Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/228/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715209143
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6715209143.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jany Krnáčovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu
NetSpace s.r.o., IČO: 36049778, so sídlom v Detve, Obrancov mieru č. 3173/13, zastúpeného právnym
zástupcom Aequitas s.r.o., IČO: 36628841, so sídlom v Banskej Bystrici, Dolná č. 19, v mene ktorého
pred súdom koná JUDr. Ing. Miloš Novák, advokát a konateľ, proti žalovanému DTnet Detva s.r.o., IČO:

46079386, so sídlom v Detve, Milana Rastislava Štefánika č. 65, zastúpenému právnym zástupcom
AK Dlhopolec s.r.o., IČO: 36867306, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 27, v mene ktorého pred
súdom koná JUDr. Ivan Dlhopolec, advokát a konateľ, o určenie, že žalovaný nie je podnikom podľa
zákona č. 610/2001 Z. z. ani podľa zákona č. 351/2011 Z. z., o určenie, že na umiestnení líniovej stavby
„C. Z. J. C. F." v špecifikovanom území nie je verejný záujem a o určenie, že žalovanému nepatrí právo z
vecného bremena vo vzťahu ku konkrétnym nehnuteľnostiam podľa zákona č. 351/2011 Z. z., o odvolaní

žalobcuažalovanéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduZvolenč.k.13C/230/2015-47zodňa01.02.2016,
ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o určenie, že žalovaný nie je podnikom v
súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov (prvý výrok), zastavil konanie

o určenie, že na umiestnení líniovej stavby „C. Z. J. C. F.“ na území, ktoré zahŕňa ulice R., W., H.,
E. S. R., Z. E., I. U., F., I. T., R., Q., C., P., F. E. (P.) v meste C. v súvislosti s ktorou bolo na návrh
žalovaného ako stavebníka Mestom C. začaté konanie o umiestnení líniovej stavby č. XXX/.XXXX/C.-
S.. nie je verejný záujem (druhý výrok), zastavil konanie o určenie, že žalovanému v súlade s § 66 ods.
2 zákona č. 351/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov nepatrí právo z vecného bremena viaznuce na
nehnuteľnostiach zahŕňajúcich ulice R., W., H., E. S. R., Z. E., I. U., F., I. T., R., Q., C., P., F. E. (P.) v

meste C., na ktorých by mala byť vybudovaná líniová stavba „C. Z. J. C.“, v súvislosti s ktorou bolo na
návrh žalovaného ako stavebníka Mestom C. začaté konanie o umiestnení líniovej stavby č. XXX/XXXX/
C.-S.. (tretí výrok), rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (štvrtý výrok)
a vrátil žalobcovi nekrátený súdny poplatok za podanie žaloby na súd v sume 398,- € prostredníctvom
prevádzkovateľa platobného systému, ktorým je J. H., a.s., do 30 dní od doručenia odpisu právoplatného
rozhodnutia prevádzkovateľovi platobného systému (piaty výrok); v odôvodnení uznesenia uviedol, že

„existencia súdnej právomoci je procesná podmienka, ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v
každom štádiu konania a na každom stupni; pod súdnou právomocou rozumieme okruh spoločenských
vzťahov, ktoré je súd oprávnený riešiť; v danom prípade má súd za, že navrhovateľ sa svojim návrhom
domáha rozhodnutia a posúdenia právnych otázok, ktoré nepatria do okruhu spoločenských vzťahov,
ktoré je súd oprávnený riešiť; pokiaľ sa navrhovateľ domáha určenia, že odporca nie je podnikom v
súlade s § 5 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, vo vzťahu uvedenému súd poukazuje

na ustanovenia § 15 zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorých si osoba, ktorá chce
podnikať v oblasti poskytovania sietí alebo služieb podľa zákona o elektronických komunikáciách, plníohlasovaciu povinnosť voči N. H. S. L. P. a H. služieb; tento úrad zaeviduje oznamovateľa ako podnik
oprávnený poskytovať siete alebo služby a úrad zároveň takýto podnik z evidencie vymaže; ak sa teda
v danom prípade navrhovateľ domáha určenia, že odporca nie podnikom v zmysle § 5 ods. 1 zákona o

elektronických komunikáciách, domáha sa toho, aby súd zasiahol do právomoci iného orgánu verejnej
moci, ktorému je táto na základe zákona zverená; ak príslušný úrad podnik do evidencie zaeviduje,
znamená to, že tento podnik spĺňa podmienky, ktoré sú pre takúto evidenciu zákonom stanovené,
zmenu, resp. nesplnenie týchto podmienok však môže posudzovať len tento úrad; uvedené konanie je
v zmysle § 74 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách správnym konaním pred N. pre S. L. P. a

H. J.; pokiaľ má navrhovateľ za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre postup v zmysle
príslušných ustanovení zákona o elektronických komunikáciách, je potrebné sa nápravy uvedeného
stavu domáhať cestou riadneho inštančného postupu v správnom konaní, resp. následne v rámci
správneho súdnictva podľa piatej časti O.s.p.; ďalej pokiaľ sa navrhovateľ svojim návrhom domáha
určenia, že odporcovi v súlade s § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. nepatrí právo z vecného bremena
viaznuce na nehnuteľnostiach zahŕňajúcich ulice R., W., H., E. S.Q., Z. E., I. U., F., I. T., R., Q., C., P.,

F. E. (P.) v meste C., na ktorých by mala byť vybudovaná líniová stavba „C. Z. J. C. F.“, v súvislosti s
ktorou bolo na návrh odporcu ako stavebníka Mestom C. začaté konanie o umiestnení líniovej stavby
XXX/XXXX/C.-S.., tak danom prípade podľa názoru súdu nejde o občianskoprávny vzťah, resp. spor
medzi subjektmi súkromného práva s rovnocenným postavením, ale o spor medzi dvoma podnikmi
podľa o zákona o elektronických komunikáciách, ktorý vychádza z uvedeného predpisu, pričom táto

otázka sa netýka vzťahu osoby oprávnenej z vecného bremena a osoby povinnej z vecného bremena,
ale vzťahu dvoch konkurujúcich si podnikov, ktoré poskytujú služby na základe zákona o elektronických
komunikáciách, pričom podstatou je koordinácia výstavby infraštruktúry; svojou podstatou teda ide o
spor v zmysle § 6 ods. 1 písm. o) zákona o elektronických komunikáciách, ktorého podstatou je prístup k
existujúcej fyzickej infraštruktúre a koordinácia jej výstavby; navrhovateľ sa teda aj v tejto časti domáha

riešenia právnej otázky, ktorá patrí do právomoci N. H. S. L. P. a H. J.; v časti, v ktorej sa navrhovateľ
svojim návrhom domáha určenia, že na umiestnení líniovej stavby „C. Z. J. C. F.“ na území, ktoré zahŕňa
ulice R., W., H., E. S.Q., Z. E., I. U., F., I. T., R., Q., C., P., F. E. (P.) v meste C., v súvislosti s ktorou bolo
na návrh odporcu ako stavebníka Mestom C. začaté konanie o umiestnení líniovej stavby č. XXX/XXXX/
C.-S.. nie je verejný záujem, ide o otázku týkajúcu sa územného konania podľa stavebného zákona; v

danom prípade ide o posúdenie prejudiciálnej otázky, ktorú posudzuje stavebný úrad, ktorým je obec,
resp. dohľad nad ochranou verejných záujmov zabezpečuje v zmysle § 98 ods. 1 stavebného zákona
štátny stavebný dohľad, ktorého orgány stavebný zákon vymedzuje, pričom súd medzi ne nepatrí; súd
v zmysle stavebného zákona nemá zverenú právomoc stavebného úradu a ani štátneho stavebného
dohľadu, ktorá je zverená príslušným správnym orgánom; svoje námietky teda navrhovateľ má možnosť

uplatniť v rámci príslušného územného konania a stavebného konania s využitím riadneho inštančného
postupu a následne v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti O.s.p.; na základe uvedeného súd
pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, t.j. chýbajúcu právomoc súdu, konanie v celom
rozsahu zastavil“. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 7 ods. 1 až 3, § 103 a §
104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, ďalej na ustanovenia § 5

ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. o), § 15 ods. 1, 2, 3 a 5, § 66 ods. 1 písm. a), § 66 ods. 2, § 74 ods. 1 a
4 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov; ďalej na § 36
ods.4,§39aods.2,§98ods.1,§99,§117ods.1prvávetaa§139ods.3písm.f)zákonač.50/1976Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov; o trovách
konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

30.06.2016; o vrátení súdneho poplatku rozhodol súd podľa § 11 ods. 1 prvá a druhá veta, § 11 ods. 4 a
§ 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov.

2.1 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie zo dňa 24.02.2016 (č.l. 61-64 spisu). Nesúhlasil s uznesením súdu prvej inštancie a navrhol
jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že postupom súdu prvej inštancie došlo
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v
znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 30.06.2016) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016).

2.1.1 Zdôraznil, že súd mu zastavením konania odňal možnosť konať pred súdom; nesúhlasil so
záverom súdu o nedostatku právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci; uviedol, že pri posudzovaníexistencieprávomocisúdujerozhodujúceposúdenie,čiideosúkromnúvecaleboverejnúvec,pričompri
súkromnoprávnej veci je podstatný obsah právneho vzťahu; v prejednávanom spore sa žalobou domáha
ochrany svojich práv a to predovšetkým ochrany svojho vlastníckeho práva k stavbe, t.j. metropolitnej

optickej siete, ktorá je umiestnená pod povrchom zeme na základe platných územných rozhodnutí zo
dňa 20.10.2008 a zo dňa 23.11.2009; vyjadril názor, že v prejednávanom spore ide o súkromnú vec a
preto mal súd prvej inštancie vychádzať z materiálnej podstaty žaloby, ktorou je nárok na ochranu jeho
vlastníckeho práva, pretože bez určenia žalobou požadovaných skutočností môže byť jeho vlastnícke
právo k metropolitnej optickej sieti ohrozené; v zákone č. 351/2011 Z. z. ani v zákone č. 50/1976 Zb. nie

je výslovne formálne uvedené, že o žalobou uplatnených nárokoch v prejednávanom spore rozhodujú
iné orgány ako súd a preto mal súd prvej inštancie vychádzať z materiálnej podstaty nároku, ktorým
je ochrana vlastníckeho práva; poukázal aj na to, že cieľom žaloby je predísť ďalším sporom ako aj
ďalšiemu postupu v konaní správneho orgánu, ktorý bude viazaný rozhodnutím súdu (konkrétne pri
rozhodovaní o podaných námietkach vyplývajúcich z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom podľa
§ 137 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. podaných v územnom konaní); poukázal na to, že trasa nového

vedenia navrhnutá žalovaným má ísť v tesnej blízkosti alebo v úplnom súbehu s líniovou stavbou
optickej siete, ktorej je vlastníkom z čoho vyplýva možnosť ohrozenia jeho vlastníckeho práva; zdôraznil,
že žalovaný nemá vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých má byť umiestnená nová optická sieť;
nakoľko vlastníci nesúhlasia s umiestnením novej siete na ich pozemkoch do úvahy prichádza možnosť
žalovaného preukázať iné právo k pozemku, ktoré vyplýva z iných právnych predpisov (§ 66 ods. 1

písm. a/ zákona č. 351/2011 Z. z.); preto je potrebné určiť, či žalovaný ako podnik môže v nevyhnutnom
rozsahu a ak je to vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na
cudzej nehnuteľnosti, t.j. je potrebné určiť, či (1) je žalovaný podnikom v zmysle § 5 ods. 1 zákona č.
351/2011Z.z.,(2)jeumiestnenieoptickejsietežalovanéhovoverejnomzáujmea(3)mážalovanývecné
bremeno viaznuce na dotknutých nehnuteľnostiach podľa § 66 zákona č. 351/2011 Z. z., pričom všetky

tieto skutočnosti spolu navzájom súvisia; zdôraznil, že ako účastník územného konania a dotknutý orgán
má právny záujem na určení uvedených skutočností súvisiacich s územným konaním; len v prípade, že
súd rozhodne o skutočnostiach uvedených v žalobe, môže správny orgán riadne rozhodnúť o návrhu
žalovaného na umiestnenie novej optickej siete; rozhodnutie o skutočnostiach uvedených v žalobe je v
procese územného konania tak závažné, že by o ňom mal rozhodovať súd.

2.1.2 Poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie zastavil konanie z dôvodu nedostatku právomoci,
bol povinný súčasne vo výroku uviesť, ktorému orgánu vec postupuje, čo však v napadnutom uznesení
absentuje; absencia výroku o postúpení veci sa podľa judikatúry rovná účinkom odopretia práva na
súdnu ochranu (denegatio iustitiae); súčasne zdôraznil, že žalobou sa domáhal aj určenia, že žalovaný

nie je podnikom podľa § 14 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. účinného do 30.04.2011, pričom súd prvej
inštancie sa so žalobou v tejto časti žiadnym spôsobom nevysporiadal, čo považoval za zmätočné a
nesprávne.

2.1.3 Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci na rozhodnutie, že žalovaný

nie je podnikom podľa § 5 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z.; vyjadril názor, že predmetné konanie
o určenie, že žalovaný nie je podnikom, nespadá do právomoci iného orgánu verejnej moci a preto
je daná právomoc súdu; ustanovenie § 15 zákona č. 351/2011 Z. z. nevylučuje oprávnenie súdu
určiť, či žalovaný je podnikom podľa § 5 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z., pretože zákon výslovne
neupravuje, že by mal o tejto skutočnosti rozhodovať úrad; opätovne poukázal na materiálny obsah

žaloby, ktorým je nárok na ochranu jeho vlastníckeho práva, t.j. ide o súkromnú vec; zdôraznil, že
nemôže ísť do konania pred úradom o určenie, že žalovaný nie je podnikom, pretože nebol účastníkom
konania a nemá inú možnosť domôcť sa ochrany, keďže neexistuje žiadne iné konanie, v ktorom by
mohol vystúpiť na ochranu svojich záujmov; argumentoval, že má dôvodné pochybnosti o tom, či je
žalovaného možné považovať za podnik podľa § 5 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z., pretože, aby bol

žalovaný považovaný za podnik, je potrebné, aby oznámil úradu zámer podnikať v oblasti poskytovania
elektronických komunikačných sietí alebo elektronických komunikačných služieb a úrad ho ako podnik
zaevidoval; žalovaný je síce na internetovej stránke úradu údajne od februára 2011 evidovaný ako
podnik, existujú však dôvodné pochybnosti o spôsobe a čase podania oznámenia o zámere podnikať
na úrad; okrem iných nezrovnalostí ohľadne obchodného mena a konajúcej osoby podľa údajov v

obchodnom registri vznikol žalovaný dňa 26.03.2011, ako podnik je však úradom evidovaný už od
februára 2011, t.j. o mesiac skôr ako vznikol; z uvedených dôvodov má preto dôvodné pochybnosti o
správnosti evidencie žalovaného úradom ako aj o tom, či môže byť žalovaný považovaný za podnik
podľa zákona č. 351/2011 Z. z.2.1.4 Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci na rozhodnutie, že na
umiestnení líniovej stavby novej optickej siete žalovaného nie je verejný záujem; zdôraznil, že zákon č.

50/1976 Zb. v žiadnom svojom ustanovení neuvádza, že by o tejto otázke, t.j. či na umiestnení stavby
je verejný záujem, mal rozhodovať stavebný úrad, resp. štátny stavebný dohľad; aj keď o umiestnení
stavby rozhoduje stavebný úrad, neznamená to, že sa účastníci konania nemôžu obrátiť na súd za
účelom určenia, či je na umiestnení stavby verejný záujem a to najmä, ak ich vlastnícke právo je
alebo môže byť ohrozené; otázku, či je na umiestnení stavby žalovaného verejný záujem, by mal

riešiť súd, nakoľko v prípade, že stavebný úrad posúdi otázku verejného záujmu sám, v správnom
súdnictve už nebude možné otázku verejného záujmu riešiť; zdôraznil, že jeho cieľom je predísť ďalším
konaniam; podaním žaloby sa dostal na príslušný orgán, t.j. na súd, ktorý by mal o týchto otázkach
rozhodnúť, pretože v opačnom prípade môže byť v územnom konaní vydané rozhodnutie, ktoré bude
nezákonné a už bude neskoro domáhať sa ochrany práv; poukázal na to, že na území, v ktorom má
byť umiestnená predmetná optická sieť žalovaného, sa nachádzajú už tri iné stavby optických sietí,

preto na umiestnení stavby žalovaného na cudzích nehnuteľnostiach a zriadení zákonného vecného
bremena podľa jeho názoru neexistuje a ani v budúcnosti nebude existovať žiadny verejný záujem;
verejný záujem je potrebné definovať ako možnosť obyvateľov a podnikateľov využívať služby optických
sietí a pripojenie na optické siete a to pri poskytovaní služieb viacerých poskytovateľov a tento verejný
záujem už bol podľa neho naplnený umiestnením troch ďalších optických sietí; nakoľko na území mesta

C. už sú v predmetných lokalitách umiestnené viaceré optické siete, ktoré dostatočne kapacitne a
územne zabezpečujú potreby verejnosti na užívanie optických sietí, umiestnenie ďalšej optickej siete
za účelom dosiahnutia vlastného zisku žalovaného nemôže byť vo verejnom záujme o to viac, že
umiestnením optickej siete žalovaného dôjde k uprednostneniu jeho podnikateľského zámeru pred
vlastníckym právom obyvateľov; umiestnením optickej siete žalovaného nebudú zabezpečené lepšie

parametre dátových prenosov využívaných verejnosťou a samotné umiestnenie dátovej optickej siete
nie je požadované zo strany verejnosti, nie je splnená podmienka pre zriadenie zákonného vecného
bremena v prospech žalovaného a teda žalovaný nemá iné právo k pozemkom, na ktorých má byť
umiestnená nová optická sieť.

2.1.5 Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci na rozhodnutie, že
žalovanému nepatrí právo vecného bremena viaznuce na nehnuteľnostiach v meste C., na ktorých by
mala byť vybudovaná nová optická sieť; zdôraznil, že v danom prípade nejde o vec, ktorá by patrila do
právomoci úradu a nejde o spor v zmysle zákona č. 351/2011 Z. z.; skutočnosti, o ktorých určenie žalobe
žiadal navzájom súvisia a nie je možné ich posudzovať oddelene; poukázal na to, že v územnom konaní

vystupuje nielen ako podnik podľa zákona č. 351/2011 Z. z., ale aj ako účastník územného konania, t.j.
ako vlastník susednej stavby; bez určenia požadovaných skutočnosti môže byť jeho vlastnícke právo
ako vlastníka metropolitnej optickej siete ohrozené; v danom prípade ide o súkromnú vec, ktorá patrí
do právomoci súdov; právoplatnosťou rozhodnutia o umiestnení líniovej stavby nastane nezvratný stav,
voči ktorému sa ako účastník konania nebude mať možnosť účinne brániť.

2.1.6 Na základe uvedeného navrhol zrušenie napadnutého uznesenia v plnom rozsahu a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie zo dňa 24.02.2016 aj žalovaný (č.l. 55-57 spisu). Uznesenie súdu prvej inštancie napadol
výlučne v rozsahu výroku o trovách konania a domáhal sa priznania ich náhrady s odôvodnením, že
zastavenie konania procesne zastavil žalobca podaním žaloby na súd, na prejednanie a rozhodnutie
ktorej nie je daná právomoc súdov.
2.3 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 22.04.2016 (č.l. 83 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom

svojho právneho zástupcu uviedol, že s odvolaním nesúhlasí; ak by súd napriek argumentom
uvedeným v jeho odvolaní dospel k záveru o nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie
predmetného sporu, vyjadril názor, že v prípade zastavenia konania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu, nemá žiaden z účastníkov konania právo na náhradu trov konania, pretože v tomto prípade ani
jeden z účastníkov nezavinil zastavenie konania.

2.4 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.02.2017 (č.l. 108-111 spisu) k odvolaniu a vyjadreniu žalobcu
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že skutkové aj právne závery súdu prvej inštancie
odôvodňujúce zastavenie konania pre nedostatok právomoci sú vecne správne aj po zmene právnehopredpisu, ktorý upravuje postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a
rozhodovaní sporov; podľa nového procesného kódexu platí všeobecná rozhodovacia právomoc súdov
v súkromnoprávnych sporoch a iných súkromnoprávnych veciach, pričom len zákon môže ako výnimku

stanoviť, že súkromnoprávny spor rozhodne iný orgán; právne záležitosti spadajúce pod rozhodovaciu
právomoc civilných súdov musia mať pôvod v súkromnom práve, pretože civilné súdu zásadne
neprejednávajú a nerozhodujú právne záležitosti, ktoré majú verejnoprávny základ; prejednávaný spor
zo súkromného práva celkom zrejme nevychádza; z obsahu žaloby ani podaného odvolania nevyplýva,
aké súkromnoprávne subjektívne právo žalobcu je ohrozené alebo porušené; žalobca síce tvrdí, že

je ohrozené jeho vlastnícke právo k líniovej stavbe, t.j. metropolitnej optickej sieti umiestnenej pod
povrchom zeme, žalobou sa však domáha takých rozhodnutí, ktoré s ochranou vlastníckeho práva
nesúvisia, pretože sa domáha (1) určenia, že žalovaný nie je podnikom poskytujúcim siete alebo služby
v oblasti elektronických komunikácií, ďalej (2) určenia, že na umiestnení líniovej stavby v územnom
konaní nie je verejný záujem a (3) určenia, že na nehnuteľnostiach, na ktorých má byť vybudovaná
líniová stavba, neviazne v prospech žalovaného vecné bremeno; ani jeden z týchto žalobných návrhov

sa netýka žiadneho súkromnoprávneho subjektívneho práva žalobcu; pokiaľ má žalobca pochybnosť,
či je žalovaný podnikom poskytujúcim siete alebo služby v oblasti elektronických komunikácií, môže
sa obrátiť na príslušný orgán, ktorým však v zmysle zákona č. 351/2011 Z. z. nie je súd; pokiaľ má
žalobca pochybnosť o otázkach súvisiacich s územným konaním, môže sa obrátiť na príslušný orgán,
ktorým však v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. tiež nie je súd; vlastnícke právo žalobcu nie je ohrozené

tým, že tretia osoba požiada príslušný orgán a vydanie územného rozhodnutia; odvolacia argumentácia
žalobcu, podľa ktorej žalobou sleduje ochranu svojho ohrozeného vlastníckeho práva je vzhľadom na
uvedené nenáležitá, neodôvodnená a bez zodpovedajúceho podkladu; civilné súdy nemajú možnosť
rozhodovať o otázkach, ktorých rozhodovanie je zverené do právomoci správnych orgánov; predmetné
súdne konanie je len výsledkom konkurenčného boja dvoch obchodných spoločností poskytujúcich

elektronické komunikačné služby v jednom územnom obvode, ktoré sa snažia blokovať konkurenta pri
budovaní vlastnej elektronickej komunikačnej siete; preto navrhol potvrdenie napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie o zastavení konania; súčasne zotrval na svojom odvolaní proti výroku napadnutého
uznesenia o trovách konania a domáhal sa priznania ich náhrady nakoľko žalobca procesne zavinil
zastavenie konania.

2.5 Vyjadrenie žalovaného doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa
21.02.2017 prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 113 spisu).

2.6Žalobcavovyjadrenízodňa02.03.2017(č.l.114-115spisu)kvyjadreniužalovanéhoprostredníctvom

svojhoprávnehozástupcuzotrvalnasvojomodvolaníavyjadreniachvoveci;zmenaprocesnéhokódexu
nič nezmenila na jeho stanovisku, že v prejednávanom spore má súd právomoc na jeho prejednanie a
rozhodnutie; v prejednávanom spore ide o súkromnú vec, pretože žalobou sa domáha ochrany svojich
práv predovšetkým ochrany svojho vlastníckeho práva k stavbe, t.j. metropolitnej optickej sieti, pretože
bez určenia požadovaných skutočností môže byť jeho vlastnícke právo ohrozené; zastavením konania

došlo zo strany súdu prvej inštancie k odopretiu spravodlivosti; opakovane poukázal na materiálnu
podstatužaloby,ktoroujenároknaochranuvlastníckehopráva;vžiadnominomzákone(t.j.anivzákone
č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách ani v zákone č. 50/1976 Zb. stavebný zákon) nie je
výslovne formálne uvedené, že o skutočnostiach uvedených v žalobe rozhodujú iné orgány ako súdy; s
poukazom na ustanovenie § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) tvrdil, že by muselo byť

výslovne v inom zákone uvedené, že o nárokoch uvedených v žalobe rozhodujú iné orgány než súdy
a ak tomu tak nie je, musí súd vychádzať z materiálnej podstaty nároku, ktorým je v danom prípade
nárok na ochranu vlastníckeho práva; toto pravidlo je obsiahnuté aj v článku 1 C.s.p. čo znamená, že
ak by mal právomoc iný orgán, než súd, musel by to zákon výslovne uvádzať; v danom prípade je
nepochybné, že ide o spor vyplývajúci z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv žalobcu a to

konkrétne z ohrozenia jeho vlastníckeho práva; dôležitým postulátom ochrany subjektívnych práv je tzv.
zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae); ak neexistuje iný orgán ochrany práva s individuálne
určenou právomocou uplatní sa všeobecné pravidlo, že povinnosť poskytnúť ochranu porušenému
alebo ohrozenému subjektívnemu právu má súd; v žiadnom prípade nemôže byť ochrana subjektívnych
práv vylúčená z pôsobnosti súdu alebo iného zákonom stanoveného orgánu, čo v konečnom dôsledku

znamená, že ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu základných práv,
takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu je súd; cieľom žaloby je tiež predísť ďalším
sporom, ako aj ďalšiemu postupu v konaní správneho orgánu, nakoľko aj stavebný úrad v rámci
územného konania môže zastávať názor, že s konečnou platnosťou tieto otázky môže riešiť jedine súd;či je žalovaný podnikom podľa zákona č. 351/2011 Z. z. nespadá pod rozhodovaciu činnosť stavebného
úradu žalobca nemôže iniciovať konanie na N. H. S. L. P. a H. J. o tom, že žalovaný nie je podnikom;
otázku, či je na umiestnení stavby žalovaného verejný záujem by mal riešiť jedine súd, nakoľko v

prípade, že stavebný úrad posúdi otázku verejného záujmu sám, v správnom súdnictve už nebude
možné otázku verejného záujmu riešiť; žalobca nemá inú možnosť v súčasnom právnom stave domôcť
sa ochrany, keďže neexistuje žiadne iné konanie, v ktorom by na ochranu svojich záujmov mohol
vystúpiť; nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že pokiaľ má pochybnosť o tom, či žalovaný je podnikom
poskytujúcim siete alebo služby v oblasti elektronických komunikácií, môže sa v tomto smere obrátiť

na príslušný orgán, ktorým však v zmysle zákona č. 351/2011 Z. z. nie je súd; konanie o určenie, či
žalovaný je podnikom podľa § 5 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. nespadá do právomoci iného orgánu
verejnej moci; uvedený zákon nevylučuje, aby súd bol oprávnený určiť, či žalovaný je podnikom v zmysle
uvedeného ustanovenia, pričom zákon výslovne neupravuje, že by mal skutočnosti, o určenie, ktorých
žiada v žalobe, rozhodovať úrad; pokiaľ o v žalobe uvedených skutočnostiach rozhodne súd, bude
rozhodnutím súdu správny orgán viazaný, t.j. o tejto otázke už nebude môcť rozhodnúť; v prípade,

že súd o týchto otázkach nerozhodne, môže byť vydané rozhodnutie v územnom konaní, ktoré bude
nezákonné a už bude neskoro domáhať sa ochrany práv; aj zákon č. 50/1976 Zb. počíta s možnosťou
účastníkov konania obrátiť sa na súd, ak medzi účastníkmi nedôjde k dohode o námietkach, ktoré
vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám; ide o tak zásadné otázky v rámci
územného konania, že by mal o nich rozhodovať súd; je zrejmé, že v danom prípade boli v územnom

konaní podané námietky, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám medzi
účastníkmi konania nedošlo k dohode; to potvrdzuje názor, že stavebný úrad nemôže o týchto otázkach
rozhodovať sám a príslušný na rozhodnutie je jedine súd; žalobca ako účastník územného konania má
právny záujem na určení skutočností uvedených v žalobe súvisiacich s územným konaním, nakoľko
len v prípade, že súd rozhodne o skutočnostiach uvedených v žalobe, môže správny orgán riadne

rozhodnúť o návrhu žalovaného o umiestnení optickej siete; rozhodnutie o tom, či žalovaný je podnikom
v zmysle zákona č. 351/2011 Z. z. a či na umiestnení optickej siete je verejný záujem, je v procese
územného konania tak zásadné, že by o ňom rozhodovať súd; nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že
predmetné súdne konanie je len výsledkom konkurenčného súperenia dvoch obchodných spoločností
poskytujúcich elektronické komunikačné služby v jednom územnom obvode; v uvedenom konaní sa

domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, ktoré môže byť ohrozené, ak nedôjde k určeniu skutočnosti
uvedených v žalobe súdom; nesúhlasil ani s odvolaním žalovaného proti výroku o trovách konania v
napadnutom uznesení a trval na svojich argumentoch vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného;
zotrval na svojom stanovisku, že v prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu na
prejednanie a rozhodnutie sporu, žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, pričom na

tomto nič nezmenila ani zmena procesného predpisu, pretože v prípade zastavenia konania z dôvodu
nedostatku právomoci, nemožno hovoriť o zavinení na zastavení konania, a preto súd nemôže priznať
náhradu trov konania protistrane, keďže nie je splnená podmienka zavinenia zastavenia konania.

2.7 Vyjadrenie žalobcu doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa

05.04.2017 prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 117 spisu).

3. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu a žalovaného podľa § 34 C.s.p.,
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu
odvolania žalobcu a žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu a

žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 písm. b) C.s.p. zrušil
a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.1 Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

3.2 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť

konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

4. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a obsah spisu v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie o podaných odvolaniach a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu jedôvodné. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe žalobcu z dôvodu
nedostatku procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť (§ 161 ods. 1 a 2 C.s.p.), t.j. z dôvodu
nedostatku právomoci na prejednanie a rozhodnutie sporu. Vo všeobecnosti súd kedykoľvek počas

konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, t.j. či
sú splnené procesné podmienky (§ 161 ods. 1 C.s.p.). Právomoc súdov možno vo všeobecnosti
charakterizovať ako zákonom určený rozsah právnych záležitostí, ktoré sú súdy oprávnené a povinné
prejednávať a rozhodovať; pomocou právomoci súdov sú stanovené hranice pre činnosť súdov
vo vzťahu k iným orgánom verejnej moci; súčasne okruh zákonom určených právnych záležitostí

spadajúcich do právomoci súdov nie sú oprávnené prejednávať a rozhodovať iné orgány verejnej
moci; v rámci civilného sporového konania majú súdy všeobecnú právomoc prejednávať a rozhodovať
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány (§ 3 C.s.p.); súkromnoprávny spor alebo súkromnoprávna vec môže byť zákonom z
právomoci súdu vyňatá a zverená do právomoci iného orgánu verejnej moci (tzv. zúžená právomoc),
resp. iný ako súkromnoprávny spor alebo vec môže byť do právomoci súdov zverená zákonom (tzv.

rozšírená právomoc). Nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016 nedošlo
z materiálneho hľadiska k podstatnej zmene v právnej úprave právomoci súdov v civilnom sporovom
konaní, preto zmena právnej úpravy nemala vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o podaných
odvolaniach proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie; v čase rozhodovania súdu prvej
inštancienapadnutýmuznesenímprávomocsúdovvymedzovaloustanovenie§7Občianskehosúdneho

poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 30.06.2016 súdy v občianskom súdnom konaní prejednávali a rozhodovali spory a iné
právne veci, ktoré vyplývali z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávali a nerozhodovali o nich iné orgány; v zmysle § 7 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 iné veci prejednávali a rozhodovali súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovil zákon. Nedostatok právomoci súdu na prejednanie
a rozhodnutie sporu predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky, ktorého následkom
je zastavenie konania; v uznesení o zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný
rozhodnúť, ktorému orgánu sa vec postupuje (výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu); ak súd
dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu a nie je daná

ani právomoc iného orgánu verejnej moci na jeho prejednanie a rozhodnutie, nemôže konanie pre
tento nedostatok zastaviť, ale spor musí prejednať a rozhodnúť sám (inými slovami ak v Slovenskej
republike nie je konkrétny orgán s právomocou spor rozhodnúť, prejednanie a rozhodnutie sporu patrí
do právomoci súdu); inak by došlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae); takýto postup je
v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje právo na súdnu ochranu,

obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2001 zo dňa
27.09.2001 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 82/2002);
súd prvej inštancie vo výroku napadnutého uznesenia neuviedol, do právomoci ktorého orgánu verejnej

moci patrí prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu, hoci mal v zmysle § 104 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 povinnosť v napadnutom uznesení uviesť, ktorému
konkrétnemu orgánu verejnej moci vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania postúpi
(prípadne vysvetliť, z akých dôvodov žiadny orgán Slovenskej republiky nemá právomoc na rozhodnutie
sporu); túto povinnosť prevzal aj Civilný sporový poriadok, ktorý v ustanovení § 10 ods. 1 prvá veta

C.s.p. uvádza, že ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Neuvedením konkrétneho orgánu verejnej moci vo
výrokunapadnutéhouznesenia,ktorémubudesporpostúpenýnaprejednaniearozhodnutiepredstavuje
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci žalobcovi uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a tento

nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.).

5. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Uznesenie súdu prvej inštancie bolo zrušené vrátane závislého výroku
o trovách konania a vrátení súdneho poplatku za podanie žaloby žalobcovi, preto nebolo potrebné

osobitne rozhodovať o odvolaní žalovaného proti výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie
o trovách konania. V súlade s ustanovením § 391 ods. 3 C.s.p. odvolací súd pre účely ďalšieho
konania uvádza, že súd prvej inštancie bude povinný opätovne posúdiť svoju právomoc na prejednanie
a rozhodnutie predmetného sporu a v prípade, že dospeje k záveru o nedostatku svojej právomoci vovýroku výslovne určiť konkrétne orgány verejnej moci, v ktorých osobitným zákonom určenej právomoci
je prejednanie a rozhodnutie každého z nárokov uplatnených žalobcom v prejednávanom spore;
odvolací súd osobitne upozorňuje, že súd prvej inštancie neopomenie rozhodnúť ani o uplatnenom

nároku na určenie, že žalovaný nie je podnikom podľa zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom do
30.04.2011 (napadnutým uznesením súd prvej inštancie o tomto nároku opomenul rozhodnúť); svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie primeraným spôsobom odôvodní.

5.1 Pre účely ďalšieho konania odvolací súd udáva, že žalobca sa podanou žalobou okrem iného

domáhaurčenia,žežalovanémunepatríprávozvecnéhobremenapodľa§66ods.2zákonač.351/2011
Z. z. v znení neskorších predpisov viaznuce na konkrétnych nehnuteľnostiach, na ktorých by mala byť
vybudovaná líniová stavba „C. Z. J. C.“, v súvislosti s ktorou bolo na návrh žalovaného ako stavebníka
Mestom C. začaté konanie o umiestnení líniovej stavby č. XXX/XXXX/C.-S.; v prípade vecného bremena
podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. ide o tzv. zákonné vecné bremeno; vecné bremená zriadené
zo zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené,

súčasne však majú aj súkromnoprávny prvok; vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako
právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať; tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež; ich režim nie je
úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou osobitných
právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy

občianskeho práva o vecných bremenách; ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu riadi sa
ichrežimvšeobecnouobčianskoprávnouúpravou;zákonomzriadenévecnébremenojevlastníkpovinný
rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať
náhradu; v prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh
verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti; toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom

prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené
súhlasom zo strany dotknutého vlastníka (porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/89/2008 zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015 alebo sp.
zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016); na konanie o určenie existencie práva zo zákonného vecného
bremena podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. je daná právomoc súdov, pretože zákon právomoc

na prejednanie a rozhodnutie takéhoto sporu nezveruje inému konkrétnemu orgánu verejnej moci.

5.2 Z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. vyplýva, že povinnosti zodpovedajúce
oprávneniam podľa odseku 1 písm. a) sú vecnými bremenami viaznucimi na dotknutých
nehnuteľnostiach; podľa § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z. z., podnik môže v nevyhnutnom

rozsahu a ak je to vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na
cudzej nehnuteľnosti; predmetné ustanovenie tak zakotvuje oprávnenú osobu zo zákonného vecného
bremena, ktorou je podnik (§ 5 ods. 1 prvá veta zákona č. 351/2011 Z. z.), zákonný predpoklad,
ktorý musí byť splnený na vznik zákonného vecného bremena, t.j. verejný záujem na existencii
zákonného vecného bremena ako aj obsah zákonného vecného bremena, t.j. právo podniku zriaďovať

a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti a povinnosť vlastníka
cudzej nehnuteľnosti a jeho rozsah, t.j. v nevyhnutnom rozsahu; v spore o určenie existencie práva
zo zákonného vecného bremena podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. bude súd musieť
nevyhnutne skúmať splnenie predmetných podmienok, teda (1) či subjekt, ktorý tvrdí, že je oprávnený
zo zákonného vecného bremena je podnikom podľa § 5 ods. 1 prvá veta zákona č. 351/2011 Z. z. (resp.

v závislosti od tvrdeného vzniku zákonného vecného bremena či bol podnikom aj podľa predchádzajúcej
právnej úpravy nakoľko podľa § 78 ods. 7 prvá veta zákona č. 351/2011 Z. z. oprávnenia k cudzím
nehnuteľnostiam ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona zostávajú zachované) a (2) či na zriadení a prevádzkovaní verejnej siete a stavbe jej vedenia na
cudzej nehnuteľnosti je verejný záujem; z uvedeného vyplýva, že okrem nároku na určenie neexistencie

zákonnéhovecnéhobremenapodľa§66ods.2zákonač.351/2011Z.z.vprospechžalovaného,ostatné
žalobou uplatnené nároky sú len predpokladmi vzniku predmetného zákonného vecného bremena a
ako také preto neobstoja ako samostatné nároky, pretože ide o právne skutočnosti, ohľadne ktorých z
osobitného predpisu nevyplýva možnosť požadovať ich určenie (§ 137 písm. d/ C.s.p.); danosť týchto
právnych skutočností by súd nevyhnutne predbežne skúmal pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu

o určenie neexistencie zákonného vecného bremena podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. v
prospech žalovaného, výsledok tohto skúmania by sa však nemohol prejaviť v samostatnom výroku
rozhodnutia vo veci samej, ale len v závere o dôvodnosti alebo nedôvodnosti uplatneného nároku vo vecisamej; rovnaké závery platili aj v režime pôvodného ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku v znení účinnom do 30.06.2016.

5.3 Z uvedených dôvodov nemožno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že na prejedanie a rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je v celom rozsahu daná právomoc súdov; týmto záverom však odvolací
súd žiadnym spôsobom neprejudikuje výsledok konania najmä z hľadiska vecnej legitimácie žalobcu a
žalovaného v spore, ktorú otázku bude musieť vyriešiť súd prvej inštancie v ďalšom konaní; súd prvej
inštancie pritom nie je v ďalšom konaní viazaný právnym posúdením veci žalobcom ako ho uviedol

v žalobe; vo všeobecnosti predpokladom úspešnosti žaloby o určenie existencie alebo neexistencie
práva je okrem procesnej stránky (t.j. naliehavý právny záujem na požadovanom určení) skutočnosť,
či strany majú vzhľadom na predmet konania v spore aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu; vecnú
legitimáciu v spore o určenie o určenie existencie alebo neexistencie práva má ten, kto je nositeľom
subjektívneho oprávnenia (aktívna vecná legitimácia) alebo subjektívnej povinnosti (pasívna vecná
legitimácia) vo vzťahu k právu, o ktoré v spore ide (ktoré je predmetom konania); stranami sporu o

určenie existencie alebo neexistencie (zákonného) vecného bremena musia byť všetky subjekty, o
ktorých práva alebo povinnosti v spore ide; z uvedeného vyplýva, že z hľadiska prejednávaného sporu
musia byť jeho stranami vlastník pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom a subjekt, ktorý
tvrdí, že v jeho prospech zákonné vecné bremeno vzniklo, resp. v prospech ktorého svedčí záznam v
katastri nehnuteľností ako oprávneného zo zákonného vecného bremena.

5.4 Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu o vzťahu žalobou uplatneného nároku a ochrany jeho
vlastníckeho práva odvolací súd dodáva, že uplatnený nárok v prejednávanom spore nemá tvrdený
priamy súvis s vlastníckym právom žalobcu k existujúcej elektronickej komunikačnej sieti; ochrana
vlastníckeho práva žalobcu k vedeniu je pritom (okrem iného) dostatočne zabezpečená osobitným

ustanovením § 68 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z., podľa ktorého každý je povinný počínať si tak,
aby svojou činnosťou nepoškodzoval vedenia a nerušil prevádzku sietí alebo služieb a neoprávnene
nezasahoval do siete a do poskytovania služieb, inak zodpovedá za škodu, ktorú tým podniku spôsobil.

5.5 Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie v tom smere, že civilný súd nemá právomoc na

prejednanie a rozhodnutie žaloby žalobcu v časti o určenie, že žalovaný nie je podnikom podľa zákona č.
610/2003Z.z.vzneníúčinnomdo30.04.2011,resp.žežalovanýniejepodnikompodľa§5ods.1zákona
č. 351/2011 Z. z.; ani v jednom z uvedených prípadov nejde o súkromnoprávny spor; postavenie podniku
pre účely zákona č. 610/2003 Z. z., resp. zákona č. 351/2011 Z. z. sa nadobúda evidenciou na základe
oznámenia, ktorú vykonával Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky (§ 14 zákona č. 610/2003 Z.

z., ktorý bol zrušený s účinnosťou od 01.11.2011), resp. vykonáva Úrad pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb (§ 15 zákona č. 351/2011 Z. z.) ako právny nástupca pôvodného
telekomunikačného úradu; právomoc civilného súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu
nemôže založiť samotná skutočnosť, že žalobca nebol účastníkom konania o evidenciu žalovaného
ako podniku podľa zákona č. 610/2003 Z. z., resp. zákona č. 351/2011 Z. z. Napriek uvedenému však

v prípadnom spore o existenciu zákonného vecného bremena podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011
Z. z. môže súd otázku, či subjekt, ktorý tvrdí, že je oprávnený zo zákonného vecného bremena, je
podnikom podľa § 5 ods. 1 prvá veta zákona č. 351/2011 Z. z., resp. podnikom podľa § 4 ods. 8 zákona
č. 610/2003 Z. z., prejudiciálne posúdiť sám nemôže však o nej rozhodnúť (§ 194 ods. 1 C.s.p.); nakoľko
súd nie je viazaný rozhodnutím iného orgánu verejnej moci o tejto otázke (§ 194 ods. 2 C.s.p.) môže túto

otázku posúdiť samostatne na základe vlastných skutkových zistení a právneho posúdenia ako jeden z
podmienok vzniku zákonného vecného bremena podľa § 66 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z., resp. § 69
ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. (je pritom len povinný vysporiadať sa s predchádzajúcim rozhodnutím
iného orgánu verejnej moci o tejto otázke).

6. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.). Vzhľadom na odvolaciu
argumentáciu žalobcu a žalovaného vo vzťahu k výroku napadnutého uznesenia o trovách konania
odvolací súd len dodáva, že procesné zavinenie na zastavení konania môže spočívať aj v skutočnosti,
že žalobca podal na súd žalobu vo veci, na ktorej prejednanie a rozhodnutie nie je daná právomoc súdu.

7. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).