Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/40/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512203120
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8512203120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: Z.. J. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Ul. W. XX, M., právne zastúpeného JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom so sídlom v
Starej Ľubovni, Garbiarska 20, proti žalovanej Slovenská republika, Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci - zaplatenie 10.337,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č.k. 6C/91/2012-208 zo dňa 15.01.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 7.538,15 eur s
úrokom z omeškania od 28.02.2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že o
trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou
žalobou domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci
v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Žalobca bol stíhaný pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby, toto trestné stíhanie bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T 22/2008 zo

dňa 19.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.05.2011. Týmto rozsudkom bol žalobca spod
podanej žaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Súd prvej inštancie uviedol, že
zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov. Vznik zodpovednosti
predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Uznesenie o vznesení
obvinenia je predbežne vykonateľné, a preto v súvislosti s ním prichádza do úvahy využitie výnimočného
ust. § 6 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z.. Žalobca podal sťažnosť proti uzneseniam o vznesení obvinenia,
obe sťažnosti boli príslušným prokurátorom zamietnuté. Samotné oslobodenie žalobcu spod obžaloby

znamená v konečnom dôsledku zrušenie príslušných právoplatných uznesení vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia pre ich nezákonnosť. Inštitút nezákonnosti sa v tomto konaní teda neskúma v intenciách
rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ale v rozsahu ustanovenom zákonom
514/2003Z.z.,vychádzajúczozmysluaúčeluuvedenéhozákona.Vuvedenomprípadeprávoplatnosťou
oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie skončilo, čo znamená, že v konaní pred súdom sa spáchanie
trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorého
dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby. V súvislosti s trestným konaním vznikla žalobcovi

škoda, a to jednak v jeho vlastných hotových výdavkov spojených s týmto konaním, ako aj vznikom
trov, ktoré musel uhradiť svojmu obhajcovi. Súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 4Cdo 183/2009 a poukázal, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Súd prvej inštancie uviedol, že Generálna prokuratúraSR je práve tým orgánom, ktorý koná v mene štátu ako orgán, ktorý vo veci žiadosti o prerokovanie
nároku začal konať ako prvý. Súd prvej inštancie vyčíslil celkovú sumu škody žalobcu na 7.223,32
eur titulom trov právneho zastúpenia a cestovné výdavky samotného žalobcu na 314,83 eur. Celkovo

sa jedná teda o sumu 7.538,15 eur. Úroky z omeškania súd priznal od 28.02.2012, nakoľko až týmto
dňom sa žalovaný dostal do omeškania so splnením oprávnených nárokov. Podmienkou žalovateľnosti
je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona 514/2003 Z.z., ktorú žiadosť podal
žalobca 25.08.2011. Po uplynutí 6 mesačnej lehoty so zohľadnením, že posledný deň lehoty pripadol
na sobotu, bol prvým dňom omeškania deň 28.02.2012.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že škoda
nebola spôsobená orgánom prokuratúry a nemožno príslušnosť určiť podľa § 4 ods. 1 zákona, a
teda za štát malo konať Ministerstvo spravodlivosti SR. Ďalej poukázal na to, že právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Vo

vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uznesenie o zamietnutí sťažnosti neexistuje odchýlna
právna úprava. Nemožno teda dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú nezákonné, nakoľko nikdy
neboli zmenené ani zrušené. Podotkol, že orgánom, ktorým mohol označené uznesenia zrušiť je
Generálny prokurátor SR v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku. Konštatoval, že žalobca sa dopustil
protiprávneho konania, ktoré však vzhľadom na uplynutie času nebolo možné prejednať (súdy vyslovili

názor, že sa mohlo jednať o priestupok vzhľadom k tomu, že od spáchania skutku uplynula dlhšia
doba, nemohla byť vec postúpená príslušnému orgánu na disciplinárne konanie). Poukázal ďalej na
to, že žalobca ako obvinený návrh na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nikdy nepodal a
takýto návrh nebol podaný ani inou osobou. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 13.11.2013, sp. zn. II ÚS 163/2013, podľa ktorého nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné

uznesenie po vznesení obvinenia iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o
spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Trestné konanie
má svoje štádiá, ktoré sú kvalitatívne odlišné a súčasne sa sčasti spravujú aj rozličnými pravidlami.
Trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané dôvodné podozrenie, že došlo k spáchaniu trestného
činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je zo spáchania podozrivá. Úprava začatia trestného

stíhania je obsiahnutá v § 199 Trestného poriadku. Pre vznesenie obvinenia je potrebná určitá vyššia
miera pravdepodobnosti, že skutku naplňujúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu sa dopustila
konkrétna osoba. Stačí, ale iba určitá miera pravdepodobnosti, zákon nevyžaduje a ani nemôže
vyžadovať úplnú istotu. Ak je už na podklade trestného oznámenia dostatočne odôvodnený záver,
že skutku sa dopustila konkrétna osoba, zákon umožňuje, aby bolo jedným uznesením rozhodnuté

o začatí trestného stíhania aj o vznesení obvinenia. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku
nepochybne vyplýva, že pre uskutočnenie prípravného konania sa nevyžaduje istota o existencii
skutku, ani o osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej osoby. Rovnako sa môže meniť aj právna
kvalifikácia skutku. Podľa § 235 písm. d) Trestného poriadku, ak sa vo veci konalo vyšetrovanie,
obžaloba musí obsahovať odôvodnenie obžalovaného návrhu, ktorý obsahuje opísanie skutkového

deja s uvedeným dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a stanovisko
prokurátora k nej, ako aj právne úvahy, ktorými sa prokurátor spravoval. Z tohto vymedzenia je
zrejmé, že obvykle existujú dôkazy, ktoré svedčia pre vinu obžalovaného a teda odôvodňujú podanie
obžaloby a existujú aj dôkazy, o ktoré sa opiera obhajoba obvineného. Ak teda existujú dve skupiny
navzájom si odporujúcich dôkazov, prokurátor má podať obžalobu a tým umožniť uskutočnenie súdnej

časti trestného konania. Kým prípravná časť konania je neverejná, v súdnej časti sa uplatnia zásady
verejnosti, bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania. V danej veci sa konalo vyšetrovanie, preto
obžaloba obsahuje odôvodnenie. Pri existencii dvoch skupín dôkazov prokurátor podá obžalobu, ak
sa nepodarí existujúce rozpory odstrániť ani dokazovaním na hlavnom pojednávaní a súd bude toho
názoru, že existujú pochybnosti, musí postupovať podľa zásady in dubio pro reo. Súdne rozhodnutie je

výsledkom dokazovania v kontradiktórnom procese. Kým pre vznesenie obvinenia a podanie obžaloby
postačuje pravdepodobnosť, že sa skutok stal, spáchal ho obvinený a skutok napĺňa znaky skutkovej
podstaty trestného činu, pre uznanie viny sa vyžaduje istota. Bez uskutočnenia prípravného konania by
ale nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. Orgány prípravného konania postupovali so všetkou
starostlivosťou na základe zabezpečených dôkazov. Na základe zabezpečených dôkazov rozhodol

vyšetrovateľ o vznesení obvinenia a následne prokurátor o zamietnutí sťažnosti obvineného. Aj postup
súdu dokazuje, že súd bol toho názoru, že prípravné konanie bolo vykonané zákonne, prokurátor
postupoval správne, dôvodne a zákonne, keď podal obžalobu. Súd trestné stíhanie nezastavil i keď tak
mohol rozhodnúť, ak by preskúmaním obžaloby a spisu bol už v tom čase toho názoru, že sa nejedná otrestný čin. Pritom taktiež mohol vec postúpiť inému orgánu. Súd naopak nariadil hlavné pojednávanie,
teda plne si osvojil výsledky prípravného konania. Trestný zákon predpokladá, že v trestnom konaní
budú produkované dve skupiny dôkazov, pričom orgány prípravného konania zabezpečujú dôkazy

nielen v neprospech, ale aj v prospech obvineného. Citované ustanovenie súčasne dokladá, že dôkazy
majú umožniť súdu rozhodnutie, teda súd musí zvážiť a vyhodnotiť vzájomne si odporujúce dôkazy,
aby dospel k spravodlivému rozhodnutiu. Generálna prokuratúra zastupuje štát v prípadoch, v ktorých
trestné konanie bolo ukončené rozhodnutím prokurátora vydaným v prípravnom konaní, resp., ak súd po
preskúmaní obžaloby obžalobu neprijme, ale ak súd obžalobu príjme, nariadi hlavné pojednávanie, teda

uzná zákonnosť prípravného konania a dôvodnosť podania obžaloby, musí štát zastupovať Ministerstvo
spravodlivosti. Ďalej poukázal na to, že u obvineného nebol dôvod povinnej obhajoby, obvinený si
obhajcu sám zvolil. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody. Pre
vydanie rozhodnutie orgánom prípravného konania boli spojené všetky zákonné podmienky. Prokurátor
postupoval v súlade so zákonom aj pri podaní obžaloby. Skoršia judikatúra všeobecných súdov, ktorá
uplatňovala analogicky výklad so záverom, že ide o špecifický prípad zodpovednosti za škodu s tým,

že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia má tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby nie je správna a súladná so zákonom. Nakoľko
prokurátorom nebola spôsobená škoda, nie je daná príslušnosť Generálnej prokuratúry a príslušným
orgánom má byť Ministerstvo spravodlivosti. Buď podľa § 4 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. alebo s
poukazom na tú skutočnosť, že súd obžalobu prijal, teda ju neodmietol a vec nevrátil prokurátorovi.

3. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. Podľa názoru
odvolaciehosúdujeorgánom,ktorývtejtovecikonázaštát,GenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky
(viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp.zn. 8 Cdo 289/2014

publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016).

4. Z výsledku trestného konania (oslobodzujúceho rozsudku) vyplýva, že predchádzajúce úkony -
uznesenie o vznesení obvinenia aj podanie obžaloby - neboli materiálne zákonné, pretože v konečnom
dôsledku sa vina obžalovaného nepreukázala. Z Nálezu Ústavného súdu SR II ÚS 163/2013 zo dňa

13.11.2013 vyplýva záver, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné bez ďalšieho považovať
za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého
skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Podľa názoru odvolacieho súdu
tento právny záver nie je pre dané konanie podstatný, aj keď s ním možno súhlasiť. Rozhodnutie o tom,
že aj v prípade oslobodenia spod trestného činu sa obžaloba považuje za nezákonnú, aj keď formálne

nebola zrušená, je vlastne analogickou aplikáciou zákona 514/2003 Z.z., sledujúcou naplnenie účelu
zákona 514/2003 Z.z.. Rovnaké účinky ako zrušenie obžaloby pre nezákonnosť, má oslobodenie spod
trestného činu, a teda možno uvažovať o priznaní náhrady škody aj bez formálneho zrušenia obžaloby.
Správne a účelu zákona zodpovedajúce je vychádzať z výsledku trestného konania a pokiaľ žalobca
bol spod obžaloby oslobodený, štát musí niesť zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi trestným

stíhaním. Napokon pasívne legitimovaným subjektom je nepochybne Slovenská republika a úspešná
obhajoba žalovaného nemôže spočívať len v tom, že bude namietať, ktorý z orgánov štátu môže za štát
konať. Súd vo vydanom rozsudku uviedol, že mu je z úradnej činnosti známe, že JUDr. E. bol platcom
DPH a JUDr. E. takéto potvrdenia ja v odvolacom konaní predložil. Nie sú teda pochybnosti o tom, že
JUDr. E. bol platcom DPH. Aj keď v konaní neboli predložené doklady o tom, že žalobca v danom období

mohol užívať vozidlo, vlastníkom ktorého bola pani G. T., táto skutočnosť taktiež nie je pre rozhodnutie
významná.Niktonespochybňoval,žežalobcasaúkonovtrestnéhokonaniazúčastňoval,atedasamusel
nejakým spôsobom na miesto úkonov dopraviť. Žalobcovi boli priznané len skutočné cestovné náklady
vo výške ceny spotrebovaných pohonných hmôt, ktoré sú jeho skutočnou škodou. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 387 ods.

1 CSP.

5. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca v plnom rozsahu, má teda právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Výšku trov odvolacieho konania určí súd prvej inštancie.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.