Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, March 22, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/1/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010011

Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1117010011.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci vedenej
proti obžalovanému F. P., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 22.03.2017 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

F. P. Y. S. G. U. O. Y. narodený XX.XX.XXXX Q. W., trvale bytom O. XXX, E. W., konateľ spoločnosti
P. s.r.o., so sídlom O.Ž. XXX, okres W.B.U.,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

dňa 23.03.2016 o 15.16 hodine viedol v Bratislave po Úprkovej ulici, označenej dopravnou značkou

IP 3b ako ulici s jednosmernou premávkou, osobné motorové vozidlo značky M., evidenčného čísla
W.-XXXBX a pred budovou s popisným číslom 1 pri cúvaní smerom k Hroboňovej ulici, porušením
ustanovenia § 22 odsek 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zrazil poškodenú P. X., prechádzajúcu vozovku z pravej strany
z pohľadu dopredu smerujúcej jazdy vodiča, ktorá pri dopravnej nehode utrpela zlomeninu bočného
členka vpravo bez posunu úlomkov, pomliaždenie pravého predkolenia ťažšieho stupňa a pomliaždenie
záhlavia vlasatej časti hlavy, ktorých celkové liečenie vrátane rehabilitácie si podľa znaleckého posudku
prof. MUDr. Jozefa Lohnerta, CSc., znalca z odboru: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Chirurgia -

špecializácia traumatológia, vyžaduje dobu kratšiu ako 5 - 6 týždňov, počas ktorých bol sťažený obvyklý
spôsob života poškodenej,

t e d a

- inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona,

č í m s p á c h a l

- prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j ePodľa § 158 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno l/ Trestného zákona, §
56 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 1.000,- (tisíc) Eur.

Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona sa obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá skupiny B, B1 (na ktoré sa vzťahuje vodičské oprávnenie typu B, B1) na dobu 2 (dva)
roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenej P.
X., A.. XX.XX.XXXX Q. M., S. W. Q. X, W., škodu vo výške 883,- Eur (osemstoosemdesiattri euro).

o d ô v o d n e n i e :

Na hlavnom pojednávaní konanom v predmetnej trestnej veci súd umožnil urobiť obžalovanému F. P.
vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/, b/ a c/, odsek 4 Trestného poriadku, pričom obžalovaný
urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, teda že je vinný zo spáchania
skutkuuvedenéhovobžalobeprokurátoraOkresnejprokuratúryBratislavaIzodňa05.01.2017,č.k.1Pv
159/16/1101-14.Súdnáslednepostupovalvsúlades§257odsek5Trestnéhoporiadkuaobžalovanému

položil otázky podľa § 333 odsek 3 písmeno c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný
vo všetkých prípadoch odpovedal zhodne „áno“. Súd potom v súlade s ustanovením § 257 odsek 7
Trestného poriadku po súhlasnom vyjadrení všetkých procesných strán uznesením prijal vyhlásenie
obžalovaného, ktorým uznal vinu zo spáchania skutku, ktorý je predmetom obžaloby a uznesením podľa
§ 257 odsek 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal

spáchanie skutku, nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody.

V súvislosti s predmetom dokazovania súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom
obžalovaného F. P., čítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania postupom podľa §
263 odsek 1 Trestného poriadku (so súhlasom obžalovaného a prokurátora), konkrétne svedkyne -

poškodenej P. X. a svedkov Y.A.O. W. a U. Š., čítaním znaleckého posudku č. 176/16 vypracovaného
dňa 31.07.2016 prof. MUDr. Jozefom Lohnertom, CSc., znalcom z odboru: Zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie: Chirurgia - špecializácia traumatológia, a to postupom podľa § 268 odsek 2 Trestného poriadku
(so súhlasom obžalovaného a prokurátora), čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku,
a to odborného vyjadrenia a lekárskeho potvrdenia, záznamu o dopravnej nehode, zápisnice o obhliadke

miesta dopravnej nehody s pripojenou fotodokumentáciou, výpisu z ústrednej evidencie priestupkov
Ministerstva vnútra SR, evidenčnej karty vodiča - obžalovaného, výsledku lustrácie v STA, výsledku
lustrácie v GP SR, výsledku lustrácie v ZVJS a odpisu registra trestov obžalovaného zo dňa 20.03.2017,
ako aj prehratím obrazového záznamu (záznamu kamery o priebehu dopravnej nehody) na technickom
zariadení súdu postupom podľa § 270 odsek 2 Trestného poriadku, ktorý bol získaný na vyžiadanie

Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, KDI - ODN od spoločnosti University s.r.o., a to dňa 29.03.2016.

Nazákladetaktovykonanéhodokazovaniaapovyhodnotenídôkazovjednotlivoivichsúhrnespôsobom
uvedeným § 2 odsek 12 Trestného poriadku dospel súd k záveru, že výsledky dokazovania vykonaného
pred súdom na hlavnom pojednávaní v predmetnej trestnej veci neodôvodňovali uloženie obžalovanému

primárnetrestodňatiaslobody,aleúčeltrestubolomožnézabezpečiťalternatívnymtrestomnespojeným
s trestom odňatia slobody, konkrétne peňažným trestom (sekundárne spojený s náhradným trestom
odňatia slobody) a súčasne, napriek obhajobnej argumentácii obžalovaného, aj trestom zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá skupiny B, B1.

Pri ukladaní trestu súd dôsledne vychádzal z účelu trestu vyjadreného v 34 odsek 1 Trestného zákona,
ktorý okrem iného vychádza z jednoty represie a prevencie, ako aj zo všetkých relevantných kritérií
upravených v § 34 odsek 2 až 4 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery.Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 odsek 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody.

Podľa § 34 odsek 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Obžalovaný v odpore proti vydanému trestnému rozkazu v rámci svojej obhajoby argumentoval tým, že
dňa 23.03.2016 na Úprkovej ulici cúvaním parkoval auto na voľné miesto, pričom predtým sa presvedčil,
či sa za jeho vozidlom nikto nenachádza a začal cúvať. Poškodená nepredvídane vkročila do vozovky
a keď ju v spätnom zrkadle zbadal, už nedokázal kolízii zabrániť. Okamžite zastal, vystúpil a išiel k

poškodenej, ktorej chcel privolať rýchlu zdravotnú službu, čo odmietla, rovnako ako jeho opakovaný
návrh na odvoz na ošetrenie. Vo vzťahu ku konaniu poškodenej obžalovaný argumentoval porušením §
53 odsek 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“). Ak by sa totiž poškodená presvedčila, či
môže vstúpiť na cestu, musela by si všimnúť, že cúva na voľné miesto a musela by počuť signalizačné

zariadenie, ktoré upozorňuje, že vozidlo cúva. Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
všetkého druhu na dobu 2 roky a 6 mesiacov obžalovaný uviedol, že jedným z podstatných zdrojov jeho
príjmov sú finančné prostriedky z činnosti, ktorej predpokladom vykonávania je každodenné používanie
motorového vozidla. Prevažná časť jeho príjmov pochádza z nákladnej cestnej dopravy a nepravidelnej
osobnej cestnej dopravy. Uvedený druh trest bude mať za následok stratu jeho schopnosti splácať svoje

záväzky a v konečnom dôsledku aj na plnenie svojej vyživovacej povinnosti k dvom maloletým deťom.
Svoje deti pravidelne vozí do školy, na krúžky, na výlety a pod. Navyše jeho syn študuje v Bratislave
na Tanečnom konzervatóriu, kde ho pravidelne vozí z Bardejova a späť a po niektorých predstaveniach
končiacich neskoro večer sa nemá možnosť dostať domov iným spôsobom. Na tomto základe žiadal,
aby súd neuložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu.

Na hlavnom pojednávaní obžalovaný pripustil, že cúval rýchlo, ale poukázal tiež na to, že aj poškodená
išla rýchlo na vozovku, mala sklonenú hlavu a nevenovala dostatočnú pozornosť pri prechode cez
vozovku. On pozeral do spätného zrkadla na pravej strane a nemal šancu ju zbadať. Políciu nevolal z
dôvodu, že ho to nenapadlo napriek tomu, že od momentu skutku do doby, kým odišiel, ubehlo asi 20

minút. Vo vzťahu k svojmu zamestnaniu uviedol, že je vodič z povolania, pracuje na veľkých strojoch
v kameňolomoch, prípadne robí aj búracie práce a robil aj v dokoch. Má vlastnú spoločnosť P. s.r.o.,
pričom vlastní jedno nákladné auto, jeden žeriav a dva bágre. Iné pracovné uplatnenie v jeho prípade
neprichádza do úvahy. K svojím osobným pomerom obžalovaný uviedol, že je rozvedený, má dve
maloleté deti, syna vo veku 17 rokov a dcéru vo veku 15 rokov, pričom v súčasnosti prebieha konanie

o zverenie detí do jeho starostlivosti, nakoľko chcú bývať u neho.

So zreteľom na uvedenú obhajobnú argumentáciu obžalovaného je zrejmé, že jej zmyslom bolo
poukázať na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré by z pohľadu obžalovaného mohli odôvodňovať záver
o neodôvodnenosti uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu.

Podľa názoru súdu však uvedenú obhajobnú argumentáciu bolo možné akceptovať len čiastočne.

Pokiaľ ide o výrok o treste, je potrebné konštatovať predovšetkým to, že pre ustálenie konkrétneho
druhu trestu a jeho výmery, bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 3, odsek 4

Trestného zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný
pomer medzi nimi. U obžalovaného F. P. súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písmeno
l/ Trestného zákona spočívajúcu v priznaní a úprimnom oľutovaní trestného činu, pričom nezistil žiadnu
priťažujúcu okolnosť upravenú v § 37 Trestného zákona. Súd nepriznal obžalovanému poľahčujúcuokolnosť podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona spočívajúcu vo vedení riadneho života, nakoľko
obžalovaný sa v minulosti dopustil skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin (konanie vedené na
Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 2T/60/2005 skončilo uzavretím zmieru) a súčasne sa obžalovaný

dopustil takého množstva priestupkov na úseku cestnej premávky, ktoré už nie je možné opomenúť pri
posudzovaní otázky vedenia riadneho života, nakoľko jednoznačne poukazujú na ignoráciu právnych
noriem obžalovaným v podobe pravidelne sa opakujúceho porušovania pravidiel na úseku cestnej
premávky (posudzovanie otázky vedenia riadneho života sa neobmedzuje iba na zistenie toho, či
obžalovaný spáchal v minulosti trestný čin, ale aj na zistenie toho, či obžalovaný plnil aj iné povinnosti

ustanovené v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností, povahy trestného činu, spôsobu jeho
spáchania a spôsobenému následku popísaných v skutkovej vete obžaloby, nedbanlivostnej formy
zavinenia a jej miery, ktorá podľa názoru súdu nezodpovedá tvrdeniu obžalovaného o rovnakej miere
zavinenia aj zo strany poškodenej, ale predovšetkým so zreteľom na osobu obžalovaného, jeho pomery

amožnosťjehonápravy,másúdzato,žeknaplneniuúčelutrestupovediepeňažnýtrestvovýške1.000,-
Eur a súčasne aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá skupiny B, B1. V osobe obžalovaného
nejde o „kriminálne závadovú“ osobu, ktorá by si za spáchaný trestný čin vyžadovala ukladanie trestu
odňatia slobody, a to ani s prípadným podmienečným odkladom jeho výkonu. Obžalovaný je otcom
dvoch maloletých detí, o ktoré sa podľa všetkého riadne stará, pričom zdroje jeho príjmov pochádzajú

z výkonu podnikateľskej činnosti. V tomto smere možno odôvodnene dospieť k záveru, že najmä z
hľadiska výchovného pôsobenia trestu možno jeho účel najlepšie dosiahnuť práve peňažným trestom.
Pre tento druh trestu, ako aj konkrétnu jeho výmeru, resp. sumu peňažného trestu bola splnená aj
podmienka vzťahujúca sa k majetkovým pomerom obžalovaného. Ako už bolo uvedené, tento vykonáva
podnikateľskú činnosť prostredníctvom spoločnosti P. s.r.o. (s nevyhnutným vkladom do spoločnosti zo

strany každého spoločníka v minimálnej zákonom požadovanej výške), pričom v jeho vlastníctve, resp.
v majetku spoločnosti sú aj viaceré vozidlá, resp. stroje. Majetkové pomery obžalovaného tak uloženie
peňažného trestu v plne miere odôvodňujú. Tomuto záveru neodporujú ani skutočnosti vyplývajúce z
výpovedí svedkyne - poškodenej a svedkov, z ktorých okrem iného možno usudzovať aj na správanie
sa obžalovaného bezprostredne po skutku, ktorá s výnimkou drobných detailov zodpovedajú tvrdeniam

obžalovaného.

Pokiaľ ide o samotnú sumu peňažného trestu, t. j. 1.000,-Eur, súd uvádza, že táto zodpovedá všetkým už
vyššie uvedeným kritériám významným aj pre určenie výmery trestu, a to s prihliadnutím na požiadavku,
aby nebol zmarený nárok poškodenej na náhradu škody. Z tohto hľadiska možno uvedenú sumu

považovať za takú, ktorá neohrozí splnenie povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenej priznaný
nárok na náhradu škody.

Vzhľadom na obligatórne ukladanie náhradného trestu odňatia slobody pre prípad, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený (§ 57 odsek 3 Trestného zákona), súd obžalovanému

uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, ktorú súd považuje za dostatočnú pre taký
prípad a v tomto smere aj pre splnenie účelu trestu vyjadreného v § 34 odsek 1 Trestného zákona.

Čo sa týka uloženia trestu zákazu činností súd konštatuje, že zákonná podmienka pre uloženie tohto
druhu trestu upravená v § 61 odsek 2 Trestného zákona bola splnená, t. j. že sa obžalovaný F. P.

trestného činu dopustil v súvislosti s činnosťou spojenou s vedením motorového vozidla.

Aj vo vzťahu k účelu trestu (§ 34 odsek 1 Trestného zákona) a ďalším zásadám pre ukladanie trestu (§
34 odsek 2 až 4 Trestného zákona) možno uviesť, že uloženie trestu zákazu činnosti bolo nepochybne
odôvodnené.

V tejto súvislosti súd opätovne poznamenáva, že tvrdenie obžalovaného o rovnakej miere zavinenia
zo strany poškodenej nezodpovedá skutočnému stavu veci. Obžalovaný toto svoje tvrdenie opiera o
ustanovenie § 53 odsek 4 zákona o cestnej premávke, v zmysle ktorého pred vstupom na vozovku sa
chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie

sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Chodec
nesmie prekonávať zábradlie ani iné zábrany.Z vykonaného obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh dopravnej nehody je zrejmé, že
poškodená tesne pred vstupom na vozovku (jednosmerná cesta) vnímala vozidlo vedené obžalovaným,
ktorá sa pohlo smerom dopredu, teda v zhode s charakterom cesty s jednosmernou premávkou.

Poškodená preto mohla odôvodnene predpokladať, že vozidlo bude pokračovať v prikázanom smere
jazdy, a to okrem iného aj so zreteľom na to, že miesto, kde chcel obžalovaný cúvaním zaparkovať,
sa nachádzalo dosť vzdialené od miesta, kde poškodená zaregistrovala jeho jazdu smerom dopredu.
Z toho hľadiska preto možno považovať za pochybné aj to, či obžalovaný na jednosmernej ceste cúval
v súlade s § 22 odsek 4 písmeno f/ zákon o cestnej premávke, v zmysle ktorého vodič sa nesmie

otáčať a nesmie cúvať na jednosmernej ceste; vodič však smie cúvať, ak je to nevyhnutne potrebné
najmä na zaradenie do radu stojacich vozidiel alebo na vyjdenie z neho. Z uvedenej dikcie možno
nepochybne dospieť k takému záveru, že cúvanie na jednosmernej ceste pre účely zaradenia sa do radu
stojacich vozidiel nie je možné akceptovať po akúkoľvek vzdialenosť, okrem iného aj preto, že to v takom
prípade nemožno považovať za nevyhnutné, a to s ohľadom na povahu jednosmernej cesty a možných
dopravných situácii z toho plynúcich (nie je možné akceptovať, aby napr. z konca jednosmernej cesty

vodič cúval na jej začiatok iba preto, že sa na tomto miesto uvoľnilo miesto na zaparkovanie). Cúvanie
pri zaradení sa do radu stojacich vozidiel na jednosmernej ceste možno akceptovať iba na naozaj krátku
a bezprostrednú vzdialenosť k miestu zaradenia sa a na nevyhnutne potrebnú dobu. Inak povedané,
cúvanie na jednosmernej ceste musí byť spojené s takým miestom, ktoré sa nachádza v bezprostrednej
blízkosti vozidla. V prejednávanej veci tomu tak nebolo, čo jednoznačne dokumentuje obrazový záznam

z miesta nehody. Obžalovaný podľa názoru súd nebol teda oprávnený cúvať v jednosmernej ceste
na takú vzdialenosť, aká vyplýva z obrazového záznamu, ale danú situáciu už mal riešiť v smere
jednosmernej cesty.

Možno síce čiastočne súhlasiť s tvrdením obžalovaného, že istý podiel viny nesie aj osoba poškodenej,

nakoľko cez vozovku prechádzala šikmo, teda nie v súlade s § 53 odsek 4 zákona o cestnej premávke,
pričom jej pozornosť danej situácii treba vnímať v kontexte jednak charakteru danej cesty, teda ako
cesty jednosmernej a vnímanie pohybu vozidla vedeného obžalovaným smerom dopredu. Podiel viny
poškodenej v žiadnom prípade nie je možné stotožňovať s podielom viny obžalovaného. Vzhľadom
na povahu prevádzky motorového vozidla treba jednoznačne vyššie nároky klásť na osobu vodiča pri

rešpektovaní pravidiel cestnej premávky. Okrem toho, ako sám uviedol obžalovaný, pri cúvaní išiel
neprimeranou rýchlosťou, čo vyplýva aj z už uvedeného obrazového záznamu z miesta dopravnej
nehody. Argument obžalovaného, že už si poškodenú nemohol všimnúť, nakoľko sa pozeral do pravého
spätného zrkadla nemôže obstáť, nakoľko bolo jeho povinnosťou pri cúvaní dôsledne sledovať situáciu
za jeho vozidlom, neobmedziť sa iba na jej časť. Pri danej rýchlosti cúvania si túto svoju povinnosť ani

splniť nemohol.

S prihliadnutí na uvedené je nepochybné, že obžalovaný porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z § 22
odsek 2 zákona o cestnej premávke a primárne jeho zavinením došlo k následku predpokladanom v
§ 158 Trestného zákona. Okrem toho, obžalovaný mal aj ďalšiu povinnosť, ktorú si evidentne nesplnil,

a to v zmysle § 66 odsek 2 písmeno a/ zákona o cestnej premávke, podľa ktorého účastník dopravnej
nehody je povinný ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi. Táto okolnosť má pritom dôležitý význam aj z
hľadiska posúdenia tej skutočnosti, či osoba obžalovaného nepožila alkohol alebo inú návykovú látku
v spojení s jeho povinnosťou upravenou v § 65 písmeno b/ zákona o cestnej premávky (vodič, ktorý
sa zúčastnil na dopravnej nehode, je povinný zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky po

nehode v čase, keď by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou alebo počas jazdy požil alkohol alebo
inú návykovú látku). Obžalovaný mal pritom na to podľa svojho vyjadrenia až 20 minút, v dôsledku čoho
nemôže obstáť jeho tvrdenie, že ho to ani po túto dobu nenapadlo.

Uloženie trestu zákazu činnosti na dobu 2 roky a 6 mesiacov je okrem porušenia uvedených ustanovení

zákona o cestnej premávke plne odôvodnené tiež počtom priestupkov na úseku cestnej premávky. Ako
vyplýva z evidenčnej karty vodiča - obžalovaného, tento sa v súvislosti s vedením motorového vozidla
doposiaľ dopustil celkom 28 priestupkov, z toho až v 9 prípadoch išlo o porušenie pravidiel cestnej
premávky závažným spôsobom (7 závažných porušení týchto pravidiel v posledných piatich rokoch).

Z uvedeného plynie iba jeden možný záver, že postihy za priestupok na danom úseku nemali na
obžalovaného žiaden vplyv a že v osobe obžalovaného ide o vodiča, ktorý sústavne porušuje povinnosti
vodiča, čo už v konečnom dôsledku svedčí aj o jeho arogantnom a bezohľadnom správaní sa ako
účastníka cestnej premávky.Napriek uvedenému, súd zohľadnil pri ukladaní tohto druhu trestu tú skutočnosť, že jediným zdrojom
príjmov obžalovaného je činnosť spojená s vedením a obsluhou motorových vozidiel, avšak inej skupiny

ako je B, B1 (na ktoré sa vzťahuje vodičské oprávnenie typu B, B1), teda tej skupiny, do ktorej spadá aj
osobné motorové vozidlo, v súvislosti s vedením ktorého došlo k spáchaniu skutku. Na tomto základe
preto súd uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá iba skupiny B, B1.

V tomto smere preto bude obžalovanému aj naďalej umožnené vykonávať prácu, ktorou si zaobstaráva

prostriedky na živobytie a bude si môcť plniť svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k svojím maloletým
deťom. Z toho hľadiska bude rešpektované aj ustanovenie § 34 odsek 3 Trestného zákona.

Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu obžalovaného vo vzťahu k jeho dvom deťom, súd upriamuje pozornosť
na tú skutočnosť, že ide o deti vo veku 15 a 17 rokov, teda v takom veku, kedy na ich dopravu bude
možné použiť aj iný prostriedok prepravy. Z tohto hľadiska je miera vplyvu súdom uloženého trestu

zákazu činnosti na tieto osoby prípustná a v súlade s citovaným § 34 odsek 3 Trestného zákona. Tu
sa žiada uviesť, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať absolútne, nakoľko takmer každý druh
trestu má alebo môže mať viac či menej dopad na osoby blízke obžalovanému. Ide o posúdenie otázky
prípustnosti takéhoto dopadu, resp. vplyvu na tieto osoby v kontexte sledovania účelu trestu. V prípade
obžalovaného považoval súd trest zákazu činnosti viesť motorové vozidla skupiny B, B1 v uvedenej

výmere, s ohľadom na jeho doterajšie správanie sa ako vodiča, za nevyhnutné.

Vo svetle všetkých uvedených skutočností možno považovať uloženie uvedených druhov trestov
za dostatočné, reflektujúcich požiadavku generálnej aj individuálnej prevencie a zohľadňujúcich tak
výchovnú, ako aj represívnu funkciu trestu (najmä trest zákazu činnosti).

Vo vzťahu k výroku o náhrade škody súd poznamenáva, že riadne a včas poškodenou uplatnený
nárok vychádza zo sumy stanovenej vo vyššie uvedenom znaleckom posudku, ktorú obžalovaný
ani nerozporoval, v dôsledku čoho mal súd tento nárok vo výške 883,-Eur za preukázaný, preto ho
poškodenej v súlade s § 287 odsek 1 Trestného poriadku priznal a obžalovanému uložil povinnosť na

jeho náhradu.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Okresný súd
Bratislava I. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Odvolanie nemôže
podať obžalovaný voči výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný.
Poškodený môže odvolanie podať iba proti výroku o náhrade škody.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.