19. So zreteľom na tieto dôvody potom odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu
sa platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, za dôvodnú a naopak nedôvodná je tá časť námietky
žalobcu,pokiaľmalzato,ženapremlčaniejehonárokusavzťahuještvorročnápremlčaciadobavzmysle
Obchodného zákonníka, ale na tento účel je potrebné podľa odvolacieho súdu použiť premlčanie podľa

Občianskehozákonníka,t.j.trojročnúvšeobecnúpremlčaciudobuapriznaťmunárokutýchjednotlivých
splátok, v ktorých neuplynula táto trojročná premlčacia doba. Rovnako súd zrušil aj oba výroky
súdu prvej inštancie týkajúcu sa náhrady trov konania ako závislé výroky od rozhodnutia vo veci samej s
tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, na ktorého bola platne
postúpená ním uplatnená pohľadávka po zohľadnení skutočností, že žalovaný do tohto záväzkového

vzťahu vstupoval ako spotrebiteľ, t. j. po zohľadnení zákonných kritérií obsiahnutých v príslušných
právnych predpisoch na
ochrane spotrebiteľa, najmä v zákone číslo 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku
dňu vzniku právneho vzťahu právneho predchodcu žalobcu a žalovaného, ako aj po aplikácií príslušných
ustanovení občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa na daný vzťah. Je potrebné ozrejmiť, prečo,

keď žalobca uvádza, že ku dňu postúpenia predstavovala jeho pohľadávka voči žalovanému sumu
4.283,85 eur, tento si v tomto konaní uplatnil len nárok na zaplatenie sumy 2.147,78 eur, ako aj ozrejmiť,
z čoho ním uplatnený nárok pozostával, t. j. bezpečne zistiť, že jednotlivé dielčie nároky, z ktorých
pozostávajú žalobcom uplatnené splátky od 20.8.2010 do 20.5.2013, nie sú v rozpore s predpismi
týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).