Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/55/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114206971
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiana Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2114206971.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Bibiánou Ťažiarovou v právnej veci v právnej veci žalobcov:

1. W.. D. D., narodený XX.X.XXXX, bytom Y. XX, P., 2. D. J., rodená D., narodená XX.XX.XXXX, bytom
Y. XX, P., 3. C.. S. F., rodená D., narodená XX.X.XXXX, bytom Y. XX, P., toho času L., J. strase XE, R.,
všetci zastúpení: JUDr. Roman Cibulka, advokát, Hlavná 13, Trnava, proti žalovaným: 1. C. C., narodený
X.X.XXXX, bytom P., toho času J. X, P., zastúpený: JUDr. Barbora Šruteková, advokátka, Hlavná 44,
Trnava, 2. FORTEZZA spol. s r.o., Bučianska 6582/7, Trnava, IČO: 45 567 018, zastúpený: Advokátska
kancelária SOPKO s.r.o., Paulínska 7523/24, Trnava, IČO: 47 631 741, 3. Wüstenrot poisťovňa a.s.,
Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v rade 1, v rade 2 a v rade 3 sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v
rade 1 sumu 10 000 eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaní v rade 1, v rade 2 a v rade 3 sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v
rade 2 sumu 8 000 eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný v rade 1, v rade 2 a v rade 3 sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v

rade 3 sumu 7 500 eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.

V. Žalovaný v rade 1, v rade 2 a v rade 3 sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v
rade 1, v rade 2 a v rade 3 náhradu trov konania vo výške 100 %, k rukám právneho zástupcu žalobcom
JUDr. Romana Cibulku.

VI. Žalovaní v rade 1, v rade 2 a v rade 3 sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok
štátu vo výške 1530 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Trnava.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa návrhom doručeným súdu dňa 13. 3. 2014 domáhali voči žalovaným v rade 1, v rade 2,
v rade 3 zaplatiť každému žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 6 000 eur a náhradu trov konania.

Uznesením č. k. 8C/55/2014-111 zo dňa 13. 1. 2015 súd pripustil zmenu návrhu, žalovaní v rade 1 až
v rade 3 sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v rade 1 sumu 10 000 eur a náhradu trov

konania, žalovaní v rade 1 až v rade 3 sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v rade 2
sumu 10 000 eur a náhradu trov konania, žalovaní v rade 1 až v rade 3 sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni v rade 3 sumu 10 000 eur a náhradu trov konania.Žalobcovia svoj nárok odôvodnili tým, že dňa 15. 3. 2012 o 12.55 hod. v Trnave na ulici Sládkovičova
došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v rade 1, ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný v
rade 2. Následkom dopravnej nehody utrpela smrteľné zranenie C.. C. D., manželka žalobcu v rade 1 a

matka žalobkýň v rade 2 a v rade 3, ktorá na následky zranení utrpených pri dopravnej nehode dňa 10.
4. 2012 zomrela. Žalovaný v rade 1 bol v trestnom konaní vedenom na OS Trnava sp. zn. 2T/55/2013
za smrť C.. C. D. uznaný vinným z prečinu usmrtenia a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 2
roky, bol mu uložený trest zákazu činnosti na viesť motorové vozidlo na dobu 4 roky. V čase dopravnej
nehodyžalovanývrade1riadilvozidlo,ktoréhoprevádzkovateľomavlastníkombolžalovanývrade2,od

ktorého mal vozidlo požičané. Žalovaný v rade 2 mal so žalovaným v rade 3 uzatvorenú poistnú zmluvu
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu prevádzkou motorového vozidla. Žalobca v
rade 1 sa z tejto tragickej udalosti nedokáže spamätať. Utrpenú životnú traumu ťažko prežíva, ostal
precitlivený a depresívny. Manželke vypomáhal v jej podnikaní, jej smrť mala pre neho za následok i
stratu práce spoločenských kontaktov a zníženie jeho životnej úrovne. Smrť matky znamenala obrovský
zásah do rodinného života oboch žalobkýň, zasiahla ich citovo, spoločensky i ekonomicky. Žalobkyňa

v rade 2 bola u matky zamestnaná a jej smrťou stratila prácu. Nebohá C.. D. bola vzornou manželkou,
matkou, nesmierne milovala vnúčatá. Pokiaľ bolo možné, obom žalobkyniam pomáhala pri starostlivosti
o vnúčatá. Nečakaná smrť manželky a matky pre nich znamenala obrovský zásah do ich osobnostných
práv chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pasívnu legitimáciu žalovaného
v rade 1 odôvodnili ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka, keď tento konaním spočívajúcim v

zavinenom porušení právnej povinnosti, za ktorý bol právoplatne uznaný za vinného, zapríčinil smrť C..
D..Pasívnulegitimáciužalovanéhovrade2odôvodnilustanovením§427Občianskehozákonníka,ktorý
bol prevádzkovateľom motorového vozidla. Poukázal na stanovenie § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. pokiaľ
ide o pasívnu legitimáciu žalovaného v rade 3. Finančná náhrada, ktorej sa žalobcovia domáhajú je iba
určitou satisfakciou a zmiernenie nedoziernych následkov, ktorými bolo zasiahnuté do ich osobnostných

práv.

Žalovaný v rade 2 sa písomne vyjadril, že s návrhom nesúhlasí. Žalovaný v rade 2 neporušil právo
žalobcov na ochranu ich osobnosti, nakoľko neporušil ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.
Neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi jeho konaním, resp. nekonaním, nakoľko žalovaný v rade

2 sa na priebehu udalosti nijako nepodieľal na okolnostiach, ktoré nastali u žalobcov v ich súkromnom
živote. Ako nepôvodca zásahu tiež nie je nositeľom žiadnej povinnosti podľa § 13 OZ. Povinnou osobou
je len tá osoba, ktorá neoprávnený zásah vyvolala.

Žalovaný v rade 3 sa písomne vyjadril, že s návrhom nesúhlasí. Namietol svoju pasívnu legitimáciu.

Nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby možno uplatňovať len mimo
rámecinštitútuzodpovednostizaškodut.j.podľa§11OZanasl.Nároknanemajetkovúujmuvyplývajúci
zo zásahu do práva na ochranu osobnosti nemožno subsumovať pod žiadny z nárokov vymedzených
v zmysle § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ
plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia,

ktorého súčasťou je aj rodinný život. Voči nemajetkovej ujme žalobcov o ktorú rozšírili svoj návrh každý o
sumu 4000 v zmysle podania doručeného súdu dňa 30. 12. 2014 vznáša námietku premlčania v zmysle
§ 106 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ má byť nemajetková ujma krytá povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako časť škodcových nárokov, je
toho názoru, že na premlčanie týchto nárokov sa vzťahuje režim § 106 Občianskeho zákonníka.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa obsahom spisu
najmä návrhom žalobcov zo dňa10. 3. 2014, úmrtným listom C. D., 6, sobášnym listom na č.l. 10,
vyjadrením žalovaného v rade 3, vyjadrením žalovaného v rade 2, vyjadrením žalovaného v rade 1
zo dňa 22.9.2014, faxovým podaním žalovaného v rade 3 zo dňa 12.1.2015, podaním žalobcov zo

dňa 30.12.2014, spisom sp. zn. 2T55/2013, s obsahom celého spisového materiálu a zistil nasledovný
skutkový stav.

Právny zástupca žalobcov uviedol, že zodpovednosť žalovaného v rade 1 a jeho pasívnej legitimácie
je daná s ohľadom na to, že tento zavinením porušením právnej povinnosti, dokonca dôležitej

povinnosti uloženej zákonom zapríčinil smrť právnej predchodkyne žalobcov, jeho zodpovednosť
vyplýva z ustanovenia § 420 OZ. Žalovaný v rade 2 je preukázateľným prevádzkovateľom predmetného
motorového vozidla, ktoré riadil žalovaný v rade 1. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu, v
zmysle ktorej je potrebné analogicky aplikovať § 427 OZ aj na tieto prípady, na rozhodnutie NS SR3Cdo/228/2012. So vznesenou námietkou premlčania sa nestotožňuje, vo veci platí všeobecná trojročná
premlčacia lehota s tým, že žalobca si uplatňoval nárok už v trestnom konaní.

Žalobca v rade 1 uviedol, že manželstvo uzavreli pred 37 rokmi, žili krásne, mali deti. Žiadne problémy
s manželkou nemali a celý ich existenčný život zabezpečovala v podstate ona, pretože z učiteľského
dôchodku nebol schopný podporovať ani deti. Staršia dcéra žila spolu s nimi v domácnosti do roku 2005,
kedy sa vydala a odišla do Nemecku. Po roku sa jej narodilo prvé dieťa a po ďalších dvoch rokoch ďalšie
dieťa. S druhou dcérou žije, aj predtým žili v spoločnej domácnosti, narodilo sa jej jedno dieťa. Bola v

piatom mesiaci tehotenstva, keď sa to stalo. Spoločne s manželkou trávili čas, mali záhradku. Manželke
ho zamestnávala ako šoféra, poslíčka. Má dôchodok 320,- eur a u manželky mal príjem 400,- 420,-
eur mesačne. Jedenkrát do roka chodievali na liečenie a jedenkrát do zahraničia na dovolenku k moru.
Tri až štyrikrát do roka išli na štyri dni za dcérou do Nemecka. Podporovali ju, keď bola na materskej.
Rodina trávila Veľkú noc, Vianoce, spoločne, dcéra prišla z Nemecka a trávila tu aj dovolenku jedenkrát
do roka. Potom to bolo veľmi ťažké, keď išiel do Bratislavy, na neurológii mu povedali, že zranenie je

nezlučiteľné so životom, že postupne do dvoch týždňov, do mesiaca všetky orgány postupne zlyhajú.
Po nehode prišla dcéra z Nemecka a bola tu mesiac, každý deň za manželkou chodili, hoci bola v kóme.
Masírovala a pomáhala, aby nemala preležaniny. A videli každý deň ako sa to zhoršuje, povedali im,
že je to beznádejné. Mal kardiostimulátor, ktorý ho držal, keď predtým mával arytmie. Žil ďalej, chodil
do záhradky, dodnes každý deň chodí na cintorín. Pomáha mu a robí mu radosť mladšia dcéra, mu

aj teraz pomáha. Stará sa o záhradku, drobné úpravy okolo domu. Má trošku ťažké srdce na to, že
dotyčný ho nevidel, neprejavil ľútosť. Životná úroveň sa mu zmenili, manželka chodievala na zahraničné
služobné cesty, tak sa dostal do zahraničia. Má príjem dôchodok + vdovecký spolu 524,- eur mesačne.
Má problém dlhšie cestovať, keď má strach z arytmie ako aj z dopravnej nehody. Má na to vplyv aj
psychický stav. Majú rodinný dom, manželka im zanechala rodinný dom, v ktorom bola ambulacia so

záhradou. Nevedel, že zať bol so žalovaným v rade 1 v telefonickom kontakte, nepovedal mu, že ho
niekto telefonicky kontaktuje za účelom zistenia zdravotného stavu manželky.

Žalobkyňa v rade 2 uviedla, že s mamou žila od narodenia v jednej domácnosti, bola jej oporou počas
štúdií, v tehotenstve i v materstve. Manželstvo uzavrela v roku 2006 a od tej doby spolu žil v domácnosti

aj jej manžel. Prvé dieťa sa jej narodilo v roku 2008 a druhé dieťa v roku 2012. Od 2008 ju mama
zamestnávala ako zubnú laborantku a administratívnu pracovníčku. Túto prácu mohla vykonávať i počas
materskej dovolenky, pretože bola veľmi flexibilná. Jej smrťou prišla o prácu, ale hlavne o mamu,
ktorá jej bola nápomocná v každej životnej situácii. Otec bol v tom čase veľmi pracovne vyťažený,
bola jedinou osobou, ktorej v tej dobe zverila svoje dieťa. Po jej smrti zostala sama na starostlivosť o

domácnosť, deti, pribudla jej starostlivosť o otca, o jeho zdravotný stav. Mama jej veľmi chýba každý
deň. Jej nehodu, hospitalizáciu a smrť veľmi zle psychicky znášala, bola v štvrtom mesiaci tehotenstva,
čo bolo ešte horšie, pretože vedela, že sa tešila na ďalšie vnúča. Po smrti popri psychickom vyčerpaní
pridali aj zdravotné problémy v tehotenstve. Dodnes jej nerobí dobre návšteva cintorínu a jej hrobu.
Otcov životný elán a optimizmus sa vytratil, necítil sa byť užitočný, pred smrťou mamy sa aktívne

podieľal na fungovaní ambulancie. Táto práca ho udržiavala vitálneho, dávala mu zmysel a radosť zo
života. Po jej smrti sa oveľa častejšie začali opakovať jeho zdravotné problémy spojené so srdcom.
Vytratila sa z neho radosť a pracovný elán. Suma, ktorú žiada je len časť ušlej mzdy, ktorú by zarobila
počas troch rokov od smrti mojej matky, keďže ju zamestnávala. Po smrti mamy bola na podpore,
pokým nešla na materskú s druhým dieťaťom. Po materskej dovolenke si našla prácu na jazykovej

škole, jedná sa iba o brigádnickú prácu, bude to aktuálne od októbra. Počas druhého tehotenstva mala
problémy na odpadnutie, kontrakcie, ale neriešila to, lebo nechcela brať žiadne lieky. Je introvert, o
týchto veciach sa nerozpráva s inými ľuďmi, psychológa nenavštevovala. Vzťah rodičov bol harmonický,
vychádzali si dobre, nikdy neriešili žiadne problémy. Rodičia boli pre ňu vzorom ako manželia. Vzťah
sestry k rodičom bol bezproblémový, rodičia ju finančne podporovali odkedy sa vydala a presťahovala

do Nemecka. Sestra pravidelne chodievala na Slovensko, navštevovala ich, takisto mama navštevovala
sestru, pomáhala jej s výchovou prvého dieťaťa, keďže po piatich mesiacoch od narodenia dieťaťa
sa zamestnala. Sestra mala výnimočný vzťah s rodičmi, bola im za všetko vďačná. Mama chodievala
za sestrou do Nemecka každých 6 až 8 týždňov, pokým ich dieťa bolo veľmi malé. Sestra chodievala
pravidelne na Slovensko každý štvrťrok na 4 - 5 dní. Sestra s mamou boli v kontakte cez internet

minimálne jeden - dvakrát do týždňa. Počas života mamy do jej smrti sa cítila ako dieťa a po jej smrti sa
musela postaviť na vlastné nohy. Trápilo ju, keď videla ako otec starol zo dňa na deň, úplne sa zmenil. Je
vyštudovaná zubná laborantka. Ústrednou osobnosťou v rodine bola naša mama, vždy za ňou chodili, či
už ona alebo sestra, keď mali problémy. Takisto otec s ňou všetko konzultoval a bez nej nič nepodnikal.Vie, že mama pravidelne posiela sestre peniaze a podporovala ju. Keď bola zamestnaná u mamy mala
príjem 450,- až 500,- eur mesačne brutto. Nemá vedomosť, že po dopravnej nehode žalovaný v rade 1
kontaktoval telefonicky jej manžela alebo inú osobu z našej rodiny.

Žalobkyňa v rade 3 uviedla, že do roku 2006 žili v spoločnej domácnosti, potom sa odsťahovala do
Nemecka a vydala, má dve deti. Matka ju pred nehodou ekonomicky a sociálne podporovala. Počas
materskej s prvým dieťaťom ju raz za šesť týždňov navštevovala a starala sa o dieťa. Na druhé
vnúča sa veľmi tešila a naďalej chcela tráviť čas spolu s vnúčencami. Po jej nehode strávila 4 týždne

na Slovensku, každodenne ju navštevovala, keďže zdravotný stav otca a v tom čase tehotnej sestry
nedovoľoval každodenné návštevy v nemocnici. Po smrti matky sa zmenil aj jej fyzický zdravotný stav,
okrem precitlivenosti sa pridali aj problémy s chrbticou, čo bolo lekárom potvrdené, že je to následkom aj
psychickéhostavu.Matkajejveľmichýba,lebojupodporovalafinančne,abysimohlipostaviťvNemecku
dom. No oveľa viac im chýba v rodinnom živote. Vyhľadala pomoc lekára, osteopata, nebrala žiadne
lieky. Potvrdila vyjadrenie otca o stretávaní a pobyte na Slovensku. Žalovaná suma je len symbolická

čiastka, pretože strata sa vyčísliť nedá. Vzťah rodičov vnímala vždy ako veľmi harmonický a bol a je
jej vzorom pre manželstvo. Smrť matky spôsobila zmenu v živote otca a sestry, keď sestra stratila
zamestnanie už s jedným dieťaťom a novonarodeným dieťaťom a tým stratila podporu matky. Zdravotný
stav otca sa zhoršil. Problémy so srdcom sú oveľa častejšie ako pred nehodou. Aj na jeho psychike
badá, že mu matka veľmi chýba. Keď ju spomíname, nikdy to nezostane bez sĺz, niekoľkokrát za deň

spomína, akoby to spravila mama a za čo všetko sú jej vďační. V súčasnosti má príjem v Nemecku z
minidžobu 435,- eur, živí ju manžel.

Právny zástupca žalovaného v rade 1 uviedol, že návrh navrhuje zamietnuť, namieta pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného. Ako spornú a nedôvodnú považuje nemajetkovú ujmu ako takú a úplne spornú

a nepreukázanú jej výšku. Žalovaný v rade 1 si je vedomý svojho previnenia, jednalo o nedbanlivý
trestný čin. Pokiaľ akákoľvek škoda mala byť uhrádzaná, navrhuje, aby táto bolo uložená ako povinnosť
žalovanému v rade 3, ktorý si voči žalovanému v rade 1 uplatnil sumu 2.137,93 eur. Stotožňuje a pripája
sa k vznesenej námietke premlčania, keď žalované sumy v časti 4000 eur sú premlčané. Žalovaný svoj
čin oľutoval nielen v trestnom konaní ale aj v tomto konaní. Nesie následky v súvislosti s dopravnou

nehodou, bol vo výkone trestu. Dopravná nehoda zasiahla aj do jeho života, je nemajetný. Regresný
nárok bol voči nemu znížený na 10 %.

Žalovaný v rade 1 uviedol, že s návrhom nesúhlasí. Mal požičané motorové vozidlo od kamaráta od
C. C. na jeden deň na súkromné potreby, v tom čase nevedel, kto je vlastníkom. Pri dopravnej nehode

ho osvietilo svetlo, bohužiaľ tomu nemohol zabrániť. Od policajta dostal telefóne číslo, myslí, že to bol
zať. Každý týždeň minimálne raz zavolal a zisťoval aký je stav pani poškodenej, až jedného dňa mu
oznámil, že zomrela. Je mu úprimne ľúto, čo sa stalo žalobcom, ľutuje to. Je si vedomý akú stratu
žalobcovia utrpeli. Nehoda zmenila aj jeho život, ale táto zmena sa nedá porovnať s tým, čo spôsobila
žalobcom. Neuhradil žiadnu finančnú čiastku žalobcom. Vo februári 2015 bol podmienečne prepustený.

V súčasnosti pracuje brigádne ako smetiar, má príjem 300,- eur mesačne. Prespáva u kamarátov,
nevlastní žiaden majetok. Od nehody ho rodina vydedila, má problém sa zamestnať, manželka sa s ním
rozviedla.

Právny zástupca žalovaného v rade 2 uviedol, že návrh navrhuje zamietnuť. Nesúhlasí s použitím

analógie § 427 OZ, ktorý je systematicky zaradení v časti náhrady škody pod ochranu osobnosti. Právne
vety použité žalobcami v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 sú vytrhnuté z kontextu, keď v
predmetnomsporebolariešenázodpovednosťprávnickejosobyzazásahdoosobnostnýchprávfyzickej
osoby v prípade, ak tento zásah bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu
činnosti tejto právnickej osoby. V tomto prípade žalovaný v rade 1 nebol použitý na činnosť žalovaného v

rade 2. Z dôvodu opatrnosti vznáša tiež námietku premlčania ak by posudzoval predmetný nárok titulom
náhrady škody. Uplatnenie nároku v trestnom konaní, nespôsobuje pretrhnutie plynutia premlčacej doby,
pretože trestné konanie a civilné konanie nie je kontinuálne a medzi týmito vznikla časová medzera.
Nárok na náhradu škody si uplatňuje v trestnom konaní iba žalobca v rade 1 a to v nižšej výške než
je uplatnená v tomto konaní. V zmysle uplatnenia nároku si žaloba môže uplatniť iba ten nárok, ktorý

mu patrí. To znamená, že nemajú účinky tie úkony, ktoré sa týkajú iba žalobcu v rade 1 vo vzťahu k
ostatným žalobcom, keďže títo si v trestnom konaní nárok na náhradu škody neuplatnili. Poukázal na
neprípustnosť použitej analógie medzi ustanovenia o ochranu osobnosti a náhradu škody.Žalovaný v rade 2 uviedol, že vozidlo požičal žalovanému v rade 1 na základe ústnej dohody, medzi
nami nebol žiaden pracovnoprávny vzťah. Vozidlo bolo v riadnom technickom stave. Nebol priamym
účastníkom nehody.

Žalovaný v rade 3 uviedol, že návrh navrhuje zamietnuť. V súvislosti s pasívnou legitimáciou poukázal na
uznesenie ÚS ČR zo dňa 4. 3. 2014, č. II ÚS 116/13, ktoré bolo vydané v rozhodnutí Súdneho dvora vo
veci T. Y., ktorý vyslovil, že pokiaľ súdy nižšieho stupňa rozhodli, že žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy
nespadá do žiadnej kategórie nárokov uvedených v zákone o povinnom zmluvnom poistení, nedošlo k

svojvoľnej interpretácii právnych noriem, takýto názor bol už Ústavným súdom ČR ústavne konformný
a to uznesením III. ÚS 8/06. Výška plnenia zahŕňa náhradu za motorové vozidlo, ktoré bolo poistené v
Allianz, vecné náklady a náklady na pohreb, nároky zdravotnej poisťovne.

Podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti.

Podľa ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce

dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú
za ňu spoločne a nerozdielne.

Podľa ustanovenia § 440 Občianskeho zákonníka kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného,
má proti nemu postih.

Podľa ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného,
znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Podľa ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti

poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

V tomto ustanovení je upravená analógia legis. Z toho, že Občiansky zákonník výslovne upravuje len
analógiu legis, by sa mohlo zdať, že v súkromnom práve je vylúčená analógia práva (analógia iuris).
Analógiou iuris je postup štátneho orgánu (súdu), pri ktorom niet normy, ktorá by upravovala obdobné
právne vzťahy. Preto sa vec musí vyriešiť na základe zásad právneho odvetvia, prípadne na základe

všeobecných princípov práva, zmyslu a účelu právnych pravidiel správania. Prípustnosť analógie legis a
analógie iuris však vyplýva priamo z podstaty právnych vzťahov upravených súkromným (občianskym)
právom. Z toho možno vyvodiť, že analógia legis by bola prípustná aj vtedy, ak by to zákon výslovne
neustanovoval, a to platí aj pre analógiu iuris. Znovu totiž treba zdôrazňovať princíp, podľa ktorého je
vylúčené, aby súd, prípadne iný orgán právnej ochrany odmietol poskytnúť ochranu súkromnoprávnym

záujmom a právam len preto, že niet výslovnej právnej úpravy. Pri aplikácii analógie legis treba
rešpektovať: ustanovenie § 3 OZ a analógiu používať len v súlade s dobrými mravmi, celistvosť
občianskeho práva, to znamená, že pri analógii legis sa používajú nielen predpisy Občianskeho
zákonníka, ale aj iných občianskoprávnych predpisov, ktoré systémovo patria do občianskeho práva,
nepoužiteľnosť ustanovení občianskeho práva, ktoré sú aplikovateľné len na taxatívne vymedzené

práva, jedinečné situácie a zákonné výnimky, dohodu účastníkov občianskoprávneho vzťahu, ktorá
upravuje práva a povinnosti týchto účastníkov.Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka bola
prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára
1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho

mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj
ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života
jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej
rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na
súkromie. Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie
svoj prirodzeno-právny zdroj. Súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život zahrňujúci
vzťahy medzi blízkymi príbuznými a rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahrňovať
do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo
možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie, ods. 2 pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ods. 3 výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

V prípade neoprávneného zásahu do týchto práv majú dotknuté osoby nárok v zmysle § 13 Obč.

zákonníka v prvom rade domáhať sa zdržania neoprávnených zásahov, ďalej odstránenia následkov
neoprávneného zásahu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené
so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Satisfakcia
prichádza do úvahy v prvom rade v podobe morálnej, napr. ospravedlnenie. Nárok na priznanie

finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak by sa
morálna satisfakcia nezdala postačujúca. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch
sa preto v zmysle § 136 O.s.p. stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd pritom musí vychádzať z

úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Podľa ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva na
ochranu osobnosti manželovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.
Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter,
všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť.

Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú
výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej
osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým
právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym
poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať,

deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú
časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva), sú
nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od
nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii,
premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je

priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne rýdzo
osobné, resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo (doslovné znenie
„fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré
v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznymhodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu.
Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne
život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.

Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv
a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie
byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie

a každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.
Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie
obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16 Ústavy Slovenskej
republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch
ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života, ods. 2 - každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe; v
článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia; v článku 22 zaručujúcom ochranu listového
tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov.
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo 16. decembra 1992 vo veci Niemetz proti Nemecku

uviedol, že ,,„...nepovažuje za možné alebo potrebné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu
„súkromný život“. Mohlo by však byť príliš reštriktívne limitovať tento pojem „výsostným okruhom“, v
ktorom môže jednotlivec žiť svoj vlastný osobný život, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť
vonkajší svet neobsiahnutý v tomto okruhu. Rešpektovanie súkromného života musí tiež obsahovať do
určitej miery právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi.“

Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21.
júna1988voveciBerrhabprotiHolandskukonštatoval:„„Zpojmurodina,naktoromjezaloženýčlánok8,
vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje
od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom
a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu

nežijú.“ Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy
medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do

práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou

osobou.
Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto

právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah
do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom

úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a
ak ich niet, o rodičov.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. (o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

účinnom ku dňu 15. 3. 2012), poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve, ods. 2 poistený má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením,zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym
zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené
v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné

plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku, ods. 3 poistený má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom 6b) uplatnené,
preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského
zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky, dávky výsluhového
zabezpečeniaadôchodkystarobnéhodôchodkovéhosporenia,akpoistenýjepovinnýichnahradiťtýmto

subjektom, ods. 4 poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie
v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený
zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak, ods. 5 ak
ide o škodu spôsobenú prevádzkou tuzemského motorového vozidla na území iného členského štátu,
poškodenémusaposkytnepoistnéplnenievrozsahupoisteniazodpovednostipodľaprávnychpredpisov
členského štátu, na ktorého území bola škoda spôsobená, ak sa podľa tohto zákona alebo na základe

poistnej zmluvy neposkytuje poistné plnenie v širšom rozsahu.

Podľa ustanovenia § 2 písm. e) zákona č. 381/2001 Z. z. v znení k 15. 3. 2012 poisťovateľom poisťovňa,
poisťovňa z iného členského štátu alebo zahraničná poisťovňa, ktorá je oprávnená vykonávať poistenie
zodpovednosti na území Slovenskej republiky na základe osobitného predpisu, e) poistníkom ten, kto

uzavrel s poisťovateľom zmluvu o poistení zodpovednosti (ďalej len "poistná zmluva"), f) poisteným ten,
na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti, g) poškodeným ten, kto utrpel prevádzkou motorového
vozidla škodu a má nárok na náhradu škody podľa tohto zákona, h) škodovou udalosťou skutočnosť,
ktorá môže byť dôvodom vzniku práv poškodeného na plnenie poisťovateľa alebo kancelárie, i) poistnou
udalosťou vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu, j) prevádzkovateľom

motorového vozidla fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť
disponovať s motorovým vozidlom.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z., v znení účinnom ku dňu 27.11.2008, náhradu
škodyuhrádzapoisťovateľpoškodenému.Poškodenýjeoprávnenýuplatniťsvojnároknanáhraduškody

priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať, ods. 2 na premlčanie nároku na náhradu
škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu
spôsobila. 22)

Citované ustanovenie zaviedlo s účinnosťou od 01.01.2002 všeobecný priamy nárok poškodeného na

náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi
(poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne (solidárne).

Podľa ustanovenia § 822 Občianskeho zákonníka z poistenia zodpovednosti za škody má poistený

právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za
ktorú poistený zodpovedá.

Podľa ustanovenia § 823 Občianskeho zákonníka náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však
právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 z. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
účinnom ku dňu 27.11.2008, otvárať dvere alebo bočné steny vozidla, ako aj nastupovať do vozidla
alebo vystupovať z neho sa smie len vtedy, ak tým nie je ohrozená bezpečnosť nastupujúcich osôb alebo
vystupujúcich osôb, ani iných účastníkov cestnej premávky.

Podľaustanovenia§16ods.1zákonač.8/2009Z.z.vzneník15.3.2012vodičjepovinnýrýchlosťjazdy
prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam,
stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou
rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, ods. 4 vodič smie v

obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1, a ak ide po diaľnici v obci alebo po rýchlostnej ceste v obci,
najviac 90 km.h-1.Podľa ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd je viazaný rozhodnutím ústavného
súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,
ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná[§109ods.1písm.b)].Súdjetiežviazanýrozhodnutímústavného

súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok
alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím
o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je
viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka obsahuje generálnu klauzulu ochrany
osobnosti. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujú
jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých
typických hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby. Ustanovenie § 11
Občianskeho zákonníka podáva
exemplárny výpočet jednotlivých stránok osobnosti človeka. Ako typické
zákon uvádza najmä právo na ochranu života, zdravia a tela zahrnujúce
oblasť medicíny a biomedicíny, právo na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj právo na ochranu

mena. Do tohto rámca patrí tiež právo na súkromie fyzickej osoby, teda právo na jej nerušený osobný
život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších, vrátane rešpektovania
rodinného života, prejavov osobnej povahy - ako sú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové
snímky a zvukové záznamy. Patrí sem tiež ochrana vnútornej intímnej sféry osobnosti človeka.

Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým je osobnosť človeka. Ochrana
osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, sociálne postavenie
atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí
vždy konkrétnej fyzickej osobe. Toto právo je nescudziteľné, neprevoditeľné, časovo neobmedzené a
nepremlčateľné. Za určitých podmienok môžu právo na ochranu osobnosti uplatňovať po smrti fyzickej

osoby len jej najbližší príbuzní.

Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým (erga
omes), t. j. proti ostatným fyzickým osobám, právnickým osobám, ako aj proti štátu. Jeho obsahom je
zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú

príkladom uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, nevyžaduje sa vyvolanie následkov, stačí zásah,
ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. Ochranu osobnosti zákon
zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby
(napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V
občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka

je ohrozením, resp. porušením jeho osobnosti ako celku.

Nároky, ktoré môže ohrozená alebo poškodená fyzická osoba uplatňovať, sú uvedené
v § 13 Občianskeho zákonníka. Okrem nich sa fyzická
osoba môže domáhať aj náhrady škody, ktorá bola neoprávneným zásahom do jej osobnosti
spôsobená ( 16 Občianskeho
zákonníka). Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade,

ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.

Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo
alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej

osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov
(negatórna žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov
(reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktorá
nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkommorálneho, imateriálneho pôsobenia, so satisfakčnou povahou, najčastejšie vo forme ospravedlnenia.
V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník
v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť

nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká predovšetkým vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí.
Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú: existencia ujmy, porušenie právnej
povinnosti, resp. protiprávny úkon, príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.

Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že C.. C. D. zomrela dňa 10. 4. 2012. Uznesením
ČVS:ORP-307/1-OVK-TT-2013 zo dňa 19. 4. 2013 bolo voči žalovanému v rade 1 vznesené obvinenie
za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súvislosti s dopravnej
nehodou zo dňa 15. 3. 2012. Žalobca v rade 1 ako poškodený si do zápisnice o výsluchu poškodeného
dňa 13. 5. 2013 uplatnil náhradu škody vyplatiť ročný plat manželky, jeho plat ročný plat, plat dcéry

za dvojmesačnú výpovednú lehotu. Trestným rozkazom tunajšieho súdu č. k. 2T/55/2013-230 zo dňa
30. 7. 2013 (právoplatné dňa 1. 11. 2013) bol žalovaný v rade 1 (C. C.) uznaný vinným, že dňa 15. 3.
2012 asi o 12.55 hod. v Trnave po ulici Sládkovičovej sa pohyboval s motorovým vozidlom zn. Audi
A8, EČ P.-XXXE, rýchlosťou minimálne 61,7 km/h, teda rýchlosťou vyššou ako bola povolená rýchlosť
jazdy v obci, v dôsledku čoho oneskorene zareagoval na osobné motorové vozidlo zn Škoda Fabia EČ

J.-XXXSK stojace v jeho jazdnom pruhu pred priechodom pre chodcov a s vozidlom Audi narazil do
zadnej časti vozidla Škoda Fabia, ktoré bola nárazom vedené do pohybu a narazilo do ľavého boku
chodkyni C.. C. D. a O. G., ktoré v dôsledku nárazu boli odhodené a pri páde na vozovku utrpela C..
C. D. krvácanie do mozgových obalov vpravo, pomliaždenie mozgu v oboch čelových lalokoch a opuch
mozgu, tieto zranenia mali za následok náhle zlyhanie srdca v dôsledku pľúcnej embólie a smrť C..

C. D., ktorá 10. 4. 2012 zomrela, druhá chodkyňa utrpela zranenia s odôvodnenou dobou liečenia a
pracovnej neschopnosti 7 dní, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším
spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti, uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za to sa odsudzuje na trest odňatia
slobody v trvaní 2 roky. Poškodení, okrem iného žalobca v rade 1 (W.. D. D.) bol so svojím nárokom na

náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Znaleckým posudkom č. 32/2012 C.. S. T. bolo
zistené, že v súvislosti s dopravnou nehodou dňa 15. 3. 2012 utrpela C.. C. D. ťažké zranenia: krvácanie
do mozgových obalov vpravo (subdurálne krvácanie), pomliaždenie mozgu v oboch čelových lalokoch,
opuch mozgu. Obodovanie vzniknutých zranení spolu 815 bodov, vo finančnej čiastke pri hodnote bodu
v čase úrazu (15,38 eur) predstavuje sumu 12 534,70 eur. Znaleckým posudkom č. 28/2012, č. 65/2012

(C.. M., C.. T.) bolo zistené, že bezprostrednou príčinou smrti C.. C. D. bolo náhle zlyhanie činnosti
srdca v dôsledku pľúcnej embólie pri trombóze hlbokej žily ľavej dolnej končatiny, ako komplikácie
prvotnej (základnej) príčiny smrti - poranení lebky a vnútrolebečných štruktúr, ktoré menovaná utrpela
pri dopravnej nehode. V danom prípade išlo zo súdno-lekárskeho hľadiska o násilnú smrť, ktorá je v
príčinnej súvislosti s poraneniami hlavy, ktoré C.. C. D. utrpela pri dopravnej nehode ako chodkyňa

zrazenáosobnýmautomdňa15.3.2012naSládkovičovejulicivTrnave.Znaleckýmposudkomč.6/2013
W..C.T.bolozistené,žetechnikajazdyvodičaC.,ktorýsosvojimvozidlomAudisapohybovalrýchlosťou
61,7 km/h, nebol správna, keď sa pohyboval vyššou rýchlosťou. Nereagoval na pribrzďovanie vozidiel
Ford Fiesta, Škoda Fabia pred priechodom pre chodcov. Jeho reakciu vyhodnotil ako oneskorenú čo
bolo aj príčinou nedodržania bezpečnej vzdialenosti za vozidlom Škoda Fábia. Aj z tohto dôvodu jeho

technika jazdy nebola správna. Technika používania cestnej komunikácie oboma chodkyňami bola z
technického hľadiska správna, vošli na vozovku a na priechod pre chodcov tak, že vodičom zastavených
vozidiel Ford Fiesta a Škoda Fábia nevytvorili nebezpečenstvo resp. ich nedonútili brzdiť so spomalením
vyšším ako je 50 % z hodnoty maximálne dosiahnuteľného na daných adhéznych podmienkach. Obe
chodkynebyzabránilizrážkesvozidlomFábie,akbysavkritickomčasenenachádzalivkritickommieste

nehody, resp. v koridore pohybu tohto vozidla po zrážke s vozidlom Audi. Vodič Mesároš by zabránil
zrážke s vozidlom Fábia nižšou rýchlosťou priestorovo, ak by sa na začiatku svojej reakcie pohyboval s
vozidlom Audi rýchlosťou do 51 km/h. V čase dopravnej nehody slnko svietilo na vodiča Audi od chrbta
zľava, nemohlo ho teda oslniť. Na základe vykonanej analýzy dopravnej nehody možno konštatovať, že
príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Audi. Z

evidenčnej karty vozidla zn. Audi A8 EČ P vyplýva, že vlastníkom ku dňu dopravnej nehody bol žalovaný
v rade 2 (FORTEZZA spol. s r.o.). Dňa 13. 1. 2012 uzavrel žalovaný v rade 2 so žalovaným v rade 3 ako
poisťovateľom povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla zn. Audi A8 EČ P Z výplatných pások za obdobie 1-12/2011 vyplýva, že C.. C. D. vyplatila mzdužalobcovi v rade 1 a žalobkyni v rade 2. Uplatnením postihu zo dňa 15. 11. 2013 žalovaný v rade 3 si voči
žalovanému v rade 1 uplatnil sumu 2137,93 eur, keď z uzavretej poistnej zmluvy vyplatili za poškodeným
z titulu poistnej udalosti poistné plnenie vo výške 21 379,36 eur (náklady na zdravotnú starostlivosť

poskytnutú poškodenej C.. C. D. vyplatené VŠZP a.s. vo výške 15 363,20 eur, náklady na zdravotnú
starostlivosť poskytnutú poškodenej p. O. G. vyplatené VŠZP a.s. vo výške 1145,64 eur, náklady spojené
s liečením a pohrebné náklady poškodenej vyplatené W.. D. D. vo výške 909,52 eur, skutočná škoda na
motorovom vozidle Škoda Fábia vyplatená Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s. vo výške 3961 eur).
Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: existencia ujmy

(spočívajúca v poškodení duševného zdravia žalobcov), porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny
úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov),
príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.
Na základe zisteného skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že
v dôsledku tejto dopravnej nehody spôsobenej žalovaným 1 došlo k zásahu do osobnostného práva
žalobcov tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného

života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je
nenapraviteľné. V danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov
chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho
pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá
na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak medzi fyzickými
osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a
rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva
na súkromie druhej z týchto osôb. Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva
na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo

úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú
sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde
k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku,
smútku zo straty blízkej osoby. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany

osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo
výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity
jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom, ide o najbližších
príbuzných, manžela, deti, rodičov (porovnaj napr. rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2005 sp. zn. 30 Cdo
1678/2004, ako aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 a 1 Cdo 77/2009, 3 Cdo 228/2012). V

danej veci v dôsledku tragickej smrti manželky žalobcu v rade 1 a zároveň matky žalobkýň následkom
dopravnej nehody došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovanej manželky, čím je
žalobca v rade 1 do budúcna ochudobnený o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobca
v rade smrťou manželky stratil jej lásku a radosť s ňou prežívanú. Zároveň utrpel citovú ujmu spočívajúcu
v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstve a šoku zo smrti milovanej osoby. Žalobcovi v rade

1 sa smrťou manželky zmenil celý život, pretože s manželkou žili v šťastnom a spokojnom manželstve,
vychovali spoločne dve deti, manželka sa starala o domácnosť, žalobcu v rade 1 zamestnávala. Žalobca
v rade 1 má zhoršený zdravotný stav, pravidelne chodí na hrob manželky, pri spomienku na ňu plače.
Ťažko znáša útrapy života bez manželky. S manželkou mali plány na dôchodok, že si ho budú užívať v
kľudnom prostredí, bez nejakých zásadných povinností, čo však nehoda prekazila. Zároveň žalobkyne

v rade 2 a v rade 3 utrpeli tak ako žalobca v rade 1 následkom dopravnej nehody stratu milovanej
matky, čím sú do budúcna ochudobnené o rodinný život a táto strata spočíva aj v citovej stránke, keď
navždy stratili matku a pocit, že sú aj naďalej dieťaťom, ktorému je ich matka vždy na blízku a v prípade
potreby nápomocná. Žalovaný 1 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona
o pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný

a rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu jeho osobnosti, že žiadna z morálnych
foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Je nepochybné, že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba
považovala za ujmu objektívne závažnú.

V danom prípade má súd za to, že nie je potrebné preukazovať, že došlo k zníženiu dôstojnosti
alebo vážnosti žalobcov v spoločnosti, pretože to nie je obligatórnou podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch pri zásahu do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcom v narušení
súkromnéhoarodinnéhoživota.Jedinýmpredpokladomje,žeprimeranézadosťučineniepodľa§13ods.1 je nepostačujúce, následok spočívajúci v znížení vážnosti osoby v spoločnosti je v § 13 ods. 2 uvedený
len príkladmo a nevzťahuje sa na zásahy do súkromného alebo rodinného života fyzickej osoby.
Neoprávnený zásah do práva na súkromie totiž nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti

dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti. Porušenie práva na súkromie treba odlišovať od prípadov
neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života je
existencia závažnej ujmy, teda takej, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za značnú. V danom

prípade došlo protiprávnym konaním žalovaného 1 k nezvratnému a závažnému následku
spočívajúcemuvsmrtimanželkyžalobcuvrade1,keďtentoprišielomožnosťzachovávaťsňousociálne
a citové väzby, utrpel i citovú traumu. Citová, morálna a sociálna ujma žalobcu v rade 1 bola v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 1. Uvedené platí aj v prípade žalobkýň v rade 2 a v rade
3, keď možnosť zachovať s matkou sociálne a citové väzby bola narušená a utrpená ich citová trauma
bola v priamej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného v rade 1. Žalovaný 1 svojim protiprávnym

konanímspočívajúcimvnerešpektovanízákonaopozemnýchkomunikáciáchzasiaholdoosobnostných
práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný a rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na
ochranu ich osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané
predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 OZ, je predmetom voľnej
úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z
kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 OZ, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a jednak
z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy prihliadal u každého žalobcu predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý

v dôsledku smrteľného zranenia manželky žalobcu a zároveň matky žalobkýň pri dopravnej nehode
a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nich vyvolala. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný
trestný čin žalovaného v rade 1. V konaní nebolo preukázané a uvedené nebol ani nikým tvrdené,
spoluzavinenie C.. C. D. na predmetnej dopravnej nehode. Súd dospel k záveru, že v danom prípade
je primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur v prípade žalobcu v rade 1, ktorá názoru

súdu zohľadňuje neodstrániteľný následok v podobe smrti manželky žalobcu a dôsledky, ktoré táto
strata u žalobcu vyvolala. Následkom protiprávneho konania žalovaného 1 došlo v danom prípade
k nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobcom a jeho manželkou
a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu, práva na jeho súkromie a rodinný
život. Iba morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho

konania žalovaného 1. Právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby.
Porušením svojich povinností nedodržaním pravidiel cestnej premávky sa žalovaný 1 dopustil zásahu do
rodinného súkromia žalobcov. Trauma žalobcu je neodstrániteľná, preto je namieste priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške ako bolo uvedené vyššie. V prípade žalobkyne v rade 2 a
žalobkyne v rade 3 súd zohľadnil, že obe už boli v čase smrti ich matky, dospelé, s vlastnými rodinami.

Žalobkyňa v rade 2 žila ku dňu smrti spolu s rodinou v domácnosti s matkou a zároveň u matky bola aj
zamestnaná ako zubná laborantka. V čase smrti matky bola v 4. mesiaci tehotenstva. Žalobkyňa v rade
3 ku dňu smrti matky nežila v spoločnej domácnosti, spolu s rodinou žila v Nemecku. Obe žalobkyne mali
k svojej matke vrúcny vzťah, obe matka podporovala nielen finančne ale im bola aj morálnou oporou.
Žalobkyňa v rade 3 bola s matkou v kontakte po odchode mimo územia Slovenska, pravidelne aj svoju

matku navštevovala a jej matka s otcom chodievali k nej na návštevy. Súd má za to, že pre žalobkyňu
v rade 2 je dôvodná suma 8 000 eur, keď na rozdiel od žalobkyne v rade 3 žila s matkou v jednej
domácnosti a matka jej bola aj zamestnávateľkou, po smrti matky prevzala na seba starostlivosť o otca
aj celú domácnosť, ktorú predtým zabezpečovala matka. Žalobkyni v rade 3 súd priznal ako primeranú
sumu 7500 eur, keď zohľadnil, že táto ku dňu smrti už nežila s matkou v spoločnej domácnosti a v

súčasnosti ani nezabezpečuje domácnosť otca.

Pri riešení otázky, kto nesie zodpovednosť za zásah do osobných práv žalobcov podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, resp. kto je pasívne legitimovaný, vzal súd do úvahy, že z hľadiska obsahu a
účelu sú zodpovednostným vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv najbližšie

zodpovednostné vzťahy, na ktoré dopadajú ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V
zodpovednostnomprávnomvzťahunajednejstranevystupujeten,ktosadopustilprotiprávnehokonania
a na druhej strane ten, komu týmto protiprávnym konaním vznikla určitá ujma. Totožný je účel oboch
inštitútov - zabezpečiť v čo najväčšej miere nahradenie vzniknutej škody. Žalovaný v rade 1 ako vodičmotorového vozidla síce nebol zamestnancom a teda toto nepožil pri plnení pracovných povinností,
ale mal ho od žalovaného v rade 2 ako prevádzkovateľa vypožičané na súkromné účely. V dôsledku
predmetnej dopravnej nehody došlo k vzniku škody, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný 1 v zmysle

§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu. Predpokladmi
zodpovednosti v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ sú a) protiprávny úkon - v tomto prípade porušenie
pravidiel cestnej premávky, b) spôsobenie škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b) a d) predpokladané
zavinenie s možnosťou exkulpácie podľa § 420 ods. 3 OZ. Protiprávny úkon žalovaného 1, spočívajúci
v porušení pravidiel cestnej premávky, vznik škody spočívajúci v poškodení zdravia a úmrtí C.. C. D.

manželky žalobcu a matky žalobkýň v rade 1 a v rade 2, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
žalovaného 1 a vznikom škody ako aj zavinenie žalovaného 1 tak bola dostatočne preukázaná. Súd
posúdil zodpovednosť žalobcu 1 predovšetkým v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka
titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu a to z dôvodu, že v danom prípade bolo vzhľadom na
výsledky trestného konania jednoznačne preukázané zavinenie žalovaného 1 vo forme nedbanlivosti.

Súd má za to, že pasívna legitimácia žalovaného v rade 2 ako prevádzkovateľa motorového vozidla
zn. Audi A8, ktorým v čase dopravnej nehody jazdil žalovaný v rade 1 na náklade ústnej dohody so
žalovaným v rade 2 a to na súkromný účel je daná nie v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho
zákonníka ale v zmysle ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka s použitím analógie. Zodpovednosť
prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu, ktorá je upravená v ustanovení § 427, je nepochybne

objektívnou zodpovednosťou; za škodu vyvolanú zvláštnou povahou prevádzky zásadne zodpovedá
prevádzateľ motorového vozidla bez zreteľa na zavinenie. Vlastník, ktorý požičia motorové vozidlo
inej fyzickej osobe, zostáva jeho prevádzkovateľom a v zásade tiež zodpovedným za škodu vyvolanú
zvláštnou povahou prevádzky tohto motorového vozidla. V prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy
na osobnostných právach tak ako v prípade škody (majetkovej) spôsobenej osobitnou prevádzkou

zodpovedá prevádzkovateľ vozidla, treba analogicky (§ 853 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka)
vyvodiť jeho zodpovednosť.

Pasívna legitimácia žalovaného 3, ktorý je poistiteľom žalovaného 1 a žalovaného v rade 2
(zodpovedných subjektov) a jeho povinnosť zaplatiť uvedenú náhradu škody spoločne a nerozdielne

so žalovanými v rade 1 a v rade 2 vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vo vzťahu k
poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške
(v tom rozsahu) v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti
poistiteľa plniť, je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Z

poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné
plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody,
o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona).

Súd sa nestotožnil a argumentáciou žalovaného 3, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením a teda neexistuje právny titul,
na základe ktorého by mal žalovaný 3 plniť žalobcom nemajetkovú ujmu v peniazoch, preto namietal
nedostatok svojej pasívnej legitimácie pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
keď poukazoval na to, že ako poisťovateľ vozidla je povinný poskytnúť žalobcovi ako poškodenému
náhradu škody vzniknutej v dôsledku predmetnej dopravnej nehody v prípade zodpovednosti žalobcov,

pričom rozsah tejto náhrady vymedzuje § 4 č z. č. 381/2001 Z. z. V zmysle tohto ustanovenia žalovaný 3
nie je povinný za žalovaného 1 a v rade 2 poskytnúť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný 3
nesúhlasil s eurokonformným výkladom pojmov náhrada škody a škoda na zdraví v zmysle ustanovení
z. č. 381/2001 Z. z. a teda, že by sa nemajetková ujma mala považovať za súčasť náhrady škody na
zdraví. Dôvodil odlišnosťou práva na náhradu škody na zdraví a práva na náhradu nemajetkovej ujmy,

keď každé z uvedených práv je samostatným právom ničím nesúvisiacim s druhým z uvedených práv.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je upravené v § 11 až 17 OZ upravujúcich ochranu osobnosti,
právo na náhradu škody na zdraví je upravené v § 420 až 450 OZ. Smernica EÚ je normatívnym
aktom, adresovaným členským štátom a nie občanom, jednotlivcom, či orgánom členských štátov,
preto je záväzná len pre členské štáty avšak len pokiaľ ide o dosiahnutý výsledok a nie pokiaľ ide o

formu či metódy použité členskými štátmi na dosiahnutie určeného výsledku. Jednotlivcom nevznikajú
priamo zo smernice žiadne práva či povinnosti, práva a povinnosti im vzniknú len z vnútroštátnych
predpisov obsahujúcich implementáciu smernice. Eurokonformný výklad pojmov náhrada škody na
zdraví a náhrada nemajetkovej ujmy je podľa žalovaného 3 neprípustným extenzívnym výkladomzákona. Právna úprava povinného zmluvného poistenia neobsahuje žiadnu zmienku o vzťahovaní sa
poistenia na nemajetkovú ujmu spôsobenú tretím osobám poisteným. Súdny dvor EÚ podľa neho
nevyslovilzáver,ževzmyslez.č.381/2001Z.z.jepoisťovateľpovinnýzpovinnéhozmluvnéhopoistenia

odškodňovať aj náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej zásahom do osobnostných práv poškodených.

V danom prípade súd dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobcov (do jeho práva na
súkromný a rodinný život) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1. Žalovaný 3 bol
poisťovateľom jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súd dospel k

záveru, že žalovaný 3 je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 15
v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z. Poistený má v zmysle tohto zákonného ustanovenia z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť
svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.

Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z. z. Súd je toho, že pre účely
tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej

osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené
prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto
prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode
najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za

neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z.
z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za
škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia,
mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu,

ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo
znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá,
resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto
dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že
doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto

náhrada je predmetom poistného krytia.

Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že
súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to
vyžadujeúčelzákona,históriajehovzniku,systematickásúvislosťapod.Rozširujúcivýkladpojmuškoda

pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu
medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde
pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové

odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40
EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada
nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Niet preto rozumného dôvodu, prečo by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala
byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o

zamestnanca, by tomu tak nemalo byť.

Je takmer nemožné vyčísliť hodnotu straty ľudského života v peňažnej forme, preto jedinou možnosťou
je v rámci voľnej úvahy súdu a v rámci zohľadnení všetkých rozhodujúcich skutkových okolností, dospieť
k primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy. keď rozhodujúcim dôkazným prostriedkom bol samotný

žalobný návrh a výsluch žalobcu. Pokiaľ účastníci konania poukazovali na rozhodovaciu prax súdov v
obdobných prípadoch, ktorými podporili svoju argumentáciu, súd má za potrebné zdôrazniť, že skutkové
okolnosti každého jedného prípadu sa líšia. Čo sa týka otázky primeranosti výšky náhrady nemajetkovej
ujmy a rozhodovacej praxe súdov, súd príkladmo poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012, v ktorom dovolací súd odmietol dovolanie, čím potvrdil správnosť
rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré poškodenému priznali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
120.000,- Eur, a to z dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu odňatia slobody. Preto aj

v kontexte takéhoto rozhodnutia nemožno považovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výškach
priznaných žalobcom po úmrtí manželky a matky za neprimerané. Ďalej súd poukazuje na zákonnú
úpravu ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnýmičinmivzneníkudňu10.4.2012navýpočetodškodnenia,akideoujmunazdraví,saprimerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia; 1) náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno
zvýšiť. 2) Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia
v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí
sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Ak bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví
znásilnením alebo sexuálnym násilím, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Výška miminálnej mzdy v roku 2012 v zmysle

Nariadenie vlády č. 343/2011 Z.z., pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou bola určená vo
výške 327,20 eur mesačne (50 x 327,20 = 16360 eur).

Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto
pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej

únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo

„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za
ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája
2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada

nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy na základe
výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ),
ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj
iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej
než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží

poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (smernica rady č.
72/166/EHS, smernica č. 90/232/EHS, smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky
primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd a

aby akékoľvek ujmy v oblasti povinného poistného krytia motorových vozidiel nezostali neuhradené. S
použitím eurokomformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods.
4 a § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci

náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody
(ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, ktorú
v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z.
z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ preto podľa súdu
spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného 1 za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného zákona, a preto je aj daná pasívna legitimácia
žalovaného 3 na náhradu tejto nemajetkovej ujmy, a to spoločne a nerozdielne so žalovanými v rade 1
a v rade 2. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného
škodcu vo výške a v rozsahu v akom za škodu zodpovedá poistený škodca.

Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12) vo veci Haasová, pod pojmom
ujma na zdraví sa má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti
poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základetýchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia
nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu
tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Podľa výroku ktorého článok 3 ods. 1 Smernice

Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra
1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho

parlamentu a Rady č. 2005/15/EHS z 11.05.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady
90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo

veci samej. V 56. bode rozsudku Súdny dvor konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku
sa opierajú o § 11 Občianskeho zákonníka, teda majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode
rozsudku sa uvádza, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou,
podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa
týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej

sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Citovaným rozsudkom Súdny dvor Európskej únie
rozhodol,žeakvnútroštátneprávoumožňujerodinnýmpríslušníkomobetedopravnejnehodypožadovať
náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového
vozidla. Súdny dvor súčasne upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor, vnútroštátnemu súdu
prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú

rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

PodľarozsudkuSúdnehodvoravoveciDrozdovsC-277/12,smernicarady72/166/EHS asmernicarady
84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcovi
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy,

musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd preto neuznal právnu argumentáciu
žalovaného 3, že nie je pasívne legitimovaný v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Za stavu,
že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcovi požadovať
náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
likvidovaná z povinného zmluvného poistenia.

Súdmusínielenrešpektovaťprávo,alejehovýkladaaplikáciamusísmerovaťkspravodlivémuvýsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008). V materiálnom

právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých
pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo
je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou,

či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby
takoutointerpretácioupomocouredukcie"adabsurdum"odmietolaabyzvolilvýklad,ktorýbudevsúlade
so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý.
Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t.
j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice bez

ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu
môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu
samotnými ustanoveniami smernice. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správny výklad pojmov
"náhrada škody, škoda na zdraví" súdom prvého stupňa, ktorý vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie č. C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013 správne uzavrel, že v rámci náhrady škody sa
odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom
ponímaní treba považovať za škodu na zdraví.

Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 381/2001
Z.z. je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto

zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť
predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich
za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému
bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená
náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude
vymožiteľná.

Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona
č. 381/2001 Z.z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história

jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.
Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcami
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy
musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd neuznal právnu argumentáciu žalovaného
2 a v rade 3, že nie sú pasívne legitimovaní ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Podľa ustanovenia § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak právnym predpisom alebo
rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že
viacdlžníkovmátomuistémuveriteľovisplniťdlhspoločneanerozdielne,jeveriteľoprávnenýpožadovať
plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

Citované ustanovenie upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a
nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými subjektami na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlho
tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Jej funkcia spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky
veriteľa a uľahčení jej uplatnenia. V zmysle ods. 1 však treba zdôrazniť, že solidarita môže byť založená

jednak právnym predpisom, pričom v takomto prípade pasívna solidarita je upravená výslovne a vyplýva
zo znenia toho ktorého ustanovenia právne normy. Solidarita môže byť ďalej založená rozhodnutím
súdu, dohodou účastníkov alebo povahou plnenia.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v

tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, ods. 2 najneskoršie sa
právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo
dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesťnámietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať
na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má
totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta

Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby v
konaní prednostne posúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti
takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších
dôkazov.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo
osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho
vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa

názoru dovolacieho súdu je v uvedenom zmysle určujúci obsah nároku, a nie predmet jeho ochrany.
Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom
princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu

je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V prejednávanej veci bolo preukázané,
že neoprávneným konaním žalovaného v rade 1 bolo zasiahnuté nielen do práva na život manželky
žalobcu v rade 1 ale tiež do práva na súkromie a rodinný život samotného žalobcu v rade 1. Zároveň bolo

zasiahnuté aj do práva na život matky žalobkýň v rade 2 a v rade 3, tiež do práva na súkromie a rodinný
život žalobkýň. Zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti C.. C. D. (10. apríla 2012); následky
tohto zásahu v podobe rôznej formy nemateriálnej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva
s blízkou osobou) u žalobcov stále pretrvávajú. Žalobcovia mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 11. 4. 2012. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná

premlčacia doba, ktorá skončila 11. 4. 2015. Žalobcovia podali žalobu na súde dňa 13. 3. 2014 v časti
sumy 6000 eur každý a následne na pojednávaní dňa 13. 1. 2015 rozšírili svoj nárok každý o 4000 eur
(spolu 10 000 eur), teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27. 11. 2012, keď dovolací súd uzatvára, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti

fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Dovolací súd napokon poznamenáva,
že obdobné závery zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí z 25. septembra 2008
sp. zn. 5 Cdo 278/2007. Preto súd považuje vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných za
nedôvodnú.

Podľa ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci sú povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním vypočutím
účastníkov konania, listinnými dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového

materiálu ( § 120 ods. 1 O.s.p. ). Žalobca vo svojom návrhu bol povinný v zmysle ust. § 79 ods.
1 O.s.p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej
prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením
dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Súd teda vec prejednal v intenciách tvrdení
uvádzanými žalobcom, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh. Súd upustil od vykonania ďalšieho

dokazovania zo strany žalovaného v rade 1 a to vypočutie manžela žalobkyne v rade 2, keď predmetné
dokazovanie považoval za nehospodárne a nedôvodné, keďže vykonaným dokazovaním považoval
skutkový stav za dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci samej a zároveň existencia ďalších
dôkazov v konaní nevyplynula najavo, a to ani z priebehu konania ani zo samotného návrhu žalobcu.
Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za dostatočné pre posúdenie

rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu, a preto uzavrel, že nebolo potrebné nariaďovať
výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania (§ 120 ods. 1,4 O.s.p. ).Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku aj keď mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti
alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania
rozhodujesúdnanávrhspravidlavrozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Účastník,ktorémusaprisudzuje
náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia

tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku súd môže o náhrade trov konania
rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú
zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania
súd samostatným uznesením.

Podľa ustanovenia § 151 ods.8 Občianskeho súdneho poriadku vo výroku o náhrade trov konania súd
vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v

spojení s § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, žalobcom priznal plnú náhradu trov konania, keď
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Žalobcovia si náhradu trov konania uplatnili, avšak
povinnosť túto vyčísliť, keďže sa jedná o náhradu trov právneho zastúpenia má ich právny zástupca do
3 dní od vyhlásenia rozhodnutia, preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú
časť, ak odporca nie je tiež od poplatku oslobodený.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch navrhovateľ v konaní

o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktorú mu boli spôsobené trestným činom je od poplatku
oslobodený.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch veta prvá pri percentuálnej
sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu.

Podľa Položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok z návrhu na začatie konania,
6 % z ceny (úhrady) predmetu konania, najmenej 16,50 eur.

Súd zaviazal žalovaného v rade 1, žalovaného v rade 2 a žalovaného v rade 3 spoločne a nerozdielne

na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 1530 eur (600 eur + 480 eur + 450 eur), keď vychádzal z
úspechu žalobcu v rade 1 v konaní 100 %, pričom žalovaný v rade 1 až v rade 3 boli v konaní neúspešní
100 %, preto súd vyčíslil sumu 600 eur ako 100 % súdneho poplatku (6 % z 10 000 eur predmet konania
žalobcu v rade 1). Žalobkyňa v rade 2 bola v konaní úspešná 80 %, žalovaní v rade 1 až v rade 3 boli
neúspešní 80 %, preto súd vyčíslil súdny poplatok vo výške 480 eur ako 80 % zo sumy 600 eur (6 % z

10 000 eur predmet konania žalobkyne v rade 2). Žalobkyňa v rade 3 bola 2 bola v konaní úspešná 75
%, žalovaní v rade 1 až v rade 3 boli neúspešní 75 %, preto súd vyčíslil súdny poplatok vo výške 450
eur ako 75 % zo sumy 600 eur (6 % z 10 000 eur predmet konania žalobkyne v rade 3).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby

jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí návrh
na súdny výkon rozhodnutia.