Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/85/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713200294
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2713200294.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: Tomáš Kušnír,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ M. A., nar. X. O. XXXX,
trvalo bytom U. XXX a 2/ M. A., nar. X. V. XXXX, trvalo bytom U. XXX, o zaplatenie 2.215,99 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 2. júna 2014 č. k.
3C/167/2013-86 a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Skalica z 25. novembra 2015 č. k.
3C/167/2013-133 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej p o t v r d z
u j e a v časti náhrady trov prvoinštančného konania ho m e n í tak, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu
trov prvoinštančného konania nepriznáva.

II. Napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie r u š í .

III. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

132,17 eur s 9% úrokom z omeškania od 20.1.2009 do zaplatenia a to všetko do troch dní od
právoplatnosti takéhoto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobkyni nepriznal náhradu trov
konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 330 ods. 2, § 497, § 502 ods. 1 prvá veta Obch. z.
(Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy); § 3 ods. 1, § 34, §
37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 2, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 3 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 488, § 517 ods. 2, §
524 ods. 1 a 2, § 533, § 566, § 558 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy); § 2, § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a

doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do
30.6.2006 (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.; § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení zákona č. 264/2004 Z.z. a zákona č. 616/2004 Z. z. (ďalej „ZoOS“); § 101 ods. 2 a § 120 ods.
1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2
ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a poukazom na čl.
3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 6 až 8 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru Súdneho dvora EÚ (napríklad rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C-243/08 - Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi alebo vo veci C-240/98 -
Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero).Vecne dôvodil, že zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 252671003 z 8.11.2005 mal preukázané, že právna
predchodkyňa žalobkyne (Slovenská sporiteľňa a. s.) a žalovaný 1/ ako dlžník podpísali zmluvu o
splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume,

mene a za podmienok dohodnutých v zmluve, veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver po splnení
podmienok uvedených v zmluve pripísaním finančných prostriedkov na účet dlžníka uvedený v zmluve
a dlžník vyjadril povinnosť za podmienok dohodnutých v zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky,
poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky podľa Sadzobníka a náklady spojené s úverom a
dodržiavať dohodnuté podmienky. Dojednaná bola výška úveru 1.659,70 eur, úver bol špecifikovaný

ako Miniúver do 10 minút, úroková sadzba 17,30% pevná do konečnej splatnosti úveru, bez poplatku
za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru 1,66 eur mesačne, výška mesačnej splátky 44,15 eur,
periodicita splátok mesačne k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 20.12.2005, konečná splatnosť
úveru 20.10.2010 a splatnosť úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca, ročná percentuálna
miera nákladov 9,43%, dlžník vyjadril súhlas, aby banka vykonávala inkaso z inkasného účtu vo
výške splátok a v periodicite splátok podľa zmluvy, a to i v prípade ich zmien a vyhlásil tiež že sa

oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej aj „VOP“) veriteľa účinnými od 1.8.2002,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Z čl. V. bodu 3 zmluvy vyplýva, že všetky právne vzťahy
vyslovene neupravené v zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ktoré sú súčasťou
zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí. Čl. V bod 4
obsahuje ustanovenie, z ktorého vyplýva, že strany zvolili za právny predpis, ktorým sa majú riadiť ich

právne vzťahy zo zmluvy o úvere Obchodný zákonník, s odkazom na ustanovenie § 262 tohto právneho
predpisu. Zo zmluvy o úvere nevyplýva, žeby v nej boli dohodnuté podmienky pri neplnení zo zmluvy
o úvere.
Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE z 15.12.2011 a k nej patriacou prílohou č. 1 ma
súd prvej inštancie preukázané, že postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpil na postupníka, ktorým

je žalobkyňa pohľadávku voči žalovanému v sume 2.215,99 eur, pozostávajúcej z istiny 1.622,77 eur,
úrokov 593,22 eur, s počtom dní omeškania 1179. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené postupcom
žalovanému oznámením z 27.12.2011.
Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 25.6.2012 zistil, že ide o formulár s
predtlačou, na ktorom sa uvádza, že žalovaná 2/ pristupuje k záväzku žalovaného 1/ a to podľa § 533

O. z., ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere a pozostáva podľa tejto listiny z istiny 1.622,77 eur,
nákladov na inkasné konanie 150 eur a z úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.622,77 eur od
15.12.2011 do splatnosti poslednej splátky podľa dohody. Ďalej je v nej uvedené, že sa zaväzuje splatiť
dlh v s dátumom prvej splátky dňa 6.7.2012, splátky splatné 6. deň v mesiaci, výška splátky 100 eur.
V bode 3.2 dohody je uvedená podmienka, že v prípade, ak dlžník nebude splácať svoj záväzok podľa

dohodnutých splátok, stane sa splatným celý zvyšok pohľadávky. Dohoda nebola podpísaná žalovaným
1/.
Z Výpisu z účtu žalovaného zistil, že úver bol žalovanému 1/ poskytnutý 8.11.2005 vo výške 1.659,70
eur, žalovaný 1/ do dňa postúpenia pohľadávky zaplatil veriteľovi celkovo sumu 1.527,53 eur, boli mu
účtované úroky, úroky z omeškania, poplatky za I., II. a III. upomienku spolu 112,85 eur, poplatky za

správu úveru 113,81 eur, ktorých výška sa oproti dohodnutej výške v zmluve zvyšovala, pričom splátky
žalovaného neboli najskôr započítavané na istinu, ale na poplatky, úroky z omeškania a úroky.
S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009 bol názoru,
že žalobkyňou tvrdené skutočnosti nemožno výlučne podriadiť pod hypotézu právnej normy § 497
a nasl. Obch. z., aj keď je zmluva o úvere absolútnym obchodom, dospel k záveru, že na právny

vzťah založený zmluvou o úvere treba aplikovať aj ustanovenia O. z. a ZoSÚ, v znení účinnom ku dňu
zavretia zmluvy, keďže ide vzťah z úveru ako absolútneho obchodu a uvedená zmluva je úverovou
zmluvou a spotrebiteľskou zmluvou, a to bez ohľadu na to, že účastníci prejavili vôľu, aby sa ich právny
vzťah a práva a povinnosti z neho vzniknuté spravovali ustanoveniami Obch. z., na ktorý odkazujú v
ustanoveniach zmluvy. S poukazom na § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa

v znení zákona č. 264/2004 Z. z. a zákona č. 616/2004 Z. z., bol názoru, že ustanovenie § 54 ods.
1 O.z. reguluje aj absolútne obchody, je dôsledkom transpozície čl. 8 Smernice Rady č. 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa požiadaviek smernice spočíva ochrana spotrebiteľa najmä v neplatnosti individuálne
nedohodnutých zmluvných ustanovení, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiachmedzidodávateľomaspotrebiteľom,atovneprospechspotrebiteľa.Ochranaspotrebiteľa
do vnútroštátneho práva bola premietnutá okrem zákona o ochrane spotrebiteľa aj do ustanovení § 53
ods. 3 a 4 O.z.. S poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora dôvodil, že súd je oprávnený
skúmať zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, aby sa dosiahla faktická rovnosťzásahom vonkajším zásahom. V rámci súdnej kontroly danej vnútroštátnemu súdu Smernicou a
judikatúrou Súdneho dvora EÚ sa zaoberal otázkou, či spotrebiteľská zmluva, konkrétne zmluva z
8.11.2005 ako aj Dohoda z 25.6.2012, ktorej účastníkom sú žalovaní ako spotrebitelia, neobsahuje

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech žalovaných, teda či neobsahuje podľa Smernice nekalú podmienku, inak podľa § 53 ods.
1 O. z. "neprijateľnú podmienku", teda či sú alebo nie sú jednotlivé ustanovenia zmluvy individuálne
vyjednanými zmluvnými podmienkami. Vyjadril názor, že skúmaniu zmluvných podmienok súdom
nebráni ani fakt, že žalobkyňa je novým veriteľom žalovaných, pretože ani postúpením pohľadávky na

žalobkyňu zmluva o úvere spotrebiteľský charakter nestráca, nový veriteľ iba stráca voči spotrebiteľovi
postavenie dodávateľa.
Bolnázoru,žejeneprijateľnoupodmienkadanádodávateľomdočl.II.bod2.zmluvyoúvere,podľaktorej
dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase v stanovenom čase platiť úroky, poplatky
dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky
a bod 3. zmluvy, podľa ktorého sa splatné úroky a splatné poplatky dňom ich splatnosti, uvedenej v

Základných podmienkach zmluvy pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou. Úroky sú splatné v posledný
deň kalendárneho mesiaca, u poplatku za vedenie účtu vo výške 50 Sk mesačne splatnosť v zmluve
uvedená nie je. Zmluvná podmienka ako taká dáva možnosť dodávateľovi na konci mesiaca úročiť spolu
s istinou aj poplatky a náklady spojené s úverom. Ide o podmienku neurčitú, nie je jasné aké poplatky
a náklady spojené s úverom má spotrebiteľ platiť. Súd tiež určil zmluvnú podmienku, podľa ktorej sa

zaväzoval spotrebiteľ zaplatiť aj náklady veriteľa spojené s úverom za individuálne nevyjednanú a za
neplatnú, pretože v celej zmluve niet zmienky o tom, čo sa za náklady veriteľa považuje a nezdôvodnila
toanižalobkyňa.Niejetakzrejmé,začomáspotrebiteľplniť.Právnyúkonjevtejtočastinezrozumiteľný,
neurčitý a preto podľa § 37 ods. 1 O.z. neplatný. Tieto poplatky ani náklady nie sú v zmluve presne
špecifikované a tu vzniká dodávateľovi priestor účtovať spotrebiteľovi akékoľvek poplatky a náklady, čo

aj dodávateľ vykonal a čo pôsobí v neprospech spotrebiteľa. ZoSÚ síce predpokladá okrem úrokov aj
inštitút poplatku (§ 2 písm. e/) ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi,
ktoré je v jeho záujme. Dodávateľ by pritom nemal podľa § 4 ods. 5 ZoSÚ požadovať poplatky, ktoré
nie sú uvedené v zmluve. Vedením úverového účtu si banka realizovala svoju evidenčnú činnosť pri
poskytnutí úverov klientom. Účet si banka vedie vo svoj prospech a nie v prospech dlžníka, banka teda

dlžníkovi neposkytuje vedením úverového účtu žiadnu odplatnú službu v prospech dlžníka. Bol názoru,
že žalobkyni nepatrí ani poplatok za vedenie účtu uvedený v zmluve o úvere (výška poplatku 50 Sk
mesačne, pričom podľa výpisu z účtu sa jeho výška zvyšovala), pretože sa predpokladá, že za poplatok
sa poskytne nejaká odplatná služba alebo protiplnenie, o ktorých bola povinná žalobkyňa podľa § 120
ods. 1 O. s. p. do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania preukázať, že protiplnenie veriteľ aj

poskytol a keďže tak žalobkyňa neurobila, považoval súd podmienku za individuálne so žalovaným
nevyjednanú, neprijateľnú a pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 O.z. a § 53 ods. 4 O.z. za neplatnú.
Dlžníka neplatný právny úkon nezaväzuje, nevzniká mu povinnosť niečo dať veriteľovi a z neplatného
právneho úkonu nemožno ani veriteľovi priznať plnenie na poplatku za vedenie úverového účtu. Z
rovnakých dôvodov súd posúdil ako neprijateľnú podmienku aj podmienku v článku III bod 1 zmluvy o

tom, že pohľadávku tvorí istina, úroky, úroky z omeškania, všetky poplatky a náklady veriteľa spojené s
úverom. Z dôvodu neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa akýchkoľvek poplatkov, za ktoré neobdržal
žalovaný žiadnu službu či plnenie, žalobkyni plnenie rozsudkom nepriznal.
Na ostatne uvedenú neprijateľnú podmienku nadväzuje ďalšia neprijateľná podmienka týkajúca sa
úroku z úveru, kde podľa ust. článku IV. bod 1. zmluvy o úvere, veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou,

dohodnutou v základných podmienkach zmluvy a teda podľa čl. I. úrokovou sadzbou 17,30% ročne
a podmienka uvedená v článku III. bod. 4 veta druhá, kde sa nachádza údajný súhlas dlžníka, že z
došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania,
úroky a istinu, a to v tomto poradí určenom bankou vo formulárovej zmluve. Pri úvere ide o odloženú
platbu za poskytnutie peňažných prostriedkov, za ktorých poskytnutie patrí veriteľovi úrok, ktorý je cenou

poskytnutých peňazí. Dlžník je si vedomý záväzku poskytnuté finančné prostriedky vrátiť veriteľovi a
zaplatiť za poskytnuté finančné prostriedky úrok. Dlžník tak dôvodne predpokladá, že sa mu bude
znižovať pri splátkach najprv výška istiny, potom úrok, pretože od výšky istiny závisí aj výška úroku a
pokiaľ banka nezúčtovala platby žalovaného najskôr na istinu a potom na zmluvný úrok, ale zo splátky
zúčtovala najprv poplatky a náklady súvisiace s úverom, potom úroky z omeškania, a až následne úrok

a istinu, súd konštatoval, že banka konala v rozpore s § 566 O.z., a ak banka zúčtovala časť plnení
žalovaného na údajné sankcie - poplatky a náklady súvisiace s úverom účtovala poplatky žalovanému
aj v rozpore s § 4 ods. 5 ZoSÚ, kedy od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.V rozpore s občianskoprávnymi predpismi bolo zistené účtovanie úroku z omeškania pôvodným
veriteľom spotrebiteľovi v čl. III. bod. 4 veta prvá, spočívajúce v tom, že pôvodný veriteľ, zrejme
vychádzajúcznesprávnejvoľbypráva,dohodyovoľbeObch.z.,poškodzovalspotrebiteľaprivyrubovaní

muúrokuzomeškaniapodľapredpisov,sadzby,ktorásavčaseuzavretiazmluvyoúveremedzistranami
používala ako sankcia za omeškanie u dlžníka, ktorý bol podnikateľom. Súd bol názoru, že ak veriteľ
využil právo na úrok z omeškania vo výške podľa Obch. z., a teda vo výške ďaleko vyššej než pripúšťa
O. z., vo vzťahu k spotrebiteľovi sa jedná o neprijateľnú podmienku, v neprospech spotrebiteľa a značne
poškodzujúcu spotrebiteľa na jeho práve byť v prípade omeškania s peňažným dlhom sankcionovaný

podľa predpisov občianskeho práva, konkrétne § 517 ods. 2 O. z. a vykonávacieho právneho predpisu -
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Dodávateľ tak účtoval žalovanému vyšší úrok z omeškania ako je
prípustný podľa občianskoprávnych predpisov. Podľa výpisu z účtu žalovaného nezákonná výška úroku
z omeškania ovplyvňovala výšku úhrady na istine a úroku v neprospech dlžníka, pretože pôvodný veriteľ
došlých splátok odpočítaval najprv úrok z omeškania ako svoju istinu, tiež poplatky až potom úroky a
istinu, čo je v rozpore s ustanovením § 566 O.z. a v konečnom dôsledku dlžník tak potom súhlasí so

zmenou inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá,
pretože banka si najprv vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na
úrokoch z omeškania za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru.
Ďalšou neprijateľnou podmienkou je čl. III bod 2., ktorý dáva právomoc banke vykonávať inkaso z
účtu spotrebiteľa a to vo výške a v termíne splátok podľa základných podmienok zmluvy a banke

ďalej umožňuje zmeniť výšku splátky, na základe údajného súhlasu dlžníka s inkasom tak, aby
dohodnutá lehota splatnosti úveru bola dodržaná, a to v prípade, ak dôjde k zmene výšky poplatkov,
prípadne k akejkoľvek skutočnosti, najmä omeškaniu so splácaním pohľadávky z úveru a s tým
spojených poplatkov, ktorá má za následok predĺženie splatnosti úveru, dlžník potom súhlasí so zmenou
inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá, pretože

banka si najprv vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na
poplatkoch, nákladoch úveru a úrokoch z omeškania za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru.
Táto podmienka dáva veriteľovi možnosť, aby bez toho, že dlžník pozná konkrétny obsah zmeny svojho
záväzku pristúpil veriteľ k jednostrannej zmene dohodnutých podmienok a k navýšeniu dlhu spotrebiteľa
a spotrebiteľ sa nemusí o zmene ani dozvedieť. Zmluva o úvere bola uzavretá v písomnej forme a súd

preto považoval zmluvnú podmienku uvedenú v časti III bod 2 za neplatnú nielen z dôvodu, že spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ale aj za neplatnú podľa § 40
ods.2O.z.,podľaktoréhopísomneuzavretádohodasamôžezmeniťalebozrušiťibapísomneavkonaní
nebol súdu predložený žiadny dôkaz o písomnej zmene písomne uzavretej zmluvy s obsahom, z ktorého
by vyplývalo, že účastníci zmluvy sa dohodli na zmene tak, ako je to uvedené v podmienke čl. II bod 2

zmluvy o úvere, teda nedostatok písomnej formy o zmene zmluvy robí zmluvnú podmienku neplatnou.
Podľa názoru súdu banka si takouto podmienkou istila, že v prípade nevymožiteľnosti jej pohľadávky od
dlžníka nepríde o úrok z omeškania a o poplatky za správu úveru a o poplatky za upomienky. Spotrebiteľ
nemôže mať záujem na uhradení najprv poplatkov, nákladov banke a úroku z omeškania, a až potom
úrokov a istiny. Veriteľ stanovuje v zmluve poplatok za vedenie účtu a odpočítava od splátky uhradenej

žalovaným poplatok za vedenie účtu, aj napriek tomu, že žalovanému žiadne finančné prostriedky ale
ani služby v zmysle § 4 ods. 4 písm. b/ ZoSÚ neposkytuje. Súd bol názoru, že v časti, ktorú vyjadril
dodávateľ slovne „ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti“ je právny úkon
v tejto časti z hľadiska § 37 ods. 1 O.z. neurčitý a nezrozumiteľný a preto neplatný, pretože podľa § 34
O.z. nevyjadruje prejav vôle k vzniku, zmene alebo zániku akých práv alebo povinností, ktoré právne

predpisy s takýmto prejavom spájajú, smeruje.
Takisto podmienku v článku III bod 6 považoval za neprijateľnú, keďže podmieňuje predčasné splatenie
úveru súhlasom veriteľa, keď vylučuje, aby dlžník splatil svoj dlh skôr, než ako mu určil veriteľ. Takýto
postup považoval súd v neprospech dlžníka, v ktorého záujme je čo najskôr splatiť istinu úveru
a v rozpore s ustanovením § 566 O. z., kedy veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie ak to

neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky, pričom pre spotrebiteľa je výhodnejšie, ak sa plnenie
započítava najprv na istinu. Touto podmienkou sa veriteľ odchýlil od ustanovení O. z. v neprospech
spotrebiteľa, keď podľa tejto podmienky sa na predčasné splnenie vyžaduje súhlas veriteľa a splnenie
podmienok určených veriteľom. Súd považoval právny úkon obsiahnutý v tejto podmienke za neplatný
pre nedostatok vôle spotrebiteľa a nemožnosť realizovať jeho právo určiť v zmysle § 566 O. z.

započítavanie zo splátky, nakoľko spotrebiteľ mohol zmluvu buď ako celok prijať alebo odmietnuť,
podmienku nemohol vyjednať.
Súd považoval zmluvnú podmienku uvedenú v základných podmienkach Zmluvy o splátkovom úvere v
článku V. bod 4 o dohode zmluvných strán, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obch.z.spravovať podľa príslušných ustanovení Obch.z., veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s., za neprijateľnú
podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech
spotrebiteľa,zhoršujejehozmluvnépostavenie,čosapremietloajdovýškyúrokuzomeškaniaurčeného

dodávateľom vo výške 26,40% ročne. Takto stanovený úrok z omeškania je pre spotrebiteľa oproti
predpisom občianskoprávnym nevýhodným. Súd mal za to, že ak sa ustanovuje v § 54 ods. 1 a 2 O.
z. zákonná podmienka zákazu odchýlenia sa od predpisov občianskoprávnych, voľnejšia úprava práv a
povinností z úverového vzťahu v Obch.z. vyznieva v neprospech spotrebiteľa a preto je podľa § 52 ods.
2 O.z. obchádzaním zákona a v zmysle § 39 O.z. neplatná.

Žalovaná 2/ pristúpila k záväzku žalovaného 1/ podľa § 533 O.z. dňom 25.6.2012 podpísaním dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, kde sa zaviazala uhradiť dlžnú istinu 1.622,77 eur,
náklady na inkasné konanie 150 eur a úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 1.622,77 eur od 15.12.2011
do splatnosti poslednej splátky.
Z formy a obsahu Zmluvy o splátkovom úvere, uzavretej medzi jej účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o
tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravenú a dopisovala do nej iba

konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného 1/, ktorý obsah zmluvy nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť
a teda „dohoda“ v rámci zmluvnej voľnosti strán bola daná do zmluvy o úvere na predtlači, vyhotovenej
bankou a žalovaný 1/ mal síce možnosť sa pred podpísaním zmluvy s ňou oboznámiť, ale nemohol
podmienky zmluvy individuálne vyjednať. Po stránke formálnej súd vyhodnotil zmluvu ako platnú,
uzavretú podľa § 4 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia v písomnej forme a obsahujúcu

niektoré náležitosti podľa ustanovenia § 4 ZoSÚ sumu, úroky, počet a termíny splátok istiny, meno a
adresu spotrebiteľa, RPMN.
Skutočná výška úveru korešponduje skutočne poskytnutej čiastke úveru bez poplatku za uzavretie
zmluvy, a to podľa výpisu z účtu žalovaného 1/, teda treba vyvodiť, že žalovaný 1/ podľa Zmluvy o
splátkovom úvere prijal 8.11.2005 spotrebiteľský úver v sume 1.659,70 eur (50.000 Sk). Súd z výpisu

z jeho účtu zistil, že do dňa postúpenia pohľadávky uhradil veriteľovi sumu 1.527,53 eur a nie sumu,
ktorú tvrdila žalobkyňa v jej podaní zo 6.5.2013. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaní po postúpení
pohľadávky neuhradili nič, súd mal z predložených dokladov preukázané, že pred aj po postúpení
pohľadávky uhradili veriteľovi celkom 1.527,53 eur, iné k plneniu zo zmluvy o úvere zo strany žalovaných
preukázané nebolo.

Žalovaná 2/ pristúpila k záväzku žalovaného podľa § 533 O.z. dohodou o uznaní záväzku. S poukazom
na ustanovenie § 4 ods. 3 písm. a/ ZoSÚ aj pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a
spotrebiteľ ho začal čerpať. Súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na splnenie povinnosti
zaplatiť žalobkyni istinu v sume 132,17 eur, vypočítanú ako rozdiel medzi poskytnutými finančnými

prostriedkami a splatenými prostriedkami s 9% úrokom z omeškania zo sumy 132,17 eur od 20.1.2009
do zaplatenia, t.j. vo výške úroku z omeškania stanovenej nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení
neskoršíchpredpisov.Pokiaľideožalobkyňoužalobnýmnávrhomuplatnenýnároknaúrokzomeškania,
súd ho priznal od uvedeného dátumu, nakoľko dňa 20.1.2009 uhradil žalovaný 1/ poslednú splátku,
pričom následne bol v omeškaní so splácaním svojho dlhu.

Vo zvyšku sumy súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo zo strany žalobkyne
preukázané, čo presne tvorí uvedenú sumu. Pravdepodobne ide o úroky, poplatky, úroky z omeškania,
prípadne iné náklady, ktoré sú kapitalizované a u ktorých dôvody pre zamietnutie žaloby v tejto časti
zdôvodnil vyššie s tým, že ak by súd priznal pravdepodobné úroky, poplatky, úroky z omeškania,
prípadne iné náklady, išlo by o plnenie z neprijateľných podmienok, ktoré sú neplatné a zákon z

neplatného právneho úkonu plnenie zo záväzkového vzťahu nepripúšťa. Úrok je cena peňazí, na
úroku žiadne peniaze žalovaným nepožičiava, nedáva nič dlžníkovi a tak isto na poplatkoch, preto
je neprijateľné, aby bolo žalobkyni priznané plnenie vo zvyšnej časti pohľadávky predstavujúcej
kapitalizované poplatky 226,66 eur (poplatky za správu úveru 113,81 eur + poplatky z upomienky 112,85
eur), kapitalizované úroky vo výške 226,12 eur a kapitalizované úroky z omeškania vo výške 367,10

eur a tiež kapitalizované poplatky, úroky a úroky z omeškania, ktoré sú súčasťou žalobkyňou označenej
istiny1.622,77eur,pričomsúdichpresnúvýškunepozná,nazákladešpecifikáciežalobkyňouoznačenej
istiny je táto nepreskúmateľná. Súd nepriznal žalobkyni poplatky, úrok a úrok z omeškania, pretože sú
príslušenstvom pohľadávky a súd považuje za neprijateľné, aby sa opätovne úročili. Pri zamietnutom
úroku a úroku z omeškania sa nedá oddeliť to, čo je zákonom dovolené a čo už dovolené nie je.

Včastiotrováchkonaniarozhodnutieprávneodôvodnilust.§142ods.3a§151ods.1a2O.s.p.,vecne
dôvodil podaním návrhu na rozhodnutie o trovách iba zo strany žalobkyne, neúspechom žalovaných
v pomerne nepatrnej časti, z ktorých dôvodov žalobkyni pre jej procesný neúspech v konaní náhradu
trov konania nepriznal.2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti veci samej podala včas odvolanie žalobkyňa s
návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v takejto časti, alternatívne navrhla zrušenie rozsudku

v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila
nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu. Odôvodnenie
rozsudku považovala za rozsiahle, avšak po obsahovej stránke bez zrozumiteľného a presvedčivého
zdôvodnenia, z ktorého by bolo zrejmé, prečo súd nezohľadnil rozhodovaciu činnosť vyšších súdov
ako aj Najvyššieho súdu SR, a to najmä v otázke právneho posúdenia zmluvného vzťahu a aplikácii

rozhodného kódexu práva. Rozhodnutie v zamietajúcej časti založil na obšírnej citácii právnych
predpisov z oblasti občianskeho práva, najmä tzv. spotrebiteľského práva. Subsumovaním celého
zmluvného vzťahu strán, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere z 8.11.2005 pod O. z. dospel k
nesprávnym záverom a vyhodnoteniu niektorých zmluvných podmienok za neprijateľné a neplatné.
Úrokové sadzby dohodnuté v predmetnom zmluvnom vzťahu boli štandardnými a v tom čase
primeranými úrokovými sadzbami, ktoré boli poskytované bankami. Poukázala na ust. § 497, § 502 ods.

1 a § 504 Obch. z. s tým, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá 8.11.2005, pričom v období do
31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až § 54 O. z. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy
upravené v 8. časti O. z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O. z.. Zmluva o úvere bola upravená v Obch. z., v
dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v ust. § 879f ods. 3
O. z.. Taktiež mala za to, že novelizovaným ust. § 52 ods. 1 O. z. sa nespravujú nároky vzniknuté pred

1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Právne vzťahy
zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú ustanoveniami Obch. z. bez ohľadu na povahu
účastníkov. Použitie ustanovení O. z. neprichádzalo do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania,
keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v § 387 a
nasl. Obch. z., čo znamená, že aj v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia

Obch. z. a to 4-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť 20. apríla 2009 a uplynula dňa 20. apríla
2013, pričom žaloba bola podaná 11. júna 2012, teda v premlčacej dobe. V tejto súvislosti dala do
pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 4/2012. Mala za to, že
v danom prípade došlo zo strany súdu k nesprávnemu bezdôvodnému prekvalifikovaniu uplatňovaného
nároku jednostranne namierenému v prospech spotrebiteľa, čím dochádza k popretiu procesnej zásady

rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti
spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Predložila
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
9Co/138/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013.

3. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že zmluvné podmienky obsiahnuté v
zmluve o splátkovom úvere č. 0252671003 zo dňa 8.11.2005 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou,
a.s. a žalovanými 1/ a 2/, a to:
- v článku II. bod 2, podľa ktorého dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase,
v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v Zmluve, ďalšie Poplatky podľa Sadzobníka a

náklady veriteľa spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky,
- v článku II. bod 3, podľa ktorého zmluvné strany sa dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky
sa dňom ich splatnosti, uvedenej v základných podmienkach zmluvy, pripíšu k istine a stávajú sa jej
súčasťou,
- v článku III. bod 1, podľa ktorého pohľadávku veriteľa z poskytnutého úveru tvorí istina, úroky, úroky

z omeškania, všetky poplatky a náklady veriteľa spojené s úverom,
- v článku III. bod 2, veta prvá a druhá, podľa ktorého dlžník súhlasí, aby veriteľ vykonával inkaso z
účtu uvedeného v základných podmienkach zmluvy a to vo výške a v termíne splátok podľa základných
podmienok zmluvy. Veriteľ je oprávnený zmeniť výšku splátky, ktorú inkasuje na základe súhlasu s
inkasom.

- v článku III. bod 4, podľa ktorého dlžník je povinný v prípade omeškania so splácaním pohľadávky
z úveru, platiť úrok z omeškania vo výške určenej veriteľom zverejnením. Dlžník súhlasí, že z došlých
súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a
istinu a to v tomto poradí,
- v článku III. bod 6, podľa ktorého predčasné splatenie pohľadávky z úveru alebo mimoriadna

splátka úveru na základe žiadosti dlžníka je možná len po predchádzajúcom súhlase veriteľa a splnení
podmienok stanovených veriteľom,
- v článku IV. bod 1, podľa ktorého veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou dohodnutou v základných
podmienkach zmluvy,- v článku V. bod 4, podľa ktorého zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú
podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,
sú podmienkami neprijateľnými a neplatnými.

Právne ho odôvodnil ust. § 153 ods. 4, § 166 ods. 1 a 2 O. s. p., vecne dôvodil, že v predmetnom
konaní súd nerozhodol v zmysle ust. § 166 ods. 1 O. s. p. a s poukazom na ust. § 153 ods. 4 O. s.
p. o celom predmete konania. Z obsahu rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že v konaní ustálil
neprijateľnosť zmluvných podmienok uvedených vo výroku tohto dopĺňacieho rozsudku, ktoré považoval
za neplatné a z toho dôvodu zamietol časť žaloby zodpovedajúcu nárokom uplatneným z uvedených

neprijateľných podmienok, avšak tieto neprijateľné podmienky neuviedol vo výroku rozsudku. Rozsudok
doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, nakoľko bol v zamietajúcej časti napadnutý odvolaním žalobkyne,
ustanovenie § 153 ods. 4 O. s. p. ukladá súdu povinnosť, aby aj bez návrhu výslovne uviedol vo
výroku rozhodnutia zmluvnú podmienku, ak určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky. Vzhľadom k tomu, že súčasťou výroku rozsudku nie je záver o neplatnosti zmluvných

podmienok, ktoré súd v odôvodnení rozsudku ustálil ako neprijateľné, nebolo rozhodnuté o celom
predmete konania, čo bolo dôvodom vydania dopĺňacieho rozsudku. Dôvody neprijateľnosti vyššie
uvedených zmluvných podmienok súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení rozsudku.

4. Proti dopĺňaciemu rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v celom jeho rozsahu, so zrejmým

návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila nesprávnym
právnymposúdenímvecianedostatočnýmzistenímskutkovéhostavu.VčastiovoľbeprávapodľaObch.
z. argumentovala rovnako ako v odvolaní voči rozsudku. Poukazovala na uzavretie zmluvy už 8.11.2005
a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 9/2014 z 24.3.2015, ďalej sp. zn. 2 M Cdo
3/2011 z 28.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 z 27.3.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 15Co/132/2013 z 21.11.2013, sp. zn. 15Co/28/2013 z 30.10.2013, rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 z 20.2.2014, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline z 12.9.2013 sp. zn.
9Co/157/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30.9.2014 sp. zn. 9Co/64/2013. Nesúhlasila
s vyhlásením ďalších zmluvných podmienok za neprijateľné, keď mala za to, že za takúto nemožno
označiť zmluvnú podmienku, v zmysle ktorej má banka právo uplatňovať si úroky z omeškania v prípade

omeškania klienta s úhradou splátky, keďže nárok na úrok z omeškania vzniká žalobkyni ako veriteľovi
priamo zo zákona, preto nemožno oprávnenie, resp. nárok, ktorý veriteľovi vyplýva priamo zo zákona
vyhlásiť za neprijateľný, a teda neplatný. Rovnako nemožno označiť za neplatné ustanovenia týkajúce
sa poplatkov, keďže z daného ustanovenia je zrejmé, aké poplatky si veriteľ voči klientovi ako dlžníkovi
bude uplatňovať, aké úkony zo strany veriteľa budú s predmetným spoplatnením spojené. Žalobkyňa

bola názoru, že v tejto súvislosti bolo prijateľnejšie vyhlásiť za neplatný konkrétny poplatkový úkon
v prípade, ak by bol napr. v neprimeranej výške, avšak nemožno uvedené ustanovenie zmluvných
podmienok vyhlásiť za neprijateľné ako celok. Pokiaľ súd odôvodňuje neprijateľnosť podmienky tým, že
nie je zrejmé, aké ďalšie podmienky má spotrebiteľ plniť, s týmto odvolateľka nesúhlasila. Mala za to, že
v predmetnom ustanovení je jednoznačné uvedené, že ide o ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej

zmluve, teda nejde o akékoľvek podmienky, uvedené zmluvné ustanovenie je príliš všeobecné na to,
aby bolo vyhlásené ako neprijateľné za neplatné ako celok. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/1998, z ktorého vyplýva, že nemožno vyhlásiť za neprijateľnú
zmluvnú podmienku takú, ktorá vyplýva jednak zo zákona a rovnako bolo v tomto smere vydané
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré je pre okresný súd záväzné. Pokiaľ súd vidí neprijateľnosť

zmluvného ustanovenia v spojení s možnosťou banky meniť výšku splátky a vykonať inkaso tejto splátky,
žalobkyňa má za to, že predmetné ustanovenie vôbec tento zámer nesleduje, je v ňom uvedené,
že banka je oprávnená vykonávať inkaso vo výške splátok a v periodicite splátok, a to i v prípade
ich zmien v súlade s úverovou zmluvou, teda jednoznačne ustanovenie uvádza, že zmena splátok
by nastala v súlade so zmluvnými ustanoveniami, teda nie na základe ľubovôle banky. V prípade

vyhlásenia zmluvných podmienok za neplatné, nestačí len ich všeobecná konštatácia, ale je nutné
dané zmluvné podmienky posúdiť vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, posúdiť ich aplikáciu v danom
prípade, či došlo k zneužitiu zmluvných podmienok v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa mala za
to, že súd neprepojil relevantným spôsobom uvedené zmluvné podmienky s uplatňovaným nárokom,
neuviedol, akým spôsobom predmetné zmluvné podmienky spôsobili značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nešpecifikoval v čom má spočívať hrubý
nepomer práv a povinností medzi zmluvnými stranami v dôsledku súdom konštatovaných neprijateľných
podmienok, tzn. v čom sa prejavila aplikácia súdom konštatovaných neprijateľných podmienok v danom
prípadevovzťahukuplatnenémunárokutak,abynarušilarovnováhumedzizmluvnýmistranami.Taktiežje potrebné skúmať porušenie a povinnosti na strane žalovaného, ktoré následne viedlo k zaťaženiu
jeho účtu poplatkami a úrokmi. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 11.3.2014
sp. zn. 9Co/35/2013 a stanovisko ústavného sudcu Milana Ľalíka, s ktorým sa stotožňuje a podľa

ktorého všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo
nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca
čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu, a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti
práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Takýto postup
orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore

so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a podobne, ktoré by mali v podstate platiť
aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti
veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek
príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.
Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu,
existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky a ochromia nielen výkon ich

spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát.

5. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniam nevyjadrili, odvolacie návrhy nepodali.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdnyporiadokvzneníneskoršíchzmienadoplnení,keďžepodľa§470ods.1CSPakniejeustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety
prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech boli rozhodnutia vydané (§ 201 O. s. p.,
akt. § 359 CSP), proti rozsudkom súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a
202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti

(§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia v
medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, avšak napadnutý dopĺňací rozsudok je
potrebné zrušiť.

7. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia
rozsudkom v napadnutej časti. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne

(prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež
povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP)
a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods.
2 CSP in fine) nasledovné:
Odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania

každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je v zamietnutej časti nedôvodná.
Vzhľadom na to, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi tak, ako ich odvolateľ vymedzil
v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd sústredil pozornosť na preskúmanie
dôvodnosti týchto odvolacích dôvodov.

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľasmerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať

o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia
národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,

pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo
svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho
práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci
situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo

potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o
ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z
rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje,
t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel
európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej
zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.
Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným

nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami
na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 predstavuje
správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).
Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne

vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné
od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť,
že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho

súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje
právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/126/2012,rozsudokKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.5Co/716/2014).Námietkažalobkyneonutnosti
favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia

bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako
tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27.
januára 2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na
daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania (žaloba v predmetnej veci však nebola

čiastočne zamietnutá z dôvodu jej premlčania ale z iných dôvodov), ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej
doby, je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou
lehotou podľa Obch. z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi
pôvodnou veriteľkou a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi
režimom Obch. z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným

zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych
ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v
legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v

Žilineč.k.5Co/716/2014-63zo16.12.2014).PravidloprednostnejaplikácieustanoveníO.z.,ktorésúpre
spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospechspotrebiteľa, na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z., nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.
S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú

aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť.
K rozhodovacej činnosti v odvolaní označených súdov je potrebné uviesť, že podľa platného
právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším
rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je však
daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku

jednotlivých smerníc (pri napĺňaní cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v
hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri
uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa). V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd SR akceptuje práve
teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý

v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu
a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so
zachovávanímnepriamehoúčinkujednotlivýchsmerníc(prinaplnenícieľovvysokejochranyspotrebiteľa
garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v

spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutie vyššieho súdu
označené žalobkyňou v odvolaní nezohľadňuje nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s

dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzaným
rozhodnutím na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť.
Na základe uvedeného sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdením žalobkyne, že subsumovaním
celéhozmluvnéhovzťahustrán,ktorývznikolnazákladezmluvyoúverez8.11.2005podO.z.dospelsúd

prvej inštancie k nesprávnym záverom a vyhodnoteniu niektorých zmluvných podmienok za neprijateľné
a neplatné.
Čo sa týka námietky odvolateľa o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.
zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“

v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite

praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.
Ani v odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku odvolateľka neargumentovala skutočnosťami, ktoré by mali
za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného stavu veci alebo jeho právneho posúdenia veci.

Ani takými, o ktorých by súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nemal vedomosť, alebo ktoré by
nebol uvážil. Z konania pred súdom prvej inštancie, resp. i pred odvolacím súdom iný, než rozsudkom
v napadnutej časti vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé
privodiť iné právne hodnotenie stavu veci a priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľku. Odvolací súd
preto ustálil vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti, majúc za to, že súd prvej inštancie posúdil

neprijateľné zmluvné podmienky vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a prepojil relevantným spôsobom
uvedené zmluvné podmienky s uplatňovaným nárokom a v dôsledku ich neplatnosti správne žalobu v
zostávajúcej časti zamietol.
Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti veci samej ako vecne správny potvrdil, čo sa však netýkalo závislého výroku o náhrade trov

konania, v ktorej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo
výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania
síce vznikol žalovaným, ktorí mali v konaní neúspech v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 O. s. p.),avšak nárok na náhradu trov konania si neuplatnili a ani zo spisu sa vznik im trov konania nepodával
(§ 151 ods. 1 a 2 O. s. p.).

8. Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.
5 O. z.). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v
súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných

podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť
a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah. Je
potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré dodávateľ vopred
pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.
Podľa ust. § 153 ods. 4 O. s. p. v rozhodnom znení ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu

neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo
mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,
nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne v
takomto prípade uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v
spotrebiteľskej zmluve.

Ostatne uvedené ustanovenie súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ustanovením § 53a ods.
1 O. z. uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú
z dôvodu jej neprijateľnosti. Podľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka: "Ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzaviera vo viacerých prípadoch, a
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných

obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal
plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ
má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú

povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa."
Účelom takého výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania (t. č. strany)
- spotrebiteľa, je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo
všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Túto povinnosť na
základe takého výroku môže uplatniť každý spotrebiteľ dotknutý podmienkou opísanou vo výroku takého

rozsudku.
Podľa ust. § 52 ods. 3 O. z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
V odseku 3 § 52 O. z. je vymedzený pojem dodávateľ. Ide o subjekt, ktorý pri uzavieraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka každého dodávateľa, ktorý je podnikateľským subjektom
(bez ohľadu na to, či ide o súkromných dodávateľov, alebo o štátne podniky). Vzhľadom na rozsah
uzavierania zmlúv, vždy pôjde o podnikateľské subjekty oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr.
na základe živnostenského oprávnenia).
Z vyššie uvedeného je nepochybné, že dodávateľ, teda právna predchodkyňa žalobkyne postúpila

predmetnú pohľadávku na žalobkyňu, ktorá však v tomto zmysle nie je dodávateľom, neposkytla
žalovanému úver, z ktorého v tomto konaní žalobkyňa uplatňuje nároky a preto nebolo dôvodným, aby
súd prvej inštancie bez návrhu (i keď na pokyn odvolacieho súdu, vychádzajúci z t .č. už judikatúrou
prekonaného názoru) vo vzťahu k žalobkyni podľa § 153 ods. 4 O. s. p. uviedol vo výroku dopĺňacieho
rozsudkuzneniezmluvnýchpodmienok,akobolodojednanévspotrebiteľskejzmluve,pretožežalobkyňa

nie je dodávateľom vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Zároveň je potrebné dodať, že postupom
súdu prvej inštancie, ktorý vo vzťahu k žalobkyni určil zmluvné podmienky z dôvodu neprijateľnosti
za neplatné, sa stráca účel § 153 ods. 4 O. s. p., ktorým bolo, aby dodávateľovi vznikla povinnosť
zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s
rovnakým významom. Takéto vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky by malo význam iba za

toho predpokladu, ak by túto neprijateľnú zmluvnú podmienku bola dojednala žalobkyňa a malo by to
význam v tom smere, aby ju v ďalšom vo svojich zmluvách nepoužívala.Vzhľadom na vyššie uvedené, bolo dôvodné, aby odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej
inštancie z dôvodu nadbytočnosti jeho výrokov s použitím § 389 ods. 1 písm. d/ CSP per analogiam
zrušil bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancii na ďalšie konanie.

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Z dôvodu, že žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaným však preukázateľne
trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, preto bolo rozhodnuté o náhrade trov odvolacieho konania

tak, že žalovaným sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)