Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 14, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816205171
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3816205171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO 36 613 843 proti žalovanej T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., adresa na doručovanie
F. box 6, F. X o zaplatenie 618,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza č.k. 6C/80/2016-90 zo dňa 11. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej súd uviedol, že žalobca si žalobou
podanou dňa 22.04.2016 uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie 618,96 eur s úrokom z omeškania
8,15% ročne od 28.6.2014 do zaplatenia s tým, že pohľadávku voči žalovanej nadobudol na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2014 od Slovenskej sporiteľni a.s. Bratislava, pričom išlo o
pohľadávku zo zmluvy o úvere z 18.06.2004, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver. Z titulu istiny zostala
žalovaná dlhovať 618,79 eur, riadneho úroku 0,17 eur. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil,

žedňa18.06.2004uzavrelaSlovenskásporiteľňaa.s.Bratislavasožalovanouzmluvuokontokorentnom
úvere č. 0371904738/1/1, ktorou poskytla sporiteľňa žalovanej úver formou úverového rámca 17.000,-
Sksúrokovousadzbou11,85%p.a.,skonečnousplatnosťouúveru17.6.2005,poplatkomzaposkytnutie
úveru 2% z výšky úverového rámca, poplatkom za správu úveru 0,20% z výšky úverového rámca.
Súčasťou zmluvy sú i Všeobecné obchodné podmienky veriteľa. Z odstúpenia od zmluvy z 14.01.2014
vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa a.s. odstúpila od zmluvy o osobnom účte a od zmluvy, na základe
ktorej bolo poskytnuté povolené prečerpanie k bežnému účtu, a to s účinnosťou ku dňu doručenia

oznámenia o odstúpení. Zároveň tým banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť povoleného prečerpania.
Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1076/2014/CE zo dňa 27.6.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky na
žalobcu,pričomzprílohyč.1kzmluvevyplýva,žebolapostúpenápohľadávkaztitulupredmetnejzmluvy
o úvere s výškou istiny po splatnosti 618,769 eur, s riadnym úrokom a úrokom z omeškania, s dátumom
poslednej úhrady 27.3.2013, s počtom dní omeškania 268 dní. Listom z 04.07.2014 oznamovala
Slovenská sporiteľňa a.s. žalovanej postúpenie pohľadávky z nepovoleného prečerpania na účte FO
na žalobcu. Pokusom o zmier vyzýval právny zástupca žalobcu žalovanú k zaplateniu celkom sumy

719,13 eur do 19.03.2016. Z písomného vyjadrenia žalobcu z 25.05.2016 vyplynulo, že žalovaná
sa dostala prvýkrát do omeškania 31.10.2004, keď prekročila výšku úverového rámca. Následne došlo
k obnoveniu platobnej disciplíny žalovanej. Okrem toho Slovenská sporiteľňa a.s. odstúpila od zmluvy
dňa 14.01.2014. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 2 ods. 1 písm. a), § 23a ods. 1 zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol,
že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol dňa 18.06.2004.

Žalovaná konala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba a mala postavenie spotrebiteľa a preto na
uvedený vzťah dopadala právna úprava zákona o ochrane spotrebiteľa. Ani právnym nástupníctvom
sa povaha predmetnej veci ako spotrebiteľskej nemohla zmeniť. Súdna prax považuje spotrebiteľské
zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský
účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a dopadá na

neho tretia časť Obchodného zákonníka, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá
je regulovaná osobitnou právnou úpravou. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie
občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je
dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo /viď napr.
rozsudok NS SR 5MCdo 20/2009, IÚS 402/2013 z 19.6 2013, v obdobnej veci aj KS TN 17Co
653/2014 z 29.4.2015/. Preto i pre účely posúdenia premlčania práva zo spotrebiteľskej zmluvy je

potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. V danej veci podľa názoru súdu je právo
žalobcu premlčané. Zmluva medzi pôvodnými účastníkmi bola uzavretá na dobu určitú do 17.06.2005,
pričom v bode III. bod 1, 2 zmluvy sa zmluva predlžuje o dobu jedného roka v prípade ak dlžník
neoznámi, že nemá záujem o predlžovanie doby. I keď nebolo v konaní preukázané, či a za akých
podmienok došlo k predĺženiu zmluvy, súd vychádza z tvrdenia žalobcu, že takéto predĺženie nastalo.

Žalobca nepreukázal kedy konkrétne a s akou sumou sa žalovaná ako dlžník dostala do omeškania,
avšak na strane dlžníka bola vždy daná povinnosť zaplatiť úverové prostriedky ku dňu konečnej
splatnosti úveru, t.j. vždy k uplynutiu jedného roka po každom predĺžení zmluvy. Pri aplikácii premlčacej
doby podľa Občianskeho zákonníka, ktorá je trojročná, je teda zrejmé, že všetky splatné nároky žalobcu
z titulu istiny a príslušenstva splatné pred 22.04.2013 sú premlčané. Žalobca však nešpecifikoval za aké

obdobie omeškania dlhu ide, čo tvorí úverovú istinu, úroky, poplatky a iné nároky. Z prílohy k zmluve
o postúpení pohľadávok však vyplýva, že už ku dňu 27.06.2014 bola doba omeškania žalovanej 268
dní a dátum poslednej úhrady je od 27.3.2013. Ak teda žalovaná plnila naposledy 27.3.2013 a žalobca
podal návrh na súd 22.04.2016 je evidentné, že uplynula trojročná premlčacia lehota pre žalobcu,
resp. jeho právneho predchodcu na prípadné uplatnenie akéhokoľvek práva z tejto zmluvy. Žalobca

však tvrdí a preukazuje, že dňa 14.01.2014 odstúpila Slovenská sporiteľňa a.s. od úverovej zmluvy a
žalovaná bola vyzvaná k zaplateniu 620,61 eur. Predmetom postúpenia preto mohol byť len nárok z
titulu odstúpenej zmluvy, teda nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Pretože ide o spotrebiteľskú
zmluvu aj na odstúpenie od zmluvy treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 48 ods.
2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie

je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. V súlade s § 457 Občianskeho
zákonníka preto patrí veriteľovi len právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje
podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. Pokiaľ teda
veriteľ odstúpil od zmluvy dňa 14.1.2014, dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula 14.1.2016,
pričom návrh na súd bol podaný 22.4.2016, teda po uplynutí tejto lehoty. Vzhľadom k tomu, že súd

prihliada na premlčanie ex offo, súd sa premlčaním zaoberal z úradnej moci, a preto návrh žalobcu ako
premlčaný zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 262
ods. 1 Civilného sporového poriadku /ďalej len „CSP“/ tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná a
mala by nárok na náhradu trov konania, túto nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnila.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávnych skutkových zistení ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom. Žalobca
sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že odstúpením od zmluvy došlo k jej zrušeniu od
začiatku, ex tunc a veriteľ tak má nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia. V zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká okamihom, kedy bol prejav
vôle zmluvnej strany odstúpiť od zmluvy doručený druhej zmluvnej strane, teda ex nunc, pričom

premlčacia doba pre práva, ktoré vznikli v dôsledku odstúpenia od zmluvy plynie odo dňa odstúpenia
od zmluvy, pričom nároky žalobcu nemožno posudzovať ako nároky z bezdôvodného obohatenia. V
danom prípade sa medzi stranami sporu jedná o obchodnozáväzkový vzťah zo zmluvy o úvere, ktorá
je absolútnym obchodom a preto nebolo možné aplikovať na vec ustanovenia Občianskeho zákonníka
ale len Obchodného zákonníka, a to vrátane úpravy premlčania, pričom podľa Obchodného zákonníka

je premlčacia doba 4 roky. Tu žalobca poukázal aj na skutočnosť, že zmluva medzi jeho právnym
predchodcom a žalovanou bola uzatvorená dňa 18.6.2004, teda v čase, kedy sa ustanovenia § 52 až §
54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskehozákonníka, teda nie aj na zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka. Na podporu svojej argumentácii
poukázal žalobca na viaceré rozhodnutia niektorých odvolacích súdov /Krajského súdu v Trnave, v
KošiciachaPrešove/akoajnarozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.2Mcdo/3/2011

z 28.04.2011 a sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 27.3.2013. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe celkom vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 379 a

§ 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí o zamietnutí žaloby žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia

dôkazovzodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúd
prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

6. V predmetnom spore veci si žalobca ako postupník uplatňuje voči žalovanej pohľadávku zo zmluvy
o kontokorentnom úvere zo dňa 18.06.2004, ktorú medzi sebou uzatvorili právny predchodca žalobcu -
Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník. Na základe tejto zmluvy žalovaná čerpala
od právneho predchodcu žalobcu peňažné prostriedky, ktoré však nesplácala podľa dojednaných
podmienok a právny predchodca žalobcu preto od uvedenej zmluvy odstúpil a svoju pohľadávku proti

žalovanej na splatenie poskytnutých peňažných prostriedkov postúpil žalobcovi, ktorý si ju v tomto spore
uplatňuje.
7. Na posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu bolo potrebné v prvom rade ustáliť charakter
predmetnej úverovej zmluvy z hľadiska spotrebiteľského práva Je nepochybné, že predmetná úverová
zmluva, tak ako aj každá iná zmluva o úvere, je tzv. absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 6

Obchodného zákonníka. To však na druhej strane nevylučuje možnosť, že svojím charakterom ide
zároveň o spotrebiteľskú zmluvu, teda zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti so spotrebiteľom - fyzickou osobou, ktorá nekoná ako obchodník. Súd prvého stupňa
túto otázku charakteru predmetnej zmluvy o úvere posudzoval podľa § 2 ods. 1 písm. a) a § 23a ods.
1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

8. Odvolací súd nemá takémuto právnemu posúdenia predmetného záväzku čo vytknúť. Je pravdou,
ako uvádza v odvolaní žalobca, že ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy /ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách/ sa podľa textu zákona
priamo vzťahovali len k tam uvedeným typom zmlúv, medzi ktorými zmluvy o úvere uzatvorené podľa
Obchodného zákonníka neboli. Na druhej strane ale platí ako uviedol súd prvej inštancie, že v zmysle

ustanovení § 23a v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, platného
a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, je typovou /v dnešnom pojmosloví spotrebiteľskou/ zmluvou
taká zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ-fyzická osoba,
ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä
pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti, obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Predmetná zmluva o úvere túto charakteristiku napĺňa, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že
išlo o formulárovú zmluvu vopred predpripravenú veriteľom - bankou, ktorej obsah nemohla žalovaná
ako dlžník podstatným spôsobom ovplyvniť a žalovaná pri jej uzatváraní a plnení uspokojovala svoju
osobnú spotrebu fyzickej osoby /žalobca v konaní opak nepreukázal/. Aj keď teda išlo o zmluvu o úvere
uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, jednalo sa o zmluvu spotrebiteľskú a záväzkový vzťah medzi

veriteľom a dlžníkom, ktorý podľa tejto zmluvy vznikol je vzťahom spotrebiteľským.
9. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka
sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia
zmluvy medzi stranami neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku,
bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne

aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Okrem toho
od 01.04.2015 novelizovaný § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tretej vete normatívne výslovne
stanovil prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred normami obchodného práva na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2
veta tretia Občianskeho zákonníka účinné od 01.04.2015 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom. Tu je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť

komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v
súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby
prednostnúaplikáciuustanoveníObčianskehozákonníka(napríkladrozsudokKrajskéhosúduvPrešove
sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014 a podobne). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho

zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej
republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
10. Námietka žalobcu, že na daný záväzkový vzťah, vrátane otázky odstúpenia od zmluvy a premlčania
práva, je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, preto neobstojí.

11. S ohľadom na charakter záväzkového vzťahu medzi stranami ako vzťahu spotrebiteľského treba
brať prednostne zreteľ pri posudzovaní otázky odstúpenia právneho predchodcu žalobcu od vyššie
uvedenej zmluvy i premlčania práv z tohto záväzkového vzťahu. Žalovanej ako spotrebiteľovi treba
poskytnúť zvýšenú právnu ochranu a to aj tým, že tieto otázky sa spravujú podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre ňu ako spotrebiteľa priaznivejšie.

12. Posúdením skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy a o premlčaní, ktoré vo veci správne aplikoval súd prvej
inštancie, je potom potrebné dospieť k rovnakému záveru ako dospel súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí, že právo žalobcu uplatnené žalobou je premlčané a preto mu ho nemožno priznať.
13. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože jej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).