Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. december 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/302/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612205038
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8612205038.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu Mgr. Z. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX/XX, XXX XX N., právne zastúpený JUDr. Marta Maruniaková, advokátka, Sovietskych
hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovaným 1. PhDr. S. N. DrSc., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX J.
Q. XX, 2. PhDr. Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, XXX XX N., 3. PhDr. J. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXX/X, XXX XX N., 4. PaedDr. X. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX N., žalovaní
v 1. až 4. rade právne zastúpení JUDr. Marek Tkáč, advokát, Kukučínova 12, 082 71 Lipany, v konaní
o ochranu osobnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Svidník

č.k. 4C/196/2012-217 zo dňa 26.03.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje, okrem VIII. výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, rozsudok
v III. výroku, ktorým uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
1.500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v V. výroku, ktorým uložil žalovanému v 2. rade zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v VI. výroku,
ktorým uložil žalovanému v 3. rade zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur do
15 dní od právoplatnosti rozsudku a v VII. výroku, ktorým uložil žalovanému v 4. rade zaplatiť žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Zrušuje rozsudok v zostávajúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

I. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zverejniť na vlastné náklady do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku ospravedlnenie v nezávislom týždenníku regiónu Svidníka, Stropkova a Giraltoviec

Podduklianske novinky, v minimálnom formáte 1/4 strany v nasledujúcom znení: Dňa 17.10.2011 som v
týždenníku Podduklianske novinky zverejnil článok nazvaný „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského
zastupiteľstva nepatria“ a „pán H. zavádza a klame“. V tomto článku som Mgr. Z. H. neoprávnene
osočoval a hodnotil za jeho názory na postavenie národnosti Rusín, za jeho návrh na zmenu názvu
festivalu Slávnosti kultúry Ukrajincov - Rusínov Slovenska na Festival kultúry Ukrajincov a Rusínov a
za jeho návrh na zmenu hlavného organizátora festivalu pričom som použil urážlivé a jeho dôstojnosť
znižujúce slová v tom znení: Svoje nezmyselné návrhy predložil podpredsedovi vlády SR a predsedovi

Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády SR V. U.. Som presvedčený že drvivá
väčšina našich občanov (nie len vo N.) si neželá takéto vtieravé služby od p. H.. Je až nechutné a priam
zarážajúce, ako sa táto osoba vytrvalo a bezohľadne vnucuje do role zástupcu rusínskej národnostnej
menšiny, ba dokonca akéhosi novodobého „národného buditeľa“. Veď aj do spomínaného výboru sanavrhol sám, resp. prostredníctvom separatistický odčlenenej Okresnej organizácie Rusínskej obrody,
ktorú si špekulatívne založil, keď ho vedenie rusínskej obrody na Slovensku odkoplo pre špinavosti,
ktoré páchal vo vnútri organizácie. Napokon zrušiť by sa mal aj diplom magistra p. H., ktorý ho získal

na základe práce o ukrajinskej kultúre na východnom Slovensku. Veď on sám takmer dvadsať rokov
vytrvalo dokazuje nezmyselnosť obsahu tejto diplomovej práce, najnovšie aj vo svojich primitívnych
zlátaninách pod názvom Moje vyjadrenia k riešeniu Návrhu na zmenu názvu a organizátora svidníckeho
festivalu na zasadnutí Mestského zastupiteľstva vo N. (Dukla a Podduklianske novinky z 10.10.2011.)
Práve v tomto výtvore, zrejme na základe „hlbokých analýz“ dospel k záveru, že „výsledok riešenia

tohto spoločensko-právneho problému ( festivalu pozn.M.S.) vo vzťahu medzi Rusínmi a Ukrajincami
má vyzerať tak, aby rusínsky folklór sa na pódiu konferoval a prezentoval ako rusínsky a po rusínsky
a rusínske ľudové staviteľstvo na skanzene, aby sa prezentovalo ako práca a výsledok staviteľstva
Rusínov a nie Ukrajincov. Je to skutočne „vedecká bomba“. Snáď by sa žiadalo spomenúť ešte jednu
vlnu, v rámci ktorej privandroval z Ukrajiny aj p. H., kde sa narodil. Takéto bludy a nezmysly, aké sú v
článku J. H. som ešte nikdy nečítal. Je to len ďalší dôkaz o vážnej diagnóze autora týchto výplodov. Celé

toto nechutné dejstvo považujem za zúfalú snahu aspoň čiastočne vykompenzovať svoje nenaplnené
ambície, komplexy, frustrácie. Tým som sa dopustil závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti
pána Mgr. Z. H.. Za zverejnenie tohto článku sa mu ospravedlňujem. PhDr. S. N. DrSc.
II. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie vo Vedeckom Zborníku
Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, a to v jeho prvom čísle vydanom po právoplatnosti rozsudku, v

minimálnom formáte 1/4 strany v nasledujúcom znení: Vo Vedeckom Zborníku MUK vo Svidníku č. 26
v roku 2011 str. 504 som zverejnil článok nazvaný “ Poznámky k žiadosti Mgr. Z. H. zo dňa 8.4.2006“.
V tomto článku som Mgr. Z. H. neoprávnene osočoval, kriminalizoval a hodnotil za jeho názory na
postavenie národnosti Rusín, pričom som použil urážlivé a jeho dôstojnosť znižujúce slová a hodnotenia
v tomto znení: „Práca v múzeu mu však nevoňala a vo vidine rýchlej kariéry odišiel riadiť „ukrajinizáciu“

a iné socialistické procesy na odbor kultúry ONV vo N.. Mal však aj iné záujmy, dôkazom čoho je
skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený za trestný čin neoprávneného používania
veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133 ods. 1 Tr. zákona. Táto jeho povahová vlastnosť
- privlastňovanie si cudzieho majetku ho sprevádza dodnes. Po totálnom krachu vo funkcii štátneho
úradníka a neúspešnom pokuse o návrat do múzea sa dodnes poneviera po rôznych pracoviskách v G.

a K., kde sa už dlhšie pod zámienkou „ obrody Rusínov “ všemožne snaží o nemožné. Je nielen smutné a
zarážajúce, ale aj vrcholne tragické, že podobnými choromyseľnými nápadmi sa opätovne zaoberajú aj
niektoré kompetentné miesta.“ Tým som sa dopustil závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti
pána Mgr. Z. H.. Za zverejnenie tohto článku sa mu ospravedlňujem. PhDr. S. N. DrSc..
III. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 500 eura,

a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Žalovaní v 2., 3., 4. rade sú p o v i n n í spoločne zverejniť na vlastné náklady do 15 dni od
právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie v regionálnom týždenníku DUKLA v minimálnom formáte 1/4
strany v nasledujúcom znení: Dňa 6.2.2012 sme v regionálnom týždenníku DUKLA zverejnili článok
nazvaný Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“. V tomto článku sme Mgr. Z. H. neoprávnene

osočovali, kriminalizovali a hodnotili za jeho názory na postavenie národnosti Rusín, pričom sme použili
urážlivé a jeho dôstojnosť znižujúce slová a hodnotenia v tomto znení: A čo je hlavné zradil aj svoju
národnosť a vlasť Ukrajinu - kde sa narodil. Nepochybujeme, že indivíduum s takýmto charakterom
je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater. Táto osoba sa v priebehu posledných 20. rokov niekoľkokrát
nechutným spôsobom pokúšala získať funkciu riaditeľa v Múzeu ukrajinskej kultúry, aby si mohla

privlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto povahová vlastnosť, t.j. privlastňovanie si
cudzieho sprevádza p. H. po celý život. Má na to svoj vlastný „certifikát“ - v roku 1995 bol obvinený
a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci z majetku v socialistickom
vlastníctve. Tým sme sa dopustili závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti pána Mgr. Z. H..
Za zverejnenie tohto článku sa mu ospravedlňujeme. PhDr. J. I., PaedDr. X. K., PhDr., Z. I..

V. Žalovaný v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eura
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
VI. Žalovaný v 3. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eura
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
VII. Žalovaný v 4. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eura

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
VIII. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
IX. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 607,39 eura, ktoré
pozostávajú zo súdneho poplatku z návrhu vo výške 123 eura a z trov právneho zastúpenia vo výške484,39 eura a žalovaní v 2., 3., 4. rade sú p o v i n n í nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
trovy konania vo výške 607,39 eura, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku z návrhu vo výške 123 eura
a z trov právneho zastúpenia vo výške 484,39 eura, na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Marty

Maruniakovej, advokátky, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch, pre ktoré tak rozhodol uviedol, že z vykonaných dôkazov mal za to, že žalovaní, nie
vydavateľ tlače, sú pasívne legitimovaní v spore, ktorým sa žalobca domáha voči nim práva na
ochranu osobnosti. Sú osobami, ktorých články, konkrétne článok „Choromyseľné návrhy na pôdu

mestského zastupiteľstva nepatria“ uverejnený v týždenníku Podduklianské novinky 17.10.2011, článok
v týždenníku DUKLA zo 06.02.2012 „Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov““ a text „Poznámky k
žiadosti Mgr. Z. H. zo dňa 08.04.2006“ uverejnený vo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo
Svidníku č. 26 z roku 2011 svojím obsahom zasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť, dobrú
povesť. Bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu, v danej situácii, mieste, čase a spoločenskom
postavení žalobcu by to ako závažnú ujmu vnímala každá fyzická osoba.

Súd prvého stupňa uviedol, že slová a hodnotenie žalobcu, ktoré boli v článkoch - textoch použité,
majú znevažujúcu povahu. Podávajú negatívny obraz o žalobcovi, jeho správaní, charakterových
vlastnostiach a pracovných výsledkoch. Žalovaní ani nepopreli, že vedome chceli vyvolať pochybnosti
o dôveryhodnosti žalobcu, o jeho osobnej a profesionálnej cti, urobili tak pre svoje záujmy s jediným
cieľom, aby nevyslovoval svoj názor. Články podľa súdu pôsobia difamačne, objektívne vyvolávajú

skresľujúci dojem. Ide o tvrdenia ďaleko nad rámec prípustných úsudkov a pre svoj excenzívny charakter
nemôžu obstáť ani ako vyjadrenie názoru. Kriminalizujú bezúhonného občana, používajú veľmi silné
výrazy.

Súd prvého stupňa preto, čo sa týka požiadavky na uverejnenie ospravedlnenia, vyhovel návrhu žalobcu

úplne a čo sa týka požiadavky na finančné zadosťučinenie, návrhu žalobcu vyhovel vo výške polovice
ním uplatnených súm majúc svoje rozhodnutie za primerané okolnostiam prípadu, zásah a stupeň
intenzity hodnotil ako závažný.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky,

§ 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 5 ods. 1, 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači
a agentúrnom spravodajstve.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku, okrem VIII. výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol, podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobu voči žalovaným zamietne a žalobcovi uloží nahradiť žalovaným trovy s
konaním im vzniknuté, vrátane trov odvolacieho konania. Podľa žalovaných dôvody odvolania vyplývajú
z ustanovenia § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a)), § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., § 205 ods.

2 písm. c), d), f) O.s.p. Uviedli, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, rozsudok je
nesprávny, arbitrárny a nepreskúmateľný. Kauza Rusíni verzus Ukrajinci má výlučne politický charakter,
súd nie je kompetentný riešiť túto kauzu pod zámienkou práva žalobcu na vyjadrovanie etnologických
názorov o Rusínoch a ich postavení, svoje odôvodnenie smeroval do politickej roviny pričom nikto
zo žalovaných nikomu nerobil prekážky v presadzovaní odborných názorov, avšak provokácie voči

Ukrajincom a nezmyselné návrhy na likvidáciu ich kultúrnych inštitúcií a podujatí nemožno považovať
za kultivované etnologické názory. Žalovaní sú toho názoru, že súdne konanie vzniklo na návrh žalobcu
len preto, aby žalobca touto formou presadil svoj názor na postavenie Rusínov a Ukrajincov ako
etnika. Súd protiústavne skonštatoval, že žalovaní neoprávnene hodnotili žalobcu za jeho názory na
postavenie národnosti Rusín, pričom súd na to nie je vôbec oprávnený, zo strany súdu ide o zásah

do práva žalovaných slobodne prejaviť svoj názor, t.j. do práva na slobodu prejavu. Prvostupňový súd
sa nesprávne vysporiadal s námietkou nedostatku ich pasívnej legitimácie. Články boli publikované a
boli spísané v súvislosti s činnosťou Slovenského národného múzea - Múzea ukrajinskej kultúry vo
Svidníku, ktorého sú zamestnancami a za túto inštitúciu písali. Keďže ich reakcia bola uverejnená
v týždenníku Podduklianske noviny a v týždenníku DUKLA, súd prvého stupňa nesprávne vyslovil

záver o nezodpovednosti vydavateľa periodickej tlače. Písomnosť Poznámky k žiadosti p. Mgr. Z. H.
z 08.04.2006 nie je článkom, nebola uverejnená vo Vedeckom Zborníku múzea č. 26 z roku 2011
samostatne, ale bola uverejnená a zaslaná ako súčasť žiadosti múzea o prijatie u ministra kultúry zo
04.05.2006, ide o kópiu - scan dokumentu z roku 2006, ktorý je súčasťou prílohy dokladov k štúdii ohistórii Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku v kontexte deukrajinizácie. Súd nevykonal dôkaz touto
žiadosťou zo 04.05.2006.
Žalovaní vôbec nezasiahli do osobnostných práv žalobcu, neobjavili sa tam nepravdivé údaje,

kriminalizujúce ani urážlivé slová, iba slová, ktoré sa bežne užívajú v slovenskom jazyku. Je to žalobca,
ktorý sa už 25 rokov vehementne snaží vyvolať pochybnosti o dôveryhodnosti výsledkov dlhoročnej
práce žalovaných, ako aj inštitúcie, v ktorej pracujú. Súd neskúmal čím boli ich reakcie vyvolané,
iba akcia vyvoláva reakciu, útočný bol vždy žalobca, články vznikli v úmysle zastaviť bezprecedentné
invektívy žalobcu.

Čo sa týka odsúdenia žalobcu, ide o pravdivú informáciu, ktorú žalobca nepoprel. Poukázali tiež na
to, že žalobca údajné porušenie osobnostných práv uplatnil na súde až 30.07.2012, hoci články boli
uverejnené skôr a v periodikách ani nežiadal právo na odpoveď.
Rozsudok je nevymožiteľný, žalovaní nijako nemôžu donútiť žiadne periodikum a ani Slovenské národné
múzeum - Múzeum ukrajinskej kultúry, aby uverejnilo ospravedlňujúce texty.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal rozsudok v
rozsahu v akom bol napadnutý, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z

ustanovenia § 212 O.s.p bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s
tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 18.11.2015 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalovaných bolo dôvodné len sčasti.

Odvolacie dôvody spočívali v tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je „nevymožiteľné“, v tvrdení,

že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní, lebo sporné texty boli uverejnené v tlači, písali ich ako
zamestnanci múzea, texty nijako nezasiahli do práv žalobcu, lebo v nich boli použité len bežné výrazové
prostriedky, išlo o reakcie s obranným charakterom a súd prvého stupňa nevykonal dôkaz žiadosťou zo
04.05.2006 - stanoviskom k osobe žalobcu.

Opravným prostriedkom nebol napadnutý výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti žiadaného
finančného zadosťučinenia, čo sa týka tohto výroku - výroku označeného súdom prvého stupňa ako
výrok VIII., rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť v zmysle § 206 ods. 2 O.s.p.

V napadnutej časti odvolací súd preskúmal rozsudok v odvolaním určenom rozsahu. Nad rámec rozsahu

a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmať.
Výnimku by mohli tvoriť len tie vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

Odvolací súd posúdil relevantnosť odvolacích dôvodov nie len z hľadiska zvolených formulácií, ale aj

z hľadiska ich podstaty, t.j. toho, čo bolo odvolaním sledované, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument o opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

Prioritnou námietkou, ktorou bolo potrebné sa zaoberať, bola námietka nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaných, a to v dvoch rovinách:
Prvou bola tá, že články, ktoré sa mali žalobcu dotknúť, boli uverejnené v tlači a súd nesprávne vyslovil
záver o nezodpovednosti vydavateľa tlače podľa zákona č. 167/2008 Z. z., druhou rovinou to, že pokiaľ
články, ktoré boli v tlači uverejnené žalovaní písali, písali ich ako zamestnanci Slovenského národného

múzea - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku; pre obidve tieto roviny má platiť nesprávne právne
posúdenie veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Všeobecná úprava ochrany osobnosti je v Občianskom zákonníku, fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho menaa prejavov osobnej povahy (§ 11) a má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu ich osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1).

Doplnením rozširujúcim a posilňujúcim všeobecnú občianskoprávnu ochranu osobnosti je zákon č.
167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o doplnení niektorých zákonov (tlačový
zákon), (ďalej len „Tlačový zákon“).

Vzťah oboch úprav, t.j. všeobecnej v Občianskom zákonníku a úpravy v Tlačovom zákone je potrebné
chápať ako vzťah úpravy všeobecnej a osobitnej, z čoho vyplýva, že dotknutá osoba si môže zvoliť podľa
ktorej právnej úpravy bude ochranu svojej osobnosti uplatňovať, uplatňovať ju môže pritom aj paralelne.

Žalobca si zvolil úpravu zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka, jeho voľba bola legitímna,
nebolo preto úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa a hodnotiť, ako sa žalovaní mylne domnievali,

zodpovednosťou vydavateľa tlače, v ktorej boli sporné články, texty uverejnené a už vôbec nie tým, že
žalobca údajne s oneskorením na tieto články reagoval, nežiadal odpoveď, ale podal žalobu.

Autorom článku uverejneného v Podduklianskych novinách 17.10.2011 bol žalovaný v 1. rade, autormi
článku v týždenníku DUKLA zo 06.02.2012 žalovaní v 2. až 4. rade.

K menám autorov týchto článkov bolo pripojené aj slovné spojenie „riaditeľ múzea“, resp. „zamestnanci
múzea“, podľa žalovaných má uvedené svedčiť pre to, že pasívne legitimovaným má byť, ak nie
vydavateľ tlače, tak múzeum, nie oni.

Z listinného dôkazu - listu generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea zo 14.06.2012 (č.l. 201

spisu) vyplýva jednoznačné poukázanie na to, že nie je to Slovenské národné múzeum, ktoré by malo
za údajné porušenie práva žalobcu na ochranu osobnosti zodpovedať, nakoľko jeho práva múzeum
neporušilo. Táto písomnosť je pritom priamou reakciou na podanie žalobcu, v ktorom zamestnávateľa
žalovaných upovedomuje o článkoch, ktoré boli uverejnené v sporných periodikách.

Je bez akýchkoľvek pochybností, že povinnosťou každého zamestnanca je starať sa o dobrú povesť
svojho zamestnávateľa, jeho dobré meno a aj o oprávnenosť jeho existencie v spoločenských vzťahoch,
ak však prejavy týchto povinností vybočia z realizácie činnosti zamestnávateľa, ide o exces, za ktorý
nesie zodpovednosť konkrétna osoba, ktorá sa excesu dopustila - § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka
per analogiam na základe § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v záujme žiadneho zamestnávateľa nemôže byť uverejňovanie takých
článkov, ktoré sa môžu dotknúť dôstojnosti inej osoby. Je vylúčené aj to, aby to bolo predmetom činnosti
zamestnávateľažalovaných,pretosanestotožnilstvrdeniamižalovanýchotom,žekonalivmenesvojho
zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že ak žalobca uplatnil svoj nárok podľa Občianskeho zákonníka voči

žalovaným ako súkromným fyzickým osobám, nárok uplatnil na základe toho právneho predpisu, ktorý
mu uplatnenie nároku na ochranu osobnosti umožňuje a aj voči osobám, ktoré sú pasívne legitimované.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo to, že texty, ktorými sa žalobca cíti byť dotknutý, nijako nezasiahli
do práv žalobcu, malo ísť len o ich reakcie obranného charakteru s použitím bežných výrazových

prostriedkov.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj čl. 26. ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo na slobodu
prejavu, t.j. právo zastávať názory, rozširovať informácie. Táto sloboda a právo sú však obmedzené

vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.

Žiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred inými a ktorékoľvek z nich môže v určitej situácii
prevážiť nad iným. Typickým prípadom je stret slobody prejavu (čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky) a ochrana dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), pri ktorom Ústava

Slovenskej republiky neustanovuje žiadnu možnosť obmedzenia tohto právo, hoci v určitých prípadoch
môže mať prednosť aj sloboda prejavu, ale len za predpokladu, že je vyslovená v dobrej viere bez snahy
poškodiť osobu, na ktorú sa tento prejav vzťahuje (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
29.07.2008, sp. zn. III. ÚS 238/08).ÚstavaSlovenskejrepublikyvčl.19ajvužcitovanomustanovení§11Občianskehozákonníkagarantuje
právo na česť, dôstojnosť, dobrú povesť, právo na ochranu súkromia, chránia teda osobnostné práva.

Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna, ten, kto sa zásahu do ochrany osobnosti dopustil, sa
nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere.

Žalovaní v priebehu celého konania aj v odvolaní tvrdili, že ich konanie bolo obranné aj použité

prostriedky mali byť len bežné.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že ten, kto niečo tvrdí,
musí k vlastným tvrdeniam, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, predložiť alebo označiť
dôkazné prostriedky, inak úspešným byť nemôže.

Článok s názvom „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“ podpísaný
žalovaným v 1. rade, ktorý bol uverejnený 17.10.2011 v Podduklianských novinách s podtitulom
„reakcia“, podľa formulácií a informácií v ňom uvedených nie je možné žiadnou osobou na veci
nezainteresovanou chápať ako článok obranného charakteru voči článku, ktorý bol v Podduklianských
novinách uverejnený 03.10.2011 a podpísaný žalobcom.

Kým článok podpísaný žalobcom je verejnou výzvou na zmenu názvu festivalu a jeho organizátora,
s ktorou sa má vysporiadať Mestské zastupiteľstvo vo N., t.j. výzvou sa zaoberať, prijať ju alebo
odmietnuť, článok podpísaný žalovaným v 1. rade má zjavne, použitými formuláciami, charakteristikou
žalobcu, hanlivý, útočný charakter, ktorý u čitateľa musí vzbudiť pozornosť v zmysle poznatku, že osoba
v ňom opisovaná svojim konaním a postojom je prospechárska („nenaplnené ambície, komplexy a

frustrácie v celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech“), s pochybným vzdelaním
(„zrušiť by sa mal aj diplom Mgr. H.“), zlými povahovými vlastnosťami („intolerantnosť, zlomyseľnosť,
nekompetentnosťautora“),nečestnýmsprávaním(„vedenieRusínskejobrodyhoodkoploprešpinavosti,
ktoré stváral vo vnútri organizácie“).
Obdobnúcharakteristikujemožnévydedukovaťajz„Poznámokkžiadostip.Mgr.H.zodňa08.04.2006“,

podpísaných žalovaným v 1. rade, uverejnených vo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo
Svidníku z roku 2011, zostavovateľom ktorého bol žalovaný v 1. rade („práca v múzeu mu nevoňala...mal
však aj iné záujmy, dôkazom čoho je skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený
pre trestný čin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133 ods.
1 Trestného zákona. Táto jeho povahová vlastnosť - privlastňovanie si cudzieho majetku ho sprevádza

dodnes“).

Obdobný charakter má aj článok, autormi ktorého sú žalovaní v 2. až 4. rade, ktorý bol uverejnený v
týždenníku DUKLA 06.02.2012 s titulkom „Čudné vinšovanie novodobých „buditeľov““. Článok má byť
„reakciou“ na článok Priania pre Rusínov na rok 2012 z čísla 5. Tento článok v čísle 5 nepísal žalobca

ale Mgr. S. N., predseda OO RO vo N., tzv. reakcia je však súborom invektívnych charakteristík o
osobe žalobcu obdobných ako v článku napísanom žalovaným v 1. rade v Podduklianských novinách,
len s použitím iných slovných spojení („z karieristických dôvodov usmerňoval tzv. ukrajinizáciu“, „zradil
národnosť, vlasť kde sa narodil, zradil rusínsku obrodu, ktorú teraz špiní“, „indivídum s takýmto
charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“, „táto osoba...sa nechutným spôsobom pokúšala

získať funkciu riaditeľa...aby si mohla privlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto
povahová vlastnosť, t.j. privlastňovanie si cudzieho, sprevádza p. H. po celý život, má na to svojrázny
certifikát - v roku 1995 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného používania
veci z majetku v socialistickom vlastníctve“).

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vychádzajúcim z tvrdenia žalobcu, že texty, na
ktoré poukázal, autormi ktorých sú žalovaní, zasiahli do jeho osobnostných práv a spôsobili mu tým nie
nezávažnú ujmu. Za nie nezávažnú ujmu je potrebné považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie dopad a dôsledky považuje
za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či

by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení)
vnímala aj každá iná fyzická osoba (Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 3Cdo/137/2008).Žalobcovi tak vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ako správne uzavrel súd prvého stupňa,
vzhľadom na formu zásahu - tlačou, obsah textov by akákoľvek iná osoba považovala za ujmu závažnú
s oprávnením požadovať zadosťučinenie.

Súd prvého stupňa uložil žalovaným uverejniť spôsobom a v rozsahu ako v rozsudku špecifikoval
ospravedlnenie, a uložil im taktiež zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z dikcie použitého slova „tiež“ v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné usudzovať na to, že obe

formy zadosťučinenia, ospravedlnenie aj finančné zadosťučinenie, môžu byť uplatnené osobitne alebo,
in concreto, budú kumulované, a to vtedy, keď ich vzájomným doplnením s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu môžu zodpovedajúcim spôsobom účinne zmierniť ujmu, ktorú utrpela dotknutá
fyzická osoba.

Žalobca uplatnil obe formy, žiadal ospravedlnenie aj finančné zadosťučinenie.

Čo sa týka ospravedlnenia, treba prisvedčiť odvolacej námietke žalovaných, že výrok rozsudku súdu
prvého stupňa je nevykonateľný. Ani jeden zo žalovaných nie je vydavateľom periodika, v ktorom boli
sporné texty uvedené, nie je možné im preto uložiť povinnosť uverejniť ospravedlnenie. Súd prvého
stupňa, ako zo spisu vyplýva, žalobcu nevyzval na odstránenie vady tejto časti petitu žalobného návrhu,

preto odvolaciemu súdu nezostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vrátiť
mu vec na ďalšie konanie. Až po tom, ako vyzve žalobcu na odstránenie vady a poučí ho, že petit žaloby
musíbyťvykonateľný,môžeotejtočastižalobyrozhodnúť.Akžalobcazotrvávďalšompriebehukonania
na požiadavke o ospravedlnenie petitom, ktorý bude vykonateľný, súd prvého stupňa pred rozhodnutím
taktiež posúdi rozsah z hľadiska formulácie ospravedlnenia, ktoré by mali žalovaní realizovať. Z podstaty

sporu je totiž čitateľná animozita zúčastnených strán, pôvod ktorej spočíva v rozdielnych názoroch
na národnostnú otázku, čo v žiadnom prípade neprislúcha súdu posudzovať a hodnotiť, okrem toho
v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sa objavujú názory, že verejné ospravedlnenie ako
forma morálneho zadosťučinenia môže byť v rozpore so slobodou prejavu. Povinné ospravedlnenie núti
jednotlivca vyjadriť svoj názor s ktorým nesúhlasí a táto forma nezdá sa byť nevyhnutnou (Európsky

súd pre ľudské práva v rozsudku Kazakov v. Russia z 18.12.2008: „The Court notes that the applicant
was ordered to issue an apology. In its view, to make someone retract his or her own opinion by
acknowledging his or her own wrongness is a doubtful form of redress and does not appear to be
„necessary“...“ - „záverom súd poznamenáva, že sťažovateľovi bolo nariadené ospravedlniť sa. Podľa
názoru súdu prinútiť niekoho vziať späť svoj vlastný úsudok tým, že uzná svoje pochybenie, je pochybná

forma odškodnenia a nezdá sa byť nevyhnutná“ - voľný preklad odv. súdu.)
Súd prvého stupňa v prípade úpravy petitu návrhu v časti žiadaného ospravedlnenia a zotrvaní na žalobe
aj v tejto časti sa v rozhodovacom procese vysporiada okrem už uvedeného aj s tým, či ospravedlnenie
sa verejným spôsobnom po uplynutí niekoľkých rokov nestráca už na svojom význame, ako aj s tým,
či takáto forma satisfakcie v konkrétnych okolnostiach prípadu neprivodí stav, keď sa o veci môžu

dozvedieť z textu ospravedlnenia aj také ďalšie osoby, ktoré dovtedy o nej nemali žiadny poznatok, t.j.
čo vlastne môže pôsobiť kontraproduktívne.

Čo sa týka zadosťučinenia vo forme peňažnej náhrady, žalovaní sa nevyjadrili k jej výške, v tomto zmysle
výšku nespochybnili, spochybnili len základ tohto nároku.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením existencie predpokladov pre priznanie finančného
zadosťučinenia tak, ako ich uviedol súd prvého stupňa zdôrazňujúc aj zmysel tejto formy náhrady ako
ho charakterizoval Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 30Cdo 1542/2003 z 25.09.2003:
„Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou ujmy na hodnotách
ľudskej osobnosti a konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto ujmy; vždy ide o právny nástroj,

ktorého úlohou je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby“.

V masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až 4. rade
škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj o dávno zahladenom
odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj nesprávny rok - 1995), o ktorom

sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát dozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie.
Táto informácia nemala žiadny súvis s motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných
textov a nie je možné vnímať ju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na
národnostnú otázku inak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť. Takéto konanie nemôže byťbez následkov. Najvyšší súd štátu Kalifornia v rozhodnutí Taylor v. Superior Court uviedol túto úvahu, s
ktorou sa odvolací súd stotožňuje a považuje ju za aplikovateľnú na danú vec: „Na priznanie sankčnej
náhrady sa vždy vyžaduje čosi viac, než len spáchanie civilného deliktu. Musí to byť nejaká priťažujúca

alebo poburujúca okolnosť, ako napríklad schválnosť, zlovoľnosť, zlomyseľný motív na strane škodcu
alebo taká vedomá a úmyselná absencia ohľadov na záujmy druhých, že jeho správanie možno
nazvať zlovoľným alebo bezohľadným.“ (cit. podľa Procházka R.: Mak proti Gatsbymu, Osud, vina a
zodpovednosť za škodu, Edition Ryba, 2009, s. 78).

Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol tak súdom prvého stupňa správne
posúdený, rozsah priznaných súm finančného zadosťučinenia, ktorý bol primeraný, nebol namietaný.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo preto správne.

Čo sa týka odvolacej námietky spočívajúcej v nevykonaní dôkazu - žiadosti zo 04.05.2006 so
stanoviskom k osobe žalobcu z 08.04.2006, ide o nedôvodnú odvolaciu námietku, dôkaz bol vykonaný

ako vyplýva zo spisu, bolo to na pojednávaní, ktoré na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa.

Pre dôvody, ktoré odvolací súd uviedol, rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznaného finančného
zadosťučineniapotvrdilspoukazomnaustanovenie§219ods.1,2O.s.p.Rozsudoksúduprvéhostupňa
v časti výroku žiadaného ospravedlnenia podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil spolu so súvisiacim

výrokom o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude tak, ako je to uvedené vyššie, najprv vyzvať žalobcu na úpravu petitu
tak, aby tento bol vykonateľný a následne o ňom rozhodne.

Súd prvého stupňa, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v tomto rozsudku
podľa § 226 O.s.p., v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.