Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 21, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311219205
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2311219205.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcov: 1. M. N., nar. XX.X.XXXX,
bytom N. E. XXX, 2. B. N., nar. X.XX.XXXX, bytom N. E. XXX, oboch zastúpených spoločnosťou:
Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom Šaľa, Štúrova 42, IČO: 36 866 296, proti
žalovanému: C. F., nar. X.X.XXXX, bytom T. E. XXX, zastúpenému advokátom: JUDr. Vojtech Kubala, so
sídlom Bratislava, Vajnorská 8/A, o zaplatenie sumy 27.030 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 29.9.2015, č.k. 8C/252/2011-518, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu

z a m i e t a .

II.Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievzamietajúcejčastivnapadnutomrozsahuistiny4.001,50
Eur s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 21.5.2011 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcom sumu
9.350 Eur spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 21.5.2011 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, v ostatnej časti súd žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 107 ods. 3, § 451, § § 456, § 457, §
458, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým,
že žalovaná pohľadávka predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného získané na tom skutkovom
základe, že dňa 6.9.2003 na základe kúpnej zmluvy žalobcovia nadobudli od K. D. nehnuteľnosti -
rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele č. 372, parcelu č. 372 o výmere 694 m2, parcelu
č. 368/3 o výmere 130 m2, parcelu č. 371/2 o výmere 603 m2, ktoré nehnuteľností ku dňu prevodu

boli zapísané na LV číslo XXX pre katastrálne územie N. E.. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/221/2009 zo dňa 17.3.2010 bolo určené, že vlastníkom týchto nehnuteľnosti je žalovaný.
Toto bolo potvrdené aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.3.2011.
Na základe toho došlo k zániku všetkých ostatných kúpnych zmlúv ako neplatných právnych úkonov.
Žalobcovia viazaní týmto rozsudkom odovzdali žalovanému protokolárne nehnuteľnosti dňa 15.6.2011.
Žalobcovia si potom uplatňujú od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v tom,
že nehnuteľnosti, ktoré vydali žalovanému zhodnotili, zrekonštruovali, a ktorého finančné vyjadrenie

predstavuje rozdiel hodnoty, o ktorú sa zvýšila hodnota nehnuteľnosti v čase, keď nehnuteľnosti boli vo
vlastníctve žalovaného a v čase, keď boli vo vlastníctve žalobcov.3. Súd prvej inštancie mal potom z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobcovia nehnuteľnosti
nadobudli na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený Správou katastra v Galante pod č. V
2933/03 zo dňa 28.10.2003. Nehnuteľnosti nadobudli na základe dobre viery a v dobrej viere ju užívali

a vykonali jej zhodnotenie. Pokiaľ žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov
vyplývajúcich zo zhodnotenia nehnuteľností je potrebné vychádzať z toho, že o určení vlastníctva
žalovanému rozhodol Krajský súd v Trnave dňa 30.4.2008. Proti rozsudku bolo podané dovolanie a
Najvyšší súd SR dňa 14.9.2009 v konaní 3Cdo/261/2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave.
Krajský súd v Trnave opätovne rozhodol o vlastníctve žalovaného dňa 17.3.2010. Proti tomuto rozsudku

bolo podané dovolanie a Najvyšší súd SR dňa 30.3.2011 v konaní sp. zn. 3Cdo/144/2010 dovolanie
zamietol. Žalovaný tvrdil, že nárok žalobcov je premlčaný vzhľadom na to, že žalobcovia sa z rozsudku
Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.4.2008 dozvedeli o tom, kto zodpovedá za bezdôvodné obohatenie
a od tej doby si mohli uplatňovať nárok na zhodnotenie nehnuteľnosti. Teda svoj nárok neuplatnili v
subjektívnej dvojročnej lehote. Súd tu však poukazuje na to, že keby si nárok uplatňovali na základe
rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.4.2008, táto žaloba by im bola pravdepodobne zamietnutá,

nakoľko rozsudok Krajského súdu v Trnave bol zrušený Najvyšším súdom SR. Keby si žalobcovia
uplatňovali nárok podľa rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.4.2008 - keby od tejto doby
začala plynúť subjektívna premlčacia doba, tak by mohlo dôjsť k situácii, že premlčacia doba uplynie
skôr, ako by bolo vo veci s konečnou platnosťou právoplatne rozhodnuté. Súd je toho názoru, že na
predmetný prípad sa vzťahuje ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak

sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali,
prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. Z
rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/221/2009 zo dňa 17.5.2010 vyplynulo určenie vlastníctva
žalovanému. Rozhodnutie o určení vlastníctva a nie rozhodnutie o neplatnosti zmluvy bolo učinené
z tohto dôvodu, že nehnuteľnosť prešla ďalšími právnymi zmenami a v tých prípadoch sa neurčuje

neplatnosť zmluvy, ale určuje sa vlastníctvo. Z tohto rozsudku vyplynula povinnosť žalobcov vydať
vlastníctvo žalovanému a žalovanému vydať náklady, ktoré učinili žalobcovia na jeho nehnuteľnosti.
Ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa týka prípadov synalagmatických záväzkov, kde
na jednej strane stojí právo, ktoré sa premlčuje a na druhej strane právo, ktoré sa nepremlčuje, teda
predovšetkým prípadov, kde oproti sebe stoja práva na vydanie peňažného plnenia voči vlastníckemu

právu. V súlade s § 457 Občianskeho zákonníka tak čelí ťažkostiam vyplývajúcim z toho, že vydanie veci
nie je pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ohrozené uplynutím doby, zatiaľ čo právo na vydanie
peňažného plnenia podlieha premlčaniu. Podmienkou použitia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka je
však okolnosť, že každá zo strán dostala plnenie podľa zmluvy. (viď rozsudok NS ČR z 29.8.2008 sp.
zn. 33Odo/1109/2006). V prejednávanej veci na jednej strane stálo vlastnícke právo žalovaného, ktoré

sa nepremlčuje a na strane druhej peňažné nároky žalobcov, ktoré sa premlčujú. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd neprihliadol na námietku premlčania.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný namietol i to, že žalobcovia prestavbou - rekonštrukciou
mu spôsobili väčšiu škodu ako osohu, že na nehnuteľnostiach došlo k rozsiahlej devastácii, došlo k

zbúraniu časti domu. Zhodnotenie nehnuteľnosti pritom bolo preukázané jednak znaleckým posudkom
ako aj výsluchom svedkov a tiež fotodokumentáciou. O zhodnotení nehnuteľnosti svedčí aj to,
že žalovaný nehnuteľnosť prenajal a za prenájom poberá nájom 100,- Eur mesačne. V súlade s
ustanovením §§ 457, 458 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, súd musel brať do úvahy aj to, čo
žalobcovia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy dostali. Žalobcovia nehnuteľnosť užívali a na základe toho

boli povinný platiť za užívanie nehnuteľnosti. Na preukázanie výšky sumy za užívanie nehnuteľnosti bolo
vykonané znalecké dokazovanie, z ktorého súd vychádzal pri určení sumy za užívanie. Túto sumu súd
zahrnul ako kompenzačnú námietku zo strany žalovaného. Celková výška zhodnotenia rodinného domu
predstavovala 27.030,- Eur. Celková výška nájmu predstavovala 17.680,- Eur. Rozdiel týchto dvoch súd
predstavuje sumu 9.350,- Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcom.

5. Pokiaľ ide o trovy konania súd prvej inštancie vyslovil, že v súlade s ust. § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku bude o nich rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, čiastočne v jeho zamietajúcej časti, podali žalobcovia

prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie, ktorým žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť im sumu vo výške 13.351,50 Eur
spolu s 9,25% úrokom z omeškania zo sumy 13.351,50 Eur od 21.5.2011 do zaplatenia a súčasne
zaviaže žalovaného i na náhradu trov odvolacieho konania v sume zaplateného súdneho poplatku atrov právneho zastúpenia v sume 189,65 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ako
odvolacie dôvody uviedli tie, ktoré vyplývajú z § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku,
nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a súčasne, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v časti
posúdenia kompenzačnej námietky žalovaného, čo do výšky sumy predmetnej kompenzačnej námietky.
Podľa odvolateľov súd nesprávne posúdil výšku sumy, ktorá prislúcha kompenzačnej námietke, ktorá
predstavuje samotnú výšku pohľadávky žalovaného voči nim titulom užívania nehnuteľností za obdobie
od 6.9.2003 do 15.6.2011, nakoľko deň započatia užívania nehnuteľností ako deň 6.9.2003 nie je

správny, nakoľko sami sa stali vlastníkmi nehnuteľností až dňom 28.10.2003 (deň povolenia vkladu
podľa § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pričom okrem iného sa o vedení súdneho konania o určení
vlastníckeho práva, sp. zn. 8C/73/2002 dozvedeli až koncom mája 2004. Uvedené vyvodzujú z toho, že
žalovaný v konaní o určenie vlastníckeho práva žiadal o ich pristúpenie do pôvodného konania na strane
žalovaných 3. a 4. podaním zo dňa 16.1.2004 a súd pripustil ich vstup do konania a v uznesení o ich
pripustení do konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť až dňa 24.5.2004, kedy boli súdom uznesením

pribratí do konania. Z uvedeného potom vyplýva, že do uvedeného času, teda do dňa 24.5.2004 museli
mať status dobromyseľných užívateľov nehnuteľností podľa § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka,
kedy za toto obdobie žalovaný nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V druhom rade vo
vzťahu ku kompenzačnej námietke je súdom určená výška pohľadávky na základe znaleckého posudku
nesprávna, nakoľko súd vychádzal z trhového nájomného, avšak zo zrekonštruovanej nehnuteľnosti.

Podľa nich nemožno priznať žalovanému nárok na trhový nájom ako výnos zo zrekonštruovanej
nehnuteľnosti, keď práve jej zrekonštruovanie nimi je ako bezdôvodné obohatenie predmetom tohto
súdneho konania; inak povedané z nepráva založeného bezdôvodným obohatením žalovaného nemôže
mať žalovaný prospech aj v podobe vyššieho trhového nájomného, ktoré (vyššie nájomné) by nebol
nikdy dosiahol, ak by oni nehnuteľnosť nezrekonštruovali. Tu je potrebné prihliadnuť a aplikovať § 3

Občianskeho zákonníka, tzn. že kompenzačná námietka musí byť posudzovaná aj v súlade s dobrými
mravmi. Vzhľadom na uvedené je potom zrejmé, že súd mal vychádzal zo znaleckých záverov, avšak
výlučne za nezrekonštruovanú nehnuteľnosť. Základ pre výpočet súdu mala byť teda suma 2.207,93 Eur
za jeden rok užívania za celú dobu, teda za dobu od 24.5.2004 do 15.6.2011 pri zohľadnení miery inflácie
za jednotlivé roky, a takýmto spôsobom by za uvedené obdobie dospel súd k sume 13.678,50 Eur.

7. K doručenému odvolaniu žalobcov sa žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu písomne
nevyjadril.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcej časti, podal odvolanie prostredníctvom

právneho zastúpenia i žalovaný, ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. Dôvodil tým, že predovšetkým
vyčíta súdu prvej inštancie, že v rozsudku chýba údaj o tom, že žalobcovia na ostatnom pojednávaní
rozšírili žalobu na 27.030,- Eur a súd túto zmenu pripustil. Bez tohto údaju je zdôvodnenie rozsudku
nezrozumiteľné a nedá sa dovodiť, ako súd dospel k sume, ktorú ho zaviazal žalobcom plniť.

Hmotnoprávne voči rozsudku namieta, že súd použil pri výpočte výšky náhrady nesprávny údaj
zo znaleckého posudku, ktorý bol vo veci vyhotovený, keď použil údaj o technickom zhodnotení
stavby namiesto údaju o všeobecnej hodnote zhodnotenia nehnuteľnosti. Tvrdí, že relevantným
kritériom určujúcim hodnotu stavby a taktiež jej zhodnotenia je všeobecná hodnota stavby a nie
hodnota technická. Všeobecná hodnota je výsledná objektivizovaná hodnota nehnuteľností a stavieb,

ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu v
podmienkachvoľnejsúťaže.Nakoľkopodľa§451Občianskehozákonníkaapríslušnejjudikatúry,rozsah
bezdôvodného obohatenia nie je daný tým aká majetková ujma vznikla inému, ale aký majetkový
prospech získal obohatením, tak majetkový prospech môže byť vypočítaný v danej veci len ako
rozdiel vo všeobecnej hodnote pred a po vykonaní investície. Zo znaleckého posudku vyhotoveného

vo veci bola hodnota prenájmu za relevantné obdobie určená sumou 17.680,- Eur, čo sa rovná
hodnote bezdôvodného obohatenia voči nemu. Teda, ním vznesená námietka započítania je v tejto
výške. Hodnota zhodnotenia nehnuteľnosti žalobcami bola stanovená znalcom na sumu 16.300,- Eur,
teda započítacia suma prevyšuje hodnotu žaloby. Keďže právnym následkom započítania vzájomných
pohľadávok je ich zánik v momente ich stretnutia, tak v konaní bolo preukázané, že žalobcovia voči

nemu nemajú žiadnu splatnú pohľadávku, žalujú ho bez hmotnoprávneho dôvodu. To znamená, že súd
mal žalobu zamietnuť z dôvodu vyššie započítacej pohľadávky žalovaného voči nemu, ako bolo jeho
bezdôvodné obohatenie. V konaní tiež namietal premlčanie nároku žalobcov a stále na tejto námietketrvá, lebo má za to, že prípadný nárok žalobcov je podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne
premlčaný.

9. K doručenému odvolaniu žalovaného žalobcovia podali prostredníctvom právneho zástupcu písomne
vyjadrenie, v ktorom poukázali na to, že odvolacia námietka založená na tom, že súd nemal
vychádzať pri určení výšky bezdôvodného obohatenia z technickej hodnoty nehnuteľností, ktoré boli
nimi zrekonštruované, ale mal vychádzať zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností pred vykonaním
rekonštrukcie a po jej vykonaní nie je správny, nakoľko predmetom žaloby bolo vydanie bezdôvodného

obohatenia v rozsahu vložených investícií do nehnuteľnosti, avšak tieto vložené investície, ktoré boli
použité na zakúpenie materiálu a na zaplatenie stavebných prác, nikdy nemôžu byť vyvážené tým, za
čo môže žalovaný zrekonštruovanú nehnuteľnosť po jej rekonštrukcii predať. Za účelom preukázania
týchto investícií tak slúži technická hodnota stavby. I podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí
vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, pričom tento údaj nemôže byť preukázaný
všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku, ale výlučne technickou hodnotou. Vo

vzťahu k námietke kompenzácie, ktorú žalovaný v konaní uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia v
tom rozsahu, že sa oni mali bezdôvodne na jeho úkor obohatiť tým, že nehnuteľnosť obývali, majú
za to, že na túto kompenzačnú námietku nie je možné prihliadnuť z dôvodov, ktoré uviedli aj v konaní
v ich podaní označenom ako záverečné zhrnutie zo dňa 9.9.2015, na ktoré z dôvodu hospodárnosti
už len odkazujú, keď kompenzačnú námietku považujú za neplatnú z dôvodu neurčitosti, čiastočne

za premlčanú a rovnako za neplatnú z dôvodu nesprávne určeného obdobia žalovaným uplatneného
nároku. Vo vzťahu k námietke premlčania stručne uvádzajú, že nie je možné skutkový a právny stav
v konaní vnímať izolovane bez zreteľa na rozsudky Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.3.2010, č.k.
24Co/221/2009-322, Okresného súdu Galanta zo dňa 10.4.2013, č.k. 25C/209/2011-179 potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.1.2014, č.k. 11Co/274/2013-209. Podľa nich nemožno

hovoriť o takej idey spravodlivosti, v ktorej žalovaný ako ten, čo konal ľahkovážne bez primeranej miery
opatrnosti a zavinil vedenie všetkých súdnych konaní, mu na základe jeho konania, ktoré nemožno
považovať za konanie v súlade s bona fides, po ukončení všetkých súdnych konaní trvajúcich už viac
ako 12 rokov a ktoré konania sa ukončia až právoplatným rozhodnutím súdov v tejto právnej veci,
výsledkom 12 rokov súdnych konaní bolo to, že žalovaný na konci vlastní zrekonštruovanú nehnuteľnosť

o niekoľko desiatok tisíc eur vo vyššej hodnote, nemusel vrátiť ani svojmu veriteľovi pôžičku, ktorá bola
pôvodne celá dôvodom vedenia všetkých súdnych konaní a nemusel by dokonca ani vydať bezdôvodné
obohatenie na ich úkor. Na záver žalobcovia uvádzajú, že súd nemusí na námietku premlčania ani
prihliadať, ak je táto v rozpore s bona fides, a to s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.
5Cdo/265/2009 zo dňa 17.2.2011, môže tak nastoliť stav, ktorý možno považovať za spravodlivý. Žiadajú

preto, aby odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol a vo vzťahu k meritu veci v časti povinností
žalovaného bezdôvodné obohatenie im vydať, tento rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne aj
právne správny. Zároveň si uplatňuje aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 313,31 Eur.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej

CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolania
boli podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky ich podaní bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podaní odvolaní, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného

výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365
CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré
má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach danýchrozsahom odvolaní (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že dôvodným
je iba odvolanie žalovaného, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobu i v ostatnej časti zamietnuť.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou strán
sporuboloposúdiť,čisúddospelksprávnemuprávnemuzáveru,žežalobouuplatnenýnárokzneplatnej
kúpnej zmluvy v podobe náhrady nákladov zhodnotenia neplatne prevedenej užívanej nehnuteľnosti
kupujúcimi je v rozsahu istiny 4.001,50 Eur s príslušenstvom uplatnenej pohľadávky žalobcami
nedôvodný, pre nesprávne posúdenie sumy prislúchajúcej kompenzačnej námietke žalovaného, ktorou

si žalovaný uplatnil voči žalobcom nárok na peňažnú náhradu za užívanie jeho nehnuteľností žalobcami,
ako i to, či súd správne posúdil nárokovateľnosť uplatnenej pohľadávky v rozsahu priznanej istiny 9.350,-
Eur s príslušenstvom vzhľadom na kompenzačnú námietku žalovaného, v rámci ktorej podľa žalovaného
mal nárok žalovaného voči žalobcom čo do výšky prekrývať nárokovateľnú časť pohľadávky žalobcov.

13. Nesporným zostáva, že pôvodom sporu bola neplatná kúpna zmluva, ktorou boli na žalobcov
prevedené nehnuteľnosti od predávajúceho, ku ktorým bolo následne určené vlastnícke právo súdnym
rozhodnutím v prospech žalovaného. Nároky, ktoré strany v spore proti sebe uplatnili (žalobca žalobou
a žalovaný v rámci obrany kompenzačnou námietkou), však nie sú nárokmi reštitučnými vyplývajúcimi
z § 457 Občianskeho zákonníka (ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému

všetko, čo podľa nej dostal), ale sú nárokmi odlišnými podliehajúcimi režimu ust. § 451 Občianskeho
zákonníka.

14. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. (ods. 1) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada.

16. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej
dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté.
Problémy s vydaním predmetu bezdôvodného obohatenia spravidla nenastanú v prípadoch, keď plnenie

bolo poskytnuté vecami, či peniazmi, pretože spôsob a rozsah plnenia, ktoré má byť vrátené, je zrejmý.
Iná situácia nastáva tam, kde plnenie má charakter nehmotný, takže ho nemožno vydať - ust. § 458
ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka ako príklad uvádza plnenie v podobe výkonov. Citované
ustanovenie výslovne upravuje, že vtedy sa poskytuje peňažná náhrada, ktorá musí pochopiteľne
zodpovedať peňažnému oceneniu získaného obohatenia. V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti

spočíva obohatenie v možnosti užívať cudziu vec bez platenia za jej užívanie, ktoré užívanie prirodzene
nie je možné ako spotrebované plnenie vrátiť. Povinná osoba preto musí vydať bezdôvodné obohatenie
v peniazoch. Ak výška prislúchajúceho peňažného plnenia nie je stanovená predpisom, určí ju súd
na základe finančného ohodnotenia (ocenenia) prospechu, ktorý užívaním veci oprávneného vznikol.
Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným

zvyčajne v danom mieste a čase za užívanie veci, spravidla formou nájmu; dôvodne sa preto táto
náhrada určuje obvyklou hladinou nájomného (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. júna 1999,
sp. zn. 25 Cdo 2578/98). Bezdôvodné obohatenie v takomto rozsahu vzniká aj tomu, kto bez platného
právneho titulu na úkor vlastníka dosiahol postavenie detentora (držiteľa) veci dokonca i tým, že
nehnuteľnosť mal uzamknutú a mal ju prístupnú len pre seba a svoju potrebu, a to bez ohľadu na to,

nakoľko intenzívne ju skutočne aj využíval (t.j. v akom rozsahu, časovom období a pod.), to všetko
samozrejme v cenovej úrovni zodpovedajúcej tomu, aké sumy by musel v danom mieste a čase
vynaložiť, aby si (spravidla) formou nájmu zabezpečil užívanie nehnuteľnosti obdobného charakteru,
stavebného stavu, vybavenia a pod.17. Pokiaľ ide o zhodnotenie užívanej nehnuteľnosti, tým že došlo k jej rekonštrukcii, nárok na náhradu
týchto nákladov (investícií), ktorý žalobcovia uplatňujú v konaní, je nárokom na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktorého výška je predstavovaná nie hodnotou vynaložených prostriedkov, ale rozdielom
medzihodnotounehnuteľnostípredvykonanímúpravapoichvykonaní.Konštantnájudikatúravychádza
z názoru, že bezdôvodným obohatením nie je cena investícií vložených do cudzej nehnuteľnosti, ale
rozdiel medzi jej trhovou cenou pred a po ich vložení (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33
Odo 477/2003, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3149/2007, uznesenie Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 30 Cdo 2381/2007). Pri posudzovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia sa teda vychádza
z rozdielu obvyklých cien nehnuteľností pred a po jej zhodnotení.

18.Vdanomprípadeprvoinštančnýsúdvyužilnáhradnúmetóduoceneniaužívaniacudzejnehnuteľnosti
žalobcami využitím znaleckého dokazovania, v rámci ktorého znalec okrem iného určil i všeobecnú
hodnotu neplatne prevedených nehnuteľností pred a po ich rekonštrukcii (teda k času ich nadobudnutia

žalobcami - v pôvodnom stave a následne k času ich odovzdania žalovanému - po ich rekonštrukcii),
ktorá všeobecná hodnota je výsledná objektivizovaná hodnota nehnuteľností a stavieb, ktorá je
znaleckým odhadom ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť
na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s
patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou

pohnútkou (pozri vyhlášku č. 492/2004 Z.z, o stanovení všeobecnej hodnoty majetku).

19. Z uvádzaného je potom možné uzavrieť, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď
relevantným kritériom určujúcim hodnotu nehnuteľností a ich zhodnotenia žalobcami určil technickú
hodnotu nehnuteľností, ktorá predstavuje znalecký odhad východiskovej hodnoty stavby znížený o

hodnotu zodpovedajúcu výške opotrebovania (pozri vyhlášku č. 492/2004 Z.z, o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku) a nie jej obvyklú cenu. Pokiaľ potom zo znaleckého posudku č. 1/2015 vyhotoveného
znalcom Ing. Arch. Vojtechom Volkovičom vyplýva všeobecná hodnota prevádzaných nehnuteľností
k dátumu ich nadobudnutia žalobcami v sume 32.300,- Eur a k dátumu ich odovzdania žalobcovi,
vychádzajúc z jej stavu po rekonštrukcii v sume 48.600,- Eur, stranami sporu čo do určenia výšky

nenamietaná, nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho cenu investícií
vložených do cudzej nehnuteľnosti tak predstavuje sumu 16.300,- Eur.

20. Pokiaľ ide o započítaciu námietku žalovaného v rámci jeho obrany (t.j. cez námietku žiadal žalobu
zamietnuť ako nedôvodnú do výšky zodpovedajúcej pohľadávke žalobcov, nežiadal sebe priznať žiadne

plnenie) založenú na jeho nároku na peňažnú náhradu za užívanie jeho nehnuteľností žalobcami,
zodpovedajúcu obvyklej hladine nájomného, tu odvolací súd s poukazom na odvolaciu argumentáciu
žalobcov vo vzťahu k tomuto procesnému úkonu žalovaného konštatuje nasledovné.

21. Nesporným zostalo určenie výšky zodpovedajúceho obvyklého nájomného určeného znalcom Ing.

arch. Vojtechom Volkovičom v jeho posudku č. 1/2015 za užívanie nehnuteľnosti ako pred, tak i po
rekonštrukcii. Žalobca ale namietal nesprávne určenie rozhodného obdobia pre určenie tohto nároku
žalovaného v rámci jeho obrany, ako i to, že sa malo vychádzať z trhového nájomného výlučne len za
užívanie nezrekoštruovanej nehnuteľnosti.

22. V prípade námietky ustálenia rozhodného obdobia až dňom pripustenia vstupu žalobcov do súdneho
konania o určenie vlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam, takáto námietka nemá
zákonnú oporu. Rovnako ani upriamenie pozornosti týchto odvolateľov na to, že do povolenia vkladu
ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, boli jej dobromyseľnými užívateľmi, bez nároku na
poskytnutie peňažného plnenia žalovanému za užívanie sporných nehnuteľností. Navyše ak odvolací

súd zameriava pozornosť na to, že súd prvej inštancie za rozhodné obdobie označil práve dobu od
povolenia vkladu vlastníckeho práva žalobcom k sporným nehnuteľnostiam (teda nie skôr, konkrétne
uzatvorením neplatnej kúpnej zmluvy dňa 6.9.2003, ako na to žalobcovia v odvolaní poukazujú), t.j.
od 28.10.2003, do odovzdania nehnuteľností žalovanému, t.j. do 15.6.2011. V prípade užívania cudzej
nehnuteľnosti obohatenie spočíva práve v možnosti užívať cudziu vec bez platenia úhrady za užívanie,

a vzniká okamžikom vstupu do užívania, resp. umožnenia nehnuteľnosť užívať výlučne pre seba. Tu
pritom treba mať na mysli, že bezdôvodné obohatenie je tu zaväzovacím dôvodom, ak osobe povinnej
nemožno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie, na rozdiel od nároku na náhradu škody, teda
je dobromyseľná (tak ako je to v danom prípade). Jedná sa o zaväzovací dôvod, ktorý je v záväzkovompráve dôvodom stojacim akoby v úzadí a nosná regulatívna idea, na ktorú nadväzuje, je požiadavka tzv.
vyrovnávajúcej spravodlivosti „každému, čo mu patrí“.

23. Nedôvodnou je i ďalšia odvolacia argumentácia žalobcov založená na tom, že žalovaný nemôže mať
nárok na trhový nájom ako výnos zo zrekonštruovanej nehnuteľnosti, keď práve jej zrekonštruovanie
je ako bezdôvodné obohatenie predmetom tohto súdneho konania. Nedôvodnosť tejto námietky
zakladá práve charakter uplatneného nároku žalobcov ako náhrady vynaložených investícií do cudzej
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, z čoho je možné vyvodiť, že je to práve žalovaný, ktorý je povinný

uspokojiť nárok žalobcov za zhodnotenie nimi užívanej nehnuteľnosti, tým že došlo k jej prestavbe, preto
potom i samotní užívatelia cudzej nehnuteľnosti sú povinní poskytnúť peňažnú náhradu za užívanie tejto
nehnuteľnosti podľa jej stavu, v akom bola v priebehu tohto užívania.

24. V danom prípade potom nemôže obstáť ani námietka rozporu s dobrými mravmi, i keď ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva

je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného
práva. Aplikácia tohto ustanovenia ale nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a
povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú
platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.

25. V zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka <. zo dňa 26. mája 2010).

26. Ak potom žiadaná pohľadávka žalobcov predstavuje náhradu nákladov za zhodnotenie užívaných

nehnuteľností podľa uvádzaného vyššie v nárokovateľnej výške 16.300,- Eur (rozdiel medzi všeobecnou
hodnotou prevádzaných nehnuteľností k dátumu ich nadobudnutia žalobcami v sume 32.300,- Eur a k
dátumu ich odovzdania žalobcovi, tu už po rekonštrukcii v sume 48.600,- Eur) a uplatnený kompenzačný
nárok žalovaného na peňažnú náhradu za užívanie jeho nehnuteľností žalobcami v rozhodnom období
od 28.10.2003 do 15.6.2011 predstavuje vzájomnú pohľadávku vo výške 17.680,- Eur, tu uplatnený

žalovaným výlučne len v rámci obrany, potom pri započítaní týchto pohľadávok, pri splnení kritérií podľa
ods. 24 tohto odôvodnenia tohto rozsudku, bolo nutné žalobu žalobcov zamietnuť ako nedôvodnú.

27. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a priznal
žalobcom časť nimi žiadaného nároku na náhradu nákladov za zhodnotenie nimi užívanej nehnuteľnosti

žalovaného, nerozhodol vecne správne, preto odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil bez potreby dokazovania na odvolacom súde, keďže súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní
užlenprebral,sprihliadnutíminato,žeodvolateľinúodvolaciuargumentáciu,nežtúsktorousaodvolací
súd už vysporiadal nenastolil, čím sa obmedzila jeho preskúmacia právomoc a to tak, že žalobu žalobcu

zamietol i v ostatnej vyhovujúcej časti pre jej nedôvodnosť a tým potom logicky potvrdil napadnutú časť
zamietajúceho výroku podľa § 387 ods. 1 CSP.

28. Prvoinštančný súd pri trovách konania využil ust. § 151 ods. 3 OSP a ustálil, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ako bolo uvedené vyššie, medzitým došlo k

rekodifikácii občianskeho súdneho procesu a ust. § 151 ods. 3 OSP už nemá ekvivalent v aktuálne
účinnom CSP, ktorý ani v prechodných ustanoveniach nerieši takúto situáciu. Obdobne CSP už nemá
ekvivalent ani pôvodného ust. § 224 OSP podľa ktorého platilo, že ak odvolací súd rozhodne o odvolaní
proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa§ 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. Z prechodného ust.
§ 470 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak (čo pre daný prípad nie je), platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované (ods. 2). Z tohto prechodného
ustanovenia teda vyplýva, že právne účinky všetkých procesných úkonov, teda aj procesných úkonov
súdu zostávajú zachované, teda majú procesnoprávne následky do budúcnosti, na ich následky teda
treba prihliadať aj ak novšia procesná úprava už s takýmto následkom nepočíta. Z uvedeného je preto
nutné vyvodiť, že účinok súdom prvej inštancie aplikovaného § 151 ods. 3 OSP v spojení s nadväzujúcim

ust. § 224 ods. 4 OSP, teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 3 OSP vyvolalo
následky v zmysle § 224 ods. 4 OSP, teda že o trovách odvolacieho konania musí rozhodnúť súd prvej
inštancie zostal zachovaný. Odvolací súd preto o náhrade trov tohto odvolacieho konania nerozhodol,
keďže v zmysle zákona musí o nich rozhodnúť súd prvej inštancie spolu s rozhodovaním o náhrade trov
prvoinštančného konania.

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).