Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 27, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 4C/296/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234310
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sýkorová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5112234310.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivetou Sýkorovou, v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
takto

r o z h o d o l :

Návrh sa zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal

zaviazať odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 1621,33,- Eur, na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 324,27 Eur a na náhradu trov konania. Navrhovateľ predovšetkým poukázal na to, že pridelenie
veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Žilina by porušilo právo navrhovateľa na prerokovanie veci
nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol
vo veci zaujatý. Navrhovateľ preto v zmysle ust. §12 O.s.p. žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred
prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne
príslušného Okresného súdu Žilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a k účastníkom konania.
Navrhovateľ na odôvodnenie návrhu uviedol, že obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. je
slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v
prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho
hospodáreniaakooprávnenýsubjekt(veriteľzozmluvyoúvereč.:5380601)navrholpísomnýmpodaním
spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný
poriadok“) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní

azákonnýchustanovenízostranydlžníka.Exekúciunavrholvykonaťpresvojupohľadávku,ktorávznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 5380601 dlžníkom (povinným): D. Q., nar.
X.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci
číslo EX13752/2009.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne
predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Žilina
a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec

ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia až dňa 12.4.2011 (konanie začalodňa 17.12.2009) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 481 dní).

Navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení označil dôkaz: Súdny spis exekučného súdu (Okresný súd
Žilina) založený pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 a povinným: D. Q., nar. X.X.XXXX pre vymoženie
peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.:

5380601 (registrácia súdneho exekútora EX13752/2009. K dôkaznému bremenu navrhovateľ uviedol,
že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Rovnopis exekučného titulu
použil ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi.
Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu -

rozsudok Rozhodcovského súdu sp. zn.: SR 14207/08, vykonateľný: 3.12.2009) spôsobom odporujúcim
zákonu,t.j.vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonnýchpodmienok,keďsúdbezďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na

základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania
o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality.

Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje
činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju
právomoc od ustanovenia § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd nie je súdom v zmysle
ust. § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej

žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40
zák. č. 244/2002 Z.z., zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výber právnych noriem a
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci
všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 cit. zákona je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku,

ku ktorému dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (dlžníka). Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi
žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej,

vyššie označenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totiž existuje právne relevantný exekučný titul -
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 cit. zákona
a chýbajúci subjektívny prvok - ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu
materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske
súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože

existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Táto
tvoríneodstrániteľnúvadukonania,naktorújesúdpovinnýprihliadaťexoffo.Rozsudokrozhodcovského
súdu je rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom
súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí ako nesprávny a v rozpore
so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetom prípade neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti u udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda v celkovej výške 1621,33 €
predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvnéhovzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie
istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.
Navrhovateľ si zároveň uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného ČI. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho
očakávanianavrhovateľa,žesprávnymazákonnýmpostupomsúdudôjdekvymoženiujehopohľadávky.

Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou
riadneho hospodára.
Navrhovateľ si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 324,27 EUR, t.j. 20 % z uplatňovanej

istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu).

Navrhovateľsúduoznámilpodanímdoručenýmdňa30.10.2012,žepríloha „Potvrdenieoprijatiežiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“ označená na str. 7 žaloby je založená v konaní
vedenom na tunajšom súde, kde ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598 a ako žalovaný Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, pričom predmetom

je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o
žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1440682 dlžníkom (povinným): A. P., nar. XX.X.XXXX,
pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
EX15661/2010.

Súd vyzval navrhovateľa dňa 10.10.2012 na oznámenie, či opisom skutkových okolností tak, ako sú tieto
uvedené v čl. I. žaloby, uplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť
a na oznámenie, či je v žalobe navrhovateľom len poukazované na nevyhnutnosť postupu v zmysle § 12
ods. 1 O.s.p., t.j. na nevyhnutnosť prikázania veci z dôvodu nutnosti v prípade, ak budú všetci sudcovia

tunajšieho súdu z prejednania veci vylúčení, alebo navrhovateľ výslovne navrhuje v zmysle § 12 ods. 2
O.s.p. rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Súd dňa 18.10.2012 oznámil podľa § 35 ods. 4 O.s.p. začatie konania Okresnej prokuratúre Žilina.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu 30.10.2012 oznámil, že navrhovateľ nepodal námietku zaujatosti
podľa ust. § 15 O.s.p., ale v úvode žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne
príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení,
keďže majú pomer k veci a účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí. (§ 14 O.s.p.). Preto má okresný
súd požiadať príslušný krajský súd podľa § 12 ods. 1 v spojitosti s § 12 ods. 3 O.s.p., aby prikázal vec

na prejednanie inému súdu toho istého stupňa, nejde teda o vhodnosť, ale o nutnosť.

Predseda Okresného súdu Žilina predložil vec podľa § 16 O.s.p. Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie
vzhľadom na vyjadrenia všetkých sudcov tunajšieho súdu, ktorí oznámili existenciu skutočností, ktoré
by mohli vyvolať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti pri prejednávaní a rozhodovaní vo veci a

vzhľadom na nemožnosť prideliť veci inému sudcovi podľa § 15 O.s.p.
Keďže navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola nadriadenému súdu
predložená na rozhodnutie o takejto námietke.
Krajský súd rozhodol uznesením č.k. 9NcC/162/2013-22 tak, že sudkyňa Okresného súdu Žilina Mgr.
Mária Kašíková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.

4C/296/2012. Ostatní sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci.Zákonná sudkyňa má preto za to, že o návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a
prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté nadriadeným súdom.

Odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 4.9.2013. Všeobecne poukázal
na nedostatky v žalobách hromadne podávaných navrhovateľom, ich zmätočnosť v označovaní
povinných, odlišne uvedených dátumoch narodenia, neuvedenie spisových značiek príslušných
exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, absenciu relevantných údajov, ako dátumy doručenia
podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel

o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti odporca namietal, že navrhovateľ nepriložil
ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania v tejto
veci, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu,
že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám. Podľa názoru odporcu nie je jasný ani titul nároku na
náhradu škody. Jednak navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Navrhovateľ neuviedol ani kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, neuviedol, ani po vyžiadanej
súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej

sťažnosti (t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu.
Odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy

v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR.
Poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Predbežnéprerokovanienárokujezákonom(§15ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne

konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R
28/1978).Odporcapoukazujenato,žeprvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody
zo dňa 23.04.2012 mu boli doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobný návrh bol
okresnému súdu Žilina doručený už dňa 27.09.2012, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí
6-mesačnei lehoty, ale skôr, a odporca má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody opakované výzvy na doplnenie žiadostí, Ministerstvu
spravodlivosti SR však bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy
na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy,

kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, skutočnosť,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce
„ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na

náhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne
prerokovaný. Vzhľadom na to, že navrhovateľ ani na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR žiadosť v
potrebnom rozsahu nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z

uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol.
Odporca poukázal na prax, z ktorej už dávnejšie vyplynulo, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45
ods. 1 pís. c/ zák. č. 244/2002 Z.z., čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcii a zbytočnom

vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom
C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie
zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu a tým aj otázky,
či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritériá zákonnosti. Pokiaľ samotný navrhovateľ uvádza znenieust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, podľa ktorého súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zák. č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 pís. c/ a d/.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znie: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. Odporca poukázal, že z týchto ustanovení
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných

konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. V praxi, ak bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, z uvedeného je jednoznačné, že nárok
je v tejto časti neopodstatnený. Pokiaľ pred 1.6.2011 § 41 ods. 2 pís. d/ Exekučného poriadku znel
„vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“, v samotnej dôvodovej
správe je k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 pís. d/ Exekučného poriadku uvedené, že správnosť

aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim
autentickým výkladom aj Národná rada SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutie
rozhodcovskýchsúdov“,predstavovalalenexplicitnejšieujasnenieliteryzákona,abysapredišlomylným
interpretáciám tohto ustanovenia.
Pokiaľ si navrhovateľ v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok

titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácií súdnych
predpisov, podľa názoru odporcu je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu
vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenie ďalších zákonných podmienok,
ktoré by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Odporca poukázal na ust. § 6

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého je možné uplatniť si právo na náhradu škody iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. S poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011
poslednej vety, podľa ktorého je proti uzneseniu, ktorým je zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, prípustné odvolanie, teda pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší
v príslušnom konaní o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nebola v
prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Zároveň v tejto
súvislostipoukazujeodporcaajnatúskutočnosť,žezosamotnejdikcie§44ods.2Exekučnéhoporiadku

vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie
poverenia, ale týka sa prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 pís. c/ a d/ Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí,
15 dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu.
Pokiaľ navrhovateľ ďalej uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné
posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu“, odporca poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
SR z 3. marca 2011 č.k. IV.ÚS60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp.
zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo11/2010

a z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010, podľa ktorých vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Odporca namietal existenciu prieťahov v konaní, nakoľko tieto neboli konštatované vo výsledkoch
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ani v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým by sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, ani v právoplatnomrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo ani v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým by Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Odporca vzniesol i námietku premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“, keďže
v niektorých konaniach malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu v období
pred marcom 2009. Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom

spočívajúcimvzamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,atopo15-dňovejlehote,
lehota na uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula pri každom takomto nároku osobitne,
a to po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovei lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Vzhľadomnauvedenéodporcavznášanámietkupremlčania
pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli

odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne

preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Čo sa týka uplatnenia majetkovej škody vo výške vymáhanej istiny s príslušenstvom, navrhovateľ

v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa
domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku
byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res judicatae pre

uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napr.
podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou
sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Ak by nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ
uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností
priznal požadovaný návrh od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu, čo však nepreukázal

a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia
okresného súdu; tzn. že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu
a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Na základe všetkých uvedených skutočností je odporca
názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju
uplatnil v konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných
práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňoval
podaním návrhu na začatie konania, poukazuje navrhovateľ na ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z., podľa ktorého iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Ďalej odporca zdôraznil, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.

Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“.Navrhovateľ nepreukázal pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, že konštatovanie
porušeniaprávaniejedostačujúcimzadosťučinením.Uvedenézožalobnýchnávrhovnevyplývaaztoho
dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať

jej náhrada v peniazoch.
Podľa odporcu nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a
to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa

v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci
zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.
Odporca v tejto súvislosti upozornil a ako prílohu vyjadrenia k žalobe doložil list Európskej komisie,

Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že
v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku

267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec 0-76/10). Odporca dal do pozornosti celý text priloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,

ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa

odchyľujúodkogentnýchustanovenínaochranuspotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujú
spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, napr.:
„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.

Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“
„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však

nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“
„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..."
Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku

SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá odporca v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku
napr. vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv
(s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,

chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,
že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila
navrhovateľa zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne,
boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v

konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúca slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhuna vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia
alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku
samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu

navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.
S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči
štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej

podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odporca zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
odporcu priznaná navrhovateľovi žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla postupom okresného súdu škoda.
Nazákladevšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostíjeodporcatohonázoru,ženavrhovateľnepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o návrhu na

vydanie poverenia po zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti
zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe
majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje odporca žalobu za právne neopodstatnenú
a žiadal, aby Okresný súd Žilina žalobu v celom rozsahu zamietol. Uplatnil si náhradu trov konania.

Následne po vykonaní všetkých potrebných procesných úkonov súd nariadil pojednávanie na deň
27.12.2013, na ktoré predvolal všetkých účastníkov konania a zástupcov, všetci boli predvolaní riadne
a včas. Na pojednávanie sa nikto nedostavil, preto súd konal v ich neprítomnosti v zmysle § 101 ods.2
O.s.p.

Súd skúmal vecnú legitimáciu účastníkov konania, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka
konania k prejednávanej veci, pričom aktívnu legitimáciu má navrhovateľ a pasívnu má odporca.
Pasívna legitimácia účastníka konania - Slovenskej republiky je nespochybniteľná a bolo vecou
navrhovateľa označiť aj zastupujúci orgán, keďže predmetom konania bola náhrada škody, ktorá mala
byť navrhovateľovi spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 79 ods.1 veta piata O.s.p. ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a

označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým

sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Predmetná žaloba je podaná proti odporcovi, v mene ktorého koná príslušný orgán v zmysle zák.č.
514/2003 Z.z. Navrhovateľ označil Ministerstvo spravodlivosti SR, u ktorého zároveň navrhovateľ podalžiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa
oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR žiadosti navrhovateľa nevyhovel a následne navrhovateľ
podal predmetnú žalobu na náhradu škody.

Podľa § 1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods.1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 4 ods.1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 orgán príslušný podľa
písm. a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15 ), ak

ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak
žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán
povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania
žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení do 31.12.2012) ak príslušný orgán neuspokojí nárok

na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 (v znení od 01.01.2013) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak

príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd návrh zamietol.

Súd mal preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom z dôvodu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora
doručenej súdu dňa 11.1.2010 na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.3.2011 (teda nie
dňa12.4.2011,akotvrdínavrhovateľvnávrhunazačatiekonania),atorozhodnutímozamietnutížiadosti
o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty.

Hoci súdu nebola predložená žiadosť o predbežné prerokovanie a doklad o jej podaní odporcovi, medzi
účastníkmi nebolo sporné, že žiadosť bola podaná, odporca uviedol, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 mu boli doručené dňa 23.04.2012. Odporca
žiadostiam navrhovateľa nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol proces predbežného
prerokovania zmarený.

Súd mal preukázané, že žiadosť navrhovateľa bola odporcovi doručená, zároveň odporcom nevybavená
v zákonnej lehote, pričom aj keď nie je zrejmé, kedy presne bola žiadosť doručená odporcovi, súdu
je z vlastnej činnosti známe (z konania sp. zn. 18C/238/2012 vedenom na OS Žilina), že žiadosti
navrhovateľ podal u odporcu v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012, a to vo viac ako 45 000

prípadoch, ktorým odporca nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol proces predbežného
prerokovania zmarený. Súd má za to, že vzhľadom na označenia obdobia doručovania žiadostí
(posledné doručenie dňa 25.09.2012) a vzhľadom na dátum rozhodnutia súdu v tejto veci, zákonom
stanovená lehota na vybavenie žiadosti nepochybne uplynula, a to bez ohľadu na to, či bola poskytnutá
súčinnosť navrhovateľa, alebo nie, a bez ohľadu na skúmanie, či bola potrebná a nevyhnutná súčinnosť

požadovaná odporcom. Je totiž nepochybné, že nárok na náhradu škody, alebo jeho časť nebol
uspokojený do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Podmienka pre súdne konanie bola teda
splnená.

Odporca vzniesol námietku premlčania práva navrhovateľa na náhradu škody, preto sa súd prioritne

zaoberal touto námietkou. Podľa názoru odporcu, keďže k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu
došlo pred 23.4.2009 a žaloba bola podaná dňa 27.09.2012, uplynula 3-ročná premlčacia lehota.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa § 19 ods. 2 cit. zákona najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak
ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa § 7 a 8.

Podľa § 19 ods. 3 cit. zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15, odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov.

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 11.1.2010 a rozhodnutie
bolo vydané dňa 15.3.2011. O tvrdenej škode sa navrhovateľ dozvedel/mohol dozvedieť až vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.3.2011. 3-ročná premlčacia lehota by teda uplynula dňa
15.3.2014, pričom táto premlčacia lehota sa predlžuje v zmysle § 19 ods. 3 cit. zák. najviac o 6 mesiacov
z dôvodu predbežného prerokovania u odporcu. Návrh bol podaný dňa 27.9.2012, teda v zákonnej
lehote. Námietka premlčania je teda neopodstatnená.

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 17.9.2012 žiadal, aby mu odporca nahradil majetkovú škodu vo výške
1621,33 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 324,27 Eur. Škoda podľa uvedenia navrhovateľa vznikla
nesprávnym úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu mal spočívať v prieťahoch v
konaní(krozhodnutiuožiadostidošlopouplynutízákonomstanovenejdoby),súdporušilzásaduprávnej
istoty. V príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu mala vzniknúť navrhovateľovi škoda

v žalovanej výške.Podľa uvedenia navrhovateľa skutočná škoda - majetková škoda vo výške 1621,33 Eur vznikla
navrhovateľovi z dôvodu, že istina v tejto sume viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného

vzťahu založeného Zmluvou o úvere.

Zároveň žiadal aj nemajetkovú ujmu vo výške 324,27 €, pretože podľa názoru navrhovateľa samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o zmenu exekútora v zákonom stanovenej
lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

čl. 48 ods.2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods.1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup je podľa
názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Nesprávny
úradný postup exekučného súdu mal vystaviť oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného,

riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného.

Zo spisu Okresného súdu Žilina č.k. 18Er/55/2010 mal súd zistené, že dňa 11.1.2010 bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci EX 13752/09, a to na základe exekučného

titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 14207/08 zo dňa 27.10.2010, ktorý sa stal
právoplatný dňa 30.11.2009 a vykonateľný dňa 3.12.2009.
Dňa 15.3.2011 bolo vydané uznesenie, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie
na vykonanie exekúcie zamietnutá. Uznesením zo dňa 18.4.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
5.6.2012, bolo exekučné konanie zastavené s poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku,

podľa ktorého ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez
návrhu zastaví.

Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníod01.06.2009do31.05.2010podľatohtozákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení od 01.06.2009 do 31.05.2010) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods.3 Exekučného poriadku ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Z citovaného ustanovenia je nepochybné, že okresný súd v konaní č.k. 18Er/55/2010 bol povinný vydať
poverenie do 15 dní, pričom súd musel postupovať podľa Exekučného poriadku platného v čase podania

žiadosti.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení od 01.01.2013
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenejlehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu
Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej

republiky a postup alebo výsledok
postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119
písm. b) Ústavy Slovenskej republiky .
Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa ods. 3 cit. zák. ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej
správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.
Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákonom č. 412/2012 Z.z. došlo k doplneniu §
9 o nové odseky
3 a vnadväznostinamožnosť
dotknutých osôb domáhať sa ochrany svojich práv v prípade prieťahov v konaní pred súdom
alebo iným orgánom, a to s využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods.

1 Ústavy SR . Otázku, či
v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR , je kompetentný preskúmať
Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/02).
Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.

514/2003 Z.z. , ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postuptoho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené zákon výslovne
ustanovuje, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č.
514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní bolo
právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom SR. Toto však bolo vnesené
do právnej úpravy až novelou účinnou od 01.01.2013.
Je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik

škody, ktorej náhradu si uplatnil pred účinnosťou novelizovaného znenia zák.č. 514/2003 Z.z. Na
predmetné konanie je preto nutné aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady
škody, teda znenie § 9 cit. zák. v znení účinnom v čase uplatnenia jeho nároku, t.j. znenie do 31.12.2012.
Je neprípustné, aby sa obdobné konanie v rámci súdneho konania, resp. predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody odporcom, spravovalo predchádzajúcim znením zákona č. 514/2003 Z.z. a
zároveňvpriebehukonaniabysazačalaplikovaťnovelizovanýpredpis(hmotnoprávnybezprechodného

ustanovenia).
Na základe uvedeného súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že v zmysle § 9 cit.zák. môže prieťahy
konštatovať len Ústavný súd SR,..., nakoľko taká úprava je platná až od 01.01.2013.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako

dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni, a nie pred
Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP
teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu
vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko,
rozsudok zo 16. septembra 1996). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená

charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa
zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody z dôvodu neprávneho úradného postupu nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999, podľa ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady
konania - napríklad zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností,

právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
4Cdo 24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009 -

rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť

splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.
Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím sú:1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,
§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

Navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý
spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti rozhodoval po uplynutí zákonnej lehoty
15 dní s omeškaním viac ako 295 dní.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej

moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 17 ods. 1 cit. Zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje najmä
s prihliadnutím na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 cit. zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa

osobitného predpisu.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/24/04 konštatuje, že nesprávny úradný postup možno
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu

postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak
tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Všetky podmienky musia byť
splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie
ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky.

Podľa § 25 ods. 1 cit. zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele
občianskeho zákonníka. Z úradnej moci je potrebné zaoberať sa aj spoluúčasťou poškodeného
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody podľa § 441 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu

pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale aj v
prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti, vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

V danom prípade je nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie
poverenia a v prípade udelenia poverenia bol súd povinný vydať ho do 15 dní od doručenia žiadosti. Súd
však vo veci č.k. 18Er/55/2010 vydal poverenie po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby však
súd skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci.
Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.

Je nepochybné, že žiadosť o poverenie bola podaná na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu.
Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa

ochrany spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať toto rozhodcovské
rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu 93/13 treba
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii

nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento

spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k prieťahom v konaní došlo. Súd však
poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný. Nedodržanie
zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny
postup. (I ÚS 16/02, I ÚS 63/00). Súdna moc musí skúmať pozorne akékoľvek podanie, a to najmä v
prípade podaní navrhovateľa. Z tvrdení odporcu uvedených vo vyjadrení k návrhu na začatie konania,
ako i listinných dôkazov, pripojených k vyjadreniu (list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej

republiky pri Európskej únii a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012) mal súd preukázané tvrdenia
odporcu (ktoré navrhovateľ nenamietal a ani sa k nim nevyjadril), že v prípade navrhovateľa automaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené vzal súd do úvahy pri posúdení nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorýbol povinný v prípade posudzovania akéhokoľvek návrhu navrhovateľa v exekučnom konaní obzvlášť
opatrne zvažovať každé rozhodnutie, z ktorého dôvodu boli akékoľvek procesné úkony náročné z
hľadiska časového.

Spoukazomnauvedenésúdkonštatovalväčšiuzložitosťanáročnosťpoprávnejstránkeanevyhnutnosť
skúmania rozhodcovského rozhodnutia. Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice
rady 93/13/EHS (čl.3 ods.1 písm.t), každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať,
aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie
súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však

príslušným súdnym exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd nemá úlohu len „štatistu“, ktorý automaticky
udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Jedná sa predsa o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať
z objektívneho zistenia a posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné podklady (výzvami zo dňa 12.1.2010 a 16.12.2010 žiadal rozhodcovský súd a následne
oprávneného o ich predloženie) a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri
dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov nebolo možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s
poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadné jej nedodržanie nie je závažné, resp. nie je tak
závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany spotrebiteľa.
Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov.
Súd teda posúdil, že vydanie poverenia až po zákonom stanovenej lehote bolo síce porušením zákona,

ale vzniklo z objektívnych dôvodov s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa.
Teda súd skonštatoval porušenie práva, ale vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, ako je dĺžka
porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie
s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov, súd má za to, že konštatovanie takého porušenia je
dostatočným zadosťučinením.

Zároveň súd konštatuje, že navrhovateľ nevyužil možnosť podať odvolanie proti uzneseniu zo dňa
15.3.2011, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie
zamietnutá a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.4.2011, na základe čoho bolo exekučné
konanie uznesením zo dňa 18.4.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.6.2012, zastavené s
poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Navrhovateľ teda evidentne považoval uznesenie

súdu zo dňa 15.3.2011, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie
exekúcie zamietnutá, za zákonné, v opačnom prípade by podal proti nemu riadny opravný prostriedok.
Tvrdenie navrhovateľa o vzniku majetkovej škody 1621,33 € predstavujúcej istinu, ktorá v tejto sume
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere, je preto vo

vzťahu k uvedenému postupu navrhovateľa neadekvátne.

Súd dal tiež odporcovi za pravdu, že navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ
pre preukázanie toho, čoho sa domáha, teda v konaní nebolo preukázané, že právo navrhovateľa
na zaplatenie istiny nezaniklo inak. Navrhovateľ tiež nepreukázal nevymožiteľnosť pohľadávky, keďže

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom, a takýto rozhodcovský rozsudok nepredstavuje
prekážku res judicatae. Navrhovateľ teda nepreukázal, že jeho pohľadávka je nevymožiteľná a
nepreukázal, že je nevymožiteľná v dôsledku tvrdeného pochybenia okresného súdu. V konečnom
dôsledkutedanavrhovateľnepreukázalvznikškodyaanipríčinnúsúvislosťmedzitvrdenýmnesprávnym

úradným postupom a tvrdenou škodou.
Súd dal odporcovi aj za pravdu, pokiaľ tento tvrdil, že konanie odporcu, ktorý si uplatňuje nárok na
náhradu škody voči štátu, je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko uplatnená škoda mala vzniknúť
navrhovateľovi práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa, ktorý
v širokom rozsahu porušoval práva spotrebiteľa. S poukazom na tento záver, i keď, ako už bolo

konštatované vyššie, k prieťahom v konaní došlo, nie je možné ďalej konštatovať nezákonný úradný
postup súdu, nakoľko súd bol povinný procesne postupovať s náležitou opatrnosťou pri rozhodovaní o
žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K porušeniu práva navrhovateľa na rozhodnutie
o jeho žiadosti na udelenie poverenia v zákonnej lehote teda síce došlo, ale z dôvodu, aby nebolo
poškodené právo spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).

Odporca správne poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný
prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR).
Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možnokvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinná
súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho

znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03).
Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999, podľa ktorého
nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov pre
rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť

tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu
štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo
1018/07 zo dňa 25.8.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť
ako nesprávny úradný postup). Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup.

Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci
a vydanie rozhodnutia možno považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučnýchsúdov,ktorýmiboliskúmanéžiadostiovydaniepovereniaaskúmaniemateriálnejsprávnosti
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny

úradný postup súdu.
V konaní teda navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy) a ani príčinnej súvislosti
medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, preto súd z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena v tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh zamietol.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 324,27 EUR, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie, ktoré bolo podľa názoru navrhovateľa spôsobené v priamej príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo vyvolalo u navrhovateľa neistotu,
nedôveru v právo a rovnosť v spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie; zánik ďalších podnikateľských aktivít,
spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, súd však s týmto nesúhlasí a
považuje to za účelové a špekulatívne tvrdenia navrhovateľa. Navrhovateľ ničím nepreukázal údajné
„následky“, ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty, ani nijako nešpecifikoval, či nekonkretizoval

zánik podnikateľských aktivít. Nepresnil, ani nepreukázal, ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy. Je pritom nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú
činnosť. Súd poukazuje na to, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie,... sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na

fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo (30Cdo 675/2011).

Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné predovšetkým zohľadňovať:
- závažnosť a intenzitu konania,

- dosah konania motívy konania,
- úmysel konania,
- dĺžku protiprávneho konania.

A zároveň podľa § 17 cit.zák. je potrebné zohľadňovať:

- osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
- závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Je nepochybné, že navrhovateľ ako veriteľ vo viacerých zmluvných vzťahoch nepreveroval finančnú
situáciu dlžníkov, dokonca im aj opakovane poskytoval úver, hoci tie predchádzajúce nesplácali. Z toho
je zrejmý predpoklad, že ani po vydaní exekučného titulu nebude veriteľ dlžníkom uspokojený. Takýto
postup navrhovateľa súd považuje za rozpor s dobrými mravmi, ktorý nepožíva právnu ochranu.Taktiež je potrebné uviesť, že navrhovateľ vystupuje ako podnikateľský subjekt, uzatvára obdobné
zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré

navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Navrhovateľ tak využil možnosti
zákona a podal množstvo žalôb, pričom na prejednanie takého množstva žalôb súdy nemajú ani
materiálne, ani personálne vybavenie.

Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania
udelenia poverenia, a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho uvedenia neistotu,
frustráciu,... ako je konštatované vyššie, nevyužil možnosť ani podať riadny opravný prostriedok proti
uzneseniu zo dňa 15.3.2011, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie
exekúcie zamietnutá. Toto je tiež jeden z aspektov, na ktorý súd musí brať ohľad.
Odporca správne namietal, že navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku škody, nevymožiteľnosť

pohľadávky. Pokiaľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, nemožno stotožňovať kritéria nemajetkovej ujmy pre
fyzické osoby s kritériami nemajetkovej ujmy pre právnické osoby. Škodu navrhovateľ presvedčivo
nevyčíslil, nezdôvodnil. Podmienkou je preukázať, že konštatovanie porušenia je nedostatočné. Pri
priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. V tomto prípade práve navrhovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi, keď opakovane

požaduje od spotrebiteľov v rozpore so zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné sankcie.
Opakovane porušuje práva spotrebiteľov. Tvrdená škoda mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa.
V takejto situácii teda platí, že aj keď došlo k porušeniu práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom na uvedené skutočnosti, a predovšetkým na

predmet tohto konania, správanie navrhovateľa v spotrebiteľských vzťahoch a postavenie navrhovateľa
ako podnikateľského subjektu už samotné konštatovanie porušenia práva musí byť považované
za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou

súdu v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku
majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o návrhu na vydanie poverenia
po zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Súd preto
návrh v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojitosti s § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ktorých
zákonných ustanovení účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, pričom však
súd o náhrade trov konania rozhoduje na návrh. Nakoľko odporca si trovy konania vo vyjadrení k návrhu

na začatie konania uplatnil, súd na pojednávaní o trovách v konaní úspešného odporcu rozhodol tak, že
trovy mu priznal vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa§151ods.2O.s.p.akúčastníkvlehotepodľaodseku1trovynevyčísli,súdmupriznánáhradutrov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak
takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov
konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania

tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Odporca trovy v lehote podľa § 151 ods. 1 druhej vety Os.p. nevyčíslil, preto súd na základe cit.
zákonných ustanovení súd rozhodol o trovách konania tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz

neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak

sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. f) OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden

rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).