Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 7, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112224980
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112224980.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
H. XX, zastúpený: A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, proti žalovanému: Mive-Trans, s.r.o., Bučany
60, IČO: 45 653 747, o zaplatenie 351,92 eur s príslušenstvom a protinávrhu žalovaného o zaplatenie
sumy 911,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
18. novembra 2015, č.k. 8Cpr/4/2012-336, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., V. a VI. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním žalobný návrh žalobcu zamietol, žalovanému
nepriznal právo na náhradu trov konania, žalobcovi určil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 911,63
eur, úrok z omeškania 8,05% ročne zo sumy 903,89 eur od 13.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 7,74
eur od 13.02.2015 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti návrh
žalovaného zamietol. Žalobcovi určil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 32,70 eur
a trovy konania štátu vo výške 704,30 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia
rozsudku vyplynulo, že žalobca sa návrhom podaným na súd prvej inštancie dňa 05.12.2012 domáhal

voči žalovanému zaplatenia sumy 351,92 eur, úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 793,37 eur od
01.03.2012 do 23.03.2012, zo sumy 362,61 eur od 01.04.2012 do 12.04.2012, zo sumy 351,92 eur
od 13.04.2012 do zaplatenia z dôvodu, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 09.01.2012. Pracovný pomer skončil dňa 06.03.2012. Mzda bola dohodnutá v písomnej pracovnej
zmluve vo výške 392,60 eur brutto. Žalovaný mu nevyplatil mzdu za mesiac január, február, marec
2012. Mal nárok za uvedené obdobie od 09.01. do 06.03.2012 na mzdu vo výške 593,61 eur. V mesiaci
január 2012 bol na zahraničnej pracovnej ceste 17 dní, v mesiaci február 2 dni, spolu cestovné náhrady

1.330 eur, takže nárok spolu predstavoval sumu 2.028,34 eur, žalovaný mu zaplatil sumu 1.676,42 eur,
takže dlhuje 351,92 eur. Dňa 27.02.2012 bola uhradená platba bez špecifikácie žalobcovi 700 eur.
Žalobca vyčíslil, že za mesiac január 2012 mu nebola uhradená suma 793,37 eur ako rozdiel sumy
1.190 + 303,37 eur - 700 eur. Za mesiac február mu nebola uhradená suma 362,61 eur, keď zo sumy
903,89 eur si odčítal dlh za január vo výške 793,37 eur - zvyšok 110 eur si zarátal za február 2012 -
333,13 eur + 140 eur rozdiel - 362,61 eur. Za marec si zarátal vyplatené sumy 64,79 eur + 7,74 eur -
61,84 eur = zvyšok 10,69 eur. Žalovaný s návrhom nesúhlasil, uviedol, že so žalobcom bol ukončený

pracovný pomer v skúšobnej dobe dňa 29.02.2012, na vlastnú žiadosť od 03.02 do 29.02.2012 čerpal
žalobca dovolenku. Mzdu za mesiac január si prevzal osobne vo výške 267,83 eur a mzda za mesiac
február vo výške 64,79 eur mu bola vyplatená vkladom na účet. Za obdobie od 09. januára do 31.
januára 2012 patria žalobcovi cestovné náhrady vo výške 833,49 eur a boli mu vyplatené v hotovostidňa 02.02.2012. Za február mu boli vyplatené cestovné náhrady vo výške 72 eur. Návrhom doručeným
súdu dňa 04.12.2014 navrhol žalovaný zaviazať žalobcu na zaplatenie sumy 911,63 eur (903,89 +
7,74 eur), úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 903,89 eur od 24.03.2012 do zaplatenia, zo sumy

7,74 eur od 27.04.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania z dôvodu, že žalobca podal žalobu aj na
spoločnosť ONLU-TRANS LKW s.r.o., v ktorom sa spoločnosť obhajovala, že dňa 23.03.2013 vložila
konateľka žalovaného 903,89 eur a dňa 26.04.2012 sumu 7,74 eur žalobcovi ako mzdu a doplatok
mzdy žalobcu od ONLU-TRANS LKW uskutočnenú treťou osobou, čo spoločnosť ONLU-TRANS LKW,
s.r.o., nepreukázala. Nakoľko úhrady vkladala konateľka žalovaného a žalovaný mal vyrovnané všetky

záväzky, mal žalobca predmetné vklady vrátiť, nakoľko boli vyplatené bez právneho dôvodu. Žalobca
uviedol, že žalovaný nedefinoval pri úhradách čiastkových platieb z akého dôvodu tieto uhrádzal, či na
mzdu alebo cestovné náhrady. Preto žalobca postupoval tak, že čiastkové platby zohľadňoval najskôr
podľa splatnosti mzdy a cestovných náhrad. Čerpanie dovolenky 19 dní v zmysle výplatnej pásky za
február 2012 nezodpovedá realite. Žalobca nečerpal žiadnu dovolenku, keď pracovný pomer začal
09.01.2012 nemal vôbec nárok na dovolenku vo februári v počte 19 dní. Žalobca ďalej tvrdil, že na listine

o prevzatí výplatnej pásky na č.l. 46 nie je jeho podpis, takisto podpis na výplatnej páske na č.l. 47 sa síce
podobá jeho podpisu, písomnosť na č.l. 53 nepodpisoval. Znalec uviedol, že sporné podpisy neobsahujú
žiadne identifikačné znaky, podľa ktorých by bolo možné spochybniť ich pravosť. Sú vyhotovené
plynulým písacím pohybom bez známok váhania, roztrasenosti a bez možnosti podozrenia, že by ich
mohol vyhotoviť iný pisateľ. Zo záveru posudku vyplýva, že sporné podpisy vyhotovené k priezvisku L.

obsiahnuté na origináloch predložených písomností: 1. výplatná listina zamestnanca za obdobie 1/2012,
2. dovolenka zo dňa 02.02.2012, 3. cestovné náhrady za obdobie 09.01.2012 - 31.01.2012, 4. Cestovné
náhrady za obdobie 01.02.2012 - 02.02.2012 vlastnoručne vyhotovil H. L.. Rozsudkom Okresného súdu
Piešťany, č.k. 10Cpr/4/2013-160 bol odporca ONLU-TRANS LKW s.r.o. povinný zaplatiť navrhovateľovi
sumu 1.169,73 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 01.04.2012 do zaplatenia, vo zvyšku bol

návrh zamietnutý. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 25CoPr/2/2014-2010 zo dňa 29.10.2014
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 960,58 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 01.04.2012 do zaplatenia potvrdil a
vo zvyšnej časti o zaplatenie 209,15 eur s úrokom z omeškania od 01.04.2012 do zaplatenia zamietol.
Predmetom sporu je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 351,20 eur s príslušenstvom a požiadavka

žalovaného na zaplatenie sumy 911,63 eur s príslušenstvom. Právne súd prvej inštancie vec posúdil
podľa ustanovení § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 38 ods. 1, § 72 ods. 1, § 101, § 102, § 103, § 105,
§ 118, § 129, § 130, § 134 ods. 1, § 142 ods. 1 Zákonníka práce, podľa § 1 opatrenia Ministerstva
financií SR č. 472/2011 účinného od 01.01.2012 podľa ustanovení § 4, 5, 13, 14, 34, 36 ods. 8 Zákona
o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z.. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca bol

v pracovnom pomere so žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09.01.2012, s dohodnutým
dňom nástupu do práce 09.01.2012 na dobu neurčitú s 3-mesačnou skúšobnou dobou na funkciu vodič
medzinárodnej kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce Bučany 60, s dohodnutou mesačnou
tarifnou mzdou v zmysle dodatku čl. I vo výške 392,60 eur mesačne. V článku X sa dohodli na tom,
že zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste patrí stravné v eurách alebo v cudzej mene podľa §

13 ods. 4 Zákona o cestovných náhradách znížené o 25%. Súčasťou zmluvy nebola žiadna dohoda
o cestovných náhradách 70 eur na deň. Dohodou v pracovnej zmluve o nižšom stravnom o 25% sa
žalobca dopredu nevzdal svojho práva v rozpore s § 17 ods. 1 Zákonníka práce, pretože do budúcna sa
nevzdal práva na stravné, ktoré mu v prípade vyslania na pracovnú cestu zo zákona patrí, v pracovnej
zmluve uzatvoril dohodu so žalovaným ako zamestnávateľom o krátení jeho výšky v zákone dovolenom

rozsahu (§ 13 ods. 6 Zákona o cestovných náhradách). Súd dohodu o krátení stravného považoval za
platne dojednanú a jej obsah v konaní pri vyčíslení cestovných náhrad žalobcu zohľadnil. Pod sp.zn.
ČVS: ORP-1360/PN-TT-2012 sa viedlo konanie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu nevyplatenia
mzdy žalovaným, kde uznesením zo dňa 20.06.2012 bola vec odmietnutá. V tomto konaní žalobca
uviedol že sním bol 29.02.2012 ukončený pracovný pomer a dňa 01.03.2012 uzavrel pracovnú zmluvu

so spoločnosťou ONLU-TRANS LKW s.r.o., v ktorej odjazdil 18 dní, za ústnej dohody 70 eur diéty na
deň. V tejto veci vypovedala aj konateľka žalovaného Marcela Luciaková, ktorá uviedla, že od 01.02. do
02.02.2012 bol žalobca na trase v Rakúsku. Po návrate jej povedal, že potrebuje pár dní zostať doma,
tak mu povedala, nech zostane doma. Asi po týždni prišiel osobne, povedal, že potrebuje byť doma
do konca februára. Dala mu podpísať dovolenkový lístok, takže do konca februára čerpal dovolenku.

Podľa tabuľky cestovných náhrad odpracoval v januári 2012 22 dní a vo februári 2012 2 dni. Vzhľadom
na rozdielne tvrdenia účastníkov konania ohľadom dátumu skončenia pracovného pomeru žalobcu, si
súd ako predbežnú otázku musel vyriešiť kedy bol so žalobcom skončený pracovný pomer. Žalobca
sám mal rozporné vyjadrenia, keď v návrhu na začatie konania vychádzal a odôvodňoval, že pracovnýpomer skončil dňa 06.03.2012 a do tohto dátumu zohľadnil výpočet mzdových nárokov, avšak v konaní
nepreukázal svoje vlastné tvrdenie v návrhu o tom, že mu skončenie pracovného pomeru bolo doručené
poštou dňa 06.03.2012. Žalovaný poprel odoslanie skončenia pracovného pomeru poštou. Žalobca na

pojednávaní dňa 26.09.2013 uviedol, že dňa 01.03.2012 podpísal pracovnú zmluvu s ONLU-TRANS
LKW, s.r.o., a dňa 06.03.2012 už išiel na služobnú cestu mimo územia SR. Na ďalšom pojednávaní
uviedol, že pracovný pomer skončil 29.02.2012, kedy mu do vlastných rúk bola doručená výpoveď.
Týmto vyjadrením potvrdil vyjadrenie žalovaného o skončení pracovného pomeru ku dňu 29.02.2012.
Na podporu tohto záveru súd poukázal na to, že už pred podaním návrhu v tejto veci žalobca v

písomnostiach, ktoré spisoval, ako napr. list zo dňa 25.04.2012, ktorým žiadal Inšpektorát práce Trnava
o prešetrenie problému, uviedol, že bol zamestnaný u žalovaného do 29.02.2012. Taktiež v konaní o
trestnom oznámení do zápisnice uviedol, že bol s ním 29.02.2012 ukončený pracovný pomer a dňa
01.03.202 uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou ONLU TRANS LKW, s.r.o.. K nevyhnutnému
skončeniu pracovného pomeru je doručenie listiny o skončení pracovného pomeru žalobcovi najneskôr
ku dňu 29.02.2012, čo sa aj stalo. Pracovný pomer skončil ku dňu doručenia písomnosti, ktorý je zároveň

aj dňom uvedeným v liste ako deň skončenia pracovného pomeru. Súd sa ďalej musel vysporiadať s
rozdielnymi tvrdeniami účastníkov konania ohľadom uhradenia a vyčíslenia mzdy a cestovných náhrad
za obdobie od 09.01 do 29.02.2012. Mal preukázané, že dňa 14.02.2012 žalobca podpisom potvrdil
prevzatie sumy 267,83 eur ako mzdu za január 2012. Dňa 27.02.2012 bola na účet B. L. vložená
v hotovosti suma 700 eur od Marcely Luciakovej. Pokiaľ sa týka mzdy za mesiac január 2012, tak

výplatná listina zamestnancov za toto obdobie obsahuje pri mene žalobcu podpis preberajúceho výplatu
v sume 267,83 eur. V konaní bolo preukázané v rozpore s tvrdením žalobcu, že uvedená suma bola
vyplatená v hotovosti. Do sumy 280,28 eur chýba suma 12,45 eur, ktorá nebola žalobcovi vyplatená,
takže od 01.03.2012 by bol žalovaný v omeškaní s úhradou tejto čiastky, avšak dňa 27.02.2012 žalovaný
vložil na účet B. L. - manželky žalobcu sumu 700 eur, ktorá v konaní nebola spochybnená ako úhrada

žalovaného žalobcovi. Súd mal za to, že suma 700 eur bola čiastkovou úhradou sumy 12,45 eur. Takže
súd vyvodil záver, že žalovaný nebol v omeškaní s úhradou mzdy za mesiac január 2012, ktorá bola
splatná dňa 29.02.2012. V zmysle výplatnej pásky žalovaného za mesiac február 2012 žalobca vyčíslil
čistú mzdu vo výške 64,79 eur (odpracovaných 16 hodín a náhrada mzdy za dovolenku od 03.02. -
29.02.2012t.j.19dní).Pokiaľideoobdobieod07.02.do29.02.2012,súdsanestotožnilsargumentáciou

žalobcu, že aj za toto obdobie sa vzťahuje nárok na dovolenku, keď uviedol, že žalobca podľa počtu
odpracovaných dní v roku 2012 mal nárok na 2 dni dovolenky. Žalobca v období od 07. - 29.02.2012
nevykonával prácu pre žalovaného z dôvodu, že tento pre neho nemal prácu, čo síce žalovaný poprel,
avšak nijakým iným spôsobom nepreukázal ale naopak, tvrdenie žalobcu potvrdil aj svedok H. L.. Súd
mal za to, že za obdobie od 07.-29.02.2012 žalobca nevykonával prácu pre žalovaného z dôvodu

prekážky na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, za ktoré mu patrí náhrada
mzdy v sume jeho priemerného zárobku a pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z priemernej hrubej
mzdy za január vo výške 323,65 eur. Z výpočtu súdu vyplynulo, že žalobcovi patrí za predmetné
obdobie čistá mzda vo výške 337,68 eur splatná dňa 31.03.2012. Súd sa nestotožnil s vyčíslením
mzdy za február 2012 v zmysle výplatnej pásky vyhotovenej žalovaným, ktorá nezohľadnila náhradu

mzdy žalobcu za prekážku na strane zamestnávateľa a ani s vyčíslením žalobcu, keď žalobca vyčíslil
mzdu za február v nižšej sume ako výpočet súdu, z ktorého v konaní súd vychádzal. Cestovné náhrady
žalovaný vyčíslil žalobcovi za obdobie od 09.01.-31.01.2012 celkom vo výške 1041,86 eur, ktoré znížil
o 25% a k vyplateniu vyčíslil sumu 833,49 eur, ktorú prevzal žalobca dňa 02.02.2012 proti podpisu.
Matematicky správne mal pri znížení o 25% žalovaný dospieť k sume 781,39 eur, čo však nemožno

zohľadniť v neprospech žalobcu. Súd tak mal za to, že žalovaný znížil vyčíslené cestovné náhrady o
menej ako 25%. Za deň 01.02.2012 žalovaný vyčíslil cestovné náhrady vo výške 90 eur ktoré znížil o
25% a k vyplateniu vyčíslil sumu 72 eur, ktorú žalobca prevzal. Opäť matematicky žalovaný nesprávne
krátil cestovné náhrady, správne mali tieto byť v sume 67,50 eur, čo však opäť nemožno zohľadniť
v neprospech žalobcu. Súd tak mal takisto za to, že žalovaný znížil cestovné náhrady o menej ako

25%. Žalobca žiadal vychádzať pri vyčíslení cestovných náhrad zo sumy 70 eur denne. Takáto dohoda
nebola dohodnutá v písomnej forme v rámci obligačných náležitostí pracovnej zmluvy, súd sa preto
s výpočtom cestovných náhrad žalobcu nestotožnil. Takúto dohodu nemal preukázanú ani výpoveďou
svedka H. L., ktorej existenciu žalovaný v písomných vyjadreniach vo veci poprel. Svedok L. uviedol,
že má tiež dohodu o cestovných náhradách 70 eur denne, avšak táto nefungovala. Súd si ustálil, že

u žalovaného nebolo ani bežné vyplácanie cestovných náhrad 70 eur denne vodičom medzinárodnej
kamiónovej dopravy. Súd tu poukazuje na obsah pracovnej zmluvy, ktorej súčasťou naopak je možnosť
krátenia cestovných náhrad zo strany žalovaného v súlade so zákonom o cestovných náhradách. Preto
by ani nebolo logické, aby na jednej strane žalovaný mal možnosť krátenia cestovných náhrad a nadruhej strane by cestovné náhrady žalobcovi zvýšil. Keďže mzdové podmienky musia byť dohodnuté v
písomnejforme,prerozhodovaniesúdusúzáväznépodmienky,ktorébolidohodnutévpracovnejzmluvy
i v časti týkajúcej sa mzdových podmienok. Preto súd požiadavku žalobcu na cestovné náhrady 70 eur

denne považoval za nedôvodnú a jeho vyčíslenie cestovných náhrad v sume 1.190 eur za obdobie od
09.01.-31.01.2012 a vo výške 140 eur za obdobie 01.-02.02.2012 za nesprávne. Žalobca k vyčísleniu
cestovnýchnáhradnepredložilkartuvodiča.Tútosanepodarilozistiťanisúducestouinšpektorátupráce,
keď tieto údaje sa už na karte žalobcu ako vodiča nenachádzajú. Žalovaný vyčíslil cestovné náhrady
žalobcu za obdobie od 09.01-31.01.2012 vo výške 1.041,86 eur ktoré krátil o 25% a k vyplateniu mal

žalobca sumu 833,49 eur, ktorú aj prevzal proti podpisu. Súd vyčíslil za uvedené obdobie po zohľadnení
kurzu libry na euro cestovné náhrady vo výške 1.039,16 eur krátené o 25% v sume 779,37 eur, teda
v nižšej sume ako bola vyčíslená žalovaným. Vychádzal preto súd z vyčíslenia žalovaného, keď mal
za to, že žalovaný nekrátil cestovné náhrady v maximálne možnej výške. Za mesiac február 2012 2
dni v Rakúsku žalovaný vyčíslil cestovné náhrady vo výške 72 eur po zohľadnení zníženia keď ich
opäť neznížil v maximálnej možnej výške. Celková výška cestovných náhrad za obdobie 09.01. až

02.02.2012, na ktoré vznikol žalovanému nárok, je tak vo výške 905,49 eur (833,49 eur + 72 eur). Súd
malpreukázané,ževsúvislostispracovnýmpomeromžalobcuužalovanéhomážalovanývočižalobcovi
splnené všetky mzdové nároky za obdobie od 09.01. do 29.02.2012. Celkom mal žalovaný zaplatiť
žalobcovi mzdové nároky za obdobie pracovného pomeru v sume 1.523,45 eur (280,28 + 337,68 +
833,49 +72 eur). Žalovaný zaplatil žalobcovi za obdobie pracovného pomeru sumu 2.849,74 eur (267,83

+ 833,49 +72 +700 + 903,89 + 64,79 + 7,74 eur), t.j. vyššiu sumu o 1.326,29 eur ako boli súdom zistené
mzdové nároky. Preto žalobný návrh a nárok žalobcu považoval za nedôvodný a tento zamietol. Pokiaľ
sa týka protinávrhu žalovaného, tak súd mal v konaní preukázané, že dňa 23.03.2012 bola na účet B.
L., manželky žalobcu, vložená v hotovosti suma 903,89 eur od Mive - Trans, s.r.o., Marcela Luciaková,
čo žalobca nepoprel, pričom v zmysle žalobného návrhu predmetnú čiastku si zohľadnil ako čiastkové

plnenie úhrady mzdy za 02/2012. Zároveň mal súd preukázané, že dňa 26.04.2012 bola na účet B. L.
vložená v hotovosti suma 7,74 eur od Marcela Luciaková, čo žalobca taktiež nepoprel a zohľadnil si ju
ako čiastkové plnenie mzdy za marec 2012. Súd predmetný nárok žalovaného posúdil ako bezdôvodné
obohatenie v súlade s ust. § 451 ods. 1 a 2 a § 454 OZ. Osoba povinná vydať plnenie získané bez
právneho dôvodu je adresát plnenia v danej veci žalobca, keď v konaní nebolo sporné, že sumy 903,89

eur a 7,74 eur boli vložené na účet manželky žalobcu, ale adresátom tohto plnenia bol žalobca. Súd
uložil preto žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanú sumu 911,63 eur ako plnenie bez právneho dôvodu,
keď žalovaný uniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdených skutočností, táto čiastka bola žalobcom
prijatá, avšak žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania dôvodnosti úhrady uvedenej
sumy. Žalobca sa tak bezdôvodne obohatil sumou 911,63 eur. Žalobcovi bolo podanie žalovaného, v

ktorom sa voči žalobcovi domáha zaplatenia sumy 911,63 eur doručenej dňa 12.02.2015, keď pred týmto
dátumom nepreukázal doručenie výzvy na zaplatenie požadovanej sumy. Žalovaný sa síce domáhal
úroku z omeškania od 24.03.2012 do zaplatenia, a zo sumy 7,74 eur od 27.04.2012, súd sa však s týmito
dátumami vzniku omeškania nestotožnil a mal za to, že najskôr sa žalobca mohol dostať do omeškania
až dňom nasledujúcim po doručení výzvy na zaplatenie požadovanej sumy, t.j. dňom 13.02.2015, preto v

súlade s § 517 ods. 2 OZ priznal žalovanému aj úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 903,89
eur od 13.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 7,74 eur od 13.02.2015 do zaplatenia a vo zvyšnej časti
uplatneného úroku z omeškania návrh zamietol. O náhrade trov konania o návrhu žalobcu súd rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovaný bol celkom úspešný, avšak náhradu trov konania nevyčíslil,
ani zo spisu mu žiadna náhrada trov konania nevznikla, súd mu preto túto nepriznal. O náhrade trov

konania o návrhu žalovaného súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a priznal mu náhradu
trov konania za súdny poplatok 32,70 eur a trovy konania štátu (znalecké dokazovania a svedočné) vo
výške 704,30 eur.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca, a

to proti výrokom I., III., V., VI. Uviedol, že súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že na výplatnej listine
podpísal a prevzal sumu 267,83 eur, čo sa však nezakladá na pravde, a to tak, že podpísal iba, že
má dostať za mesiace január 2012 uvedenú sumu, avšak žiaden iný doklad o prevzatí uvedenej sumy
nepodpisoval. K výplatnej listine nie je priložený výdavkový a príjmový pokladničný doklad. Podľa výpisu
z účtu z banky J. L. R., a.s., bolo 27.02.2012 B. L. zaslaných 700 eur bez akejkoľvek špecifikácie od

pani Luciakovej, ktorá by hovorila, že to je moja výplata za mesiac január alebo nejaká suma súvisiaca
so mzdou za mesiac január, keď žalovaný bez uvedenia účelu platby hodnoverne nepreukázal, že táto
úhrada sa jednala ako mzda za január 2012, nemal súd na túto sumu prihliadať a započítavať do mzdy
za mesiac január 2012. Takisto prišla na účet jeho manželky suma 903,89 eur bez uvedenej akejkoľvekšpecifikácie. Súd túto skutočnosť si neosvojil a ani ju nebral do úvahy. Osvojil si, že tá suma 700 eur bola
ako čiastková úhrada sumy 12,45 eur a ako rozdiel zo sumy 280,28 eur - 267,83 eur. Z toho vyplýva, že
aj odvody a daň zo mzdy neodvádza správne. Žalovaný uvádza, že si mal na mesiac február 2012 zobrať

dovolenku. Pravosť podpisu na dovolenkovom lístku potvrdil znalec. Nemá vedomosť, že by podpisoval
doklad o dovolenke. Žalovaný veľmi dobre vedel, že nemôže mať nárok na dovolenku v počte 17 dní
za február a nemohol predpokladať, že odpracuje u zamestnávateľa celý kalendárny rok, keďže nemal
odpracovaných ani 60 dní, mu neprislúchala ani pomerná dovolenka tak, ako to uvádza súd. Pokiaľ
sa týka výpočtu cestovných náhrad, tieto tiež nie sú žalovaným vyrátané správne, výpočet cestovných

náhrad je správne 781,39 eur. Uvedené sumy sú úmyselne nadhodnotené, aj tento doklad je účelový
a je vyrobený čisto pre potreby súdu. Podľa článku 3 Dohody o vykonaní práce mal u firmy Mive-trans,
s.r.o., nastúpiť až dňa 06.03.2012, prácu mal dokončiť dňa 31.03.2012. Druhou pracovnou zmluvou s
firmou ONLU-TRANS LKW, s.r.o., mal nastúpiť dňa 01.03.2012 a vtedy aj nastúpil do práce. Tieto zmluvy
hoci ich podpísal, si neprečítal a súčasne s nimi mu mohli byť na podpis dané aj iné doklady, ako je
dovolenkový lístok. Svedok H. L. vo svojej výpovedi potvrdil dohodu o výplate cestovných náhrad vo

výške 70 eur, súd ju však nebral do úvahy. Ďalej potvrdil, že za mesiac február by si nebral neplatené
voľno, ako uvádza žalovaný, čo potvrdil aj svedok, že nemali vo februári žiadnu prácu. Žalovaným
priložený dôkazový materiál cestné náhrady je chybný, nakoľko nie sú závislé od krajín, cez ktoré musel
prejsť, aby sa dostal na určené miesto. Napríklad do Spojeného kráľovstva musel vyraziť zo Slovenska
cez Rakúsko, Nemecko, Luxembursko a Belgicko. Žalovaný vynechal krajiny Nemecko a Belgicko. Keď

sa cesta začína na Slovensku, musí na Slovensku aj končiť. Na rovnakom tlačive nesúhlasí ani celkový
čas strávený v zahraničí, preto je nepodstatné, či doklad podpísal alebo nie, nakoľko je chybný, a preto je
neplatný. Dovolenkový lístok mal byť podpísaný dňa 02.02.2012, čo tiež nie je pravda, nakoľko na tlačive
cestovné náhrady sa uvádza, že 02.02. bol do 23:59 v Rakúsku. Ohľadom sporných 700 eur zaslaných
na účet manželky žalovaný uvádza, že túto sumu poslala pani Luciaková ako platbu za pokutu, lebo

s ním vo februári viac nebola, preto poukázala platbu na účet ale zasa bez bližšej špecifikácie. Ak s
ním nebola od 02.02.2012, čo mal údajne podpísať dovolenku, ako potom mohol o týždeň prísť za
žalobkyňou. Platba bola vložená 27.02.2012 na účet a 29.02. mal podpísať osobne výpoveď. Ak vedela,
že mu k 29.02.2012 dá výpoveď, potom mu mohla peniaze za pokutu znova dať v hotovosti ako tvrdila
počas celého konania, že všetko preberal v hotovosti. Keď nebol vo februári so svedkyňou v kontakte,

ako mohol podpísať dokumenty a tieto aj prevziať. Žalovaný sa na pojednávania nedostavoval, účelovo
sa vyhýbal súdnym pojednávaniam. Súd v danej veci pochybil, že si od žalovaného nevyžiadal predložiť
ďalšie účtovné doklady ako sú príjmový pokladničný doklad, výdavkový pokladničný doklad pri prevzatí
peňazí v hotovosti, pričom všetky údaje musia byť overiteľné v daňovom priznaní za príslušné účtovné
obdobie. Navrhol preto, aby odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie na došetrenie a zadováženie

podkladov v súlade s jeho tvrdeniami, aby sa dala zistiť objektívna pravda s tým, že si uplatňuje trovy
právneho zastúpenia JUDr. Lackovej aj zástupcu A. L..

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že čo sa týka prebratia mzdy v hotovosti,
účtovníčka už roky dáva výplatnú listinu zamestnancom, kde je jasne uvedené obdobie, o ktoré sa jedná,

meno zamestnanca, typ pracovného pomeru, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, suma, ktorú
preberá v hotovosti a miesto: podpis preberajúceho, hotovosť, ktoré má zamestnanec podpísať ako
potvrdenie prevzatia. Listinu, potvrdenie o prevzatí výplatnej pásky, podpísal, potvrdil svojim podpisom,
že prebral mzdu a výplatnú pásku. Že sa jedná o podpis žalobcu preukázal znalec. Taký istý spôsob
je pri výplate cestovných náhrad. Každé vozidlo má zabudované GPS systém, za ktorý spoločnosť

riadne platila mesačne 64,80 eur, systém vie na 100 % vypočítať cestovné náhrady vodiča, z tohto
systému aj boli generované, následne vytlačené a vyplatené žalobcovi, ktorý ako aj odsúhlasil správnosť
údajovasvojimpodpisomvedľariadnečitateľnýchslovstravnéprebral.Vyjadreniežalobcu,žepokaždej
pracovnej ceste má vodič nárok na týždeň voľna, je nepravda. Tvrdená skutočnosť, že si nespomína
na podpísanie dovolenkového lístka, je zavádzajúca, takýto dokument mu dala podpísať aj keď nemal

nárok na dovolenku, na čo bol aj riadne upozornený, mala však na výber, buď mu dá absenciu, alebo
sa dohodnú. Pokiaľ sa týka protinávrhu, tak o tomto súd rozhodol správne, súd úplne zistil skutkový
stav, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto žalovaný navrhol
tento potvrdiť.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba -
strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný(§355ods.1CSP),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapreskúmalnapadnutýrozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8Cpr/4/2012 je určenie povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 351,92 eur a na základe protinávrhu žalovaného určenie povinnosti
žalobcovi zaplatiť žalovanému sumu 911,63 eur s príslušenstvom.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorým žalobný návrh žalobcu zamietol, žalobcovi určil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 911,63 eur
s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 903,89 eur od 13.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 7,74
eur od 13.02.2015 do zaplatenia a vo zvyšnej časti návrh žalovaného zamietol a tiež súvisiace výroky o
náhrade trov konania, a to výrok, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania a žalobca je povinný
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 32,70 eur za súdny poplatok a trovy konania štátu
vo výške 704,30 eur na účet Okresného súdu Trnava.

7. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za
to, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobným návrhom a protinávrhom
uplatnených nárokov, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a
napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobným návrhom a protinávrhom uplatnených nárokov, pričom sa vysporiadal so všetkými
podstatnými argumentmi strán sporu, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia, a tieto v
súvislostisdanouvecouisprávnevyložilspoukazomnaust.§387ods.2CSP,odvolacísúdodkazujena
písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi, ktorý rovnaké skutočnosti, ako uvádza v odvolaní, namietal už v konaní na súde
prvej inštancie.

8. K odvolacím námietkám odvolací súd uvádza nasledovné: pokiaľ sa týka výplaty mzdy žalobcovi, tak

súd prvej inštancie správne skonštatoval, že pracovný pomer žalobcu trval od 09.01. do 29.02.2012,
za ktoré obdobie má nárok na náhradu mzdy a cestovných náhrad. Súd prvej inštancie správne určil
výšku nároku na mzdu za uvedené obdobie, výpočet výšky podrobne v odôvodnení rozsudku uviedol
aj odôvodnil. Ohľadne čerpania dovolenky tiež súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, keď
skonštatoval, že žalovaný mal nárok na dva dni dovolenky a od 07.02. do 29.02. nevykonával prácu

z dôvodu prekážky na strane žalovaného a mzdu za toto obdobie určil v súlade s ust. § 142 ods.
3 Zákonníka práce. Pokiaľ sa týka cestovných náhrad, tak súd prvej inštancie správne skonštatoval,
že výška bola upravená dohodou v písomnej pracovnej zmluve, a to s možnosťou ponížiť stravné o
25 %, čo je v súlade so zákonom (§ 13 ods. 6 Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách),
takže úvaha, že sa touto dohodou vzdal dopredu svojich práv, neprichádza do úvahy. Iné dojednanie

o cestovných náhradách žalobca relevantným spôsobom nepreukázal. Súd vypočítal výšku cestovných
náhrad v nižšej sume, než aká bola žalobcovi vyplatená, z ktorého dôvodu vyplatené cestovné náhrady
považoval správne súd prvej inštancie za vyplatené v správnej výške. Pri protinávrhu súd prvej inštancie
správne skonštatoval jeho dôvodnosť, keď bolo preukázané, že konateľka žalovaného poukázala na
účet manželky žalobcu dňa 23.03.2012 sumu 903,89 eur a dňa 26.04.2012 sumu 7,74 eur bez právneho

dôvodu, v dôsledku čoho sa žalobca v súlade s ustanovením § 451 ods. 1, 2 OZ na úkor žalovaného
bezdôvodne obohatil.

9. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 388 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 CSP
za použitia ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol žalovaný plne úspešnou stranou
sporu.

11. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).