Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 17, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/55/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613201120
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5613201120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobkyne: M. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, právne zastúpená: JUDr. Ján Buroci, advokát, so sídlom T. N. XX,
K. H. N., proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
za účasti Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom v Nitre, Petzwalova 12, IČO:
42 205 735, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.303,93 Eur, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/46/2013-162 zo dňa 29.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 1.303,93
eura a zároveň jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 417,96 eura.

2.Malzapreukázané,žežalovanýakoveriteľažalobkyňaakodlžníčkauzatvorilidňa04.12.2007zmluvu
o úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni sumu 40.000,00 Sk. Žalobkyňa sa
zaviazala zaplatiť žalovanému sumu úveru zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 14.600,00 Sk, celkovo

54.600,00 Sk v troch mesačných splátkach po 18.200,00 Sk počnúc dňom 15.01.2008. Podľa článku 6
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, zmluvné strany sa dohodli na tom, že v prípade, ak sa celý
dlh stane splatným naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok
z omeškania 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa celý dlh stal splatným až
do dňa jeho uhradenia. Podľa článku 17 týchto podmienok všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie,budúriešené:a/predStálymrozhodcovskýmsúdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskom súde, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobunasúdepodľapríslušnéhoprávnehopredpisu.Žalobkyňauhradilažalovanému12.06.2012sumu
503,79 eura, 12.07.2012 sumu 503,77 eura, 20.08.2012 sumu 510,00 eura a 18.07.2012 sumu 510,00
eura.

3. Na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou
rozhodcovskou, a.s. zo dňa 03.06.2009, sp.zn. SR 03267/09, ktorým bola žalovaná (v tomto konaní

žalobkyňa) povinná zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní žalovaný) 1.536,19 eura, spolu s úrokom z
omeškania 0,25 % denne zo sumy 1.208,26 eura od 20.10.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania
v sume 326,36 eura. Na základe uvedeného sa na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn.
7Er/821/2009 viedla exekúcia proti žalobkyni ako povinnej a dňa 20.01.2010 bolo vydané povereniesúdnemuexekútoroviJUDr.RudolfoviKrutému.Následneuznesenímz25.11.2010č.k.7Er/821/2009-15
bola exekúcia zastavená z dôvodu, že bola vedená na základe exekučného titulu, ktorý priznával
zákonom nedovolené plnenie, ktoré bolo súčasne v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný ako povinný

oprávnený v tomto exekučnom konaní proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie, ktoré neskôr
zobral späť a odvolacie konanie bolo preto zastavené uznesením Krajského súdu v Žiline z 18.04.2011,
č.k. 8CoE/73/2011-45.

4. K námietke žalovaného o prekážke rozhodnutej veci s poukazom na vyššie uvedený rozhodcovský

rozsudok tento nedostatok podmienky konania nemal preukázaný. V prípade predmetného
rozhodcovského rozsudku sa jedná o nulitný právny akt, ktorý nespôsobuje následky a nemôže založiť
prekážku rozhodnutej veci, keďže rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať. Rozhodcovská
doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc konať, je neplatná, nakoľko je
obsiahnutá v článku 17 Všeobecných obchodných podmienok, nespĺňa náležitosti písomnej formy
právneho úkonu v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 40 ods.

3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), nakoľko neboli podpísané konajúcimi osobami. Dojednanie
rozhodcovskej doložky vo všeobecných obchodných podmienkach je aj v rozpore s dobrými mravmi a
z tohto dôvodu neplatné. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré predstavujú len dojednania
technickej a vysvetľujúcej povahy, nie je možné formulovať individuálne zmluvné dojednania účastníkov
právneho vzťahu, ktoré navyše výrazne zasahujú do vzájomných práv a povinností účastníkov, akým

dojednanie rozhodcovskej doložky nepochybne je. Išlo o formulárové dojednanie, ktorého obsah
žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť. Ďalej všeobecné podmienky sú vyhotovené drobným písmom, čo
nepochybne sťažuje možnosť spotrebiteľa sa s uvedeným textom oboznámiť a reálne mu porozumieť,
čo súčasne môže jeho pozornosti uniknúť. Rozhodcovská doložka predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ účinnom do 31.12.2017, t.j. v čase uzatvorenia úverovej zmluvy.

Uvedené spočíva v tom, že dojednanie rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Predmetné zmluvné dojednanie spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko určuje
jeho povinnosť podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu v prípade, ak veriteľ podá žalobu na
rozhodcovskom súde. Možnosť voľby orgánu, ktorý bude rozhodovať spory medzi účastníkmi zmluvy,

je len zdanlivá. Uvedené ustanovenie totiž predpokladá, že v prípade, že žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, je právomocný rozhodcovský súd. Teda vylučuje reálnu možnosť voľby
zo strany spotrebiteľa. Navyše k tejto námietke žalovaného poukázal na to, že predmetom konania
pred rozhodcovským súdom bolo plnenie zo zmluvy o úvere a predmetom tohto konania je vydanie
bezdôvodného obohatenia.

5. Medzi žalobkyňou a žalovaným sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobkyňa zmluvu uzavrela
ako fyzická osoba, keď v čase uzavretia zmluvy nepodnikala, pracovala v pracovnom pomere ako
zamestnanec. Skutočnosť, že v zmluve bolo uvedené, že táto bola uzavretá podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka je bez vplyvu na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi nimi. V zmysle

zákonného ustanovenia § 52 ods. 2 OZ sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Navyše, všeobecné podmienky nepredstavujú individuálne zmluvné dojednanie o
voľbe práva.

6. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila žalovanému celkom 2.631,69 Eur. Dojednanie
účastníkov zmluvy o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému poplatok vo výške 14.600,00 Sk
považoval za neplatné z dôvodu jeho rozpornosti s dobrými mravmi, prihliadajúc k obvyklej výške
úrokov požadovaných bankami za obdobné úvery v čase uzatvorenia zmluvy. Pokiaľ aj táto platba je v
zmluve o úvere označená ako poplatok, je potrebné ju považovať za odmenu veriteľovi za poskytnutie

úveru. Odplata za poskytnutie úveru dosahuje 36,5 % z výšky poskytnutého úveru, čo je viac ako
dvojnásobok výšky úrokov požadovaných bankami za obdobné úvery v čase uzavretia zmluvy. Podľa
súdnej praxe poskytnutie úveru za cenu prevyšujúcu o 100 % priemernú cenu poskytovaných úverov
bankami je v rozpore s dobrými mravmi. Za neplatné považoval aj dojednanie v článku 6 Všeobecných
podmienok o výške úrokov z omeškania, ktorá bola dojednaná v sadzbe 0,25 % denne, čo činí

91,25 % ročne. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter vzťahu medzi stranami by v prípade omeškania
so splnením záväzku prislúchali veriteľovi úroky z omeškania podľa občiansko-právnych predpisov.
Uvedené dojednanie teda svojím obsahom odporuje zákonu.7. Keďže žalovaný poskytol žalobkyni prostriedky 1.327,76 eur, žalobkyňa žalovanému zaplatila celkom
2.631,69 eur, pričom dojednanie o povinnosti zaplatiť poplatok v sume 484,63 eura, ako aj dojednanie o
výške úrokov z omeškania, boli neplatné, vzniklo žalobkyni právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume rozdielu medzi poskytnutým úverom a sumou úhrad, čo činí 1.303,93 eur. Na okraj uviedol,
že vzhľadom na výslovné dojednanie počtu splátok v zmluve o úvere sa zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2007 na zmluvný vzťah účastníkov nevzťahuje.
Formuláciu žalovaného pri dojednaní o splácaní úveru v zmluve považuje za nekalú obchodnú praktiku.
Vzhľadom na výšku poskytnutého úveru a výšku dojednanej splátky sa javí nelogické, aby sa žalobkyňa

zaviazala na úhradu úveru, vrátane poplatku, hoci prevzatú sumu úveru by nakumulovala dojednanými
splátkami v lehote dvoch mesiacov bez potreby vstupu do zmluvného vzťahu so žalovaným a úhrady
ďalších nákladov. Z uvedených dôvodov mal za to, že práve z iniciatívy žalovaného bolo do zmluvy
uvedené dojednanie o splatení úveru v troch splátkach, aby sa tak vylúčila aplikácia Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

8.Otrováchkonaniarozhodolspoukazomnaust.§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadkuúčinného
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

9. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. V prvom rade namietal
nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti/neplatnosti zmluvných podmienok,

vďaka ktorým sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Poukázal na ust. § 137 písm. c/
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Opäť poukázal na neodstrániteľnú prekážku konania,
ktorá predstavuje existenciu rozhodnutej veci a že s touto neodstrániteľnou prekážkou sa súd prvej
inštancie absolútne nevysporiadal. O platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere už bolo rozhodnuté
rozhodcovským rozsudkom. S poukazom na ust. § 161 ods. 1, 3 CSP, ak sa v konaní vyskytnú

neodstrániteľné nedostatky konania, súd nemôže vo veci konať a rozhodnúť s poukazom na § 230 CSP,
ale musí konanie zastaviť. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Cdo/2254/2011,
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/100/01, 3Cdo/42/2006, uznesenie Krajského súdu v Prešove
1Co/79/2011 a iné. Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala aj predmetom aktuálnej judikatúry
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/11/2010, 6Cdo/143/2011 a 3Cdo/122/2011. Uvedená argumentácia

je podporovaná aj rozhodnutím ESD vo veci Asturcom, z ktorého vyplýva, že Smernica č. 93/13/EHS
nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo, žiadne osobitné
právo. Podľa tohto rozhodnutia, ak sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola rozhodcovských rozhodnutí
exekučným súdom potrebná alebo nie, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení tzv. zásady
procedurálnej autonómie členských štátov. Rozhodnutia rozhodcovských súdov sa tak majú kontrolovať

iba v tom rozsahu, ako to pripúšťa vnútroštátne právo. Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé,
že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal
žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicata je
prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v tomto prípade res iudicata naďalej
existuje.

Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatuje obchodno-právny záväzkový vzťah, ktorý súčasne
považuje za vzťah spotrebiteľský. S poukazom na absentujúce údaje zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyhodnotil zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, pričom absolútne nepoukázal na dôkazy, o ktoré sa
opieral, keď došiel k záveru, že zmluva je spotrebiteľská. Spornú zmluvu o úvere nemožno považovať
za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa sa zaviazala svoj dlh splatiť v troch mesačných splátkach, a preto
nie je možné na uvedené aplikovať Zákon o spotrebiteľských úveroch zákon č. 258/2011 Z. z. V
zmysle VPPÚ si zmluvné strany dohodli, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného
zákonníka.Obchodnýzákonníkpovažujezmluvuoúverebezohľadunapovahuúčastníkovzaabsolútny
obchod. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej na základe Obchodného

zákonníka, a to s poukazom na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. V čase uzavretia zmluvy
neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená
maximálna prípustná výška úrokov na poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno potom vychádzať iba
z § 53 ods. 6 OZ a dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný.
V nebankových subjektoch nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky úroku požadovaného

bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. Je
logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými
veriteľmi tiež vyššie, ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je
nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúvo krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani
jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platnej
uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy vyhlásená za neplatnú. Razantne

odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Preto žiada, aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že vyžadovanie naliehavého právneho
záujmu je neopodstatnené, nakoľko predmetom konania nie je vyslovenie, či tu nejaké právo je, alebo

nie je. K prekážke rozhodnutej veci uviedla, že rozhodcovský súd nemal založenú právomoc, a teda
vydal ničotný rozsudok. Vyjadrenie žalovaného v bode III. odvolania sa míňa jej argumentácií, keď táto
považuje odplatu za poskytnutý úver za odporujúci dobrým mravom, a teda plnenia nad sumu istiny za
plnenia bez právneho dôvodu. K aplikácii Obchodného zákonníka poukázala na ust. § 52 ods. 2 OZ.
Doplnila svoju argumentáciu, že pomocou kalkulačky RPMN výška RPMN úveru je 580,67 %, čo pri
prvom pohľade je už výška, ktorá dosahuje charakter civilnoprávnej úžery. Navrhuje napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny a uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania.

11. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné
odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378

ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a
§ 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie napadnutého
rozhodnutia, a preto v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP naň v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie

jeho správnosti uvádza a opakuje len niektoré skutočnosti.

13. Čo sa týka námietky odvolateľa ohľadne prekážky rozsúdenej veci (ako hlavný odvolací dôvod),
odvolací súd konštatuje, že Ústavný súd SR sa v uznesení sp.zn. I.ÚS 25/2014-11 zaoberá aj
otázkou prekážky rozsúdenej veci, kde sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu, ktorý uviedol, že

„...Žalovanému treba uznať aj tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje
prekážku rozsúdenej veci v konaní o určení, nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej
doložke.“ V tomto smere má odvolací súd za to, že otázka prelomenia materiálnej právoplatnosti je už
vyriešená v rámci konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS SR 3Cdo/27/2011 zo dňa
29.01.2015).

14. K odvolacej námietke, že rozhodnutia rozhodcovských súdov sa majú kontrolovať iba v tom
rozsahu, ako to pripúšťa vnútroštátne právo odvolací súd poukazuje na to, že Európska komisia
vo svojich pripomienkach v právnej veci vedenej pred Súdnym dvorom Európskej únie C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská uviedla: „z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo

problematické uplatnenie zásady res iudicata, keďže právo, dokonca povinnosť vnútroštátnych súdov
zastaviťnútenývýkonprávoplatnéhorozhodcovskéhonálezuzakotvujeužvnútroštátneprávo.Riešenie,
ktoré si vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa zdá byť v
súlade s cieľom smernice 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách
nezaväzovali spotrebiteľov. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné

predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ
sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie
je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex
offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady.“ (čl. 32,33)

15. Nepochopiteľná je odvolacia námietka žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu na
určení neprijateľnosti niektorých zmluvných podmienok. Uvedené súd prvej inštancie v predmetnom
rozsudku nevyslovil a nerozhodoval o určení neplatnosti niektorého z právnych úkonov a v prípade, ak
by bola takáto žaloba podaná, nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem s poukazom na
ust. § 137 písm. d/ CSP, nakoľko pri neplatnosti právneho úkonu sa jedná o právnu skutočnosť a súdu

i zo zákona vyplýva, že v prípade spotrebiteľských vzťahov aj bez návrhu môže vysloviť neprijateľnosť
určitej zmluvnej podmienky (§ 298 ods. 1, 2 CSP).16. Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu strany a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
sporovou stranou v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné

konfrontovať súd prvej inštancie so závermi, ktoré v rozhodnutí nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd „vyhodnotil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez
poplatkov, pričom absolútne nepoukázal na dôkazy, o ktoré sa opieral, keď došiel k záveru, že zmluva
je spotrebiteľská“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené
napadnutérozhodnutie.Súdprvejinštancievyslovil,žedojednanáodplatajevrozporesdobrýmimravmi

a dohodnuté úroky z omeškania sú neplatné s poukazom na upravené úroky z omeškania v občiansko-
právnych predpisoch. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto
námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a
ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

17. Žalovaný v odvolaní namieta, že na predmetný spor mali byť použité ust. Obchodného zákonníka.

Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na záväzkový vzťah spotrebiteľského
charakteru (čo súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil) je nutné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej
praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS
402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho

zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku
nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že novela Občianskeho
zákonníka vykonaná Zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

Obchodného práva. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expresis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

18. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere,

v čase uzavretia zmluvy neexistovala žiadna právna norma, ktorá by upravovala maximálne prípustnú
výšku úrokov, a preto možno vychádzať z ust. § 53 ods. 6 OZ. Odvolací súd poukazuje na to, že v
čase uzavretie zmluvy o úvery medzi sporovými stranami uvedené zákonné ustanovenie neexistovalo.
Zmluvné úroky v prípade poskytnutia úveru sú cenou poskytnutého úveru. Preto súd prvej inštancie
správne postupoval, keď fixne dohodnutú odplatu prepočítal, koľko predstavuje percent z poskytnutej

sumy. V tejto súvislosti odvolací súd je toho názoru, že uvedené percento je vyššie ako ho vypočítal
súd prvej inštancie, a to s poukazom na to, že splatnosť úveru bolo dohodnutá na tri mesiace a nie
na celý rok. Preto podľa názoru súdu dohodnutá odplata predstavuje ku poskytnutej sume 146,04 %
ročne (poskytnutá suma 40.000 Sk, dohodnutá odplata 14.600 Sk predstavuje 36,5% v prípade troch
splátok :3 = 12,17 x 12 = 146,04 %). Takto dohodnutá odplata, ktorá predstavuje úrok 146,04 % ročne

(aj súdom prvého stupňa určená na 36,5 %) je mnohonásobne vyššia ako bola priemerná úroková miera
z úverov obchodných bánk, a to konkrétne z čerpaných úverov domácností - spotrebiteľské úvery a
ostatné, splatné do 1 roka v tomto období bankami, ktorá bola 14,24 %. preto takáto dohoda nie je v
súlades§39Občianskehozákonníka,priečisadobrýmmravom,aideoprávnyúkonabsolútneneplatný
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1 Mcdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). Súd prvej inštancie uviedol, že

dohoda o výške úrokov je absolútne neplatná, pokiaľ sú úroky neplatné, nemôžeme ich moderovať, a
preto je poskytnutý úver bezúročný.

19. Nakoľko odvolacie dôvody žalovaného boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v
postupu súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil

napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalobkyni proti žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mala v odvolacom konaní plný úspech.

Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd priznáva strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)