Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/44/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212370
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214212370.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: UK Profit, spol. s r.o.,
Hornočermánska 797/59, Nitra, IČO: 35 937 815, zastúpeného JUDr. Ivanou Zmekovou, advokátkou,
Zámocká 18, Bratislava, proti žalovanej: J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. S. XXX, S., o zaplatenie
1.097,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 17. septembra 2015, č.k. 15C/262/2014-100, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje, vo výroku o náhrade
trov konania mení tak, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkomnapadnutýmodvolanímsúdprvejinštanciezamietolžalobužalobcuozaplatenie1.311,26
eur s 5,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.097,64 eur od 28.09.2013 do zaplatenia. O
náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi sa ich náhrada nepriznáva. Z odôvodnenia rozsudku
vyplynulo, že pôvodný žalobca DPS financial consulting, s.r.o., sa domáhal voči žalovanej zaplatenia
sumy 1.097,64 eur spolu s jej príslušenstvom ku dňa 27.09.2013 vo výške 213,62 eur a s úrokmi z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.097,64 eur od 28.09.2013 do zaplatenia. V žalobe predniesol,

žejehoprávnypredchodcaSlovenskásporiteľňa,a.s.,uzavrela07.09.2005sožalovanouzmluvu,ktorou
jej poskytla kontokorentný úver do výšky úverového rámca 29.000,- Sk, ktorého trvanie sa pravidelne
predlžovalo. Žalovaná úver čerpala, no nesplatila ho a prekročila povolené prečerpanie, v dôsledku
čoho Slovenská sporiteľňa, a.s., povolené prečerpanie zastavila. Zmluvou z 27.09.2013 Slovenská
sporiteľňa, a.s., postúpila na DPS financial consulting s.r.o. pohľadávku z tejto zmluvy, ktorá pozostávala
z istiny 1.097,64 eur a príslušenstva 213,62 eur. Pôvodný žalobca počas konania postúpil pohľadávku
na žalobcu spoločnosť UK Profit, spol. s r.o., na základe čoho súd povolil zmenu účastníkov. Súd zistil, že

žalovaná ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ, banka podnikajúca na základe bankového
povolenia podpísali 07.09.2005 Zmluvu o kontokorentnom úvere za účelom poskytnutia úveru do výšky
úverového rámca 29.000,- Sk s premenlivou úrokovou sadzbou 12,15% ročne a konečnou splatnosťou
06.09.2006. Žalovaná zriadený bežný účet využívala a čerpala aj zo schváleného kontokorentného
úveru, pričom posledný výber 45 eur vykonala 28. septembra 2009 a poslednú úhradu vo výške 27,42
eur zrealizovala 26. januára 2010. Odvtedy banka účet zaťažovala len debetným úrokom, poplatkami
a úrokom z omeškania. Nebolo dokázané či a kedy banka žalovanú vyzvala na úhradu dlžných súm

a či takéto výzvy boli písomné a kedy žalovanej došli. Listom z 11.10.2013 Slovenská sporiteľňa, a.s.,
oznámila žalovanej, že pohľadávku vo výške 1.311,26 eur s príslušenstvom postúpila na DPS financial
consulting, s.r.o.. Ten listom z 25. septembra 2014 oznámil žalovanej postúpenie tejto pohľadávky
na žalobcu. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 525 ods. 1 O.z., § 92 ods. 7 resp. 8zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom k 07.09.2005 a tiež v znení účinnom k 27.09.2013 a neskôr.
Ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa
zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať

za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúce Zákona
o bankách. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha sa tak
podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi
veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ- postupník totiž už nebude zo zákona povinný

takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Bude napríklad oprávnený o náležitostiach
dlžníka informovať kohokoľvek. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovení § 92 ods. 7 Zákona
č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom k 07. septembru 2005, resp. ods. 8 v znení účinnom k 27.09.2013
a neskôr, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Súd
sa nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre, podľa ktorých toto ustanovenie sleduje
len dovoliť postúpenie na inú osobu, než banku. Tento názor nezodpovedá textácii ani obsahu tohto

ustanovenia, ktoré v prvej časti viaže postúpenie na splnenie určitých podmienok a až následne v
dovetku hovorí, že za splnenia týchto podmienok možno pohľadávku postúpiť aj na tretiu osobu. Práve z
použitia tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je dovoliť postúpenie všeobecne
na kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie
neprípustné, teda pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca

pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa
všeobecných predpisov Občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie. V
zmysle ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona o bankách tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky
banky na inú osobu bez súhlasu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky

nie je postupiteľná, pretože tomu bráni citované ustanovenie § 525 ods. 1 O.z.. Ak určitá pohľadávka
nie je postupiteľná, potom jej postúpenie je svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 O.z. a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok
voči dlžníkovi. Účel § 525 O.z. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka predtým, aby jeho dlh v prípadoch
uvedených v citovanom ustanovení prešiel na inú osobu, než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne

vznikol. V prípadoch uvedených v § 525 O.z. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 O.z.
nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený
domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú zhodné so závermi judikátu R 46/2009.
Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie podmienok § 92 ods. 8
Zákona o bankách nespôsobovalo neplatnosť. Na rozpor postúpenia s § 525 O.z., ktoré má za následok

absolútnu neplatnosť postúpenia prihliada súd aj bez námietky z úradnej povinnosti a to o to viac, ak
ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ. Ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité
podmienky, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný
v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie. Zo zisteného
skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej

sporiteľne voči žalovanej postúpená na spoločnosť DPS financial consulting, s.r.o., (27.09.2013) boli
tieto podmienky postúpenia splnené. I keď možno považovať za dokázané, že žalovaná bola v tom čase
90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo dokázané, že by bola aj písomne vyzvaná na
splnenie svojho záväzku zo zmluvy zo 07.09.2005 žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej
bola v čase jej postúpenia na uvedenú spoločnosť spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8

Zákona č. 483/2001 Z.z.. Súd má ďalej za to, že ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8 Zákona o bankách
predpokladalo naplnenie týchto podmienok len pre platnosť postúpenia, ktoré sa udeje bez súhlasu
klienta. Ustanovenie odseku 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy obsahuje súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie
nepovažuje za platné. Zmluva medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovanou bola uzavretá pred 01.

januárom 2008. Zmluva o kontokorentnom úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Podľa ustanovenia § 53
ods. 1 O.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prerokúvanej veci je zrejmé,
že ak by ustanovenie odseku 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných zmluvných podmienkach,
aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok

v zmysle § 92 ods. 7 resp. 8 Zákona o bankách. Podľa názoru súdu tak ustanovenie odseku 19.16
všeobecných obchodných podmienok banky spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky
pri postupovaní pohľadávky, pričom postúpením pohľadávky dochádza k zmene partnera dlžníka, vočiktorému ho ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8 má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník
vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci
určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora a tiež

do vzťahu vstupuje s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch
budú chránené pred zneužitím. Navyše toto ustanovenie obsiahnuté vo všeobecných podmienkach
teda vopred formulovanom dokumente, ktorý žalovaná musela akceptovať ako celok cez článok III.
odsek 7 zmluvy zo 07. septembra 2005, ak by nebola chcela akceptovať toto ustanovenie mohla ho
odmietnuť jedine tým, že by odmietla uzavrieť zmluvu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu.

Za daných okolností vôbec nemožno uvažovať o tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne
dojednané. Ustanovenie odseku 19.16 VOP treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve,
ktorá je neplatnou, neplatnosť tohto ustanovenia má však za následok, že v ňom obsiahnutý súhlas s
postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný. Preto nemohlo k postúpeniu
dôjsť, len ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods. 7 resp. 8 Zákona č. 483/2001
Z.z., ktoré však preukázané neboli. Vzhľadom na to súd uzavrel, že žalobca nedokázal svoju aktívnu

legitimáciu a návrh zamietol. O trovách rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalobcovi, ktorý si trovy
uplatnil no bol neúspešný, ich nepriznal, čím rozhodol o jeho návrhu na ich priznanie. Žalovaná žiadne
trovy nežiadala, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca.

Uviedol, že podstata nesprávnosti rozhodnutia spočíva v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu z
hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti ako i v nesprávnom
právnom posúdení § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Úvodné ustanovenie § 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z. vymedzuje to, čo upravuje zákon, nijakým spôsobom neodkazuje na Zákon
o bankách, Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, vôbec

neodkazuje na Zákon o bankách v časti, ktorá by sa dotýkala rozhodnutia súdu prvej inštancie. § 17
ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch upravuje postúpenie práv. V tomto ustanovení je odkaz
smerujúci k ustanoveniu § 524 O.z. v znení zákona č. 509/1991 Zb. Z dôvodovej správy k ustanoveniu
§ 17 vyplýva, že pri postúpení práv veriteľa vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa
postupuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa dôvodovej správy k zákonu o bankách

ustanovenia odsekov 1 - 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Navyše § 92
Zákona o bankách je súčasťou ustanovení nachádzajúcich sa v 14. časti bankové tajomstvo. Zákon o
spotrebiteľskýchúveroch priamoovýlučnedefinujemožnosťpostúpeniaprávavyplývajúcehozozmluvy
o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom tento zákon zároveň definuje, že týmto zákonom sú
dotknuté ustanovenia Zákona o bankách. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014

sp.zn.IV.ÚS15/2014,nálezz01.apríla2015,sp.zn.I.ÚS640/2014.Navrhol,abyodvolacísúdrozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok ) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359
a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmala napadnutý rozsudok ako aj

konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného súde prvej inštancie pod sp.zn. 15C/262/2014 je zaplatenie
pohľadávky zo Zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s.,

a žalovanou dňa 07.09.2005, ktorú pohľadávku mal žalobca nadobudnúť zmluvou o postúpení
pohľadávok.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu a v závislom výroku o trovách konania.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom prevyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i
správneprávneposúdil.Odvolacísúdpreberáargumentáciusúduprvejinštancieuvedenúvodôvodnení
napadnutého rozsudku, najmä záver o tom, že v danom prípade nepreukázanie naplnenia podmienok

ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách má za následok neunesenie dôkazného
bremena žalobcu o postupiteľnosti predmetnej pohľadávky z banky na inú osobu, bez súhlasu žalovanej.
Postúpenie pohľadávky bankou bolo v tomto prípade absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle §
39 O.z. a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore. Vzhľadom k odvolacím námietkam
žalobcu považuje odvolací súd za potrebné k argumentácii uvedenej v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviesť nasledovné:
Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo
Zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava a žalovanou
dňa 07.09.2005. Predmetom konania sú pohľadávky zo spotrebiteľského úveru uzavretého podľa
Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v ktorom vzťahu žalovaná vystupovala v pozícii
spotrebiteľa. Je potrebné zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu,

ktorým je bankový úver a tento na rozdiel iných úverov napr. od nebankových spoločností je regulovaný
aj špeciálnou právnou úpravou zákonom o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej
činnosť v zmysle § 2 ods. 3 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad
činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal právny
predchodca žalobcu nadobudnúť žalovanú pohľadávku a to postúpením pohľadávky. Na preukázanie

aktívnej legitimácie žalobca predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2013, s ktorou
Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila pohľadávku žalovanej na spoločnosť DPS financial consulting,
s.r.o., ktorá následne uvedenú pohľadávku postúpila na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
08.09.2014 na žalobcu spoločnosť UK Profit, spol. s r.o., Nitra.

8. Žalobca sa v konaní odvolával na ustanovenie § 17 ods. 1 aktuálne platného Zákona o
spotrebiteľských úveroch, pri ktorom je odkaz k ustanoveniu § 524 O.z.. Odvolací súd nespochybňuje
skutočnosť, že na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti aj v prípade postúpenia pohľadávok zo
spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 O.z., avšak aj nasledujúce ustanovenie
§ 525 odsek 1, z ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou

veriteľa zmenil, slúži na ochranu dlžníka. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich Zákona č. 483/2001
o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasledujúce citovaného zákona, tieto
povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá

týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi
veriteľom a dlžníkom, keď nový veriteľ už nebude zo zákona takéto tajomstvo zachovávať, keďže nie
je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok a síce takto postupiteľné sú iba také
pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného

dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k
postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie ktoré je svojím obsahom a účelom v rozpore so zákonom a
teda neplatné v zmysle § 39 O.z., pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo a to
osobitne v prípadoch kde stranou sporu je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná zvýšená miera
ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b Zákona č.

250/2007 Z.z.. Vo všeobecnosti môže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka
akéhokoľvek druhu teda aj iná ako peňažná, môže byť splatná, nesplatná, alebo aj budúca, avšak
musí to byť pohľadávka určitá a existujúca. V prípade bankových úverov však § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchposkytujedlžníkomzákonnúochranupredzhoršenímichsituácievzáväzkovo-právnomvzťahu
z bankového úveru práve tým, že vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie

ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva
je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu.
Zákonodarca tu výslovne zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s
ktorým je dlžník v omeškaní. Pod formuláciu „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“
treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť

k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej
doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého
činnosť nespadá v zmysle Z8kona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom Zákona
o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci dozmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom.
Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti
ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z

uvedeného teda vyplýva, a to bez ohľadu na skutočnosť, do akej časti zákona je ustanovenie § 92
Zákona o bankách zaradené, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť, môžu byť
len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 902 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená
aj podmienka písomnej výzvy banky.

9.Vprejednávanejvecitedasprávnepostupovalsúdprvejinštancie,keďskonštatoval,ženie súsplnené
základné predpoklady platného postúpenia zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na právneho predchodcu
žalobcu a správne skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by banka bola bývala písomne
vyzvala žalovanú na splnenie svojho záväzku pred postúpením pohľadávky, čím žalobca nepreukázal,
že by pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia bankou spôsobilá na postúpenie a preto
následne správne skonštatoval nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v danej veci. K výhrade žalobcu,

že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil v bode 19.16 VOP kde bolo medzi
veriteľom a dlžníkom dohodnuté, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo
nepodmienené bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú ako aj bez ohľadu na to, či banka
vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči klientovi na tretiu

osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Takto udelený súhlas žalovanej však
nepovažoval odvolací súd za platný. Odvolací súd si ustálil, že v uvedenom prípade ide o pohľadávky
z úverového vzťahu, ktorý je nepochybne vzťahom spotrebiteľským ( v zmysle § 23a zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa) a potom vychádzal z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky).
V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných
podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych
predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie
v zmluve nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú

podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných
podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Ust. 19.16 VOP potom spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným
spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením
dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s
bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,
obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s
dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp.
že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP

ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže
nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho
považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

10. K odvolacej námietke žalobcu, poukazujúcej na viaceré nálezy Ústavného súdu SR, z ktorých
vyplýva, že súdy by sa mali vyvarovať prílišnému formalizmu a mali by smerovať prioritne k takému
výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, a nie k výkladu vedúcemu k neplatnosti, ak do úvahy

prichádzajú obidva výklady, keď neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, odvolací súd
uvádza, že prihliadnutie súdu na skutočnosť, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza, ktorého následkom je v zmysle § 39 OZ absolútna neplatnosť takéhoto
právneho úkonu, nemožno považovať za formalizmus. Navyše odvolací súd poukazuje na osobitný
charakter prejednávanej veci, v ktorej ide o pohľadávky zo spotrebiteľského vzťahu, preto je potrebné na

tento právny vzťah aplikovať režim ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutý v Občianskom zákonníku (§ 52
a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Keďže predmetom sporu sú pohľadávky
zo spotrebiteľského vzťahu, je tu dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva, čo
vyplýva okrem iného aj z ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., ktoré ukladá orgánomrozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči

spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý
vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vymedzovalo v čase vydania napadnutého rozhodnutia ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.

p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá
pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie sa týmto aj riadil, napadnutý rozsudok vyššie uvedené požiadavky spĺňa pričom súd prvej

inštancie aj vysvetlil a patrične zdôvodnil, prečo rozhodol práve ním zvoleným spôsobom a tomuto
zdôvodneniu nemožno uprieť logiku ani dostatočnú presvedčivosť. Pokiaľ sa aj súd prvej inštancie
nie celkom dostatočne vysporiadal so špecifickými námietkami žalobcu, obsiahnutými v jeho podaní
zo dňa 24.08.2015 (obsiahnutými aj v podanom odvolaní), odstránil toto pochybenie odvolací súd za
použitia ust. § 387 ods. 3 veta prvá CSP vo svojom odôvodnení a odvolaním napadnutý rozsudok, ktorý

považoval za vecne správny, potom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, tu odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
nesprávne rozhodol keď určil, že žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva v súlade s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že nárok na náhradu trov konania má účastník v

spore úspešný. V danom prípade bola úspešnou stranou žalovaná, ktorá si však náhradu trov konania
neuplatnila, preto súd prvej inštancie mal rozhodnúť, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.
Preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a určil, že
žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že aj v odvolacom konaní bola
plne úspešná žalovaná s tým, že za použitia v súčasnosti účinného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
už bude o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodovať súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku.

14. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).