Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2016

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/149/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116209307
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8116209307.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Tomáš
Kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1. B.Á. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, O., 2. Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ruská Nová Ves 207, Ruská Nová
Ves, právne zastúpených JUDr. Lukáš Kišeľak, advokát, so sídlom Jarkova 63, Prešov, o zaplatenie 21
344,19 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade, a to každý zvlášť, majú voči žalobcovi právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 03.05.2016 sa žalobca domáhal na žalovaných zaplatenia sumy 21344,19
€ s príslušenstvom spočívajúcom v úroku z omeškania. V žalobe uviedol, že pohľadávku, ktorú v konaní
uplatňuje, nadobudol na základe postúpenia od postupcu Slovenská sporiteľňa, dňa 23.10.2015. Má ísť
o pohľadávku zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 25.07.2008 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako
veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Vzhľadom na to, že žalovaní úver riadne nesplácali, žalobca ako
právny nástupca pôvodného veriteľa si uplatňuje nárok na vrátenie dlžnej sumy prostredníctvom súdu.

2. Žalovaní sa k žalobe písomne vyjadrili prostredníctvom právneho zástupcu podaním došlým súdu
dňa 05.09.2016 (č.l. 80 - 84). Žalovaní uviedli, že
· uplatnená pohľadávka je premlčaná, pretože k jej zosplatneniu došlo dňa 03.05.2013 a žaloba bola
na súde podaná až dňa 04.05.2016,
· namietajú nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože tento pred postúpením pohľadávky
nepostupoval podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka,
· namietajú nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre nedodržanie postupu podľa § 92 ods.8
zákona o bankách,
· namietajú absenciu práva právneho predchodcu žalobcu na vyvolanie mimoriadnej splatnosti úveru.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom spisu a zistil nasledujúce: Dňa 25.07.2008 bola medzi
Slovenskou sporiteľňou ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi uzatvorená Zmluva o splátkovom
úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkom úver vo výške 750000,-Sk, ktorý mal byť splácaný
mesačnými splátkami vo výške 3860,-Sk od 20.08.2008, pričom konečná splatnosť úveru bola
stanovená na deň 20.06.2038. Pohľadávka z predmetného úveru bola na základe zmluvy zo dňa
27.06.2013 o postúpení pohľadávok č. 1238/2015/CE postúpená zo Slovenskej sporiteľne na žalobcu.

4. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah: Námietka žalovaných týkajúca
sa premlčania uplatnenej pohľadávky - táto podľa súdu nie je správna. Žalovaní vychádzajú z toho,
že k zosplatneniu pohľadávky uplatnenej žalobou došlo na základe jednostranného právneho úkonu
právneho predchodcu žalobcu s názvom „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ vyhotoveného
dňa 06.05.2013 (č. l. 48 - 49), podľa ktorého Slovenská sporiteľňa dňa 03.05.2013 vyhlásila mimoriadnu
splatnosť poskytnutého úveru.
4.1. Podľa § 565 OZ - Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
4.2. Právny úkon, ktorým zosplatnenie pohľadávky nepochybne je, môže mať spätné (retroaktívne)
účinky iba v prípade, ak to ustanoví zákon. Podľa názoru súdu je neprípustné, aby mohlo byť
zosplatnenie vykonané spätne, čím by sa vlastne vytvoril stav, že so zaplatením zosplatnenej pohľadávky
sa dlžník dostáva do omeškania ešte skôr ako sa o tomto zosplatnení dozvie. Takto to bolo aj v danom
prípade, keď list o zosplatnení úveru vo vzťahu k žalovaným bol vyhotovený dňa 06.05.2013, doručený
dňa 14.05.2013, pričom k zosplatneniu malo dôjsť dňom 03.05.2013. K mimoriadnej splatnosti úveru tak
nemohlo dôjsť pred dátumom 14.05.2013.
4.3. Na ilustráciu súd uvádza, že záver o tom, že strata výhody splátok nemôže predchádzať príslušný
právny úkon veriteľa vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21 Cdo 456/2006, podľa ktorého:
„dovolatel správně v této souvislosti uvádí, že bylo na věřiteli, zda a případně kdy svého oprávnění
požadovat zaplacení celé pohledávky (zůstatku
úvěru s příslušenstvím)
využije, a že splatnost celé pohledávky nemůže
nastat dříve, dokud věřitel nepožádá
dlužníka o její
zaplacení z důvodu prodlení se zaplacením splátky (splátek);
pro splatnost celé pohledávky není
významné, kdy věřitel mohl dlužníka
z důvodu jeho
prodlení se splátkami o zaplacení celé pohledávky nejdříve
požádat, ale zda a kdy se rozhodl svého oprávnění využít a zda, popřípadě kdy
ho tedy o zaplacení celé pohledávky skutečně
požádal, neboť by jinak měl vůči dlužníku nadále nárok
jen na sjednané splátky.“
4.4. V konečnom dôsledku však súd poukazuje na to, že k premlčaniu (pri aplikácia premlčacej doby - 3
roky) uplatnenej pohľadávky by nedošlo ani v prípade, ak by k zosplatneniu úveru došlo dňa 03.05.2013,
nakoľko žaloba bola podaná na súd faxom dňa 03.05.2016 a v zákonnej lehote bola doplnená tak, že
sa na ňu pozerá, že dňom podania žaloby bol deň 03.05.2016.

5. Námietka žalovaných ohľadne absencie práva právneho predchodcu žalobcu na vyvolanie
mimoriadnej splatnosti úveru. Túto námietku žalovaní odôvodnili tak, že táto možnosť je uvedená iba
v Obchodných podmienkach, resp. Všeobecných obchodných podmienkach a majú za to, že v zmluve
sa nikde nenachádza inkorporačná doložka o tom, že Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné
podmienky nie sú súčasťou uzavretej zmluvy o úvere.
5.1. Táto námietka žalovaných nie je správna. Súd poukazuje na samotnú zmluvu o úvere uzatvorenú
dňa 25.07.2008 (č. l. 21-22), kde v časti II. záverečné ustanovenie v bode 2. sa uvádza: „Dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, úverové podmienky, sadzobník a

podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať.“ Je teda zrejmé, že uvedená námietka žalovaných je
irelevantná, pretože inkorporačná doložka je zreteľne v zmluve uvedená.

6. Námietka žalovaných týkajúca sa nedodržania postupu podľa § 53 ods.9 OZ. Súd má za to, že táto
námietka je relevantná. Podľa § 53 ods.9 OZ - Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
6.1. Z ustanovenia § 53 ods.9 OZ je nepochybné, že proces predčasného zosplatnenia spotrebiteľského
úveru je rozdelený do 2 fáz. 1. fáza - upozornenie na možnosť zosplatnenia najmenej 15 dní pred jeho
vykonaním. 2. fáza - samotné zosplatnenie. Obe vyššie uvedené fázy sú rovnocenné a možnosť 2. fázy
je podmienená fázou č. 1. Je preto len a len vecou dodávateľa, aby pre prípad sporu vedel preukázať
realizáciu oboch fáz zosplatnenia. Pri tak dôležitom úkone ako je zosplatnenie je potom len logické, že
dodávateľ má listiny sa ho týkajúce doručovať tak, aby ich doručenie preukázať vedel.
6.2. Súd výzvou zo dňa 30.05.2016 (č. l. 60) vyzval žalobcu okrem iného, aby preukázal doručenkami
alebo iným nesporným spôsobom, že pred zosplatnením pohľadávky sa postupovalo podľa § 53 ods. 9
OZ. Podaním došlým súdu dňa 17.10.2016 (č. l. 94 - 101) žalobca súdu oznámil, že výzvou k úhrade
dlžnej čiastky nedisponuje.

7. Na prípadnú možnú námietku žalobcu o tom, že v prejednávanej veci postup podľa § 53 ods. 9 OZ
nemusel byť dodržaný z dôvodu, že k zosplatneniu došlo nie pre omeškanie so splácaním ale z iného
dôvodu, súd uvádza:
7.1. Pokiaľ ide o samotné predčasné zosplatnenie úverovej pohľadávky, k tomu malo dôjsť na základe
bodu 7.6 Všeobecných obchodných podmienok vydaných Slovenskou sporiteľňou a. s. účinných od
01.08.2002 z dôvodu, že na predmet záložného práva, ktorým bol záväzok žalovaných zo zmluvy o úvere
zabezpečený, bola vyhlásená dražba spoločnosťou Adventuris s.r.o., Zámocká 3, pričom navrhovateľom
dražby sú vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu, v ktorom sa predmetný byt, ktorý bol
predmetom záložného práva nachádza. 7.2. Bod 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej
sporiteľne a.s., uvádza, že ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného
dojednania zo strany klienta a/alebo nastane ďalších 16 dôvodov v bode 7.6.1 uvedených, banka je
oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
7.3. Vo vzťahu k listine týkajúcej sa predčasného zosplatnenia úveru súd uvádza, že túto považuje
za neplatnú pre jej neurčitosť, pretože z nej jednoznačne nevyplýva dôvod (uvedený vo VOP),
pre ktorý k predčasnému zosplatneniu došlo, čo je nevyhnutné. V rámci právnej argumentácie súd
analogicky poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/1233/2011 zo dňa 31.01.2012, týkajúce
sa odstúpenia od zmluvy, v ktorom sa uvádza: „Údaj o dôvode odstúpenia je imanentnou súčasťou
každého jednostranného odstúpenia od právneho úkonu; bez uvedenia tohto údaja nemožno pokladať
jednostranné odstúpenie od právneho úkonu za perfektné a nemôže mať za následok sledované
právne účinky.“ V prejednávanej veci nie je zrejmé, pre ktorý z dôvod uvedených vo VOP k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti došlo.
7.4. Súd má tiež za to, že uvedené ustanovenie VOP je v časti týkajúcej sa možnosti vyhlásenia
predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru neplatné pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka -
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (rozumej
Občianskeho zákonníka) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
7.5. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len ak to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
7.6. Súd má teda za to, že možnosť predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru možno v rámci úverového
vzťahu, ktorého zmluvnou stranou je spotrebiteľ, dojednať iba pri omeškaní so splácaním splátok, na
ktoré je plnenie rozdelené. Dojednanie možnosti zosplatnenia úveru veriteľom z iného dôvodu ako pre
omeškanie s plnením splátok, tak nie je ničím iným ako odchýlením sa zmluvných podmienok od §
565 Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, čo je neprípustné a preto neplatné. V tomto
prípade dohodnutie dôvodov iných znamená prekročenie zákona v neprospech spotrebiteľa, a preto je
takéto dojednanie absolútne neplatné. Aj na základe uvedeného, teda súd robí záver, že k platnému
predčasnému zosplatneniu úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo.

8. Námietka žalovaných týkajúca sa neplatnosti postúpenia pohľadávky. V prejednávanej veci, má súd
za to, že k platnému predčasnému zosplatneniu pohľadávky nedošlo.
8.1. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách - ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahov medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
8.2. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka - veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka - postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez
zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi,
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka - ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca,
nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. 8.3. V súvislostí s postúpením
pohľadávky sa zvykne postupník odvolávať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Obo210/01
publikované v periodiku Zo súdnej praxe pod číslom 66/2003, ktorého právna veta znie: „Relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku, skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.“
8.4. V tejto súvislosti procesný súd uvádza, že Najvyšší súd SR v novšom rozhodnutí sp. zn.
1Cdo/76/2007, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu pod č. 46/2009
uviedol, že: „ Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd
skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca
ale dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky
postupca dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukázal.
Na takého rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník
oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z uvedeného ustanovenia však nemožno
činiť záver, že dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o
postúpení postupník. V ustanovení § 526 a ani na inom mieste Občiansky zákonník nerozlišuje takéto
dve postavenia dlžníka z hľadiska jeho možností namietať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie,
kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku
skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona a od počiatku sa na dotknutý
právny úkon hľadí, ako keby nebol urobený. Odlišný prístup by znamenal obchádzanie ustanovení o
absolútnej neplatnosti právnych úkonov.“
8.5. Procesný súd má teda za to, že je oprávnený zaoberať sa platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.

9. Pokiaľ žalobca poukazuje na uznesenie KS v PO č. k. 11Co/206/2015-129, ide o právny názor, ktorý
je v rámci Krajského súdu v Prešove ako aj v rámci súdnej praxe v SR menšinový, pričom je len vecou
KS v PO, že nezabezpečil zjednotenie rôznych právnych názorov svojich senátov.
9.1. V uvedenom rozhodnutí krajský súd poukazuje na Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej
sporiteľne, a to konkrétne na bod 18, článok 14, ktorý je v rovnakom znení daný aj v prejednávanej
veci. Tento článok znie nasledujúco: „Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené

alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú ako aj bez ohľadu na to, či
banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči klientovi na
tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje
pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne z predchádzajúcim
písomným súhlasom banky.“
9.2. Procesný súd má za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v smere ochrany spotrebiteľa
je ustanovením kogentným, a preto sa od neho nemožno odchýliť. V danom prípade zmluvnou úpravou
nemožno žiadnym spôsobom obchádzať ustanovenie § 92 ods. 8, preto v rozsahu, v ktorom sa to
deje, je článok 18 bod 14 Všeobecných obchodných podmienok neplatný. Naviac z tohto článku, je
zrejmá značná nerovnováha práv a povinností banky a spotrebiteľa, kde bez ďalšieho banka môže svoju
pohľadávku kedykoľvek postúpiť inému subjektu, naopak, klient, teda spotrebiteľ svoju pohľadávku voči
banke môže postúpiť výlučne iba s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

10. V rámci právnej argumentácie poukazuje ďalej súd na nasledujúce:
10.1. OS Prešov vo veci sp. zn. 9C/21/2014 uviedol: „Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky z peňažného ústavu na žalobcu k tomu súd uvádza, že uvedená námietka
už je riešená konštantnou judikatúrou ako slovenskou, tak aj českou, kde podľa rozhodnutia NS ČR
zn. 31 Cdo/1328/2007 (Rc 61/2010) „otázka platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je nerozhodná z
hľadiska účinku splnenia dlhu postupníkovi, ak postúpenie pohľadávky oznámil dlžníkovi postupca. Za
tejto situácie, keď dlžník nie je oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky,
zaniká jeho záväzok splnením postupníkovi aj v prípade, že zmluva o postúpení pohľadávky neexistuje.
Notifikačný úkon tak vyvolá zamýšľané právne následky týkajúce sa osoby oprávnenej prijať plnenie aj
vtedy, ak k cesie vôbec nedošlo alebo zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná. Dlžník nemá (v
súdnom konaní, v ktorom je proti nemu postupníkom uplatnená požiadavka na zaplatenie postúpenej
pohľadávky) k dispozícii námietku, že zmluva o postúpení je neplatná.“ Vyššie uvedený záver je koniec
koncov úplne logický, vzhľadom na zásadu, že postúpením pohľadávky sa postavenie dlžníka žiadnym
spôsobom nemení. Dlžník nemôže novému veriteľovi zaplatiť ani o cent viac, ako by zaplatil veriteľovi
pôvodnému. To, že nový veriteľ môže pohľadávku vymáhať razantnejšie na uvedenom závere nemôže
nič zmeniť. Podľa § 92 ods.8 zákona č. 481/2001 o bankách - Ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Podľa názoru súdu žiadny výklad nemôže viesť k záveru prezentovanému vedľajším
účastníkom, že postúpiť môže banka iba pohľadávku, s ktorou je dlžník v omeškaní. Naopak citované
ustanovenie zákona o bankách umožňuje postúpiť banke pohľadávku z peňažného záväzku voči jej
klientovi ako celok, aj keď je klient v omeškaní iba s časťou peňažného záväzku. Znamená to teda, že
banka nemusí vyčkať na uplynutie splatnosti celého peňažného záväzku klienta ale svoju pohľadávku
z úverovej zmluvy môže postúpiť vcelku na iný subjekt. Gramatický a logický výklad je jednoznačný,
nakoľko § 92 ods.8 zákona o bankách nehovorí o postúpení časti peňažného záväzku zodpovedajúceho
omeškanej sumy ale o postúpení peňažného záväzku ako takého, pričom slovo tomuto zabezpečuje,
že v prípade ak klient má voči banke viac peňažných záväzkov a v omeškaní je iba s niektorým, tak
postúpiť možno iba peňažný záväzok, u ktorého došlo k omeškaniu a nie aj peňažné záväzky ďalšie
(u ktorých k omeškaniu nedošlo). Slovo tomuto sa vzťahuje k peňažnému záväzku ako celku a nie
len k omeškanej časti záväzku. Správnosť uvedeného je zvýraznená ešte tým, že zákon zdôrazňuje,
že pri omeškaní čo len časti peňažného záväzku možno postúpiť celý peňažný záväzok (zákon už
nezdôrazňuje slovo časť). Vyššie uvedený záver plynie aj zo stanoviska NBS predloženého žalobcom, v
ktorom sa uvádza, že ak je úver splatný v splátkach, banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo
postúpiť postupníkovi celú, teda aj nesplatenú časť pohľadávky z úveru. Výklad prezentovaný vedľajším
účastníkom by viedol k tomu, že banka by bola povinná postupovať svoju pohľadávku po jednotlivých
splátkach a trebárs aj rôznym novým veriteľom (čo by podstatne sťažilo orientáciu spotrebiteľa komu
a koľko má platiť) alebo napriek tomu, že úver je pre ňu nelikvidný vykonávať ešte ďalšie úkony
vedúce k jeho celkovému zosplatneniu, s čím zákon o bankách nepočíta. Zároveň by banka nemohla
splniť povinnosť odovzdania dokumentácie k úveru novému veriteľovi, keďže by stále bola aj veriteľom
a mohla by odovzdať maximálne kópiu úverovej dokumentácie. Takýto výklad vedľajšieho účastníka
vedie k absurdným dôsledkom a preto ho je nutné odmietnuť. Súd rešpektuje ochranu spotrebiteľa a
hypertrofiu spotrebiteľského práva v posledných troch rokoch. Má však za to, že v rámci SR sa ochrana
spotrebiteľa neuplatňuje zodpovedajúcim spôsobom. Ochrana spotrebiteľa nemôže viesť k ústupu od

konštantného výkladu jednotlivých právnych inštitútov a k ich prekrúcaniu tak, aby sa spotrebiteľovi
urobiacemu jeho finančným možnostiam ekonomicky nesprávne rozhodnutie, takýmto spôsobom
zabezpečovala možnosť zníženia jeho dlhu. Ochrana spotrebiteľa neznamenala nikdy
ochranu pred jeho vlastnými ekonomickými (i neuváženými) rozhodnutiami, pri ktorých dal prednosť
ponúkanému tovaru alebo službe pred svojimi peniazmi. Znamenala naopak predovšetkým jeho ochranu
pred neúplnými a nepravdivými informáciami vyplývajúcimi z informačnej asymetrie medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, a ochranu slobody jeho vôle, pokiaľ nemohla byť realizovaná kvôli štandardným
(predformulovaným) zmluvným podmienkam obchodníka.“
10.2. Vyššie uvedené rozhodnutie OS Prešov, Krajský súd v Prešove zrušil uznesením sp.
zn. 8Co/24/2015 s nasledujúcim odôvodnením: „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok),
respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie
vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej
(existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Odvolací
súd v súvislosti s odvolacou námietkou ohľadom postúpenia úveru z banky na nebankový subjekt
poznamenáva, že záver súdu prvého stupňa bez ďalšieho nie je dôsledný a vylučuje ho práve § 92 ods.
8 zákona o bankách, v zmysle ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách môže byť teda iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Predmetné ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom
právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku.
Z dôvodovej správy k zákonu o bankách (§ 92 ods. 7) vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút
postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.
Podľa názoru odvolacieho súdu, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného
záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní.
Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia, pretože
zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je
dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku
treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pristúpením k argumentácii súdu prvého stupňa, že banka je
oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka splácať ročné splátky by bolo
nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po
uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú,
na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej
banky Slovenska, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne
neúnosného vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane
ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Takýto postup by taktiež mohol byť v rozpore s
požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade
so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Žiadnym spôsobom nie je možné spochybniť právo
banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné
pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej

splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením
banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Žalobca do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, predložil súdu len dôkaz o oznámení vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 25.10.2011 z jeho strany, ktoré bolo adresované žalovanému. Toto
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti nemohol považovať súd za právne významné z dôvodu,
že žalobca k takémuto úkonu nebol oprávnený. Žalobcom nebolo preukázané, že by žalovanému bola
zo strany banky (právneho predchodcu žalobcu) skutočne doručená písomná výzva na plnenie dlžných
splátok.“
10.3. Vzhľadom na to, že právny názor senátu 8Co KS v Prešove je v právnej praxi prevažujúci,
rozhoduje aj senát 9C OS Prešov takýmto spôsobom. Súd poukazuje napr. na rozhodnutie
KS BA 6Co/203/2015 - Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah
nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že
by úver s úrokmi z neho vo výške 18,60 % ročne bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať len
jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z. z. (zákon o bankách) vyplýva,
že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu.
Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa
upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a
to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s., postúpila zmluvou z 21. 10.
2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu Advokátskej kancelárii Havel & Holásek, spol. s r.
o., postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k
vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s., nebola oprávnená postúpiť svoju
pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok
z 21. 10. 2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák.
KS PO 6Co/119/2013 - Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
môže byť však iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými (dospelé splátky), a to za
predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
KS PO 4Co/145/2014 - Napadnuté rozhodnutie a uplatňovaný nárok žalobcov, jeho právne posúdenie
súdom prvého stupňa, odvolací súd nepovažoval za rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Súd prvého stupňa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky,
splnenia zákonných podmienok pre postúpenie nesplatenej pohľadávky správne posúdil, s čím sa
odvolací súd stotožnil. Predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu môže byť
len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými.
KS BA 6Co/58/2016 - Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah
nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že
by úver s úrokmi z neho vo výške 18,60 % ročne bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať
len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8
zák. č. 483/2001 Z.z. (zákon o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila zmluvou z 21.10.2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom
rozsahu advokátskej kancelárii Havel & Holásek, spol. s r. o., postupovala v rozpore s § 92 ods. 8
zák. č. 483/2001 Z.z.. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k
vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju
pohľadávku z úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z
21.10.2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák..
KS PO 16Co/1/2016 - Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu o tom, že ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Uvedené zákonné
ustanovenie upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na
tretí subjekt, ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky. V tomto smere odvolací súd uvádza, že v prípade
nesplnenia týchto zákonných podmienok, nemôže dôjsť k postúpeniu pohľadávky, keďže ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách je zákonom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z. a ďalej k ustanoveniam § 524 a nasl.

Občianskeho zákonníka , ktoré všeobecne
upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v spotrebiteľských vzťahoch. Inými slovami, ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách je potrebné aplikovať na oblasť tých právnych vzťahov, ktoré boli na základe Zákona
o bankách uzatvárané. Do tohto rámca patrí aj oblasť právnych vzťahov, na základe uzatvorených
zmlúv o úvere (poskytnutých bankou), pričom subjektom právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby
- spotrebitelia. Ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z. z. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v širokom okruhu právnych
vzťahov (z hľadiska predmetu subjektov); avšak ak predmetom právneho vzťahu je poskytnutie úveru
bankou, ktorého subjektom (veriteľom) je banka, osobitne Zákon o bankách upravuje podmienky, za
ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách (ktoré
aplikoval súd prvej inštancie) v prvej vete hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na
úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu
dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu.
Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že
klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku
postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Inak povedané, banka musí najskôr
klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní. Ak po tejto výzve dlhšie ako 90
kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu,
ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v
omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže. Ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný
peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže
banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo všetkých prípadoch však platí, že musí tomuto
predchádzať písomná výzva na úhradu.
11. Vychádzajú zo všetkého vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že k platnému predčasnému
zosplatneniu úveru nedošlo, preto nebolo možné pohľadávku postúpiť zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na
žalobcu, pričom tomuto postúpeniu nepredchádzala výzva podľa § 92 ods.8 zákona o bankách a preto
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu zamietol.

12. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
12.1. Keďže žalovaní boli v konaní plne úspešní majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 10. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.