Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/404/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812211867
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3812211867.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: Q. J., a.s., so sídlom v O., V.
XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného U., proti žalovanému: O. F., nar. XX.X.XXXX, bytom J. pod B., K.
T., o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 19. mája 2016, č.k. 5C/112/2012-195, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že zmluva

o prevode obchodného podielu v spoločnosti V., s.r.o., IČO: XX XXX XXX zo dňa X.X.XXXX, uzavretá
medzi Q. Q., nar. XX.X.XXXX, rodné číslo: XXXXXX/XXXX, ako prevodcom a O. F., nar. XX.X.XXXX,
rodné číslo: XXXXXX/XXXX, ako nadobúdateľom, je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v
sume 1.950,97 eur a iných trov v sume 33,- eur na účet právneho zástupcu E. T. s.r.o. do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že zmluva o prevode
obchodného podielu v spoločnosti V., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, zo dňa X.X.XXXX uzavretá medzi Q.
Q., nar. XX.X.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXXX, ako prevodcom a žalovaným ako nadobúdateľom, je
voči žalobcovi právne neúčinná. Dôvodil, že voči Q. Q. mu vznikla pohľadávka na základe zmenkového
platobného rozkazu zo dňa XX.X.XXXX č.k. 3Zm 622/2010-20, na základe čoho bolo začaté voči nemu
exekučné konanie. Zo správy súdneho exekútora vyplynulo, že dlžník Q. Q. nedisponuje majetkom,
ktorý by bolo možné postihnúť exekúciou. Zároveň bolo zistené, že Q. Q. dňa X.X.XXXX podpísal

zmluvu o prevode obchodného podielu v spoločnosti V., s.r.o., so sídlom v V. č. XXX, na základe
čoho žalovaný získal obchodný podiel tejto spoločnosti vo výške 100 % základného imania. Uvedená
spoločnosť disponuje nehnuteľným majetkom zapísaným na LV č. XXXX, k.ú. V.. P. Q. Q. naďalej
zostal vo funkcii konateľa spoločnosti V., s.r.o.. Žalobca uviedol, že zmluvou o prevode obchodného
podielu došlo k zmareniu uspokojenia jeho pohľadávky a k jeho ukráteniu ako veriteľa v dôsledku
toho, že dlžník previedol svoj jediný exekúciou postihnuteľný majetok, stal sa nemajetným, a teda
neschopným plniť svoje záväzky. Žalovaný úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie veriteľa musel poznať,

keďže dlžník Q. Q. naďalej zastáva funkciu konateľa spoločnosti V., s.r.o., ako aj spoločnosti Q. -
R. s.r.o., s ktorou je zaviazaný spoločne a nerozdielne na zaplatenie jednotlivých zmenkových súm
s príslušenstvom a možno tiež usudzovať, že žalovaný s dlžníkom už dlhodobo spoločne realizujú
rôzne podnikateľské aktivity. Pri prevode obchodného podielu nedošlo k žiadnemu reálnemu prevodu,keďže došlo len k započítaniu a p. Q. nebola vyplatená žiadna finančná čiastka. Jediná zmena, ktorá
v dôsledku prevodu obchodného podielu nastala je to, že majiteľom spoločnosti sa stal žalovaný.
Dotknutá spoločnosť má úver od I. banky, ktorý musí žalovaný ako majiteľ spoločnosti splácať, sám

uviedol, že na tento účel musí poskytovať aj vlastné finančné prostriedky. Prevod obchodného podielu
bol podľa žalobcu uskutočnený neštandardným spôsobom, z čoho podľa neho vyplýva snaha dlžníka Q.
Q. vyňať obchodný podiel z exekúcie. Zo zmluvy o prevode obchodného podielu vyplýva, že žalovaný
bol oboznámený so všetkými účtovnými dokladmi patriacimi spoločnosti V., s.r.o., vedel o problémoch p.
Q., a teda aj o ďalších jeho veriteľoch. Žalobca so žalobou nesúhlasil. Dôvodil, že žalobcom uvádzané

podnikateľské aktivity p. Q., resp. spoločností W. - V., s.r.o. a Q. - R., s.r.o., ktorých mal byť konateľom,
mu vôbec nie sú známe. O záväzkoch a dlžobách Q. Q. zo zmeniek sa oboznámil až po doručení
žaloby. Q. Q. pozná ako konateľa spoločnosti V., s.r.o. V. od roku XXXX, kedy v dražbe nadobudol
nehnuteľnosti v areáli bývalého I. nábytku V., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX k.ú. V.. W. V., s.r.o.
vlastní pozemky a budovy tiež v uvedenom areáli a je jeho susedom. S uvedenou spoločnosťou je
dokonca spoluvlastníkom pozemkov - prístupových komunikácií v tomto areáli, ktoré sú zapísané na LV

č. XXXX k.ú. V.. Podnikateľské ani žiadne iné aktivity Q. Q. mu nie sú známe. Potvrdil, že s p. Q. uzavrel
zmluvu o prevode obchodného podielu v spoločnosti V., s.r.o., tejto zmluve však predchádzalo uzavretie
zmluvy o pôžičke dňa XX.X.XXXX, na základe ktorej poskytol M. Q. sumu 100.000,- eur. Túto sumu
sa mu zaviazal vrátiť do 28.2.2010, čo neurobil a pôžička v celom rozsahu doposiaľ nie je uhradená.
Zmluvou o prevode obchodného podielu si riešil len čiastočné uspokojenie jeho splatnej pohľadávky

formouzapočítania.Odmietal tvrdeniaozmareníuspokojeniapohľadávkyžalobcu,nikdysnímnevyvíjal
žiadne podnikateľské aktivity, poznal ho len ako suseda z areálu bývalého I. a jeho jedinou snahou bolo
a je uspokojenie jeho oprávnených nárokov voči p. Q., čo sa mu však doteraz podarilo len čiastočne.
Jeho pohľadávka voči nemu je staršou ako pohľadávka žalobcu. Trhová hodnota nehnuteľného majetku
a ostatných aktív spoločnosti V., s.r.o., V., nedosahuje ani výšku zostatku úveru, ktorý má uvedená

spoločnosť v I. banke, a.s., preto on majetok p. Q. nezmenšil, o úmysle p. Q. ukrátiť žalobcu nevedel ani
čitakýtoúmysel neexistoval.Jedinýmjehocieľomjeuspokojeniejehopohľadávokvočitomutodlžníkovi,
čo sa mu ale nedarí a zvyšok jeho pohľadávky bude zrejme nedobytný. Pred poskytnutím pôžičky p.
Q. sa na jeho osobu informoval u podnikateľov v susedstve, títo ho hodnotili dobre a už mu nenapadlo
preverovať si ho aj inak. Q. Q. naďalej pôsobí ako konateľ spoločnosti V. z dôvodu, že ak by chcel iného

konateľa, musel by ho hľadať a zaúčať, toto riešenie teda bolo pre neho najlepšie a najlacnejšie. Q.
Q. mu pôžičku nesplácal, on videl, že šanca na vrátenie peňazí nie je a jediný majetok, ktorý mal, bol v
spoločnosti V., s.r.o.. Nemal teda inú možnosť len pristúpiť k uzavretiu dohody o prevode obchodného
podielu. Ani toto riešenie nebolo dobré vzhľadom k nutnosti splácať úver I. banke, ktorý v tom čase
spoločnosť mala vo výške cca 560.000,- eur a nehnuteľnosť, ktorú vlastní, nemá takú hodnotu, ako je

výška záväzku. Vec však posudzoval z dlhodobého hľadiska. Trval na tom, že o iných veriteľoch Q. Q.
(okrem I. banky, ktorá má na LV vyznačené aj záložné právo), nevedel.

3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 42a ods. 1,2 Obč. zákonníka, s
odkazom na ktoré žalobe ako dôvodnej vyhovel. Mal za nesporne preukázané, že žalobca má voči

Q. Q. vymáhateľnú pohľadávku, a to na základe právoplatného zmenkového platobného rozkazu
vydaného Okresným súdom Bratislava V. zo dňa 25.2.2011 č.k. 3Zm 622/2010-20. Dlžník Q. Q. nemal
žiadny majetok, z ktorého by žalobca mohol uspokojiť svoju pohľadávku, okrem obchodného podielu v
spoločnosti V., s.r.o., v dôsledku prevodu ktorého na žalovaného stratil žalobca možnosť uspokojenia
svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Síce išlo o odplatný prevod, ktorý sa však realizoval len započítaním

vzájomných pohľadávok dlžníka a žalovaného. Dlžníkovi teda za prevod jeho obchodného podielu
nebola vyplatená reálne žiadna finančná čiastka. V konaní dlžník, t.j. Q. Q. uvádzal, že prevodom
obchodného podielu na žalovaného nemal úmysel ukrátiť žalobcu, týmto spôsobom chcel žalovanému
uhradiť aspoň sčasti dlh, ktorý mu vznikol na základe zmluvy o pôžičke, pričom tento dlh vznikol skôr
ako dlh voči žalobcovi. Toto tvrdenie však neobstojí vzhľadom k tomu, že konaním dlžníka - prevodom

jeho obchodného podielu na žalovaného - bol zvýhodnený iný jeho veriteľ, čo malo za následok
zmenšenie majetku dlžníka Q. Q., resp. za následok neexistenciu žiadneho majetku, ktorý by mohol
slúžiť k uspokojeniu žalobcu ako veriteľa. Dlžník Q. Q. preukázateľne mal vedomosť o existencii záväzku
voči žalobcovi v čase, keď došlo k prevodu obchodného podielu na žalovaného a teda vedel, že
týmto spôsobom dôjde k znemožneniu uspokojenia pohľadávky žalobcu. Aj v prípade, že dlžník plní

uzavretím zmluvy svoj záväzok, môže uzavretím zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojho veriteľa. Súd
zastával názor, že inštitút odporovateľnosti právneho úkonu sa vzťahuje i na tento prípad a možno
usudzovať o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Predpokladom úspešného odporovania právnemu úkonu
je aj vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalovaný v konaní popieral, že by mutento úmysel bol známy. Z výpovede žalovaného bolo zistené, že s Q. Q. sa spoznal až v roku 2008,
kedy v dražbe získal nehnuteľnosti susediace s nehnuteľnosťami spoločnosti V., s.r.o., resp. sa stal
aj spoluvlastníkom prístupovej komunikácie spolu s uvedenou spoločnosťou. Toto potvrdil aj svedok

M. Q.. Z tvrdení žalovaného, ako aj zo zmluvy o pôžičke a výpisov z účtu Q. Q. vyplynulo, že v roku
2009 Q. Q. poskytol na základe zmluvy o pôžičke finančné prostriedky vo výške 100.000,- eur, ktoré
mu mal vrátiť do 28.2.2010. Žalovaný poskytnutie pôžičky odôvodňoval tým, že mal záujem na tom,
aby Q. Q. opravil priestory na pozemku spoločnosti V., s.r.o., na parkovacie miesta, ktoré by mohol
využívať aj on, resp. nájomcovia jeho nehnuteľností. Otázka parkovania bola podľa jeho vyjadrenia pre

neho veľmi dôležitá, pretože jedným z jeho najväčších nájomcov bola spoločnosť M. D. W., s.r.o., ktorá
zamestnávala cca 320 zamestnancov a potrebovala parkovacie priestory, ktoré on k dispozícii nemal.
Q. Q. mu možnosť parkovania prisľúbil za predpokladu, že pôžička mu bude poskytnutá bezúročne.
Žalovaný uviedol, že po zvážení situácie toto riešenie považoval za dobré. Na zabezpečenie návratnosti
pôžičky Q. Q. vystavil žalovanému v deň uzavretia pôžičky zmenku na sumu 120.000,- eur. Pôžička
žalovanému vrátená nebola, z výpovede žalovaného vyplynulo, že Q. Q. mu to zdôvodňoval tým,

že sa mu nedarí, ale je to len krátkodobé a peniaze mu určite vráti. Vzhľadom k tomu, že s Q. Q.
boli susedia a on potreboval parkovacie miesta, nechcel narušovať vzájomné vzťahy a situáciu riešiť
prostredníctvom súdu, ale mal záujem vec vyriešiť dohodou. Keď však situácia trvala dlho, začal na
Q. Q. tlačiť. Zistil, že jediný majetok, ktorý Q. Q. má, je obchodný podiel v spoločnosti V., s.r.o., a
jedinou možnosťou, ako aspoň čiastočne zabezpečiť vrátenie pôžičky, bol prevod tohto obchodného

podielu na jeho osobu, ktorá však bola a je zaťažená úverom voči spoločnosti I. banka, a.s., a túto firma
stále spláca. Hoci sa toto riešenie nezdá výhodné, žalovaný uviedol, že z dlhodobého hľadiska takýto
krok pre neho mal význam, nakoľko spoločnosť vlastní nehnuteľnosti, ktoré majú svoju hodnotu. Za
stavu, že Q. Q. vlastnil len obchodný podiel v uvedenej spoločnosti, bolo podľa jeho názoru zbytočné
uplatňovať si voči nemu nárok zo zmenky. Žalovaný tvrdil, že v čase prevodu obchodného podielu nemal

vedomosť o iných podnikateľských aktivitách Q. Q., ani o iných jeho dlhoch. Z výpovede svedka M. Q.
vyplynulo, že žalovanému nehovoril o iných svojich dlhoch, žalovaný sa o jeho aktivity ani nezaujímal.
Oboznámil ho len so záväzkom spoločnosti V. voči I. banke. Žalobca vedomosť žalovaného o úmysle
dlžníka ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky preukazoval tým, že dlžník M. Q. zostal v spoločnosti
V. aj naďalej v pozícii konateľa spoločnosti. Žalovaný to odôvodnil tým, že v danej situácii toto bolo

pre neho najvýhodnejšie a najlacnejšie riešenie. Q. Q. aj v súčasnosti túto funkciu vykonáva, pretože
on (žalovaný) je vlastníkom viacerých spoločností a nie je možné, aby sa o všetky staral sám. Q. Q.
spoločnosť V., s.r.o., ako aj zákazníkov a ich problémy pozná, je preto pre neho výhodou, že funkciu
konateľa vykonáva. Inak by musel hľadať inú osobu, ktorú by bolo potrebné do tejto činnosti zaučiť a
túto by bol treba platiť. Žalovaný, ako aj svedok Q. v konaní uviedli, že funkciu konateľa Q. Q. vykonáva

bezplatne. Hoci tvrdenia žalovaného v konaní, ohľadne poskytnutia pôžičky Q. Q., ako aj ním uvádzané
dôvody prevodu obchodného podielu spoločnosti V., s.r.o., sa môžu javiť ako logické, súd poukázal na
to, že splatnosť pôžičky poskytnutej svedkovi Q. Q. bola dohodnutá do 28.2.2010 s tým, že mala byť
splácaná v mesačných splátkach minimálne po 835,- eur. Dlžník mu však neuhradil ani jednu splátku s
odôvodnením, že sa mu nedarí, malo ísť však len o krátkodobú záležitosť. Táto situácia ale pretrvávala

viac ako rok a zo strany Q. nebola uhradená ani časť dlhu. Z toho teda žalovanému muselo byť zrejmé,
že Q. Q.r je insolventný a on nie je jeho jediným veriteľom. Za tohto stavu je nepravdepodobné, že by
sa nezaujímal o jeho situáciu a aktivity v záujme zistenia reálneho stavu veci. Tvrdenia žalovaného,
z ktorých vyplýva, že sa po dobu viac ako rok uspokojil len s vyjadreniami Q. Q. o tom, že sa mu
nedarí a že ide len o krátkodobú záležitosť, súd nepovažoval za vierohodné, a to aj vzhľadom na

objem poskytnutých finančných prostriedkov. Okrem toho súd poukázal na to, že k uzavretiu zmluvy
o prevode obchodného podielu v spoločnosti V., s.r.o., došlo krátko po tom, ako bol Q. Q. doručený
zmenkovýplatobnýrozkazvydanývprospechžalobcu;jetutedazrejmáčasovásúvislosťmedzivznikom
vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi Q. Q. a prevodom jediného majetku tohto dlžníka
na žalovaného. Súd zastával názor, že nejde o náhodu, že k uzavretiu tohto právneho úkonu medzi

žalovaným a dlžníkom Q. Q. došlo práve v tomto čase. Zároveň nemožno ponechať bez povšimnutia to,
že Q. Q. aj naďalej vykonáva funkciu konateľa v spoločnosti V., s.r.o., t.j. že ani po prevode obchodného
podielunažalovanéhosajehopostavenievtejtospoločnostitakmernezmenilo.Tvrdeniažalovaného,že
sám nemôže spravovať všetky svoje spoločnosti a Q. Q. túto činnosť vykonáva bezplatne, súd vzhľadom
na všetky okolnosti vyhodnotil ako účelové. V konaní bolo teda preukázané, že žalobca má voči

dlžníkovi Q. Q. vymáhateľnú pohľadávku na základe zmenkového platobného rozkazu, ako aj to, že
dlžník svoj jediný majetok - obchodný podiel v spoločnosti V., s.r.o. - previedol na žalovaného, v dôsledku
čoho žalobca stratil možnosť uspokojenia svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Rovnako je nepochybné, že
dlžník Q. Q. mal vedomosť o existencii záväzku voči žalobcovi v čase, keď došlo k prevodu obchodnéhopodielu na žalovaného a teda vedel, že týmto spôsobom dôjde k znemožneniu uspokojenia pohľadávky
žalobcu. Za daných okolností žalovaný pri bežnej opatrnosti musel vedieť o existencii iných dlhov Q. Q.
a musel si byť vedomý, že prevodom obchodného podielu dlžníka na jeho osobu, dôjde k ukráteniu iných

veriteľov. Súd preto žalobe vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. Vznikli mu trovy v súvislosti s právnym zastúpením v sume 1.950,97 eur (2 úkony
právnej pomoci po 58,69 eur /prevzatie, príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd - úkony vykonané
v roku 2012/, 4 úkony právnej pomoci po 60,07 eur /účasť na pojednávaniach dňa 7.8.2013, 16.9.2013

a 23.10.2013, odvolanie proti rozsudku/, 1 úkon právnej pomoci po 64,53 eur /účasť na pojednávaní dňa
30.3.2015/, 1 úkon právnej pomoci po 66,- eur /účasť na pojednávaní dňa 2.5.2016/, 2 x paušál po 7,63
eur, 4 x paušál po 7,81 eur, 1 x paušál po 8,39 eur, 1 x paušál po 8,58 eur, cestovné osobným motorovým
vozidlom na trase O. - V. a späť v dňoch 7.8.2013, 16.9.2013, 23.10.2013, 30.3.2015 a 2.5.2016 v sume
celkom 481,26 eur, náhrada za stratu času za 30 polhodín po 13,01 eur /náhrada za rok 2013/, náhrada
za stratu času za 10 polhodín po 13,98 eur /náhrada v roku 2015/, náhrada za stratu času za 10 polhodín

po 14,30 eur /náhrada v roku 2016/, DPH 20% zo sumy 1.224,76 eur = 244,95 eur) a iné trovy, ktoré
si žalobca v konaní uplatnil vo výške 33,- eur v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku. Súd teda
celkom žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 1.983,97 eur.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný, navrhujúc

odvolaciemu súdu jeho zmenu, prípadne zrušenie s tým, že bude žalobca zaviazaný nahradiť mu trovy
tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.

5. Namietajúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v ust. § 205 ods. 2 písm. c) (súd

prvého stupňa neúplne zistil skutočný stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností), v ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. (nesprávnosť skutkových
a právnych záverov) tvrdil, že žalobcu ako právnickú osobu pred doručením žaloby nepoznal a nemal
vedomosť, že vykonáva akékoľvek podnikateľské aktivity. Nebolo preukázané, aké mal dlžník pohnútky
vo vzťahu k žalobcovi, či konal vedome, alebo úmyselne ho ukrátiť. Uvedené skutočnosti sú mimo

vedomostíaznalostížalovaného.Súdprvejinštancienevykonaldôkaz,ktorýnavrhoval,atopreukázanie
opodstatnenostižalobyzpohľadutvrdeniadlžníkanaústnompojednávaní,žepohľadávkušpecifikovanú
v zmenkovom platobnom rozkaze má uhradenú. Žiadal, aby súd preveril platby, ktoré žalobca vymohol
od dlžníka. Preukázanie tejto skutočnosti má podstatný význam, nakoľko v prípade nepreukázania
existencie pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi z dôvodu jej úhrady, by absentovala aktívna legitimácia

žalobcu v konaní. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku
dlžníka, na preukázanie tohto konštatovania nevykonal žiaden dôkaz, podľa jeho názoru by bolo
potrebné vykonať znalecké dokazovanie, či skutočne prevodom obchodného podielu v spoločnosti V.
s.r.o. došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka. Nemožno to konštatovať len na základe
úvahy súdu, keďže je to záležitosť ekonomická. V konaní sa preukázalo, že spoločnosť vlastní ako

aktívum len jednu nehnuteľnosť, ktorá je však zaťažená záložným právom z poskytnutého bankového
úveru, hodnota ktorého pasíva mohla byť v čase prevodu obchodného podielu väčšia, ako trhová
hodnota nehnuteľného majetku dotknutej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu k reálnemu zmenšeniu
majetku dlžníka nemohlo dôjsť. Na túto skutočnosť poukazoval už v písomnom vyjadrení zo dňa
02.10.2012. Príjmy z prenájmu dotknutej nehnuteľnosti počas viacerých mesiacov nepostačovali ani

na krytie mesačných splátok úveru, a tieto musel dotovať z vlastných prostriedkov, inak by bankový
úver bol vyhlásený za okamžite splatný a nehnuteľnosť by už dávno bola banka predala. Od počiatku
súdneho konania jednoznačne zdôrazňuje, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa mu nielenže nebol známy,
ale ani pri najväčšej obozretnosti ho nemohol poznať, keďže žalobcu až do súdneho konania nepoznal.
Nemal vedomosť o prepojení dlžníka na žalobcu a jeho majetkových účastiach v iných spoločnostiach.

Rovnako nevedel o dlžníkových podnikateľských aktivitách mimo areál bývalého I. nábytku v V., tobôž
nie o vykonávaní akejkoľvek činnosti v iných spoločnostiach. Akékoľvek podnikateľské a iné aktivity
dlžníka ho ani dodnes absolútne nezaujímajú a ani sa nimi nezaoberá. Svoju pohľadávku voči dlžníkovi
považuje za nedobytnú a po skúsenostiach v tomto konaní mu je zrejmé, že na jej úhradu by mu
už nepomohlo akékoľvek množstvo zmeniek, splátkových kalendárov , notárskych zápisníc, či uznaní

záväzku z jeho strany. Spravovanie nehnuteľnosti spoločnosti V. s.r.o. v nej umiestnených nájomníkov
zo strany dlžníka formou konateľstva v tejto spoločnosti, považuje za chabú náplasť jeho nedobytnej
pohľadávky. Nestotožňuje sa s tým, že konaním dlžníka bol zvýhodnený iný veriteľ, čo malo mať za
následok zmenšeniu majetku dlžníka, nakoľko nemohol byť vo vzťahu k žalobcovi zvýhodnený, keďžejeho pohľadávka voči dlžníkovi bola preukázateľne staršia a splatná skôr, ako požiadavka žalobcu voči
dlžníkovi. Vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu ako veriteľa nemal, táto nebola preukázaná. Q.
Q. ako fyzickú osobu - živnostníka nikdy nepovažoval za osobu vykonávajúcu podnikateľskú činnosť.

Mal vedomosť len o tom, že je majiteľom spoločnosti V. s.r.o. a zároveň konateľom tejto spoločnosti.
Nie je zrejmé, ako teda súd dospel k záveru, že musel vedieť o insolventnosti a existencii iných dlhov
dlžníka, nie je to pravdou, pretože žalobcovi len ručil za pohľadávky inej obchodnej spoločnosti, nebol
jeho priamym dlžníkom, ale len solidárnym. Pokiaľ ide o to, že k prevodu obchodného podielu došlo
v čase vydania zmenkového rozhodnutia súdu, toto mu nikdy nebolo doručené ani s ním nikdy nebol

oboznámený. Jeho snahou bolo a je uspokojenie svojich oprávnených nárokov z poskytnutej pôžičky
bez ohľadu na akékoľvek iné aktivity a záväzky dlžníka, ktoré mu neboli ani nemohli byť v čase prevodu
obchodného podielu spoločnosti V. s.r.o. známe.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu
uviedol, že žalovaný v odvolaní kvalifikovaným spôsobom nespochybnil, že na strane dlžníka Q.

Q. existoval úmysel poškodiť veriteľa a žalobcu, keď uzavrel dňa 05.05.2011 približne dva mesiace
po doručení zmenkového platobného rozkazu zmluvu o prevode obchodného podielu. Z ustáleného
skutkového stavu na základe výpovede žalovaného, ale aj Q. Q. vyplynulo, že rokovania o urovnaní
vzájomných vzťahov formou prevodu obchodného podielu dotknutej spoločnosti sa začali práve v čase,
keď jeden zo zmenkových platobných rozkazov bol dlžníkovi doručený v marci XXXX. Vychádzajúc

z predpokladu, že dlžník nebol počas obdobia takmer dvoch rokov schopný vyrovnať svoj záväzok
voči žalovanému, a to ani sčasti, je konanie Q. Q. smerujúce k prevodu obchodného podielu, ktorý
podľa názoru žalobcu predstavoval jeho jedinú podnikateľskú činnosť nutné označiť prinajmenšom
za hodné osobitného zreteľa. Odôvodnene zákonodarca považuje za naplnenie vedomostnej zložky
žalobcu o úmysle ukrátiť veriteľa aj situáciu, keď žalobca o úmysle ukrátiť veriteľa musel vedieť. Je

právne bezvýznamné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu žalobcu, alebo iného veriteľa. Neobstojí
teda tvrdenie žalovaného, že o obchodnom vzťahu žalobcu a dlžníka nevedel a preto nemohol mať
vedomosť o úmysle ukrátiť žalobcu. Pre zákonom daného liberačného dôvodu v závere ust. § 42
ods. 2 Obč. zák. a následnú procesnú obranu je však zrejme nevyhnutné, aby žalovaný preukázal, že
náležite overil platobnú schopnosť dlžníka a majetkovú účasť v iných spoločnostiach. Žalovaný však ani

príkladmo neuviedol také skutočnosti, ktoré možno považovať za náležitú starostlivosť za situácie, keď
dlžník predával spoločnosť, o ktorej sa žalovaný domnieval, že je jediným zdrojom príjmu dlžníka. Okrem
toho, že žalovaný v odvolaní výslovne zdôraznil, že o podnikateľských aktivitách Q. Q. v čase prevodu
obchodného podielu vedomosť nemal, svedčia v prospech správnosti záveru súdu, že vynaložená
starostlivosť zo strany žalovaného bola nenáležitá, tiež obsahovo zhodné vyjadrenia žalovaného a

žalobcu Q. Q. v tom zmysle, že tento sa o iné dlhy, ani aktivity dlžníka nezaujímal, ktoré svedčia v
prospech záveru, že žalovaný buď o ďalších aktivitách vedieť nechcel alebo sa bez primeraného dôvodu
spoliehal, že to nie je potrebné, avšak v každom prípade vedieť za daných okolností musel. Žalovaný
sa tiež nestotožňuje so záverom súdu o kvalifikovanom zmenšení majetku dlžníka, s čím však žalobca
nemôže súhlasiť. Dlžník totiž v čase, kedy k prevodu obchodného podielu dotknutej spoločnosti došlo,

žiadny iný hnuteľný alebo nehnuteľný majetok nevlastnil. Jediným majetkom v čase prevodu podielu
obchodnej spoločnosti bol práve a jedine obchodný podiel v spoločnosti V., ktorej je Q. Q. do dnešného
dňa konateľom. Aj z úplného informatívneho výpisu spoločnosti jasne vyplýva, že do 16.05.2011 bol
Q. Q. jediným spoločníkom v tejto spoločnosti, obchodný podiel v tejto spoločnosti bol preto jeho
jediným majetkom. Práve v dôsledku jeho prevodu došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka

žalobcu. Má za to, že zmluvou o prevode obchodného podielu v čase po právoplatnosti a vykonateľnosti
zmenkového platobného rozkazu na peňažné plnenie v prospech žalobcu a tesne pred vydaním
upovedomenia o začatí exekúcie v neprospech Q. Q. ako povinného, došlo k zmareniu uspokojenia
pohľadávky žalobcu a k jeho ukráteniu ako veriteľa, a to tým, že dlžník účelovo previedol obchodný
podiel spoločnosti V. ako jediný jeho majetok na žalovaného, čím sa stal nemajetným. V dôsledku

tohto prevodu sa podstatným spôsobom zmenšil majetok dlžníka a došlo tým k ukráteniu žalobcu ako
veriteľa. Úmysel Q. Q. ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu v tejto veci bol preukázaný. Žalobca
má za preukázané, že je viac než celkom zrejmé, že aj žalovanému v čase, v ktorom došlo k prevodu
obchodného podielu bolo známe, že Q. Q. bol v právnom vzťahu so žalobcom a že obchodný podiel Q.
Q. bol jediným exekúciou postihnuteľným majetkom Q.. Napriek tomu možno v tomto smere aplikovať

aj negatívne vymedzenie vedomostnej zložky u žalovaného, a to, že nie je isté, že žalovaný o prevode
obchodnéhopodieluakooúkonescieľompoškodiťžalobcuazmariťvymoženiejehonespornéhonároku
zmenkového platobného rozkazu nevedel. V takomto prípade totiž postačuje iba istá miera prevažujúcej
pravdepodobnosti. Poukázal tiež na časovú nadväznosť medzi doručeným zmenkovým platobnýmrozkazom dlžníkovi a uzatvorením prevodnej zmluvy. Za situácie, ak podľa tvrdení Q. Q. a žalovaného
prebiehali medzi nimi rokovania o urovnaní vzájomných sporov viac ako jeden rok a k ich vyriešeniu
došlo v máji XXXX, teda bezprostredne potom, ako dlžník vedel o existencii pohľadávky žalobcu voči

nemu, neexistuje na odporovaný právny úkon iné vysvetlenie, ako vytvorenie fikcie nemajetnosti Q. Q.,
o čom žalovaný musel mať vedomosť. V opačnom prípade by usporiadali vzájomné spory v inom čase,
nie náhodne v čase po právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu na peňažné
plnenie v prospech žalobcu. V ust. § 42a ods. 2 Obč. zákonníka upravujúceho inštitút odporovateľnosti
právneho úkonu je vedomostná zložka druhej strany odporovaného právneho úkonu koncipovaná na

báze podmieňovacieho spôsobu v gramatickom tvare „úmysel musel byť druhej strane známy“, alebo
„ úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať“. Uvedené ustanovenie nie je
koncipované na báze 100% istoty o vedomosti druhej strany ukrátiť veriteľa. Preto podľa jeho názoru
postačuje preukázanie, že úmysel druhej strany odporovaného právneho úkonu musel byť známy a
nie bol známy. Žalobca má za to, že žalovaný vedel o konaní na škodu žalobcu, resp. zrejme musel o
tom vedieť, keďže je krajne nepravdepodobné, že z rokovaní s Q. Q. by žalovanému nebolo zrejmé,

že je v právnom vzťahu so žalobcom, je jeho dlžníkom, resp. že Q. Q. prevodom obchodného podielu
ako svojho jediného exekúciou postihnuteľného majetku poškodzuje svojich veriteľov, teda aj žalobcu,
to všetko za situácie, keď ako vyplynulo z vyjadrení žalovaného aj Q. Q., žalovaný vedel, že Q. Q.
má problémy a nedarí sa mu. Žalovaný musel byť uzrozumený s ťaživou situáciou Q. Q. a existenciou
iných veriteľov, ktorých môže prevodom obchodného podielu ako jediného exekvovateľného majetku

dlžníka poškodiť. Keďže žalovaný musel mať o tomto vedomosť s prihliadnutím na všetky okolnosti a pri
náležitej starostlivosti musel mať vedomosť a mohol zrejme poznať, že koná na škodu veriteľov Q. Q.,
sú podľa jeho názoru splnené všetky podmienky pre úspešné odporovanie právneho úkonu žalovaného
a Q. Q. spočívajúce v prevode obchodného podielu. Dôkazy vykonané súdom prvej inštancie považuje
za dostatočné. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 89,50 eur.

7. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v

spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedenímdôvodovodvolaniavovecisamej,vykonalodvolacísúdpreskúmaniezákonnostinapadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

12. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom

konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených

záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/, rovnako ani podľa písm. b/ uvedeného ust. CSP. Postupom súdu prvej inštancie tak
nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej

miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani žiadna tzv. iná vada
konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu
rozhodnutiu vo veci.
14. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalovaného,
a to jeho tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku naplnenia zákonných
predpokladov z hľadiska ust. § 42a ods. 1,2 OZ opodstatňujúcich záver o dôvodnosti podanej žaloby,

keď neúplne zistil skutkový stav v dôsledku nevykonania navrhovaných dôkazov (§205 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), tiež sa dostatočne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vyplývajúcimi z
vykonaného dokazovania, nesprávnosť ktorých skutkových záverov, viedla následne k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, čím uplatnil aj dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/
a f/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.

15. Dôvodom na odvolanie vymedzeným v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je, ak súd nevykoná niektoré
z navrhnutých dôkazných prostriedkov a v dôsledku toho dôjde k neúplnému zisteniu skutkového stavu.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.,

možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

18. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil

v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správny právny záver, keď konštatujúc naplnenie zákonných predpokladov z hľadiska ust.
§ 42a ods. 1,2 Občianskeho zákonníka určil, že zmluva o prevode obchodného podielu uzavretá
medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným, je voči žalobcovi právne neúčinná, teda žalobe ako dôvodnej
vyhovel a žalovaného ako neúspešnú stranu sporu zaviazal žalobcovi nahradiť trovy konania (§142

ods. 1 O.s.p.).. Žalovaným produkované odvolacie námietky sú prakticky totožné s námietkami,
ktoré žalovaný prezentoval už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie
vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne
odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolacísúd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 2 CSP).

19. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva
nasledovné:

20. Predmetom sporu bolo žalobou uplatnené právo žalobcu v postavení veriteľa Q. Q. (dlžníka) o
neúčinnosť právneho úkonu - zmluvy o prevode obchodného podielu v spoločnosti V., s.r.o. zo dňa

XX.XX.XXXX uzavretej medzi dlžníkom ako prevodcom a žalovaným ako nadobúdateľom. Súd prvej
inštancie žalobu posúdil ako dôvodnú. Žalovaný správnosť tohto rozhodnutia odvolaním namieta.

21. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na základe návrhu na vydanie zmenkového platobného
rozkazu Okresný súd Bratislava V. vydal dňa 25.2.2011 zmenkový platobný rozkaz č.k. 3Zm
622/2010-20, na základe ktorého bola uložená povinnosť spoločnosti Q.-R., s.r.o. a Q. Q. zaplatiť

spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 11.633,91 eur s príslušenstvom v lehote do 3 dní od doručenia
zmenkového platobného rozkazu. Q. Q. prevzal uvedený zmenkový platobný rozkaz dňa 11.3.2011
a spoločnosť Q.-R.. Právoplatnosť toto rozhodnutie nadobudlo dňa 15.3.2011. Z dôvodu neuhradenia
dlžnej sumy na základe uvedeného rozhodnutia žalobca podal dňa 4.4.2011 návrh na vykonanie
exekúcie voči obom povinným, t.j. spoločnosti Q.-R., s.r.o., ako aj voči Q. Q.. Zo správy súdneho

exekútora vyplýva, že Q. Q. nemá zistený žiadny exekúciou postihnuteľný majetok, z ktorého by bolo
možné uspokojiť pohľadávku žalobcu a identický stav je aj u spoločnosti Q.-R., s.r.o..

22. Nebolo sporným, že Q. Q. (dlžník žalobcu) bol jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti V.,
s.r.o., so sídlom v V. č. XXX. Dňa X.X.XXXX uzatvoril Q. Q. so žalovaným zmluvu o prevode obchodného

podielu, na základe ktorej bol na žalovaného prevedený obchodný podiel v spoločnosti V., s.r.o. so
sídlom v V., vo výške 100%. Súčasne bol uzavretý aj dodatok č. 1 k tejto zmluve, podľa ktorej si
účastníci zmluvy dohodli, že prevod obchodného podielu sa uskutočňuje odplatne za sumu 60.000,- eur
formou započítania vzájomných pohľadávok a záväzkov zmluvných strán. Zároveň v tento deň uzavreli
aj dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov vo výške 60.000,- eur, pričom započítané

boli pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 24.8.2009 a pohľadávka Q. Q. zo zmluvy o
prevode obchodného podielu zo dňa 5.5.2011.

23. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky sú voči

nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

24. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane

známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi /§ 116 a 117/, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase
v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkovi úmysel ukrátiť veriteľa aj
pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
25. Účelom inštitútu odporovateľnosti upraveného v ustanoveniach § 42a Občianskeho zákonníka

(odporovacej žaloby), je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho
dlžníka za predpokladu, že tieto právne úkony vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a tým aj k zmareniu či
k obmedzeniu možnosti, aby sa veriteľ z tohto majetku dlžníka uspokojil (tzv. ukrátenie veriteľa). Právna
podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že odporovateľný právny úkon, ktorý je
platným právnym úkonom, stráca na základe právoplatného rozhodnutia súdu v stanovených prípadoch

účinnosť iba voči osobe oprávnenej na uplatnenie odporovateľnosti, t. j. voči veriteľovi. Zmyslom žaloby
podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je určovacie rozhodnutie súdu o tom, že voči žalobcovi
ako veriteľovi, je neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej
žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu,
vydaného proti dlžníkovi, domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom

ušlo z dlžníkovho majetku, a to voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia
žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v
exekučnom konaní, a to postihnutím vecí, alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným
právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku.26. Odvolací súd preskúmaním rozhodujúcich skutočností z hľadiska vyššie uvedených aspektov dospel
k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

27. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca má voči Q. vymáhateľnú pohľadávku, a
to na základe právoplatného zmenkového platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava V.
zo dňa 25.02.2011, č.k. 3Zm 622/2010-20, na vymoženie ktorej je v prospech žalobcu ako oprávneného
vedené exekučné konanie Exekútorským úradom JUDr. Ing. Y. J.. Zo správy exekútora vyplýva, že

dlžník nemá zistený exekvovateľný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalovaného,
nevyplýva z neho, že by pohľadávka bola vymožená a exekučné konanie zastavené. Z hľadiska vyššie
uvedeného, tak navrhované dokazovanie žalovaným, či dlžník žalobcu poukazuje nejaké splátky na jeho
pohľadávku, prípadne v akej výške a kedy, je bez právneho významu.

28. Základnou podmienkou odporovateľnosti a predpokladom pre možnosť uplatnenia tohto práva

je to, že došlo skutočne k ukráteniu veriteľa pri uspokojení vymáhateľnej pohľadávky. Právny úkon,
ktorým dlžník previedol svoju vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu na iného, skracuje uspokojenie
pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedie k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku neho vzniknuté
zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov by sa z majetku dlžníka aspoň čiastočne

uspokojil. K skráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce
zmenší majetok dlžníka, ale ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojím
dlhom taký majetok, ktorý sám osebe postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil. V preskúmavanej
veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dlžník žalobcu Q. Q. je v dôsledku prevodu
obchodného podielu nemajetný, teda nemá už žiaden majetok, z ktorého by žalobca mohol svoju

pohľadávku aspoň čiastočne uspokojiť. V dôsledku prevodu obchodného podielu na žalovaného tak
stratil žalobca jednoznačne možnosť uspokojenia svojej pohľadávky voči dlžníkovi.

29. O úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (§ 42a Obč. zák.) sa jedná najmä vtedy, ak dlžník právnym úkonom
chcel ukrátiť svojho veriteľa, alebo ak vedel, že právnym úkonom môže ukrátiť svojho veriteľa a pre

prípad, že ho skutočne skráti, s tým bol uzrozumený. Prípadný motív, pohnútka dlžníka pre taký úkon,
či to, že týmto úkonom plnil nejaký iný záväzok, nie sú pritom rozhodné. Dlžník Q. Q. preukázateľne
mal vedomosť v čase prevodu obchodného podielu o existencii záväzku voči žalobcovi a teda nesporne
vedel, že týmto spôsobom dôjde k znemožneniu uspokojenia pohľadávky žalobcu, či akéhokoľvek iného
svojho veriteľa.

30. V konečnom dôsledku za splnenú považoval odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie z
hľadiska úspešného odporovania dotknutému právnemu úkonu, aj podmienku predpokladu vedomosti
žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. V súvislosti s tým je potrebné poznamenať vo vzťahu
k odvolacím námietkam žalovaného v tom zmysle, že sa o aktivity prevodcu obchodného podielu

nezaujímal a o tomto nič nevedel, že rozhodujúcim tu nie je vedomosť o úmysle prevodcu ako dlžníka
ukrátiť konkrétne žalobcu, ale ktoréhokoľvek jeho veriteľa. Vzhľadom na okolnosti, ktoré prevodu
obchodného podielu predchádzali a na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje vo vzťahu k
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, správny je záver súdu prvej inštancie, že žalovaný pri bežnej
opatrnosti musel o existencii iných dlhov Q. Q. vedieť a musel si byť vedomý, že prevodom obchodného

podielu dlžníka na jeho osobu, dôjde k ukráteniu iných veriteľov. V súvislosti s tým za významné
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje to, že k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného
podielu došlo krátko po tom, ako bol dlžníkovi doručený zmenkový platobný rozkaz vydaný v prospech
žalobcu, teda je tu zrejmá časová súvislosť medzi vznikom vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči
dlžníkovi a prevodom jeho jediného majetku na žalovaného a tiež skutočnosť, že dlžník žalobcu naďalej

vykonáva funkciu konateľa spoločnosti V. s.r.o., teda jeho postavenie v tejto spoločnosti sa ani po
prevode obchodného podielu nezmenilo. S poukazom na všetky okolnosti aj odvolací súd považuje
tvrdenia žalovaného, ktorými odôvodňuje túto skutočnosť, spočívajúce v tom, že sám nemôže spravovať
všetky svoje spoločnosti a Q. Q. túto činnosť vykonáva bezplatne, ako účelové.

31. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, teda odvolanie žalovaného odvolací súd nepovažoval
za spôsobilé na iné, ako potvrdzujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie.32. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak vo výroku vecne správny (za súčasného zistenia vecnej
správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov konania), preto bolo potrebné tento podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

33. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ako úspešnej strane sporu
v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).