Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/113/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614200401
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8614200401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej, v právnej veci žalobcov 1. C. O., nar.
XX.X.XXXX, bytom H. O. XX, občan SR, 2. R.. M. O., nar. X.X.XXXX, bytom H. O. , občan SR zastúpení
JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému
Všeobecná úverová banka, a.s., skrátený názov VÚB, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava,
IČO: 31 320 155, zastúpená Advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, so sídlom Kýčerského
7, Bratislava, o zdržanie sa výkonu záložného práva s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C 21/2014 zo dňa 26.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovia v 1. a 2. rade majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania
1. Žalobcovia sa domáhajú zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo Zmluvy o
zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, zapísaným na liste vlastníctva č. XXX, v kat. úz. H. O.
tvrdiac, že výkon záložného práva by sa mal vykonať bez súdnej kontroly na pohľadávku, ktorej časť

predstavuje plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
2. Žalovaný v svojej procesnej obrane navrhoval žalobu zamietnuť.
Obsah napadnutého rozhodnutia
3. Okresný súd Svidník (ďalej len ,,súd“) rozhodol tak, že:
„I. I. Žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 290382-10 uzavretej medzi žalobcami a žalovaným, predmetom
ktorej sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX k. ú. H. O., parcely C KN XX/X o výmere XXX m2 -

zastávané plochy a nádvoria, parcela C KN XX/X o výmere XXX m - zastávané plochy a nádvoria a
rodinný dom súpisné číslo XX na parcele C KN XX/X, vklad povolený Správou katastra Stropkov, pod
V 394/10.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov konania žalobcovi v I. rade vo výške 324,18 eura ( trovy
právneho zastúpenia ) a žalobcovi v II. rade vo výške 324,18 eura ( trovy právneho zastúpenia ) na účet
JUDr. Igora Šafranka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku“.
4. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že žalobcovia so žalovaným uzavreli dňa 6.8.2010 zmluvu

o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U 290382-10 na sumu 10 332,- eur, pričom išlo o bezúčelový úver
s tým, že časť A úveru vo výške 10.000,- eur bude prevedená na osobný účet klienta, čiastka B úveru
vo výške 332,- eur bude prevedená na účet Consumer Finance Holding, a.s. ako úhrada výdavkov
- nákladov CFH súvisiacich s poskytnutím úveru vynaložených na tento účel CFH. Na zabezpečeniepredmetného úveru bola dňa 6.8.2010 uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č.
Z 290382-10, pričom predmetom záložného práva bol záloh - nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX
katastrálne územie H. O., parcela C KN XX/X vo výmere XXX m - zastávané plochy a nádvoria, parcela

C KN XX/X vo výmere XXX m - zastávané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné číslo XX na parcele
C KN XX/X. Z oznámenia o začatí realizácie záložného práva zo dňa 23.10.2012 súd zistil, že žalovaný
dňa 6.8.2010 oznámil záložcovi začatie realizácie záložného práva k nehnuteľnosti. Dôvodom začatia
realizácie záložného práva je skutočnosť, že napriek výzve Všeobecnej úverovej banky, a. s. nebol
splatený úver, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôži“ č. U 290382-10

zo dňa 6.8.2010 uzatvorenou medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s. ako veriteľom a dlžníkmi C.
O. a R.. M. O..
5. Prijal právny názor, že zmluva o poskytnutí úveru, ako aj zo zmluva o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti sú typizované spotrebiteľské zmluvy. Inštitút dobrovoľnej dražby vážnym spôsobom
zasahuje nielen do ústavou garantovaných vlastníckych práv dlžníka, ale naviac aj do ústavného
práva spotrebiteľa na obydlie. Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je

konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek
predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je
súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia
zisku. Je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej

osoby, bez jej súhlasu. Nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci
exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba, a to pod kontrolou súdu ( §
148 Exekučného poriadku, uznesenie NS SR 2M Cdo 20/2011 zo dňa 18.12.2012 ). Podľa zákona
o dobrovoľných dražbách je záložca vystavený konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorý je
povinný písomne vyhlásiť pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného

práva a o tom, že predmet dražby je možné dražiť. „Exekučným titulom“ je teda vyhlásenie záložného
veriteľa s priamym dosahom na ústavné práva záložcu, bez toho, aby pohľadávka bola po preskúmaní
prijateľnosti zmluvných podmienok priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo priznaná v inom
verejnoprávnom konaní. Inými slovami postihnutie majetku je tak v rukách súkromnej osoby bez verejnej
kontroly. Zákon o dobrovoľných dražbách síce umožňuje osobe dotknutej na svojich právach, požiadať

súd, aby určil neplatnosť dražby, avšak len v prípade spochybňovania platnosti záložnej zmluvy alebo
porušenia ustanovení tohto zákona v zákonnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Z uvedenej
právnej úpravy je zrejmé, že súd by sa v prípade takéhoto návrhu zaoberal len platnosťou dražby z
hľadiska formálneho naplnenia ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách a platnosti záložnej zmluvy.
Išlo by len o následnú kontrolu dražby mimo preskúmavania neprijateľných zmluvných podmienok a

hmotnoprávneho nároku záložného veriteľa. Predmetná právna úprava neposkytuje dostatočnú ochranu
práv spotrebiteľa, navyše za situácie, že nasleduje po udelení príklepu, kedy môžu byť dotknuté aj
práva tretích osôb. Veriteľovi nič nebráni vykonať záložné právo podľa osobitného predpisu, ktorým
je Občiansky súdny poriadok a následne Exekučný poriadok v zmysle § 151j ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

6. Aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1,2 ,3,4, § 151a, § 151b prvá veta, § 151b ods. 2, § 151c ods. 1,2
a 3, § 151j ods. 1, § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, § 7, ods. 1,2 zák. č. 527/2002 Z.z.
7. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. úspešným žalobcom bola priznaná náhrada
trov konania.
Obsah odvolania

8. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní namietol, že
rozhodnutie súdu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. má konanie pred prvostupňovým súdom inú
vadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,podľaust.§205ods.2písm.d)O.s.p.
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. i) O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Súd rozsudkom prakticky neguje účinky kogentnej právnej normy - zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej ako „Zákon o dobrovoľných
dražbách “) a fundamentálne zásady, na ktorých je celý inštitút dobrovoľných dražieb založený. Výkon
záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je zákonodarcom riadne regulovaný právnymi
normami platnými v Slovenskej republike - najmä Zákonom o dobrovoľných dražbách a Občianskym

zákonníkom. Ak súd konštatuje absolútnu absenciu vôle a pričinenia skutočného vlastníka pri výkone
dobrovoľnej dražby, tak žalovaný poukazuje na ust. § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, v spojení
s ust. § 3 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách, z ktorých jednoznačne vyplýva, že realizácia
dobrovoľnej dražby nie je možná bez súčinnosti a vedomého súhlasu osoby poskytujúcej záloh naúčely zabezpečenia pohľadávky a jej príslušenstva. Aplikáciou predmetných zákonných ustanovení
na zmluvný vzťah žalobcov a žalovaného je následne nevyhnutné dospieť k záveru, že žalobcovia
si ako účastníci Záložnej zmluvy vedome, dobrovoľne a vlastným pričinením dohodli oprávnenie

žalovaného realizovať záložné právo dobrovoľnou dražbou (za predpokladu splnenia dohodnutých a
zákonom vyžadovaných podmienok). Názor prvostupňového súdu o tom, že dobrovoľná dražba sa deje
bez vôle a pričinenia záložcu je tak v kontexte zjavne nepravdivý a nesprávny.
9. Činnosť dražobníka a jeho postup pri výkone dobrovoľnej dražby podlieha ustanoveniam Zákona
o dobrovoľných dražbách, pričom ich porušenie má za následok uloženie sankcie dražobníkovi.

Právny názor súdu o postihnutí majetku súkromnou osobou bez verejnej kontroly a bez pričinenia
a vôle žalobcov je fundamentálne nesprávny. Zároveň je nespochybniteľná tiež tá skutočnosť, že
realizácia dobrovoľnej dražby je možná jedine postupom podľa a v súlade s kogentnými ustanoveniami
príslušných právnych predpisov, najmä Zákonom o dobrovoľných dražbách a Občianskym zákonníkom.
Súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C- 34/13, Monika Kušionová c/a
SMART Capital, a.s., zo dňa 10.9.2014. V citovanom rozsudku SDEÚ uviedol aj iné, pre vec významné

konštatovania, ako len tie, na ktoré sa dosť selektívne zameral súd. Tieto konštatovania sú navyše
v značnom protiklade voči záverom súdu. SDEÚ v danom rozhodnutí totiž prízvukoval (v bodoch 50
až 52), že pokiaľ ide o zásadu efektivity, každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či vnútroštátne
procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva EÚ, sa musí skúmať
s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v rámci celého procesného postupu, na jeho priebeh

a osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. V danej situácii je teda dôležité stanoviť, v
akom rozsahu by bolo prakticky nemožné alebo nadmerne sťažené uplatniť ochranu, ktorú priznávajú
smernice na ochranu spotrebiteľa. Tak reštriktívny postup, ktorý si pri posudzovaní spotrebiteľskej
ochrany vyplývajúcej zo Zákona o dobrovoľných dražbách zvolil súd, vôbec nevyplýva z rozsudku
SDEÚ naopak, samotný SDEÚ akcentoval potrebu posudzovania ustanovení vnútroštátnej úpravy

upravujúcich výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou v kontexte celého procesného postupu, v
ktorom sa táto dražba realizuje. Interpretácia právnej úpravy Zákona o dobrovoľných dražbách zo strany
prvostupňovéhosúdujenavyševpriamomrozporeskogentnýmustanovením§53ods.10Občianskeho
zákonníka, ktoré záložnému veriteľovi povinnosť realizácie záložného práva dobrovoľnou dražbou
priamo ukladá. Čo do účinkov, súd uložil Žalovanému v podstate časovo neobmedzenú povinnosť

zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. V tomto kontexte sa však v Rozsudku
žiadnym spôsobom nezaoberal otázkou, že Žalovanému uložil predmetnú povinnosť bez akéhokoľvek
posúdenia a vyhodnotenia otázky existencie záložného práva vyplývajúceho zo Záložnej zmluvy ,
ako aj k otázke existencie pohľadávky Žalovaného voči Žalobcom, vyplývajúcej zo Zmluvy o úvere.
Existencia pohľadávky vyplývajúcej zo Zmluvy o úvere, ako aj existencia záložného práva dohodnutého

vZáložnejzmluvepritomnebolimedziúčastníkmikonaniasporné,atedajenepochybnýzáver,žeobidve
existujú. Súd však rozsudkom bez primeraného vysvetlenia v podstate časovo neobmedzene odňal
žalovanému právo na uspokojenie platne dohodnutej, existujúcej a dlhodobo nesplácanej pohľadávky
žalovaného voči žalobcom prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Právoplatný rozsudok tak reálne bude
mať za následok odňatie majetkového práva žalovaného na výkon záložného práva dobrovoľnou

dražbou na jeho pohľadávku voči žalobcom, pričom táto pohľadávka, ako ai záložné právo platne
vznikli a nespochybnené existujú. Súd uložil žalovanému (časovo neobmedzenú) povinnosť zdržať
sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou výlučne z hypotetických dôvodov bez toho, aby
tieto boli právoplatne a meritórnym spôsobom konštatované v osobitnom súdom konaní. Súd sa
tak dopustil závažného pochybenia v tom, že zakázal dobrovoľnú dražbu (neobmedzene) bez toho,

aby boli právoplatne súdnom konštatované dôvody, pre ktoré by nemal byť realizácia záložného
práva pripustená. V rozsudku sa pritom existencia konkrétnych neprijateľných zmluvných podmienok
či nekalých praktík použitých žalovaným meritórnym spôsobom vôbec nekonštatuje. Z praktického
hľadiska a v nadväznosti na vyššie uvedené by právoplatný rozsudok mal za následok, že ak by aj v
osobitnom súdnom konaní došlo meritórnym spôsobom k záveru, že tak Zmluva o úvere, ako aj Záložná

zmluva neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky majúce dopad na ochranu práv spotrebiteľa v
rámci dobrovoľnej dražby, tak výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou by už beztak nebol možný,
nakoľko by existoval časovo neobmedzený zákaz jej výkonu uložený právoplatným rozsudkom v tomto
konaní. V nadväznosti na vyššie uvedené - ak by sa aj v osobitnom konaní ukázalo, že Zmluva o úvere
a Záložná zmluva sú v súlade s predpismi na ochranu spotrebiteľa a že sú splnené podmienky na

realizáciu záložného práva dobrovoľnou dražbou, tak pre žalovaného ako veriteľa by tento záver nebol
žiadnym spôsobom užitočný, nakoľko dobrovoľná dražba by mu už bola bez časového obmedzenia
zakázaná právoplatným rozsudkom v tejto veci, t. j. jednalo by sa o neodstrániteľnú prekážku res
iudicata. Žalovanýnemôžerealizovaťzáložnéprávonazaloženénehnuteľnostianivtedy,akpohľadávkyzabezpečené Záložnou zmluvou nie sú riadne a včas (alebo vôbec) splatené. Takto formulovaný výrok
súdneho rozhodnutia je podľa žalovaného možné akceptovať jedine v prípade predbežného opatrenia,
ktoré je zo svojej podstaty procesným prostriedkom dočasnej povahy, no jeho použitie vo výroku

meritórneho rozhodnutia vníma ako absolútne neprijateľné. Ak by odvolací súd prvostupňový rozsudok
potvrdil, žiadal, aby s poukazom na § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je prípustné dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.
Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok je vo vzťahu k žalovanému v 1.rade vecne správny a odvolanie žalovaného v 2.rade
je dôvodné.
11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva
dobrovoľnoudražbou.Odvolacísúdsastotožňujesodôvodnenímrozhodnutiasúduvovzťahukuloženej

povinnosti žalovanému.
12. Žalovaný považuje právne posúdenie veci za nesprávne. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
13.Tzv.dobrovoľnádražbapodľazákonač.524/2002Z.z.odobrovoľnýchdražbáchaodoplnenízákona
Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov predstavuje jeden zo spôsobov výkonu záložného práva, ktoré umožňuje vykonať

civilný kódex (§ 151j ods. 1 OZ).
14. Dobrovoľná dražba je typická tým, že ju nesprevádza preventívna súdna kontrola neprijateľnosti
zmluvných podmienok. O tom, či sa dražba vykoná, o výške pohľadávky rozhodne súkromná osoba
(banka). Dražbu vykoná ďalšia súkromná osoba, ktorá pri takejto činnosti sleduje zisk. To všetko sa
vykoná aj napriek tomu, že záložcovia protestujú proti zneniu zmluvných podmienok a namietajú výšky

pohľadávky.
15. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako záložný veriteľ sa rozhodol využiť
zmluvný inštitút výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby (mimosúdne). Žalovaný listom
z 30.5.2012 vyhlásil splatnosť úveru a vyzval žalobcov na predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvom vo výške 10.359,05 Eur do 30 dní. Listom z 23.10.2013 žalovaný žalobcom oznámil

začatie výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Žalobcovia namietajú výšku svojho
záväzku dôvodiac to tým, že jeho výška jednostranne určená žalovaným v 1.rade môže obsahovať
nároky vyplývajúce z neprijateľných zmluvných podmienok (poplatky za upomienku, poplatok za
poskytnutie úveru, poplatok za vedenie účtu, rozhodcovská doložka, atď.). Odvolací súd súhlasí z
názorom odvolateľa, že vo vzťahu k úverovej zmluve neexistuje zatiaľ súdne rozhodnutie, ktoré by

podrobilo zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných podmienok. Na druhej strane je
nevyhnutné skonštatovať, že žalovaný ako veriteľ pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražboubezsúdnejkontrolybymoholvymôcťajplneniezneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok.Existujú
aj iné spôsoby výkonu záložného práva podľa osobitného predpisu podľa § 151j ods. 1 OZ, ktoré pri
garancii prednosti záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia. Ak

by sa napríklad záložné právo vykonalo uplatnením práva žalobou na súde, do úvahy prichádza oveľa
proporcionálnejší postup povolenia splátok či už súdom alebo aj v exekúcii. Odvolací súd zdôrazňuje,
že aj v prípade že by si veriteľ zvolil takýto postup zostáva krytý záložným právom, ktoré nestráca
na prednosti. Jediným efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie súdnej kontroly neprijateľnosti
zmluvných podmienok.

16. V súvislosti s tvrdením odvolateľa, že slovenská právna úprava záložného práva a dobrovoľných
dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, odvolací súd poukazuje závery prijaté vo
viacerých rozhodnutiach súdov, na ktoré poukazuje s tým, že nenašiel dôvod na odklon od týchto
záverov.„Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza dôležitý únijný prvok, a to ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti zmluvných podmienok. Doposiaľ odvolací súd nevie zo spisu zistiť, koľko už bolo z dlhu
splatené. Napriek tomu sa predáva byt navrhovateľov a obchádza najpodstatnejšia právna otázka, či je

naozajnevyhnutnévdemokratickejspoločnosti,abysavýkonzáložnéhoprávavykonaltýmtospôsobom.
Pochybnosti o súlade inštitútu dobrovoľnej dražby s unijným právom vyvolali dve prejudiciálne konania
(C-482/12 Macinský/Getfin, C-34/13 Kušionová/SMART Capital). Z pripomienok Európskej komisie
vo veci C-482/12 odvolací súd pripomína už vyššie uvedené obavy nad otázkou súladu procesu
dobrovoľnejdražbysprávomEurópskejúnie,cit.,,SmernicaRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že
bráni uplatňovaniu takej vnútroštátnej úpravy, akou je v prejednávanej veci § 151j ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s ďalšími ustanoveniami právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktorá umožňuje
veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok tak, že vykoná záložné právo predajom
nehnuteľnosti aj napriek námietkam spotrebiteľa a bez posúdenia zmluvných podmienok súdom alebo
iným nezávislým tribunálom“ (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/106/2014).

Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19
v spojení s čl. 20 ústavy a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak
počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa,
ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon

záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného
práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto
konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je
vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti

jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom
výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä
k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov. napr.
rozsudok vo veci Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010, rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť
47148/99).

Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04,
ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu,
že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym
rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti.
Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril

do „rozhodovania“ živnostníka - dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava
nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.
Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami - podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku
takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je
diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva

vyžadujú rozhodnutie sudcu. Súkromné osoby - podnikatelia sú pritom v pozícii osôb, ktoré majú
garantovať ochranu práv osôb zúčastnených na dražobnom procese (porov. vyššie). Odvolací súd si
napríklad nevie predstaviť, ako záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej
veci) môže garantovať nezávislý a nestranný výkon záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú
verifikáciu by inak (ako je tomu u okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval

súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si
svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného vzťahu zabezpečuje „exekučný titul“, ktorý
následne, ak je aj v pozícii dražobníka, sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť
je len jednou, aj keď mimoriadne dôležitou, z ústavných požiadaviek, ktoré musia byť kladené na
dražobníkov, a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pritom

vážne indície, že dražobné spoločnosti sú prepojené s veriteľmi a doslova, že každý záložný veriteľ
má „svojho“ dražobníka (v predmetnej veci v jednej osobe). Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že
najľahšia a najrýchlejšia „exekúcia“ dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa
(pravidelne), dokonca ako hrozba, vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento
model správania, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate

vážne deformuje a popiera základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva
vžitím tak, že účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad
primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov).
Takáto aplikačná prax majúca svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb jenežiaducim až spoločensky nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu
rozhodnutia, (v ktorých sa v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný
oprávnený vynucovací rozmer štátomocenskej autority), a to neraz pri popieraní ochrany práv dlžníkov

a porušovaní ústavného princípu primeranosti (výkonu práva). Odvolací súd je presvedčený, že pri
naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek
pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio.
Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v
dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Ako je naznačené vyššie, výkon práva má v právnom štáte principiálne

limity, na ktorých musí spoločnosť za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie
súkúpiťrýchlo,lacnoaprinerešpektovaníústavnýchprávosôb.Princípyzhmotnenévčl.1ods.1Ústavy
SRmusíreflektovaťanapĺňaťnielenaplikačnáprax,alesvojounormotvornoučinnosťouajzákonodarca.
Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná
právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným
cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi.

Aj z týchto dôvodov je preto diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo
všeobecnosti obstáť právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje
garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja
ústavné imperatívy ochrany práv), ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické
popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu

povahu.
V tomto zmysle je odvolací súd toho názoru, že absentuje akákoľvek už vyššie naznačená (preventívna)
súdnakontroladôvodnosti,oprávnenostianajmäprimeranostivýkonuzáložnéhopráva(porov.napríklad
inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných
hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže

byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak preventívna súdna kontrola
by umožnila zásadným spôsobom odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke
nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti,
oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná
súdna autorita.“ (viď. Rozsudok Krajského súdu v Prešove Krajského súdu v Prešove a to sp. zn. 6Co

131/2011).
„ Ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných
dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate
lennažalobuoneplatnosťdobrovoľnejdražby(§21zákonaodobrovoľnýchdražbách)atakátonásledná
prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z

30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované
dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci.“ (viď.
Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn PL. ÚS 23/2014-18zo dňa 24.09.2014).
17. Aj prejednávaná vec je príkladom výkonu súkromnej autonómie s dosahom na vyvolanie
„dobrovoľnej“ dražby a vydraženie súkromného majetku inej osoby.

18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že realizáciou záložného práva formou
dobrovoľnej dražby zo stany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do ich ústavného
práva na obydlie a práva na súkromný a rodinný život. Bez akejkoľvek súdnej kontroly je možné
prostredníctvom inštitútu dobrovoľnej dražby predajom nehnuteľnosti zbaviť záložcu a jeho rodinných
príslušníkov obydlia a to len na základe písomného vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti, výške

a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa výkon záložného práva realizuje, ktoré je postavené na roveň
exekučnému titulu teda má priamy dosah na ústavné práva záložcu. V prejednávanej veci je zrejmé,
že poskytnutý úver žalobcovia splácali až do doby, kým sa žalobca v 1. rade nedostal do existenčných
problémov z dôvodu, že pri svojom podnikaní nemal uhradené faktúry a pokiaľ žalobkyňa v 2. rade
poberalaopatrovateľskýpríspevoknastarúmamu,ktorázomrela. Vpredmetnomrodinnomdomeokrem

žalobcovi bývajú aj rodičia žalobkyne v 2. rade. Žalobcom, ako aj osobám tam bývajúcim v dôsledku
krokov žalovaným k výkonu záložného práva hrozí, že prídu o svoje obydlie, a teda im hrozí jeden z
najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia. V danej veci ide o právne vzťahy, ktoré sú
založené spotrebiteľskou zmluvou, preto je aj povinnosťou súdu dbať na zabezpečenie ochrany slabšej
strany tohto právneho vzťahu, v danom prípade žalobcov. Iniciátorom vykonania dobrovoľnej dražby je

veriteľ.
19. Odvolateľ namieta, že súd mu nesprávne uložil časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu
záložného práva dobrovoľnou dražbou a tým vytvoril právnu prekážku žalovanému v budúcnosti
realizovať dobrovoľnú dražbu zo zmluvy, ktorej platnosť nebola predmetom súdneho prieskumu.Odvolací súd k tejto námietke udáva, že žalovaný má na výber niekoľko spôsobov realizácie
výkonu záložného práva zriadeného zmluvou. Požadovanie uloženia povinnosti žalovanému je možné
považovať za formu zapieracej žaloby vlastníka (actio negatoria), ktorou sa vlastník domáha ochrany

pred neoprávneným zásahom do jeho vlastníckeho práva. Z horeuvedených dôvodov je namieste
považovať realizáciu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby za neprimeraný zásah do
vlastníckeho práva žalobcov, preto je uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa takého konania na
mieste.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa

§ 387 ods. 1 C.s.p.
21. Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom žalovaného podaného pre prípad, že odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdí, pripustiť proti jeho rozhodnutiu dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p., ktoré
umožňovaloodvolaciemusúdupripustiťdovolanieajprotirozsudku,ktorýmbolpotvrdenýrozsudoksúdu
prvej inštancie, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd rozhodujúc
podľa nového procesného právneho predpisu (zákona č. 160/2015 Z.z.) konštatuje, že nebolo možné

vyhovieť požiadavke žalovaného pripustiť dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, nakoľko takúto
možnosť nová procesná právna úprava neumožňuje.
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1, 262, ods. 1 C.s.p. tak, že vyslovil, že žalobcovia majú nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, pretože boli v odvolacom konaní plne úspešní.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.