Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 28, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/258/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712213444
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712213444.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľov: v 1/ rade
C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. P. XXX, P., v rade 2/ I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. P. XXX, P.,
navrhovatelia 1/, 2/ právne zastúpení JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, so sídlom I. XX, L. X., proti
odporcovi: Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155,
právne zastúpenému spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia
40/93, Poprad, o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000,- eur, o odvolaní navrhovateľov v 1/ a v 2/ rade

proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/178/2012-281 zo dňa 23.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd 1. žalobu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti č. Z03165-05 zo dňa 19.08.2005, uzavretej medzi žalobcom v rade 2/
a žalovaným a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2.000,- eur, zamietol, 2.
rozhodnutie o trovách konania si vyhradil do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Okresný súd kvalifikoval zmluvu o poskytnutí úveru Quatro rekonštrukcie č. U-03165/05 ako zmluvu

dojednanú v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda absolútny obchodnoprávny vzťah.
Nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle v tom čase platného zákona 258/2001 Z. z., nakoľko
tento zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru, ktorých účelom je nadobudnutie existujúcich
alebo projektovaných nehnuteľností alebo dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených
stavieb a ich údržbu. Úverová zmluva je však bezpochyby spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52
Občianskehozákonníka.Podľanázorusúduvšakzmluvaozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostinie
jesvojímcharakteromspotrebiteľskouzmluvou,nakoľkotútozmluvunedojednalžalovanýakododávateľ

so žalobcom v rade 2/ ako spotrebiteľom. Žalobca v rade 2/ je osobou odlišnou od spotrebiteľa v spojení
s uzavretou úverovou zmluvou.

Súd po preskúmaní zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti má za to, že táto zmluva má
všetky formálne a obsahové náležitosti predpísané zákonom. Žalobcovia v rade 1/ a 2/ uviedli ako
dôvody neplatnosti záložnej zmluvy jej rozpor s dobrými mravmi, hlavne to, že umožňuje nútený výkon
práva súkromnou osobou bez efektívnej kontroly súdu, a značná nevyváženosť medzi výškou úveru, čo

bolo okolo 156.000,- Sk, t. j. 5.000,- eur a hodnotou nehnuteľnosti, hoci reálna hodnota nehnuteľnosti
bola niekoľkonásobne vyššia.
Esenciálnou náležitosťou zmluvy o zriadení záložného práva je podľa § 151b ods. 3 OZ určenie
hodnoty zabezpečovanej pohľadávky alebo určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej pohľadávka sazabezpečuje. V súvislosti s výškou pohľadávky vzniká otázka, či hodnota pohľadávky má alebo musí
korešpondovať hodnote predmetu záložného práva. Skutočnosť, že založená vec má inú (väčšiu)
hodnotu, než je hodnota zálohom zabezpečenej pohľadávky, sama osebe nemôže spôsobiť neplatnosť

záložnej zmluvy. Je len vecou tretej osoby (ak záloh poskytuje odlišná osoba od dlžníka), či svoju vec
založí alebo nie, on je povinný zistiť si, akú skutočnú hodnotu má založená vec v jeho vlastníctve
(rozhodnutie NS ČR zo dňa 16.04.2009, sp. zn. 21 Cdo 1425/2008). Z výpovede žalobcu v rade
2/ (č. l. 4) je zrejmé, že sa týmito úvahami nezaoberal, a na založenie jeho nehnuteľnosti ho
presvedčilo prehováranie žalobcu v rade 1/. Predmetnou zmluvou došlo k zriadeniu záložného práva k

nehnuteľnostiam pre zabezpečenie pohľadávky žalovaného ako záložného veriteľa vo výške 104.700,-
Sk. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, a to rodinný dom súp. č.
XXX, nachádzajúci sa na parc. č. 188, ďalej pozemok parc. č. 188 o výmere 429 m2, ďalej pozemok parc.
č. 189 o výmere 838 m2 - orná pôda a pozemok parc. č. 190 o výmere 419 m2 trvalé trávnaté porasty,
vrátene všetkých súčastí a príslušenstva týchto nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobcu v rade 2/.
V čl. 4 bod 4.1 predmetnej zmluvy bola hodnota nehnuteľností, ktoré boli predmetom zálohu, stanovená

na základe ohodnotenia Programu Hypo dňa 04.08.2005 vo výške 200.000,- Sk. Ďalej bolo uvedené,
že zmluvné strany súhlasia, aby uvedená hodnota predstavovala hodnotu zálohu v čase zriadenia
záložného práva podľa tejto zmluvy. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že skutočnosť, že
založená vec má inú (väčšiu) hodnotu, než je hodnota zálohom zabezpečenej pohľadávky, sama osebe
nemôže spôsobiť neplatnosť záložnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi. Rozpor právneho úkonu

s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania, v
zmysle zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým všetky
okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzavretý. Pri uzavretí zmluvy o zriadení záložného práva súd
nezistil, že by sa žalovaný ako záložný veriteľ síce správal podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol
výsledok normou nepredvídaný a nežiaduci, čo by zakladalo neplatnosť zmluvných dojednaní pre rozpor

s dobrými mravmi. Žalovaný ako bankový subjekt postupoval pri uzatváraní tejto zmluvy podľa práva a
uzavretím tejto zmluvy mienil dosiahnuť len zabezpečenie návratnosti poskytnutého úveru. Žalobca v
rade 2/ ako záložca jednoznačne vedel, že zakladá nehnuteľnosti z dôvodu úveru poskytnutého jeho
príbuznému, teda žalobcovi v rade 1/ a I. J. ako spoludlžníkovi.

V ďalšom žalobcovia uvádzali ako podstatu neplatnosti záložnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi
aj to, že táto umožňuje nútený výkon práva súkromnou osobou bez efektívnej kontroly súdu, tu mali
žalobcovia na mysli dobrovoľnú dražbu, ktorú začal realizovať záložný veriteľ, teda žalovaný cez
dražobnú spoločnosť. Podľa čl. 6 bod 6.3. predmetnej zmluvy je záložný veriteľ oprávnený zvoliť sám
vhodný spôsob predaja nehnuteľnosti, najmä na verejnej dražbe, v rámci núteného výkonu podľa O. s.

p. priamo kupujúcemu, iným vhodným spôsobom, ktorý zvolí záložný veriteľ. V čase uzavretia zmluvy
bola platná a účinná úprava o predaji zálohu na dražbe, a to v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. o
dobrovoľných dražbách, takže toto ustanovenie je podľa názoru súdu platné a žalovaný mohol realizovať
výkon záložné práva dobrovoľnou dražbou. K samotnej realizácii výkonu záložného práva súd len
dopĺňa, že v konaní bol preukázané, že sa úver nesplácal, hoci spoludlžníkmi boli nielen žalobca v

rade 1/, ale aj I. J., a preto žalovaný v súlade s ustanoveniami zmluvy, ako aj zákona začal realizovať
výkon záložného práva. K tomuto však súd uvádza, že predmetom tohto konania je neplatnosť zmluvy o
zriadení záložného práva z hľadiska náležitostí tejto zmluvy, z hľadiska rozporu jej zmluvných dojednaní,
ako aj postupu pri jej uzatváraní s dobrými mravmi (§ 3 v spojení s § 39 OZ). Samotný výkon záložného
práva formou dobrovoľnej dražby je možné napadnúť v súlade s citovaným zákonom č. 527/2002 Z. z.

v znení neskorších predpisov, uvedené však nie je predmetom tohto konania.

Na základe uvedeného súd mal za to, že zmluva o zriadení záložného práva je platným právnym úkonom
a žalobu v tejto časti zamietol.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučineniu je závislé na úspechu žalobcov v rade 1/ a 2/,
vo vzťahu k určeniu neplatnosti záložnej zmluvy. Nakoľko súd mal za to, že zmluva o zriadení
záložného práva je platná, a teda žalobcovia neboli úspešní, nevzniklo im právo na primerané finančné
zadosťučinenievzmysleust.§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.Pretosúdžalobuajvtejtočastizamietol.Podľa § 151 ods. 3 O. s. p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania

rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ust. § 166 sa nepoužije. Ustanovenia §
151ods.1a2platiaprimeranestým,želehotatrochpracovnýchdníplynieodprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej. V súlade s citovaným zákonným ustanovením si súd vyhradzuje rozhodnutie o trovách
konania na samostatné rozhodnutie, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uvedené rozhodnutie
bolo dôvodné preto, že v čase vyhlásenia rozsudku ešte nebola ustálená výška trov konania z dôvodu,

že súdne pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozsudku v zmysle § 156 ods. 2 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia v 1/ a v 2/ rade. Majú
za to, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý

rozsudok je nedostatočne a nesprávne odôvodnený, a teda nepreskúmateľný. Súd sa nevyrovnal s
pomerne rozsiahlou argumentáciou žalobcov týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa. Súd sa pri právnej
kvalifikáciivecidopustilchyby.Najednejstranekonštatoval,žezáložnázmluvajeakcesorickýmprávnym
úkonom závislým na hlavnom právnom úkone, na druhej strane uvádza, že kým hlavný právny úkon
úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, záložná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Z judikatúry

súdov pritom vyplýva, že záložnú zmluvu, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, je nielen možné, ale i
nutné posudzovať aj z hľadiska prijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka, resp. smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Odvolateľ ďalej namieta, že prvostupňový súd sa odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý
zrušil rozsudok práve v časti zamietnutia žaloby o neplatnosť záložnej zmluvy a priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia. Odvolací súd v rozsudku, ktorým zrušil rozsudok prvostupňového súdu, tiež
argumentuje, že záložná zmluva je akcesorickým záväzkom vo vzťahu k hlavnému záväzku. Neobstojí
ani výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v časti zaplatenia primeraného finančného
zadosťučinenia. Dôvody sú v podstate tie isté, ako sú uvedené v predchádzajúcich častiach odvolania.
Navrhovatelia žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zmluvu o zriadení záložného

práva k nehnuteľnosti určí za neplatnú a odporcu zaviaže zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť im
trovy konania.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu udáva, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav v

prejednávanej veci. Predmetné skutkové zistenia správne právne posúdil a zároveň rozhodnutie
dostatočne odôvodnil. Odporca má za to, že úverová zmluva a záložná zmluva nie sú vzájomne
závislými spotrebiteľskými zmluvami v zmysle § 52a Občianskeho zákonníka, nakoľko záložná zmluva
nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že záložnú
zmluvu nedojednal odporca ako dodávateľ s R. J. a W. J. ako spotrebiteľmi. Poukazuje na nález

Ústavného súdu z 3. júla 2008 I. ÚS 242/07. Záložná zmluva bola uzatvorená v súlade s § 151a nasl.
Občianskeho zákonníka, a preto odporca nevidí, v čom konkrétne by mali byť jej ustanovenia v rozpore
so zákonom. Odporca ako bankový subjekt uzavretím tejto zmluvy mienil dosiahnuť len zabezpečenie
návratnosti poskytnutého úveru. Navrhovatelia taktiež nárok na finančné zadosťučinenie, ktorý má
spočívať v tom, že napadnuté zmluvné podmienky a postup odporcu im mali spôsobiť ujmu, žiadnym

spôsobom nepreukázali. Výkon záložného práva je legitímnym spôsobom uspokojenia pohľadávok
veriteľov pre prípad, ak dlžníci nie sú schopní splniť si svoje záväzky riadne a včas. Požadovať finančné
zadosťučinenie a odôvodňovať to výlučne skutočnosťou, že odporca realizoval záložné právo, a teda
iba využil svoje zákonné a zmluvné oprávnenia, je nedôvodné. Namieta aktívnu vecnú legitimáciu
navrhovateľov vo vzťahu k žalobnému návrhu. Má za to, že nepreukázali súdu svoju aktívnu vecnú

legitimáciu. Záložcami zo záložnej zmluvy sú na základe právneho nástupníctva navrhovateľ v 1/ rade a
pán I. J.. I. J. doposiaľ nevystupuje na strane navrhovateľov, teda nie je daná aktívna vecná legitimácia
na predmetnom určovacom výroku súdu. Žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Martine
potvrdil a zaviazal navrhovateľov zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. §
219 ods. 1 O. s. p.Rozsudok okresného súdu je vecne správny.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu a správne zistil skutkový stav veci, ktorý ani podaným odvolaním
navrhovateľov 1/, 2/ spochybnený nebol. Odvolací súd preto z takto zisteného skutkového stavu veci
vychádza pri svojom rozhodovaní.

Hoci okresný súd zistil skutkový stav veci správne, nesprávne právne vec posúdil. Napriek odlišnej

právnej kvalifikácii uskutočnenej odvolacím súdom však je rozsudok okresného súdu vecne správny.

Odvolací súd opakuje, ako to uviedol už v predchádzajúcom rozhodnutí, že záložná zmluva je zmluvou
akcesorickou - vedľajšou vo vzťahu k hlavnej zmluve, ktorú zabezpečuje, v danom prípade vo vzťahu k
úverovej zmluve. Jej akcesorický charakter spôsobuje, že je závislá, čo do vzniku a trvania na hlavnej
zmluve, ktorú zabezpečuje záložná zmluva, predpokladá existenciu hlavnej (zabezpečovanej zmluvy).

Neplatnosť hlavnej zmluvy, v danom prípade úverovej zmluvy, bezpochybne znamená neplatnosť
akcesorickej, zabezpečovacej, t.j. záložnej zmluvy. Konštatované však neplatí opačne, t. j. kým vedľajšia
zmluva nemôže platne existovať bez hlavnej zmluvy a zaniká najneskôr so zánikom hlavnej zmluvy,
neplatnosť akcesorickej zmluvy nemá v zásade dosah na platnosť hlavnej zmluvy.

Vychádzajúc z akcesority záložného práva, je nesprávny právny záver okresného súdu, keď uzatvorenú
záložnú zmluvu nepovažoval za zmluvu spotrebiteľskú. Akcesorická vedľajšia zmluva sleduje režim
hlavného záväzku, preto je nutné v prípade, že hlavná úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou,
považovať za spotrebiteľskú aj zmluvu zabezpečovaciu, v tomto prípade záložnú, a to bez ohľadu na
to, že záložcom je osoba odlišná od úverového dlžníka.

Odvolací súd konštatuje, že aj keď návrh o určenie neplatnosti úverovej zmluvy bol zamietnutý pre
nedostatok vecnej legitimácie navrhovateľov, z dôvodu akcesority záložnej zmluvy je potrebné vyriešiť
otázku platnosti úverovej zmluvy ako otázku prejudiciálnu. Záložná zmluva ako zmluva akcesorická -
vedľajšia môže byť platná iba v prípade, ak je platná hlavná, t. j. úverová zmluva.

Okresný súd správne vyhodnotil úverovú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú, uzatvorenú v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide pri zmluve úverovej, ako aj záložnej o zmluvy
formulárové, individuálne nedojednané (dodávateľ opak nepreukázal) a súd rozhodujúci spotrebiteľský
právny vzťah má povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti.

Z hľadiska potrieb rozhodovania v súdenej veci však nie je relevantná prípadná neplatnosť niektorej
zo zmluvných podmienok, pokiaľ úverová zmluva ako taká obstojí a nebude vyhlásená za neplatnú.
Neplatnosť zmluvy ako celku prichádza do úvahy iba výnimočne (vychádzajúc z teórie zachovania
platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov, tzv. „favor contractus“), keď zachovanie zmluvy nie je

vôbecmožné,tedapokiaľsazmluvaakotakádostanedorozporuselementárnymizásadamifungovania
spoločnosti.

Zhľadiskazachovaniaplatnostizmluvyjepodstatné,čizhľadiskaplatnostiobstojaesenciálnepodstatné
náležitosti zmluvy. Preskúmajúc esenciálne náležitosti úverovej zmluvy, súd nezistil skutočnosti, ktoré

by boli dôvodom vyhlásenia absolútnej neplatnosti zmluvy. Predmetom zmluvy je poskytnutie úveru
vo výške 3.475,40 eur (104.700,- Sk), ktoré prostriedky v zmysle zmluvy mali byť dlžníkovi vyplatené
jednorazovo. Dlžník sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť spolu s 8,5 % úrokom z úveru v lehote splatnosti
180 mesiacov v splátkach po 34,50 eur (1.040,- Sk) mesačne. Úrok z úveru je esenciálnou náležitosťou
úverovej zmluvy a predstavuje odplatu za hlavný predmet plnenia - požičané peniaze. Ide vlastne o

cenu úveru. Uvedené esenciálne dojednania nespôsobujú nerovnováhu v právnom vzťahu účastníkov.
Možno konštatovať, že ide o štandardný bankový úver so štandardným úrokom (vychádzajúc z výšky
úveru, lehoty splatnosti). Aj v prípade, že by bol dôvod prípadne konštatovať neprijateľnosť niektorej
zmluvnej podmienky, ktorá upravuje vedľajšie plnenia, nebol by dôvod konštatovať neplatnosť úverovej
zmluvy ako celku.

Odvolací súd preto prejudiciálne konštatuje, že úverová zmluva ako zmluva hlavná predstavuje platný
právny úkon, ku ktorému mohli byť platne dojednané vedľajšie záväzky.Ako už odvolací súd vyššie konštatoval, platnosť záložnej zmluvy, ktorá je predmetom konania, je
potrebné posúdiť z hľadiska ochrany spotrebiteľa. Hoci okresný súd túto zmluvu ako spotrebiteľskú
neposúdil, nemožno mu uprieť, že vyhodnotil jednotlivé vytýkané nedostatky z hľadiska všeobecných

ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch správne. Hoci ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka upravujúce ochranu spotrebiteľa majú voči všeobecným ustanoveniam špeciálny charakter
a musia byť prednostné použité, často vychádzajú z rovnakých hľadísk, a preto výsledok posúdenia
platnosti právneho úkonu môže byť totožný bez ohľadu na to, či je posúdený podľa všeobecných alebo
špeciálnych ustanovení.

Jedným z dôvodov tvrdeným navrhovateľmi ako dôvod neplatnosti záložnej zmluvy je tvrdený nepomer
medzi zálohom a hodnotou zabezpečovanej pohľadávky. Táto námietka je nedôvodná. Hoci okresný súd
vychádzal pri posudzovaní tejto námietky z ust. § 39 Občianskeho zákonníka, aj pri posúdení v zmysle
prísnejšej spotrebiteľskej ochrany podľa § 53 Občianskeho zákonníka, záložná zmluva obstojí
a nemožno konštatovať jej neplatnosť (neprijateľnosť).

Navrhovatelia pri určení zabezpečenej pohľadávky vychádzajú z nesprávnej prezumpcie, že
zabezpečená pohľadávka sa rovná istine úveru, t. j. sume 3.475,40 eur. Zabezpečená pohľadávka však
predstavuje nielen úver, ale aj úrok z úveru, ako aj príslušenstvo pohľadávky - úrok z omeškania. Len v
čase uzatvorenia zmluvy potom zabezpečená pohľadávka predstavovala sumu 6.213,90 eur (187.200,-

Sk), teda úver plus úrok. K dnešnému dňu je nepomerne vyššia, keďže dlžník je dlhodobo v omeškaní
a vznikla mu povinnosť zaplatiť úrok z omeškania.

Založená nehnuteľnosť bola v čase poskytnutia úveru ohodnotená sumou 6.638,78 eur (200.000,- Sk).
Navrhovatelia hodnotu nehnuteľnosti nerozporovali. Za týchto okolností nemožno konštatovať nepomer

medzi hodnotou zabezpečenej pohľadávky a hodnotou zálohu, ktorý by znamenal nepomer v právach
a povinnostiach spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že judikatúra súdov pripúšťa
hodnotu predmetu krytia nehnuteľnosti do výšky 140 % z pohľadávky s jej primeraným príslušenstvom
(napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 67/2008, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/258/2009).

Rovnako z hľadiska ochrany spotrebiteľa nemožno konštatovať neprípustnosť dobrovoľnej dražby v
zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. ako spôsobu výkonu záložného práva v prípade, že dlžník nesplní svoj
dlh riadne a včas. V rámci ustálenej rozhodovacej činnosti súdov bola dobrovoľná dražba uznaná ako
prijateľný prostriedok uspokojenia veriteľa v spotrebiteľských veciach. Prijateľnosť dobrovoľnej dražby v

spotrebiteľských veciach priamo textom zákonnej normy uznal aj zákonodarca, keď v ust. § 53 ods. 10
Občianskeho zákonníka ustanovil, že ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy,
môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa
osobitného zákona (t. j. Zákon o dobrovoľných dražbách) alebo predajom zálohu podľa osobitného
zákona ( Exekučný poriadok). Hoci toto ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho zákonníka až

novelou uskutočnenou zákonom č. 106/2014 Z. z. a v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neplatilo,
a preto ho nemožno z dôvodu neprípustnosti retroaktivity na danú vec aplikovať, je nepochybné, že
zákonodarcatoutoúpravoureagovalibanaustálenúrozhodovaciupraxsúdovoprijateľnostidobrovoľnej
dražby v spotrebiteľských veciach. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že zákon o dobrovoľných
dražbách v ust. § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. dáva možnosť vlastníkovi nehnuteľnosti domôcť sa

osobitnou žalobou neplatnosti dobrovoľnej dražby. Zároveň je možná aj predbežná ochrana dotknutého
vlastníka využitím inštitútu predbežného opatrenia tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Z uvedeného
dôvodu potom nemožno predmetnú záložnú zmluvu považovať za neplatnú.

Krajský súd, nezistiac iné dôvody absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, konštatuje, že rozhodnutie

okresného súdu je vecne správne a z uvedeného dôvodu ho krajský súd potvrdil.

V zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. o trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.