Rozsudok · Rozhodnutie · Otvorené Súdy

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/276/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114221201
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8114221201.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPrešovsudkyňouMgr.AlenouPavelekovouvprávnejvecižalobcu:U.T.,nar.XX.XX.XXXX,

bytom R. XX, U., právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom advokátom so sídlom v Prešove,
Hlavná 19, proti žalovaným: 1./ U. R., U. P. X, U., 2./ A. R., nar. XX.XX.XXXX, Č. XX, U., 3./ J. W., nar.
XX.XX.XXXX, U. P. X, U., 4./ J. Š., nar. XX.XX.XXXX, U. P. X, U., 5./ I.. Ľ. W., M.. XX.XX.XXXX, U.
P. X, U., 6./ Ľ. W., nar. XX.XX.XXXX, U. P. X, U., všetkých právne zastúpených PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s.r.o., so sídlom Prešov, ul. Masarykova 13, IČO: 36 492 086, o
náhradu za užívanie nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

návrh na prerušenie konania z a m i e t a ,

žalobu z a m i e t a ,

žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným v 1. až 6.rade trovy konania 4.567,82 eur na účet ich
právneho zástupcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.2.2009 (pôvodne vedenej pod sp.zn. 12C 51/2009) v súlade
so zmenou žaloby zo dňa 9.3.2009 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1./ a 2./ rade
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 1.726,26 eur so 6 % ročným úrokom z

omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia a žalovaným v 3./ a 4./ rade (v priebehu konania žalovaný
v 3. rade J. W. zomrel, jeho jedinou dedičkou je žalovaná v 4. rade) zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne sumu vo výške 1.726,26 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 23.2.2009 do
zaplatenia,žalovanémuv5./radezaplatiťžalobcovisumu vovýške1.768,85eurso 6%ročnýmúrokom
z omeškania od 23.2.2009 do zaplatenia, žalovaným v 6./ a 7./ rade zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielnesumuvovýške1.768,85eurso6%ročnýmúrokomzomeškaniaod23.2.2009dozaplatenia
a náhrady trov konania.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX nachádzajúcich
sa v k.ú. U., okrem iného aj parcely č. XXXX - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 215 m2 na ktorej
je postavený bytový dom súp. č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v
1./ až 7./rade. (v čase rozhodovania súdom v 1./ až 6./ rade). Žalovaní nadobudli vlastníctvo k bytom a k
spoločnýmčastiamnazariadeníbytovéhodomunazákladezmlúvoprevodevlastníctvakdružstevnému
bytu a Bytovým družstvom Prešov. Uviedol, že na základe žiadosti Okresného výstavbového bytového

družstva v Prešove, č. 13/69-De zo dňa 23.7.1969 o povolení výstavby 10 x 4 bytových jednotiek na
ul. Sabinovskej v Prešove, vydal Odbor výstavby a vodného hospodárstva MsNV Prešov rozhodnutie
č. 5963/69-SI zo dňa 30.10.1969, ktorým sa povolilo investorovi vykonať výstavbu. Na predmetnú
výstavbu bolo útvarom územného plánu a architektúry vydané územné rozhodnutie, pod. č. ÚÚPaA:5539/69 zo dňa 12.9.1969. V rozhodnutí o povolení výstavby, zo dňa 30.10.1969 čl. 9), je uvedené,
že investor previedol majetko-právne usporiadanie nehnuteľností a toto doložil k žiadosti o stavebné
povolenie. Investor však toto usporiadanie nepreviedol. Okresný podnik bytového hospodárstva prevzal

do správy od ONV Prešov bytové domy postavené na parcele EN č. XXXX, na základe Hospodárskej
zmluvy č. 345/75, k 1.11.1972, bez pozemku. V snahe vysporiadať vzťah k predmetným pozemkom,
požiadal Okresný podnik bytového hospodárstva dňa 7.8.1987 finančný odbor ONV Prešov o vydanie
deklaratórneho rozhodnutia o vlastníctve parcely EN XXXX v prospech Čsl. Štátu - ONV Prešov a
následne na prevod na Okresný podnik bytového hospodárstva. ONV Prešov vydalo osvedčenie o

nadobudnutí vlastníctva k veci podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého pripadli
do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v zápisnici č. XXX, k.ú. Prešov. Dňa 26.10.1993 požiadalo Bytové
družstvo Prešov o zápis bytových domov na parcelách č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX
s tým, že sa jedná o bytové domy dané do užívania v roku 1973. Mestský úrad vydal dňa 26.8.1993
potvrdenie o pridelí súpisných čísel.

Žalobca poukázal nato, že až do vyporiadania vzťahu podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa žalovaní
bezdôvodne obohacujú na jeho úkor. Zdôraznil, že na základe Listiny základných práv a slobôd, Ústavy
SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, má nárok na náhradu za nútené
obmedzenievlastníckehopráva.Žalovanísaobohacujúočiastku,ktorúbyžalobcadosiaholzaprenájom
tohto pozemku. V odôvodnení žaloby si uplatňoval voči žalovaným vydanie bezdôvodného obohatenia

za užívanie nehnuteľnosti, par. č. KN č. XXXX, nachádzajúcej sa v kat. území Prešov v období od
23.2.2007 do 23.2.2009 vrátane stavbou vo vlastníctve žalovaných. Výšku bezdôvodného obohatenia
stanovil znalec Ing. L. F. za rok 2007 -nájomné vo výške 12,08 eur/m2 za rok 2008, znalec Ing. T.
N. U.. vo výške 14,77eur/m2. Za 215 m2 užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu je bezdôvodné
obohatenie za obdobie od 23.2.2007 do 31.12.2007 vrátene spolu 312 dní vo výške 2.220,07 eur a za

obdobie od 1.1.2008 do 20.2.2009 vrátane spolu 420 dní vo výške 3.654,06 eur spolu v sume 5.874,13
eur.
Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Namietali, že nárok žalobcu je potrebné posudzovať podľa špeciálneho
právneho predpisu - zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
právnych predpisov, kde v zmysle ust. § 23 ods. 5, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku,

vzniká k pozemku právo zapovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.
Preto poukazovali nato, že sa voči žalobcovi nemohli nijako obohatiť, keďže právny titul užívania
im vznikol zo zákona. Poukázali na to, že na základe žalôb žalobcu na tunajšom súde sú vedené
iné konania totožných účastníkov, pravdepodobne aj o totožnej veci. Nároky žalobcu sú v žalobách
inak nazvané, pričom v tomto konaní ide aj o to isté časové ohraničenie nároku. Keďže súd nie je

viazaný právnym zdôvodnením veci navrhli, aby sa súd zaoberal aj touto otázkou. Rovnako namietali
aj spôsob výpočtu žalobcovho nároku a správnosť takéhoto výpočtu. Obsah oboch predložených
znaleckých posudkov považovali za zavádzajúci, nakoľko znalec stanovil hodnotu pozemkov v roku
2007, akoby tieto parcely neboli zastavané. Znalec ocenil parcelu o výmere 215 m2 na hodnotu
690.253,20 Sk, pričom žalobca nadobudol všetky pozemky, aj tie nezastavané v tom istom roku za

hodnotu 220,-Sk/m2. Čo sa týka druhého znaleckého posudku - znalec ohodnocoval - právo strpieť
právo prechodu cez objekt, pritom cez zastavaný pozemok nie je reálne možný prechod, preto
postup znalcov považovali za neobvyklý. V priebehu konania vzniesli námietku premlčania vo vzťahu
k uplatňovanému nároku odôvodňovanému, ako náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Uviedli,
že nemali „právo voľby“ na rozdiel od samotného žalobcu, pretože oni, resp. ich právni predchodcovia

ako vlastníci bytov, nadobudli byty dobromyseľne a v čase, keď nemohli ani len tušiť, že v budúcnosti
na základe nejakého súdneho rozhodnutia bude vlastníkom pozemkov niekto iný ako vlastník bytov.
Na druhej strane žalobca si musel byť vedomý právnych dôsledkov svojho rozhodnutia nadobudnúť
predmetnú parcelu zastavanú bytovým domom, pričom jeho voľba bola úplne slobodná. Ďalej poukázal
na to, že žalovaní s predmetným majetkom nespôsobujú nikomu žiadnu škodu a ani s predmetnou

parcelou - pozemkom nevznikajú žiadne náklady. Žalobca však svoje vlastnícke právo „zneužíva“,
keď chce na úkor žalovaných nezákonným spôsobom profitovať, pričom takýto zámer už mal asi pri
nadobúdaní predmetného nehnuteľného majetku. Práve z dôvodu zamedzenia takémuto stavu (iný
vlastník pozemku ako vlastníci bytov) zákonodarca predvídavo zriadil špeciálnou právnou normou
zákonné vecné bremeno v prospech pozemkov nachádzajúcich sa pod bytovým domom, ako aj k

priľahlým a súvisiacim pozemkom, pričom v danom prípade zákonodarca vyriešil tzv. stret dvoch
rovnocenných práv chránených Ústavou Slovenskej republiky t.j. práva vlastníka pozemku pod bytovým
domov a vlastníckeho práva vlastníka bytu a to, v prospech vlastníctva bytov, čo je pochopiteľné
vzhľadom na významný sociálny charakter tohto základného práva.Súd vo veci po vykonanom dokazovaní vykonanom v neprítomnosti žalobcu v zmysle ust. § 101 ods.
2 O.s.p., rozhodol rozsudkom č.k. 12C 51/2009 - 107 zo dňa 23.10.2009, ktorým žalobu zamietol,

proti tomu rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Odvolací súd uznesením č.k. 5Co 108/2010 - 160
zo dňa 17.3.2011 zrušil rozhodnutie súd prvého stupňa poukazujúc na to, že súd prvého stupňa
vykonal pojednávanie napriek riadnemu ospravedlneniu žalobcu a jeho nesúhlasu s pojednávaním v
jeho neprítomnosti, hoci dôvod neprítomnosti doložil dôkazom o svojej práceneschopnosti. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa tak znamenalo podľa vyjadreného právneho záveru odvolacieho súdu neprípustný

zásah do základného práva účastníka konania osobne sa zúčastniť pojednávania, čím došlo k naplneniu
hypotézy právnej normy, obsiahnutej v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Súd prvého stupňa doručil účastníkom prostredníctvom právnych zástupcov uznesenie odvolacieho
súdu a vytýčil termín pojednávania, keďže boli splnené všetky podmienky zabezpečenej účasti všetkých
účastníkov konania, vykonal dokazovanie oboznámením s písomnými vyjadreniami účastníkov

konania a ďalšími listinnými dôkazmi, a to: LV č. XXXXX k.ú. Prešov, LV č. XXXX k.ú. U., kópiou
katastrálnej mapy z 1.10.2008, rozhodnutím odboru výstavby a vodného hospodárstva z 30.10.1969,
žiadosťou o zápis do katastra nehnuteľnosti zo dňa 26.10.1993, znaleckým posudkom znalca I.. L. F.,
znalca Ing. T. N., ale opäť vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 11.10.2011 č.k. 12C 151/2009 - 215,
ktorým žalobu zamietol ale uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

Aj proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Prešove, pričom
rozsudkom zo dňa 23.8.2012, č.k. 5Co 133/2011 potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie a navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, lebo dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný a
nepreskúmateľný. Dovolací súd rozhodnutím č. k. 6Cdo 230/2013 zo dňa 20.6.2014 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. č. k. 5Co 133/2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov

zo dňa 11.10.2011 č. k. 12C 151/2009 - 215.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci rozhodnutia nižších stupňov nezodpovedajú
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Uviedol, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nárok žalobcu je premlčaný

bez toho, aby si ujasnil predovšetkým jeho právnu povahu (okrem toho, že ide o právo majetkové,
ktoré sa premlčuje). Nevysporiadal sa náležite, neodôvodnil právnu povahu uplatneného nároku,
najmä či toto právo má povahu jednorazového plnenia alebo povahu renty a prečo. Premlčacia doba sa
totiž posudzuje u každého tohto práva rozdielne. Vôbec sa nevysporiadal s argumentmi prednesenými
žalobcom. Čo sa týka rozhodnutia odvolacieho súdu, tu dovolací súd poukázal na to, že v odôvodnení

rozhodnutiakonštatovalsprávnosťskutkovýchaprávnychzáverovsúduprvéhostupňaanazdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil, že v predmetnej veci existuje právny
dôvod,nazákladektoréhožalovaníužívajúpozemokžalobcu,abezbližšiehoodôvodnenia.Konštatoval,
že finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadenie vecného bremena má povahu
jednorazového plnenia. Nevysporiadal sa s odvolacími námietkami žalobcu, najmä s jeho tvrdením, že

predmetom konania nebola jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena, ale náhrada za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie. Nezohľadnil ani existenciu ďalších
sporov žalobcu totožných v obdobných právnych veciach, najmä však konanie vedené na Okresnom
súde Prešove pod sp.zn. 29C 316/2007, v rámci ktorého bol vydaný aj nález ÚS SR IV. 70/2011, podľa
ktorého základné právo U. T. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského
súdu Prešov sp. zn. 1Co 12/2010 z 21.4.2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č.k.
29C 316/07 z 21.10.2009 vo výroku o zamietnutí žaloby o 33.328 eur s príslušenstvom porušené boli.
V ďalšom, že sa ani nevysporiadal s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v
rozhodnutí sp.zn. 4Cdo 89/2008 z 21.12.2009, ani s ďalšími názormi uvedenými v rozhodnutiach, na

ktoré žalobca poukazoval už v odvolaní.

Dovolací súd poukázal na to, že bez predchádzajúceho zhodnotenia vyššie uvedených skutočnosti, sú
skutkové a právne závery odvolacieho súdu v predmetnej veci zjavne neodôvodnené a nezlučiteľnés článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). V ďalšom dovolací

súd poukázal však na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku (ale len na taký, ktorý je pre
rozhodnutie veci relevantný, ktorý zostal sporný), rozsudok odvolacieho súdu v predmetnej veci sa práve
týmito rozhodujúcimi skutočnosťami nezaoberal. Absenciou náležitého odôvodnenia bola žalobcovi
súčasne odňatá možnosť v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku náležite skutkovo a právne

argumentovať proti jeho záverom v tom smere, keďže rovnakou vadou, podľa dovolacieho súdu trpel
aj rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd ho taktiež zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prešov
na ďalšie konanie.

Toto ďalšie konanie je vedené v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 276 /2014.

Po doručení rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo 230/2013 zo dňa 20.6.2014, sa žalovaní
vo veci vyjadrili a opätovne navrhli po prejednaní veci žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Poukázali na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu jednoznačne len z dôvodov
procesnoprávnych a nie hmotnoprávnych. Žalovaní dali najmä do pozornosti skutočnosť, že i dovolací

súd mal možnosť sám zhodnotiť existenciu ďalších sporov žalobcu v totožných, respektíve obdobných
právnych veciach, vo vyjadrení k dovolaniu boli spomenuté s tým, že ak tak dovolací súd neurobil, stalo
sa tak, pretože zrejme nedisponoval aktuálnymi informáciami. Čo sa týka rozhodovania vo veci vedenej
pod sp. zn. na tunajšom súde sp. zn. 29C 316/2007 poukázali na to, že konanie sa týka iných účastníkov
a podľa ich informácií o stave predmetného konania je zrejmé, že pasáž, ktorá sa týka práve obdobného

predmetu konania, ako v tejto právnej veci, je toho času už právoplatná s tým, že nárok žalobcu
nebolo možné priznať aj z toho dôvodu, že nároky smerujúce k náhrade za užívanie nehnuteľností, na
ktorých bolo zriadené vecné právo podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je možné kvalifikovať
ako jednorazové. Čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 89/2008,
k tomu uviedli, že touto problematikou sa síce súdy v predchádzajúcom konaní priamo a odkazmi na

toto rozhodnutie zaoberali, ale nevysporiadali sa s totožnou otázkou, navyše predmetné konanie sa
týka iného právneho vzťahu, aj iných účastníkov konania. Naopak, v iných rozhodnutiach tunajších
súdov, ktoré boli vyhlásené v iných konaniach, kde však išlo o osobu totožného žalobcu a na strane
žalovaných o susediace parcely, na ktorých sú postavené bytové domy mestskej časti Pod Skalkou
v Prešove, sú už zväčša právoplatné a vykonateľné a boli aj predmetom preskúmavania Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky, došlo predmetnými senátmi súdov
v oboch stupňoch k relevantnému vysporiadaniu sa aj s touto právnou problematikou. Poukázali na to,
že aj vo vyjadrení k dovolaniu označili tieto totožné konania a zvlášť poukázali na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012 (vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C
51/2009 a na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 4Co 66/2012), kde Ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa (totožná osoba so žalobcom v tejto právnej veci) a vyslovil, že záver, že finančná náhrada
za vznik vecného bremena - jednorázová, je ústavne akceptovateľný názor.

Vo veci sa vyjadril aj žalobca a potvrdil, že žalovaní vo svojom vyjadrení pravdivo uvádzajú, že v
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo 230/2013 zo dňa 20.6.2014, došlo k zrušeniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa a druhého stupňa, z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Avšak
vyjadril nesúhlas s tým názorom žalovaných, že dovolací súd nezohľadnil „existenciu ďalších sporov
žalobcu totožných, respektíve v obdobných právnych veciach“, uvádzaných v ich vyjadrení k dovolaniu,
nakoľko boli uvádzané na strane 5 rozhodnutia sp. zn. 6Cdo 230/2013 zo dňa 20.6.2014. Vo vzťahu
k základnej právnej otázke, teda k náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva - nemožnosť užívať

pozemok zastavaný stavbou, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno, žalobca poukázal na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Bratislava I, Okresného súdu Bratislava II, Krajského súdu
v Trnave a Krajského súdu v Bratislave, z ktorých vyplýva, že vlastník pozemku, ktorý je zaťažený
zákonným vecným bremenom, má právo na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za
vymedzenéčasovéobdobie(nienajednorazovúnáhradu),právespoukazomnačlánok20ods.4Ústavy

SR.Žalobcanasvojupodporupredložilrozhodnutiaokresnýchsúdovakrajskýchsúdov.Poukázalnajmä
na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 8C 98/2009 zo dňa 5.3.2014 v
ktorom je vyjadrené „v súvislosti s citovaným čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, by výklad
citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. tak, ako ho prezentoval odporca, bolo vrozpore so základnou otázkou, že obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere
a za primeranú náhradu, zvlášť, ak z citovaného ustanovenia vyplýva dočasnosť takéhoto obmedzenia
výkonu vlastníckeho práva, ale absentuje doba, dokedy je povinný subjekt povinný dať podnet na

pozemkové úpravy, prípadne zmluvne dojednať iné právo, ktoré zákon tiež nejako nešpecifikuje (§ 4
ods. 1).“ Ďalej žalobca poukázal na to, že rozdielne rozhodovanie rôznych senátov, či samosudcov
krajských súdov v obdobných veciach je nežiaduce a môže spôsobiť nezákonnosť príslušneho súdneho
rozhodnutia pre porušenie práva na spravodlivý proces, zakotvený v čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd. Pokiaľ teda konajúci

súd posúdi žalobcom uplatnený nárok doručený súdu dňa 23.2.2009 na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie od 23.2.2007 do 20.2.2009, s poukazom na článok
20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s poukazom na všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu v
zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 230/2013 zo dňa 20.6.2014 tak, že návrhu žalobcu vyhovie, je nesporné, že súd
nebude konať v rozpore so zákonom.

Súd vo veci opakovane vykonal dokazovanie obsahom spisu 12C 51/2009, a to s návrhom,
výpisom listu vlastníctva č. XXXXX zo dňa 2.2.2009, výpisom listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 14.2.2009,
kópiou katastrálnej mapy zo dňa 1.10.2008, rozhodnutím odboru výstavby zo dňa 30.10.1969, žiadosťou
o zápis do katastra nehnuteľností zo dňa 26.10.1993, znaleckým posudkom I.. L. F. č. XX/XXXX,

geometrickým plánom zo dňa 15.10.2007 vypracovaným Jozefom Bučkom, znaleckým posudkom I.. T.
N. č. XXX/XXXX a jeho prílohami, kúpnou zmluvou o prevode vlastníckeho práva k družstevnému bytu
a garáži týkajúce sa nájomcu J. W., N. C., I.. Ľ. W. J. L.. Ľ. W., U. R., J. Š.F., rozsudkom Krajského súdu
v Prešove 13C 52/2009 zo dňa 28.6.2012, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.9.2013,
rozsudkom Okresného súdu Prešov 13C 52/2009 - 173 zo dňa 1.12.2010, rozhodnutím Okresného súdu

Prešov sp. zn. 28C 51/2009 zo dňa 28.5.2014, rozhodnutím Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn.
14C 51/2009 zo dňa 8.4.2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co 16/2014 - 328 zo dňa
14.10.2014, rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 8C 208/2011 - 211 zo dňa 11.6.2014, ako aj
ostatným obsahom spisu a zistil tento skutkový stav :

V konaní nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX,
k.ú. U., parc. KN XXXX - zastavané plochy a nádvoria, k.ú. U., o výmere 215 m2. Tieto nehnuteľnosti
nadobudol okrem iných na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený vkladovým konaním č.
F. XXX/XXXX, čo mal súd preukázané z výpisu listu vlastníctva č. XXXXX.

Na parcele KN č. XXXX sa nachádza bytový dom súpisné číslo XXXX, v ktorom žalovaní vlastnia
jednotlivé bytové jednotky a v spoluvlastníctve na spoločné časti a zariadenia domu, ako to vyplýva z
výpisu LV č. XXXX. Žalovaní v 1. až 4. rade nadobudli vlastnícke právo k bytom a spoluvlastníctvo k
spoločným častiam a zariadeniam domu na základe zmlúv o prevode vlastníctva k družstevnému bytu
s Bytovým družstvom. Žalovaní v 5. a 6. rade od predchádzajúceho vlastníka kúpnou zmluvou zo dňa

15. decembra 2005.

Bytový dom bol postavený začiatkom 70- tych rokov Okresným výstavbovým bytovým družstvom v
Prešove.

Žalobca k svojmu návrhu priložil znalecký posudok vypracovaný pred začatím konania dňa 11.11.2007,
ktorý vyhotovil znalec z odboru stavebníctvo - odvetvie oceňovanie nehnuteľností, pozemné stavby,
oceňovanie stavebných prác I.. L. F.. V znaleckom posudku č. XXX/XXXX určil všeobecnú hodnotu,
okrem iných parciel aj parcely č. 1510, vychádzajúc z výmery určenej geometrickým plánom č. XXX/
XXXX zo dňa 15.10.2007, overeného dňa 24.10.2007 Správou katastra v Prešove, vyhotoveného na

rozdelenie pozemkov č. 1518/2 až 1518/39. Výšku nájomného znalec stanovil na rok 2007 sumou 364,-
Skzam2.Znalec ocenenievykonalmetódoupolohovejdiferenciácie,ktorúodôvodnilakojedinevhodnú,
pretože objektívne umožňuje určiť jej skutočnú hodnotu vzhľadom na druh pozemku jeho využitie a
miestne pomery a technické vybavenie ako aj situovanie v danej lokalite. Znaleckým posudkom znalca
I.. T. N. č. XXX/XXXX bola stanovená všeobecná hodnota a nájom pozemkov - okrem iných aj parc.

KN XXXX ku 2.10.2008. Výšku nájomného znalec stanovil na rok 2008 sumou 511,67 Sk za m2.

Bezdôvodné obohatenie žalobca, ako označil uplatňovaný nárok v svojom žalobnom návrhu (č. listu
spisu 4 žaloby), uplatňoval za obdobie od 23.2.2007 do 23.2.2009.V priebehu konania žalobca zmenil dôvody uplatňovaného nároku s poukazom na Nález Ústavného
súdu SR sp.zn. IV. ÚS 70/2011 zo dňa 23.6.2011, majúc za to, že uvedený právny názor sa v plnej

miere vzťahuje aj na predmetné konanie. Zmenil právnu argumentáciu uplatňovaného nároku, že ide o
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 23.2.2007 do 23.2.2009.

Na základe uvedeného súd právne uzatvára:

Podľa článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd - ústavného zákona č. 23/1991 Zb. vyvlastnenie
alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za náhradu.

Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom

ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných
alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie
poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú

zákonom.

Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa článku 20 ods. 5 Ústavy SR, iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o
majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a
slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ), ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku,
hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na
náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len vlastník stavby).

Podľa § 135c ods. 2 OZ, pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do

vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Podľa § 135c ods. 3 OZ súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby
aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva
k stavbe.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení,
tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v
bytovomdome,právaapovinnostivlastníkovtýchtobytovýchdomov,právaapovinnostivlastníkovbytov
a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

Podľa § 23 ods. 5 cit. zákona, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Podľa § 151n ods. 1 OZ vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho

iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným
bremenám sú buď spojené s vlastníctvom určitých nehnuteľností alebo patria určitej osobe.

Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno

premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 OZ premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je
dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3 ročná a plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 111 OZ, zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.

V konaní bez akýchkoľvek pochybností je preukázané, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. KN č.
XXXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 215 m2 vedeného v LV č. XXXXX pre k. ú. U.. Na

uvedenom pozemku je postavený bytový dom súp. č. XXXX, ktorého podľa LV č. XXXX pre k. ú. U. je
vlastníctvom žalovaných. V konaní nebolo popierané či spochybňované to, že byty žalovaní nadobudli
kúpnymi zmluvami z roku 1994. Žalovaní v 5. a 6. rade od predchádzajúceho vlastníka kúpnou zmluvou
zo dňa 15. decembra 2005. V liste vlastníctva je zaznamenané aj to, že k pozemku je zriadené vecné
bremeno podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z.

Na základe vyššie citovaných ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov, pokiaľ vlastník bytového domu nebol vlastníkom pozemku, čo sa týka aj tejto
posudzovanej veci, vzniklo k pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zavedený bol tzv.
špeciálny režim. Toto právo vzniklo zo zákona a je aj zapísané v katastri nehnuteľností. Podľa súdu
teda žalovaní užívajú predmetné nehnuteľnosti v súlade so zákonom. Na užívanie týchto nehnuteľností

žalovaných oprávňuje vecné bremeno, vzniknuté zo zákona. Zákon upravuje vzťah medzi vlastníkom
bytu resp. bytov a vlastníkom pozemku, na ktorom tento bytový dom stojí.

Z § 23 ods. 5 cit. zákona vyplýva, že ak vlastník bytového domu nie je aj vlastníkom pozemku, pričom
nie je možné vyriešiť tento vzťah postupom podľa § 23 ods. 1 až 4, vzniká zo zákona k pozemku právo

zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka bytového domu.

Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov pri citovanom ustanovení odkazuje na § 151n a násl.
OZ, ktorý stanovuje, v čom spočíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to, že vlastník pozemku
je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom v danom prípade je obsahom tohto

vecného bremena povinnosť žalobcu strpieť užívanie jeho pozemku tým, že je na ňom postavený bytový
dom. Keďže v danom prípade súd neriešil spôsob vyporiadania vlastníka pozemku a vlastníkov stavby,
čo vyplýva aj z petitu žaloby, pretože táto skutočnosť už bola vyriešenia zákonom (§ 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z.), zaoberal sa v súlade s petitom žaloby otázkou vydania bezdôvodného obohatenia
resp. podľa vyjadrenia samotného žalobcu otázkou náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

formou opakovaných splátok, teda vlastne zaplatenia resp. platenia finančnej náhrady (opakovaných
splátok) za takéto zriadenie vecného bremena.

Vsúvislostisvydanímbezdôvodnéhoobohateniasúdpoukazujenato,žepritakomtonárokubyžalovaní
museli užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, avšak žalovaní majú právny dôvod, spočívajúci

už v spomínanom zákonnom vecnom bremene a nejedná sa o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia
ani s poukazom na § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka.

V súvislosti s otázkou náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa súd zaoberal zároveň
otázkou, či má táto náhrada charakter opakujúceho sa plnenia, resp. sa jedná o jednorazovú náhradu,

pričom dospel k záveru, že v predmetnej veci, z hľadiska právnej kvalifikácie, ide o finančnú náhradu
za vznik vecného bremena, ktorá je nepochybne jednorazovou náhradou (tak, ako to má na mysli napr.
aj ustanovenie § 135c ods. 3 OZ resp. ako to vyplýva napr. aj zo žalobcom predloženého rozsudku
NS SR sp. zn 4Cdo 89/2008 ohľadom zriadenia vecného bremena v prípadoch umiestnenia tzv.
elektroenergetických zariadení), a teda nemá charakter opakovaného plnenia a je zároveň aj nelogické,

aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku opätovne nový nárok na
finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten
vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v
danom prípade v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., teda dňa 1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej
nehnuteľnosti (v danom prípade žalobca) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom (podľa názoru

žalovaných účelovo, špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi, keďže vedel, že kupuje zastavané
pozemky) a podľa názoru súdu nie je možné, aby sa ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku
s už existujúcim vecným bremenom domáhal finančnej náhrady za jeho vznik, pričom bolo vecou
pôvodného vlastníka, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, avšak pokiaľ tento nároknebol uplatnený, neprechádza na kupujúceho ako nového majiteľa. Takýto záver má podľa názoru
súdu oporu v základných právnych princípoch, ktorým je ovládané občianske právo a takýmto ústavou
zaručeným princípom je aj princíp právnej istoty, pretože by bolo v rozpore s týmto princípom právnej

istoty, ak by súd pripustil opačný výklad, teda že by začala plynúť každému novému vlastníkovi pozemku
pod bytovým domom nová premlčacia doba, čo by bolo nepochybne v rozpore s právami vlastníka
bytového domu, ktorý by v podstate nenadobudol žiadnu právnu istotu pri výkone svojich práv.

V súvislosti s otázkou náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. zriadenie zákonného

vecného bremena, sa súd zaoberal ako predbežnou otázkou, otázkou premlčania tohto nároku, nakoľko
túto námietku vzniesli žalovaní a dospel k záveru, že táto námietka je dôvodná. Je nepochybné, že právo
na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha
premlčaniu v zmysle § 100 a násl. OZ, pričom keďže v tomto prípade nie je stanovená osobitná úprava
ohľadom dĺžky premlčacej doby, platí všeobecná premlčacia doba v trvaní 3 rokov, ktorá plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Jedná sa o objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej

doby odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“, čo značí, že táto premlčacia doba začína plynúť
prvým dňom, keď sa toto právo mohlo vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo po prvý raz
vykonať v deň účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., na základe ktorého bolo toto vecné bremeno zriadené,
pričom tento zákon nadobudol účinnosť dňom 1.9.1993 a trojročná všeobecná premlčacia doba teda
uplynula dňa 1.9.1996, pričom návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí až dňa

23.9.2009. Súd taktiež poukazuje na to, že v prejednávanej veci nie je relevantnou skutočnosťou to,
že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku až v roku 2007, nakoľko na plynutie
premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka (§111 OZ). Podľa názoru súdu
veriteľom v tomto vzťahu, teda vo vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytového domu, je
vlastník pozemku a dlžníkom sú vlastníci bytového domu. Do postavenia veriteľa sa dostal žalobca

nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, pričom táto skutočnosť nemá vplyv na
plynutie premlčacej doby, čo znamená, že ju ani neprerušuje, ani nezastavuje. Táto premlčacia doba
začala plynúť účinnosťou už citovaného zákona, bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca sa až neskôr
stal vlastníkom predmetného pozemku a uplynula k 1.9.1996.

Čo sa týka námietky vznesenej žalobcom ohľadom skutočnosti, že predmetný nárok nie je premlčaný,
súdopätovnezdôrazňuje,ževyplateniefinančnejnáhradyzazriadenievecnéhobremenajenepochybne
majetkovým právom, ktoré sa premlčuje, preto súd rozhodol tak, že žalobu zamietol a už sa ani
nezaoberal posudzovaním ďalších okolností dôvodnosti nároku žalobcu.

Vzhľadom na vyjadrený právny záver dovolacieho súdu je potrebné dodať, že pokiaľ ide o nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 70/2011 - 46 zo dňa 23.6.2011, s ktorým žalobca
argumentoval už v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, bolo ním síce konštatované, že základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a právo čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd v rozhodnutiach

Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co 12/2010 zo dňa 21.4.2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Prešov č. k. 29C 316/07-329 z 21.10.2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33.328 eur s
príslušenstvom, porušené boli.

Stalo sa tak ako konštatoval ústavný súd na základe toho, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutej

časti rozsudku vo vzťahu k parcelám č. 1506 až č. 1511 (v tejto právnej veci ide o bytový dom stojaci
na parcele č. XXXX) a č. XXXX/X - X obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľa
(v tejto právnej veci totožná osoba žalobcu), len na posúdenie charakteru predmetných nehnuteľností
a konštatovania o tom, čo sa na týchto nehnuteľnostiach nachádza a akým spôsobom ich žalovaný
(žalovaným bolo mesto Prešov, teda nie totožné osoby ako v tomto konaní) v rozhodnom období

užíval respektíve neužíval, pričom nepreskúmal komplexne sťažovateľove vecné námietky a nezaujal
k ním právne závery. Sťažovateľove kľúčové vecné námietky spočívali na tvrdeniach, že: a) jeho
právny predchodca nemohol v rozhodnom období realizovať svoje vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, a teda nemohol disponovať so svojím majetkom, b) pre naplnenie dôvodov na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či žalovaný právo k pozemkom, ktoré boli v rozhodnom

období v jeho dispozícii, aj využíval, akým spôsobom a v akom rozsahu, c) pre naplnenie dôvodov na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je právne významné, či žalovaný v rozhodnom období užívanie
pozemkov „konzumoval“ a či mu to aj reálne prinieslo zisk, ale to, či žalovaný z vecnej dispozície stýmito pozemkami zisk mohol mať (napr. vo forme nájomného, pozn.). Teda iné skutočnosti ako v tejto
právnej veci.

Avšak v tomto náleze Ústavný súd Slovenskej republiky, čo dáva súd zvlášť
do pozornosti, k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1
a ústavy (čo práve je
podstatou argumentácie žalobcu v tejto právnej veci) a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd poukázal na princíp minimalizácie svojich zásahov
do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia, ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. ÚS 303/04 ,
IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných
páv a slobôd. Vychádzal v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS

182/06 , IV. ÚS 311/08 ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého rozsudku a uviedol, že sa ale otvára priestor na to,

abysakrajskýsúdsámsavyrovnalsochranouuvedenýchprávhmotnéhocharakteru.Ústavnýsúdpreto
tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu
subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod
4 výroku tohto nálezu).

Pre úplnosť je ďalej potrebné uviesť, že na uvedené nadväzuje uznesenie ústavného súdu III. ÚS
583/2014-16, zo dňa 1.10.2014, kde bola 12. decembra 2013 ústavnému súdu doručená sťažnosť
sťažovateľa (osobou totožnou so žalobcom v tejto právnej veci) pre namietané porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) ku, ktorým malo dôjsť opäť rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1Co/21/2013 z 25. septembra 2013.

Sťažovateľ uviedol, že predložená sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS
70/2011, a z uvedeného nálezu vyplynulo, že Okresný súd Prešov vec opätovne prejednal a rozsudkom
sp. zn. 29C 316/2007 zo 16.11.2012 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol. Krajský súd v Prešove
sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 1Co 21/2013 z 25.9.2013 potvrdil rozsudok Okresného súdu

Prešov sp. zn. 29C 316/2007 zo 16.11.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 16.434,73 eur “a
„v prevyšujúcej časti, vo výroku o zamietnutí žaloby, t. j. nad sumu 16.434,73 eur rozsudok zrušil a v
rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ V relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:
„Pokiaľ ide o parcely č. XXXX J. XXXX, (predmetom tohto konania je totožná parcela č. XXXX, na

ktorej je postavený bytový dom), na ktorých sa nachádzajú bytové domy, súpisné č..., ktoré sú v
podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek, je potrebné konštatovať, že súd prvého
stupňa správne postupoval, pokiaľ v predmetnej veci aplikoval ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z.z. Na predmetných parcelách sa nachádzajú bytové domy pod súpisným číslom..., tieto
sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek, pričom byty boli do vlastníctva týchto

vlastníkov bytov prevedené v rokoch 1994 až 2000, ako o tom svedčia listy vlastníctva vzťahujúce sa na
predmetné byty, ako aj zmluvy o prevode bytov do vlastníctva fyzických osôb. Ako správne konštatuje
súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 23 zákona č. 182/1993 Z. z., vzniklo týmto zákonom
vo vzťahu k predmetným parcelám právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov
jednotlivých bytov v predmetných bytových domoch, pričom žalovaný v rozhodnom období k týmto

parcelám nevykonával žiadne vecné právo. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný (mesto Prešov) nie je v
danom prípade osobou pasívne legitimovanou, vo vzťahu ku ktorej by bolo možné si uplatňovať nárok
týkajúci sa náhrady za užívanie predmetných parciel titulom vecného bremena, pokiaľ toto zaťažuje
nehnuteľnosti vlastnícky patriace žalobcovi v zmysle § 23 zákona č. 182/1993 Z. z... Žalovaný tedapredmetné parcely (č. XXXX až XXXX, LV č..., kat. úz...) neužíval a nemal z tohto užívania žiaden
prospech... Takto uplatnený nárok žalobcu nie je možné priznať aj z toho dôvodu, že nároky smerujúce k
náhrade za užívanie nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona

č. 182/1993 Z. z., je možné kvalifikovať len ako jednorazové..... Zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo súčinnosťou od
1.3.2009 k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov
zastavaných komunikáciami nie je od účinnosti tohto zákona bez právneho dôvodu. Uvedený zákon

explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena. Niet však žiadnej zákonnej
prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastavaného pozemnou komunikáciou priznala
primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena a to do času, kým
sa vlastníkovi neposkytne, podľa tohto zákona náhradný pozemok, alebo kým sa neskončí konanie o
pozemkových úpravách. Vo vzťahu k parcelám č. XXXX J. XXXX, zapísaných na LV č..., kat. úz..., nejde
síce o totožnú problematiku, avšak problematiku podobnú, a to so zreteľom na to, že nároky žalobcu

uplatňované v predmetnom konaní je potrebné posudzovať podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.
Ani predmetné stanovisko spoločného zasadnutia kolégií Krajského súdu v Prešove nehovorí nič o
tom, že by odškodnenie za zriadenie vecného bremena malo mať charakter opakujúcej sa náhrady
tak, ako je to požadované v predmetnom konaní. Zákon č. 182/1993 Z.z. v ustanovení § 23 ods. 5
citovaného zákona, rieši vo forme vecného bremena vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi

bytov v obytných domoch, nachádzajúcich sa na týmto pozemkoch, a to v záujme uspokojovania bytovej
potreby občanov, ktorá je nepochybne vo verejnom záujme. Náhrada za takto vzniknuté zákonné vecné
bremeno nie je vylúčená, avšak nemá charakter opakujúceho sa plnenia so zreteľom na charakter
vecného bremena, ako aj s poukazom na výpočet náhrady za vecné bremeno v zmysle vyhl. č. 492/2004
Z.z., ktorá zakotvuje náhradu za vecné bremeno vo forme jednorazového plnenia. So zreteľom na to,

že žalobca v tomto konaní jednorazovú náhradu neuplatňuje, je to ďalší dôvod (okrem absencie vecnej
pasívnej legitimácie na strane žalovaného v tomto konaní) pre zamietnutie žaloby, tak ako to správne
urobil súd prvého stupňa.“

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto vyššie citovanej veci dospel k názoru, že sťažnosť

sťažovateľa (žalobcu v tejto právnej veci) je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho
hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právneho záveru krajského súdu vyjadreného v
napadnutom rozhodnutí, t. j. že „pokiaľ súd prvého stupňa v tejto časti (vo vzťahu k parcelám č. XXXX J.
XXXX, pozn.) žalobu zamietol, postupoval správne, a to z vyššie uvedených dôvodov absencie pasívnej
legitimácie na strane žalovaného v tomto konaní vo vzťahu k tomuto nároku, ako aj z dôvodu, že ide o

nárok, vo vzťahu ku ktorému sa možno domáhať jednorazového plnenia, zatiaľ čo žalobca požadoval
náhradu vo forme opakovaného plnenia“. Krajský súd postupoval v zmysle predchádzajúceho nálezu
ústavného súdu, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nachádzajúceho sa na s. 10 - 11
vyplýva, že „kľúčové námietky“ sťažovateľa vo vzťahu k ďalším parcelám budú na základe zrušujúceho
(t.j. druhého) výroku rozhodnutia krajského súdu opätovne preskúmané okresným súdom. Na základe

uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť ako celok bez ďalšieho odôvodnenia odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov,
ktoré boli žalobcom predkladané sa týkali práve náhrad súvisiacich so zákonom č. 66/2009 Z.z. načo

dáva odpoveď práve citácia odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/21/2013 zo
dňa 25.9.2013, ktoré bolo ústavným súdom hodnotené, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho
dôvodu na spochybnenie právneho záveru krajského súdu.

Aby bolo vyčerpávajúcim spôsobom odpovedané na argumenty žalobcu, súd dodáva, že prihliadol

pri rozhodovaní aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vydávané práve v
totožných právnych veciach týkajúcich sa parciel vo vlastníctve žalobcu KN C č. XXXX J. XXXX, kde
nároky žalobcu pramenili práve za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ako to on formuluje (i keď
správne ide o náhradu na zákonné vecné bremeno), jediná rozdielnosť bola len na strane žalovaných
podľa vlastníckeho práva k tomu - ktorému bytovému domu stojacích na vyššie citovaných parcelách

a časovom úseku, za ktoré tieto náhrady (nakoľko žalobca sa nestotožňuje s názorom jednorazovej
náhrady) boli požadované.Aplikovateľný je teda záver Ústavného súdu citovaný v rozhodnutí II. ÚS 506/2011-21 zo dňa
3. novembra 2011, kde zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (žalobca v tejto právnej veci) sa
domáhal vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe bytového domu, ktorého spoluvlastníkmi sú

žalovaní a ktorý je postavený na pozemku vlastnícky patriacom sťažovateľovi. Sťažovateľ sa
opieral o ustanovenie § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a žiadal, aby boli žalovaní zaviazaní zaplatiť mu spoločne a
nerozdielne sumu 996.302,17 Sk (33.071,17 eur) ako všeobecnú hodnotu vecného bremena vyčíslenú
na základe znaleckého posudku. Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11C

97/07-82 zo 14. novembra 2007 bola žaloba sťažovateľa po prvýkrát zamietnutá. Rozsudkom krajského
súdu č. k. 5Co 6/2008 -153 z 25.
septembra 2008 bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pokiaľ ním bola zamietnutá časť žaloby
týkajúca sa zriadenia vecného bremena, a vo zvyšku bol rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 11C 97/2007-217 zo 4. februára
2009 bola žaloba opäť zamietnutá, a to vo vzťahu k požadovanej finančnej náhrade za zriadenie

vecnéhobremena.Uznesenímkrajskéhosúduč.k.5Co81/2009-252z24.septembra2009bolrozsudok
okresného súdu zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia krajský
súd okrem iného uviedol, že je potrebné prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom sťažovateľa, keďže
sú dôvodné. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11C 97/2007 z 30. júna 2010 bola žaloba znova
zamietnutá.Napokonrozsudkomkrajskéhosúdusp.zn.17Co104/2010z18.augusta2011bolrozsudok

okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ namietal porušenia čl. 20 ods. 1 a a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 11 ods. 1 a a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoruoochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 17Co 104/2010.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 17Co 104/2010 z 18. augusta 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený
rozsudok okresného súdu č. k. 11C 97/2007-309 z 30. júna 2010 „Krajský súd k výstižným dôvodom
rozsudku okresného súdu nemienil nič dodať a ani na nich nič zmeniť. Uviedol však, že nie je možné
prikázať pozemok do vlastníctva vlastníkov stavby a ani opačne, vlastník pozemku nemá záujem o
prikázanie stavby do jeho vlastníctva, nie je ani účelné stavbu odstrániť a neexistuje ani žiadny spôsob

účelného vysporiadania tohto vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, javí sa ako najoptimálnejšia
forma úpravy vzťahov (ak by napokon aj bolo pristúpené k takejto úprave) peňažná náhrada. Vo vzťahu
k sťažovateľovi je potom potrebné aj vzhľadom na námietku premlčania opäť posúdiť, či aj toto plnenie
nie je premlčané, pretože v danom prípade je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo
právo vykonať po prvýkrát. Po troch rokoch od vzniku skutkových okolností obmedzenia vlastníckeho

práva vlastníka pozemku pohľadávka podlieha premlčaniu. Teda subjektívne právo vlastníka podlieha
premlčaniu a vlastník pozemku stráca právny nárok na reparačnú povinnosť povinnej osoby. Pokiaľ si
pôvodný vlastník pozemku alebo iná osoba v trojročnej lehote odo dňa, keď bola zriadená neoprávnená
stavba, peňažné plnenie neuplatnili, nárok zaniká. Zákon o vlastníctve bytov upravuje zriadenie
vecného bremena vo verejnom záujme v stanovených prípadoch. Neupravuje však náhradu za takto

obmedzené vlastnícke právo. Hoci k obmedzeniu vlastníckeho práva tu dochádza vo verejnom záujme,
na formu náhrady za obmedzenie je potrebné využiť súkromnoprávnu úpravu, akou je obdobný
inštitút ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka s tým, že ide o jedinú možnú kompenzáciu pre sťažovateľa v
prípade, pokiaľ všetky ostatné nároky sú premlčané. Sťažovateľ totiž sporný pozemok nadobudol v čase,

keď už bol zaťažený vecným bremenom vo verejnom záujme podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve
bytov účinného od 1. septembra 2003. Už vtedy mal vlastník pozemku právo žiadať finančnú náhradu. Je
vovzťahukpredmetusporubezvýznamné,čivtedajšívlastníktotoprávovyužil,resp.uplatnil,aleboostal
pasívnym. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena nemá charakter opakovaného plnenia prekaždéhoďalšiehovlastníkapozemku.Keďžesťažovateľkúpilpozemokužvecnýmbremenomzaťažený,
nie je možné, aby sa ďalší vlastník domáhal finančnej náhrady za takto zriadené vecné bremeno.
Takéto právo na nového vlastníka totiž neprešlo. Je potrebné prihliadnuť na práva sťažovateľa ako

vlastníka pozemku, no na druhej strane je potrebné prihliadnuť aj na záujmy stavebníka, resp. jeho
právneho nástupcu. Vlastník pozemku vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome,
pretože o existencii cudzej stavby vedel vrátane toho, že došlo k zriadeniu vecného bremena zákonným
spôsobom“.

Vo vzťahu k tomuto Ústavný súd uviedol, že vychádzajúc zo skutočností, že primárna argumentácia
okresného súdu, bezo zvyšku potvrdená krajským súdom, nejaví známky ústavne nekonformného
výkladu zákona, ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími úvahami
všeobecných súdov.

Ďalej súd poukazuje na totožné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 474/2013-20

zo dňa 7. augusta 2013, ktorým bola riešená sťažnosť sťažovateľa k osobe totožnej ako žalobca v
tejto právnej veci, naviac, v žalobe podanej v rovnaký deň na Okresnom súde v Prešove, ako v tejto
právnej veci vedenej pod sp. zn. 15C 51/2009, jednalo sa však o parcelu KN C č. XXXX, pričom v tejto
právnejveciideoparceluabytovýdomstojacinaparceleXXXX.Podľasťažovateľa«Zriadenímvecného
bremena podľa § 23 ods. 5 BytZ... nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkmi neoprávnenej stavby

- žalovanými a vlastníkom pozemku - sťažovateľom. Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením
zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 Obč. Z, odstránením stavby
na náklady vlastníka stavby.
Sťažovateľ sa... domáhal alebo vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie parcely KN-C č. XXXX
bytovýmdomomzostranyžalovanýchzaobdobieod23.02.2007do20.022009alebonáhradyzanútené

obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe
ktorého je obmedzený v užívaní parcely KN-C č. XXXX bytovým domom vo vlastníctve žalovaných v
období od 23.02.2007 do 20.02.2009.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 07.03.2011 poukázal na rozsudok NS Slovenskej republiky, sp. zn.
4 Cdo 89/2008 z 21.12.2009. Sťažovateľ rovnako poukázal na judikatúru Okresného súdu Bratislava

I a Krajského súdu Bratislava... k náhrade - vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z.
z. .. a... zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré sa konalo dňa
10.01.2013...
O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 15C 51/2009 z 15. júna 2012 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“). Okresný súd v relevantnej časti rozsudku uviedol: «Je nesporné,
že na tunajšom súde prebiehal väčší počet súdnych konaní, kde žalobca sa domáhal uloženia
povinnosti žalovaným ktorí bývajú v obytných domoch postavených na pozemkoch vo vlastníctve
žalobcu, aby mu zaplatili za užívanie nehnuteľnosti, ktoré sú jeho vlastníctvom. Súd sa oboznámil s
rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 12C 267/2008-153 zo dňa 22.6.2010 kde žalobca ako vlastník

nehnuteľnosti v kat. úz. P. zapísaných na LV č. XXXXX okrem iného parcely KN-C XXXX - zastavaná
plocha a nádvoria o výmere 215 m2 a na tejto nehnuteľnosti bytový dom súp. č. XXXX sa domáhal
uloženia povinnosti vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade spočívajúcej v zaplatení sumy 15.046,73
Eur vo všeobecnej hodnote vecného bremena a v rovnakej sume aj vo vzťahu k žalovaným v 3. a
4. rade, v 5. rade, v 6. a 7. rade. Žalobu odôvodnil totožnými dôvodmi ako aj v tomto konaní. Súd

rozhodol dňa 22.6.2010 tak, že žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že nárok finančnej náhrady je
premlčaný potom, ako vlastník pozemku mal možnosť domáhať sa náhrady za zriadené vecné bremeno
podľa zák. č. 182/1993 Z. z. , kedy
premlčacia doba začala plynúť dňom 1.9.1993 a márne uplynula 1.9.1996. Povinný z vecného bremena
vzniesol námietku premlčania. Po podanom odvolaní rozhodol dňa 27.6.2011 Krajský súd Prešov č.

k. 18Co 10/2011-224 tak, že potvrdil rozsudok súdu I. stupňa s odôvodnením, že finančná náhrada
za vecné bremeno je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Bolo preto vecou
pôvodnej vlastnícky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní, alebo nie. V zápornom prípade
nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Na nového vlastníka prešlo aj obmedzenie
spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku. Náhrada na

zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastnícke (M. J.) a takýto záver
vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 3Co 165/2008 zo dňa 22.4.2009 prejednávajúci odvolanie
voči rozsudku súdu I. stupňa 25C 196/2007 z 23.6.2008 vo vzťahu k uplatneniu totožného práva.Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné
bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré

ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv.
zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom
zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak
nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho
práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi

sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Preto aj keď v danom prípade zákon
č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že
vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135 c)

ods. 3. ...............Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom
osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“
vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.
Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku.
Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter

opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len
jeden a podľa názoru súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil
v čase vzniku vecného bremena. V danom prípade v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti v

danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom,
ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z
neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Z tohto dôvodu odvolací súd na odôvodnenie

súdu prvého stupňa v plnom rozsahu poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dodáva:
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právneho názoru v obdobných právnych veciach vyslovených
v rozsudkoch Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 165/2008 zo dňa 22.4.2009 a sp. zn. 18Co 10/2011
zo dňa 27.6.2011 a ani odvolacie námietky žalobcu ho o tom nepresvedčili.

Vprvomradeodvolacísúdpoukazujenato,ževlastníkovipozemkupatrínáhradazanútenéobmedzenie
pozemku, avšak aj táto ochrana sa musí poskytnúť v medziach zákona.
Z tohto pohľadu sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že je nepochybne
preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom
vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným

vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastnícky M. J. Tejto vzniklo právo na náhradu
za vecné bremeno.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.1.2012, v zmysle ktorého nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v
závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý

bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, a
nie sťažovateľovi (žalobcovi), ktorého súd nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti
s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho
vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa)...........Napokon v podanom odvolaní žalobca uviedol, že
predmetom konania sa domáha vydania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo výške

primeraného nájomného za obdobie od 23.2.2007 do 20.2.2009 z dôvodu, že na pozemku, ktorý je
vo vlastníctve žalobcu stojí bytový dom vo vlastníctve žalovaných v 1. až 8. rade. ........Súd prvého
stupňa k uvedenému dôsledne pristúpil a správne konštatoval, že okrem jednorazovej odmeny za
obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena, vlastníkovi pozemku nepatrí aj nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom z titulu

bezdôvodného obohatenia, bez ohľadu na to, ako uvedený nárok žalobca sám pomenuje. V tomto
prípade náhradou za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme primeraného nájomného, je
uplatnením nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. ........Odvolací súd však napriek tomu poukazuje
na to, že za situácie, ak vecné bremeno žalovaných v 1. až 8. rade v danom prípade vzniklo nazáklade osobitného zákona, žalobca by sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za
vecné bremeno. Takáto pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) mohla vzniknúť najneskôr
od doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov č. 182/1993 Zb. , teda od 1.9.1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej
lehote. Premlčacia doba v danom prípade Uplynula 1.9.1996 a žaloba žalobcu bola podaná na súd
dňa 23.2.2009. Žalobcovi by ani z tohto dôvodu nebolo možné priznať uplatnenú pohľadávku, ktorej
premlčanie namietali žalovaní v 1. až 8. rade (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 506/2011 zo dňa 3.11.2011).“

Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí uzavrel, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04 ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Uviedol, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát,
pričomrozsudkykrajskéhosúdu,protiktorýmsťažnosťsmerovala,bolizaloženévpodstatenarovnakom
právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom rozsudku. Všetky sťažnosti boli odmietnuté ako
zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn. II. ÚS 506/2011 a sp. zn. III.

ÚS 13/2010, na ktoré okresný súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch odkázali a na ktoré odkázal aj
ústavný súd.

Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu Českej republiky a
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,ktorýmisťažovateľodôvodňujesvojusťažnosť,uvádza,žeprávne

názoryvnichvyjadrenéniejemožnéaplikovaťnajehoprípad,pretoženejdeoskutkovoaprávnetotožné
veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.

Ústavný súd sa v tomto rozhodnutí aj vyjadril vo vzťahu k nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 70/2011-46
z 23. júna 2011, ktorým ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, kde uviedol, že dôvodom

zrušenia rozsudku krajského súdu citovaným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení
nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným
zákonným vecným bremenom. Z citovaného nálezu však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že
sťažovateľovi takýto nárok vznikol.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.
1 listiny, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že v danej veci nie je dôvod,
aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy,čl.11ods.1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl.
1 dodatkového

protokolu ústavný súd a odkázal na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods.
1 ústavy (čo v
celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych

garanciíprocesnejpovahyustanovenýchpriamovoznačenomčlánkuústavy,ktorýchnedodržaniemôže
mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy),
a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I.
ÚS 23/01 , III. ÚS 328/05 )]. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa
§ 25 ods. 2 zákona o
ústavnomsúdesťažnosťsťažovateľaodmietolajvčastinamietanéhoporušeniazákladnéhoprávapodľačl. 20 ods. 1
ústavy,čl.11ods.1listinyaprávapodľačl.1dodatkovéhoprotokoluzdôvoduzjavnejneopodstatnenosti.

V ďalšom súd poukazuje na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v totožných
právnych veciach a to sp. zn. IV. ÚS 227/2012 zo dňa 3.5.2012, I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.1.2012, IV. ÚS
297/2012 zo dňa 7.6.2012 , IV. ÚS 233/09 zo dňa 9.7.2009, majúc za to, že vystihol všetky podstatné
aj opakované argumenty žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku.

Čo sa týka zamietnutia návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
súd pristupuje k prerušeniu konania predovšetkým vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom má byť
riešená otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, a, ktorú by si inak nemohol vyriešiť
sám (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Súd môže, ale nemusí konanie prerušiť. Dôvodom pre prerušenie konania
je predovšetkým hospodárnosť konania. Súd je toho názoru, že podanie dovolania voči rozsudku v
inej právnej veci nie je dôvodom na prerušenie konania, a tak ako v tejto právnej veci ani samotné

rozhodnutie v dovolacom konaní nemusí priniesť zmenu rozhodnutia vo veci samej. Naviac samotný
žalobca nevedel presne označiť dovolacie konanie pre, ktoré by malo toto konanie byť prerušené a v
tomto prípade teda prerušenie konania by nesledovalo záujem hospodárnosti.

Z tohto dôvodu súd návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal náhradu trov konania úspešným
účastníkom. Tieto predstavujú trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Účastníci
konania žalovaní, boli v predmetnom konaní v postavení samostatných spoločníkov.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

V danej právnej veci došlo k vyčísleniu trov konania právnym zástupcom žalovaných v zákonom
stanovenej lehote a to dňa 1.12.2014, teda ešte pred vyhlásením rozhodnutia.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. platnej v čase rozhodovania.

Podľa § 10 odseku 1 cit. vyhlášky ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 663,88 eur do 6.638,78 eur 41,49 eur +
9,96 eur za každých aj začatých 331,94 eur prevyšujúcich sumu 663,88 eur.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.5.2010 základná sadzba tarifnej
odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010 základná sadzba tarifnej
odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom

osobitne nedohodol.
Čo sa týka režijného paušálu, tu súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31.8.2010, sp.
zn. 5Sžo/205/2010 v tom zmysle, že režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri
zastupovaní viacerých osôb v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ide o spoločné úkony, a preto

náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov ani neznižuje o 20 %, resp. od 1.6.2010 o 50 %.
Podľa § 14 ods. 4 cit. vyhlášky za zastúpenie alebo obhajobu na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k
vyhláseniu rozhodnutia, patrí polovica odmeny. Za zastúpenie a obhajobu na pojednávaní, ktoré bolo
odročené bez prejednania veci, patrí len štvrtina odmeny.

Náhradu trov konania žalovaného v 1. rade za tieto poskytnuté úkony :
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
- prevzatie a príprava zastúpenia 12.3.2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. - 71,37 Eur,- písomné podanie vo veci samej 20.03.2009 - § 10 ods. 1, (-20%), - 57,10 Eur,
- účasť na pojednávaní dňa 10.7. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - (-20%), 57,10 Eur,
- účasť na vyhlásení rozhodnutia dňa 23.10.2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 -(-20%) - 65,06 Eur,

B/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred odvolacím súdom
- písomné podanie vo veci samej zo dňa 31.05.2010 - vyjadrenie k odvolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods.
2, § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 65,06 Eur

C/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
po odvolacom konaní
- písomné podanie vo veci samej zo dňa 11.05.2011 - vyjadrenie k uzneseniu a k vyjadreniam žalobcu
- § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 29.09.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - 40,66 Eur,
- účasť na vyhlásení rozsudku dňa 11.10.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 - 10,17 Eur,

- písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.11.2011 - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,
§ 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur

E/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb v dovolacom konaní
- dňa 6. 3.2013 - písomné podanie vo veci samej vyjadrenie k dovolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, §

14 ods. 1 písm. c/cit. vyhl. - 40,66 Eur

F/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom 1. stupňa po
dovolacom konaní
- dňa 4. 8. 2014 - písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie vo veci samej § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,

§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. - 40,66 Eur
- dňa 2. 12. 2014 - účasť na pojednávaní § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. -
40,66 Eur

1/6 Režijného paušálu vo výške 15,39 Eur

spolu : 585,21 Eur

Náhradu trov konania žalovaného v 2. rade za tieto poskytnuté úkony :
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa

- prevzatie a príprava zastúpenia 12.3. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. - 71,37 Eur,
- písomné podanie vo veci samej 20.03.2009 - § 10 ods. 1, (-20%), - 57,10 Eur,
- účasť na pojednávaní dňa 10.7. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - (-20%), 57,10 Eur,
- účasť na vyhlásení rozhodnutia dňa 23.10.2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 -(-20%) - 65,06 Eur,

- účasť na vyhlásení rozsudku dňa 11.10.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 - 10,17 Eur,
- písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.11.2011 - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,
§ 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur

E/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb v dovolacom konaní

- dňa 6. 3.2013 - písomné podanie vo veci samej vyjadrenie k dovolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, §
14 ods. 1 písm. c/cit. vyhl. - 40,66 EurF/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom 1. stupňa po
dovolacom konaní
- dňa 4. 8. 2014 - písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie vo veci samej § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,

§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. - 40,66 Eur
- dňa 2. 12. 2014 - účasť na pojednávaní § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. -
40,66 Eur

1/6 Režijného paušálu vo výške 15,39 Eur

spolu : 585,21 Eur

Náhradu trov konania pôvodne žalovaného J. W., ktorý zomrel dňa 12.11.2009 a jeho jedinou dedičkou
je žalovaná 3. rade
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa

1/7 Režijného paušálu vo výške 3,97 Eur

Spolu : 254,60 Eur

Náhradu trov konania žalovanej v 3. rade za tieto poskytnuté úkony :
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
- prevzatie a príprava zastúpenia 12.3. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. - 71,37 Eur,

- písomné podanie vo veci samej 20.03.2009 - § 10 ods. 1, (-20%), - 57,10 Eur,
- účasť na pojednávaní dňa 10.7. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - (-20%), 57,10 Eur,
- účasť na vyhlásení rozhodnutia dňa 23.10.2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 -(-20%) - 65,06 Eur,

B/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred odvolacím súdom

- písomné podanie vo veci samej zo dňa 31.05.2010 - vyjadrenie k odvolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods.
2, § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 65,06 Eur

C/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
po odvolacom konaní

- písomné podanie vo veci samej zo dňa 11.05.2011 - vyjadrenie k uzneseniu a k vyjadreniam žalobcu
- § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 29.09.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - 40,66 Eur,
- účasť na vyhlásení rozsudku dňa 11.10.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 - 10,17 Eur,
- písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.11.2011 - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,

§ 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur

E/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred odvolacím súdom
- dňa 12. 2. 2013 - písomné podanie vo veci odvolanie proti uzneseniu - 40,66 Eur

F/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb v dovolacom konaní
- dňa 6. 3.2013 - písomné podanie vo veci samej vyjadrenie k dovolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, §
14 ods. 1 písm. c/cit. vyhl. - 40,66 Eur

G/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom 1. stupňa po

dovolacom konaní
- dňa 4. 8. 2014 - písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie vo veci samej § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,
§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. - 40,66 Eur- dňa 2. 12. 2014 - účasť na pojednávaní § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. -
40,66 Eur

1/6 Režijného paušálu vo výške 15,39 Eur

spolu : 625,87 Eur

Náhradu trov konania žalovaného v 4. rade za tieto poskytnuté úkony :
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
- prevzatie a príprava zastúpenia 12.3. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. - 71,37 Eur,
- písomné podanie vo veci samej 20.03.2009 - § 10 ods. 1, (-20%), - 57,10 Eur,
- účasť na pojednávaní dňa 10.7. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - (-20%), 57,10 Eur,

- účasť na vyhlásení rozhodnutia dňa 23.10.2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 -(-20%) - 65,06 Eur,

- účasť na pojednávaní dňa 29.09.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - 40,66 Eur,
- účasť na vyhlásení rozsudku dňa 11.10.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 - 10,17 Eur,
- písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.11.2011 - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,
§ 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur

F/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom 1. stupňa po

dovolacom konaní
- dňa 4. 8. 2014 - písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie vo veci samej § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,
§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. - 40,66 Eur
- dňa 2. 12. 2014 - účasť na pojednávaní § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. -
40,66 Eur

1/6 Režijného paušálu vo výške 15,39 Eur

spolu : 585,21 Eur

Náhradu trov konania žalovaného v 5. rade za tieto poskytnuté úkony :
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
- prevzatie a príprava zastúpenia 12.3. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. - 71,37 Eur,
- písomné podanie vo veci samej 20.03.2009 - § 10 ods. 1, (-20%), - 57,10 Eur,

- účasť na pojednávaní dňa 10.7. 2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - (-20%), 57,10 Eur,
- účasť na vyhlásení rozhodnutia dňa 23.10.2009 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 4 -(-20%) - 65,06 Eur,

2, § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 65,06 Eur

C/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa
po odvolacom konaní- písomné podanie vo veci samej zo dňa 11.05.2011 - vyjadrenie k uzneseniu a k vyjadreniam žalobcu
- § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky - 40,66 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 29.09.2011 - § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 - 40,66 Eur,

E/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb v dovolacom konaní

- dňa 6. 3.2013 - písomné podanie vo veci samej vyjadrenie k dovolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, §
14 ods. 1 písm. c/cit. vyhl. - 40,66 Eur

§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. - 40,66 Eur
- dňa 2. 12. 2014 - účasť na pojednávaní § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. -
40,66 Eur

1/6 Režijného paušálu vo výške 15,39 Eur

spolu : 585,21 Eur

Náhradu trov konania žalovaného v 6. rade za tieto poskytnuté úkony :
A/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom prvého stupňa

E/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb v dovolacom konaní

- dňa 6. 3.2013 - písomné podanie vo veci samej vyjadrenie k dovolaniu - § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, §
14 ods. 1 písm. c/cit. vyhl. - 40,66 Eur

F/ náhrada trov právneho zastúpenia za poskytnuté úkony právnych služieb pred súdom 1. stupňa po
dovolacom konaní

- dňa 4. 8. 2014 - písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie vo veci samej § 10 ods. 1, § 13 ods. 2,
§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. - 40,66 Eur
- dňa 2. 12. 2014 - účasť na pojednávaní § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. -
40,66 Eur

1/6 Režijného paušálu vo výške 15,39 Eur

spolu : 585,21 EurCelkom : 3806,52 Eur k domu bolo potrebné pripočítať DPH 20 % 761,30 Eur = 4567,82 Eur.
Čo sa týka režijného paušálu, tu súd, ako už vyššie uviedol, vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR z 31. 8. 2010, sp. zn. 5Sžo/205/2010, v tom zmysle, že režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky

č. 655/2004 Z. z. patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát
zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ide o
spoločné úkony, a preto náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov ani neznižuje o 20 %,
resp. od 1.6.2010 o 50 %. Preto priznal režijný paušál jednotlivo len jeden krát za každý úkon právnej
služby, to znamená 4 x 6,95 Eur = 27,80 Eur túto sumu vydelil súd 7 (počtom úspešných žalovaných)

a 1/7 zo sumy režijného paušálu 3,97 Eur, 1 x 7,21 Eur + 4 x 7,41 Eur + 2 x 7,81 Eur + 2 x 8,04 Eur =
68,54 Eur túto sumu vydelil šiestimi, nakoľko bolo už len 6 účastníkov konania t. j. 11,42 Eur. Spolu
je to suma tvoriaca režijný paušál vo výške 3,97 Eur + 11,42 Eur = 15,39 Eur. Túto sumu vydelil súd 7
(počtom úspešných žalovaných) a 1/7 zo sumy režijného paušálu t.j. 13,76 Eur a prirátal k náhradám za
jednotlivé úkony právnej služby u každého žalovaného jednotlivo, čím tak u každého z týchto účastníkov
konania dostal základ pre výpočet DPH.

Pretože žalovaní, ktorým súd priznal náhradu trov konania, sú v konaní právne zastúpení, platobným
miestom na poukázanie priznanej sumy na náhradu trov, a to v celom rozsahu, je v zmysle ust. § 149
ods.1 O.s.p. účet (adresa sídla) ich právneho zástupcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 13. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok , Potvrdené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2014

Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2014