Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/310/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115208596
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115208596.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov
Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľa: Ing. X. O., PhD., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M.R. B. XXX/XX, J., t.č. bytom J. XX, XXXX O., Nórsko, štátny občan Slovenskej
republiky, proti odporkyni: K. O., rod. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX, V., Česká republika,
t.č. bytom O. XX, XXXX W., Nórsko, štátny občan Českej republiky, o rozvod manželstva, o odvolaní

navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 02. júna 2015, č.k. 24C/191/2015-22, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením, napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie sa zastavuje,
navrhovateľovi sa vracia súdny poplatok vo výške 66 eur prostredníctvom prevádzkovateľa centrálneho
systému evidencie poplatkov (Slovenskej pošty, a.s.) po právoplatnosti tohto uznesenia a žiaden z

účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 103 a 104 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku ( ďalej len O.s.p.), ako aj Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra
2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, keď po preskúmaní

splnenia podmienok konania v súlade s § 103 O.s.p. dospel k záveru, že predmetná vec nespadá
do právomoci súdov Slovenskej republiky a keďže ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastavil. Pre vyriešenie otázky, či predmetná vec patrí do právomoci
slovenských súdov, keďže navrhovateľ je štátny občan Slovenskej republiky, odporkyňa je štátnym
občanom Českej republiky, pričom obaja majú obvyklý pobyt v Nórsku, súd postupoval v zmysle
Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27. novembra 2003, z ktorého vyplýva, že slovenský súd si nemôže

založiť právomoc v zmysle článku 3 tohto nariadenia, nakoľko nie je v tomto prípade splnená ani jedna z
podmienok. Dôvodil, že z článku 3 citovaného nariadenia vyplýva tiež v spojení s článkom 6 nariadenia,
že manžela, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu (v tomto prípade odporkyňa - Češka) možno
žalovať v inom členskom štáte (teda na slovenskom súde) len v súlade s článkami 3 - 5 nariadenia.
V danom prípade by bolo možné žalovať odporkyňu na slovenskom súde len v prípade, že je splnená
aspoň jedna z podmienok uvedená v článku

3-5 nariadenia, avšak keďže tomu tak nie je, slovenský súd nemá právomoc vo veci konať. Uvedené
nariadenie podľa názoru súdu vylučuje právomoc slovenských súdov (článok 6 nariadenia) a preto nie
je možné postupovať podľa zákona č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
v znení neskorších predpisov. Keďže potom nedostatok právomoci je neodstrániteľnou podmienkou
konania, bolo potrebné konanie zastaviť a nakoľko neexistuje žiaden iný príslušný orgán na prejednanie
tejto veci, súd nerozhodol o jej postúpení. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 od.s 1 písm.

c) O.s.p. a náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, nakoľko konanie bolo zastavené z
dôvodu nedostatku procesnej podmienky konania. Napokon v zmysle § 11 ods. 1 Zákona č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, vrátil
navrhovateľovi poplatok v plnej výške s poukazom na § 11 ods. 4 citovaného zákona.

3. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie otázky
právomoci slovenského súdu vo veci konať. V uvedenom prípade sa jedná o manželstvo s cudzím
prvkom a manželstvo, kde navrhovateľ je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky a odporkyňa
štátnou príslušníčkou Českej republiky, čiže ide o občanov Európskej únie, kedy právomoc súdu sa

určuje podľa Nariadenia Brusel II bis a jeho článkov 3-5, podľa ktorého postupoval aj Okresný súd
Trnava. Manželia majú od uzavretia manželstva obvyklý pobyt v Nórsku, čiže v krajine mimo Európskej
únie a na ktorú sa Nariadenie Brusel II bis nevzťahuje, nespĺňajú ani jednu z podmienok určovania
právomoci pri rozvode, ktoré sú vymedzené v článkoch 3-5 Nariadenia Brusel II bis. Pravidlá určovania
právomoci pri rozvode vymedzené v článkoch 3-5 Nariadenia Brusel II bis nie sú aplikovateľné pre
manželov odlišných štátnych príslušností členských krajín Európskej únie žijúcich v treťom štáte. Takáto

situácia však nemôže strany zbaviť ich práva na prístup k súdu, nakoľko by to bolo v rozpore so
základným právom na súdnu ochranu. Článok 6 Nariadenia Brusel II bis upravuje výlučnú povahu súdnej
právomoci podľa článkov 3, 4 a 5, pričom účelom tohto ustanovenia je zabrániť tomu, aby v prípadoch,
kedy právomoc súdu členského štátu možno založiť v súlade s článkami 3, 4, alebo 5 Nariadenia Brusel
II bis na základe kritéria obvyklého pobytu alebo štátnej príslušnosti členského štátu, súdy ostatných

členských krajín zakladali svoju právomoc na základe iných kritérií obsiahnutých v medzinárodných
zmluvách (vo vzťahoch medzi členskými štátmi, či vo svojich vnútroštátnych predpisoch (táto možnosť
je však daná v ustanovení článku 7 nariadenia Brusel II bis pre prípady, kedy nie je založená právomoc
podľa ustanovenia článku 3-5). Toto ustanovenie má teda zamedziť obchádzaniu Nariadenia Brusel
II bis, pretože z neho vyplýva, že ak je žaloba podaná na súd iného členského štátu ako toho, ktorý

má právomoc podľa článkov 3,4, alebo 5 nariadenia, takýto súd musí aj bez návrhu vyhlásiť svoju
nepríslušnosťpodľačlánku17Nariadenia BruselIIbis.Výlučnápovahaprávomocivšaknebránipoužitiu
národných pravidiel určenia právomoci súdu členského štátu, ktorého je účastník konania občanom,
pokiaľ nie je založená právomoc podľa Nariadenia Brusel II bis, čo znamená, že právomoc slovenského
súdu tak môže byť založená pre konanie vo veci rozvodu slovenského občana podľa ustanovenia

§ 22 a § 38 Zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v zmysle
vnútroštátneho práva podľa článku 7 ods. 1 nariadenia Brusel II bis. O rozpor s článkom 6 Nariadenia
Brusel II bis by išlo vtedy, ak by navrhovateľ žaloval odporkyňu, štátnu príslušníčku Českej republiky
na slovenskom súde, hoci by bola možná aplikácia súdu iného členského štátu v zmysle článkov 3-5.
Navrhovateľ uviedol, že svoj návrh na rozvod manželstva adresoval slovenskému súdu pretože pri

určovaní právomoci vychádzal z možnej aplikácie článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis, podľa ktorého,
ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3, 4, a 5, právomoc sa určí v každom
členskom štáte podľa práva tohto štátu. Nakoľko na tento prípad nebolo možné aplikovať ustanovenie
článkov3-5nariadeniazdôvodu,žeanijedenzmožnýchustanovenípreurčovanieprávomocinespĺňajú,
keďže od uzatvorenia manželstva majú jediný obvyklý pobyt len v Nórsku, teda nemajú ani spoločné

bydlisko v žiadnom členskom štáte a nemajú ani spoločnú štátnu príslušnosť. V týchto situáciách sa
v článku 7 ods. 1 nariadenia uvádza, že súdy členských štátov môžu využívať vnútroštátne pravidlá
o právomoci. Vnútroštátnym predpisom v Slovenskej republike pre určovanie právomoci v právnych
vzťahochscudzímprvkomjezákonč.97/1963Zb.omedzinárodnomprávesúkromnomaprocesnomav
intenciáchuvedenéhozákonajeprávomocvrodinnýchveciachvymedzenáv§38azrušeniemanželstva

rozvodom je upravené v § 22 tak, že zrušenie manželstva rozvodom sa spravuje právnym poriadkom
štátu, občanmi ktorého sú manželia v čase začatia konania, ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov,
spravuje sa zrušenie manželstva rozvodom právnym poriadkom slovenským a podľa § 38 citovaného
zákona v manželských veciach (konania o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva
a o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je), je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden

z manželov je slovenským občanom. To znamená, že ak je jeden z manželov slovenským občanom,
je právomoc slovenského súdu daná, ktorá úprava zodpovedá požiadavke, že súd domovského štátu
nemá odopierať rozhodovať o takto závažných životných osobných pomeroch občanov svojho štátu a
to bez ohľadu na to, či v ňom majú svoj obecný súd alebo žijú trvale v cudzine, pretože štát má chrániť
práva svojho občana. Odvolateľ ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa

29.11.2007 vo veci C-68/07 medzi Kerstin Sundeling Lopez versus Miguel Enrique Lopez Lizazo ako
aj odborné dokumenty komisie k posudzovaniu uplatňovania nariadenia. Uviedol, že ako občan SR a
EÚ sú jeho práva chránené Ústavou SR a zároveň aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, či samotnou Chartou základných práv. Pokiaľ teda nastane situácia kedy žiadnyčlenský štát Európskej únie nemá právomoc riešiť rozvod, hoci sa jedná o rozvod občanov Európskej
únie, možno to považovať za zmarenie práva a účinného prístupu k súdu garantovaného Európskym
dohovorom o ochrane ľudských práv v jeho článku 6 ods. 1 a Charty základných práv v jeho článku 21 a

článku 47. Odvolateľ je toho názoru, že postupom súdu prvej inštancie mu bola znemožnená realizácia
jeho procesných práv.

4. Odporkyňa vyjadrenie k odvolaniu nepodala.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP v spojení s § 103 CMP) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2, § 357 písm. a) CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým zastavil konanie o rozvod manželstva pre nedostatok právomoci slovenského súdu na
rozhodovanie tejto veci.

8. Predmetom konania v prejednávanej veci je rozvod bezdetného manželstva, pričom ide o konanie
s cudzím prvkom.

9. Podľa čl. 7 ods. 2 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v

znení neskorších ústavných zákonov) právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

10.Podľačl.288ZmluvyofungovaníEurópskejúnie,naúčelyvýkonuprávomocíÚnieinštitúcieprijímajú
nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská, nariadenie má všeobecnú platnosť a je

záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

11. Podľa čl. 3 bodu 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000 („nariadenie o súdnej právomoci“ - tzv. Brusel II bis), vo veciach rozvodu,

rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu
a) na ktorého území:
- majú manželia obvyklý pobyt, alebo
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
- má odporca obvyklý pobyt, alebo

- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu,
alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam

má „domicil“;
b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú
obaja manželia „domicil“.

12. Podľa čl. 6 citovaného nariadenia, výlučná povaha súdnej právomoci podľa článkov 3,4 a 5 Manžela,

ktorý: a) má obvyklý pobyt na území členského štátu; alebo b) je štátnym príslušníkom členského štátu
alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských štátov,
možno žalovať v inom členskom štáte iba v súlade s článkami 3, 4 a 5.13. Podľa čl. 7 citovaného nariadenia, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3,
4 a 5, právomoc sa určí v každom členskom štáte podľa práva tohto štátu ( bod 1). Proti odporcovi, ktorý
nemá obvyklý pobyt a ani nie je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo v prípade Veľkej Británie

a Írska, nemá „domicil“ na území žiadneho z týchto členských štátov, môže každý štátny príslušník
členského štátu s obvyklým pobytom na území iného členského štátu využiť kritériá súdnej právomoci
platné v danom štáte rovnako ako štátni príslušníci tohto štátu.

14. Podľa § 38 ods. 1 Zák. č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v

manželských veciach ( konanie o zrušenie manželstva rozvodom, o neplatnosť manželstva a o určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je) je právomoc slovenských súdov daná, ak aspoň jeden z manželov je
slovenským občanom.
15. Správnym bol preto postup súdu prvej inštancie, ktorý pred zaoberaním sa vecou samou skúmal
splnenie podmienok, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.), medzi ktoré podmienky patrí aj
právomocsúdunaprejednanieveciajejrozhodnutie.Rovnakozasprávnytrebapovažovaťpostupsúdu,

ktorým preskúmaval kritériá právomoci upravené nariadením Brusel II bis, ktorým je Slovenská republika
viazaná, avšak tieto nie celkom správne aplikoval na daný prípad, čím dospel k nesprávnemu záveru o
nedostatku právomoci slovenských súdov na jeho prejednanie a rozhodnutie. Čl. 3 nariadenia obsahuje
viaceréprincípyprávomocinamanželskéveci,ktorémožnopoužiťalternatívne,teda žiadnyznichnemá
prednosť a manželia môžu podať návrh na rozvod ktorémukoľvek zo súdov tam uvedeného členského

štátu. Ani jeden princíp však nie je použiteľný na túto konkrétnu vec. Ako vyplýva z obsahu návrhu
na začatie konania, navrhovateľ je štátny občan Slovenskej republiky, odporkyňa je štátna občianka
Českej republiky, a od uzavretia manželstva majú obaja obvyklý pobyt v Nórsku. Obaja manželia sú
teda občania rozdielnych členských štátov Európskej únie s obvyklým pobytom v krajine, ktorá nie je
členským štátom a teda nie sú splnené podmienky na aplikáciu ani jedného z kritérií určenia právomoci

obsiahnutých v čl. 3 ( a ani v čl. 4 a 5) nariadenia. Keďže podľa nariadenia nemá právomoc žiaden súd,
je tu priestor na využitie zostatkových kritérií právomoci podľa čl. 7 nariadenia. Ak nie je možné určenie
právomoci podľa čl. 3 až 5 nariadenia je treba právomoc určiť v každom členskom štáte podľa práva
tohto štátu. Takýmto predpisom upravujúcim otázky právomoci slovenských súdov vo veciach s cudzím
prvkom je potom zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorého

aplikácia je tu namieste, keďže s ohľadom na obvyklý pobyt oboch účastníkov a s ohľadom na štátne
občianstvo oboch účastníkov nie je možné podľa nariadenia Brusel II bis určiť právomoc žiadneho súdu.
Ak by sme pripustili výklad ustanovení nariadenia o právomoci súdov tak, ako bol ponúknutý súdom
prvej inštancie, znamenalo by to, že niet žiadneho súdu, na ktorom by sa navrhovateľ mohol domáhať
rozvodu jeho manželstva s odporkyňou ( minimálne pokiaľ by nezmenil obvyklý pobyt). Takýto názor

nie je možné akceptovať, pretože by mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu tak, ako to navrhovateľ
správne namietal v odvolaní. Čl. 46 Ústavy SR pritom zaručuje, že sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Po doručení súdu predmetného návrhu na rozvod tak bolo potrebné po zistení, že slovenský súd
nedisponuje právomocou podľa článkov 3 až 5 nariadenia Brusel II bis, položiť si otázku, či disponuje
súd iného členského štátu právomocou podľa nariadenia ( čl. 17 ), a keďže odpoveď je záporná, a
rovnako niet ani iného súdu, ktorý by už bol začal toto konanie medzi rovnakými účastníkmi ( čl. 19 ods.
1) , bolo treba v konaní pokračovať, pretože ak nemá v tejto veci právomoc žiaden súd, je priestor na

určenie právomoci slovenského súdu podľa čl. 38 zák. č. 97/1963 Z.z. pretože navrhovateľ ako jeden
z manželov je slovenským občanom.

17. Pokiaľ teda súd prvej inštancie zastavil konanie pre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s.
p., rozhodol nesprávne a preto odvolací súd napadnuté uznesenie v celosti zrušil podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 a 2 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).