Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/261/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202003
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014202003.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: S. L., X. P. XXX/XX, XXX
XX X., IČO: 46 499 741, právne zast.: Vojčík & Partners, s.r.o., Rázusova 28, 040 01 Košice, IČO: 36 866
563, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6,
8, 816 43 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17091/2014-M_OOP-0003
zo dňa 24.10.2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 17091/2014-M_OOP-0003 zo dňa
24.10.2014 ako aj rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. 43/2014/1.0/DA/O zo dňa 04.07.2014

zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 257,28 € trovy právneho zastúpenia
na účet právneho zástupcu žalobcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17091/2014-M_OOP-0003 zo dňa 24.10.2014, ktorým v
časti týkajúcej sa odobratia oprávnenia odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Národného
inšpektorátu práce č. 43/2014/1.0/DA/O, nip/2014/06822, nip/2014/08153 zo dňa 04.07.2014 (ďalej

len „prvostupňové rozhodnutie”) o odobratí oprávnenia č. VVZ-0009/12-01.1 zo dňa 23.01.2012 na
vykonanie výchovy a vzdelávania zamestnancov a vedúcich zamestnancov potvrdil.

Žalobca v žalobe uviedol, že Národný inšpektorát práce (ďalej len „prvostupňový orgán”) odôvodnil svoje
rozhodnutie opakovanými a závažnými nedostatkami, ktorými žalobca porušil ustanovenia zákona č.
124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „ZoBOZP”). Tento záver prvostupňový
orgán vyvodil na základe inšpekcie práce vykonanej u žalobcu, výsledkom ktorej bolo vyhotovenie

Protokolu č. IBB-1-27-2.2/P-A22 zo dňa 25.03.2014, v ktorom boli zistené nedostatky zachytené v
bodoch1-12.Natietonedostatkypoukazujeajžalovanývnapadnutomrozhodnutívbodoch1-6.Žalobca
ďalejpoukázalnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutiavbodeV.ods.5,podľaktoréhonedostatkyč.2
až 6 podľa tohto rozhodnutia (2 až 12 podľa protokolu) a nový nedostatok formulovaný v prvostupňovom
rozhodnutí nepovažuje žalovaný za závažné v takom rozsahu, aby samé o sebe odôvodňovali odobratie
príslušného oprávnenia, dodatočné odstránenie týchto nedostatkov považuje žalovaný za dostatočné.
Zanajzávažnejšínedostatokuvedenývbode1napadnutéhorozhodnutia,zistenýpriinšpekciivykonanej

u žalobcu, považuje žalovaný nedodržanie ustanovenia § 27 ods. 13 písm. b/ ZoBOZP, a to nedodržanie
povinnosti žalobcu spĺňať pri výchove a vzdelávaní podmienky ustanovené právnymi predpismi na
zaistenie BOZP, z dôvodu nedisponovania odborným zástupcom G.. P. L. v pracovnom pomere v
zmysle § 27 ods. 6 ZoBOZP v čase od vydania oprávnenia, t.j. 23.01.2012 do 23.05.2014. V tejtosúvislosti žalobca poukázal na to, že v uvedenom období disponoval odborným zástupcom G.. P. L.,
ktorý vykonával výchovu a vzdelávanie podľa schváleného vzorového projektu a v zmysle všetkých
platných právnych predpisov. Dôvodil, že uvedený nedostatok vznikol len nesprávnou interpretáciou

právnych predpisov žalobcom neúmyselne a zdôraznil, že v žiadnom prípade nemal za cieľ obchádzať
alebo byť v rozpore s právnym poriadkom SR. Ďalej žalobca dôvodil, že uvedený nedostatok bol po
upovedomení odstránený podpísaním štandardnej pracovnej zmluvy s odborným zástupcom G.. P. L. ku
dňu 23.05.2014. Na tomto mieste žalobca konštatoval, že uvedený nedostatok nemal akýkoľvek vplyv
na kvalitu poskytovanej výchovy a vzdelávania a bol len internou záležitosťou žalobcu a v súčasnosti

v tejto súvislosti spĺňa všetky príslušné ustanovenia súvisiacich právnych predpisov. Mal za to, že
kontrolný orgán má vychádzať zo skutkového stavu, t.j. medzi žalobcom a odborným zástupcom bola
uzatvorená pracovná zmluva, ktorá však nespĺňala náležitosti podľa Zákonníka práce, čo však podľa
žalobcu neznamená, že pracovný pomer neexistoval. Mal tiež za to, že napriek nesprávnej interpretácii
právnych predpisov z jeho strany došlo k naplneniu znakov tzv. závislej práce definovanej v § 1 ods. 3
Zákonníka práce, a preto pracovný pomer medzi žalobcom a odborným zástupcom G.. P. L. existoval po

celú dobu vykonávania výchovy a vzdelávania na základe predmetného oprávnenia. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na § 17 ods. 2 Zákonníka práce, pri aplikácii ktorého s poukazom na § 42 a nasl. mal
za to, že pracovnú zmluvu bez zákonných náležitostí nemožno považovať za neplatnú. Zdôraznil, že o
skutočnosti, či tu pracovný pomer je alebo nie je má právo rozhodovať súd, a to v súlade s § 7 ods. 1
OSP, pričom táto právomoc neprislúcha ani prvostupňovému orgánu a ani žalovanému.

V ďalšom žalobca poukazoval na skutočnosti zistené na základe jeho dopytov po informáciách
od prvostupňového orgánu, z ktorých má byť zrejmé, že prvostupňový orgán v takmer identických
veciach (pri splnení povinnosti vyplývajúcej z § 27 ods. 6 ZoBOZP) rozhodoval zásadne odlišným
spôsobom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že prvostupňový orgán v mnohých konaniach

riešil nedostatok disponovania odborným zástupcom v pracovnom pomere napr. výzvou na odstránenie
nedostatkov, prípadne uložením pokuty, či konštatovaním, že neuzatvorenie pracovnej zmluvy alebo
dohody o vykonaní práce s odborným zástupcom nie je závažným nedostatkom. Z tohto dôvodu
žalobca považoval konanie správneho orgánu za rozporné so zásadou rozhodovať v obdobných veciach
rovnako a mimo medzí diskrečnej právomoci, ktorá neznamená svojvôľu správneho orgánu pri jeho

rozhodovaní. Žalobca konštatoval, že doposiaľ mu neboli správnymi orgánmi preukázané závažné
nedostatky alebo opakujúce sa nedostatky pri vykonávaní výchovy a vzdelávania odôvodňujúce prijatie
predmetného rozhodnutia. V danom prípade nemalo z jeho strany dôjsť k naplneniu zákonných dôvodov
naodobratieoprávnenianavýchovuavzdelávanievzmysle§27ods.14písm.a/ab/ZoBOZP.Záverom
žalobca dôvodil, že na základe inšpekcie práce a zistených nedostatkov vytýkaných v predmetnom

protokole nie je možné konštatovať opakujúce sa nedostatky, rovnako nie je možné konštatovať ani
závažné porušenia ZoBOZP, vzhľadom na ich povahu a vznik len nedopatrením žalobcu. V tejto
súvislosti ešte poukázal na poskytnutie lehoty na odstránenie zistených nedostatkov v predmetnom
protokole a tieto považoval za trvalo odstránené. Predmetné správne konanie považuje žalobca za
šikanózne, neopodstatnené a nedôvodné. Na základe uvedeného navrhoval napadnuté rozhodnutie,

ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 13.01.2015 poukázal na § 27 ods. 13
písm. a/ a b/ a ods. 14 ZoBOZP a v tejto súvislosti na § 27 ods. 6 tohto zákona, v ktorom je uvedená
spornápodmienka(pracovnýpomerodbornéhozástupcu),pričommalzato,žesplnenietejtopodmienky

je nevyhnutné na vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie a prvostupňový orgán ju skúma za
každých okolností. V čase rozhodovania o vydaní príslušného oprávnenia bola táto podmienka zo
strany žalobcu splnená, nakoľko odborný zástupca G.. P. L. bol v tom čase v pracovnom pomere vo
vzťahukžalobcovi,čobolopreukázanépracovnouzmluvouzodňa05.01.2012.Ďalejžalovanýpoukázal
na výkon inšpekcie práce u žalobcu, z ktorej vyplynulo, že účastník konania prijal dohodu o zmene

pracovnej zmluvy - dodatok k pracovnej zmluve č. 2 zo dňa 07.02.2012, ktorým sa zmenili podstatné
náležitosti pracovnej zmluvy. Tento dodatok obsahoval najmä dohodu žalobcu s odborným zástupcom
(jeho príbuzným v priamom rade), že ten nebude poberať žiadnu odmenu za výkon pracovnej činnosti.
Túto zmenu žalobca v postavení oprávnenej osoby neoznámil prvostupňovému orgánu. Porušenie ust.
§ 27 ods. 6 ZoBOZP v nadväznosti na § 27 ods. 13 písm. a/ a b/ ZoBOZP posúdil žalovaný ako závažné

podľa § 27 ods. 14 písm. b/ ZoBOZP a tento nedostatok považoval za dostatočný dôvod na odobratie
príslušného oprávnenia.K jednotlivým žalobným námietkam žalovaný uviedol nasledovné: Mal za to, že ani v napadnutom a ani v
prvostupňovom rozhodnutí nebola spochybňovaná existencia odborného zástupcu a vykonávanie jeho
činnosti pri realizovaných školeniach, spochybňované však bolo splnenie podmienky mať odborného

zástupcu v pracovnom pomere podľa § 27 ods. 6 ZoBOZP. Tiež mal za to, že závažnosťou sporného
nedostatku sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal v dostatočnej miere v súlade s § 47 ods.
3 Správneho poriadku. Prijatie a predloženie pracovnej zmluvy žalobcom považuje žalovaný za účelové
konanie smerujúce k získaniu príslušného oprávnenia. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že žalobca si
nikdy nesplnil oznamovaciu ani odvodovú povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa zákona č. 461/2003

Z.z. o sociálnom poistení. Z uvedeného dodatku č. 2 k pracovnej zmluve vyplýva, že odborný zástupca
vykonával pre žalobcu pracovnú činnosť bez nároku na odmenu, pričom odplatnosť predstavuje jeden
zo zásadných a základných atribútov pracovného pomeru a je jedným z podstatných znakov závislej
práce, ktorú možno vykonávať len v pracovnoprávnom vzťahu. Ďalej dôvodil, že dohodnutie mzdových
podmienok predstavuje podstatnú obsahovú náležitosť pracovnej zmluvy podľa § 43 ods. 1 písm. d/
Zákonníka práce, ktorá zakladá pracovný pomer. Základnou mzdovou podmienkou, ktorá musí byť vždy

dohodnutá v pracovnej zmluve, je mzda zamestnanca. Žalovaný mal za to, že prejav vôle obidvoch
zmluvných strán v skutočnosti nesmeroval k výkonu závislej práce odborného zástupcu pre žalobcu a
ani k založeniu pracovného pomeru. Pracovná zmluva podľa žalovaného trpí od počiatku vadou, a to
nedostatkom vážneho prejavu vôle obidvoch zmluvných strán, a preto ide o absolútne neplatný právny
úkon v súlade s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalovaný s poukazom na § 27 ods. 14

ZoBOZPuviedol,žeprvostupňovýorgánjeoprávnenývrámcisvojejúvahyposúdiťzávažnosťporušenia
ustanovení ZoBOZP, ktoré odôvodňuje odobratie príslušného oprávnenia. Taktiež žalovaný, ako orgán
rozhodujúci o odvolaní, je oprávnený použiť správnu úvahu, a teda posúdiť závažnosť porušenia podľa
§ 27 ods. 14 ZoBOZP. Mal za to, že posúdenie neexistencie pracovného pomeru v riešenom prípade
nepredstavuje rozhodovanie o pracovnoprávnom spore medzi zmluvnými stranami, ale konštatovanie

porušeniaust.§27ods.6ZoBOZPsprávnymorgánomzdôvoduabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonu,
na ktorú sa prihliada z úradnej povinnosti. Zdôraznil, že na to, aby nastali právne účinky neplatnosti,
nie je v zásade potrebný súdny výrok o neplatnosti právneho úkonu. Taktiež absolútne neplatný právny
úkonniejemožnénapraviťdodatočnýmsplnenímpovinnosti,atedadodatočnýmuzatvorenímpracovnej
zmluvy a splnením registračnej povinnosti do Sociálnej poisťovne. Ďalej žalovaný dôvodil, že prípady

nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania treba posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu
a vyskytujú sa vždy vtedy, ak je práca vykonávaná za odmenu, teda ide o závislú prácu. Odplatnosť
nemusí byť výslovne dohodnutá v pracovnej zmluve, aby bolo možné konštatovať existenciu závislej
práce a pracovného pomeru, ak vykonávaná práca spĺňa všetky ostatné atribúty závislej práce. Takáto
práca nemôže byť vykonávaná bez nároku na odmenu. Naopak medzi rodinnými príslušníkmi nemusí

byť práca vykonávaná za odmenu. V tejto súvislosti poukázal na § 2a zákona o nelegálnej práci a
nelegálnom zamestnávaní, podľa ktorého nejde v takom prípade o porušenie zákazu nelegálnej práce a
nelegálneho zamestnávania. Mal za to, že ak práca medzi rodinnými príslušníkmi nie je vykonávaná za
odmenu, takýto vzťah nie je možné považovať za pracovný pomer a výkon práce medzi nimi za výkon
závislej práce. Záverom žalovaný uviedol, že vychádzajúc z doterajšej činnosti prvostupňového orgánu

je jednoznačné, že prvostupňový orgán v skutkovo obdobných prípadoch pri uplatnení správnej úvahy
dodržiava kontinuitu rozhodovania, čo zachoval aj v prípade žalobcu. Na základe uvedených dôvodov
žalovaný navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave, ako súd príslušný na konanie, prejednal vec na nariadenom pojednávaní v

rozsahu námietok uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Predmetom súdneho prieskumu, podľa zaužívanej súdnej praxe,
môžu byť len tie námietky, ktoré sú konkretizované v podanej žalobe.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup
správneho orgánu“).Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i
zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo

preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Pri preskúmaní rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V
intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo

povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmytýchtoosôbmôžubyťpriamodotknuté(§244ods.1,2OSP).Vprípadoch,vktorýchfyzickáalebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení
druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 28.04.2014 bol prvostupňovému orgánu doručený
návrh Inšpektorátu práce Banská Bystrica na odobratie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie

zamestnancov a vedúcich zamestnancov vydaného žalobcovi. Tento návrh bol odôvodnený vykonaním
kontrolnej činnosti u žalobcu, o čom bol vypracovaný vyššie uvedený protokol zo dňa 25.03.2014 a
po vyjadrení žalobcu k protokolu aj dodatok zo dňa 22.04.2014. Následne listom zo dňa 09.05.2014,
doručeným žalobcovi dňa 16.05.2014, oznámil prvostupňový orgán začatie správneho konania vo
veci odobratia predmetného oprávnenia na vykonávanie výchovy a vzdelávania zamestnancov a

vedúcich zamestnancov. Listom doručeným prvostupňovému orgánu dňa 26.05.2014 sa žalobca vyjadril
k začatiu správneho konania, kde predovšetkým poukazoval na odstránenie zistených nedostatkov,
vrátane uzatvorenia pracovnej zmluvy s odborným zástupcom. Dňa 04.07.2014 vydal prvostupňový
orgán prvostupňové rozhodnutie, ktorým podľa § 27 ods. 14 písm. a/ a b/ ZoBOZP odobral žalobcovi
oprávnenie č. VVZ-0009/12-01.1 zo dňa 23.01.2012 na vykonanie výchovy a vzdelávania zamestnancov

a vedúcich zamestnancov a zároveň žalobcu zaviazal na doručenie originálu tohto oprávnenia do 15
dní od doručenia tohto rozhodnutia. V súvislosti so zisteným nedostatkom absencie pracovného pomeru
odborného zástupcu so žalobcom bolo v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázané na
dodatok č. 2 zo dňa 07.02.2012 k pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnávateľom
a odborným zástupcom G.. P. L. ako zamestnancom dňa 05.01.2012 a na obsah tohto dodatku, z

ktorého vyplýva, že sa žalobca ku dňu 07.02.2012 dohodol s odborným zástupcom zmeny podstatných
náležitostí pracovnej zmluvy zo dňa 05.01.2012 nasledovne. V súvislosti so mzdovými podmienkami
sa odborný zástupca G.. P. L. zaviazal vykonávať pracovnú činnosť v potrebnom rozsahu pre
zamestnávateľa - svoju dcéru (žalobcu) bez nároku na mzdu - plat, odmenu v súlade s § 11 ods. 1zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon). Rozsah pracovného času
bolo dohodnutý podľa potreby zamestnávateľa. Podmienky týkajúce sa výmery dovolenky a výplatného
termínu neboli vzhľadom na prácu odborného zástupcu bez nároku na mzdu upravené. Na základe

týchto zistení bolo v prvostupňovom rozhodnutí konštatované, že pracovná zmluva zo dňa 05.01.2012
bola uzatvorená účelovo pre získanie predmetného oprávnenia, nakoľko táto pracovná zmluva nebola
z hľadiska ustanovení Zákonníka práce nikdy naplnená a účastník konania seba ako zamestnávateľa a
odborného zástupcu G.. P. L. ako zamestnanca nikdy neprihlásil do Sociálnej poisťovne ako bol povinný
podľazákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenívčasevznikupracovnéhopomeru.Týmtospôsobom

mal žalobca porušiť ust. § 27 ods. 13 písm. b/ ZoBOZP v spojení s § 27 ods. 6 ZoBOZP, tzn. v čase od
vydania predmetného oprávnenia dňa 23.01.2012 do 23.05.2014 nemal odborného zástupcu G.. P. L.
v pracovnom pomere. Ďalej bolo konštatované, že žalobca nesplnil ďalšiu povinnosť, keď bezodkladne
písomne neoznámil prvostupňovému orgánu zmenu pracovnej zmluvy spolu s predložením uvedeného
dodatku ako dokladu o tejto zmene, čím porušil ust. § 27 ods. 13 písm. a/ ZoBOZP.

Ďalej súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že po odvolaní žalobcu, ktorého argumentačným
základomkspornémunedostatkubolidôvodyuvedenévžalobe,vydalžalovanýnapadnutérozhodnutie,
ktorým prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa odobratia oprávnenia odvolanie žalobcu zamieta
a prvostupňové rozhodnutie o odobratí predmetného oprávnenia potvrdil. Zároveň žalovaný zmenil
prvostupňové rozhodnutie v časti povinnosti žalobcu doručiť originál predmetného oprávnenia tak,

že túto povinnosť stanovil do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V
odôvodnení napadnutého rozhodnutia bolo ohľadom pracovného pomeru odborného zástupcu žalobcu
argumentované podobne ako vo vyjadrení žalovaného k žalobe.

Podľa § 27 ods. 4 ZoBOZP podmienkou na vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie je,

a/ ak žiadateľom je fyzická osoba, odborná spôsobilosť a odborná prax podľa prílohy č. 2a a lektorská
spôsobilosť, b/akžiadateľomjefyzickáosoba,ktorásamanespĺňapodmienkyustanovené
v písmene a), alebo právnická osoba, žiadateľom určený odborný zástupca s odbornou spôsobilosťou
a odbornou praxou podľa prílohy č. 2a a žiadateľom 1. určený
školiteľ, ktorý spĺňa podmienky ustanovené pre žiadateľa v písmene a), alebo 2. určení viacerí

školitelia s odbornou spôsobilosťou podľa prílohy č. 2a, ktorí sú spoločne odborne spôsobilí na všetky
témy všeobecných požiadaviek a osobitných požiadaviek výchovy a vzdelávania, s odbornou praxou
podľa prílohy č. 2a a lektorskou spôsobilosťou, c/ vypracovaný vzorový projekt výchovy a vzdelávania,
d/ materiálno-technické zabezpečenie výchovy a vzdelávania.

Podľa § 27 ods. 6 ZoBOZP Odborný zástupca zodpovedá za odborné vykonávanie činnosti, na ktorú sa
požaduje vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie. Odborný zástupca je k žiadateľovi o vydanie
oprávnenia na výchovu a vzdelávanie v pracovnom pomere alebo je štatutárnym orgánom, členom
štatutárneho orgánu alebo spoločníkom právnickej osoby a nemôže túto činnosť vykonávať pre inú
fyzickú osobu alebo právnickú osobu.

Podľa § 27 ods. 13 písm. a/ ZoBOZP osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie je povinná
bezodkladne písomne oznámiť Národnému inšpektorátu práce zmenu údajov podľa odseku 7 písm. b) a
c) a podľa odseku 8 písm. b) až d) a zmenu ďalších podmienok, za ktorých bolo oprávnenie na výchovu
a vzdelávanie vydané, spolu s predložením príslušných dokladov.

Podľa § 27 ods. 13 písm. b/ ZoBOZP osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie je povinná sústavne
spĺňať podmienky uvedené v odseku 4; to sa v období 15 dní od skončenia vykonávania činnosti
odborného zástupcu nevzťahuje na podmienku mať určeného odborného zástupcu podľa odseku 4
písm. b).

Podľa § 27 ods. 14 písm. a/ ZoBOZP národný inšpektorát práce odoberie oprávnenie na výchovu a
vzdelávanie, ak zistí závažné alebo opakujúce sa nedostatky pri vykonávaní výchovy a vzdelávania.

Podľa § 27 ods. 14 písm. b/ ZoBOZP národný inšpektorát práce odoberie oprávnenie na výchovu a

vzdelávanie, ak zistí závažné alebo opakované porušovanie právnych predpisov a ostatných predpisov
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri vykonávaní výchovy a vzdelávania.Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný považoval za dostatočný dôvod na odobratie
predmetného oprávnenia žalobcu skutočnosť, že pracovná zmluva medzi žalobcom a jeho odborným
zástupcom bola upravená (práca bez nároku za odmenu), v dôsledku čoho je neplatná, a teda od

počiatku neexistuje pracovný pomer medzi uvedenými osobami. Žalovaný aplikoval ustanovenie § 27
ods. 14 písm. b), keď považoval tento dôvod sám o sebe za natoľko závažný, že nemohol vyhovieť
žiadosti žalobcu uvedenej v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu na jeho zmenu. Aplikoval pritom
právnu úvahu o prejave vôle žalobcu nikdy pracovný pomer neuzavrieť a obísť tak zákon.

Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:

a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b/ miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
c/ deň nástupu do práce,
d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení § 27 ZoBOZP vyplýva, že prvostupňový správny orgán,
ako orgán dozorujúci plnenie podmienok na vydávanie predmetného oprávnenia, medzi ktoré patrí aj
podmienka mať odborného zástupcu v pracovnom pomere, si v rámci predbežnej otázky môže vyriešiť
to, či predložená pracovná zmluva spolu s jej dodatkom spĺňa zákonom predpísané náležitosti, t.j. či na
základe tejto pracovnej zmluvy bol pracovný pomer skutočne založený.

Napriek uvedenému však súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v časti týkajúcej sa vyššie
uvedeného porušenia nepreskúmateľné pre zlé právne posúdenie a nedostatok dôvodov.

Na tomto mieste treba pripomenúť, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika

zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie
materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu
vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných
stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo
možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú

predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382).

Konaním žalovaného bol porušený princíp spravodlivosti. Aj v tomto prípade je teda podľa názoru súdu
podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického
právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu
je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-
právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť

súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte,
ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať
právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa
zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu
chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto

interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Súd si je vedomý právnej úpravy Zákonníka práce, podľa ktorej právny úkon, ktorým sa zamestnanec
vopred vzdáva svojich práv, je neplatný (§ 17 ods. 1). Taktiež je mu známa zásada, že zamestnanci
majú právo na mzdu za vykonanú prácu a že zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom

mzdu. Keďže ide však o zásadu (nie princíp), je prípustná z takejto zásady výnimka. Vzhľadom na vyššie
uvedený predslov však na zistený skutkový stav nemal hľadieť správny orgán rigidne cez formalistický
výklad jazykového znenia príslušného právneho predpisu, ale mal zohľadniť špecifiká ním rozhodovanej
veci. Niet pochýb o tom, že zamestnancovi by mala vo všeobecnosti (prevažne) patriť za vykonanú prácumzda. Pri formulácii zákonného znenia však zákonodarca predpokladal, že vo väčšine prípadoch pri
vzniku pracovno-právneho vzťahu tento nevzniká medzi príbuznými alebo inak spriaznenými osobami.
V danom prípade však zamestnancom žalobcu sa stal jeho otec - príbuzný v priamom rade, teda

blízka osoba, ktorej celkom isto záleží na prospechu (prosperite) dcéry - zamestnávateľa. Je preto
len prirodzeným dôsledkom opísaného rodinného vzťahu, že aj v rovine pracovnej zmluvy urobia
zamestnávateľ so zamestnancom ústupky, ktoré nemožno očakávať od účastníkov pracovnej zmluvy,
ktorí nie sú príbuznými.

Ako vyplýva z administratívneho spisu a nepoprel to ani žalovaný, otec žalobcu činnosť odborného
zástupcu pre žalobcu vykonával kontinuálne aj po uzavretí sporného dodatku k pracovnej zmluve a
odborné vykonávanie činnosti v zmysle ZoBOZP nebolo nijako ohrozené. V tejto súvislosti je vhodné
zopakovať, že súd (platí to aj pre správny orgán) musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a
aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Nespravodlivým sa súdu javilo také posúdenie
zisteného skutkového stavu, ku ktorému dospel žalovaný. Podľa názoru súdu žalobca spĺňal v čase

rozhodnom pre administratívne konanie podmienky ustanovené v § 27 ods. 4 a ods. 6 ZoBOZP, keďže
odborný zástupca bol k nemu v pracovnom pomere.

V prejednávanej veci žalovaný, ktorý založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že žalobca nesplnil
podmienky podľa ZoBOZP na udelenie predmetnej licencie, síce aplikoval správnu právnu normu, ale

ju nesprávne interpretoval, konkrétne nesprávne interpretoval § 27 ods. 6 ZoBOZP. Z uvedených
dôvodov súd po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný pri
svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutia
žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval na vôľu žalobcu a jeho odborného zástupcu,
ktorá smerovala k výkonu práce odborného zástupcu pre svojho rodinného príslušníka (žalobcu) bez
nároku na odmenu, a teda bez založenia pracovnoprávneho vzťahu, súd na tomto mieste konštatuje,
že žalovaný nemal skutočne preukázanú vôľu žalobcu obísť predmetnú zákonnú povinnosť (mať
odborného zástupcu v pracovnom pomere). Z obsahu administratívneho spisu totiž nevyplýva, že

by za účelom preukázania takejto vôle žalobcu a jeho odborného zástupcu vykonal žalovaný alebo
prvostupňový správny orgán dostatočné dokazovanie. Argumentácia spočívajúca v poukazovaní na
neprihlásenie odborného zástupcu ani žalobcu do príslušného registra Sociálnej poisťovne nemôže
sama o sebe preukazovať skutočnú vôľu účastníkov daného právneho úkonu (pracovnej zmluvy).
Okrem uvedeného súd vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia aj v tom, že žalovaný nedostatočným

spôsobom odôvodnil použitie §27 ods. 14 písm. b) citovaného zákona a tiež z akého dôvodu považoval
porušenie povinnosti žalobcu mať odborného zástupcu v pracovnom pomere za natoľko závažné,
aby mohol potvrdiť prvostupňové rozhodnutie o odobratí predmetného oprávnenia. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa žalovaný zameral iba na konštatovanie, že toto porušenie je samo o sebe
dostatočnýmdôvodomnaodobratieoprávneniapodľa§27ods.14písm.b/ZoBOZP,atobezakejkoľvek

bližšej špecifikácie. Na tomto mieste súd poukazuje na zákonné ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho
poriadku, ktoré je potrebné vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Je predpokladom toho, aby účastníci mohli účinne
uplatňovať právo na opravné prostriedky. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa správny
orgán riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné

vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V tejto
súvislosti súd taktiež poukazuje aj na argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že uvedený nedostatok
nemal akýkoľvek vplyv na kvalitu poskytovanej výchovy a vzdelávania žalobcom prostredníctvom jeho
odborného zástupcu a na odstránenie uvedeného nedostatku uzavretím novej pracovnej zmluvy so
všetkými konzekvenciami s tým spojenými (prihlásenie do Sociálnej poisťovne).

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci
k záveru, že napadnuté rozhodnutia je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom vysloveným súdom v tomto rozsudku.

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná
právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené
z dôvodu podľa § 250j ods. 3 súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že
sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.Pri rozhodovaní o trovách konania súd s prihliadnutím na § 250k ods. 1 OSP priznal úspešnému
žalobcovi náhradu trov konania, tak ako boli žalobcom vyčíslené, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávajú v zmysle § 11 ods. 4 v
spojení s § 13a uvedenej vyhlášky z 3 úkonov právnej služby, a to:
1. v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2014 vo výške
61,87 € + DPH,

2. v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky za podanie žaloby v roku 2014 vo výške 61,87 € + DPH,
3. v zmysle § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky za účasť na pojednávaní 29.04.2016 vo výške 66,00 € + DPH.

Okrem uvedenej náhrady za jednotlivé úkony právnej služby súd priznal žalobcovi v rámci trov právneho
zastúpenia náhradu režijných paušálov za rok 2014, a to 2x 8,04 € + DPH a náhradu režijných paušálov
za rok 2016, a to 1x 8,58 € + DPH. Spolu trovy právneho zastúpenia žalobcu, vrátane DPH, predstavujú

sumu 257,28 €.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.