Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36C/212/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112215885
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112215885.8

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobcu: GENERAL
FACTORING,a.s.sosídlomKošická56,82108Bratislava,IČO:35838825,právnezastúpenáJakubčák,
advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47255706, proti žalovanej
v 1. rade: J. K., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom Košice - Sídlisko KVP, t.č. na neznámom mieste,
zastúpená opatrovníkom JUDr. K. W., vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Košice - okolie

a žalovanému v 2. rade: Z. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Č. X, Y., o zaplatenie 3.500,04 EUR s
príslušenstvom

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 74,35 EUR,
11,30 % ročný úrok zo sumy 74,35 EUR od 22.12.2010 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 74,35 EUR od 22.12.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e ta.

Žiadny z účastníkov n e m á na náhradu trov právo.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou došlou súdu dňa 18.6.2012 sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným v
1. a 2.rade zaplatiť mu sumu 3.500,04 EUR, úrok vo výške 11,30% ročne zo sumy 2.359,25 EUR od

22.12.2010dozaplateniaaúrokuzomeškaniavovýške9%ročnezosumy2.359,25EURod22.12.2010
do zaplatenia spoločne a nerozdielne a k náhrade trov konania.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania nadobudol od veriteľa
Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00151653 na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovaným

oznámené listom zo dňa 28.12.2010. Uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaní uzatvorili
dňa 23.6.2004 Zmluvu o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca
žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 3.319,39 EUR pri úrokovej sadzbe 11,30 % ročne. Žalovaní
sa zaviazali poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 20- temu dňu toho ktorého mesiaca,
splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na termín 20.7.2004 a konečná splatnosť
úveru na termín 20.6.2009. Podmienky čerpania úveru, spôsob, výška, termíny splácania úveru,

zabezpečenie úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti boli dojednané v zmluve o úvere.
Žalovaní v 1. a 2.rade svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere neplnili a poskytnutý úver nesplatili ani
do dňa dohodnutej konečnej splatnosti. Pohľadávka žalobcu zo zmluvy o úvere bola ku dňu postúpenia,
t.j. 21.12.2010 vo výške celkom 3.500 EUR, z toho istina po splatnosti vo výške 2.359,25 EUR,
nezaplatené úroky vo výške 444,33 EUR a úroky z omeškania vo výške 696,46 EUR. Istinu vo výške
2.359,25 EUR žalobca ďalej úročí riadnym úrokom vo výške 11,30 % ročne v zmysle čl.1 - základné

podmienky zmluvy o úvere a zákonným úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne. Žalobca poukázal na
§ 497, § 502 ods.1, § 504, § 369 ods.1 a § 503 ods.3 veta druhá Obchodného zákonníka.K návrhu na začatie konania sa vyjadrila žalovaná v 1.rade, ktorá uviedla, že úver bol v podstate vzatý
pre účely žalovaného v 2.rade, ktorý sa zaviazal predmetný úver aj splatiť. Keďže v tom čase bola

jeho manželkou, stala sa tak spoludlžníčkou v zmysle úverovej zmluvy. V priebehu konania žalovaná
v 1.rade prestala preberať súdne zásielky. Svoj pobyt, resp. adresu, na ktorej sa bude zdržiavať, súdu
neoznámila. Súd preto vykonal šetrenie za účelom zistenia jej pobytu a aj napriek vykonanému šetreniu
sa súdu nepodaril zistiť pobyt žalovanej v 1.rade, preto jej súd v súlade s § 29 ods.2 O.s.p. ustanovil
opatrovníčku na zastupovanie v tomto konaní.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom na začatie konania, s listinnými dôkazmi
doloženými v spise a zistil tento skutkový stav:

Zo zmluvy o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 23.6.2004 uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s., Suché mýto 4, Bratislava, IČO:00151653 ako

veriteľom a žalovanými v 1. a 2.rade ako dlžníkmi súd zistil, že právny predchodca žalobcu poskytol
žalovaným na základe ich žiadosti zo dňa 21.6.2004 úver vo výške 100.000,-Sk, t.j. 3.319,39 EUR, druh
úveru: spotrebný bez účelu, pri úrokovej sadzbe 11,30 % ročne. Bola stanovená výška splátok na sumu
74,35 EUR, ktoré boli žalovaní povinní zaplatiť mesačne k 20.dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky
k 20.7.2004 a s konečnou splatnosťou úveru ku dňu 20.6.2009. V zmluve o splátkovom úvere z čl.IV

bodu 1 vyplýva, že veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou dohodnutou v základných podmienkach zmluvy.
Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 14,01 %, pričom táto bola vypočítaná z hodnoty
celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výšky poskytnutého úveru.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 21.12.2010 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako

postupcom a žalobcom ako postupníkom je zrejmé, že pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa, a.s.
postúpil touto zmluvou svoje pohľadávky na terajšieho žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo žalovaným
oznámené listom zo dňa 28.12.2010.

Súd na pojednávaní dňa 26.1.2016 prejednal vec v neprítomnosti opatrovníka žalovanej v 1.rade a

právnehozástupcužalobcupodľa§101ods.2O.s.p.,pričomprihliadolnaobsahspisuadosiaľvykonané
dôkazy.

Žalovaná v 1.rade uviedla, že zo svojho príjmu nie je schopná splatiť dlh voči žalobcovi a nárok žalobcu
uznala.

Z výpovede žalovaného v 2.rade vplynulo, že je pravdou, že spolu so žalovanou v 1.rade v období,
keď boli manželmi si vzali úver, ktorý následne po rozvode manželstva prestali splácať. Uviedol, že má
za to, že nárok žalobcu je aj premlčaný poukazujúc na to, že jednotlivé splátky sa premlčujú v deň ich
splatnosti. Uviedol, že splní si nepremlčaný dlh.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je
predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť,
ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného
odkladu.

Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už

dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu
poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté
plnenie splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úverev zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ
medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov.

Aj napriek času uzavretia úverovej zmluvy dňa 23.6.2004 nie je vylúčená aplikácia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom po 1.4.2004, ktorý už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv
v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom

vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Obč. zákonníka by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov
bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm. d)
Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými
právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (synonymum neskôr
zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými

zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola

napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.

Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva
spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie

uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu
v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv.
absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.

Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis - zákon o spotrebiteľských úveroch ( ďalej ZSÚ )
úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po
preskúmaní charakteru úpravy súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ,
ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či

dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré
sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ
vylučujúci použitie ObZ.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu

vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa
pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm.
d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade
s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania,

úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a
pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce
ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok
neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§

52 až 53 OZ).

Súd konštatuje, že charakter zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanými má spotrebiteľský charakter a súčasne ide o zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl.Obchodnéhozákonníka,tedatakzvanýabsolútnyobchod.Platnáprávnaúpravavčaseuzavretiazmluvy
umožňuje vyvodiť právny záver, že zmluva o úvere bola napriek povahe takzvaného absolútneho
obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa

ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva upravená podľa Občianskeho ale i Obchodného zákonníka, ako aj podľa ktoréhokoľvek
inéhozákonavyhovujúcavyššieuvedenejcharakteristike,teda,žeideozmluvu,ktorejcharakteristickým
znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, keď súčasne je zrejmé, že zmluvnými stranami je na jednej strane dodávateľ

a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred
pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. I napriek tomu, že následne došlo k postúpeniu pohľadávky,
nestráca charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o

úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( §
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ochranu spotrebiteľa poskytuje aj inštitút posudzovania premlčania uplatneného nároku ex offo, aj bez
toho, že sa dlžník premlčania dovolá.

Kudňu13.6.2014nadobudolúčinnosť§5bzákonač.102/2014Z.z.,ktorýmbolsúčinnosťouod1.5.2014
zmenený a doplnený zákon č. 550/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď
by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide nepochybne o legislatívne
vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany, in concreto spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Tento zákon
nadobudol účinnosť 1.5.2014, a zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá. Inými slovami,
okrem údaja o účinnosti novej právnej úpravy absentujú pravidlá koexistencie starej a novej právnej

úpravy. Vzhľadom na absenciu intertemporálneho ustanovenia bolo potrebné si vyriešiť problém, či na
ustanovenie § 5b je potrebné prihliadať aj v žalobách žalobcov, ktorí si vymáhajú peňažné nároky proti
spotrebiteľom podaných a neskončených ku dňu účinnosti zákonu za predpokladu, že nárok uplatnený
návrhom je premlčaný alebo je potrebné na premlčanie ex offo prihliadať aj pri žalobách podaných pred
13.6.2014, t.j. pred nadobudnutím účinnosti § 5b zákona č. 102/2014 Z.z. za predpokladu, že takýmto

návrhom podaným pred 13.6.2014 bol žalovaný nárok, ktorý by bol premlčaný a námietka premlčania
by nebola vznesená.

Riešenie naznačeného problému tak vyžaduje odpoveď na dve základné otázky:

1. či ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má povahu hmotnoprávnu alebo naopak
procesnoprávnu,
2. či toto rozlíšenie má alebo nemá dopad na vnímanie otázky časovej pôsobnosti dotknutej právnej
normy.O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho
predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma

reguluje vzájomné subjektívne práva a povinností svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym
zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré
regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovaní súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi.
Súd je toho názoru, že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým a najmä procesné
činnostiorgánurozhodujúcehoonárokuzospotrebiteľskejzmluvyamápretocharakterprocesnoprávny.

Týmtoorgánomjepredovšetkýmanajmäsúd,čovyplývajasneanepochybnezodvolávkynormatívneho
textu na premlčanie vo význame prekážky zachovateľnosti uplatneného subjektívneho práva. To,
že zákonodarca použil v citovanej norme pojem premlčania, ktoré je upravené v hmotnoprávnych
predpisoch, na tom nič nemení. Použil ho totiž v kontexte s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia
priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Plnenie sa nepriznáva inak ako autoritatívnym deklaratórnym
rozsudočným výrokom súdu - nemožno „priznať“ plnenie v hmotnoprávnom vzťahu, už len z toho

dôvodu, že v súkromnoprávnych vzťahoch majú subjekty rovné postavenie ( jeden druhému nič
nepriznáva z pozície autority, ako je to pri verejnoprávnych vzťahoch ). Priznáva sa jednoznačne
ochrana ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu, čo je nepochybne a zrejme úloha
civilného práva. Aj Občiansky zákonník v ustanovení § 100 ods. 1 stanovuje, že na premlčanie súd
prihliadne len na námietku dlžníka. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis

k citovanému ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo procesným ustanovením,
nakoľko v naznačených diferenciách normuje o procesných vzťahoch ( procesnej činnosti súdu ), keďže
stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní - porovnaj
poslednú vetu ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“ Dikcia ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka

a dikcia ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex
generalis ( § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a lex specialis ( § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ),
lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods.
1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských
zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom. A

naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie ( správnejšie na márne uplynutie
premlčacej lehoty ) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka. Z uvedenému vyplýva záver o procesnoprávnom
charaktere právnej normy § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalšou otázkou skúmania bola otázka
časovej pôsobnosti, teda uplatniteľnosti pravidla obsiahnutého v tejto právnej norme v čase. Zdalo by
sa, že vyargumentovaním procesnoprávneho charakteru právneho pravidla § 5b zákona o ochrane

spotrebiteľa je v argumentačnej línii zodpovedaná i otázka jeho časovej pôsobnosti. Avšak táto otázka
si zaslúži hlbšiu pôsobnosť. Otázka časových súvislostí problematiky pôsobnosti právnych noriem
vykazuje nielen značnú náročnosť, predovšetkým v rovine právnej abstrakcie, no i značné penzum
vo všeobecnosti - opätovne je to do istej miery zapríčinené absenciou hlbšej analýzy inštitútov, akými
sú platnosť a účinnosť právnych noriem, derogačné a abrogačné klauzuly, legisvakancia a pod.

Tzv. intertemporálne právo však predstavuje len istú časť problematiky časovej pôsobnosti právnych
noriem, konkrétne tú časť, ktorá pojednáva o koexistencii skoršej ( zrušenej, neplatnej, neúčinnej )
právnej úpravy a právnej úpravy novej ( účinnej ). Rozdiel medzi pôsobnosťou hmotnoprávnych a
procesnoprávnych noriem zásadný nie je. Pravidlom a vlastne pojmovým znakom právnej normy
je, že reguluje spoločenské vzťahy dopredu, nie spätne. Právny a širší sociálny záujem na stabilite

právnych vzťahov, právnej istote a ochrane nadobudnutých práv však v zásade legitimizuje úvahy o inom
časovom pôsobení právnych noriem. Z hľadiska legislatívneho vyjadrenia túto problematiku obsahujú
tzv. intertemporálne ( prechodné ) ustanovenia právnych predpisov - alebo aj neobsahujú. Sú prípady,
ako ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, keď zákonodarca mlčí a nestanovuje žiadne
pravidlá časovej koexistencie starej a novej právnej úpravy. Inak povedané z mlčania zákonodarcu v

prípade procesných noriem možno bez problémov vyvodiť pravidlo o časovej pôsobnosti procesnej
normy, pretože proste pôsobí v čase dopredu. Spravidla však zákon stanovuje pravidlo o zachovaní
účinkov úkonov ( ale aj plynutia lehôt, prípadne ďalších skutočností ). Aj keby tomu tak nebolo, je to
vyvoditeľné z ústavnokonformného výkladu s odkazom na požiadavku právnej istoty a dôvery subjektov
práva v právo samotné. Tak je tomu i v skúmanom prípade. Výkladovo súd ustálil, že v prípade § 5b

zákona o ochrane spotrebiteľa ide o normu procesnú, a zároveň, ak zákonodarca nestanovil osobitný
právny ( intertemporálny ) režim pre túto situáciu, platí pravidlo okamžitej aplikability. Ak teda platí, že
právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter, a zákonodarca nestanovil
osobitný právny režim intertemporality, súd prihliada na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj prednadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia v začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej
normy. Na premlčanie práva musia byť kumulatívne splnené dve podmienky:

1. márne uplynutie premlčacej lehoty,
2. dokonanie premlčania v súdnom konaní ( spravidla účinne vznesenou námietkou premlčania alebo v
novom režime prihliadnutím na jej márne uplynutie súdom ex officio ).

Prvá podmienka je výlučne v réžii nositeľa subjektívneho práva, ak tento subjekt nechá márne lehotu

uplynúť, nemôže legitímne očakávať už prakticky nič, žiadne právo nenadobudol ( ani právo na súdnu
ochranu, pretože stratil vlastnosť žalovateľnosti ).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Hlavný právny vzťah je však založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného
predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu
spotrebiteľských úverov podľa zákona 258/2001 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany
spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože normy obchodného práva (vrátane všeobecnej
úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda

úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto do úvahy (1. zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky
zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento
určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva
všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka.

To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď
nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu.

Podľa § 879r veta prvá Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne

vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa
však posudzujú podľa predpisov účinných do 1. júna 2014.

Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie
§ 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. (§ 100 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 103 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť

premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti.

Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej
začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. (§ 122 ods. 1 OZ).

Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním
alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň
v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. (§ 122 ods. 2 OZ).

Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň. (§ 122 ods. 3 OZ).

Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu,
ktorý má povinnosť ho doručiť. (§ 57 ods. 3 O.s.p.).

Osobitné právne postavenie spotrebiteľskej zmluvy však obligatórne uprednostňuje ustanovenie § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Použitím občianskoprávnej premlčacej doby pri nárokoch z absolútnych
obchodnoprávnych zmlúv sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS

402/2013 z 19.6.2013.

Zákonná dĺžka uplatňovanej všeobecnej premlčacej lehoty je podľa citovaného § 101 OZ tri roky, napriek
tomu, že medzi účastníkmi konania ide o nárok plynúci zo zmluvy, ktorá je podľa ustanovenia § 261 ods.
6 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, pre ktorý by za iných okolností súd uplatňoval

štvorročnú premlčaciu lehotu podľa § 397 Obchodného zákonníka.

Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok ( súdnu
vymáhateľnosť ) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone
na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho

povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky
má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena ( oslabenie )
pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej
doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčanie dovolá

pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje, a to práve
v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe nezaniká a oprávnený
sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie
pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká,ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je
obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.

Pre všeobecnú premlčaciu lehotu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz. Začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na subjektívnej okolnosti a v zásade nastáva
splatnosťou dlhu. Súd sa pri zistení nedodržania zákonnej premlčacej lehoty už nemusí zaoberať
dôvodnosťou žaloby.

Ustanovenie § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2004 je potrebné vykladať
tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občiansko-právnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods.1 je
dôsledkom transpozície čl. VIII smernice; smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácií akú predstavuje

ustanovenie § 54 ods.1 OZ, a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto
zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods.1 OZ). Právna úprava v Občianskom zákonníku
dopadánaobidvestranyvsúladesprincípomrovnosti,nojecitlivejšia,zohľadňujeaspektinformovanosti
spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva
pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa. Nemožno prihliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým

dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú veľmi zriedkavé a preto
argument o obchodnom práve a rovnosti pre všetkých je objektívne značne relativizovaný. Už v minulosti
súd použil na účely posúdenia premlčacej doby pri spotrebiteľskom právnom vzťahu právnu úpravu
obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Súd poukazuje na to, že aj niektoré rozsudky boli podrobené
kontrole ústavnosti a Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný ( napríklad vec I. US

402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Súd zhodnotiac zistený skutkový stav a na základe vykonaného a zhodnoteného dokazovania súd
dospel k záveru, že časť nároku žiadaného žalobcom je premlčaná. Nepremlčanou ostala jedna splátka

vo výške 74,35 EUR poukazujúc na to, že žaloba žalobcu bola podaná dňa 18.6.2012, o čom svedčí
prezenčná pečiatka Okresného súdu Košice I. Žalovaní v 1. a 2. rade v zmysle uzatvorenej zmluvy boli
povinní platiť vždy k 20- temu dňu v mesiaci jednotlivé splátky vo výške 74,35 EUR, so splatnosťou prvej
splátky ku dňu 20.7.2004 a s konečnou splatnosťou úveru ku dňu 20.6.2009. Splatnosť každej splátky
sa premlčuje v deň jej splatnosti, t.j. vždy ku 20 - temu dňu toho ktorého mesiaca. Posledná splátka

zo strany účastníkov konania mala byť splnená ku dňu 20.6.2009. Žaloba bola podaná 18.6.2012,
t.j. nepremlčanou zostala jedna splátka vo výške 74,35 EUR. Ostatné splátky uplatňované žalobcom
sú premlčané, pričom dĺžku premlčacej doby súd posudzoval podľa § 101 Občianskeho zákonníka
poukazujúc na vyššie uvedenú právnu argumentáciu. Zhrnúc vyššie uvedené súd zaviazal preto
žalovaných k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 74,35 EUR, ktorá činí nezaplatenie

jednej splátky. Súd priznal žalobcovi aj výšku dohodnutého úroku - 11,30 % , ktoré v danom prípade
predstavujú zisk, na ktorý má veriteľ nárok ako odplatu za užívanie finančných prostriedkov zo sumy
súdom priznanej od 22.12.2010 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v

omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10d ods. 1 zákona č. 87/1995 Zb., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014.

Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška
úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po
31. januári 2013.Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., účinné do 31.5.2014, výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu

omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Súdzároveňzaviazalžalovanýchkpovinnostizaplatiťžalobcoviúrokzomeškaniavovýške9%ročnezo
sumy174,35EURod22.12.2010poukazujúcpritomna§3nariadeniavládySRč.87/95Z.z.účinnéhodo
31.5.2014. Súd má za to, že žalovaní sa dostali do omeškania s poslednou splátkou odo dňa 21.6.2009,
pričom žalobcom žiadaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č.87/95 Z.z..

Súdsapovažujevyjadriťkpísomnémupodaniužalobcuzodňa22.1.2016(došléhosúdupopojednávaní

- poznámka súdu) a z ktorého súd zistil, že žalobca považuje zmluvu uzavretú medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanými za zmluvu o úvere uzavretú v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a ktorá patrí podľa § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne
obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.
Žalobca uviedol, že v čase uzatvárania úverovej zmluvy Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods.1

špecifikoval, uvádzal, ktoré zmluvy je potrebné považovať za zmluvy spotrebiteľské. Uviedol, že z
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom,
nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov, bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako
absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie
je. Uviedli, že majú za to, že na daný prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu úverovej zmluvy

- Obchodný zákonník ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa ochrany
spotrebiteľa. Uviedol, že má za to, že na inštitút premlčania je aj v spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú
formu absolútneho obchodu potrebné výlučne sa spravovať Obchodným zákonníkom a kde premlčacia
doba je upravovaná na 4 roky. Poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky. Dodal, že z
predložených výpisov z úverového účtu vyplýva, že úver vo výške 3.319,39 EUR bol žalovanými čerpaný

dňa23.6.2004,vobdobíod16.7.2007atedaanivobdobíod20.6.2008do20.6.2009,zaktoréobdobiesi
uplatňuje nárok v tomto konaní žalobca, neeviduje žiadnu úhradu dlžnej sumy. Žalobca eviduje celkové
úhrady vo výške 2.563,82 EUR, čo nepostačuje ani na úhradu celých 35 splátok splatných za obdobie od
20.7.2004 do 20.6.2007. Uviedol, že žaloba bola súdu doručená dňa 12.6.2012, štvorročná premlčacia
doba začala plynúť tak, že splátky splatné v období od 20.6.2008 do 20.6.2009, t.j. celkom 13 splátok po

74,35 EUR nemôžu byť premlčané. Na základe uvedeného sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaných
k povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne mu sumu 966,55 EUR s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 74,35 EUR od 21.6.2008 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od 21.7.2008, zo sumy
74,35 EUR od 21.8.2008 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od 21.9.2008 do zaplatenia, zo sumy 74,35
EUR od 21.10.2008 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od 21.11.2008 do zaplatenia, zo sumy 74,35

EUR od 21.12.2008 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od 21.1.2009 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR
od 21.2.2009 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od 21.3.2009 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od
21.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 74,35 EUR od 21.5.2009 do zaplatenia a zo sumy 74,35 EUR od
21.6.2009 do zaplatenia a k náhrade trov konania. V prevyšujúcej časti vzal žalobca návrh na začatie
konania späť. Vzal späť aj návrh v časti zaplatenia riadneho úroku vo výške 11,30% ročne zo sumy

2.359,25 EUR od 22.12.2010 do zaplatenia.

Vzhľadom k tomu, že podanie žalobcu došlo súdu do spisu až po pojednávaní a na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, súd nemal vedomosť o čiastočnom späťvzatí návrhu na začatie konania žalobcom a preto
vyhlásil rozsudok na základe dôkazov, ktoré vyhodnotil k stavu v čase vyhlásenia rozsudku ( § 154 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkoutrov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí
osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola

prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., podľa, ak mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo. V danom prípade mal žalobca úspech v rozsahu 2,13 % a žalovaní potom

bola úspešní v rozsahu 97,87 %. Miera úspechu žalovaných predstavuje 95,74 %, ktorým však žiadne
trovy konania nevznikli a preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia v 2
vyhotoveniach na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým

bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.