Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/236/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233406
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5112233406.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17.9.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia majetkovej škody v sume

175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 829,80 eur.
Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č.233/1995 Z. z. (ďalej len
„Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.

Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere s dlžníkom X.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 3545/2006. Iné informácie nemá, pretože exekučný súd mu
neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne,
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému

Okresnému súdu Žilina a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd,
žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnyexekútorom,prijalnaďalšiekonanie,
čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Následne poukázal na právnu úpravu ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a následne od 01.06.2011.
Poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene
súdneho exekútora, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia a vyslovil názor, že prekročenie

tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona.
Podľa ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005 Oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenuexekútora. Podľa znenia ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 Oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu

oprávneného na zmenu exekútora. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je
založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ktorý pripojil k návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučné konanie generálne inicioval formou zápisnice u zvoleného exekútora.

Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom s ust. §44 ods.7 Exekučného
poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v

predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku
48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 41/02, III.
ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).
Uviedol, že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a
spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného o zmene súdneho exekútora.

Žalobca uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods .l zákona č.514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do
podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne

vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o zmenu exekútora a
rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- EUR, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,- EUR a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom sumu 50,- EUR, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde sumu 15,- EUR, spolu 175,- EUR. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej

škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu
by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej
v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčné predložiť účtovné doklady,

resp. pracovné a obchodné zmluvy.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa navrhovateľovho názoru
dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho

pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k
insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za
konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Poukázal na dôvody priznania náhrady nemajetkovej

ujmy z dôvodov, neexistencie akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie
v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a j ej príslušenstvom
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský

plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu,
aleajnastranejehomajiteľovanezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Zdôraznil s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, že do obsahu základného
práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného

práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo
na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené
základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno

obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 271/05).
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z možnej analógie z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa
na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. (III.

ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55,
III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, III. ÚS
82/03-25), a uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu určenú alikvotným
pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe
aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 663,88 EUR za rok.

Odporca k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu uviedol,
že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených spolu 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na
výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca

nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne

prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu
nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden ; uplatnených

nárokov uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený
nárok bol aj obsahom prijatých žiadostí predbežné prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno
v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovaťžalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom
doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.
Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP") dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne
ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie, teda formuluje podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné
podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť
podania. Poukázal na to, že v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení

povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú
značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody. Namietal, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša

celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Zdôraznil,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie

spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012).

K navrhovateľom uvádzaným prieťahom v konaní poukázal odporca na to, že žalobca neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti
v rámci predbežného prerokovania zo strany navrhovateľa, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti, teda či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného

súdu SR, konkrétne v náleze z 3. 5. 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Ďalej vyjadril názor, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Ďalej odporca uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom čas doručenia žaloby je zrejmé, že žalobca
ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Pritom poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie

nárokuje zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978), teda nárok bol uplatnený predčasne. Zároveň napriek
výzve na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola

doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a
pod.) a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí,

a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivostí SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to 1/

nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou pričom pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t. j. nesplnenie čo i len jednej
spôsobuje, že zodpovednosť štátu za škodu nevzniká. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradnéhopostupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote odkázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je
explicitneuvedené,zčohovýlučnejemožnévychádzaťpriposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Zároveň uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na rozhodnutie o
zmene exekútora nie je nastavená tak, aby súd mohol rozhodnúť o zmene súdneho exekútora ako aj
o trovách súdneho exekútora ak tento neposkytol náležitú súčinnosť a zároveň postúpil spis, najmä ak

bolo súčasne podaných väčšie množstvo návrhov. Poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 16/02, podľa ktorej z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Knavrhovateľomviacnásobnémunamietaniuprieťahovvkonaníuviedol,žeaksinavrhovateľodvodzuje
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody z tohto dôvodu, s poukazom na
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., je explicitne uvedené, z čoho

výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci
o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom

v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v
konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň odporca opätovne zdôraznil, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by

existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal

obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, pretože podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993
Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR podľa rozhodnutí ktorého s poukazom na ust.
§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba

v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných
práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a
nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osobaeštepredtýmneúspešnenedomáhalatohtonárokupodľazákonač.514/2003Z.z.(tedaprostredníctvom
účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či

bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže
konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa
ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
Odporca ďalej uviedol, že súd konajúci o náhrade škody by mal pri posudzovaní nároku na náhradu

škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Poukázal na to, že podľa odôvodnenia uznesenia
Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o
sťažnostiach žalobcu, ústavný súd konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď
namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných

konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť
namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ...... zasiahla
samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 93/03).“ Existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za preukázanú.

Ďalej k uplatneným nárokom na náhradu majetkovej škody uviedol, že podľa ustanovenia § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa jeho názoru však žalobca nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu

tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila
žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o
nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ v žalobách
neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich

náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Tiež poukázal na to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých
prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom
exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných

nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Ak
navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému, ide taktiež o činnosť,
ktorú musí vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich
poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa

špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti
s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a
publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na
skutočnosť,ževäčšinauvádzanýchzaslanýchžiadostíoposkytnutieinformáciisamohlahospodárnejšie

vykonaťajelektronicky).Nadruhejstrane,samotnýzástupcanavrhovateľauvádzavosvojomstanovisku
k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že „disponuje
jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslanév tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu uplatňovanie nároku na majetkovú škodu
je nepodložené, nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami
alebo skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k

ľubovoľnémuasubjektívnemuvyčíslovaniuškodyzostranyžalobcuapreskúmaniepredmetnéhonároku
je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej
povinnosti odôvodňuje.

K navrhovateľom uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej v pomernej výške k
čiastke 660,-€ za rok, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za rok prieťahov poukázal
na to, že podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poukázal na
to, že v časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ poukazuje

na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za
zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z
paušálnej sumy 660,-€, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, považuje za nesprávnu úvahu.
Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom pri žalobe

na strane navrhovateľa ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR
prihliadol aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov
Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Odporca ďalej
poukázal na to, že je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických

osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú
ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na

činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza
aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Taktiež odporca poukázal na to, že navrhovateľ pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobných návrhov nevyplýva preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch.
Odporca ďalej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. uviedol, že nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a

povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom

návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove
(Vec C-76/10), kde bolo konštatované, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov naochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu

spotrebiteľa. ... Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej. .... Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá

sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy
získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie
a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky. ...
Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo
výške 0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne. .... Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú
sumu pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v

plnej výške. ... Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie
pravidiel na ochranu spotrebiteľa...“ Aj s poukazom na medializované informácie (napr. článok v
denníku SME zo dňa 16.07.2012), rozhodnutie Asociácie organizácií splátkového predaja, ktorá vylúčila
navrhovateľa zo svojich radov, uviedol, že praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou negatívne, boli
predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom

dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov
na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto v takomto
prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade
návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia

alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku
samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy musia podrobnejšie skúmať všetky
aspekty podaní navrhovateľa, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje odporca
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody

voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu
už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Taktiež uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je

nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody
či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami, ktorá podľa ustálenej
súdnej praxe sa je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je
následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť

všaknemožnorobiťzávislounaneobmedzenejkauzalite.Atribútompríčinnejsúvislostijetotiž„priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí,
ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho
a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom

okresného súdu.

V konaní zároveň navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, Znaleckým ústavom, kde znalecký ústav posúdil činnosti a ich ekonomické
náročnosť s vymáhaním pohľadávok spoločnosti pohotovosť, s.r.o. v súvislosti s neprávnym úradným

postupom exekučných súdov Slovenskej republiky, pretože neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti
o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie NZP, neskoro rozhodli alebo nerozhodli o vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie NVP alebo neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora ZE,
celkove pri podaní 10.897 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie, 8.890 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo

nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a 8.661 návrhov v agende, kde súdy neskoro
rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Znalecký ústav objasňoval zvýšené náklady na
mzdové náklady, tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačná služby
a poštovné. Znalecký ústav pritom vychádzal z podaní od 2.7.2009 do 25.5.2011 pri neskoro vydanýchalebo nevydaných povereniach a z podaní od 18.2.2009 do 15.3.2012 pri neskoro rozhodnutých
alebo nerozhodnutých návrhoch na zmenu súdneho exekútora, vyplatených miezd a benefitov pre
zamestnancov,zpriemernéhostavuzamestnancov,nákladovnazriadeniepracovnéhomiesta,nákladmi

na poštovné, nákladov na telekomunikačné služby a nákladov na tlač, úpravu informačného systému
pri zlúčení spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. s LUKA & BREMER, spol. s r.o. a LBG, s.r.o. a vyslovil
záver, že náklady na žaloby NZP a NP predstavujú 30,76 eur a to mzdové náklady 4,15 , náklady na tlač
5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady
na telekomunikačné služby 4,43 eur, náklady na žalobu ZE predstavujú náklady spolu 31,68 eur a to

mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,
náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur.
Odporca vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že súd by nemal na navrhovateľom predložený
posudok prihliadať, a to vzhľadom na to, že znalca neustanovil v konaní ani vypracovanie znaleckého
posudku neinicioval sám, s prihliadnutím na mimosúdny spôsob zadania predmetnej zákazky, ku
ktorému došlo až po doručení jednotlivých žalôb na súd, bola odporkyni priamo odňatá možnosť

akýmkoľvek spôsobom participovať na postupe pri vypracovaní posudku, ktorý preto odpovedá výlučne
na otázky kladené navrhovateľom bez prihliadnutia na možné argumenty, resp. protiargumenty odporcu,
ako aj to, že náklady na poštovné a náklady na tlač, posudzovanie ktorých je tiež predmetom
posudku, nespĺňajú zákonom predpokladané kritérium skutočností, na preukázanie ktorých by bolo
nutné disponovať odbornými znalosťami. Podľa názoru navrhovateľa je posudok je vo svojej podstate

výrazne jednostranný, následkom čoho je spochybňovanie jeho vierohodnosti odporcom. Poukázal
na to, že pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z
podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke a vecná
stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií.,
teda pri vypracovávaní posudku sa vychádzalo z údajov poskytnutých zadávateľom, t.j. žalobcom,

pritom podľa judikatúry v prípade „ak sa vyžaduje znalecký posudok, je potrebné dbať na to, aby
súd predtým náležite zistil všetky potrebné skutočnosti, ktoré by boli podkladom, z ktorého by znalec
pri spracovaní znaleckého posudku vychádzal, a aby pri ustanovení znalca bol dodržaný postup
podľa ustanovenia § 127 ods. 1 prvá veta OSP. (Sborník stanovisek, zpráv a rozhodování soudů a
soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, sv. IV, s 26) Vzhľadom na jednostranné

zadanie požiadavky na vypracovanie znaleckého posudku odignorovaním procesnej úlohy súdu a
odignorovaním práv žalovanej pri znaleckom dokazovaní, ako aj vzhľadom na spornosť vstupných
neverifikovaných údajov poskytnutých žalobcom, je zrejmé, že požiadavky kladené právnym predpisom
a judikatúrou na relevantné znalecké dokazovanie neboli splnené, a to vinou žalobcu. V tejto súvislosti
je nemenej významným faktom, že podklady, z ktorých mal znalecký ústav vyčíslenú škodu odvodiť, nie

sú v znaleckom posudku jednoznačne identifikované a nie sú súdu ani žalovanej vôbec známe (hoci
aby bolo znalecké dokazovanie vykonané lege artis, mali byť súdu známe ešte pred zadaním úlohy
znalcovi). V tejto súvislosti odporcovi, ako i súdu z úradnej činnosti známe, že zadávateľ i v samotnej
žalobe (ale nielen), na podklade ktorej bolo začaté predmetné konanie, uvádza nesprávne údaje či už
ohľadom dĺžky lehoty, v ktorej mal súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, resp. o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Je teda dôvodné prijať záver,
že údajom predloženým žalobcom ako zadávateľom posudku nie je možné bezvýhradne dôverovať,
nakoľko tieto vykazujú so železnou pravidelnosťou nezanedbateľné nepresnosti. Z uvedeného dôvodu
preto žalovanej nie je zrejmé, ako mohol znalecký ústav na str. 7 a na str. 8 vysloviť záver, že v konaniach
exekučných okresných súdov došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pri jeho konštatovaniach o

oneskorenom rozhodnutí alebo nerozhodnutí. Taktiež poukázal na to, že znalecký ústav sa mal vo
vzťahu k otázkam, ktoré nie je zo zákona oprávnený odborne posúdiť, vyjadrovať výlučne v spôsobe
podmieňovacom a nie oznamovacom. K záveru znaleckého ústavu ohľadom existencie nesprávneho
úradného postupu poukázal aj na doterajšiu rozhodovacú činnosť súdov, podľa ktorej je časť návrhov
právoplatne rozhodnutá a to zamietnutím návrhu.

Posudok predstavuje len prepočet nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych údajov a tvrdení
(výstupov žalobcu) na počet žalôb, čo je neprípustné a nespôsobilé jednoznačne určiť, ktorý konkrétny
nesprávny úradný postup spôsobil ktorú konkrétnu škodu; škoda je tak stále výlučne paušálnou
bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené nároky. Skutočnosť, že znalecký ústav operoval pri
vypracovávaní posudku so štatistickými údajmi, vedie taktiež k záveru o jeho nedôveryhodnosti. Výpočty

pri jednotlivých položkách žalovanej pripomínajú skôr voľnú úvahu, ako presný výpočet údajnej škody,
ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s postupom toho - ktorého exekučného súdu.
Ústav pri vypracovaní posudku teda znalecký ústav nesprávne predpokladal, že každé jedno konanie
posudzované v predmetnom posudku prebiehalo v rámci celého skúmaného obdobia bez zohľadnenia,či každé jedno konanie prebiehalo vo všetkých uvedených rokoch (t. j. či sa každé konanie začalo
už v roku 2009 a či každé jedno konanie skončilo v roku 2012). Samotný súd z úradnej činnosti
musí vedieť, a vyplýva to i z jednotlivých žalôb žalobcu, že väčšina konaní neprebiehala v celom

posudzovanom období. I z uvedeného dôvodu je možné označiť predmetný posudok za dôkaz, ktorým
nie je možné náležite zistiť skutkový stav predmetnej veci. Pokiaľ sa jedná o zvýšený výpočet zvýšených
mzdových nákladov odporca spochybnil skutočnosť, že k zvýšeniu počtu zamestnancov došlo výlučne
z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu, nakoľko uvedenú skutočnosť posudok žiadnym
relevantným spôsobom nepreukazuje. Predložený posudok žiadnym spôsobom nepreukazuje, že k

zvýšeniu počtu zamestnancov nedošlo napríklad v dôsledku prirodzeného hospodárskeho rastu žalobcu
ako takého. Vo výpočtoch týkajúcich sa zvýšených mzdových nákladov žalobcu sú zahrnutí i pracovníci
pre trestné konanie a pracovníci pre styk s verejnosťou, čo zároveň vylučuje akúkoľvek súvislosť s
namietaným pochybením exekučného súdu. Príčinná súvislosť medzi zvýšenými mzdovými nákladmi a
nesprávnym úradným postupom súdu absentuje i vo vzťahu k činnostiam, ktoré boli predmetom výkonu
práce práve tých zamestnancov, o ktorých sa mal kolektív pracovníkov žalobcu rozrásť. K činnosti v

posudku označenej ako „overovanie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci“ by títo, resp. žalobca
pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. Taktiež agenda
úhrady poplatkov je v predmetnej veci bezpredmetná, nakoľko žiadne iné poplatky, ako poplatok za
návrh na vykonanie exekúcie, ktorý by žalobca musel uhradiť bez ohľadu na existenciu namietaného
postupu, neprichádzajú do úvahy. Rovnako nemôže ísť na ťarchu žalovanej, že sa žalobca v rámci

svojej zmluvnej slobody mal rozhodnúť uzatvoriť pracovné zmluvy, v ktorých mal svojim zamestnancom
poskytnúť ním uvádzanú hodinovú mzdu, hoci v danom čase štátnym zamestnancom v kvalifikovaných
pozíciách v rezorte justície (napr. vo funkcii odborný radca na pozícii vyššieho súdneho úradníka v 7.
platovej triede) prislúchal funkčný plat vo výške približne 3,90 eur na hodinu (viď prílohu č. 3 zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V prípade nákladov na úpravu

informačného systému sa zo znaleckého posudku vôbec nie je možné dozvedieť, k akým úpravám
informačnéhosystémumalodôjsťavôbecniejezrejmásúvislosťtýchtoprípadnýchúpravsnamietanými
nesprávnymi úradnými postupmi. Znalecký ústav opäť len prepočítava nepreukázané náklady na úpravu
informačného systému s neznámym obsahom týchto na počet žalôb. Je tiež potrebné zdôrazniť, že
otázky týkajúce sa potreby vykonania zmien v informačnom systéme a otázky týkajúce sa obsahu týchto

zmien nie sú predmetom odborov Ekonomika a riadenie podnikov, resp. Ekonómia a manažment, pre
ktoré je znalecký ústav zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

Na nariadené pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne
vykázané. Právny zástupca navrhovateľa žiadal termín pojednávania zrušiť z dôvodu objektívneho

porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože mu neboli oznámené výsledky procesných
postupov sudcu pre vyriešenie nestrannosti zákonného sudcu, ako aj z dôvodu zadania objednávky na
vypracovanie znaleckého posudku na preukázanie nesprávnosti postupu exekučného súdu ohľadom
interpretácieaaplikáciesmerniceRady93/13/EHSazároveňžiadalajkonanieprerušiťdozodpovedania
predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp, zn.

7C/6/2010.

Odporca neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti.

Vo veci súd oboznámil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu, na základe ktorého

nedošlo ku konštatovaniu vylúčenia zákonného sudcu. Napriek tomu, že navrhovateľ výslovne uviedol,
že námietku predpojatosti voči sudcovi nevznáša a predpojatý sa necítil ani sudca, vzhľadom na
navrhovateľove možné obavy predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, pričom k vylúčeniu
sudcu nedošlo. Napriek tomu, že súd teda nerozhodoval o návrhu navrhovateľa a nemal žiadnu
povinnosť oznamovať navrhovateľovi výsledky rozhodnutia o nevylúčení sudcu z rozhodovania a

prejednania veci, pretože k zmene zákonného sudcu nedošlo, rozhodnutie spolu s predvolaním
navrhovateľovi doručil.

Navrhovateľ taktiež elektronickým podaním navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm.
e) OSP prerušiť konania do zodpovedania prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom Európskej únie

položenej v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010. Uviedol, že v konaní sa rieši
otázka zodpovednosti za porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu
dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, akoaj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na
ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu, kde na strane žalovaných vystupuje ako odporca v 2. rade. Súd
zistil, že dané konanie vôbec nesúvisí s týmto konaním, nemôže mať na toto konanie žiaden vplyv a

nemôže ovplyvniť rozhodnutie súdu, nech by bolo rozhodnuté akokoľvek, a preto o prerušení konania
rozhodol zamietavo osobitným uznesením, avšak z dôvody rýchlosti a hospodárnosti konania, konanie
do rozhodnutia o prerušení neodročoval.

Nakoľko súd nezistil ani iné dôvody pre odročenie pojednávania (zadanie zákazky na vypracovanie

znaleckého posudku), ani dôvody pre prerušenie konania, kde o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania rozhodol samostatným uznesením, súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí
nevyužili svoje zákonné právo byť prítomní na pojednávaní, právo na verejné a ústne prejednanie veci,
súd vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24ER/1149/2006 zistil, že dňa 10.4.2006 požiadal
súdny exekútor JUDr. Jozef Rišian o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému X.
na základe exekučného titulu not. zápisnica s uznaním dlhu. Súdny exekútor bol poverený vykonaním
exekúcie vydaním poverenia dňa 13.7.2006. Podaním zo dňa 16.9.2010 požiadal oprávnený o zmenu

exekútora, pričom pôvodný súdny exekútor bol prípisom zo dňa 3.10.2011 vyzvaný na vyčíslenie
trov exekúcie a zaslanie exekučného spisu za účelom rozhodnutia o zmene exekútora. Spis bol
doručený súdu 13.10.2011. O zmene súdneho exekútora bolo rozhodnuté uznesením 24ER/1149/2006
dňa 12.12.2011. Proti rozhodnutiu podal dňa 20.1.2012 oprávnený odvolanie, ktorým navrhol zrušiť
uznesenie 24ER/1149/2006-19. O odvolaní rozhodol KS Žilina uznesením 5CoEr 94/2013-51 tak, že

uznesenievnapadnutejčastipotvrdil.Súdďalejzisťuje,žeuznesenímzodňa3.11.2014bolorozhodnuté
o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, pričom toto nadobudlo právoplatnosť dňa
11.12.2014. Oprávnený si iného exekútora doposiaľ nezvolil..

Navrhovateľ na preukázanie vzniku majetkovej škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý dňa

17.1.2014 vypracoval znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej
škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod č.k. 1SprV
563/14, ktorým navrhovateľ žiadal určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi
úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutia okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to
najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom

konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Súd navrhovateľom predložený posudok hodnotil
ako listinný dôkaz, ktorý skôr preukazuje prípadnú efektivitu či neefektivitu navrhovateľa a pracovnú
snímku ako výšku škody. Súd musí súhlasiť s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku
vychádzal ústav jednak len z údajov poskytnutých navrhovateľom uvedených v účtovníctve (účtových

nákladov) bez akéhokoľvek auditu, porovnania aj základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len
v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu úverov, nie len správu úverov predložených
na exekučné konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho úradného postupu bez náležitej opory v
zákone, nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas v konaní a pod.. Predložený posudok môže slúžiť
možno pre štatistické ukazovatele ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom

ktorom konaní. Je nepredstaviteľné, že ak konanie pred súdom malo trvať napr. 9 mesiacov, aby sa
zohľadňovali úkony za štyri roky.

Pokiaľ navrhovateľ navrhoval vyčkať aj na posudok k aplikácii práva EÚ, súd takýto nárok nepovažoval
za dôvodný nakoľko práva vykladá súd, nejedná sa o odborné otázky na ktoré by sa vyžadovali osobitné

znalosti znalca a teda ani sa nejedná o otázku, ktorá by mohla byť podrobená znaleckému dokazovaniu.

O nesprávnej aplikácii práva prvostupňovým súdom môže rozhodnúť na základe riadnych opravných
prostriedkov odvolací súd, najvyšší súd na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a prípadne
Ústavný súd SR alebo ESĽP na základe podanej sťažnosti.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohtozákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len
"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovujú inak
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005:
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006:
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný

orgán.

Súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že
navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu. Navrhovateľ žiadne

podanie preukazujúce, že by požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku
v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nepredložil, odkazoval na listiny, ktoré
má odporca. V odporcom predloženom zozname, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod
1SprS/289/2014 súd zistil uvádzanie nárokov zhodných s menom osoby povinnej v exekučnom konanía zhody s predmetom uplatnených nárokov, teda s poukazom na závery nariadeného súdu vychádzal
zo skutočnosti, že nárok bol uplatnený v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. avšak
jeho nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený.

Navrhovateľom uplatnený nárok je potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej
škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa
v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej
navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

Nárok odvodzoval navrhovateľ od toho, že je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti

o zmenu súdneho exekútora do 30 dní.

Súd s poukazom na navrhovateľom konštatované porušenie jeho základného práva a tvrdenie prieťahov
v konaní sa stotožňuje s vyjadrením odporcu s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ako a
predpisy upravujúce postup pri zisťovaní alebo konštatovaní prieťahov v konaní (§ 55 a § 56 zák.

č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a
po 31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z.) je zrejmé, že okresný súd ako prvostupňový súd nie je
oprávnenýskúmať,čivinomsúdnomkonanídošloalebonedošlokporušeniuzákladnýchprávúčastníka
tým, že konanie súdu bolo nesústredené alebo že je poznačené prieťahmi v konaní.

Podľa ust. § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne
veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej
samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne
záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.

Z uvedeného zákonného vymedzenia právomocí súdu je zrejmé, že všeobecný súd nie je oprávnený

preskúmavať konanie súdu, ale len ak sú prieťahy konštatované oprávneným subjektom (§ 55 a § 56
zák. č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a po
31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z., § 49 zák. č. 38/1993 Z.z.), všeobecný súd môže rozhodnúť za
splnenia zákonom predpokladanej hypotézy právnej normy o priznaní náhrady škody a o výške škody.
Súd pritom nezistil, že by konanie pred exekučným súdom bolo aj predmetom konania o sťažnosti podľa

§ 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z.z. alebo, že by existencia prieťahov
bola inak konštatovaná. Navyše s poukazom na opis rozhodných skutočností v návrhu navrhovateľa,
navrhovateľ konštatuje len dĺžku konania, avšak vôbec neakcentuje na povinnosti súdu, ktorý mal
rozhodnúť o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní, hoci o zmenu súdneho exekútora požiadal
navrhovateľ súčasne v značnom množstve konaní, v ktorých vystupoval na strane oprávneného (fakticky

všetky konania v ktorých vystupoval navrhovateľa ako oprávnený, ktoré neboli skončené vymožením
sumy). Lehota je stanovená ako poriadková lehota pre rozhodnutie súdu na obvyklých okolností a
náročnosti. Preto ak napríklad je potrebné súčasne rozhodnúť vo veľkom množstve návrhov, či zaokolností nespolupráce exekútora, alebo pri zložitom rozhodovaní o trovách exekúcie, zmeškanie lehoty
nie je spojené so sankciou a už vôbec automaticky neznamená vznik prieťahov v konaní.

Pokiaľ exekučný súd zhromažďoval podklady pre rozhodnutie, vyžiadal si spis súdneho exekútora,
vyžiadal si vyčíslenie trov konania, prípadne aj preukázanie úkonov, išlo o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo
možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.

Z vykonané dokazovania je zrejmé, že exekučný súd predmetnú zákonnú lehotu nedodržal, keď o
návrhu oprávneného na zmenu exekútora nerozhodol v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného.
Súd však v prvom rade poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR napr. rozhodnutie I.ÚS
16/2002 podľa ktorého Ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahov,pretožesúrozhodujúceajvtýchtoprípadochvšetkyokolnostidanejveci.Tedaipri

nedržaní zákonnej lehoty sa nemusí zároveň jednať o zbytočné prieťahy v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy SR.
Preto pre rozhodnutie súdu bola nevyhnutná súčinnosť súdneho exekútora. Taktisto nemožno opomenúť
ani skutočnosť, že navrhovateľ v danom čase podal na súd značné množstvo návrhom a to nie len
na zmenu súdneho exekútora, pod náporom ktorých ani nebolo možné objektívne dodržať zákonom
stanovenú lehotu.

Navyše, súd zastáva názor, že až do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora mohol pôvodný
exekútor vykonávať všetky úkony v exekúcii, vymáhať a uplatňovať nároky, teda ak mal byť frustrovaný
navrhovateľ z konania exekútora pre jeho nečinnosť, prípadne pre spôsobenú škodu, mal si nároky
vymáhať od pôvodného súdneho exekútora, podať sťažnosť na súdneho exekútora a pod.. Súd zároveň
nemôže ani opomenúť skutočnosť, že navrhovateľ vôbec nepreukázal, že by počas obdobia v ktorom

rozhodoval súd o zmene exekútora došlo vôbec k nejakej zmene na strane povinného, že by takéto
skutočnosti zistil zmenený súdny exekútor alebo oprávnený a pod.. Zlá vymožiteľnosť pohľadávky v
tomto prípade nie je následkom nečinnosti súdu, ale nesprávneho posúdenia schopnosti dlžníka splácať
požičané prostriedky, nesprávneho posúdenia jeho majetkovej situácie, či prípadnej činnosti súdnych
exekútorov.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O.s.p., ale aj viazaný
skutkom t.j. žalobnými tvrdeniami ( § 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami ( § 101 ods. 1 O.s.p.) o
právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované

peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na nim tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu
resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny
úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych okolností bolo

potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup smeruje.

Je nepochybné, že exekučný súd v namietanom konaní rozhodol o zmene súdneho exekútora, dokonca
rozhodol aj o čiastočnom zastavení konania, nerozhodol o zmene síce v zákonom predpokladanej

lehote, ale vzhľadom na okolnosti rozhodovania vôbec nemožno usudzovať, že v konaní došlo k
neodôvodneným prieťahov.

Súd však tak, ako vyjadril svoj názor na začiatku odôvodnenia rozsudku, nezistil konštatovanie zistených
prieťahov oprávneným orgánom (predsedom súdu, revíznou komisiou, rozhodnutím disciplinárneho

súdu, z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky či ESĽP) a neodôvodnené prieťahy v konaní
súd nezistil ani z iných dôvodov.Navyše hoci navrhovateľ poukazoval na ujmy mu spôsobené tým, že exekúcia nemohla byť vykonaná,
povinný sa stal nemajetným a pod., podľa podania súdneho exekútora založeného v exekučnom spise,
svoje tvrdenia nijako nepreukázal, teda že by od poskytnutia úveru či podania žiadosti na vydanie

poverenia povinný vykonával úkony smerujúce k zmenšeniu majetku, bol na povinného vyhlásený
konkurz a pod., teda dôkazné bremeno v tejto časti neuniesol a všetky takéto tvrdenia sú len v rovine
účelových úvah. Súd poukazuje na to, že práve oprávnený v súčinnosti so súdnym exekútorom, ktorý
zisťuje stav majetku povinného môže a má takéto skutočnosti pri riadnej starostlivosti zistiť.
Nevyhnutné je však aj pripomenúť, že v danej veci sú irelevantné tvrdenia navrhovateľa o možnosti

zníženia majetku či bonity dlžníka, pretože súd nakoniec zistil a rozhodol, že navrhovateľ ako oprávnený
exekúciu ani nemohol vykonať.

Taktiež súd okrem rozhodnutí citovaných odporcom a rozhodnutie US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo
dňa 10.07.2013 poukazuje na to, že nie každý prieťah, resp. určité obdobie nečinnosti v konaní možno
vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, a podľa judikatúry Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/02,

IV. ÚS 440/2012 ktorá konštatuje, že „pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého
úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto

lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách."

Nakoľko súd nezistil existenciu relevantných nárokov pre uplatnene náhrady škody z nesprávneho
úradného postupu súdu v namietanom konaní, súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma

premlčanie len u existujúceho nároku, ktorý je pravdepodobný a relevantný. Nakoľko nárok navrhovateľa
na náhradu škody nebol preukázaný, súd sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s §

151 ods. 1 veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a
zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k) (účinnosť do 30.9.2012) v zmysle ktorého
zákonnéhoustanoveniaodpoplatkujeoslobodenésúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 2
ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,
zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku

oslobodený. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol, a preto nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho
poplatku z podaného návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované

dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ).