Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 25, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/429/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813207209
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813207209.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, IČO 36 613 843 proti žalovaným 1/ S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/X, P., 2/ L. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/X, P., obaja zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom

J. Kráľa 5/A, Lučenec, do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpeného
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 4.574,99 eur s
príslušenstvom, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 18C/74/2014-144
zo dňa 06. mája 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovaným 1/, 2/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy konania spočívajúce
v trovách právneho zastúpenia v sume 973,80 eur na účet ich spoločného právneho zástupcu JUDr.
Andreja Cifru, vedený v Tatra banke a.s. Lučenec, č.ú.: 2620036847/1100, VS: 8429913 v lehote do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súdu uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou doručenou súdu dňa 16.04.2013 domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia 4.574,99
eur s úrokom z omeškania vo výške 256,66 eur, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
4.147,25 eur od 20.10.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania s tým, že žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili s
právnym predchodcom žalobcu (Slovenskou sporiteľňou a.s. ďalej len SLSP, a.s.) zmluvu, na základe
ktorej poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaným úver, ktorí žalovaní nesplácali podľa dojednaných
podmienok. Na žalobcu bola pohľadávka proti žalovaným z tejto zmluvy postúpená menovanou bankou

zmluvou o postúpení pohľadávok. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 11.03.2005 medzi
právnym predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou a.s. ako veriteľom a žalovanými 1/ a 2/ ako
dlžníkmi bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere č. 0372356366. Na základe uvedenej zmluvy
právnypredchodcažalobcuposkytolžalovanýmúvervovýške 3.319,39eur(100.000,-Sk),priúrokovej
sadzbe 10,60 % ročne, s poplatkom za správu úveru 1,66 eur mesačne, s výškou mesačných splátok
47,30 eur (1.425,- Sk) vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc dňom 20.04.2005 a s konečnou splatnosťou dňa

20.02.2015. Z dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 02.09.2012 je zrejmé,
že žalobca ako veriteľ a žalovaný 1/ ako dlžník uzatvorili predmetnú dohodu, pričom táto obsahovala aj
uznanie záväzku, formu splatenia záväzku, rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. Z dohodypodľa bodu 3.1 vyplynulo, že sa zaviazal splatiť svoj záväzok v splátkach, ktorých počet nie je v dohode
uvedený, v splátkach po 25,- eur, keď dátum prvej splátky bol dňa 25.09.2012. V bode 2.1 uzatvorenej
dohody žalovaný 1/ uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok vo vzťahu k žalobcovi vo výške

4.197,25 eur. Vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch obsahoval bod 3.1 označený ako forma
splateniazáväzku.Listomzodňa15.10.2012označenýmakoOznámenieopostúpenípohľadávkypodľa
§ 526 zákona č. 40/1964 Zb. oznámila Slovenská sporiteľňa, a.s., že na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok z 15.12.2011 postúpila pohľadávku vo výške 4.624,99 eur s príslušenstvom na žalobcu.
Listom z 23.01.2012 žalobca vyhlásil k 23.01.2012 mimoriadnu splatnosť úveru a žiadal žalovaných

o okamžité uhradenie dlžnej sumy najneskôr do 02.02.2012. Zmluvou o postúpení pohľadávok č.
1599/2011/CE Slovenská sporiteľňa, a.s. zo dňa 15.12.2011 ako postupca postúpila pohľadávky na
žalobcu ako postupníka. Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že dátum poslednej
úhrady žalovaných bol 12.09.2008 a počet dní omeškania ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky
vo výške 4.624,99 eur bol 1169. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ vyzvala žalovaného 1/ na úhradu
dlžnej sumy do 10 dní od 28.01.2009 doručenia výzvy. Žalovaný 1/na pojednávaní dňa 06.05.2016

potvrdil poskytnutie úveru 100.000,- Sk právnym predchodcom žalobcu, potvrdil vykonanie poslednej
úhrady v septembri 2008. Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa 02.09.2012
podpísal doma, kedy za nimi prišiel zamestnanec žalobcu a tvrdil, že keď dohodu nepodpíše, pôjde to
k exekútorovi. Dohodu preto podpísal v aute pred domom. Zamestnanec žalobcu ho však neinformoval
o premlčaní dlhu ani o následkoch podpísania takejto dohody. Nevedel uviesť, či mu bola doručená

výzva od Slovenskej sporiteľne, a.s. z 28.01.2009. Žalovaná 2/ na pojednávaní rovnako nevedela
uviesť, či jej bola doručená výzva od Slovenskej sporiteľne, a.s. z 28.01.2009. Uvedené skutočnosti súd
posúdil podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 39, 100 ods. 1, § 101, § 103, §
524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších. Uviedol,
že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v prejednávanej veci sa žalobca ako postupník
domáhavočižalpovaným1a2/počiastočnomspäťvzatízaplateniasumy3.358,30eurspríslušenstvom,

pričom ide o pohľadávku, ktorú mal nadobudnúť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
15.12.2011 od postupcu, Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá je bankou. Zmluvu o postúpení pohľadávky z
15.12.2011žalobcadokonaniapredložilrovnakoakonímoznačenéoznámenieopostúpenípohľadávky.
Pohľadávka vznikla na základe zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom
žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanými 1/, 2/ podľa zákona o spotrebiteľských úveroch

v spojení s Obchodným a Občianskym zákonníkom. Súd vyslovil záver, že žaloba nebola podaná
dôvodne. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom v tejto
súvislosti poznamenal, že súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a to aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. Aktívnou vecnou legitimáciou sa pritom rozumie také hmotnoprávne
postavenie,zktoréhovyplývasubjektu-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplýva

procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby, nakoľko
súdu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Právna úprava

postúpenia pohľadávky je všeobecne upravená v § 524 Občianskeho zákonníka a spočíva v tom, že
do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) vstúpi nový veriteľ (postupník) na
základe zmluvy uzatvorenej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe
veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník a nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami
s ňou spojenými. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie

pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v ustanovení § 92 ods. 7 zákona o bankách v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (v súčasnosti ustanovenie § 92 ods. 8), ktoré je špeciálnou úpravou
voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok. Podľa prvej vety § 92 ods. 7 zákona o bankách, možno
pohľadávku banky aj bez súhlasu dlžníka postúpiť inej osobe (aj osobe, ktorá nie je bankou) v prípade,
ak dlžník mešká napriek písomnej výzve banky s čo i len časťou svojho záväzku najmenej 90 dní.

Podľa druhej vety § 92 ods. 7 zákona o bankách banka nemôže postúpiť pohľadávku bez súhlasu
dlžníka, ak dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva, ibaže by súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (druhá veta za bodkočiarkou).Z predmetného ustanovenia zároveň vyplýva, že postúpené môžu byť iba splatné pohľadávky a nie
pohľadávky, ktorých splatnosť nastane až po postúpení pohľadávky. Spôsobilým predmetom postúpenia
v zmysle § 92 ods. 7 zákona o bankách teda môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už

splatnou a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a nepretržitého omeškania dlhšie
ako 90 kalendárnych dní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (napríklad uznesenie Krajského
súdu Prešov sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29. 05. 2014). Banka je teda oprávnená postúpiť časť
peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako

90 kalendárnych dní. V konaní bolo žalobcom tvrdené, že dňa 15.12.2011 bola uzatvorená zmluva o
postúpení pohľadávok medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a.s. a ním ako postupníkom, ktorej
predmetom malo byť aj postúpenie pohľadávky voči žalovaným zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
11.03.2005. V konaní nebolo preukázané, že Slovenská sporiteľňa, a.s. pred postúpením pohľadávky
vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, nakoľko žiadny listinný dôkaz preukazujúci vyhlásenie tejto banky
o mimoriadnom zosplatnení súdu predložený do konania nebol. K takémuto vyhláseniu došlo až zo

strany žalobcu, čo na pojednávaní tento aj sám potvrdil. Súd tak skúmal súčasné splnenie oboch
podmienok uvedených v § 92 ods. 8 (predtým ods. 7) zákona o bankách (písomná výzva banky,
omeškanie trvajúce viac 90 dní). Súd z listín predložených žalobcom do vyhlásenia rozhodnutia mal
preukázané, že bol žalovaný 1/ písomne vyzvaný Slovenskou sporiteľňou, a.s. výzvou z 28.01.2009
na úhradu dlžnej sumy, avšak žalobca v konaní nepreukázal, že táto výzva bola žalovanému skutočne

aj zaslaná a doručená. Žalobca nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pretože
nepreukázal splnenie podmienok citovaných v § 92 ods. 8 ( v čase uzavretia zmluvy ods. 7) zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, preto súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo
neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca nenadobudol pohľadávku voči žalovaným 1/ a
2/. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ bola v konaní vznesená aj námietku premlčania

súd dodal, že zamietol žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalobcu, avšak je
toho názoru, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými sa spravuje ustanoveniami Občianskeho
zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými zmluvu
o úvere. Uvedený typ zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv. absolútne obchody.

Základné práva a povinnosti sa teda odvodzujú z § 497 a nasl. ObZ. Na druhej strane je tiež zrejmé, že
žalovanívdanomprípadepripodpisezmluvyvystupovaliakofyzickéosoby,ktoréúveromzabezpečovali
svoje potreby, teda ako spotrebiteľ (čo vyplýva aj z jeho označenia v zmluve), kým právny predchodca
žalobcu konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Išlo pritom o typovú
zmluvu, teda zmluvu, ktorá je pripravená na predtlačenom formulári, do ktorého sa vypisujú iba meniace

sa údaje, pričom jej obsah nemohol žalovaný podstatným spôsobom meniť. Vzhľadom na povahu
zmluvných strán mala táto zmluva spotrebiteľský charakter. Za tohto stavu potom jednotlivé práva a
povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v rozpore s úpravou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, takáto zmluva musí mať aj náležitosti zákona č.
258/2001 Z.z.. Spornou otázkou sa v danom prípade javí posúdenie, podľa ktorého právneho predpisu

je potrebné posúdiť namietané premlčanie, teda či je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného alebo
Občianskeho zákonníka. Súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na
úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy.
Zmluva uzavretá v danom prípade je však ako bolo uvedené vyššie zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou.
Je pravdou, že názory na aplikáciu uvedených zákonníkov na otázku premlčania v spotrebiteľských

vzťahoch nie sú jednotné. Súd sa v tomto prípade na základe nižšie uvedených úvah priklonil k názoru,
že na otázku premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktorý názor sa aj z úradnej činnosti súdu javí ako väčšinový. V konaní nebolo sporné, že žalovaní na
základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 11.03.2005 čerpali od Slovenskej sporiteľne, a.s. poskytnutý
úver vo výške 100.000,- Sk a tento sa zaviazal splácať v mesačných splátkach po 1.425,- Sk. Súd

dospel k záveru, že predmetná pohľadávka je premlčaná. Jednotlivé mesačné splátky úveru tak, ako boli
dohodnuté, sa premlčujú v súlade s § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka v trojročnej premlčacej dobe
od splatnosti jednotlivých splátok. Podľa bodu 7.6.1 písm. a) Všeobecných obchodných podmienok, keď
bolo dohodnuté že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ak je klient v omeškaní so
splatením jednej splátky istiny alebo úrokov ktoré trvá viac ako 10 dní. Veriteľ však musí pri zosplatnení

dodržať postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka
začína plynúť premlčacia doba pri využití práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka už splatnosťou
nezaplatenej splátky, t.j. v danom prípade najmenej splátkou splatnou k 20.10.2008, keď posledná
splátka zo strany žalovaných bola zrealizovaná k 12.09.2008. Trojročná premlčacia doba v dôsledkuzosplatnenia preto uplynula splatnosťou najstaršej omeškanej splátky, pre ktorú využíva veriteľ právo
na zosplatnenie a pokiaľ žalobca podal žalobu 16.04.2013 je zrejmé, že ju podal po uplynutí zákonnej
premlčacej doby. Pri využití práva na zosplatnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka nemôže veriteľ

ihneď pristúpiť po omeškaní splátky k zosplatneniu, ale toto právo mu patrí až po tom, čo uplynie lehota
troch mesiacov od nezaplatenia splátky. Túto lehotu poskytuje zákon spotrebiteľovi, aby si zaobstaral
peňažné prostriedky na zaplatenie dlhovanej sumy a až po jej uplynutí nastáva strata výhody splátok. To
všaknemávplyvnapočiatokplynutiapremlčacejdobypodľa§103Občianskehozákonníka,ktorázačína
plynúť zročnosťou nesplnenej splátky, v danej veci splatnej 20.10.2008. Vzhľadom k uvedenému, súd

považoval nárok žalobcu za premlčaný a ak by bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní,
žalobu by zamietol pre premlčanie. Na záver súd dodal, že zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť
pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 02.09.2012,
ktorú žalovaný 1/ podpísal, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné
znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa. Uznanie
dlhu žalovaným 1/ považuje súd za právne neúčinné, pretože v konaní bolo preukázané, že žalovaný

nevedel o jeho premlčaní tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka. Uznať možno
aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že
dlh je premlčaný, čo v tomto prípade žalobca nepreukázal a zo samotnej výpovede žalovaného 1/
vyplynulo, že pri podpisovaní predmetnej dohody nemal vedomosť o premlčaní uplatnenej pohľadávky
ani o následkoch podpísania takejto dohody. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa

§ 142 ods. 1 O.s.p. V konaní boli úspešní žalovaní 1/,2/ a vedľajší účastník na ich strane mali právo
na náhradu účelne vynaložených trov konania. Súd im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v
celkovej sume 973,80 eur, pričom tieto trovy konania je žalobca povinný zaplatiť spoločnému právnemu
zástupcovi žalovaných a vedľajšieho účastníka podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie

veci a nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že v spore predložil
relevantné oznámenie svojho právneho predchodcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez
ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať. Ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Účelompredmetnéhoustanoveniajeúpravavýnimiekzbankovéhotajomstvaanehovoríopodmienkach

platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom
ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Namietal, že doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia
pohľadávkyvzmysle§524Občianskehozákonníka.Snedoručenímvýzvymôžubyťspojenélensankcie

vyplývajúce zo zákona o bankách. Poukázal na to, že v čase postúpenia pohľadávky boli žalovaní v
omeškaní s plnením svojho záväzku po dobu presahujúci jeden rok. Namietal tiež proti záveru súdu
prvej inštancie, že banka môže postúpiť len splatnú časť svojej pohľadávky. Takýto záver odporuje
gramatickému výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý žalobca v odvolaní podal.
V tejto súvislosti, keď banka môže postúpiť aj nesplatnú pohľadávku, žalobca ďalej vyjadril názor, že

ako postupník mohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť postúpenej pohľadávky, keď v zmysle § 524 ods. 2
Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávku prechádzajú aj všetky práva s ňou spojené. Žalobca
v odvolaní ďalej uviedol, že aj posúdenie otázky premlčania uplatneného práva súdom prvej inštancie
je chybné. Jeho právny predchodca, banka, nevyužil svoje právo a nepristúpil k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru žalovaných. K tomuto pristúpil až on, podaním zo dňa 23.01.2012. Premlčacia doba

pre splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti plynula pre každú splátku samostatne, je
tri roky a žalobca si tak k zaplateniu uplatnil len nepremlčané splátky. Za rovnako nesprávne považuje
žalobca aj posúdenie dohody o uznaní záväzku súdom prvej inštancie. Je toho názoru, že žalovaný 1/
tu uznal záväzok podľa § 323 Obchodného zákonníka a odo dňa uznania začala plynúť nový štvorročná
premlčacia doba. Nakoniec žalobca namietal a priznanie náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi na strane

žalovaných. Podľa neho nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie
práva, pričom sama účelnosť je podmienkou na priznanie náhrady trov. Vedľajší účastník vo svojich
procesných podaniach len nadbytočne opakuje tvrdenia bez uvedenia nových, procesne významných
skutočností. Jeho podania sú abstraktné, všeobecné bez znalosti prejednávanej veci a automaticky
spájané s uplatnením nedôvodnej námietky premlčania. Okrem toho občianske združenie založené

za účelom ochrany práv spotrebiteľov musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť
právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských sporoch. Za týmto účelom by malo byť aj
materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Žalobca z týchto dôvodov žiadal, abyodvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jeho žalobe vyhovie alebo toto rozhodnutie
zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili. Podľa nich súd prvej inštancie postupoval

správne, keď žalobu žalobcu zamietol. Zdôraznili, že daný spor trpí nedostatkom aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Pohľadávka z predmetnej zmluvy o úvere mala byť dňa 16.12.2011 postúpená
zmluvou o postúpení pohľadávok na žalobcu. Pred týmto postúpením však právny predchodca žalobcu
nepristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a teda nebol, podľa žalovaných, oprávnený
postúpiť pohľadávku na ďalší subjekt. Žalobca sám nie je držiteľom bankového oprávnenia, v dôsledku

čoho nemohol vykonávať úkony súvisiace so správou úveru, teda ani vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru. Postúpenie „živého“, predčasne nezosplateného úveru je v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o
bankách a teda takéto postúpenie je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Žalovaní ďalej
poukázali na neplatnosť dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 2.9.2012.
Dôvody neplatnosti takejto dohody už judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn.
8MCdo/1/2014. Nakoniec sa žalovaní vyjadrili aj k náhrade trov konania, keď uviedli, že spotrebiteľ bol

v predmetnej veci úspešný v dôsledku aktivity Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a teda
z hľadiska samotného cieľa a poslania činnosti tohto združenia boli trovy konania zo strany združenia
objektívne účelne vynaložené. Žalovaní preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.
4. K vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ sa písomne vyjadril žalobca. Poukázal na to, že v konaní bolo

nesporne preukázané, že žalovaní čerpaný úver riadne nesplácali. Zmluvou o postúpení pohľadávok,
ktorá bola uzatvorená dňa 16.12.2011 došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu a postúpenie
pohľadávky postupca oznámil žalovaným podaním zo dňa 27.12.2011. Pri posudzovaní aktívnej vecnej
legitimácie treba brať zreteľ aj na skutočnosť, že vo výpise z platobnej histórie úveru sú vykázané
poplatky za upomienky zasielané žalovaným, teda je preukázané, že postupca opakovane písomne

vyzýval žalovaných na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku. Ďalej žalobca poukázal aj
na znenie článku 10 bod 10.3 všeobecných obchodných podmienok podľa, ktorého pri doručovaní
písomnosti poštou sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku 3. deň po jej odoslaní a to aj vtedy, ak
sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie ale sa zásielka vráti ako nedoručená. Ďalej poukázal aj na bod
19.16 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorých klient výslovne súhlasí s tým, že banka je

oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Žalobca sa tak domnieva, že banka bola
oprávnená postúpiť pohľadávku voči žalovaným na jeho osobu, keď z ustanovenia § 52 ods. 8 zákona
o bankách výslovne nevyplýva, že by sa od tejto právnej úpravy nemohlo odchýliť, pričom odchylná
úprava bola medzi stranami dohodnutá vo všeobecných obchodných podmienkach.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v
celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva

nasledovné:
7. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovaným 1/ a
2/ z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je
neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

8. Ako už uviedol súd prvej inštancie, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo
si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou
tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného
je imanentnou súčasťou súdneho sporu /viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/ a

pretonepostačuje,abysúdužalobcasvojuaktívnuvecnúlegitimáciupreukázallenoznámenímpostupcu
o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpenípohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku
banky platne previesť nedožaduje dlžník - žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom
tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval,

išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej
legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva
na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/.

9. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky banky /
ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu
predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné
postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia

stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany
bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny
úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
10. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92
ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. V čase postúpenia pohľadávky žalobcovi

nebolaeštecelápohľadávkanazaplatenieúverusplatná,čopotvrdilajsamotnýžalobcatým,žeuviedol/
opakovanie vo svojom odvolaní/, že mimoriadnu splatnosť úveru nevyhlásil jeho právny predchodca ale
až on. Okrem toho žalobca nijako nepreukázal ani výzvu banky žalovaným 1/ a 2/, ktorá je tiež podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách podmienku na platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu. V
spore bola predložená výzva banky žalovanému 1/ zo dňa 28.01.2009, ale bez akéhokoľvek dokladu

o doručení tejto výzvy žalovanému 1/ alebo aspoň o jej zaslaní žalovanému 1/. Samotná výzva banky
dlžníkovi nepostačuje, je potrebné, aby táto výzva bola dlžníkovi doručená, alebo aby banka vykonala
aspoň pokus o jej doručenie dlžníkovi. Len vtedy, ak bola výzva dlžníkovi doručená alebo ak sa pri
neúspešnom doručovaní aspoň dostala do sféry dispozície dlžníka, možno hovoriť o výzve banky, ktorá
spĺňa podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto spore teda podľa názoru odvolacieho súdu

žalobca nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Možno
preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca
pohľadávku proti žalovaným 1/ a 2/ nadobudnúť, je pre rozpor s podmienkami § 92 ods. 8 zákona o
bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore.
11. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu uvedené v jeho vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ na jeho

odvolanie, že existenciu výzvy banky dosvedčujú poplatky za upomienky účtované žalovaným podľa
platobnej histórie a že banka bola oprávnená postúpiť pohľadávku voči žalovaným a je bez takejto výzvy,
keď podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, tu odvolací súd uvádza nasledovné.
12. Uvedené tvrdenia žalobca nepoužil vo svojom včas podanom odvolaní ale až vo svojom vyjadrení

k vyjadreniu žalovaných na jeho odvolanie, ktoré vyjadrenie podal žalobca po uplynutí svojej odvolacej
lehoty. Tieto tvrdenia žalobcu sú v podstate odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie
dôvody môže strana sporu podľa § 365 ods. 3 CSP uvádzať, meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. Keďže žalobca uvedené skutočnosti vo svojom včas podanom odvolaní neuviedol a
doplnil nimi v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, uvedené
tvrdenia žalobcu sú tak v prejednávanej veci právne irelevantné a odvolací súd nemá žiadny dôvod sa
nimi ďalej zaoberať.
13. Čo sa týka náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/ a 2/, odvolací súd

preskúmal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
rozhodol o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaných správne.
14. Náhrada trov sporového konania podľa Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase
rozhodovaniasúduprvejinštanciebolaovplyvnenázásadouúspechuvoveciazásadouzavinenia.Súdu
prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania s ohľadom na úspech žalovaných v konaní správne

postupoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspech žalovaných možno z hľadiska náhrady trov konania
pričítať aj vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore na ich strane. Vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovaných preto patrí náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie.15. V zmysle ustanovení § 142 O.s.p. bolo možné priznať len náhradu tých trov konania, ktoré boli
účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva v spore. Odvolací súd domnieva, že trovy, ktoré
vedľajší účastník v spore vynaložil na právne zastúpenie boli všetky vynaložené účelne a vedľajšiemu

účastníkovi preto patrí náhrada trov konania.
16. Zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. 10. 2008, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky
súdny poriadok, zákonodarca umožnil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka i takej právnickej
osobe,ktorejpredmetomčinnostijeochranaprávpodľaosobitnýchpredpisov.Cieľomtejtonovejprávnej
úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby

a združenia. Takýmto osobitným predpisom je i zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane práv spotrebiteľa,
z § 3 ods. 4 ktorého vyplýva právo spotrebiteľov združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach
a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy
spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na
právach spotrebiteľov. Združenie mohlo právo spotrebiteľov chrániť tým, že samo podalo návrh na
súd proti porušiteľovi práva, mohlo zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo mohlo

vstúpiť do konania ako vedľajší účastník. I keď vedľajší účastník bol treťou osobou, o právach a
povinnostiach ktorej sa v spore nekonalo, mohol v konaní vykonať všetky procesné úkony s výnimkou
úkonov, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním alebo s predmetom konania a úkonov, ktoré učinil sám
účastník. Procesné úkony vykonával vedľajší účastník vo svojom mene, ak však odporovali úkonom
podporovaného účastníka, posúdil ich súd po uvážení všetkých okolností. Keďže vedľajší účastník

mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, mal právo zvoliť si i právneho zástupcu v
občianskoprávnom konaní v zmysle zákonom ustanovených možností /§ 24, § 25 ods. 1 O.s.p./. V tomto
smere Ústavný súd Slovenskej republiky prijal záver, že právo na právnu pomoc sa priznáva každému,
fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana, pričom
hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v článku 47 ods. 2 ústavy /

súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy/ majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,
aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania,
t.j. do právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu
účelne vynaložených trov konania. Neúčelnosť vynaložených trov vedľajšieho účastníka nemožno
pritom vyvodiť len zo skutočnosti, že ide z jeho strany o paušálne vstupy do mnohých konaní, že by

mal vedieť sám poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc alebo že jeho podania sú vyhotovené
vo všeobecnej rovine, keďže takéto oprávnenie mu vyplýva priamo zo zákona a vstupom do konania
len napĺňal cieľ a základné poslanie svojho vzniku. Za situácie, že sa vedľajší účastník konania vo
veci kvalifikovaným spôsobom vyjadril, nemožno trovy vynaložené vedľajším účastníkom v tomto spore
označiť za neúčelné, neefektívne alebo nehospodárne.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako
vecne správny potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní /vo veci samej/ úspešným žalovaným 1/ a 2/ odvolací
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O náhrade trov konania

Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý subjekt v spore do 30.06.2016 vystupoval na
strane žalovaných ako vedľajší účastník, odvolací súd nerozhodoval, pretože postavenie menovaného
subjektu ako vedľajšieho účastníka zaniklo zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania dňom
30.06.2016aodvolaciekonaniavtomtosporezačaloažpodanímodvolaniažalobcudňa25.08.2016.Do
okamihu zániku postavenia vedľajšieho účastníka tak menovanému subjektu žiadne trovy odvolacieho

konania nevznikli a nebol preto ani dôvod rozhodovať o och prípadnej náhrade.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).