Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/41/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314201166
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2314201166.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň:

JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a
konateľ, proti žalovanému: Y. G., nar.XX.XX.XXXX, bytom E., W. XXXX/XX, o zaplatenie 223,41 eura
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17C/209/2014-54
zo dňa 22. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
223,41 eura s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaný si neplnil svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke,
uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil
zistením, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 13.01.2006 zmluvu o úvere, na základe
ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v sume 730,27 eura (22.000 Sk), ktorý
mal byť splácaný v pravidelných mesačných splátkach po 20,31 eura. Žalobca si v tomto

konaní uplatnil nezaplatené splátky úveru splatné od 20.02.2010 do 20.12.2010 v počte 11 a celkovej
výške 223,41 eura. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že predmetná
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. Podľa súdu prvej inštancie dualistický systém záväzkového
práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (napr. dvojaká úprava premlčania,
dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.).
Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet
rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na záväzkovo-právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej

zmluvy má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky
zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov
výhodnejšia. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov

súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto
zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Popretím úveru ako
absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskehozákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho

ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli
vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex
specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká
právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy

inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva typického predovšetkým pre
podnikateľskú sféru nenáležité. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe
o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je
argumentačne zjednodušené. Súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť
aplikácie Obchodného zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia
právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva

vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie
sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy,
za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach
máprespotrebiteľovdiametrálneodlišnénegatívne následky.Prinázorenavrhovateľabysavcelejškále

dualisticky upravených inštitútov súkromného práva malo použiť vždy obchodné právo (napr. vrátane
premlčania), s čím sa podľa súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne
právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu
a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich
postavenie. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje súd aj argument, že rovnaká

právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Súd poznamenáva, že aj právna úprava
v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,
zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času
pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument

o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. Vzhľadom na
uvedené súd potom posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, pričom v zmysle zásady hospodárnosti
a účelnosti súdneho konania, prihliadol na premlčanie. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľaskúmalpremlčanie,hocisaspotrebiteľtejtoskutočnostinedovolal,pričomzistil,žesplatnosť
dlhu nastala dňa 20.12.2010, dlh žalovaného sa premlčal dňa 21.12.2013, žaloba bola súdu doručená

dňa 23.01.2014, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty . Premlčané právo súd nemohol žalobcovi
priznaťaztohtodôvodužalobuzamietol.Právnesvojerozhodnutieodôvodnilustanoveniami§52,§100,
§ 101, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka (v ďalšom texte „OZ“), § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), c) a § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch.Onáhradetrovkonaniarozhodolpodľaustanovenia§142ods.1zák.č.99/1963Zb.Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte „OSP“). Žalovaný mal v celom rozsahu
úspech, v konaní si však trovy neuplatnil, preto mu neboli priznané.

2. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a nedostatočným

zistením skutkového stavu. Žalobca uviedol, že nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd
postupoval v zmysle ustanovenia § 5b zák.č. 250/2007 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014.
Aplikáciou uvedeného zákonného ustanovenia dochádza k značnému porušeniu ústavných princípov
- princípov právneho štátu k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným
zásahomštátnejmoci,knarušeniuprávanamajetokaochranuvlastníckehopráva,kporušeniuprávana

prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania.
Aplikáciou citovaného ustanovenia na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho
stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na
začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do

majetkových práv veriteľa. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom zo dňa 23.01.2014,
pričom predmetné ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014.
Odvolateľ namietol aj aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby, keď
bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko sa jedná o zmluvu o úvere, a tedaabsolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. S
poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie
alebo napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom aj odvolacom konaní.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas,
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že

odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,
vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštanciebezpotrebyzopakovaniačidoplnenia
dokazovania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia

poukazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s odvolacími
námietkami žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

10.Zmluvaoúveremedziprávnympredchodcomžalobcuažalovanýmbolauzatvorenádňa13.01.2006.
V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy
o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť

1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií súdom aplikovaná správne.
K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp.
zn. 3 Cdo 157/2012.

11. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto
úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,

21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto
smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.Predmetnásmernicadefinujetedaspotrebiteľskúzmluvuakozmluvuuzatvorenúmedzipredajcomalebo
dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné
do 31.12.2007. Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná

zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné
v čase uzatvorenia zmluvy.

12. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
nesprávne aplikoval právny predpis v otázke posúdenia plynutia premlčacej doby - namietal aplikáciu

ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. jednak z dôvodu, že prichádza k porušeniu viacerých
ústavných princípov, jednak z dôvodu, že žalobca svoj nárok uplatnil žalobou dňa 19.03.2014
pričom uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až 01.05.2014 a namietol aj aplikáciu ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby.

13. Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

14. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

15. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 01. mája 2014)
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči

spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

17. Citované ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 01. mája 2014. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú,
nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo
14/2014).

18. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby (§ 100 ods. 1, § 101
OZ) napriek skutočnosti, že žalobca si uplatnil svoj nárok ešte pred účinnosťou citovaných ustanovení.
Na námietku žalobcu o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka pri skúmaní premlčania dáva
odpoveď zákonodarca treťou vetou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého

sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené ustanovenie
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014)). Odvolací súd podporne poukazuje aj na
dôvodovú správu k zákonu č. 102/2014 Z.z., ktorým bola pripojená k § 52 ods. 2 tretia veta („Na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“) a kde sa uvádza nasledovné:
„Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo s touto zmluvou súvisiace, najmä na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov
v záväzkových vzťahoch, sa vždy použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa

inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa bude vždy preferovať priorita Občianskeho
zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na
právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka.“ Súd prvej inštancie preto postupoval
správne, keď premlčanie posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol správne a svoje rozhodnutie náležite ,
v súlade s v tom čase účinným ustanovením § 157 OSP odôvodnil. Žalobcom vznesené odvolacie

námietkysúnedôvodné,pričomnezistilzobsahuspisuvadytýkajúcesaprocesnýchpodmienokkonania
(§ 380 ods. 2 CSP). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa citovaného ustanovenia §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396

ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).