Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 19, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109203224
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8109203224.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.

Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcu: J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. XX, J., právne zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 19,
proti žalovaným: 1. A.. H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Y. X, R., 2. V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
R. XX, J., 3. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. R. XX, J., 4. H.. G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX,
J., 5a. A.. U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., J. R. XX, 5b. D. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., Y. XX,
5c. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., S. XX,6. A.. H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/X, J., všetci
právne zastúpení PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove,

ul. Masarykova 13, v konaní o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 28C 51/2009-406 zo dňa 28.05.2014 takto

r o z h o d o l :

Zamieta návrh žalobcu na prerušenie konania.

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca je povinný nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh, rozhodol, že o trovách konania rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok odôvodnil tým, že
žalobca sa svojim návrhom domáhal, aby súd uložil žalovaným zaplatiť mu náhradu za užívanie
nehnuteľností, na ktorých je postavený obytný dom, ktorého jednotlivými vlastníkmi bytov sú žalovaní v
1. až 6. rade, a to za obdobie od 23.02.2007 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 do 20.02.2009 vo výške
jednotlivých spoluvlastníckych podielov. Súd zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely F. XXXX -zastavaná plocha a nádvorie o výmere
XXX m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom súp. č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX,

ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 5. rade, žalovaný v 6. rade odpredal byt žalovanému v
1. rade. Uviedol, že žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie parcely pod
predmetným bytovým domom alebo náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným
vecnýmbremenomvprospechžalovaných.Žalobcavtomtosmereneuniesoldôkaznébremeno,pretože
nepreukázal, že by sa žalovaní nejakým spôsobom obohatili bez právneho dôvodu. Súd poukázal na
to, že žalovaným vzniklo vecné bremeno tak ako to už bolo niekoľkokrát v tomto konaní, ale aj v iných
konaniach uvedené. Titul bezdôvodného obohatenia teda neobstojí. K argumentácii žalobcu, že sa

domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie súd prvej
inštancie uviedol, že náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade je iba inak
formulovanou náhradou v zmysle zákona 182/1993 Z.z.. Preto podľa názoru súdu nie je možný postup
podľa § 135c, keďže osobitný predpis stanovil, že sa zriaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenuzo zákona. Je nesporné, že k vzniku zákonného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti došlo, avšak nie
v čase vlastníctva žalobcu, ale v čase jeho právnej predchodkyne. S poukazom na tieto skutočnosti a
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných súd skonštatoval, že tento nárok je premlčaný,

pretože právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom,
ktoré podlieha premlčaniu. Platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa,
kedy sa mohlo právo vykonať po prvýkrát. Premlčacia doba začala plynúť od 01.09.1993 a uplynula
01.09.1996, návrh na začatie konania bol podaný v roku 2009. Na plynutie premlčacej doby nemá vplyv
zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej
inštancie sa mýli pokiaľ má za to, že žalobca má trpieť bezplatné užívanie jeho majetku žalovanými
na základe § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čo by znamenalo, že
žalobca môže byť obmedzený zo zákona, pretože je to v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR.,
keďže žalobca môže byť obmedzený iba na základ zákona a nie zo zákona. Žalobca sa nedomáhal

v tomto konaní finančnej náhrady za zriadené vecné bremeno, ale domáhal sa náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie, a to za obdobie od 23.02.2007 do
20.02.2009 vrátane. Keďže žaloba bola podaná 23.02.2009 je nesporné, že nárok premlčaný nie je.
Keďže zákonodarca pri obmedzení vlastníka pozemku neurčil aj formu poskytnutia náhrady, žalobca sa
domáha poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv titulom Ústavy SR, Listiny a Dohovoru.

Uviedol, že Najvyšší súd ČR judikoval, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
zriadením vecného bremena vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu o jej výške, ktoré rozhodnutie
má konštitutívne účinky. Tvrdenie, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
môže byť iba jednorazová, nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. Nárok žalobcu na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie sa nemohol premlčať, a preto ho súd

nesprávne zamietol z dôvodu premlčania. Poukázal na právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho
súdu SR 4Cdo 89/2008 z 21.12.2009, podľa ktorého, ak je zákonné vecné bremeno zriadené bez
poskytnutia náhrady, má povinný nárok na poskytnutie náhrady s poukazom na článok 20 ods. 4 Ústavy
SR. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2000, podľa ktorého NR SR nemôže priamo
zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Poukázal na podmienky za akých môže

byť nútene obmedzené vlastnícke právo a uviedol, že keďže pozemok pod bytovým domom nebol
vyvlastnený a žalobca ako jeho vlastník v žalovanom období bol obmedzený v jeho užívaní, má právo
požadovať od žalovaných ako spoluvlastníkov bytového domu opakované platby primeranej náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase. Uviedol, že súd prvého stupňa neakceptoval, že
článok 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má na

základe článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákon 182/1993 Z.z.. Súd prvého stupňa opätovne
nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu, a to na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo 89/2008
z 21.12.2009, Nález Ústavného súdu ČR PL. 41/1997 z 11. 1998, Nález Ústavného súdu SR 4 ÚS
70/2011 z 23.06.2011 a rozsudky Okresného súdu Bratislava I. Krajského súdu v Bratislave. Súd prvého
stupňa mohol vyložiť žalobcom uplatnený nárok ústavne konformne, v zmysle rozsudku Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Cdo 89/2000 a Nálezu Ústavného súdu SR 4 ÚS 70/2011 a priznať žalobcovi uplatnený
nárok. K vznesenej námietke premlčania uviedol, že žalovaní vznesenou námietkou premlčania sledujú
úmysel poškodiť vlastníka pozemku, keďže jeho pozemok okupujú stavbou bytového domu. Vznesená
námietka premlčania im má slúžiť v pokračovaní bezplatného užívania pozemku a možno teda vyvodiť
záver, že takýto výkon subjektívneho práva je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal žalobcovi uplatnený nárok.

3. Žalovaní sa k odvolaniu vyjadrili tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za vecne správny.

4. Odvolací súd uznesením zo dňa 27.08.2015 konanie prerušil a podal návrh na začatie konania o

súlade právnych predpisov, konkrétne o súlade ust. § 23 ods. 5 zákona 182/1993 Z.z. s Ústavou SR.
Ústavný súd SR uznesením zo 07.12.2016 návrh Krajského súdu v Prešove odmietol a uviedol, že
rozhodnutie o súlade alebo nesúlade § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov s článkom 20 ods. 4 Ústavy
SR nebude mať vplyv na rozhodnutie všeobecných súdov v tejto veci, pretože súdy majú rozhodnúť o
tom, či žalobcovi prináleží alebo neprináleží finančná náhrada za vecné bremeno zriadené podľa § 23

ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Uviedol, že žalobca nespochybňuje zriadenie vecného bremena ako
takého, nedomáha sa jeho zrušenia z titulu jeho neústavnosti, ale vecné bremeno akceptuje ako fakt a
domáha sa priznania akejsi finančnej satisfakcie za jeho zriadenie a za užívanie jeho pozemku.5. Podaním z 08.02.2017 žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015 z
12.10.2016, zaoberajúce sa otázkou primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

6. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.04.2017 žalobca navrhol prerušenie konania z
dôvodu, že predsedníčke Krajského súdu v Prešove bol podaný návrh na zjednotenie rozhodovacej
činnosti dňa 18.04.2017, týkajúci sa konaní o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom,
na ktorých v zmysle § 23 ods. 5 zákona 182/1993 Z.z. viazne vecné bremeno. Odvolací súd tento návrh
zamietol, pretože takáto skutočnosť podľa ustanovení Civilného sporového poriadku nie je dôvodom na

prerušenie konania. Dôvody, pre ktoré je možné konanie prerušiť sú vymedzené v § 162, § 163 a § 164
CSP, pričom žalobcom uvádzaná skutočnosť nie je dôvodom na prerušenie konania podľa žiadneho z
týchto ustanovení.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje.

8. Je nepochybné, že žalobca je vlastníkom pozemku, na ktorom stojí bytový dom, pričom vlastníkmi
bytov v tomto bytovom dome sú žalovaní. Tiež je preukázané, že na pozemku žalobcu viazne vecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 zákona 182/1993 Z.z., z čoho vyplýva, že žalovaní neužívajú
vlastníctvo žalobcu bezdôvodne, ale na základe tohto vecného bremena. Pokiaľ sa žalobca domáha

odplaty za zriadené vecné bremeno, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že toto
jeho právo je premlčané. Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného
v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 8/2016, a to rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.04.2016 sp.
zn. 3 Cdo 49/2014. Podľa tohto rozhodnutia právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého

pozemku ku dňu účinnosti zákona, teda k 01.09.1993. Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu
vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych
práv. Z rozhodnutia vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčiava, a to od
nadobudnutiaúčinnostizákona.Vychádzajúcztohoprávnehozáveruodvolacísúdpovažujerozhodnutie
súdu prvej inštancie za vecne správne.

9. Rozhodnutie Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015 z 12.10.2016 nie je podľa názoru odvolacieho súdu
v tomto prípade aplikovateľné, pretože ÚS SR rozhodoval o protiústavnosti iných právnych predpisov,
nie zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Z rozhodnutia naviac vyplýva, že nie je vylúčené,
aby odplata za vzniknuté vecné bremeno bola len jednorazová (ako tomu podľa názoru odvolacieho

súdu je v tejto veci).

10. Námietka premlčania vznesená žalovanými nie je v rozpore s dobrými mravmi, žalovaní len využili
právo, ktoré im zo zákona vyplýva. Využitie tohto práva bolo v súlade s účelom inštitútu premlčania
(odstránenie právnej neistoty).

11. Súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky relevantné argumenty žalobcu a zaoberal sa všetkými
podstatnými skutočnosťami. Súd akceptoval vlastnícke právo žalobcu aj jeho nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva, žalobu zamietol pre premlčanie. Otázka premlčania je teda kľúčovým
bodom rozhodnutia, a táto otázka bola vyriešená správne, v súlade s publikovanou judikatúrou NS SR.

12. Vo vzťahu k menšinovému názoru odvolací súd poznamenáva nasledovné.
13. Menšinový názor vychádza z názoru, že vzhľadom na to, že zákon neustanovil nič o náhrade
za vecné bremeno, práve z toho dôvodu je potrebné "uplatniť ústavne konformný výklad právnych
predpisov a keďže obmedzujúci zásah trvá dlhý čas, má taký vlastník právo na opakujúce sa náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva".
14. In fine poznamenal, že za aplikovateľné považuje rozhodnutie ÚS SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa
12.10.2016, s ktorým v rozpore je publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo 14.04.2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014) z ktorého vyplýva, že takéto právo sa premlčiava
jednorazovo a že v otázke ústavnosti jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva je

kompetentný vyjadriť sa práve Ústavný súd Slovenskej republiky.

15. Menšinový názor teda vychádza z údajného "práva na opakujúce sa náhrady" , pritom sám vychádza
z názoru, že v zákone o takom práve explicitne niet zmienky. Je pravda,že zákon náhradu neregulujea teda implicitne ani opakujúce sa plnenie a konečne ani to, že by sa náhrada mala priznať v prípade
dlhodobého zásahu do vlastníctva. Konštatovanie takéhoto práva je výsledkom úvah z menšinového
názoru a to s odkazom na nález ústavného súdu.

16. Kedy ide dlhodobý a kedy už o krátkodobý zásah, to sa už v menšinovom stanovisku nerozoberá
a pritom sa javí , že by v prípade krátkodobého zásahu sa právo na "opakujúce náhrady" priznať (a
contrario) nemalo.

17. Predovšetkým odvolací súd vidí podstatný rozdiel medzi právnou otázkou, ktorú pri kontrole

ústavnosti posudzoval ústavný súd a otázkou v predmetnom spore. Ústavný súd posudzoval súlad
znenia zákona o jednorazovej náhrade s ústavou Slovenskej republiky.

18. Je úplne pochopiteľné a logické, že jednorazová náhrada v dikcii zákona (tepelná energetika)
nezodpovedá všetkým možným zásahom do vlastníctva osoby, ktoré môžu v budúcnosti nastať a že
takéto "zabetónovanie" jednorazovej náhrady v zákone môže spôsobiť pri rozmanitostiach života a

nepredvídateľných situáciách úplne nevyvážené a nespravodlivé stavy.
19. Na rozdiel od ústavného súdu, súd v predmetnej veci nevychádzal zo žiadnej dikcie zákona o
jednorazovej náhrade. Cieľom konania bolo priznať právo na primeranú náhradu za zásah do vlastníctva
osoby, ktoré súd nijako nespochybnil. Ukázalo sa však, že išlo o právo oslabené premlčaním a že
neskorým uplatnením tohto práva sa posunulo do roviny naturálnej obligácie.

20. Súd teda nerozhodoval o žiadnej jednorazovej náhrade a to práve z dôvodu, že tak ako menšinový
názor o opakujúcom plnení tak ani jednorazová náhrada nemá expressis verbis oporu v zákone.
Nemožno vôbec vylúčiť, že v budúcnosti sa náhrada prizná pri zmene skutkových okolností a v tomto
smere rozsudok v predmetnej veci nezakladá pri zmene skutkových okolností prekážku rozsúdenej veci.
Pri vlastníctve bytov sa totiž jednorazová náhrada zákonom nestanovila.

21. V predmetnej veci sa teda rozhodovalo o práve na náhradu za zásah do vlastníctva vecným
bremenom a je neodškriepiteľný fakt, že pri deficite právnej úpravy mohol vlastník o takúto náhradu
požiadať už od účinnosti zákona, ktorý vecné bremeno zriadil.

22. Ak je však tomu tak, potom prvým dňom na uplatnenie náhrady za takýto zásah bol deň účinnosti
zákona a ktorý je zároveň podľa Občianskeho zákonníka dňom, kedy sa právo mohlo uplatniť na súde
prvý krát (§ 101 OZ). Na to, aby sa mohla náhrada uplatniť sa od dotknutého vlastníka nevyžadovala
nijaká doba trvania vecného bremena (deň, mesiac, rok). Právo sa dalo uplatniť hneď v prvý deň
účinnosti zákona, teda aj po prvej hodine či minúte účinnosti zákona a to nie len za nejakú časť ale

za úplný a kompletný zásah do vlastníctva, ktorý sa aj podľa oceňovacích predpisov v aplikačnej časti
súdov bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou (Vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku, príloha č. 3, časť F2 písm. a/ - výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa
vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda, ktorú tieto práva
prinášajú oprávnenému (vlastníkovi) v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach

časovo neobmedzených dvadsiatimi; pri právach časovo obmedzených počtom rokov, počas ktorých
má právo ešte trvať, najviac však dvadsiatimi).

23. Zásadne sa nemožno stotožniť s menšinovým názorom, že spomínané publikované rozhodnutie
najvyššieho súdu je v rozpore s tam citovaným rozhodnutím ústavného súdu. Išlo o neporovnateľné

právne situácie a najvyšší súd si neosoboval posudzovať ústavnosť jednorazovej náhrady v zákone,
pretože jej niet a prípadné práva vlastníka veci v budúcnosti nie sú žiadnym fixným ustanovením zákona
o jednorazovosti zablokované.
24. V predmetnej veci sa v individuálnej právnej veci konkrétnych účastníkov konania posudzovala
včasnosť uplatnenia práva na súde a s tým súvisiaca aj otázka, kedy sa dalo uplatniť po prvý krát.

25. Je tiež dôležité uviesť, že predmetné vzťahy (pozemky pod bytovkami) zďaleka nie sú jedinými
spoločenskými vzťahmi, pri ktorých zákonodarca pristúpil k nahradeniu protiprávneho stavu medzi
vlastníkmi a užívateľmi pozemkov zriadením či už vecného bremena ale aj nájomného vzťahu ex lege
(porov. pozemky pod komunikáciami vecné bremeno (§ 4 zákona č. 66/2009 Z.z. v znení neskorších

predpisov), pozemky v záhradkových osadách- nájmový vzťah; (§ 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. v
znení neskorších predpisov).26. Nemali by byť pochybnosti o tom, že pri zvolení nájmu ako riešenia vzťahu medzi vlastníkom a
užívateľom pozemku ide o náhradu za zásah do vlastníctva, ktorá sa platí ako opakujúce plnenie(počas
trvania nájmu). Nič teda zákonodarcovi nebránilo v prípade sledovania opakujúcej náhrady upraviť ex

lege nájomný vzťah aj v prípade zásahu do práv vlastníkov pozemkov „pod bytovkami“. Zákonodarca
zvolilvecnébremenoajeevidentné,žejehohodnotasapomernebežnevaplikačnejpraxisúdovoceňuje
nie v rovine splátok ale stanovením ceny.

27. Ak sa dá stotožniť s menšinovým názorom, tak len v otázke, že zákon pri zriadení vecného bremena

spoločenské vzťahy o náhrade nestanovil. Rozhodne ich však nestanovil v rovine práva na opakujúce
plnenie pri kumulatívnom splnení podmienky dlhého trvania zásahu.

28. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní, a preto majú právo na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Výšku trov odvolacieho konania určí súd prvej inštancie.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.

Odlišné stanovisko člena senátu Krajského súdu v Prešove s rozhodnutím senátu vo veci 8 Co 165/2014
zo dňa 19.4.2017.

1. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 8 Co 165/2014 zo dňa 19.4.2017 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Prešov č.k. č.k. 28C 51/2009-406 zo dňa 28.05.2014, neakceptoval argumentáciu
žalobcu, že podľa rozhodnutia ÚS SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016 primeraná náhrada za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva má v danom prípade povahu opakujúceho sa plnenia.

2. Rozhodnutie ÚS SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016 je podľa môjho názoru v tejto
veci aplikovateľné. Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR meritórne posudzuje otázku náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva, vrátane obmedzenia vzniknutého zriadeným vecným bremenom. Nie je
právnevýznamné,ževýrokrozhodnutiasatýkainéhozákonaakozákonač.182/1993Z.z.,odôvodnenie

je formulované ako všeobecné a priamo z neho vyplýva, že otázku ústavnosti jednorazovej náhrady naobmedzenie vlastníckeho práva rieši ÚS SR meritórne prvýkrát v uvedenom konaní. Podľa rozhodnutia
právne názory ústavného súdu na meritórne otázky ústavnosti získajú záväznosť pro futuro vtedy, ak
sa ústavný súd k nim vyjadrí v merite sporu.

3. Z rozhodnutia vyplýva, že na rozdiel od primeranej náhrady, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje
spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách primeranej
náhrady počas trvania núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv
vlastníka, v ktorých prípade možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. V

danom prípade vecné bremeno obmedzuje vlastníka od 1.9.1993, teda už cca 24 rokov a bude ho
obmedzovať zrejme aj naďalej (prinajmenšom dokiaľ bytový dom bude stáť), a teda sa podľa môjho
názoru jedná o „dlhý čas“ v zmysle uvedeného rozhodnutia ÚS SR. Uvedené rozhodnutie ÚS SR podľa
môjho názoru je potrebné vykladať tak, že vo všetkých prípadoch dlhodobého obmedzenia vlastníckeho
práva patrí takémuto vlastníkovi opakujúca sa náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva.

4. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zriadil vecné bremeno (teda obmedzil vlastnícke
právo), neustanovil nič o náhrade za toto vecné bremeno. Z článku 20 Ústavy SR vyplýva, že nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné len za primeranú náhradu. Pri neexistencii zákonnej úpravy
ohľadom spôsobu náhrady je potrebné vybrať z možných spôsobov taký, ktorý naplní účel čl. 20
Ústavy SR - teda nastolenie spravodlivej rovnováhy. Z vyššie uvedeného rozhodnutia ÚS SR vyplýva

podľa môjho názoru, že pri dlhodobom obmedzení vlastníckeho práva spravodlivú rovnováhu nastoľujú
pravidelné platby primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. Práve z toho dôvodu bolo
potrebné uplatniť ústavne konformný výklad právnych predpisov a keďže obmedzujúci zásah trvá dlhý
čas, malo byť žalobcovi priznané právo na opakujúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.
Pokiaľ by žalobcovi toto opakujúce sa právo bolo priznané, nebolo by v tomto prípade premlčané. Preto

väčšinové rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku
žalobcu pre premlčanie, je podľa môjho názoru nesprávne.

5. Je pravdou, že v prípade dlhodobých obmedzení vlastníckeho práva vecným bremenom vzniknutým
podľa zákona č. 182/1993 Z.z., vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR je v rozpore s

publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.04.2016 sp. zn.
3 Cdo 49/2014) z ktorého vyplýva, že právo na odplatu za vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993
Z.z. sa premlčiava jednorazovo. Podľa môjho názoru však v otázke ústavnosti jednorazovej náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva je kompetentný vyjadriť sa práve Ústavný súd Slovenskej republiky.

6. Podľa § 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch člen senátu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu
alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné
stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia.

V Prešove dňa 19.4.2017

Mgr. Miloš Kolek