Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/358/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226148
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226148.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, právne zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 125,00 € a iné
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania s a z a m i e t a j ú .

II. Žaloba s a z a m i e t a .

III. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

IV. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 466,53 € z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ňou zvoleným

exekútorom vo veci dlžníka (povinného) Dariny Milkovej pod sp. zn. súdneho exekútora EX XXXX/
XXXX. Súd však v primeranej lehote od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný
súd rozhodol o žiadosti až dňa 17.11.2010 rozhodnutím o jej zamietnutí, pričom exekučné konanie
začalo už dňa 09.03.2010. Došlo k omeškaniu viac ako 253 dní. Žalobkyni tak vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo

veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobkyňa vynaložila v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému vo výške 70,00 €, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,00 € a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,00 €

(zároveň uviedla, že na exekučnom súde sa dopytovala na stav konania, príp. podala sťažnosť na
prieťahy v konaní v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a
25.05.2011), t.j. celkovo suma 125,00 €. Žalobkyňa poznamenala, že výška hmotnej škody je stanovená
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliťlen s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych,
funkčných a mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie
vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva

a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov
nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym

postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým
ukončením procedúry: a) k zániku povinného; b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít
žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších jej podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si

uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR
v priemernej výške 660,00 € za rok, čo je 55,00 € za mesiac. V prejednávanej veci žiadala náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 466,53 € pri omeškaní exekučného súdu v trvaní 253 dní. Žalobkyňa podľa
ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.") písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné

prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala.
Žiadala aj náhradu trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.07.2013 č. k. 11C/358/2012-20 bola žaloba zamietnutá
a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.02.2015 č. k. 17Co/106/2014-41 bol rozsudok
okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal žalobkyni
možnosť reagovať na rozpory v ňou tvrdenom skutkovom stave uvedenom v žalobe a stave zistenom

z exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa
videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom. V náväznosti
na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola odňatá možnosť účastníkom konať pred súdom,
nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 28.05.2015 s tým, že si v rámci
doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť

žalovanáneospravedlnila.Žalobkyňanavrhlazrušiťnariadenépojednávaniezdôvoduporušeniazásady
nestrannosti súdu a sudcu až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR na
základe jej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa
v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Opätovne tiež namietala zaujatosť všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť mala za to, že sú dané dôvody

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , a preto navrhla
konanie v predmetnej veci prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej
sťažnosti. Z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 04.06.2014 č. k. I. ÚS 280/2014-9 bolo zistené, že o
ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie odmietol. Dôvod uvádzaný žalobkyňou tak už v súčasnosti neexistuje, nakoľko jej

ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá.

Žalobkyňa ďalším podaním navrhla konanie prerušiť z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní
pod sp. zn. 7C/6/2010 uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o

4 prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná 1/ - Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. odôvodnila tým, že pre ďalší priebeh a rozhodnutie v predmetnej právnej veci má zodpovedanie
prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 zásadnývýznam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. S poukazom na navrhované prerušenie konania

žalobkyňa zároveň ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, a to vzhľadom k tomu, že o jej
návrhu je potrebné rozhodnúť uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie, a teda jej účasť na
pojednávaní žalobkyňa vyhodnotila na neúčelnú. Súd z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného
súdu Prešov zo dňa 07.10.2013 č. k. 7C/6/2010-269 o prerušení konania, na ktoré poukazovala v návrhu
na prerušenie konania žalobkyňa, odvolaním napadla práve žalobkyňa POHOTOVOSŤ, s.r.o., pričom

Krajský súd v Prešove dňa 23.12.2014 uznesenie Okresného súdu Prešov zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je zároveň žalobkyňou
fyzická osoba a žalovanými sú 1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti SR a 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o., s tým,
že konanie je vedené ako žaloba o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v

ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných
situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe
vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však povinnosť. Prerušenie

podľa tohto ustanovenia bude odôvodnené v konaniach, v ktorých výsledok iného začatého konania
môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento
záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne (skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže
významne ovplyvniť jeho výsledok, keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby
sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s

právoplatným rozhodnutím súdu.

Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010,
ako aj zistenie, že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania, na ktoré žalobkyne v návrhu
na prerušenie poukazovala a ktorým tento návrh odôvodňovala, bolo odvolacím súdom zrušené, mal

súd za to, že ani tento návrh žalobkyne na prerušenie konania nie je dôvodný. V konaní pred Okresným
súdomPrešovježalobkyňažalovanou2/avtomtokonaníideonáhraduškodyzdôvoduporušeniapráva
Európskejúnie,pričomvpredmetnejprávnejveciidenaopakonárok,ktorýmápodľažalobkynevyplývať
z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby tak, že túto zamietol.

Preto súd oba návrhy žalobkyne na prerušenie konania zamietol (výrok I.).

Súd rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd tak v konečnom dôsledku dôvod neúčasti

žalobkyne na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri tom účasť účastníka konania na pojednávaní
je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd posudzoval žiadosť žalobkyne o zrušenie
nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a ak sa žalobkyňa na
pojednávanie riadne nedostavila a nepresvedčila sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jej žiadosti o
odročenie, musí znášať sama aj následky svojej neprítomnosti. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Žalovaná sa k žalobnému návrhu nevyjadrila.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, ako aj obsahu exekučného spisu

Okresného súdu Trenčín v uvedenej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a tiež rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ako aj o zastavení exekúcie, pričom zistil tento skutkový stav veci:

Okresnému súdu Trenčín bola dňa 28.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej
(6alobkyne): POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému: O. W., Ľ. A. 1, XXX XX H. H., pre vymoženie 228,89
€ (6.895,54 Sk), istiny s príslušenstvom. Spisová značka súdneho exekútora bola EX XXXX/XX. Návrh
na vykonanie exekúcie bol spísaný pred súdnym exekútorom zápisnicou dňa 09.03.2010.Exekučný súd výzvou zo dňa 04.06.2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie úverovej zmluvy.
Súdny exekútor následne žiadosť exekučného súdu dňa 17.06.2010 zaslal žalobkyni. Vzhľadom na

nepredloženie úverovej zmluvy Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 16.09.2010 č. k. XXEr/XXX/
XXXX-XX zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení exekučný súd
uviedol, že žalobkyňa ako oprávnená neumožnila súdu preskúmať exekučný titul, ani rozhodcovské
konanie, čo umožňuje § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnená
úverovú zmluvu súdu následne doručila dňa 23.09.2010. Na podklade odvolania žalobkyne Krajský súd

v Trenčíne uznesením zo dňa 29.10.2010 č. k. 4CoE/400/2010-26 uznesenie exekučného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Trenčín následne uznesením zo dňa 17.02.2011 č. k. 60Er/990/2010-29 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.03.2011. V odôvodnení súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 14717/09 zo
dňa 14.09.2009, okrem toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom,
je nevykonateľný, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku. Súd zároveň poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere.

Okresný súd Trenčín následne uznesením zo dňa 05.04.2011 č. k. 60Er/990/2010-31, právoplatným dňa
27.04.2011, exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania
uznesenia exekučného súdu o prvom zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 141 dní.

Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania
uznesenia exekučného súdu o druhom zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 295 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasepodaniapredmetnejžiadosti(t.j.
do 31.05.2010) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. do
31.05.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasepodaniapredmetnejžiadosti(t.j.
od 01.06.2010) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od
01.06.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V
danej veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom

stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a v bezdôvodnej nečinnosti (zbytočnými prieťahmi)
v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a o žiadosti rozhodol v omeškaní 253 dní.

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých

žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na
žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k

dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 60Er/990/2010 nebol povinný udeliť (vydať)
poverenie,resp.rozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoravlehote15dníoddoručeniažiadosti.Zprávnejúpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v
čase podania predmetnej žiadosti a v čase rozhodovania exekučného súdu, vyplýva, že zákonná 15-
dňová lehota platí len v prípadoch, v ktorých exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
V prípade opaku, t.j. zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadnu lehotu na vydanie zamietajúceho uznesenia zákon neupravoval. Zároveň bola s účinnosťou
od 01.06.2010 (bez prechodných ustanovení na novelu Exekučného poriadku sa vzťahujúcich) prijatá
právna úprava, podľa ktorej zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho

exekútora o udelenie poverenia neplatí v takých exekučných konaniach, v ktorých exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok. Preto nie je pravdou to, čo v žalobe uvádza žalobkyňa, t.j. že došlo k omeškaniu
s rozhodnutím exekučného súdu o poverení v trvaní 253 dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú,
zákonnú i poriadkovú) lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí takejto žiadosti v inkriminovanom čase
neupravovala.

Súd tiež poznamenáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný splnomocneným zástupcom
žalobkynepredsúdnymexekútoromdňa09.03.2010asúdnyexekútordoručilexekučnémusúdužiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 28.04.2010, t.j. po lehote uvedenej v ustanovení §
44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetnej žiadosti, ktoré porušenie nemožno
vzťahovať na nečinnosť exekučného súdu.

Súd nutne poznamenáva, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010), ktoré je výnimkou

z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a v zmysle ktorého exekučný súd
je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení.
Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.

Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa
ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ
má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu

posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/)
každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom

nie sú súdu zasielané. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť súdneho exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval
dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k

vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny
a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd v tomto ďalej poukazuje na judikatúru,
a to konkrétne: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97, podľa
ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04, podľa ktorého nesprávny úradný
postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho
orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenieNajvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07, podľa ktorého rozhodovaciu činnosť,
ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia

podmienok podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie
veci a vydanie rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny

úradný postup súdu.

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012,
že žalobkyňa pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky
až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd SR konštante

judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie,
nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.
Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali
adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po
vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v

takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami
svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať
daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej

súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v
súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného

súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie
je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z

dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa
so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci

pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,
pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS
471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy

nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6
ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpokladzodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Lennaokrajpretosúdlenpoznamenáva,žežalobkyňatiežnepreukázalavznikškody(majetkovejujmy),

keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané
na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto náklady
vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať
za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický
neúspech obchodných prípadov. K vyčísleným nákladom na urgencie a zisťovanie stavu konania vo
výške 15,00 € je potrebné uviesť, že žiadne urgencie od žalobkyne (oprávnenej) či súdneho exekútora

neboli obsahom spisu exekučného súdu. Nie je pravdou to, čo uvádzala žalobkyňa, teda že sa na
exekučnom súde sa dopytovala na stav konania, príp. podávala sťažnosti na prieťahy v konaní v
dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011, a to
aj s poukazom na to, že konanie o žiadosti sa na exekučnom súde začalo až dňa 28.04.2010.
Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003

Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom
na subjekt žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov.
Je tiež nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že
pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom

konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo 675/2011). Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára
obdobné zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov,
ktoré žalobkyňa ako nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy
žalobkyne z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského

rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd taktiež nezistil,
že by v danej exekučnej veci žalobkyňa využila nejaké právne prostriedky do udelenia (vydania)
poverenia, a teda, že by chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto
je tiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že

bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo
k vzniku tvrdenej škody.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy

alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno).
Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.).

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie
výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložila súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014),

súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre
meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať
všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so
zásadouspravodlivéhorozhodnutiaovecisúduumožňujevykonaťlendôkazy,ktorépodľajehouváženia

k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení
žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke,
sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné
tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou
žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,
že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom
princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právoa ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu
konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej

veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého
predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol

preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok III.).

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní

úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože
žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok IV.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov. Ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 O.s.p.).