Rozsudok – Opravné prostriedky proti… ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. máj 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžk/1/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200829
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1016200829.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej
a sudcov JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobkyne : T., právne
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Borec & Bohunský, Kozia 20, Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: MH
Invest, s.r.o., Mlynské Nivy 44/A, Bratislava, IČO: 36 724 530, právne zastúpenej JUDr. Vladimírom
Ivančom, advokátom, Hlavné námestie 5, Bratislava, týkajúcej sa žaloby o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 06913/2016/B624-SV/17881/Ka zo 17. marca 2016, v konaní o kasačnej
sťažnosti zúčastnenej osoby a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra
2016, č. k. 1S/106/2016-87, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra 2016, č. k.
1S/106/2016-87 z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh konania vo veci pred správnymi orgánmi a pred krajským súdom

1. Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej v texte rozhodnutia len „prvostupňový
správny orgán") rozhodnutím č. OU-NR-OVBP2-2016/002337-13 z 23. februára 2016 na návrh
spoločnosti MH N., s.r.o., Trnavská cesta, Bratislava rozhodol, že v súlade s § 108 zák. č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný
zákon") sa vo verejnom záujme vyvlastňuje vlastníčke T.. (žalobkyni) vlastnícke právo k pozemku
evidovanému na LV č. XXXX v kat. úz. I., KN -„C" 2796 ako orná pôda o výmere 3890 m2 v celosti
v prospech spoločnosti MH Invest, s. r. o., Trnavská cesta, Bratislava, na účel podľa ust. § 108 ods. 2
písm. o) stavebného zákona a ust. § 4a zákona č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich
sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o významných
investíciách") pre stavbu „Vybudovanie strategického parku", k. ú. T., Z., J., I., Z., K. v k. ú. I. (ďalej
„Strategický park"). Za vyvlastnený pozemok bola žalobkyni priznaná náhrada podľa ust. § 111 ods.
2 stavebného zákona v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na základe znaleckého
posudku č. 191/2015 z 13. júla 2015, vyhotoveného spoločnosťou E., v súlade s vyhláškou č. 492/2004
Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, vo výške 58.777,90 €. Námietky žalobkyne (týkajúce
sa výšky náhrady, poskytnutia 15-dňovej lehoty na jej vyjadrenie sa k predloženej podpísanej kúpnej
zmluve a 30-dňovú lehotu na predloženie ďalšieho znaleckého posudku) prvostupňový orgán z dôvodov
uvedených v dôvodovej časti rozhodnutia zamietol a s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie,
žalobkyňu odkázal bez prerušenia konania na súd.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správny
orgán rozhodnutím č. 06913/2016/B624-SV/17881/Ka zo 17. marca 2016 tak, že odvolanie žalobkyne
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Rozhodnutie žalovaného napadla žalobkyňa správnou žalobou, o ktorej Krajský súd v
Bratislave rozhodol rozsudkom č. k. 1S/106/2016-87 z 22. septembra 2016 tak, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného č. 06913/2016/B624-SV/17881/Ka zo 17. marca 2016 v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím Okresného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky č. OU-NR-
OVBP2-2016/002337-13 z 23.februára 2016 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d), písm. e) Správneho
súdneho poriadku (ďalej len „S. s. p.") a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň žalobkyni priznal náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením. Pribratému účastníkovi správneho konania súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.

4. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave žalovaný správny orgán, ako aj správny orgán prvého
stupňa, v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách ustanovení stavebného zákona a správneho
poriadku a vo veci nedostatočne zistili skutkový stav, hlavne ohľadne výšky náhrady za vyvlastnené
pozemky žalobkyne, a preto ich právny záver bol predčasný. Z týchto dôvodov ich rozhodnutia súd
považoval za skutkovo a právne nesprávne.

5. Právny inštitút vyvlastnenia ustanovuje Ústava SR v článku 20 ods. 4 ako výnimočný spôsob
zásahu do vlastníckeho práva, pri splnení ustanovených podmienok tak, že vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva, je možné iba v nevyhnutnej miere vo verejnom záujme a to na základe
zákona a za primeranú náhradu.

6. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave námietky žalobkyne týkajúce sa finančnej náhrady za
vyvlastňované nehnuteľnosti, vznesené tak v správnom konaní, ako aj v žalobe sú dôvodné.

7. Povinnosťou správnych orgánov vo vyvlastňovacom konaní podľa § 32 Správneho poriadku v spojení
s § 111 ods. 2 Stavebného zákona, je zistiť skutočný stav týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnené
nehnuteľnosti.

8. Z administratívneho spisu mal krajský súd za nesporné, že žalobkyňa vo vyvlastňovacom konaní
vzniesla námietku, proti navrhnutej náhrade za vyvlastňované pozemky najmä čo do výšky ponúknutej
finančnej náhrady. Stavebný zákon predpokladá, že pri určovaní primeranej náhrady bude správny orgán
postupovať podľa trhovej ceny inej nehnuteľnosti, a to rovnakej alebo porovnateľnej, teda nielen z polohy
a umiestnenia pozemku o vyvlastnení ktorého sa koná. Skutočnosť, že trhová cena je určená znaleckým
posudkom, nezbavuje správny orgán povinnosti postupovať v súlade so zásadou zákonnosti a zistiť
skutočný stav, týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.

9. Primeraná náhrada sa zisťuje vždy analyzovaním miestneho trhu, všetkými tromi rovnocennými
metódami, ktorými sú porovnávanie kúpnych cien, kapitalizácia čistých výnosov a náklady podľa
cien stavebných prác. Analýza porovnateľných kúp v znaleckom posudku nesmie chýbať. Znamená
to, že znalec oprie hodnotenie o porovnanie ceny za jeden m2 z viacerých nedávno predávaných
nehnuteľností. Všeobecná hodnota nehnuteľností je najpravdepodobnejšia cena ku dňu ohodnotenia,
v danom mieste a čase, ktorú by mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom
predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou a opatrnosťou a s
predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou (§ 2 písm. g) vyhlášky č. 492/2004
Z. z.), navrhovateľ vyvlastnenia je povinný podať aj návrh náhrady.

10. Uvedené však nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať, či návrh náhrady je zákonný, či ide o
primeranú náhradu za vyvlastnené pozemky. O to viac, že v danej veci zo strany dotknutého vlastníka,
boli vznesené vážne výhrady, proti navrhnutej náhrade na ústnom pojednávaní predložením iného
znaleckého posudku, ktorý stanovil rozdielnu cenu náhrady za predmetný vyvlastňovaný pozemok.

11. Súd konštatoval, že správny orgán sa s námietkami vlastníka náležitým spôsobom nevysporiadal,
konštatoval len, že cena bola navrhnutá na základe výpočtu znaleckého posudku č. 191/2015 zo dňa

13.07.2015, ktorý vyhotovila spoločnosť ÚEOS-Komercia, a.s., Ružová dolina 27, Bratislava, vo výške
15,11 € za m2.

12. Na odborné posúdenie zistenia primeranej náhrady a objasnenie nezrovnalostí pri zisťovaní
navrhnutej ceny, mal podľa názoru súdu, správny orgán postupovať v súlade s ustanovením § 36
správneho poriadku a vo veci nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie znalcom na zistenie trhovej ceny
za vyvlastňovanú nehnuteľnosť žalobkyne. V tejto súvislosti súd upozornil aj na rozhodovaciu činnosť
NS SR napr. sp. zn. 8Sžo/221/2008, 26S/13/2014, 8Sžo/63/2014, 4Sžo/65/2015.

13. Súd poukázal na skutočnosť, že pri vyvlastnení ako výnimočnom spôsobe zásahu do vlastníckeho
práva, musia byť splnené ústavné podmienky korešpondujúce s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého sa vyžaduje, aby pozbavenie majetku na
daný účel, spĺňalo princíp zákonnosti, aby bolo uskutočnené vo verejnom záujme a sledovalo legitímny
cieľ. Medzi požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť dosiahnutá spravodlivá
rovnováha spočívajúca aj v stanovení včasnej a spravodlivej náhrady.

14. Na účely stavebného zákona sa určenie primeranosti náhrady odvíja od trhovej ceny rovnakej alebo
porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite, t. j. v čase
začatia vyvlastňovacieho konania. Momentom určenia spravodlivej náhrady za vyvlastnenie je jej časové
zohľadnenie v samotnom procese vyvlastnenia. V tomto prípade žalobkyňa v administratívnom konaní
namietala najmä neprimeranosť výšky náhrady za vyvlastňovaný pozemok, čo na ústnom pojednávaní
dňa 18.02.2016 preukazovala predložením znaleckým posudkom č. 245/2015 zo dňa 11.10.2015
vypracovaným znalcom N., ktorým bola hodnota pozemku vypočítaná na 73.200,- €.

15. Podľa názoru súdu správny orgán bol povinný sa zaoberať touto včas vznesenou námietkou
žalobkyne a nie ju odkázať s požiadavkou na vyššiu náhradu na súd. Že nešlo o požiadavku o vyššiu
náhradu je zrejmé aj z prvostupňového rozhodnutia, v ktorom správny orgán uvádza, že: „zo znaleckého
posudku č. 245/2015 explicitne vyplýva, že pri určení hodnoty koeficientu povyšujúcich faktorov bral
znalec ako povyšujúci faktor Osvedčenie o významnej investícii na realizáciu stavby". V danom prípade
bol teda pri určení hodnoty pozemku sporný povyšujúci faktor, čo znalec v znaleckom posudku č.
191/2015 nezohľadnil.

16. Krajský súd v Bratislave s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky žalobkyne
uvedené v žalobe za dôvodné, a preto postupom podľa ust. § 191 písm. d), e) S. s. p. preskúmavané
rozhodnutie žalovaného orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Ostatné námietky, ktoré v konaní uplatnil tak žalovaný, ako aj žalobkyňa, považoval súd
za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť právne posúdenie danej veci.

17. K námietke pribratého účastníka, že podaním správnej žaloby žalobkyňa obchádza ust. § 4a ods. 4
zákona č. 175/1999 Z. z., súd uviedol, že s touto nie je možné sa stotožniť. Žalobkyňa nemala v úmysle
„zdržiavať" vyvlastňovacie konanie, tak ako sa to pribratý účastník snaží naznačiť. Táto skutočnosť je
zrejmá už zo samotnej žaloby, keď žalobkyňa nespochybňuje vyvlastnenie ako také, namieta len výšku
ceny vyvlastňovaných nehnuteľností, nežiadala ani určiť vyššiu náhradu za vyvlastňovanú nehnuteľnosť,
spochybnila len cenu náhrady za pozemok určenú znaleckým posudkom č. 191/2015 zo dňa 13.07.2015
vyhotovený spoločnosťou E., ktorým bola hodnota pozemku vypočítaná na sumu 58.777,90 €.

18. Krajský súd bol názoru, že žalovaný správny orgán vo vyvlastňovacom konaní, keďže postupuje
v zmysle správneho poriadku, je povinný rešpektovať jeho základné zásady, ku ktorým nepochybne
patrí ust. § 32 a nasl. správneho poriadku. To znamená presné a úplné zistenie skutočného stavu veci
za splnenia podmienky zaobstarania si potrebných dôkazov. Je nepochybné, že žalobkyňa v priebehu
celého administratívneho konania namietala výšku ceny nehnuteľností. Žalovaný bol teda povinný
vykonať všetky dôkazy pre posúdenie veci, čo v tomto prípade malo byť riešené hlavne postupom podľa
§ 36 správneho poriadku, bez toho, aby tým bol dotknutý účel vyvlastňovacieho konania.

19. Správne orgány vo vyvlastňovacom konaní musia rešpektovať nielen verejný záujem, rovnako musia
rešpektovať a dodržiavať procesné pravidlá.

II.

Kasačné sťažnosti

20. Účastník konania (ďalej „sťažovateľ 1/") a žalovaný (ďalej „sťažovateľ 2/") napadli rozsudok krajského
súdu samostatnými kasačnými sťažnosťami. Zároveň navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
priznal kasačným sťažnostiam odkladný účinok.

A. Kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom 1/

21. Dôvodom podania kasačnej sťažnosti bol fakt, že Krajský súd v Bratislave rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď úplne odignoroval zákonné ustanovenia osobitného lex
specialis právneho predpisu, v režime ktorého boli rozhodnutia o vyvlastnení vydané.

22. Sťažovateľ 1/ uviedol, že v napádanom rozsudku Krajský súd v Bratislave nesprávne právne posúdil
vec, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal primárne zo všeobecnej právnej úpravy stavebného zákona
a nezohľadnil lex specilis právnu úpravu (zákon o významných investíciách), ktorá sa mala prioritne
aplikovať na predmetné konanie.

23. Poukázal na ustanovenie § 4a ods. 1 zákona o významných investíciách v zmysle ktorého „ak
tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na vyvlastnenie všeobecný predpis o vyvlastňovaní."
Inými slovami stavebný zákon ako všeobecnú právnu úpravu možno aplikovať iba do tej miery, pokiaľ
konkrétna otázka nie je upravená v zákone o významných investíciách, čo potvrdzuje aj dôvodová
správa k zákonu č. 154/2015 Z. z., ktorým bol zákon o významných investíciách novelizovaný.

24. Napriek tomu však Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodovaní dospel k záverom, ktoré
úplne popierajú zmysel osobitnej právnej úpravy a najmä stavajú správny orgán do pozície, kedy má
rozhodovať o oprávnenosti námietok účastníkov konania k výške náhrady za vyvlastnenie, ktorá bola
určená znaleckým posudkom, a to aj napriek tomu, že osobitný právny predpis (zákon o významných
investíciách) výslovne zveruje túto kompetenciu civilnému súdu.

25. Vydaním napádaného rozsudku Krajský súd v Bratislave odignoroval skutočnosť, že zákon o
významných investíciách obsahuje osobitnú úpravu pre prípad, keď vo vyvlastňovacom konaní nedôjde
k dohode o výške náhrady za vyvlastnenie; to je presne aj prípad žalobkyne a sťažovateľa 1/, ktorí sa vo
vyvlastňovacom konaní nedohodli na výške náhrady za vyvlastnenie pôvodného pozemku. Poukázal na
ustanovenie § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách v zmysle ktorého, „Ak vo vyvlastňovacom
konaní nedôjde medzi účastníkmi k dohode o sume náhrady za vyvlastnenie, správny orgán v rozhodnutí
o vyvlastnení určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na
základe znaleckého posudku. S požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného
bez prerušenia konania na súd. Požiadavku na vyššiu náhradu voči podniku možno uplatniť na súde v
lehote jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení, inak toto právo zanikne."

26. Podaním správnej žaloby proti rozhodnutiam o vyvlastnení z dôvodu nesúhlasu žalobkyne s výškou
náhrady za vyvlastnenie, žalobkyňa obišla ustanovenie § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách,
ktoré ustanovuje, aký inštitút má v takomto prípade žalobkyňa využiť. Nemožno tvrdiť, že ak žalobkyňa
nie je spokojná s náhradou za vyvlastnenie, má na výber, či podá správnu žalobu alebo si uplatní civilnú
žalobu podľa § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách; vzťah všeobecného predpisu k osobitnému
predpisu jasne určuje, že osobitný predpis má prednosť, a preto akýkoľvek nárok na priznanie vyššej
náhrady za vyvlastnenie si žalobkyňa musí uplatňovať prostredníctvom inštitútu uvedeného v § 4a ods.
4 zákona o významných investíciách, t.j. osobitnou civilnou žalobou a nie (ako to urobila žalobkyňa) v
správnom súdnictve.

27. Aj z dôvodovej správy k zákonu č. 154/2015 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon o významných
investíciách, ako aj z logiky ustanovenia § 4a ods. 4 Zákona o významných investíciách vyplýva,
čo je jeho účelom. V dôvodovej správe sa uvádza, že „Ak sa vo vyvlastňovacom konaní účastníci
nedohodnú na výške náhrady za vyvlastnenie, správny orgán v rozhodnutí o vyvlastnení určí náhradu
za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na základe znaleckého posudku.

Ak ani s takouto výškou náhrady nie je spokojnosť, požiadavku na vyššiu náhradu voči podniku možno
uplatniť na súde v lehote do jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Táto
jednoročná lehota je prepadná."

28. Účelom ustanovenia § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách je zbytočne nezdržovať
vyvlastňovacie konanie (odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd) skúmaním jednotlivých
a často rozdielnych tvrdení a argumentov ohľadom hodnoty vyvlastňovaných nehnuteľností. Postup,
ktorý vyžaduje od správnych orgánov Krajský súd v Bratislave, by viedol k neprimeranému predlžovaniu
vyvlastňovacích konaní a v prípadoch realizovania významných investícií (akou je aj pripravovaná
investícia Jaguar Land Rover v Nitre, ktorú zabezpečuje sťažovateľ 1/) by mohol spôsobiť výrazné
časové problémy a tým pádom aj hospodárske škody pre Slovenskú republiku.

29. Zároveň účelom ustanovenia § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách je tiež
vyňať rozhodovanie o prípadných nezhodách medzi účastníkmi ohľadom hodnoty vyvlastňovaných
nehnuteľností do samostatného civilného súdneho konania a nebrzdiť tak realizáciu významnej
investície. V takomto civilnom súdnom konaní si už potom môže vyvlastnený uplatniť všetky námietky,
argumenty ako aj zvýšené nároky vyplývajúce z jeho nespokojnosti s výškou náhrady za vyvlastnenie.
Zmyslom osobitnej právnej úpravy je zefektívniť proces usporiadania majetkovoprávnych vzťahov,
územného konania ako aj stavebného konania pri realizácii významných strategických investícií.

30. Tento postup na jednej strane zabezpečí, že nedôjde k neprimeranému zdržaniu v procese prípravy
územia na realizáciu Strategického parku a na druhej strane bude poskytnutá primeraná ochrana aj
legitímnemu právu vyvlastneného na adekvátnu náhradu za vyvlastnenie, pričom o primeranej náhrade
rozhoduje v prípade nespokojnosti vyvlastneného všeobecný súd.

31. Pokiaľ na základe analýzy ustanovení všeobecných právnych predpisov (stavebného zákona
a správneho poriadku) dospel Krajský súd v Bratislave v bode 63 napádaného rozsudku k záveru,
že správne orgány mali v predmetnom prípade nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, sťažovateľ
1/ uviedol, že k takémuto záveru by krajský súd podľa jeho názoru nemohol dospieť, ak by vo
veci vychádzal primárne z osobitnej právnej úpravy. Ustanovenie § 4a ods. 4 zákona o významných
investíciách totiž správnym orgánom neukladá, aby bližšie a detailne objasňovali prípadné nezrovnalosti
ohľadom výšky náhrady za vyvlastnenie medzi účastníkmi, ale naopak, aby túto otázku riešil všeobecný
súd v rámci osobitnej civilnej žaloby.

32. Záver Krajského súdu v Bratislave ohľadom povinnosti nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie je
nesprávny. Práve naopak, ak by správny orgán z dôvodu nesúhlasu žalobkyne s výškou náhrady za
vyvlastnenie dal vypracovať kontrolný (ďalší) znalecký posudok, konal by v rozpore s účelom a zmyslom
§ 4a ods. 4 zákona o významných investíciách, keďže by tým došlo k ďalšiemu vecnému dokazovaniu (t.j.
nielen vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku, ale taktiež jeho posudzovanie a pripomienkovanie
zo strany oboch účastníkov) a tým k zbytočnému a neprimeranému zdržaniu v procese prípravy územia
na realizáciu Strategického parku.

33. Vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku by bolo jednoznačne v rozpore s účelom osobitnej
úpravy § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách (t.j. zefektívniť proces prípravy územia na
realizáciu strategického parku). Navyše dikcia § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách („odkáže
vyvlastneného bez prerušenia konania na súd") nedáva správnemu orgánu ani priestor na vyhotovenie
kontrolného znaleckého posudku.

34. Absurdnosť interpretácie príslušných zákonných ustanovení použitej Krajským súdom v Bratislave
spočíva aj v skutočnosti, že súd týmto dáva vyvlastňovanému ďalší nástroj na spochybnenie výšky
náhrady za vyvlastnenie, a to podaním správnej žaloby proti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, a to
výlučne z dôvodu neprimeranosti náhrady za vyvlastnenie. Je zrejmé, že práve tomuto postupu mala
zabrániť osobitná právna úprava zákona o významných investíciách, ktorá nespokojného vyvlastneného
odkazuje s jeho nárokom na vyššiu náhrada za vyvlastnenie na civilný súd.

35. V prípade ak by sme prijali argumentáciu Krajského súdu v Bratislave, potom by vyvlastnený mohol
len z dôvodu nespokojnosti s výškou náhrady za vyvlastnenie napadnúť rozhodnutie o vyvlastnení
správnou žalobou a zároveň aj civilnou žalobou na súde.

36. Na rozdiel od civilnej žaloby o vyššiu náhradu, ktorá nemá na samotné vyvlastnenie žiaden vplyv,
(t.j. investor môže bez prerušenia pokračovať v príprave územia pre významnú investíciu), správna
žaloba môže (ako sa stalo aj v tomto prípade) vyústiť do zrušenia vyvlastňovacieho rozhodnutia, a to
len z dôvodu pochybností o výške náhrady za vyvlastnenie, čím dochádza k účinnému zamedzeniu
všetkých prác na príprave územia pre významnú strategickú investíciu, keďže investor prichádza o titul
k vyvlastnenému pozemku.

37. V tejto súvislosti sťažovateľ 1/ zdôraznil, že ani samotný prvostupňový súd nespochybňuje
verejný záujem na vyvlastnení. Jediným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení tak zostáva
nespokojnosť vyvlastneného s výškou náhrady za vyvlastnenie. Tento dôvod však sám o sebe, vo svetle
osobitnej právnej úpravy (§ 4a ods. 4 zákona o významných investíciách), nemôže byť dôvodom pre
zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, inak by došlo k popretiu zmyslu a účelu tejto právnej úpravy.

38. Sťažovateľ 1/ sa nestotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave, že postup správnych orgánov
vo vyvlastňovacom konaní a ich rozhodnutia mali také vady, ktoré by spôsobovali nezákonnosť ich
rozhodnutí. Opakovane zdôraznil, že žalobkyňa mala a stále má efektívny nástroj na ochranu svojich
práv v podobe civilnej žaloby o priznanie vyššej náhrady za vyvlastnenie, ktorá je určená práve na tieto
prípady, keďže slúži na ochranu práva vyvlastňovaného bez ohrozenia prípravy strategického územia
pre významné investície.

39. S poukazom na uvedené sťažovateľ 1/ vyslovil názor, že napádaný rozsudok môže vytvoriť
nebezpečný precedens, ktorý umožní napadnúť rozhodnutie o vyvlastnení len z dôvodu pochybnosti o
adekvátnosti výšky náhrady za vyvlastnenie. Týmto môže dôjsť k úplnému popretiu zmyslu osobitnej
právnej úpravy, ktorá v prípade nesúhlasu vyvlastneného s výškou náhrady za vyvlastnenie predpokladá
podanie osobitnej žaloby na súd mimo režimu správneho súdnictva.

40. Potvrdenie napádaného rozsudku by v podstate znamenalo, že úprava § 4a ods. 4 zákona o
významných investíciách je úplne zbytočná, keďže v prípade nespokojnosti s cenou môže vyvlastnený
napadnúť celé rozhodnutie o vyvlastnení en bloc.

41. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že existencia napádaného rozsudku umožňujúceho
v prípade významných investícií zrušiť rozhodnutie o vyvlastnení len z dôvodu nespokojnosti
vyvlastneného s náhradou za vyvlastnenie, poskytuje vyvlastneným okrem existujúceho nástroja na
preskúmanie adekvátnosti náhrady prostredníctvom osobitnej civilnej žaloby na súde (viď § 4a ods. 4
zákona o významných investíciách) ďalší nástroj v podobe preskúmania rozhodnutia o výške náhrady
za vyvlastnenie prostredníctvom správneho súdnictva. Je zrejmé, že úmysel zákonodarcu bol práve
opačný, t.j. zjednodušiť a urýchliť proces vyvlastnenia a nie skomplikovať a de facto mariť prípravu
územia na realizáciu Strategického parku.

42. Z dôvodu lex specialis úpravy boli správne orgány povinné postupovať primárne podľa § 4a ods. 4
zákona o významných investíciách, pričom podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, „štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon."

43. Správne orgány postupovali presne v súlade s textom zákonného ustanovenia § 4a ods. 4 zákona
o významných investíciách, podľa ktorého :
„Ak vo vyvlastňovacom konaní nedôjde medzi účastníkmi k dohode [to mali správne orgány preukázané
a potvrdzuje to vlastne aj samotná žalobkyňa podaním žaloby]...
správny orgán ... určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na
základe znaleckého posudku, [náhrada za vyvlastnenie bola určená podľa znaleckého posudku, na ktorý
rozhodnutie o vyvlastnení odkazovalo]...
S požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na
súd." [tento odkaz v rozhodnutiach o vyvlastnení bol uvedený]

44. Zdôraznil, že dikcia § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách („odkáže") správnym orgánom
ani nedávala iný spôsob riešenia danej nezhody o výške náhrady za vyvlastnenie ako odkázať
vyvlastneného na súd. Zákon nedáva správnemu orgánu možnosť rozhodnúť sa inak. Ak sú splnené
zákonné podmienky, správny orgán musí postupovať v zmysle zákona a odkázať vyvlastneného s jeho

nárokom na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na súd. Ak by mal zákonodarca v úmysle povoliť v tejto
situácii správnemu orgánu možnosť iného postupu výslovne by v texte zákona takúto možnosť pripustil,
a to napr. použitím slovného spojenia „môže odkázať". Správnym orgánom tak nemožno vyčítať, že
nepostupovali podľa zákona.

45. Napádaný rozsudok je v rozpore s predchádzajúcou judikatúrou Krajského súdu v Bratislave a
judikatúra, na ktorú Krajský súd v Bratislave v napádanom rozsudku odkazuje, je neaplikovateľná. V
iných (v rozhodných skutočnostiach identických) veciach Krajský súd v Bratislave posúdil predmetnú
právnu otázku úplne inak - a podľa názoru sťažovateľa 1/ správne. Vo veci sp. zn. 2S/55/2016 Krajský
súd v Bratislave dňa 15.06.2016 zamietol žalobu, a to okrem iného aj s poukazom na to, že v časti, v
ktorej žalobca namietal výšku náhrady za vyvlastnenie, súd nepovažoval jeho námietku za dôvodnú,
nakoľko pre uplatnenie takéhoto nároku existuje osobitný inštitút civilnej žaloby podľa § 4a ods. 4
zákona o významných investíciách. Rovnako v ďalšej veci sp. zn. 5S/75/2016 Krajský súd v Bratislave
rozsudkom zo dňa 06.09.2016 zamietol žalobu, pričom v odôvodnení rozsudku Krajský súd v Bratislave
uviedol: „Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom vyššej náhrady za vyvlastnený pozemok, prvostupňový
správny orgán postupoval správne, keď ho v súlade s § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z. odkázal na
súd. Ani žalovaný nie je oprávnený rozhodovať o námietke týkajúcej sa vyššej náhrady za vyvlastnenie.
S požiadavkou o vyššiu náhradu, teda rozdiel oproti náhrade stanovenej vo vyvlastňovacom konaní,
sa žalobca môže obrátiť na súd s občianskoprávnou žalobou smerujúcou proti pribratému účastníkovi
ako navrhovateľovi vyvlastnenia. Zákon č. 175/1999 Z. z. poskytuje priestor na to, aby osoba, ktorej
vlastnícke právo bolo vyvlastnené, riešila spor súdnou cestou. Týmto postupom môže dosiahnuť
spravodlivejšiu primeranú náhradu ako jednostranným administratívnym rozhodnutím správneho orgánu
na základe znaleckého posudku."

46. Odkaz Krajského súdu v Bratislave v bode 65 napádaného rozsudku na predchádzajúcu judikatúru
NS SR je nesprávny. Kľúčové ustanovenie § 4a ods. 4 bolo do zákona o významných investíciách
zavedené až zákonom č. 154/2015 Z. z. s účinnosťou od 07.07.2015. Akékoľvek súdne rozhodnutie NS
SR vydané pred 07.07.2015 (alebo aj prípadné súdne rozhodnutie NS SR vydané po tomto dátume,
ak sa netýkalo vyvlastnenia podľa osobitného predpisu - zákona o významných investíciách) tak
prirodzene nemohlo zohľadňovať túto úpravu § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách, ktorá
je však v predmetnom prípade rozhodujúca. V tejto súvislosti zdôraznil, že doterajšia judikatúra NS
SR sa buď netýkala prípadov vyvlastňovacích konaní podľa zákona o významných investíciách ako
lex specialis právneho predpisu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo 63/2014, na ktorý odkazuje aj
Krajský súd v Bratislave, a ktorý sa týkal vyvlastnenia pre účely výstavby rýchlostnej komunikácie, čo
nepodlieha právnemu režimu zákona o významných investíciách) alebo pochádza z obdobia, kedy zákon
o významných investíciách ešte neobsahoval úpravu v § 4a ods. 4 (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo
221/2008 zo dňa 12.02.2009, na ktorý odkazuje aj Krajský súd v Bratislave).

47. V predmetnom prípade, konkrétne v otázke povinnosti správneho orgánu zaoberať sa
primeranosťou výšky náhrady, tak musí byť možnosť aplikácie doterajšej judikatúry výrazne limitovaná,
nakoľko táto judikatúra vychádza zo všeobecných predpisov a nezohľadňuje osobitnú úpravu § 4a ods. 4
zákona o významných investíciách. Celá úprava § 4a ods. 4 zákona o významných investíciách by bola
v podstate zbytočná, ak by mal správny orgán aj napriek tejto lex specialis úprave postupovať rovnako
ako v prípadoch vyvlastnenia podľa všeobecnej úpravy.

48. Na neaplikovateľnosť doterajšej judikatúry v predmetnej veci sťažovateľ 1/ upozorňoval aj samotný
Krajský súd v Bratislave, ktorý sa však s týmito námietkami riadne nevysporiadal, keďže sám poukazuje
na takúto judikatúru v bode 65 napádaného rozsudku, a to bez toho aby zobral do úvahy existenciu
osobitnej právnej úpravy.
49. S poukazom na vyššie uvedené dôvody sťažovateľ 1/ navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 22.09.2016, č. k.: 1 S/l06/2016-87, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

B) Kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom 2/

50. Sťažovateľ 2) kasačnú sťažnosť odôvodnil v podstate úplne zhodne ako sťažovateľ 1) a navrhol, aby
kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.09.2016, č. k.: 1 S/l06/2016-87, zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie žalobkyne ku kasačným sťažnostia

A. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa 1)

51. Podľa názoru žalobkyne Krajský súd v Bratislave posúdil vec po právnej stránke správne. Uviedla, že
ak vyvlastňovacie orgány (Okresný úrad Nitra a žalovaný) nedodržali správny postup a zákonné pravidlá
určovania náhrady za vyvlastnenie, Krajský súd v Bratislave sa problematikou náhrady za vyvlastňovaný
pôvodný pozemok zaoberať mal a aj sa ňou správne zaoberal.

52. Sťažovateľ pri formulovaní svojich názorov v kasačnej sťažnosti vychádzal v podstate z predpokladu,
že aj pri nesprávne, resp. nezákonne určenej výške náhrady za vyvlastnený pozemok správnym
orgánom, má vyvlastnený jedinú možnosť - obrátiť sa s požiadavkou na vyššiu náhradu na civilný súd.
Tým však sťažovateľ bezpochyby popiera jej právo podať v predmetnej veci správnu žalobu, právo
ktoré jej priznáva zákon. Podaním správnej žaloby vôbec neobišla ustanovenie § 4a ods. 4 zákona,
ale len realizovala svoje zákonné právo. Dodala, že situácia mohla byť aj opačná: vyvlastňovacie
orgány by rozhodli o náhrade za vyvlastnenie jej pôvodného pozemku v sume, zodpovedajúcej
všeobecnej hodnote, určenej znaleckým posudkom, ktorý vo vyvlastňovacom konaní predložila ona. Ak
by požadovala vyššiu náhradu, mohla by sa jej domáhať v civilnom konaní, ale ak by sťažovateľ s
takýmto vyvlastňovacím rozhodnutím nesúhlasil, mal by predsa právo domáhať sa jeho preskúmania
správnou žalobou!

53. Uviedla tiež, že sťažovateľ vychádza aj z nesprávneho predpokladu, že správny orgán pri
vyvlastňovaní mal určiť náhradu za vyvlastnenie pôvodného pozemku podľa znaleckého posudku
predloženého sťažovateľom. Zdôraznila, že nič také zákon o významných investíciách neuvádza;
hovorí iba o „znaleckom posudku". Vo vyvlastňovacom konaní však boli správnemu orgánu predložené
znalecké posudky dva - sťažovateľom a ňou. Správny orgán teda mal povinnosť preskúmať oba a
dostatočne odôvodniť, prečo rozhodol o náhrade za vyvlastnenie práve podľa znaleckého posudku
predloženého sťažovateľom. Prípadne mal skúmať (ako to správne uviedol Krajský súd v Bratislave
v napadnutom rozsudku), ktorá cena (podľa ktorého posudku) je reálnejšia, zadaním vypracovania
ďalšieho (kontrolného) znaleckého posudku. Tento záver krajského súdu je absolútne správny a
vychádza zo základnej logiky veci: ak jestvujú dva rovnocenné (čo do dôkaznej sily) posudky, je potrebné
zadovážiť tretí. Stále by šlo o „znalecký posudok" a vyvlastňovací orgán by stále rozhodoval o výške
náhrady za pôvodný pozemok na základe „znaleckého" posudku. Tým by sa vyhovelo úprave § 4a ods.
4 zákona.

54. Sťažovateľ opomína, že účelom znaleckého posudku je určiť všeobecnú hodnotu vyvlastňovaného
pozemku, ktorej potom zodpovedá suma náhrady za vyvlastnenie. Ustanovenie § 4a ods. 4 zákona
smeruje k tomu, aby sa znaleckým posudkom určila všeobecná hodnota vyvlastňovaného pozemku. Ak
však v danom prípade jestvovali dva znalecké posudky, správnym orgánom vo vyvlastňovacom konaní
z nich museli vyplynúť „dve všeobecné hodnoty", resp. určité rozpätie všeobecnej hodnoty. Práve preto
mali správne orgány povinnosť vykonať dokazovanie v tom smere, aká suma v rámci tohto rozpätia je
pravdepodobnejšou všeobecnou hodnotou pôvodného pozemku, pričom je vecou logiky, že odpoveď
na túto otázku môže dať práve tretí (kontrolný) znalecký posudok.

55. Sťažovateľ v bodoch 33 a 34 kasačnej sťažnosti správne definoval účel ustanovenia § 4a ods.
4 zákona - nezdržovať vyvlastňovacie konanie a zefektívniť proces usporiadania majetkovoprávnych
vzťahov, avšak opomenul, že vyvlastňovacie konanie zdržali práve Okresný úrad Nitra a žalovaný a
nie Krajský súd v Bratislave, ani žalobkyňa. Aj vyvlastňovacie konanie musí prebehnúť podľa zákona -
zákona o významných investíciách, stavebného zákona i správneho poriadku.

56. Záverom uviedla, že sťažovateľom predložené rozsudky Krajského súdu v Bratislave nie sú pre
právne posúdenie predmetnej veci aplikovateľné. Je tomu tak preto, že v žiadnom z vyvlastňovacích
konaní, ktoré boli predmetom správnych žalôb na Krajskom súde v Bratislave a skončili vydaním
predložených rozsudkov, neboli súčasťou podkladu pre vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia dva

znalecké posudky, a teda nebolo preukázané vyššie spomenuté rozpätie všeobecnej hodnoty
vyvlastňovaných pozemkov. Na rozdiel od týchto prípadov, vo vyvlastňovacom konaní o vyvlastnenie jej
pôvodného pozemku, boli predložené dva znalecké posudky dvoma účastníkmi konania.

57. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po
vykonanom dokazovaní v súlade s ust. § 461 S.s.p. vydal rozsudok, ktorým kasačnú sťažnosť
sťažovateľa 1/ zamietne a sťažovateľovi 1/ uloží povinnosť nahradiť jej trovy konania o kasačnej
sťažnosti.

B. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa 2)

58. Žalobkyňa v prvom rade považovala za potrebné uviesť, že takmer celá kasačná sťažnosť
žalovaného je odkopírovaná z kasačnej sťažnosti, podanej ďalším účastníkom -spoločnosťou MH Invest,
s.r.o. (ďalej len „MH Invest"). Konkrétne, od samotného začiatku kasačnej sťažnosti žalovaného, sú
postupne (prakticky doslova) citované body kasačnej sťažnosti MH Invest, ktoré zároveň označila.

59. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný nemohol opísať svoju kasačnú sťažnosť z kasačnej sťažnosti
podanej MH Invest, nakoľko táto mu musela byť z Krajského súdu Bratislava doručená neskôr, ako
samotný sťažovateľ 1) podal svoju kasačnú sťažnosť na súd (09.11.2016). Uvedená skutočnosť je
dôkazom toho, že žalovaný a MH Invest svoj postup v tomto konaní koordinujú, vzájomne komunikujú,
keďže MH Invest dal žalovanému opísať svoju kasačnú sťažnosť. Pritom, žalovaný ako správny orgán,
by mal byť orgánom nezávislým, nestranným a nezaujatým, pričom nesmie uprednostňovať záujmy
jedného z účastníkov konania, pred záujmami iného účastníka konania a posudzovať každú vec, ktorú
rieši objektívne.

60. Žalobkyňa uviedla, že vydaním napádaného rozsudku, sa ona a MH Invest stali znovu účastníkmi
správneho konania o vyvlastnenie dotknutého pozemku, ktoré bude viesť Okresný úrad Nitra, odbor
výstavby a bytovej politiky, pričom žalovaný je druhostupňový orgán v tomto konaní, ktorý by mal „chrániť
práva a záujmy fyzických osôb..." (§ 3 ods. 2 správneho poriadku), teda aj jej, ako žalobkyne. Ak si
žalovaný vysvetľuje svoju koordináciu s MH Invest, ako realizáciu zákonnej povinnosti „postupovať v
úzkej súčinnosti s účastníkmi konania" (§ 3 ods. 2 správneho poriadku), potom mal postupovať aj v
úzkej súčinnosti s ňou. Ak za stavu prebiehajúceho vyvlastňovacieho konania žalovaný komunikoval s
jedným z účastníkov konania, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov konania, vyjadrenú v § 4 ods. 2
správneho poriadku.

61. Z vyššie uvedeného bezpochyby vyplýva, že žalovaný v ďalšom prípadnom rozhodovaní vo veci
vyvlastnenia jej dotknutého pozemku, nebude už nestranným a nezaujatým správnym orgánom, ale
správnym orgánom, ktorý sleduje a uprednostňuje záujmy MH Invest, pred záujmami žalobkyne, ako
občana Slovenskej republiky. To u žalobkyne už vopred vzbudzuje oprávnené pochybnosti o zachovaní
a dodržiavaní jej práv a právom chránených záujmov vo vyvlastňovacom konaní. Zastala názor, že
žalovaný mal v prvom rade rešpektovať napádaný rozsudok; ak nedokáže sám posudzovať veci
objektívne a nezávisle od MH Invest, potom si mal osvojiť objektívny a nezávislý právny názor Krajského
súdu v Bratislave.

62. Žalobkyňa v ďalšej časti vyjadrenia uviedla tie isté skutočnosti, ako vo vyjadrení ku kasačnej
sťažnosti sťažovateľa 1) a zhodne navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po vykonanom
dokazovaní vydal, v súlade s ust. § 461 S.s.p. rozsudok, ktorým kasačnú sťažnosť sťažovateľa 2/
zamietne a sťažovateľovi 2/ uloží povinnosť nahradiť jej trovy konania o kasačnej sťažnosti.

IV.

Posúdenie veci kasačným súdom

63. Z obsahu kasačných sťažností sťažovateľov, ktoré boli podané včas, subjektmi na tento procesný
úkon oprávnenými, pričom mali zákonom požadované náležitosti, vyplýva, že obaja sťažovatelia
kasačné sťažnosti odôvodnili zákonným dôvodom, v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho
poriadku, konkrétne, že krajský súd porušil pri rozhodovaní zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci.

64. Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis, je zrejmé, že v
posudzovanej veci bola sporná výška finančnej náhrady, ktorá bola žalobkyni priznaná titulom
vyvlastnenej nehnuteľnosti, ktorá jej bola vyvlastnená podľa § 108 ods. 2 písm. o) stavebného zákona
a § 4a zákona o významných investíciách pre stavbu „Vybudovanie strategického parku", k. ú. T., Z.,
J., I., Z., K. v k. ú. I..

65. Za vyvlastnený pozemok, evidovaný na LV č. XXXX v kat. úz. I., KN -„C" 2796 ako orná pôda o
výmere 3890 m2 v celosti, bola žalobkyni priznaná náhrada podľa ust. § 111 ods. 2 stavebného zákona
v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na základe znaleckého posudku č. 191/2015 z
13. júla 2015, vyhotoveného spoločnosťou E., v súlade s vyhláškou č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku, vo výške 58.777,90 €.

66. Je nespornou skutočnosťou, že predmetná stavba Strategického parku je významnou investíciou,
ktorá je uskutočňovaná vo verejnom záujme.

67. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že za spornú považoval len výšku
finančnej náhrady, ktorá bola priznaná žalobkyni titulom vyvlastnenia predmetnej nehnuteľnosti.

68. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný, po dôslednom preskúmaní napadnutého
rozhodnutia krajského súdu zistil, že kasačné sťažnosti sú dôvodné.

69. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť tým,
že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci.

70. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd vec posudzoval výlučne podľa
ustanovení všeobecnej právnej úpravy týkajúcej sa vyvlastnenia, vyjadrenej v stavebnom zákone, bez
zohľadnenia na vec sa vzťahujúcej špeciálnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone o významných
investíciách.

71. Podľa ustanovenia § 4a ods. 1 zákona o významných investíciách, ak tento zákon neustanovuje
inak, vzťahuje sa na vyvlastnenie všeobecný predpis o vyvlastňovaní.

72. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, stavebný zákon ako všeobecnú právnu úpravu možno
aplikovať iba do tej miery, pokiaľ konkrétna otázka nie je upravená v zákone o významných investíciách.
Kasačný súd v tomto smere poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 154/2015 Z. z., ktorým bol
novelizovaný zákon o významných investíciách, v ktorej sa uvádza, že „nakoľko ide o lex specialis vo
vzťahu k všeobecnému predpisu o vyvlastňovaní, budú sa aplikovať ustanovenia stavebného zákona
len vtedy, ak tento zákon neustanovuje osobitný postup."

73. Podľa § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť
kasačnej sťažnosti, rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému
súdu na ďalšie konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti patrí.

74. Nesprávne právne posúdenie veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový
stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

75. Za stavu, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal primárne zo všeobecnej právnej úpravy
týkajúcej sa vyvlastnenia v rámci stavebného zákona, pričom lex specialis právnu úpravu týkajúcu sa
vyvlastňovania v režime zákona o významných investíciách vôbec nezohľadnil a ani neuviedol prečo,
kasačný súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

76. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 S.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

77. Podľa § 467 ods. 3 S.s.p., ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

78. Podľa § 469 S.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

79. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 veta tretia zák. č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 1. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.