Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. august 2017

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/133/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411202830
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak
ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6411202830.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: F. X.,
Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. O. Č.. XXX, v konaní právne zastúpený JUDr. Ľubomírom Ivanom,
advokátom, Dukelských hrdinov 22, Zvolen, proti žalovaným: 1/ H. I., Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom F.
R. XX/X, K. O., 2/ F.. F. I., Z.. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XX/XX, Ž. Z. O., v konaní právne zastúpená
JUDr. Ing. Soňou Strýčkovou, PhD., advokátkou, Národná 7, Banská Bystrica, v konaní o zaplatenie

sumy 4.800,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.800,- Eur s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 10.05.2011 do zaplatenia, všetko v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.03.2011 žiadal žalobca od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenie
spoločne a nerozdielne sumy 4.800,- Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 11.03.2011 do
zaplatenia na tom skutkovom základe, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX
k. ú. K. O. ako stavba rodinného domu súpisné číslo XX na C-KN parcele č. XXX/XX a prislúchajúcich
pozemkov C-KN parcely č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX T. XXX/XX (ďalej len „nehnuteľnosti“, resp.

„sporné nehnuteľnosti“), ktoré nadobudol dňa 30.04.2007. Tieto nehnuteľnosti užívajú žalovaní, ktorí
boli ich predchádzajúcimi vlastníkmi, avšak užívajú ich bez právneho dôvodu a tým sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatili. Preto požaduje od nich náhradu v sume 200,- Eur za mesiac (bez platieb za
energie) za obdobie od 10.03.2009 do 10.03.2011, teda za obdobie posledných dvoch rokov pred
podaním žaloby.

2. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18.02.2014 č. k. 6C/133/2011-74 tak, že v celom

rozsahu vyhovel žalobe, t. j. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
sumu 4.800,- Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 11.03.2011 do zaplatenia a priznal
tiež žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v sume 642,17 Eur.

3. Na odvolanie žalovanej 2/ proti tomuto rozsudku Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa
31.01.2017 č. k. 12Co/500/2014-103 rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie

poukazujúc na jeho nedostatočné odôvodnenie. Odvolací súd usmernil tunajší súd, že v prvom rade
treba na základe relevantného objektívneho dokazovania ustáliť opodstatnenosť a výšku uplatňovaného
nároku, ktorého základ (právny titul) nebol zatiaľ relevantným spôsobom v spore spochybňovaný a ažna základe toho bude možné pristúpiť k samotnému rozhodnutiu. Tiež bude potrebné vyhodnotiť v rámci
odvolacieho konania žalovanou 2/ vznesenú námietku premlčania.

4.Tunajšísúdtedapovrátenívecinaďalšiekonanienariadiltermínpojednávanianadeň10.08.2017.Na
toto pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalobcu i právna zástupkyňa žalovanej 2/ a tiež samotná
žalovaná 2/. Nedostavil sa žalovaný 1/, ktorého súd osobitne nepredvolával, nakoľko v čase zaslania
predvolania bol v spore zastúpený advokátom, ktorému bolo doručené predvolanie dňa 17.07.2017
(č.l. 183 spisu) s tým, že výsluch žalovaného 1/ nebol nielenže potrebný, ale nebol ani navrhovaný.

Súd pritom postupoval podľa § 178 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorý určuje, že ak je strana
zastúpená zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu; stranu
súd predvolá, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch.

5. Právny zástupca žalovaného 1/ následne dňa 19.07.2017 oznámil súdu, že predvolanie vracia späť,
nakoľko mu bola žalovaným 1/ vypovedaná plná moc. Súd však považoval predvolanie žalovanému 1/

za riadne doručené, pretože platí ustanovenie § 92 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ktorý hovorí,
že odvolanie splnomocnenia stranou alebo výpoveď splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné
dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu oznámili, čo v danom prípade znamená, že pokiaľ súd nemal
vedomosť o zániku splnomocnenia, ktoré žalovaný 1/ predtým udelil svojmu právnemu zástupcovi, ktorý
predvolanie prevzal dňa 17.07.2017, nemá následné oznámenie dňa 19.07.2017 o tom, že už predtým

bola plná moc vypovedaná za následok, že by doručenie predvolania bolo neúčinné. Je to zrejmé z §
92 ods. 3 Civilného sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že účinky zániku splnomocnenia nastávajú
voči súdu, až vtedy keď mu boli oznámené. Preto súd opätovne nemusel predvolávať žalovaného 1/ na
pojednávanie a tak prejednal vec v jeho neprítomnosti.

6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 10.08.2017 opätovne poukázal na súdu predložený
znalecký posudok vypracovaný znalcom D.. F. F. pod č. 28/2017 pre potreby konania tunajšieho súdu sp.
zn. 4C/57/2015, v ktorom sa žalobca voči žalovaným 1/ a 2/ domáha vydania bezdôvodného obohatenia
za neoprávnené užívanie vyššie popísaných nehnuteľností za iné obdobie, pričom znalec stanovil ročnú
hodnotu nájomného na sumu 7.200,- Eur, t.j. 600,- Eur mesačne.

7. Právna zástupkyňa žalovanej 1/ na pojednávaní namietala aktívnu legitimáciu žalobcu poukazujúc
na neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa žalobca stal vlastníkom sporných nehnuteľností
poukazujúc tiež na výsledky trestného konania, ktoré v tejto súvislosti prebiehalo. Iné dôkazy však ani po
poučení vykonať nenavrhla (už len po vyhlásení rozsudku v tomto spore podaním doručeným súdu dňa

14.08.2017 (č.l. 189 spisu) žiadala pripojiť spis tunajšieho súdu sp. zn. 1T/139/2009). Takisto zotrvala na
námietke premlčania odôvodniac ju tým, že žalovanej 2/ bola žaloba doručená dňa 12.05.2011 a teda
je premlčaným nárok od 10.03.2009 do 11.05.2009.

8. Vo vzťahu k námietke aktívnej legitimácie žalobcu súd na tomto mieste považuje za nevyhnutné

poukázať na dve právoplatne skončené konania tunajšieho súdu sp. zn. 5C/186/2010 a sp. zn.
4C/72/2011. Tieto konania sú známe tak súdu ako aj sporovým stranám, ktoré boli stranami aj v obidvoch
týchto konaniach a preto nebolo potrebné skutočnosti z nich vyplývajúce dokazovať v zmysle ust. §
186 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V prípade prvého konania sp. zn. 5C/186/2010 išlo o konanie
iniciované žalovanými 1/ a 2/ v procesnom postavení žalobcov, v ktorom sa domáhali určenia neplatnosti

práve tej kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti a ktorej platnosť
opätovne spochybňovala žalovaná 2/ prostredníctvom právnej zástupkyne aj v tomto konaní. Konanie
však bolo právoplatne zastavené na základe späťvzatia žaloby. Druhé konanie sp. zn. 4C/72/2011
bolo právoplatne skončené v merite veci, konkrétne rozsudkom zo dňa 31.10.2012 (právoplatným dňa
07.08.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/18/2013 zo dňa

23.07.2014) bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti. Tento rozsudok
teda nadobudol právoplatnosť a potom nemožno prehliadať ust. § 228 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali
právnyminástupcamistránpoprávoplatnostirozsudku,akniejeustanovenéinak.Vzhľadomnatopotom
súd v tomto spore o vydanie bezdôvodného obohatenia nebol oprávnený opätovne preskúmavať už raz

vyriešenú otázku vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. Je totiž nepochybné, že v
rámci konania o vypratanie sp. zn. 4C/72/2011 bola ako predbežná vyriešená aj otázka vlastníckeho
práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam (evidentne závislá na platnosti kúpnej zmluvy, ktorou ich
žalobca nadobudol) a táto bola vyriešená v pozitívnom smere tak, že tento je ich vlastníkom, keďže vkonečnom dôsledku bola žalovaným uložená povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti. Súd je viazaný
takýmto záverom i v nadväznosti na § 230 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Jednoducho povedané, nemožno

vzhľadom na výsledok právoplatne skončeného sporu o vypratanie medzi sporovými stranami teraz
konštatovať v tomto (inom) konaní, že žalobca vlastníkom nehnuteľností nie je. Takýto záver by bol v
rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Slovenská republika právnym
štátom a imanentnou súčasťou právneho štátu v materiálnom ponímaní je princíp právnej istoty (viď aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29.04.2010, sp. zn.

1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 4Cdo/231/2013 zo dňa 25.06.2014, sp. zn. 2MCdo/2/2014 zo
dňa 30.10.2014 a sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.06.2017). Súd preto nemôže ako predbežnú otázku
znovu riešiť to, čo už bolo právoplatne vyriešené v osobitnom spore strán a nie je rozhodujúce, či súd v
právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne (podľa názoru jednej zo strán) posúdil. V
tomto spore tak ani nebolo potrebné zaoberať sa otázkou vlastníctva žalobcu, lebo je úplne nepatričná
- nemá byť prečo položená. Vzhľadom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť

právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v
inom (ďalšom) spore tých istých strán vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, že súd môže
porušiť viazanosť vyjadrenú v § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom popretie prejudiciálnej
záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov.
Pokiaľ súd pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp.

z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom (napríklad nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 349/2009 zo dňa 20.01.2010 alebo uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 170/2015 zo dňa 01.04.2015). Preto bola nedôvodná námietka
žalovanej 2/ o nedostatku aktívnej (vecnej) legitimácie žalobcu a takisto bezpredmetným bol poukaz
na trestné konanie tunajšieho súdu sp. zn. 1T/139/2009, v ktorom bol žalobca právoplatne oslobodený

spod obžaloby pre zločin podvodu.

9. Na základe výpovede žalovanej 2/ na predchádzajúcom pojednávaní mal súd potom za preukázanú
nespornúskutočnosť,žežalovaní1/a2/užívalipočasžalovanéhoobdobiaod10.03.2009až10.03.2011
spornénehnuteľnosti,pričomvšakvuvedenomobdobíneboliichvlastníkmi,týmtobolnazákladekúpnej

zmluvy ešte z roku 2007 žalobca. Žalovaní ani netvrdili žiadny právny titul, ktorý by ich v danom období
oprávňoval užívať sporné nehnuteľnosti, bránili sa v podstate len tým, že kúpna zmluva je neplatnou,
no k tomuto sa už súd vyjadril vyššie.

10. Z toho mal súd preukázanú tak aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako aj pasívnu vecnú legitimáciu

žalovaných 1/ a 2/ ohľadne žalovaného nároku, pretože pokiaľ žalovaní neposkytli žalobcovi ako
vlastníkovi nimi užívaných nehnuteľností žiadnu odplatu za takéto užívanie, bezdôvodne sa na jeho
úkor obohatili. Žalovaní 1/ a 2/ sporné nehnuteľnosti užívali bez právneho dôvodu čo znamená, že si
neoprávnene prisvojovali ich úžitkovú hodnotu. Síce sa tým ich majetkový stav fakticky nijako nezväčšil,
zároveňsaaleaninezmenšilakobysamal,akbysižalovaníúžitkovúhodnotunehnuteľnostíprisvojovali

oprávnene - na základe určitého právneho dôvodu (napr. na základe nájomnej zmluvy). Znamená to,
že žalovaní 1/ a 2/ získali majetkový prospech bez právneho dôvodu. V tomto smere aj judikatúra (viď
R 25/1986) dospela k záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen tak, že sa doterajší majetok
obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty ale aj tak, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil,
hoci by k tomu inak došlo ak by obohatený plnil svoje povinnosti. O bezdôvodné obohatenie ide preto

aj v prípade užívania nehnuteľnosti bez právneho titulu (napríklad rozsudok NS SR 3Cdo/298/2006,
publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 62/2007).

11. Ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka v takomto prípade určuje, že majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu predstavuje bezdôvodné obohatenie. Podľa § 451 ods. 1

Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať, pričom
podľa § 456 Občianskeho zákonníka prvej vety sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením a ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo
vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

12. V súdenej veci majetkový prospech žalovaných spočíval v neoprávnenom prisvojovaní si úžitkovej
hodnoty (obývaní) nehnuteľností. Žalovaní vzhľadom na povahu prijatého plnenia ho nemôžu vrátiť „in
natura“ a sú preto podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinní vydať bezdôvodné obohatenieformou peňažnej náhrady. Pretože účelom inštitútu bezdôvodného obohatenia je odčerpať prostriedky
toho, kto sa bezdôvodne obohatil na úkor iného, je potrebné výšku peňažnej náhrady za neoprávnené
užívanie cudzieho majetku (nehnuteľnosti) odvodzovať od prospechu, ktorý získal obohatený. Výšku

tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by za obvyklých okolností musel bezdôvodne sa
obohacujúci vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci, inými slovami táto čiastka
predstavuje tzv. trhové nájomné.

13. Súd teda mal za preukázaný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za žalované

obdobie a potom sa musel zaoberať námietkou premlčania, ktorú vzniesla žalovaná 2/ a na ktorej
zotrvala cestou právnej zástupkyne i na pojednávaní dňa 10.08.2017. Námietka však nebola dôvodnou.

14. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka hovorí o tom, že ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní
právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba
od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že ak veriteľ svoje

právo uplatní žalobou na súde, dochádza k spočívaniu plynutia premlčacej doby a táto neplynie počas
veriteľom riadne vedeného súdneho konania.

15. V prejednávanom prípade to znamená, že pokiaľ žalobca uplatnil svoje právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia (právo na plnenie) na tunajšom súde dňa 10.03.2011 a pri bezdôvodnom

obohatení je subjektívna premlčacia doba dvojročná podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, jeho
právo z hľadiska uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby nebolo premlčané ani za obdobie
od 10.03.2009 do 11.05.2009, pretože právo na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za toto obdobie
bolo uplatnené na súde včas podanou žalobou dňa 10.03.2011, teda v rámci dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby plynúcej odo dňa 11.03.2009 (konkrétne ohľadne bezdôvodného obohatenia za deň

10.03.2009). Treba si totiž uvedomiť rozdiel medzi vznikom záväzku ako práva na plnenie a jeho
splatnosťou.

16. Nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že žalobca pred podaním žaloby vyzval na úhradu
bezdôvodného obohatenia žalovanú stranu a tak vznikla splatnosť záväzku a omeškanie žalovaných až

dňom nasledujúcim po doručení žaloby v rámci tohto konania spolu s platobným rozkazom (doručenky
na č. l. 17 spisu, konkrétne žalovaný 1/ prevzal žalobu dňa 09.05.2011, žalovaná 2/ dňa 12.05.2011).
Až vtedy sa žalovaní dostali s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka v spojení s vtedy účinným
ust. § 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku do omeškania s úhradou bezdôvodného obohatenia, čo
ale neznamená, že až dovtedy plynula premlčacia doba, pretože jej spočívanie je viazané podľa § 112

Občianskeho zákonníka na uplatnenie práva na súde a nie takým spôsobom ako si to mylne vykladala
strana žalovanej 2/, ktorá poukazovala, že premlčacia doba by mala plynúť až dovtedy, pokiaľ nebola
žaloba žalovanej 2/ doručená.

17. Súd preto mal za preukázané, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za celé

žalované obdobie nie je premlčané ani čiastočne. Ako už bolo uvedené, aktívna vecná legitimácia
žalobcu ako vlastníka nehnuteľností je daná podľa § 456 Občianskeho zákonníka v spojení s § 123
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého žalobca ako vlastník bol v danom období oprávnený predmet
svojho vlastníctva užívať, čo nemohol v dôsledku užívania žalovanými bez právneho dôvodu.

18. Krajským súdom bolo tunajšiemu súdu v podstate vytýkané v zrušujúcom uznesení, že neuviedol
akým spôsobom dospel k záveru o dôvodnosti priznania náhrady za bezdôvodné obohatenie na úrovni
200,- Eur mesačne za žalované obdobie 24 mesiacov, t.j. celkovo vo výške 4.800,- Eur.

19. Súd v tomto smere musí konštatovať, že v civilnom sporovom konaní platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov, čo znamená, že každý dôkaz má súd hodnotiť jednotlivo a všetky v ich vzájomnej
súvislosti prihliadajúc pritom na to, čo počas konania vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 Civilného sporového
poriadku). Súčasne z ust. § 185 ods. 1, 2 a 3 Civilného sporového poriadku vyplýva, že v sporovom
konaní súd nemôže vykonávať také dôkazy, ktoré strany vykonať nenavrhli - výnimku predstavujú len
dôkazy vyplývajúce z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že

skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou a tiež dôkazy potrebné na zistenie, či sú splnené
procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.20. Žalobca na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia na začiatku konania predložil realitné
ponuky získané z internetových stránok o tom, že podľa neho porovnateľné nehnuteľnosti - rodinné
domy sa v Obci K. O. predávali v apríli 2011 za sumu 99.500,- Eur, iná nehnuteľnosť za sumu 65.100,-

Eur, tretí rodinný dom v k. ú. K. O. rodinný dom za sumu 54.000,- Eur a štvrtá ponuka sa týkala inzercie
predaja rodinného domu za sumu 53.000,- Eur. Poukazoval potom na to, že použitím koeficientu 0,06,
ktorý používajú na zistenie výšky ročného nájmu za užívanie nehnuteľnosti tiež znalci z odvetvia odhadu
hodnoty nehnuteľností, je možné stanoviť výšku ročného nájmu za užívanie uvedených nehnuteľností na
sumy 5.970,- Eur, 3.906,- Eur, 3.940,- Eur, resp. 3.180,- Eur. Poukazoval tiež na to, že výška mesačného

nájmu za užívanie obdobných nehnuteľností sa pohybovala na úrovni 497,50 Eur, 325,50 Eur, 270,-
Eur, resp. 265,- Eur a on v konaní požaduje sumu 200,- Eur mesačne s tým, že pri použití vyššie
uvedených prepočtov by zodpovedala tejto sume hodnota sporných nehnuteľností na úrovni 40.000,-
Eur, no túto hodnotu sporné nehnuteľnosti nielenže presahujú, ale podľa jeho odhadu je ich trhová
hodnota dvojnásobná.

21. Súdu bol potom zo strany žalobcu predložený už spomínaný znalecký posudok znalca D.. F. F.
vypracovaný menovaným znalcom pod č. 28/2017 na účely konania tunajšieho súdu sp. zn. 4C/57/2015
(č. l. 115 a nasledovné spisu). Je potom faktom, že tento znalecký posudok je súkromným znaleckým
posudkom podľa § 209 civilného sporového poriadku, keďže nebol vypracovaný na účely tohto konania
a tiež je pravdou, že bol vypracovaný k dátumu 05.03.2012. V posudku znalec na základe použitia

viacerých metód stanovenia či už všeobecnej hodnoty sporných pozemkov, resp. rodinného domu
alebo ich nájmu dospel k záveru, že ročné nájomné za sporné nehnuteľnosti k dátumu 05.03.2012
predstavovalo po zaokrúhlení sumu 7.200,- Eur, t. j. 600,- Eur mesačne.

22. I keď tento dôkaz je potrebné hodnotiť ako nepriamy dôkaz, keďže nedáva jednoznačnú a presnú

odpoveď na otázku, aká bola hodnota nájmu sporných nehnuteľností za obdobie, za ktoré požadoval
žalobca bezdôvodné obohatenie, súd vychádzal z tohto dôkazu a vyhodnotil ho v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov takým spôsobom, že sa nemožno stotožniť so žalovanou stranou v tom
smere, že nakoľko ide o znalecký posudok vypracovaný k roku 2012, je nepoužiteľným dôkazom vo
vzťahu k predchádzajúcemu obdobiu, za ktoré žalobca požadoval náhradu za bezdôvodné obohatenie.

Posudok síce bol vypracovaný k dátumu 05.03.2012, čo je takmer rok ako končí žalované obdobie
v tomto konaní, no treba si uvedomiť, že v roku 2012 predstavovala podľa znalcom celkom jasne
zadefinovaných kritérií hodnota nájmu sporných nehnuteľnosti čiastku 7.200,- Eur ročne, čo je 600,-
Eur mesačne. Je potom z hľadiska logickej úvahy nemysliteľné, aby vzhľadom na všeobecne známu
situáciu na trhu s nehnuteľnosťami, sa mohla za tri roky od marca roku 2009 do marca roku 2012 zvýšiť

sama o sebe hodnota sporných nehnuteľností a od nej sa odvíjajúca hodnota nájmu trojnásobne v
nadväznosti na žalobcom uvádzanú a požadovanú sumu náhrady na úrovni 200,- Eur mesačne. Inými
slovami, je možné sa stotožniť so žalobcom, že primeranou sumou náhrady (nájmu) bezdôvodného
obohatenia za roky 2009, 2010 a 2011 je suma 200,- Eur mesačne, pretože je podľa súdu vylúčené, aby
sa v Obci Trnavá Hora (kde aj znalec konštatoval, že nie sú k dispozícii žiadne vstupné údaje o nájme

nehnuteľností) za obdobie troch rokov zvýšila hodnota trhového nájmu rodinného domu s pozemkami
trojnásobne - ak sa zvýšila, tak určite nie trojnásobne, čo potom úplne logicky znamená, že i v rokoch
2009, 2010 a 2011 bola s istotou vyššia než 200,- Eur mesačne, pokiaľ v roku 2012 dosahovala hodnotu
600,- Eur mesačne. Posudok pritom uvádza všeobecnú hodnotu domu s príslušenstvom na úrovni cca
135.000,- Eur a pozemkov 8.500,- Eur, čo je oveľa vyššia hodnota domových nehnuteľností, než ktoré

boli predmetom žalobcom predloženej inzercie. Možno potom zjednodušene povedať, že podľa posudku
ročný nájom v prípade sporných nehnuteľností predstavuje cca 5 % ich trhovej hodnoty, čo je síce
menej než žalobcom uvažovaný koeficient 0,06, no ním požadovaná suma 2.400,- Eur/rok v období
marca 2009 až marca 2011 nie je premrštená, či diametrálne odlišná uvažujúc s týmto (teoretickým)
5 %-ným koeficientom i v uvedenom období zohľadniac pritom potenciálne nižšiu hodnotu sporných

nehnuteľností v danom období rokov 2009 až 2011 vzhľadom na všeobecnú tendenciu rastu trhovej
ceny hodnoty každej nehnuteľnosti. Povedané aj inak, ak by za roky 2009 až 2011 malo trhové nájomné
sporných nehnuteľností predstavovať „len“ sumu 2.400,- Eur ročne, znamenalo by to pri koeficiente
5 % ich hodnotu 48.000,- Eur a túto sporné nehnuteľnosti v danom období s istotou presahovali i z
laického hľadiska vzhľadom na ich v znaleckom posudku fotograficky zadokumentovaný stav. Preto

súd považoval posudok i ponuky realitných kancelárií za postačujúce dôkazy pre unesenie dôkazného
bremena žalobcu v tom, že adekvátna výška náhrady bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie
kvôli užívaniu sporných nehnuteľností žalovanou stranou je suma 200,- Eur mesačne, čo je za žalované
obdobie od 10.03.2009 do 10.03.2011 (24 mesiacov) suma 4.800,- Eur.23. Podľa názoru súdu naopak nepostačovalo len to, že žalovaná 2/ spochybňovala (podľa nej)
nedostatočnú výpovednú hodnotu tohto znaleckého posudku, lebo v takom prípade mala potom

žalovaná strana predložiť dôkaz o tom, že hodnota sporných nehnuteľností, resp. od nej sa odvíjajúca
hodnota nájmu za dané obdobie bola nižšia než 200,- Eur mesačne. V konečnom dôsledku i samotná
právna zástupkyňa žalovanej 2/ na pojednávaní pripustila, že nemôže odhadnúť, či by hodnota nebola
za dané sporné obdobie ešte aj náhodou vyššia než žalobcom požadovaných 200,- Eur mesačne.

24. V tomto smere platí procesná úprava sporového konania, podľa ktorého strany majú navrhovať
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, resp. také dôkazy, ktoré popierajú pravdivosť tvrdení, resp.
dôkazov predložených protistranou a pokiaľ zo strany žalovanej 2/ nebol navrhnutý dôkaz, ktorý by
vyvracal závery tohto žalobcom predloženého znaleckého posudku, súd nemohol ex offo vykonávať iné
dôkazy na určenie výšky bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie a musel vychádzať z tých
dôkazov, ktoré boli súdu predložené a jednoducho nemohol takúto dôkaznú situáciu uzavrieť stroho tým,

že „žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno“. Súd preto vyhovel žalobe a uložil žalovaným 1/ a 2/
povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 4.800,- Eur, t.j. 200,- Eur krát 24 mesiacov.
Solidarita žalovaných vyplýva z ust. § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne,
čo platí podľa názoru súdu analogicky i vo vzťahu k takým veciam, ktoré manželia mali pôvodne v

bezpodielovom spoluvlastníctve a spolu ich užívali.

25. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania súd vychádzal z právnej úpravy úrokov z
omeškania obsiahnutej v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c uvedeného

nariadenia. Podľa tohto znenia je výška úrokov z omeškania o 8 % vyššia ako je základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaní
1/ a 2/ sa so zaplatením žalovanej čiastky dostali do omeškania s poukazom na ust. § 563 Občianskeho
zákonníka v spojení s ust. § 41 ods. 3 v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku, a to dňom
nasledujúcim po dni, kedy im bola doručená žaloba, keďže splatnosť žalovaného nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia nebola určená dohodou účastníkov, právnym predpisom ani rozhodnutím.
Konkrétne, žalovaný 1/ prevzal žalobu dňa 09.05.2011, žalovaná 2/ dňa 12.05.2011 (doručenky č.l.
17 spisu). Pokiaľ prvý zo žalovaných prevzal žalobný návrh dňa 09.05.2011 ako jeden zo solidárnych
dlžníkov, nasledujúcim dňom 10.05.2011 sa obaja dostali do omeškania. V konečnom dôsledku medzi
manželmi platí podľa § 20 ods. 1 Zákona o rodine vzájomné zastupovanie a teda postačovalo, že bol

vyzvaný žalovaný 1/ na úhradu dňa 09.05.2011 a tak sa obaja žalovaní dostali do omeškania dňom
10.05.2011. Neboli v omeškaní skôr, pretože až dňom 09.05.2011 boli preukázateľne doručením opisu
žaloby vyzvaní na zaplatenie žalovanej náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľností. Keďže ku dňu
10.05.2011predstavovalaúrokovásadzbaECBmieru1%ročne,súdpriznalžalobcoviúrokzomeškania
vo výške 9 % ročne (1 % ročne plus 8 percentuálnych bodov) zo sumy 4.800,- Eur od 10.05.2011 do

zaplatenia a vo zvyšku požadovaných úrokov žalobcu zamietol.

26. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku so zohľadnením
úpravy článku 4 odsek 1 a 2 Základných princípov CSP, ktoré hovoria o tom akým spôsobom posudzovať
vec, pokiaľ absentuje určité zákonné ustanovenie, podľa ktorého by súd mal danú vec prejednať a

rozhodnúť. V danom prípade bol žalobca neúspešný len v pomerne nepatrnej časti (ako to vyplývalo
z predchádzajúcej úpravy Občianskeho súdneho poriadku) sporu ohľadne začiatku úročenia úrokom z
omeškania a preto bolo spravodlivým v zmysle článku 4 bod 2 Základných princípov CSP priznať mu
plnú náhradu trov konania voči neúspešným žalovaným 1/ a 2/.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,

ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.