Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 11. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/143/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201137
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014201137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov

senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: L.. M.E.Í. Š., nar.:
XX.XX.XXXX, Ď. X, XXX XX V., zast.: JUDr. Ing. Ľubomír Havlík, advokát, Krížna 34, 811 07 Bratislava,
proti žalovanému: Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr 105/14/1000-1 zo dňa 07.05.2014, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislavenapadnutérozhodnutiežalovanéhoč.X/2Spr105/14/1000-1zodňa07.05.2014
zrušujepodľaust.§250jods.2písm.c),d)ae)Občianskehosúdnehoporiadkuavecvraciažalovanému
na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 € a trovy
právneho zastúpenia vo výške 522,80 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
právneho zástupcu žalobcu vedený X. P. V. F., R..F.., C.: F. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr 105/14/1000-1 zo dňa 07.05.2014, ktorým bolo zmenené rozhodnutie
Osobitnej komisie na Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „prvostupňový orgán”) č. 2 Spr
63/13-19 zo dňa 12.06.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie”) a zároveň sa domáhal preskúmania

zákonnosti postupu správnych orgánov pred vydaním týchto rozhodnutí. Žiadal napadnuté rozhodnutie
a prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca v žalobe poukázal na rozhodnutie prvostupňového orgánu o tom, že žalobca svojím konaním
porušil ustanovenie § 26 ods. 1 písm. c/ zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry (ďalej len „zákon o prokurátoroch”), v dôsledku čoho bola spôsobená škoda, za ktorú v
zmysle § 149 ods. 1 zákona o prokurátoroch zodpovedá a podľa § 157 ods. 1 tohto zákona je povinný

túto škodu uhradiť vo výške 500 € a 484,24 €. Po odvolaní žalobcu, v rámci ktorého poukazoval na
to, že k prieťahom v konaní došlo predovšetkým v dôsledku jeho nadmernej pracovnej zaťaženosti
a na vedomosť jeho nadriadených o danom stave, vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým
prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobca zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil zavineným
porušením svojich povinností pri výkone funkcie prokurátora v trestnom konaní vedenom na Okresnej
prokuratúre Bratislava II pod sp. zn. 2 Pv 238/09, ktorá vznikla Krajskej prokuratúre v Bratislave
uhradením celkovej sumy 985,24 € v intenciách nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55

zo dňa 18.04.2012. Výšku náhrady škody žalovaný určil na sumu 656,82 €. Žalobca dôvodil, že mu
subjektívna zodpovednosť za vznik škody nebola dostatočne preukázaná, keďže v konaní o náhrade
škody nebolo preukázané, že sa nevenoval povinnostiam vyplývajúcim z jeho služobného pomeru.
Naopak mal za to, že k prieťahom v konaní došlo v dôsledku plnenia iných služobných povinností akoprokurátorovi najzaťaženejšej okresnej prokuratúry na Slovensku. Na tomto mieste žalobca poukázal
na personálnu poddimenzovanosť Okresnej prokuratúry Bratislava II v danom období a v dôsledku toho
na toleranciu prieťahov aj vedúcimi prokurátormi.

Ďalej zdôraznil, že ustanovenia § 149 ods. 1 a § 157 ods. 1 zákona o prokurátoroch, na ktoré
sa prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí odvoláva, nie je možné v prípade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom použiť. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 162 ods. 2 zákona
o prokurátoroch, vychádzajúc z ktorého nie je v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom prokurátora možné postupovať podľa všeobecných
ustanovení zákona o prokurátoroch upravujúcich náhradu škody, ale je potrebné aplikovať ustanovenia
osobitného zákona, na ktorý zákon o prokurátoroch odkazuje. Podľa príslušného odkazu v zákone
o prokurátoroch bol týmto zákonom zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol nahradený súčasným
zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ten v ust.

§ 21 a nasl. upravuje regresnú náhradu, pričom žalobca poukázal na § 22 ods. 4 tohto zákona, ktorý
odkazuje na osobitný predpis, podľa ktorého by bolo podľa žalobcu možné uplatniť nárok na náhradu
škody voči konkrétnemu prokurátorovi. Uvedený zákon o zodpovednosti za škodu však v poznámke pod
čiarou takýto osobitný predpis neuvádza, a preto sa podľa žalobcu možno domnievať, že by malo ísť
o zákon o prokurátoroch, ktorý však taktiež odkazuje na osobitný predpis. Z uvedeného podľa žalobcu

vzniká právne vákuum, ktoré neumožňuje zákonným spôsobom zaviazať konkrétneho prokurátora k
náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a spôsobenú škodu od neho vymáhať. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny
poriadok”) a v jeho intenciách napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, za nezákonné.

Vďalšomžalobcadôvodil,žeajvprípadepoužiteľnostivšeobecnýchustanovenízákonaoprokurátoroch
upravujúcich zodpovednosť za škodu a spôsob jej náhrady by bolo napadnuté rozhodnutie nezákonné,
keďže žalovaný napriek tomu, že konštatoval spoluzodpovednosť vedúceho prokurátora Okresnej
prokuratúry Bratislava II za vzniknutú škodu, neaplikoval ust. § 157 ods. 5 zákona o prokurátoroch.
V tejto súvislosti tiež poukázal na § 47 správneho poriadku týkajúci sa náležitostí rozhodnutia, ktoré

v napadnutom rozhodnutí podľa žalobcu absentujú. Konkrétne žalovaný vo výroku napadnutého
rozhodnutia, na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia, neuvádza ustanovenie zákona, podľa ktorého
rozhodol. Tiež odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu neobsahuje zákonné náležitosti,
akými sú výpočet úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval. Podľa žalobcu absencia právnej úvahy žalovaného je evidentná najmä pri určení výšky

náhrady škody, keď žalovaný ničím neodôvodnil, prečo určil náhradu škody práve vo výške dvoch tretín a
prečo nezaviazal k náhrade škody aj vedúceho prokurátora, hoci jeho spoluzodpovednosť v odôvodnení
rozhodnutia konštatuje. Po námietke, v ktorej žalobca poukázal na formálne nedostatky prvostupňového
rozhodnutia podľa § 47 ods. 5 správneho poriadku (absencia úradnej pečiatky), namietal tiež postup
predchádzajúci vydaniu oboch rozhodnutí spočívajúci v nedodržaní lehôt na vydanie rozhodnutia podľa

§ 49 správneho poriadku a postup prvostupňového orgánu spočívajúci v neupovedomení žalobcu o
predložení odvolania odvolaciemu orgánu v súlade s § 57 ods. 2 správneho poriadku.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 22.08.2014 poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55 zo dňa 18.04.2012, ktorým bolo rozhodnuté, že základné právo

C.. I. G., N.. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II v konaní vedenom pod ČVS:
ORP-770/OEK-B2-2009-TMvobdobípoprávoplatnostinálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS98/2010
zo dňa 11.11.2010 porušené a C.. I. G., N.. bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 €,
ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške 485,24 €. Obe tieto sumy bola zaviazaná zaplatiť Okresná

prokuratúra Bratislava II. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal tiež na odôvodnenie nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55 zo dňa 18.04.2012, ktorý konštatoval, že v období od 27.05.2011
do 28.02.2012, keď bola v predmetnej veci podaná obžaloba proti sťažovateľovi, sa spis v tejto veci
nachádzal na okresnej prokuratúre. Podľa zistenia ústavného súdu (identické zistenie možno vyvodiť
aj zo samotného vyjadrenia okresnej prokuratúry v tejto veci) okresná prokuratúra v uvedenom období

nevykonala žiaden procesný úkon okrem zapožičania spisu v tejto veci Generálnej prokuratúre SR v
súvislosti s konaním vedeným Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 22C/59/2009. Z uvedeného
je zrejmé, že okresná prokuratúra počas obdobia trvajúceho deväť mesiacov nevykonávala v tejto veci
žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa spôsobom, ktorý možno označiťza postup bez prieťahov. Žalovaný v ďalšom nesúhlasil s názorom žalobcu, že sa na daný prípad
aplikuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže
ten upravuje zodpovednosť štátu za škodu. Na základe toho mal za to, že ak by mali byť uplatnené

ustanovenia týkajúce sa regresnej náhrady podľa tohto zákona (§ 21 a nasl.), musel by byť nálezom
ústavného súdu k náhrade škody zaviazaný štát, t.j. Slovenská republika. To však v danom prípade
neplatí, keďže ústavný súd zaviazal Okresnú prokuratúru Bratislava II. Ďalej žalovaný s poukazom na §
149 zákona o prokurátoroch dôvodil, že toto zákonné ustanovenie predpokladá situáciu, kedy prokurátor
môže pri výkone funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou spôsobiť škodu služobnému úradu. Služobným

úradom žalobcu je Krajská prokuratúra v Bratislave, ktorá uhradila vyššie uvedené sumy v zmysle
nálezu ústavného súdu, a teda skutočnosť, že služobnému úradu vznikla škoda, je podľa žalovaného
nesporná a žalobcom nespochybňovaná. Ďalej žalovaný poukázal na § 26 ods. 1 písm. a/, b/ a c/
zákona o prokurátoroch a v tejto súvislosti zdôraznil, že k ústavným súdom deklarovanému porušeniu
základného práva sťažovateľa došlo postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II v období, kedy bol spis
predložený dozorovému prokurátorovi - žalobcovi. Z uvedeného podľa žalovaného nepochybne vyplýva

zavinené porušenie povinností prokurátora (§ 26 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona o prokurátoroch) zo
strany žalobcu. K otázke zavinenia žalovaný s poukazom na § 157 zákona o prokurátoroch uviedol, že
zákon nevyžaduje úmyselné zavinenie pri spôsobení škody, t.j. postačuje aj zavinenie z nedbanlivosti.
Zavinenie žalobcu je podľa žalovaného v danom prípade nesporné a v konaní o náhradu škody aj
preukázané. K námietke žalobcu, že za škodu nezodpovedá sám, žalovaný s poukazom na § 157 ods. 5

zákona o prokurátoroch zdôraznil, že táto skutočnosť bola v napadnutom rozhodnutí s ohľadom na mieru
zavinenia žalobcu zohľadnená, na základe čoho došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia, čo bolo
zároveň aj dostatočne odôvodnené. K tomu, že predmetným rozhodnutím nebol zaviazaný na úhradu
zvyšnej časti škody vedúci prokurátor žalovaný poukázal na to, že v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona o prokurátoroch a správneho poriadku nebolo možné zaviazať na plnenie osobu, ktorá nebola

účastníkom konania. Voči tejto osobe sa bude postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, pričom
žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že táto skutočnosť nemá vplyv na zodpovednosť žalobcu v
stanovenom rozsahu. K namietaniu formálnych nedostatkov žalovaný uviedol, že tie nemajú vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom nedostatok ohľadom absencie pečiatky na prvostupňovom
rozhodnutí bol odstránený prostredníctvom inštitútu odstránenia iných zrejmých nesprávností podľa §

47 ods. 6 správneho poriadku. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný navrhoval žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave, ako súd príslušný na konanie, prejednal vec na nariadenom pojednávaní v
rozsahu námietok uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup
správneho orgánu“).

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i
zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo
preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Pri preskúmaní rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V
intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmytýchtoosôbmôžubyťpriamodotknuté(§244ods.1,2OSP).Vprípadoch,vktorýchfyzickáalebo

právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení
druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 12.06.2013 vydal prvostupňový orgán prvostupňové
rozhodnutie, ktorým rozhodol o tom, že žalobca svojím konaním porušil ust. § 26 ods. 1 písm. c/ zákona
o prokurátoroch, v dôsledku čoho bola spôsobená škoda, za ktorú v zmysle § 149 ods. 1 zodpovedá a
podľa § 157 ods. 1 uvedeného zákona je povinný túto škodu uhradiť vo výške 500 € a 485,24 € na účet
Krajskej prokuratúry v Bratislave. V odôvodnení tohto rozhodnutia bolo poukázané na vyššie uvedený

nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55 zo dňa 18.04.2012, ktorým bolo sťažovateľovi
priznané finančné zadosťučinenie a na návrh námestníka krajského prokurátora na prejednanie
škody, ktorú uhradila Krajská prokuratúra v Bratislave. Tiež na vyššie uvedené odôvodnenie nálezu
ústavného súdu. Ďalej odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahovalo opísanie procesného
postupu konania prvostupňovým orgánom vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú prokurátormi,

t.j. na vyjadrenie žalobcu o tom, že počas sledovaného obdobia bola veľmi náročná situácia na
Okresnej prokuratúre Bratislava II, kedy sa zastupovala väčšina prokurátorov a o vedomosti o danom
stave vedúcimi prokurátormi. V rámci tohto vyjadrenia žalobca podľa odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia uviedol, že po vrátení spisu z Generálnej prokuratúry SR podľa pracovných možností a
zaťaženiavecpriebežneštudoval,keďžeideorozsiahlyspisovýmateriáladôkaznenáročnúvec,pričom

okrem poukazovania na poddimenzovanosť personálneho stavu dal tiež do pozornosti vysoký počet
vybavených vecí v jeho bežnej agende, hlavne 17 väzobných vecí v sledovanom období a účasť na
hlavných pojednávaniach. Ďalej bolo v prvostupňovom rozhodnutí poukázané na vyjadrenie a podanie
okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II L.. C. U., podľa ktorého boli žalobcovi v
sledovanom období prideľované veci tak ako ostatným prokurátorom, vrátane agendy neprítomných

prokurátorov, ktorá nie je zahrnutá v prehľade vyťaženosti. Tiež bolo poukázané na zastupovanie medzi
žalobcom a U.. X. a na to, že podľa písomného prehľadu vyhotoveného vedúcou správy Okresnej
prokuratúry Bratislava II v rozhodnom období U.. X. práceneschopná nebola. Na základe uvedeného,
s poukazom na ust. § 26 ods. 1 písm. c/, § 149 ods. 1 a 2 a § 157 ods. 1 zákona o prokurátoroch,
prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že od 27.05.2011, kedy vyšetrovateľ

predložil spis s návrhom na podanie obžaloby, až do 28.02.2012, kedy bola podaná obžaloba, nebol
vo veci vykonaný žiaden procesný úkon, okrem zapožičania spisu Generálnej prokuratúre SR na
obdobie od 09.06.2011 do 22.06.2011. Tiež bolo zdôraznené, že už nálezom ústavného súdu sp. zn. I.
ÚS 98/2010 zo dňa 11.11.2010 bola v predmetnej veci konštatovaná nečinnosť spôsobená Okresnou
prokuratúrou Bratislava II. V tejto súvislosti bolo tiež poukázané na to, že žalobca neprihliadal na tento

nález ústavného súdu, ako aj na to, že od vznesenia obvinenia v predmetnej veci uplynulo takmer 12
rokov. Na základe toho mal prvostupňový orgán za to, že bolo povinnosťou žalobcu ako dozorujúceho
prokurátora organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie skončená a aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania.Ďalej súd z obsahu administratnívneho spisu zistil, že po odvolaní žalobcu, ktorého argumentačným
základom boli dôvody uvedené v žalobe, vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým prvostupňové

rozhodnutie zmenil tak, že žalobca zodpovedá za škodu spôsobenú služobnému úradu Krajskej
prokuratúre v Bratislave zavineným porušením svojich povinností pri výkone funkcie prokurátora v
trestnom konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Bratislava II pod sp. zn. 2 Pv 238/09, ktorá škoda
vznikla Krajskej prokuratúre v Bratislave uhradením celkovej sumy 985,24 € v intenciách nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55 zo dňa 18.04.2012. Výšku náhrady škody, ktorú je žalobca

povinný uhradiť na účet Krajskej prokuratúry v Bratislave, žalovaný však moderoval na sumu 656,82 €.
V odôvodnení bolo okrem nálezu poukázané na vyjadrenie okresného prokurátora L.. C. U. a na číselné
údaje o zaťaženosti, o čerpaní dovolenky a o období práceneschopnosti žalobkyne. Tiež poukázal
na príslušné ustanovenia § 185 zákona o prokurátoroch, § 59 ods. 1 a 2 správneho poriadku, § 26
ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 30 písm. a/ a b/, § 147 ods. 2, § 148 ods. 2, § 149 ods. 1 a § 157 ods.
1 a 5 zákona o prokurátoroch a na spoľahlivé zistenie stavu veci prvostupňovým orgánom. Žalovaný

ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že za škodu v tomto prípade predovšetkým zodpovedá
žalobca, keďže porušil svoje služobné povinnosti pri zabezpečovaní úloh prokuratúry. Ďalej žalovaný
dôvodil tým, že žalobca ako prokurátor vykonávajúci dozor vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Pv 238/09, po
dobu takmer 9 mesiacov nevykonával žiadne úkony súvisiace s trestným konaním, čím porušil nielen
povinnosť prokurátora podľa § 26 ods. 1 písm. c/ zákona o prokurátoroch, ale aj povinnosti podľa § 26

ods. 1 písm. a/ a b/ tohto zákona. Týmto konaním neslúžil verejnému záujmu na dodržiavaní zákonov,
osobitného zákona o prokurátoroch a Trestného poriadku. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že za stavu, keď išlo o vec, v ktorej trestné stíhanie obvineného trvalo už viac ako
7 rokov, počas ktorých bol obvinený v stave dlhodobej právnej neistoty, aj s poukazom na konštatovanie
ústavnéhosúduvnálezesp.zn.I.ÚS98/2010zodňa11.11.2010,nemožnoajpriakejkoľvekzaťaženosti

inou agendou výrazne znižovať mieru zodpovednosti žalobcu za enormne dlhé obdobie nečinnosti.
Navyševpredmetnejtrestnejvecibolomožnéočakávať,žeobvinený,ktorývpriebehutrestnéhokonania
využíval všetky svoje práva, sa bude naďalej úspešne domáhať ochrany svojich práv na ústavnom
súde. Žalovaný teda konštatoval, že bolo povinnosťu žalobcu zorganizovať si plnenie svojich úloh tak,
aby k prieťahom nedošlo. Ak podľa tvrdenia žalobcu nemohol z dôvodu zaťaženosti riadne vykonávať

svoju funkciu, mal podľa žalovaného povinnosť v súlade s § 148 ods. 2 zákona o prokurátoroch na
túto skutočnosť upozorniť vedúceho prokurátora. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bolo
konštatované, že žalobca, napriek jeho vysokej miere zavinenia na vzniku škody, nenesie zodpovednosť
výlučne, keďže ku škode došlo aj v dôsledku nedostatočného plnenia povinností vedúcich prokurátorov
Okresnej prokuratúry Bratislava II. Preto bola žalobcovi určená miera zavinenia z 2/3 vzniknutej škody a

pri tomto určení žalovaný vychádzal z uvedených porušení povinností žalobcu ako prokurátora a z jeho
právneho postavenia, z ktorých je zrejmé, že predovšetkým prokurátor vykonávajúci dozor v konkrétnej
trestnej veci zodpovedá za zákonné a včasné vykonanie všetkých úkonov, ktoré mu zveruje Trestný
poriadok.

Žalobca v žalobe v prvom rade namietal, že v prípade regresnej náhrady zo zodpovednosti prokurátora
za škodu nie je možné použiť príslušné ustanovenia o zodpovednosti za škodu podľa zákona o
prokurátoroch, ale príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti súd ustálil nasledovný záver.

Podľa § 149 ods. 1 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) prokurátor zodpovedá
služobnému úradu za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením svojej povinnosti pri výkone funkcie
alebo v priamej súvislosti s výkonom funkcie.

Podľa § 149 ods. 2 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) ak bola škoda

spôsobená aj porušením povinnosti zo strany služobného úradu, zodpovednosť prokurátora sa pomerne
obmedzí.

Podľa § 157 ods. 1 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) prokurátor, ktorý
zodpovedá za spôsobenú škodu, je povinný, ak zákon neustanovuje inak, nahradiť služobnému úradu

skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstránil uvedením do predchádzajúceho stavu.Podľa § 157 ods. 2 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, môže služobný úrad požadovať od prokurátora náhradu aj inej škody, ak by jej
neuhradenie odporovalo pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia.

Podľa § 157 ods. 3 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) výška náhrady
škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie u jednotlivého prokurátora presiahnuť sumu rovnajúcu sa
trojnásobku jeho posledného mesačného funkčného platu pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil
škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak bola škoda spôsobená v stave pod vplyvom alkoholu, ktorý si sám

privodil, alebo v stave po zneužití inej návykovej látky.

Podľa § 162 ods. 2 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) podmienky, za
akých môže štát vymáhať od prokurátora náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, ustanovuje osobitný zákon.

Zákon o prokurátoroch v rámci systematiky upravuje zodpovednosť za škodu a náhradu škody v
desiatej hlave, pričom v jednotlivých dieloch upravuje samostatné prípady zodpovednosti za vzniknutú
škodu. V druhom diele je upravená všeobecná zodpovednosť prokurátora za škodu, ktorú spôsobil
služobnému úradu zavineným porušením svojej povinnosti pri výkone svojej funkcie, a to vrátane
určovania rozsahu a spôsobu náhrady škody pri použití ustanovení piateho a šiesteho dielu desiatej

hlavy tohto zákona. Tretí diel zákona o prokurátoroch upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom prokurátora, pričom v súvislosti s podmienkami, za
ktorých možno od prokurátora vymáhať náhradu škody, v poznámke pod čiarou odkazuje na zákon č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ktorý bol nahradený súčasným zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd zastáva názor, že zodpovednosť prokurátora za škodu
spôsobenú služobnému úradu nie je možné stotožňovať so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tzn. so škodou, ktorá
bola spôsobená štátu niektorým z orgánov verejnej moci tak, ako to predpokladá v súčasnosti účinný
zákon č. 514/2003 Z.z. Podľa tohto zákona sa postupuje v prípadoch, kedy nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom vznikne niekomu škoda, ten sa so svojím nárokom v prvom
rade obráti v rámci jeho predbežného prerokovania na niektorý z orgánov konajúcich v mene štátu
(§ 4 zákona č. 514/2003 Z.z.) a až po jeho uspokojení prichádza do úvahy pri uplatňovaní regresnej
náhrady použitie ustanovení § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z., na ktorý žalobca v žalobe poukazoval.
V tomto prípade však takýto postup podľa názoru súdu nie je možný, keďže škoda bola spôsobená

Krajskej prokuratúre v Bratislave, a to orgánom verejnej moci podľa § 2 písm. b/ bod 1. v spojení
s § 38 ods. 1 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (štátny orgán - Okresná prokuratúra
Bratislava II). Keďže ide o škodu spôsobenú v trestnom konaní, orgánom konajúcim v mene štátu je
podľa § 4 ods. 2 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. generálna prokuratúra. Ak by mala Krajská prokuratúra
v Bratislave postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., mala by uplatniť nárok na náhradu škody

spôsobenej Okresnou prokuratúrou Bratislava II na Generálnej prokuratúre SR a až po uspokojení jej
nároku by sa mohla domáhať náhrady škody voči zodpovednému zamestnancovi. Podľa názoru súdu by
sa takýto postup pri uplatňovaní regresnej náhrady voči konkrétnemu prokurátorovi priečil samotnému
účelu zákona č. 514/2003 Z.z., keďže prokuratúra je tvorená sústavou štátnych orgánov (generálna
prokuratúra, krajské a okresné prokuratúry), kde krajské prokuratúry sú ako rozpočtové organizácie

napojené na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly generálnej prokuratúry a okresné
prokuratúry sú ako preddavkové organizácie napojené na rozpočet krajských prokuratúr. Súd sa teda
na tomto mieste stotožňuje s názorom žalovaného, že pre tento prípad nie je možné uplatniť príslušné
zákonné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., keďže na náhradu škody nebol nálezom zaviazaný štát,
ale Okresná prokuratúra Bratislava II ako preddavková organizácia Krajskej prokuratúry v Bratislave,

ktorej ako služobnému úradu žalobcu úhradou tejto škody vznikol nárok na jej náhradu voči žalobcovi
podľa § 149 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 1 zákona o prokurátoroch.

Ďalej žalobca namietal, že mu subjektívna zodpovednosť za vznik škody nebola dostatočne preukázaná
a že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neaplikoval ust. § 157 ods. 5 zákona o prokurátoroch napriek

tomu, že spoluzodpovednosť vedúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II za vzniknutú
škodu v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval.Podľa § 26 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona o prokurátoroch prokurátor je povinný plniť povinnosti, ktoré
mu vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, z ústavných zákonov, zo zákonov a z ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov, ako aj úlohy a pokyny uložené nadriadeným prokurátorom, ak bol s nimi

riadne oboznámený; splnenie pokynu je prokurátor povinný odmietnuť, ak by jeho splnením spáchal
trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie, chrániť verejný záujem a slúžiť
verejnému záujmu, vykonávať svoje služobné povinnosti svedomite, nestranne a bez prieťahov.

Podľa § 30 písm. a/ a b/ zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) vedúci prokurátor

je povinný najmä riadiť, organizovať a kontrolovať plnenie služobných povinností jemu podriadených
prokurátorov, zabezpečovať dodržiavanie a jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov a vecnú správnosť a včasnosť plnenia úloh prokuratúry.

Podľa § 147 ods. 2 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) vedúci prokurátor je
povinný kontrolovať, či prokurátor plní svoje služobné úlohy tak, aby nedochádzalo ku škodám.

Podľa § 148 ods. 1 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) prokurátor je povinný
pri výkone svojej funkcie počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a majetku alebo k
bezdôvodnému obohateniu. Ak hrozí škoda služobnému úradu, je povinný bez zbytočného odkladu na
to upozorniť vedúceho prokurátora. Ak na odvrátenie hroziacej škody je potrebný zákrok, je povinný

zakročiť; nemusí tak urobiť, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým vystavil vážnemu
ohrozeniu seba alebo iného.

Podľa § 148 ods. 2 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) ak prokurátor zistí, že
nemá vytvorené podmienky potrebné na riadny výkon svojej funkcie, je povinný na zistené nedostatky

upozorniť vedúceho prokurátora.

Podľa § 149 ods. 3 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) služobný úrad je
povinný preukázať zavinenie prokurátora; to neplatí, ak ide o zodpovednosť za schodok na zverených
hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať (§ 151), a o zodpovednosť za stratu zverených predmetov (§ 154).

Podľa § 157 ods. 5 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) ak zodpovedá za
škodu niekoľko prokurátorov alebo prokurátor a iný zamestnanec prokuratúry, každý z nich je povinný
uhradiť pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.

Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených
záujmochalebopovinnostiachsamákonaťalebokohopráva,právomchránenézáujmyalebopovinnosti
môžubyťrozhodnutímpriamodotknuté;účastníkomkonaniajeajten,ktotvrdí,žemôžebyťrozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak.

V administratívnom spise chýba podrobný rozpis a štruktúra rozhodovacej činnosti žalobcu, prehľad
dovolenky, OČR a zastupovania iných prokurátorov žalobkyňou. Prvostupňový orgán aj žalovaný v
rozhodnutiach uvádzajú, že L.. U. predložil na základe vyžiadania prehľady vyťaženosti žalobkyne.
Súd však z administratívneho spisu zistil, že tieto materiály, na základe ktorých by mohli dostatočne

vyhodnotiť skutočnú zaťaženosť žalobkyne, počet napadnutých a vybavených spisov, spisov, kde
žalobkyňa zastupovala iného prokurátora, počet skončených vecí a počet pojednávacích dní sa v tomto
spise nenachádzajú. Z administratívneho spisu a z napadnutého rozhodnutia, ako aj z prvostupňového
rozhodnutia teda súd nebol schopný zistiť, aká právna úvaha viedla žalovaného a prvostupňový správny
orgán k rozhodnutiam, hlavne k rozdeleniu miery zavinenia v pomere jedna tretina ku dvom tretinám v

neprospech žalobkyne. Absencia dokladov, na ktoré sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí odvoláva v
administratívnom spise je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 250 j ods. 2 písm. c,)
d) a e) O.s.p. a jeho vrátenie na ďalšie konanie žalovanému.

Súd zistil, že prvostupňový orgán, ani žalobca nevykonali dokazovanie smerom k zisteniu akým

spôsobom vykonával vedúci prokurátor dozor, ktorý mu ukladá zákon o prokurátoroch. Konkrétne, či
prebiehajú pravidelné porady ohľadom stavu konaní v sledovaných veciach, akým spôsobom sú tieto
vecivedenévsystéme(registri)aakoačivôbecsúvedenéasledovanénapravidelnejbáze.Zvýpovede
okresného prokurátora L.. U. vyplynulo, že tento si mal viesť vlastnú evidenciu NPO ( návrh na podanieobžaloby), ale tento konkrétny prípad nebol schopný odsledovať, nakoľko v tejto jeho evidencii bol
tento konkrétny prípad omylom evidovaný ako zastavenie konania. Žalobkyňa uviedla, že na Okresnej
prokuratúre Bratislava II existuje systém Patrícia, ktorý má evidovať všetky spisy a ktorého má byť jasné

o aké veci ide. Žalovaný nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie, preto jeho konštatovanie miery
zavinenia žalobkyne je súdom nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav, čo viedlo súd
k jeho zrušeniu podľa § 250 j ods. 2 písm. c) O.s.p..

Z administratívneho spisu nie je jasné, či bola žalobkyňa na tieto prieťahy vedúcim prokurátorom

upozornená, prípadne, či jej bolo navrhnuté, alebo uložené disciplinárne opatrenie smerujúce k
odstráneniu prieťahu a urýchleného vybavenia veci. Na tomto mieste súd poukazuje na to, že dozor
vedúceho prokurátora, výkon ktorého mu ukladajú §§30, 147 a 148 zákona o prokurátoroch nie je len
formálna povinnosť, ale naopak ide o povinnosť, ktorej obsahom je skutočný, faktický výkon kontroly
a dozoru. Naopak, z predloženého administratívneho spisu sa súdu javí, že Okresná prokuratúra
Bratislava II, nemá funkčný systém evidencie vecí, ktorý by zabezpečil efektívnu kontrolu vybavovania

vecí. Svedčí o tom aj vyjadrenie okresného prokurátora L.. U.. Žalovaný síce poukázal na odôvodnenie
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55, neskúmal však, akým spôsobom túto vec, kde už
boli ústavným súdom konštatované prieťahy v konaní, sledovali vedúci prokurátori Okresnej prokuratúry
Bratislava II a aké úkony urobili, aby prieťahom predišli. Z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie nepreskúmateľné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu

je nedostačujúce na posúdenie veci a pre nedostatok dôvodov. Skutočnosť, že prvostupňový orgán aj
žalovaný rozhodovali vo veci bez riadnych podkladov a uspokojili sa v konaní len s konštatovaním,
že žalobkyňa bola zaťažená rovnako, ako aj ostatní prokurátori Okresnej prokuratúry Bratislava II
považuje súd za takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového
rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné napadnuté rozhodnutie, zrušiť podľa §250j ods. 2 písm. c),d)
a e) a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí nemohol byť na náhradu zvyšnej časti škody zaviazaný

spoluzodpovedný vedúci prokurátor, keďže v zmysle § 14 ods. 1 správneho poriadku nebol v
predmetnom správnom konaní jeho účastníkom.

Záverom žalobca v žalobe namietal procesné nedostatky prvostupňového a napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 185 ods. 1 zákona o prokurátoroch (v znení účinnom v rozhodnom čase) na konanie o
zodpovednosti za škodu a o náhrade škody podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o
správnom konaní.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa§47ods.3správnehoporiadkuvodôvodnenírozhodnutiasprávnyorgánuvedie,ktoréskutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu

úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 47 ods. 5 správneho poriadku v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý
rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej

osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie
oprávnenej osoby. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia.Podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom
vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov
konania.

Podľa § 49 ods. 1 správneho poriadku v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade
dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne.

Podľa § 49 ods. 2 správneho poriadku v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je

správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch
rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote,
môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán
nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov
upovedomiť.

Podľa§57ods.2správnehoporiadkuaknerozhodnesprávnyorgán,ktorýnapadnutérozhodnutievydal,
o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu
orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania.

K námietke žalobcu o absencii úradnej pečiatky na prvostupňovom rozhodnutí súd poukazuje na to, že

v súlade s § 247 ods. 2 OSP nie je toto rozhodnutie predmetom súdneho prieskumu a na tomto mieste
poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, keď Najvyšší súd vyslovil, že ak žaloba smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ide o prekážku v konaní. V
súvislosti s nedodržaním príslušných lehôt na vydanie rozhodnutia podľa § 49 správneho poriadku
súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/47/2011 zo dňa 31.05.2012, v

ktorom bol vyslovený názor, že lehoty stanovené v § 49 správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi
bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé o sebe nemôže spôsobiť
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a ani účastník nemôže z nich vyvodzovať vo vzťahu k
rozhodnutiu vo veci nejaké práva (mohol by však uplatniť napr. návrh proti nečinnosti orgánu verejnej
správypodľa§250tOSP).Zuvedenéhojezrejmé,ženedodržanietýchtolehôtnemávplyvnazákonnosť

vydaného rozhodnutia.

Súd však zistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a to pre nepreskúmateľnosť jeho výroku
spočívajúcu v absencii zákonných ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, čo je v
rozpores§47ods.2správnehoporiadku.Tenexpressisverbisustanovujenáležitostivýrokurozhodnutia

správneho orgánu, v ktorom musia byť uvedené ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo. Na tomto mieste súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/17/2012
zo dňa 19.03.2013, v ktorom bol vyslovený názor, kedy absencia výpočtu právnych predpisov vo
výroku rozhodnutia, ktoré mali byť účastníkom konania porušené, spôsobuje stav, kedy je takéto
rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. S ohľadom na záväznosť

výroku rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby obsahoval všetky zákonom dané náležitosti,
a preto v prípade, ak výrok rozhodnutia neobsahuje niektorú zo zákonných náležitostí podľa § 47 ods.
2 správneho poriadku, nie je možné také rozhodnutie považovať za zákonné a bolo preto potrebné ho
zrušiť.

Podľa § 250j ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie,akpopreskúmanírozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvmedziachžalobydospelkzáveru,
že
a/ rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

b/ zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov,
c/ zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
d/ rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,
e/ v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

S poukazom na uvedené pochybenie žalovaného vo výroku napadnutého rozhodnutia považuje súd
napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
a teda za rozhodnutie majúce také vady, ktoré nespĺňajú požiadavky zákonnosti. Preto súd rozhodol tak,ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Záverom súd dodáva, že povinnosťou žalovaného
v ďalšom konaní bude vysporiadať sa aj s námietkou žalobcu ohľadom absencie úradnej pečiatky na
prvostupňovom rozhodnutí podľa § 47 ods. 5 správneho poriadku, keďže z obsahu administratívneho

spisu vyplýva, že tento nedostatok bol podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku odstránený len v
napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná
právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené

z dôvodu podľa § 250j ods. 3 súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že
sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Pri rozhodovaní o trovách konania súd s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 OSP priznal úspešnému
žalobcovi náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 70 €
a z odmeny advokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávajú v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s § 13a uvedenej
vyhlášky z 3 úkonov právnej služby, a to:
· v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia vo výške 134 € + DPH,

· v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky za podanie žaloby vo výške 134 € + DPH,
· v zmysle § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky za účasť na pojednávaní vo výške 143 € + DPH,

Okrem uvedenej náhrady za jednotlivé úkony právnej služby súd priznal žalobcovi v rámci trov právneho
zastúpenia náhradu režijných paušálov, a to 2x 8,04 € + DPH a jeden režijný paušál vo výške 8,58 € +

DPH. Spolu trovy právneho zastúpenia žalobcu, vrátane DPH, predstavujú sumu 522,80 €. Spolu trovy
konania predstavujú sumu 592,80 €.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods.1 OSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.