Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. máj 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/161/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212201459
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3212201459.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobkyne: N. zastúpenej:
V., proti žalovaným: 1/ N., zastúpenému: H. 2/ N. zastúpenému L., o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 16. novembra 2015, č. k.
5C/37/2012-362, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o náhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovanými 1/,
2/ z r u š u j e a v tejto časti vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd žalobu zamietol a žalobkyňu zaviazal k
povinnosti zaplatiť žalovanému 1/, k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 1.955,23
Eur a súčasne tiež k povinnosti zaplatiť žalovanému 2/, k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov
konania v sume 1.402,95 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala ochrany svojich osobnostných
práv, ktoré mali byť porušené zverejnením článku s názvom „Neboli potrestaní, ba naopak
požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu“ s podtitulom „Za šírenie neprávd, verejné
ospravedlnenie“, a to v týždenníku X. - X. v čísle XX, ročník P., vydanom dňa XX.XX.XXXX, vydavateľom
ktorých inzertných a reklamných novín bol v rozhodnom období žalovaný 1/, ktorý článok si ako inzerciu
u žalovaného 1/ objednal žalovaný 2/ a za ktorú inzerciu žalovanému 1/ tiež zaplatil. Dôvodila, že
obsahom tohto článku sú nepravdivé, poškodzujúce a zavádzajúce tvrdenia, ktoré sa jej týkajú, čím
bola poškodená jej dobrá povesť a dobré meno. V minulosti sa občiansky aktivizovala a vykonávala aj
funkciu predsedníčky záujmového združenia nájomníkov bývalých „tatrováckych bytov“, pričom v mene
ich členov, bývalých nájomcov, realizovala rôzne občianske aktivity za účelom dosiahnutia spätného
prevodu tzv. tatrováckych bytov do vlastníctva SR a následne do vlastníctva vtedajších nájomníkov. V
dôsledku činnosti tohto združenia sa títo po dlhých rokoch dočkali spravodlivosti a bolo im umožnené
získať byty do osobného vlastníctva. V uvedenom čísle, ani v žiadnom inom čísle týždenníka, nebol
navrhovateľke poskytnutý adekvátny priestor na vyjadrenie sa k jednotlivým skutočnostiam a
tvrdeniam, ktoré boli jeho obsahom. V uvedenom článku žalovaný 1/ zverejnil spravodajsko - publicistický
článok o tom, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou bola žalobkyňa na základe
žaloby N. zaviazaná verejne sa mu ospravedlniť a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy. Článok
je nevyvážený a nedáva čitateľovi možnosť vytvoriť si objektívny názor na skutočnosti, ktoré sú mu
predkladané vydavateľom ako hodnoverné informácie. Čitateľ je obsahom článku manipulovaný k tomu,
aby si myslel, že rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou je konečné a nezvrátiteľné.

Rozsudok v tomto spore však nenadobudol právoplatnosť, pretože N. vzal žalobu späť a konanie bolo
zastavené. V článku chýba akákoľvek informácia o tom, že rozhodnutie nie je konečné. Bez ohľadu
na prípadnú pravdivosť, či nepravdivosť jeho obsahu, je takto zostavený článok sám osebe objektívne
spôsobilý ohroziť dobré meno žalobkyne a v značnej miere znížiť jej vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti.
Skladba článku a jeho obsah navodzujú u čitateľa dojem z možného prepojenia výsledkov súdneho
sporu na verejnosti dobre známej a rozsiahlo medializovanej kauzy „tatrováckych bytov“ a súdneho
sporu medzi žalovaným 2/ a žalobkyňou, pričom z obsahu článku môže čitateľ nadobudnúť dojem, že
činnosť a postoje N., ako predsedníčky združenia nájomcov tatrováckych bytov treba vnímať negatívne
a naopak pozitívne hodnotiť postoje a stanoviská N. v tejto kauze. V čase vydania inkriminovaného čísla
X. bola v plnom prúde politická kampaň pred komunálnymi voľbami, v ktorých na post primátora mesta
X. kandidoval aj žalovaný 2/. Takto formulovaný článok mal zjavne zlepšiť názor širokej verejnosti na
jeho osobu a vylepšiť jeho celkový obraz na verejnosti. Dotknutý článok jej spôsobil veľké problémy
na pracovisku, v okruhu známych, ako aj zdravotné problémy. Žalovanému 1/ chýbala pri uverejňovaní
článku odborná spôsobilosť, pretože mal posúdiť podľa obsahu, či ho zverejniť a či má žalobkyňa
dostať automaticky právo vyjadriť sa. Schovávať sa za platenú inzerciu považuje za účelové, pretože
článok nespĺňa náležitosti inzercie a ani reklamy. K časovému aspektu podania žaloby uviedla, že bola
dostatočne bdelá a ostražitá a bránila sa v rámci svojich možností, nakoľko v rovnakom
čase vyšli v X. televízii, v periodikách Q. a X. útoky zo strany žalovaného 2/ na jej osobu. Združenie
nájomníkov tatrováckych bytov nebolo registrovaným občianskym združením, v roku 2010 bolo už
zaniknuté, žalobkyňa nebola v žiadnych verejných funkciách, a preto nevidí dôvod, prečo by spor dvoch
fyzických osôb O. - N., mal byť mediálne sledovaný. X. sú regionálne noviny, čím sa negatívne informácie
o jej osobe dostali medzi veľké množstvo ľudí ako o „babe na trhu, ktorá ohovára bývalého primátora a
splnomocnenca vlády“. Žalobkyňa nepovažuje článok za inzerciu, ale za zneužitie jej mena a úspechu
v kauze tatrováckych bytov v predvolebnej kampani. Žalobkyňa nemá širokú rodinu, má len syna, na
ktorého výchove jej nesmierne záleží, a ktorý bol vystavený posmeškom kamarátov, spolužiakov, ale aj
iných osôb, ktoré hanlivo rozprávali o jej osobe. Známi jej volali, že čo to má znamenať, že združenie
zaniklo a či ona podniká nejaké kroky ohľadne sporu voči žalovanému 2/. V čase tejto „poľovačky“ na
ňu si jej neprajníci okolo seba zhromažďovali ľudí a podnecovali nespokojnosť s ňou a jej spoločnosťou,
ako správcom bytov, čo malo za následok výpovede zmlúv o správe a tým aj zníženie jej príjmov.
Negatívny pohľad na osobu žalobkyne pretrváva a tento podnecujú aj rodinní príslušníci, resp. bývalí
rodinní príslušníci žalovaného 2/. Tatrovácke byty zasiahli širokú verejnosť v X., na ktorých si žalovaný
2/ „vylomil zuby“ a odvtedy nie je primátorom a žalobkyňa má za to, že z týchto dôvodov srší z neho
pomsta a nenávisť k jej osobe. Svojim konaním „obrala“ o majetok veľkej finančnej hodnoty p. T.,
u ktorého je momentálne p. O. zamestnaný. Žalobkyňa na pojednávaniach ďalej uviedla, že zásah bol
natoľko silný, že syn, ona a okruh ich známych narážali na opovrhovanie obyvateľmi tohto mesta, vina
za čo rovnakým dielom prináleží obom žalovaným. Aktivita v spojení s tatrováckymi bytmi bola v
súvislosti s jej osobou vnímaná pozitívne a článok v týchto novinách bol ladený negatívne od začiatku
až do konca. Ani v roku 2010, ani predtým a ani potom nebola žalobkyňa politicky organizovaná, ani
spoločensky - verejne aktívna a v roku 2010 už vôbec nie, pretože aj aktivita tatrováckych bytov bola
ukončená v októbri 2008. Od toho času neregistrované občianske združenie nájomníkov tatrováckych
bytov bolo ukončené, nikdy viac sa žiadne stretnutie, schôdza, či verejné zhromaždenie nekonalo. Podľa
žalobkyne, ňou tvrdený zásah do jej osobnostných práv bol jednoznačne v príčinnej súvislosti len s týmto
predmetným článkom, aj keď v tom čase vyšiel podobný článok aj v inom médiu a podobný rozhovor
v X. televízii, no všetko to inicioval žalovaný 2/. Negatívny zásah do osobnostných práv žalobkyne sa mal
týmto článkom prejaviť tak, že s viacerými priateľkami sa len tak prerušil kontakt, napr. na ulici ju niektoré
nepozdravili, takisto si syn vypočul v reštaurácii rozhovor, kde žalobkyňa bola predmetom chlapskej
debaty v krčme a takisto u svojich kamarátov. Priamy útok na svoju osobu zažila, alebo zažívala aj
na schôdzach, ktoré je ako správca zo zákona povinná zvolávať a tiež tam pocítila určitú nedôveru
ľudí, odstup, zdržanlivosť a negatívny postoj. Toto všetko sú skutočnosti, ktoré jej ubližujú aj ako
človeku a má to dopad aj na jej prácu. Pozitívna verejná mienka, ktorú si získala u ľudí prostredníctvom
tatrováckych bytov, sa vlastne stratila. Nepriamym dôkazom je skutočnosť, že všetky vypovedania zmlúv
s jednotlivými bytovými domami boli bez udania dôvodu, a bolo to v roku 2010. Odvtedy od žalobkyne
neodišiel žiaden bytový dom, naopak, má ich viac. Keďže zverejnením poškodzujúcej informácie v
uvedenom týždenníku, distribuovanom cielene v širokom okolí bydliska žalobkyne, došlo v značnej miere
k zníženiu dôstojnosti jej osoby a jej vážnosti v spoločnosti, požadovala zo strany žalovaného 1/, ako aj
zo strany žalovaného 2/, od každého z nich nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 Eur.

3. Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že predmetný článok bol inzerciou - komerčnou
informáciou bez redakčnej úpravy, ktorú si u neho objednal žalovaný 2/. S
poukazom na ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z. z. (ďalej len „tlačový zákon“) tak žalovaný
1/ nie je v tomto spore pasívne legitimovaný. Žalobkyňa si mala byť vedomá, že ak sa bude aktívne
na poste predsedníčky záujmového združenia nájomníkov bývalých tatrováckych bytov angažovať na
riešení vtedajšej situácie, bude jej konanie podliehať väčšiemu záujmu zo strany spoločnosti a z toho
prirodzene vyplývajúcej väčšej kontrole. Žalobkyňa nevyužila ani jedno z práv, ktoré jej prináležia podľa
tlačového zákona, v dôsledku ktorej nečinnosti, jej tieto práva zanikli. Len ťažko možno predpokladať,
že práva žalobkyne boli porušené v takom rozsahu ako uvádza, keďže nevyužila v danom čase
ani jeden prostriedok ochrany práv, ktoré jej právny poriadok priznával. Žalobkyňa podala žalobu po
viac ako 1,5 roku od vydania predmetného článku a domáha sa len zaplatenia peňažnej sumy, ako
náhrady nemajetkovej ujmy, pričom nepožaduje žiadne morálne zadosťučinenie. Doposiaľ nepredložila
ani jeden hodnoverný dôkaz, ktorým by preukázala ujmu na svojich právach. Podľa žalovaného 1/
je konanie žalobkyne účelové a nedôvodné. Žalobkyňa uvádza, že jednotlivé skutkové tvrdenia v
predmetnom článku sú nepravdivé, resp. zavádzajúce. Žalovaný 1/ však naopak za zavádzajúce
a nepravdivé považuje tieto skutkové tvrdenia žalobkyne. V čase, keď vychádzali X., nedisponoval
žiadnym redaktorom a v novinách bola len inzercia a nevychádzali články, ktoré by komentovali dianie
v meste. Nebol povinný tieto články čítať. Žalobkyňa uviedla, že oslovila X. televíziu, Q., nevysvetlila
však, prečo neoslovila jeho. V minulosti už takéto veci riešil a pokiaľ dotknutá strana požiadala o priestor
na vyjadrenie, tak tento jej poskytol, aj keď to dotknutá strana nevyužila. V čase zverejnenia článku
bol náklad novín 7.500 ks a boli distribuované v meste a v prímestských oblastiach.
Noviny boli vkladané do schránok. V uvedenom čísle boli všetko platené články a v tom čase žalovaný
1/ neskúmal, či ide o kampaň. Prišiel klient, mal požiadavku na zverejnenie článku, povedali mu cenu,
dodal všetky podklady, ktoré žalovaný 1/ nespracovával, len ich na dohodnutej ploche zverejnil. Predal
v podstate len plochu.

4. Žalovaný 2/ rovnako žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že je pravdou, že zverejnenie inkriminovaného
článku si u žalovaného 1/ objednal a tento ho zverejnil, ako platenú inzerciu. Článok však neobsahuje
nepravdivé a zavádzajúce informácie. Informácie o tom, že žalovaný 2/ podal voči žalobkyni žalobu na
ochranu osobnosti za šírenie nepravdivých výrokov o jeho osobe, tiež že tieto výroky boli predmetom
posudzovania o nároku žalovaného 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalobkyni v súdnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou, rovnako, že súd rozhodol v prospech žalovaného
2/ rozsudkom, ktorý je v článku citovaný, možno preukázať spisovým materiálom Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 5C/3/2010. Aj keď v čase zverejnenia článku nebol rozsudok
právoplatný, článok neobsahuje klamlivý údaj o tom, že právoplatnosť nadobudol, pričom tento článok
treba posudzovať z hľadiska daného dňa a nie neskoršieho vývoja. Žalobkyňa sa domáha ochrany
osobnosti aj v konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5C/158/2011, a
to náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mala utrpieť zverejnením podobného článku v inom periodiku, no
nepredložila jediný relevantný dôkaz o tom, že zverejnením článku bola znížená jej vážnosť a dôstojnosť
v spoločnosti. To, že žalobu podala takmer po jeden a pol roku od zverejnenia článku v týždenníku
X., spochybňuje, že zverejnením tohto článku utrpela nejakú ujmu. Pokiaľ by bolo zverejnením článku
zasiahnuté do jej osobnostných práv tak, ako to popisuje v žalobe, zrejme by sa domáhala nielen
finančného, ale aj morálneho zadosťučinenia. Pokiaľ ide o to, čo ho viedlo k zverejneniu uvedeného
článku, tak to bola jeho prirodzená reakcia na reportáž v O., kde bol osočovaný. Keď niečo vyšlo
celoplošne v O., považoval za prirodzené reagovať na to v médiách a bolo to v danom čase preto,
že to bola aktuálna informácia a krátko predtým bol vyhlásený rozsudok. Tento článok bol reakciou na
vynesený rozsudok a na osočovanie jeho osoby na nástenkách v bytových domoch v správe Q.
Jeho účelom bolo informovať verejnosť, že takýto súdny spor bol a aké je rozhodnutie prvostupňového
súdu. Žalovaný 2/ ním chcel dosiahnuť to, že obviňovania, ktoré média voči nemu viedli podľa neho za
plnej iniciatívy žalobkyne, neboli pravdivé.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 2 ods. 6 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „tlačový zákon“), § 5
ods. 3, 4, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 tlačového zákona, s odkazom na ktoré dospel k záveru,
že žalobe nie je dôvodné vyhovieť. Mal za preukázané, že zverejnený článok, ktorý mal zasiahnuť do
osobnostných práv žalobkyne bol uverejnený v tlači za odplatu. Konštatoval, že je síce pravdou, že ust.
§ 5 ods. 3 tlačového zákona vylučuje zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače, ktorým bol žalovaný

1/ za pravdivosť informácii uvedených v tlači za odplatu (inzerciu), avšak vychádzajúc z formy a obsahu
článku dospel k záveru, že žalovaný 1/ je v spore pasívne legitimovaný. Uvedený článok nemožno
považovať za inzerciu, ani reklamu, je sčasti rozhovorom a jeho súčasťou je hodnotiaci úsudok. Vytvára
dojem, že je publicistickým článkom, komentárom a rozhovorom novinára s konkrétnou osobou. I keď
žalovaný 1/ ako vydavateľ nezodpovedal za pravdivosť informácie v článku zverejnenej, zodpovedal za
obsah periodika, ktoré vydáva. Z uvedených dôvodov, tento podlieha obmedzeniam slobody prejavu,
spojených s ochranou práv a slobôd fyzických osôb. Samotný žalovaný 2/, ktorý si článok objednal a
za tento zaplatil a v časti ho tiež autorizoval, zodpovedá za samotný obsah článku, ako aj za to, že
tento bol zverejnený, čím je nepochybne daná tiež jeho pasívne legitimácia v spore. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že predmetný článok bol spôsobilý vyvolať ohrozenie, alebo porušenie osobnostných
práv žalobkyne. Právo žalobkyne na ochranu osobnosti, tu však kolidovalo predovšetkým s právom na
slobodu prejavu, ale aj s právom verejnosti na informácie. Vzhľadom na kolíziu uvedených práv, za
účelom zistenia, či právu na ochranu osobnosti poskytnúť nižšiu mieru ochrany, súd prvej inštancie
vykonal test proporcionality: „Kto, O kom, Čo, Kde, Kedy a Ako uverejnil“.

6. Žalovaný 1/ ako vydavateľ periodickej tlače, inzertných a reklamných novín X. a žalovaný 2/ ako
osoba verejne známa a činná - bývalý primátor mesta, bývalý politik a v čase vydania článku kandidát na
primátora mesta v nadchádzajúcich voľbách, zverejnili článok týkajúci sa žalobkyne a súdneho konania,
v ktorom bola ako fyzická osoba účastníčkou, žalovanou žalovaným 2/ v spore o ochranu osobnosti. Z
vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalobkyňa bola v čase zverejnenia článku verejne
činnou. Bola verejne známou osobou z obdobia, keď na verejnosti vystupovala v súvislosti so súdnymi
spormi o určenie vlastníctva k bytom v X. ako predsedníčka neregistrovaného občianskeho
združenia a k týmto sporom sa v médiách verejne vyjadrovala. V konaní bolo zo spisu 5C/3/2010
preukázané, že naposledy takto vystúpila v novembri 2009, keď dňa 04.11.2009 bolo v televízii O.
odvysielané jej vyjadrenie. Žiadna ďalšia, neskoršia aktivita žalobkyne, na základe ktorej by bolo možné
túto považovať za verejne činnú, preukázaná nebola. Bola osobou verejne známou z titulu aktivít z
minulosti, preukázateľne už nezasahujúcich do obdobia vydania sporného článku. V čase vydania článku
sa žalobkyňa zaoberala prostredníctvom právnickej osoby (Q., v ktorej bola spoločníčkou a konateľkou,
správou bytov vo viacerých bytových domoch v X.. Aj z tohto titulu bola známou medzi množstvom
obyvateľov X.. Z týchto hľadísk, však už viac nebola osobou tzv. verejného záujmu v nadväznosti na
ochranu osobnostných práv, v dôsledku čoho by jej patrila znížená miera ochrany jej osobnostných práv v
dôsledku záujmu o jej súkromný život zo strany verejnosti. Žalovaný 2/ sa snažil preukázať, že žalobkyňa
bola v čase zverejnenia článku osobou verejne činnou, pričom tak mala sama vystupovať, sama mala
mať záujem o prezentáciu svojej osoby na verejnosti a bol namieste záujem verejnosti o informácie o jej
osobe, čo sa snažil preukázať tým, že v denníku U. na internete bol zverejnený článok o jeho súdnom
spore o ochranu osobnosti voči žalobkyni, pričom žalobkyňa v ňom bola označená plným menom a na
tento nereagovala. Okolnosť, že o určitej osobe je niečo zverejnené a táto na zverejnené informácie
nereaguje, ešte neznamená, že ju treba pokladať za osobu verejne činnú, alebo že by automaticky
strácala nárok na reakcie a ochranu aj voči iným zverejneným článkom. Tento článok z tohto hľadiska nič
nepreukazuje. Rovnako to, že bol zverejnený na informačných tabuliach v niektorých bytových domoch
v T. X. aj s dodatkom, ktorý by mal byť hanlivý voči žalovanému 2/ nepreukazuje, že ho tam zverejnila
žalobkyňa, alebo jeho zverejnenie zabezpečila a už vôbec nie, že by preto mala byť považovaná za
osobu verejne činnú, čo v konečnom dôsledku nebolo preukázané ani výpoveďami svedkov Z., U. a I... Z
ich výpovedí vyplynulo aj to, že o predchádzajúci spor žalobkyne a žalovaného 2/ sa nezaujímali, pričom
z toho, že ide o tri nezainteresované osoby, odlišné od príbuzných a priateľov strán, potom možno vyvodiť
aj to, že informácia o súdnom spore v uvedenom článku, nebola predmetom oprávneného verejného
záujmu, čo má zároveň súvislosť aj so žalobkyňou tvrdeným rozsahom zásahu do jej osobnostných práv.

7. Ďalšou otázkou testu proporcionality bola otázka „čo?“. Odpoveďou na túto otázku je článok v
novinách X. o súdnom spore žalovaného 2/ a žalobkyne. Zverejnený článok sa týka súdneho konania,
ktoré bolo na súde vedené pod spis. zn. 5C/3/2010, v ktorom sa žalovaný 2/ skutočne domáhal voči
žalobkyni ochrany osobnosti za vyjadrenia v televízii O., ktoré podľa reportáže mali patriť žalobkyni, a
ktoré on považoval za nepravdivé a zasahujúce do jeho osobnostných práv. Článok sa nedotýka intímnej
sféry žalobkyne, popisuje uvedený súdny spor žalobkyne a žalobcu 2/, obsahuje citácie z uvedeného
televízneho vysielania, časť rozsudku a komentár žalovaného 2/. V článku sú ich osoby jednoznačne
identifikovateľné, keďže sú označené celým menom. Zverejnený článok nie je pre priemerného čitateľa
identifikovateľný ako jednoduchá inzercia. Obsahuje oznámenie o výsledku určitého súdneho
sporu, pričom bez znalosti konkrétnej veci a nedisponujúc právnickým vzdelaním, je nepravdepodobné

sa domnievať, že priemerný čitateľ môže poznať, že nejde o rozhodnutie konečné, na čom nič nemení
ani posledná veta uvedeného článku, keďže článok má nadpis „Za šírenie neprávd ospravedlnenie“
a v texte sa uvádza: „Po poslednom stretnutí oboch zainteresovaných strán na súde bude musieť
odporkyňa svoje stanovisko prehodnotiť, keďže súd rozhodol v prospech žalobcu Y..“. Týmto článok
ako celok, vyvoláva v konečnom dôsledku pravdu skresľujúci dojem. Článok obsahuje tiež hodnotiaci
úsudok autora, formulovaný ako rozhovor a skutočnosť, že sa pod ním nachádza redakčná značka „-
km-“ zavádza okrem iného aj pokiaľ ide o formu tohto prejavu.

8. V rámci testu proporcionality bolo potrebné ďalej zodpovedať otázky kde, kedy a ako došlo k
okolnosti, ktorú treba skúmať z hľadiska kolízie uvedených základných práv, teda kde, kedy a ako došlo
k zverejneniu článku. Článok bol zverejnený v inzertných a reklamných novinách, distribuovaných v
náklade 7.500 kusov do schránok domácností v T. a v jeho okolí. Bol zverejnený bez toho, aby bolo
zrejmé, že ide o inzerciu, alebo reklamu, bol zverejnený na objednávku žalovaného 2/ a v čase krátko
po rozhodnutí súdu v spore, ktorého sa článok týkal, pričom uvedený spor v tom čase nebol právoplatne
(definitívne) skončený a zároveň v čase 26 dní pred voľbami do orgánov samosprávy, v
ktorých v T. za primátora mesta kandidoval žalovaný 2/, ktorý si uvedený článok aj objednal. Článok bol
zverejnený bez súhlasu žalobkyne s uvedením jej celého mena v článku, tiež bez toho, aby žalobkyňa
mala vôbec možnosť sa k článku pred jeho zverejnením vyjadriť.

9. Navrhovateľka sa domáhala ochrany osobnosti, tvrdiac neoprávnenosť zásahu do jednotlivých
hodnotových zložiek tohto jej práva, konkrétne do práva na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, práva
na súkromie a ochranu svojho mena. Z vykonaného dokazovania, analýzou zisteného skutkového stavu
a najmä vykonaného testu proporcionality dospel súd k záveru, že obsah zverejneného článku nebol
oprávnene predmetom verejného záujmu, neobsahoval vyvážené informácie, ako celok pôsobí pravdu
skresľujúco, bol vydaný bez súhlasu žalobkyne s uvedením jej plneného mena, týkal sa sporu žalobkyne
so žalovaným 2/, pričom v čase jeho zverejnenia nebola žalobkyňa osobou verejného záujmu, naopak
žalovaný 2/ ako kandidát na primátora ňou bol. Článok ako celok vytvára dojem, že žalobkyňa uviedla
o žalovanom 2/ informácie, ktoré neboli pravdivé, a že za tieto sa mu musí ospravedlniť. Toto však
pravdou nebolo, keďže nebolo v tomto smere definitívne rozhodnuté v tomto zmysle, z ktorých dôvodov
je článok jednoznačne objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, k čomu aj
neoprávnene došlo. Článok zasiahol do ľudskej dôstojnosti žalobkyne tým, že o nej vytvoril dojem ako o
osobe, ktorá sa nepravdivo vyjadrila a za svoje vyjadrenia sa musí ospravedlniť, čo však nebolo pravdou,
keďže súdne rozhodnutie, na ktoré sa článok odvolával, nebolo právoplatné, pričom článok navodzoval
dojem definitívneho skončenia veci. Žalobkyňa v minulosti pred zverejnením tohto článku požívala
v mieste svojho bydliska úctu a vážnosť z dôvodu, že sa ako predsedníčka občianskeho združenia
zasadzovala za práva nájomníkov bytov, pričom títo boli napokon úspešní, keď dosiahli prevody bytov do
ich vlastníctva za podstatne nižšie, ako trhové ceny. Uvedený článok však úctu a vážnosť, ktorú požívala,
narušil, keď mohol vyvolať dojem, že žalobkyňa sa vyjadrovala nepravdivo. Zasiahnuté ním bolo aj do
občianskej cti žalobkyne. Uverejnením jej plného mena bez jej súhlasu, bolo ním zasiahnuté aj do práva
na ochranu mena žalobkyne, keďže výlučne táto, bola oprávnená s ním disponovať. Článok napokon
zasiahol aj súkromie žalobkyne, hoc neobsahuje informácie týkajúce sa intímnej sféry žalobkyne, no
informuje o jej súkromnom spore, ktorý nebol oprávnene predmetom verejného záujmu.

10. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že článok preukázateľne zasiahol do práva na
ochranu osobnosti žalobkyne, následne sa zaoberal intenzitou tohto zásahu vo vzťahu k posúdeniu, či
vyžaduje ochrana práv žalobkyne len morálne, alebo tiež finančné zadosťučinenie, ktorého sa žalobkyňa
domáhala. Zásah do osobnostných práv žalobkyne sa mal prejaviť tým, že ona a aj jej príbuzní mali
byť konfrontovaní otázkami ohľadne zverejneného článku. Otázky príbuzných, známych a aj cudzích
osôb však bez ďalšieho nepovažuje súd za taký následok, ktorý by znamenal zníženie vážnosti, alebo
dôstojnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere, ani za taký následok, ktorý by z iného dôvodu
opodstatňoval záver o nedostatočnosti morálneho zadosťučinenia. Žalovanej ďalej boli príbuznými a
známymi sprostredkované reakcie verejnosti, ktorými boli posmešky typu: „má čo si zaslúžila“ a aj
hanlivé vyjadrenia na jej osobu, ktoré jej mali sprostredkovať predovšetkým jej syn a svedok K., pričom
obaja zhodne uviedli, že pokiaľ ide o nich, vzhľadom na predmetný článok vážnosť prípadne dôstojnosť
žalobkyne nijako neutrpela. Dopad týchto článkov mal byť na iné osoby, z ktorých ani jediná nebola
konkretizovaná a ani jediná nebola navrhnutá ako svedok a uvedené dve výpovede, ktoré sú v tomto iba
veľmi všeobecné, nemožno hodnotiť ako dôkaz, ktorý bez rozumných pochybností preukazuje konkrétny
rozsah negatívneho následku zásahu sporného článku do osobnosti žalobkyne, odôvodňujúci záver o

nepostačujúcom morálnom zadosťučinení. Takýmto nie je ani svedectvo syna žalobkyne o rozhovore
dvoch cudzích ľudí v bare, ktorý bol podľa popisu svedka súkromným. Naviac syna žalobkyne, podľa
názoru súdu nebolo možné považovať v spore za nestranného a objektívneho svedka, keďže
uvedenú situáciu prežíval spolu s matkou a je na nej od počiatku zainteresovaný, a to aj pokiaľ ide o
podanú žalobu, keďže podľa jeho výpovede bol aktívny aj vo veciach prostriedkov právnej ochrany
žalobkyne, kde jej rozhodovanie so svedkom bolo spoločné. Vyjadrenia svedkov v časti ani neboli
svedeckými výpoveďami svedkov v pravom slova zmysle, teda o tom, čo svedok vlastnými zmyslami
vnímal (videl, počul), ale ich názormi a hodnotením, ako napríklad: „keď sa aj s niekým rozprávam, v
duchu si myslí, že N. je zlá“. Okrem toho je z výpovede svedka K. zjavné, že okrem uvedeného článku boli
aj ďalšie okolnosti, ktoré žalobkyňu traumatizovali, čiže existovali aj ďalšie okolnosti, v dôsledku ktorých
sa mohli zhoršiť vzťahy žalobkyne s priateľmi, v dôsledku ktorých, ju ľudia mohli vnímať negatívne, ktoré
sa prejavili v rôznych sférach jej života. Podľa žalobkyne ňou tvrdený zásah do jej osobnostných práv
bol jednoznačne v príčinnej súvislosti len s týmto predmetným článkom. Takéto tvrdenie však nie je
ničím preukázané. Súd mal naopak preukázaných niekoľko ďalších okolností, ktoré mohli a objektívne
boli spôsobilé zasiahnuť do súkromného a pracovného života žalobkyne. Dotknutý článok mal žalobkyni
spôsobiť veľké problémy na pracovisku, v okruhu známych ako aj zdravotné problémy. Ani tieto tvrdenia
žalobkyne neboli nijakým spôsobom preukázané. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
niekoľkí obyvatelia na zasadnutiach mestského zastupiteľstva uvádzali negatívne tvrdenia na adresu
žalobkyne v súvislosti s jej prácou ako konateľky spoločnosti spravujúcej byty, keď tvrdili, že žalobkyňa
si robí čo chce, byty nespravuje korektne, nevie odborne odpovedať na otázky a jej postoj je arogantný.
Tieto tvrdenia odzneli už niekoľko mesiacov pred tým, ako vyšiel sporný článok a zjavne v nich nie je nič,
čo by malo akúkoľvek spojitosť s uvedeným článkom. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že všetky výpovede zmlúv
s jednotlivými bytovými domami boli bez udania dôvodu, a bolo to v roku 2010, čo mal byť dôsledok
článku. Ani toto však v konaní preukázané nebolo, naopak, toto tvrdenie žalobkyne bolo vyvrátené, keď
bolo preukázané, že výpovede boli dávané v období pred zverejnením článku. Nebol tak preukázaný
žiaden negatívny dopad zverejneného článku v pracovnej oblasti žalobkyne. Naopak súd z uvedených
dôkazov dospel k záveru, že ešte pred zverejneným článku bola časť obyvateľov mesta nespokojných
s prácou, vystupovaním a jednaním žalobkyne, čo vyplýva nielen z listinných dôkazov (výpovedí zmlúv
a zápisníc zo zastupiteľstiev a zápisníc zo schôdzí vlastníkov), ale aj z výpovede svedkyne L. ktorá
potvrdila, že kvôli správaniu a rozhodovaniu žalobkyne zmenili v bytovom dome správcu bytov. Aj keď
uvedený článok nepochybne bol spôsobilým narušiť úctu a vážnosť, ktorú žalobkyňa požívala, keď
mohol vyvolať dojem, že táto sa vyjadrovala nepravdivo, mohli byť tieto atribúty osobnostných práv
narušené aj vyššie uvedenými okolnosťami, a to v dôsledku správania sa samotnej žalobkyne, ako osoby
konajúcej za správcu bytov voči vlastníkom bytov a v nadväznosti na ne negatívnym vyjadrovaním sa
obyvateľmi o žalobkyni v dôsledku jej práce. Konkrétny negatívny následok v osobnostných právach
žalobkyne, ktorý by bol v priamej príčinnej súvislosti so zverejnením článkom, a ktorý by bol takého
charakteru, aby žalobkyni bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, preukázaný nebol. Pokiaľ
ide o aspekt publicity, teda že článok vyšiel v novinách s nákladom 7.500 kusov, čím sa mohol
dostať do povedomia širokej verejnosti a už tým bol spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do osobnostných
práv žalobkyne, s týmto argumentom sa súd stotožnil. Bez ďalšieho sa však nestotožnil sa s tým, že
široká publicita článku bola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne takým spôsobom, že
by si ochrana jej práv vyžadovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon príkladom uvádza,
že takéto právo má osoba v prípade, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo
jej vážnosť v spoločnosti. Zákonné ustanovenie je konštruované tak, že formulácia „bola .... znížená“ je
hypotézou, ktorá musí byť v konaní konkrétnym spôsobom preukázaná, pričom nestačí, ak neoprávnený
zásah do osobnostných práv je spôsobilý takejto intenzity, ale intenzita zásahu v uvedenom rozsahu
musí byť aj preukázaná. Rozsah zásahu žalovaných do osobnostných práv žalobkyne v takej intenzite,
že by tejto vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preukázaný podľa súdu nebol.
Rovnako tak nebola preukázaná ani žiadna iná skutočnosť, odôvodňujúca nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V konaní boli vypočutí svedkovia Z., U. a L., teda osoby bez bližšieho
príbuzenského, alebo priateľského, či nepriateľského pomeru k stranám. Z ich výpovedí vyplynulo, že sa
o predchádzajúci spor žalobkyne a žalovaného 2/ a článok ani nezaujímali. V súvislosti so svedeckými
výpoveďami týchto osôb tak aj samotný náklad periodika ešte neznamená, že je preukázateľne v
tomto rozsahu aj čítaný. Tvrdený zásah do zdravia žalobkyne preukázaný nebol vôbec, zásah do
súkromia nastal, avšak v miere, ktorá bola nie významnou, keď samotná žalobkyňa uviedla, že nemá
širokú rodinu, má len syna, pričom na tohto článok nemal negatívny vplyv v zmysle, že by zmenil
na ňu názor. Tvrdenia o ochladnutí priateľských vzťahov, a že k ním došlo v príčinnej súvislosti s
článkom, preukázané neboli, naopak ani svedka K. článok neovplyvnil v tom, aby zmenil svoj postoj

k žalobkyni. Pokiaľ ide len o samotné neoprávnené použitie mena žalobkyne, tak v dôsledku tohto
tiež nie je namieste priznávať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď toto bolo
verejnosti známe aj v súvislosti so sporom (5C/3/2010), o ktorom informoval minimálne denník U..
Okrem toho významnými sú aj tie okolnosti, že žalobkyňa bezprostredne po zverejnení článku nevyužila
prostriedky ochrany svojich práv, ktoré jej poskytoval tlačový zákon, a to právo žiadať o uverejnenie
opravy, alebo právo žiadať o uverejnenie odpovede, alebo právo žiadať o uverejnenie dodatočného
oznámenia o ukončenom výsledku súdneho konania 5C/3/2010. V rozpore s tvrdeniami
žalobkyne o rozsahu zásahu v jej pracovnej oblasti je potom aj jej ďalšie tvrdenie
o tom, že od roku 2010 jej spoločnosti pribudli domy, ktorých správu vykonáva. Jednoznačne tak nie
je preukázaný taký rozsah a taká intenzita zásahu žalovaných prostredníctvom zverejneného článku
do osobnostných práv žalobkyne, že by jej patrila náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd tiež
nevzhliadol absolútne žiaden súvis s vyjadrením kamarátov jej syna, že „mama má nakradnuté“ a
zverejneným článkom. Aj uvedené nasvedčuje v prospech záveru, že nebola preukázaná ani príčinná
súvislosti medzi publikovaným článkom a prípadnou ujmou na osobnostných právach žalobkyne v
intenzite, že by bolo namieste priznať jej finančné zadosťučinenie. Tvrdenie, že prípadné morálne
zadosťučinenie napr. vo forme verejného ospravedlnenia by bolo kontraproduktívne vo vzťahu k nej,
považoval súd za neopodstatnené, účelové a zjavne v logickom rozpore v nadväznosti na jej ďalšiu
argumentáciu o závažnosti ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v spoločnosti a v širokom okolí jej
bydliska. Veď práve zadosťučinenie vo forme napr. verejného ospravedlnenia, zverejnenie odpovede,
opravy, alebo dodatočného oznámenia v danom periodiku, je v takom prípade na prvom mieste a len
toto pôsobí v širšom okolí žalobkyne a v spoločnosti, na rozdiel od finančného zadosťučinenia, o ktorom
sa môže dozvedieť podstatne menej ľudí.

11. Záverom súd konštatoval, že zamietajúce rozhodnutie neznamená, že žalobkyni nepatrí žiadna
satisfakcia za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, no podľa jeho názoru, by postačujúcou bolo
morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré by bolo vzhľadom na všetky
okolnosti prejednávanej veci spravodlivé, avšak tohto sa žalobkyňa nedomáhala.

12. O trovách konania súd rozhodol za aplikácie ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a s poukazom na konštatovaný
plný úspech žalovaných v spore, zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania tak žalovanému 1/, ako
aj žalovanému 2/ .

13. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu, a to tak, že jej
žalobe, ktorou uplatnila vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ náhradu nemajetkovej ujmy bude vyhovené a
títo budú povinní spoločne a nerozdielne jej túto zaplatiť vo výške 5.000 Eur každý a nahradiť jej
tiež trovy, ktoré jej vznikli v priebehu konania tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacích
konaniach. Uplatňujúc dôvod na odvolanie spočívajúci v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) a vychádzajúc
z obsahu odvolania uplatňujúc tiež odvolací dôvod uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.
(nesprávnosť skutkových záverov) namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym výkladom ust. § 13
Občianskeho zákonníka dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, ktorou sa voči žalovaným 1/ a 2/
domáhala náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa počas celého konania namietala, že išlo o nezákonnú
predvolebnú kampaň, pričom skutkové zistenia potvrdili, že sa zverejnenie článku realizovalo 3 týždne
pred voľbami primátora mesta, v ktorých žalovaný 2/ kandidoval, pričom žalovaný 1/ rozhodol o forme
článku a zámerne uviedol čitateľov do omylu, že sa jedná o redakčnú prácu. Zverejnenie sa realizovalo v
periodiku, ktoré bolo celé venované voľbám, čiže obsahovalo nelegálnu predvolebnú kampaň. Žalovaný
1/ zverejnenie fakturoval ako reklamné služby. Išlo o podnikateľskú aktivitu. Záver súdu, podľa ktorého
sa nejedná o platené oznámenie, nie je správny a úplný. Išlo obsahovo o politickú reklamu za súčasného
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Obe žalované strany postupovali sledujúc svoje
záujmy ekonomické a politické, ktoré nemožno chrániť ako slobodu prejavu a informácii, nakoľko
účelom zverejnenia, nebolo naplniť právo na slobodu prejavu a informácii, ale dosiahnuť ekonomický
prospech na strane žalovaného 1/ a uspieť vo voľbách u žalovaného 2/. Vzhľadom na skutočnosť,
že periodikum je prísne komerčným a zverejnená komunikácia zrejmou politickou reklamou, nie je
obrana prostredníctvom poukazu na právo na slobodu prejavu a právo na informácie možná. Súd sa
nevysporiadal s namietaným porušením starej zásady uplatňovanej v práve „ius ex iniuria non orfitur“,
čo v preklade znamená, že z bezprávia nevzniká právo, teda na právnom
úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva (z rozhodnutia Ústavného súdu

SR II. ÚS 346/08-37), čím poukazoval najmä na nevysporiadanie sa s otázkou nelegálnej predvolebnej
kampane v rámci posúdenia charakteru samotného článku. Závery vykonaného testu proporcionality,
pri vážení zásady práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu a informácie považovala
žalobkyňa za preukazujúce jej tvrdenia v priebehu sporu. Napriek záveru súdu, že skutočne došlo k
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, jej však nebol priznaný uplatnený nárok na zaplatenie
nemajetkovej ujmy, čo nepovažuje za správne. Ochrana práv žalobkyne nie je vzhľadom na uplynulý
čas a dokonané zverejnenie uvedeného článku možná. Náprava zásahu do jej práv je možná podľa jej
názoru len majetkovou satisfakciou. Poukázala na uznesenie NS SR č. k. 5Cdo/115/2010, vychádzajúc
z ktorého, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo v médiách, napríklad
v tlači, treba vychádzať z toho, že mal širokú publicitu a v takýchto prípadoch môže byť opodstatnené
uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Spomenutá publicita pri náklade periodika 7.500 ks,
ako aj okolnosti zverejnenia predmetného článku spočívajúce v ekonomickej motivácii žalovaného 1/ a
politickej motivácii žalovaného 2/ a využitie súčasti osobnosti žalobkyne na realizácie účelu, ku ktorému
uvedené motivácie smerujú, nie je podľa jej názoru možné odčleniť a odčiniť morálnou satisfakciou,
pretože z pohľadu verejnosti, by opätovne došlo k spojeniu chránenej časti osobnosti žalobkyne, jej
mena s osobami žalovaného 1/ a 2/. Žalobkyňa bola verejne a nepravdivo označená za klamára,
osobu ktorá nehovorí pravdu. Okolnosti veci je možné považovať za naplnenie objektívneho kritéria pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, čo je plne súladné s princípom spravodlivosti, ktorým by sa malo
riadiť každé súdne rozhodnutie. Neobstojí argumentácia súdu o nevyužití možnosti podľa tlačového
zákona žiadať opravu aj z toho dôvodu, že v priebehu celého sporu tvrdila, že jej záujmom nie je práve
to, aby ju niekto akokoľvek v minulosti, v súčasnosti, alebo v budúcnosti verejne spájal s politikom
(žalovaným 2/) a aby sa jej meno a súkromné veci zjavovali v periodikách lokálneho významu bez
jej súhlasu a aby sa tak pripomínal zásah do jej práv na ochranu osobnosti po uplynutí značného
času. V konečnom dôsledku namietala tiež nesprávnosť rozhodnutia v časti náhrady trov konania, ktoré
považovala za rozporné s dobrými mravmi. Súd vo svojom výroku priznal žalovaným náhradu trov
konania, nakoľko ich mal za úspešných v plnom rozsahu. Výrok súdu, keďže rozhodoval o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy bol v plnom rozsahu závislý na úvahe súdu. Žalobkyňa požadovala priznanie
náhrady nemajetkovej umy v peniazoch, pričom však súd rozhodol, že nemajetkovú ujmu jej nepriznal
vôbec, nie však preto, že by neexistoval zásah do jej práva na ochranu osobnosti, čo bolo rovnako
predmetom posudzovania v spore, pričom takýto zásah súd ustálil, ale žaloba bola zamietnutá preto, že
súd dospel k záveru, podľa ktorého by postačovala morálna satisfakcia. V súlade s právnym názorom
Ústavného súdu SR vyslovenom v Náleze zo dňa 23.01.2014, sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60, rozhodnutie
v tejto časti vykazuje znaky arbitrárnosti a je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko
v základe sporu boli žalovaní v plnom rozsahu neúspešní a rozhodnutie o priznaní nulovej náhrady
nemajetkovej ujmy, bolo založené práve na úvahe súdu. Okrem vyššie uvedenej argumentácie je toho
názoru, že nie je mravné rozhodnúť o tom, že žalovaný zasiahli do práva na ochranu osobnosti žalobkyne
a zároveň im priznať náhradu trov súdneho konania, v ktorom bolo preukázané, že postupovali v rozpore
s právom, aj keď podľa úvahy súdu následky ich konania nemali takú intenzitu, ktorá by umožňovala
priznať žalobkyni ako satisfakciu náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodnutie
o trovách konania, nie je súladné s princípom spravodlivosti, podľa jej názoru tu do úvahy za daných
okolností prichádzala aplikácia ust. § 150 O.s.p. Súčasne v prípade úspechu uplatnila náhradu
trov konania tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

14. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť, keďže konajúci súd vykonané dôkazy správne vyhodnotil a na základe nich dospel k
správnym skutkových a právnym záverom. Zastáva názor, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázala skutočnosť, že by došlo čo i len k čiastočnému zásahu do jej práv na ochranu osobnosti.
Nepreukázala neoprávnený zásah, ani vznik ujmy a nakoniec ani príčinnú súvislosť, ktorá musí byť
posudzovaná objektívne medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou ujmou. Odvolanie považoval za
neopodstatnené, uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

15. Žalovaný 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu rovnako navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania. Ak vychádza zo záverov súdu prvej
inštancie, že v dôsledku jeho konania došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne,
vyslovil presvedčenie, že súd tento zásah z hľadiska jeho intenzity, trvania a rozsahu preukázaných
následkov správne vyhodnotil, ako zásah neodôvodňujúci priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch,

keďže nebolo preukázané zníženie dôstojnosti osoby žalobkyne, ani jej vážnosti v spoločnosti v značnej
miere. V tomto smere považuje za v celom rozsahu správne dôvody, ktoré produkoval v odôvodení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Považoval za nesporné, že právo na ochranu osobnosti je koncipované
v ust. § 13 OZ tak, že fyzická osoba dotknutá na svojich osobnostných právach má právo domáhať
sa tiež náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za splnenia predpokladov uvedených v ods. 2 cit.
ustanovenia. Žalobkyňa sa však ani nepokúsila požiadať vydavateľa o opravu, podľa nej zavádzajúcich
údajov v článku, a žalobu smerujúcu k náhrade iba nemajetkovej ujmy podala po uplynutí takmer 1,5
roka po publikovaní článku. Uvedený postup podľa jeho názoru spochybňuje jej tvrdenia o vážnosti
ujmy na jej osobnostných právach, v dôsledku jeho publikácie a na strane druhej svedčí o účelovosti
argumentácie a kontraproduktívnosti krokov vedúcich k odstráneniu následkov zásahu, žiadosťou o
zverejnenie opravy. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno ohľadne tvrdení o vážnych následkoch zásahu do jej osobnostných práv v príčinnej súvislosti
s týmto článkom, a to tak v jej súkromnom, pracovnom živote, ako tiež na zdraví. Na toto nemôže
postačovať iba fakt, že sa tak stalo článkom publikovaným v týždennom periodiku s nákladom 7.500 ks,
keď je potrebné prihliadnuť na to, že vzhľadom na spôsob jeho rozširovania do domácnosti súvisiacim
s tým, že je určené neadresnému čitateľovi, na jeho úzke lokálne pokrytie a charakter poskytovaných
informácii, sa publikované informácie dostávajú k čitateľovi vo výrazne redukovanom množstve vo
vzťahu k distribuovanému počtu kusov, a ak sa k nemu aj dostanú, je ich čitateľnosť nízka, čo bezpečne
vyplýva aj z výsluchu svedkov. Nad rámec dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol súd prvej inštancie,
obsahom ním autorizovanej časti článku s výnimkou uvedenia mena žalobkyne, nie je nič, čo by
podľa žaloby a aj podľa rozsudku súdu prvej inštancie obsahovalo tvrdený zásah do osobnostných
práv žalobkyne. Podľa jeho názoru nie je správny záver súdu prvej inštancie, že v čase publikovania
inkriminovaného článku, nebola žalobkyňa osobou verejne činnou, v súvislosti s čím poukázal na obsah
jeho vyjadrení produkovaných v priebehu sporu (konkrétne dňa 12.11.2015), nad rámec ktorého uviedol,
že ak posudzuje charakter inkriminovaného článku z pohľadu vnímania bežného občana, je potrebné
posúdiť aj to, či osobu žalobkyne, ktorej osobnostné práva mali byť dotknuté, bežný občan vnímal ako
osobu verejne činnú, alebo nie. Nielen bežný občan, ale aj novinárska obec, a to dokonca aj podľa
vlastného vyjadrenia žalobkyne na strane 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 20.08.2015, aj v čase
zverejnenia článku vnímali žalobkyňu občania ako predsedníčku občianskeho združenia tatrováckych
bytov, a teda osobu v tejto oblasti verejne činnú, pričom žalobkyňa sa takémuto vnímaniu nikdy nebránila.
Aj keď neexistuje priamy dôkaz o tom, že v čase krátko pred publikovaním článku bol na pokyn, resp. s
výslovným súhlasom žalobkyne na informačných tabuliach bytových domov spravovaných spoločnosťou
Q., zverejnený účelovo urážlivý výrok proti osobe žalovaného 2/ doplnený článkom U. zo 14.09.2010,
z vykonaných nepriamych dôkazov na základe ich logického zhodnotenia nemožno dospieť k inému
záveru, ako tomu, že o takomto zverejnení mala pri najmenšom žalobkyňa vedomosť. Tento záver je
dôležitý vo vzťahu k rozhodnutiu v tejto veci predovšetkým z toho hľadiska, že žalobkyňa nemala v
inkriminovanom čase žiadny problém s tým, že bola v súvislosti s prebiehajúcimi spormi označovaná
uvedením jej plného mena, priezviska a údaju o tom, že je predsedníčkou občianskeho združenia. Jej
tvrdenie, že sa inkriminovaným článkom cítila byť dotknutá už na základe tej skutočnosti, že v ňom bola
označená plným menom, je zjavne účelové. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie nevzal
do úvahy, že týmto článkom si žalovaný 2/ neoprávnene robil volebnú kampaň, nevidel dôvod sa týmto
bližšie zaoberať, keďže k tejto otázke sa jednak opakovane vyjadroval v priebehu sporu a jednak z
dôvodu, že táto otázka nemá žiadny súvis s rozhodovaním o uplatnenom nároku, ktorý má pôvod v
porušení jej osobnostných práv, ako fyzickej osoby a nie akýchkoľvek nárokov, ktoré by mohli vyplynúť
pre ňu z eventuálneho neoprávneného vykonávania volebnej kampane. V končenom dôsledku pokiaľ ide
o uplatnené námietky týkajúce sa rozhodnutia sa v časti, ktorou bola žalobkyňa zaviazaná nahradiť trovy
konania žalovaným, tieto považuje za zjavne nedôvodné a uplatnené účelovo, keďže z predmetného
nálezu bezpečne vyplýva, že postup podľa § 142 ods. 3 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania
prichádza do úvahy iba v prípade rozhodnutí, ktoré zaväzujú na plnenie, nie v prípade rozhodnutí
zamietajúcich.

16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s

uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania medzi
stranami sporu za použ. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať,
alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

21. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

22. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/ a vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, ani podľa písm. b/ uvedeného ust. CSP.

23. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobkyne,
a to jej tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku (ne)dôvodnosti priznania
jej nárokovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, napriek jednoznačne konštatovanému
zásahu do jej osobnostných práv zo strany žalovaných, keď sa dostatočne nevysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, nesprávnosť ktorých
skutkových a právnych záverov, viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím uplatnila dôvody
na odvolanie, uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.

24. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.,
možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

25. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

26. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
neposúdiac rozsah, intenzitu a následky konštatovaného a preukázaného zásahu do osobnostných
práv žalobkyne za tak značnú, aby bola opodstatnene spôsobilou k priznaniu jej nárokovanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a keďže morálnej satisfakcie (ktorú súd vyhodnotil ako primeranú
intenzite zásahu) sa žalobkyňa nedomáhala, žalobu vo výsledku zamietol. Žalobkyňou produkované
odvolacie námietky vzťahujúce sa k veci samej, sú prakticky totožné s námietkami, ktoré žalobkyňa
prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne
vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Svoje rozhodnutie vzťahujúce sa k veci samej, súd prvej
inštancie podrobne, precízne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do
30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
pokiaľ ide o skutkové a právne závery vzťahujúce sa k veci samej a v tomto smere konštatuje správnosť
jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

27. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd dodáva
nasledovné:

28. Predmetom posudzovanej veci je ochrana osobnostných práv žalobkyne, k zásahu do ktorých
v časti občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, práva na súkromie a ochrany mena, malo dôjsť v
dôsledku podľa nej nepravdivých, poškodzujúcich a zavádzajúcich tvrdení týkajúcich sa jej osoby,
ktoré boli obsahom článku, zverejneného v týždenníku X.- X. dňa XX.XX.XXXX, ktorý týždenník mal byť
vydávaný žalovaným 1/, pričom samotný článok mal byť zverejnený na objednávku žalovaného 2/, v
súvislosti s ktorým zásahom si nárokovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie
žalobu zamietol, konštatujúc síce zásah do sféry osobnostných práv žalobkyne, intenzitu, rozsah a
následky zásahu však neposúdil ako odôvodňujúce priznanie jej požadovanej finančnej satisfakcie.
Žalobkyňa naopak v odvolaní tvrdila, že vzhľadom na okolnosti, je ňou požadovaná forma satisfakcie
opodstatnenou a primeranou.

29. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1/ bol v rozhodnom období, teda dňa
0X.XX.XXXX, vydavateľom týždenníka X. - X. ktoré periodikum malo charakter inzertných, reklamných
novín. V čísle XX, ročník P., vydanom dňa XX.XX.XXXX, bol zverejnený článok s názvom „Neboli
potrestaní, ba naopak, požívajú priazeň najvyšších predstaviteľov nášho štátu.“ s podtitulom „Za šírenie
neprávd verejné ospravedlnenie“. Na pravej strane článku je fotografia žalovaného 2/, vedľa nej a pod
ňou je nasledovný text: „Predsedníčka občianskeho združenia dnes obvinila z celej kauzy bývalého
primátora a vtedajšie vedenie mesta, ktoré vraj umožnilo pochybný prevod týchto nehnuteľností na
firmu T., a nevylúčila ani vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.“. Aj táto veta, ktorá odznela v
reportáži televízie O. po „odklepnutí“ súdom posledných 13 tatrováckych bytov súčasným nájomníkom,
viedla k podaniu žaloby N. na predsedníčku združenia nájomníkov N.. Redaktorka televízie O. sa totiž
pri natáčaní reportáže (zo X. novembra XXXX) odvolala na odporkyňu nasledovne: „Predsedníčka
občianskeho združenia ale tvrdí, že celá záležitosť ešte nekončí, podľa nej za podozrivým predajom
stálo vtedajšie vedenie mesta na čele s bývalým primátorom Y. ktorý je dnes splnomocnencom vlády,
a tak nie je vylúčené, že podajú opäť trestné oznámenie.“. Tieto silné vyjadrenia autorky príspevku,
po vyhranom súdnom spore, na Y. zapôsobili dosť silne, a preto sa rozhodol podať žalobu na ochranu
osobnosti, v ktorej od Q. žiada verejné ospravedlnenie (ako sa uvádza v rozsudku). Navrhovateľ
sa pokúsil aj o zmier, pred súdnym pojednávaním, na čo odporkyňa reagovala negatívne: „Kategoricky
návrh odmietam a ospravedlniť sa nemienim!“ Po poslednom stretnutí oboch zainteresovaných strán

na súde bude musieť odporkyňa svoje stanovisko prehodnotiť, keďže súd rozhodol v prospech žalobcu
Y.. Spýtali sme sa na jeho stanovisko k tomuto sporu a nepravdivým vyjadreniam prezentovaným Q.
na jeho adresu: „Nepochybne na jednej strane som rád, že súdny spor o tatrovácke byty skončil v
prospech ich nájomníkov, a tým sa ukončil ich niekoľkoročný boj. Zároveň ma však mrzí, že pani Q.
ma v súvislosti s touto kauzou obviňuje za nesprávne rozhodovanie. Súpisné čísla boli týmto domom
pridelené oveľa skôr, ako som sa stal primátorom, o čom svedčí aj jej zmarený pokus o podanie žaloby na
mňa / mesto. Ako som sa už vyjadril pre iné noviny, som spokojný s rozsudkom prvostupňového súdu.“
“ Pod článkom je značka „-km-“. Pod týmto textom je v rámčeku pod nadpisom „Rozsudok“ uvedený
text: „ „Žalovaná je povinná ospravedlniť sa žalobcovi za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho
osobe a na svoje náklady v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby bolo v televízií
O. v čase pred hlavným spravodajstvom odvysielané nasledujúce ospravedlnenie: „Ja, N. sa týmto
verejne ospravedlňujem bývalému primátorovi T. a splnomocnencovi vlády SR pre územnú samosprávu
N. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedla na jeho adresu v rozhovore poskytnutom pre televíziu
O. dňa XX.XX.XXXX v súvislosti s kauzou tzv. tatrováckych bytov.“. Okrem toho je povinná zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a uhradiť súdne trovy v sume, ako bude vyčíslená v písomnom
vyhotovení rozsudku do troch dní od jeho právoplatnosti. “ Medzi stranami nebolo sporným, že uvedený
článok si ako inzerciu u žalovaného 1/ objednal žalovaný 2/ a za inzerciu žalovanému 1/ aj zaplatil. K
zverejneniu článku došlo v čase približne troch týždňov pred voľbami do orgánov samosprávy obcí, v
ktorých žalovaný 2/ kandidoval na funkciu primátora T.. Rovnako nebolo sporným, že súdne konanie
predmetom ktorého bola ochrana osobnostných práv, ktorej sa domáhal žalovaný 2/ voči žalobkyni
nebolo právoplatne skončené a zverejnený výrok súdneho rozhodnutia, vynesený súdom prvej inštancie
tak nebol konečným a vykonateľným.

30. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena (čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky).

31. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (článok 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

32. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informovať bez ohľadu na hranice
štátu (článok 26 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).

33. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku a ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

34. Citované články 19 a 26 Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje základné ústavné hodnoty Právneho
poriadku Slovenskej republiky, ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu chápanú ako vládu
ľudu, ľuďom a pre ľud je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných
alebo kritických, preto, aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami, nevyhnutnými pre
vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov
jednotlivcov, alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu.
Sloboda prejavu však nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo
obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky. Kolízia
oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním
občianskoprávnej ochrany osobnosti.

35. Fyzická osoba má vychádzajúc z ust. § 11 Občianskeho zákonníka právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených
osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).

36. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k
neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
chránených osobnostných právach. Na to, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej
strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť
znášať sankcie uložené súdom, musia byť kumulatívne splnené obidva predpoklady. Účastníkom, ktorý
je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných
práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti, alebo odstrániť následky zásahov a v súvislosti s tým poskytnúť
primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická, alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania,
neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv.

37. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, neoprávnene smerujúce
proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť
niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže
dôjsť o.i. tiež slovom a písmom a v rámci nich nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach,
alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne.
V konkrétnom prípade je vždy potrebné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného
práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie, so zreteľom na
požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv (a ich ochrany).

38. Právo na česť je integrálnou súčasťou dôstojnosti fyzickej osoby a z formálno- právneho hľadiska ho
možno zahrnúť(obdobne aj právo na ľudskú dôstojnosť) pod ochranu súkromného a rodinného života.
Česť a dôstojnosť človeka sú vo svojej podstate duchovnou hodnotou každého človeka, pozostávajúcou
z telesnej a duševnej integrity fyzickej osoby, ako nezastupiteľnej hodnoty, a nemožno ich zužovať
len na občiansku česť, pretože sa prejavuje (tak, ako aj prípadný zásah), tak vo sfére súkromnej,
profesnej, či spoločenskej, od čoho závisí spôsob ochrany pred daným zásahom, vo vzťahu k možným
dôsledkom v danej sfére. Ochrana je poskytovaná voči každému zásahu do cti, alebo ľudskej dôstojnosti,
ktorý je spôsobilý ohroziť česť (dobrú povesť), vážnosť, meno, alebo dôstojnosť fyzickej osoby, pričom
poskytnutie ochrany nie je podmienené tým, že skutočne k negatívnym dôsledkom aj došlo.

39. Pod pojmom „súkromie“ je treba rozumieť rodinný život, právo na meno, osobnú integritu,
nedotknuteľnosť obydlia. Právo na súkromie predstavuje autonómiu osobnosti a tým je vyjadrením miery
slobody fyzickej osoby, od čoho sa odvíja vyššia miera ochrany pred možnými zásahmi tretích osôb do
súkromia, ktorá ochrana sa vzťahuje na všetky skutočnosti tvoriace súkromie bez ohľadu na to, či zásah
mal, alebo nemal difamačný charakter. Pre súkromie platí, že je to fyzická osoba, ktorej patrí výlučné
právo rozhodnúť o tom, či informácie týkajúce sa jej súkromia sprístupní, alebo nesprístupní verejnosti.

40. Súd prvej inštancie dôsledne a podrobne skúmal z hľadiska vyššie uvedených skutočností, či sú
kumulatívne splnené obidva zákonné predpoklady pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
na strane žalobkyne a tiež mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti
v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie, so zreteľom na požiadavku proporcionality
uplatňovania týchto práv (a ich ochrany) a dospel k záveru, že zverejnením predmetného článku
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ktorý zásah nielenže bol objektívny
spôsobilým privodiť jej ujmu na jej osobnostných právach, ale k takýmto dôsledkom aj došlo. Konštatoval,
že zverejnený článok sa týka súdneho konania, v ktorom sa žalovaný 2/ domáhal voči žalobkyni
ochrany osobnosti za vyjadrenia v televízii O., ktoré jej podľa reportáže mali patriť a ktoré on považoval
za nepravdivé. Popisuje uvedený súdny spor, obsahuje citácie z uvedeného televízneho vysielania,
časť rozsudku a komentár žalovaného 2/. V článku sú osoby žalobkyne a žalovaného 2/ jednoznačne
identifikovateľné, keďže sú označené celým menom. Zverejnený článok nie je pre priemerného čitateľa
identifikovateľný ako jednoduchá inzercia. Obsahuje oznámenie o výsledku určitého súdneho sporu,
pričom bez znalosti konkrétnej veci a nedisponujúc právnickým vzdelaním, je nepravdepodobné sa
domnievať, že priemerný čitateľ môže opoznať, že nejde o rozhodnutie konečné. Článok ako celok
vyvoláva v konečnom dôsledku pravdu skresľujúci dojem. Obsahuje tiež hodnotiaci úsudok autora,
formulovaný ako rozhovor a skutočnosť, že sa pod ním nachádza redakčná značka „-km-“ zavádza
okrem iného aj pokiaľ ide o formu tohto prejavu. Bol zverejnený v inzertných a reklamných novinách,
distribuovaných v náklade 7.500 kusov do schránok domácnosti v T. a v jeho okolí bez toho, aby bolo
zrejmé, že ide o inzerciu, alebo reklamu, bol zverejnený na objednávku žalovaného 2/ a v čase krátko

po rozhodnutí súdu v spore, ktorého sa článok týkal, pričom uvedený spor v tom čase nebol právoplatne
(definitívne) skončený a zároveň v čase 26 dní pred voľbami do orgánov samosprávy, v ktorých v MQ. za
primátora mesta kandidoval žalovaný 2/, bol zverejnený bez súhlasu žalobkyne s uvedením jej celého
mena v článku a bez toho, aby táto mala vôbec možnosť sa k článku pred jeho zverejnením vyjadriť. V
čase jeho zverejnenia nebola žalobkyňa osobou verejného záujmu, naopak žalovaný 2/ ako kandidát
na primátora ňou bol. Článok ako celok vytvára dojem, že žalobkyňa uviedla o žalovanom 2/ informácie,
ktoré neboli pravdivé, a že za tieto sa mu musí ospravedlniť, čo však pravdou nebolo, keďže o tomto
nebolo právoplatne rozhodnuté. Článok tak zasiahol do ľudskej dôstojnosti žalobkyne tým, že o nej
vytvoril dojem ako o osobe, ktorá sa nepravdivo vyjadrila a za svoje vyjadrenia sa musí ospravedlniť,
čo však nebolo pravdou, keďže súdne rozhodnutie, na ktoré sa článok odvolával, nebolo právoplatné,
pričom článok navodzoval dojem definitívneho skončenia veci. Uvedený článok bol spôsobilý narušiť
úctu a vážnosť, ktorú žalobkyňa požívala v súvislosti so svojimi občianskymi aktivitami týkajúcimi sa
„tatrováckych bytov“, keď mohol vyvolať dojem, že táto sa vyjadrovala nepravdivo, čím zasiahol do jej
občianskej cti. Uverejnením plného mena žalobkyne bez jej súhlasu bolo článkom zasiahnuté aj do práva
na ochranu jej mena a súkromia, keďže obsahoval aj informácie o jej súkromnom spore, ktorý nebol
oprávnene predmetom verejného záujmu.

41. Súd prvej inštancie tiež skúmal, či žalovaní 1/ a 2/ sú nositeľmi povinnosti upustiť od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti, alebo odstrániť následky zásahov a v súvislosti s tým poskytnúť
primerané zadosťučinenie žalobkyni a dospel k záveru, že títo sú v spore pasívne legitimovaní, keďže
žalovaný 1/ sa bránil tým, že zverejnený článok bol inzerciou za odplatu, a preto za pravdivosť informácii
zverejnených v ňom v zmysle § 5 ods. 3 Tlačového zákona nezodpovedá. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že síce žalovaný 1/ ako vydavateľ periodickej tlače zverejnil predmetný článok na objednávku
žalovaného 2/ za odplatu, čím bol naplnený jeden z pojmových znakov inzercie, avšak vzhľadom na
formu a obsah článku, tento nemožno považovať za inzerciu a ani za reklamu, pretože nie je textom,
ktorý by prezentoval nejaký výrobok, službu, nešlo tiež o oznámenie, ktoré by ohlasovalo niečo, čo
by bolo možné z hľadiska obsahu považovať za inzerát, alebo reklamu, tento je sčasti rozhovorom a
jeho súčasťou je aj hodnotiaci úsudok, čím vytvára dojem, že je publicistickým článkom, komentárom
a rozhovorom novinára s konkrétnou osobou. Z uvedeného dôvodu, aj keď vydavateľ nezodpovedá
za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii alebo v reklame, zodpovedá za obsah periodika,
ktoré vydáva. Uvedený článok je súčasťou periodika vydávaného žalovaným 1/, obsahujúcim údaje
identifikujúce žalobkyňu, ktorá sa mala správať protiprávne, za čo sa mala ospravedlniť žalovanému 2/,
z ktorých dôvodov ho nemožno považovať za platené tlačové oznámenie, podliehajúce obmedzeniam
daným Tlačovým zákonom pre inzerát alebo reklamu, ale obmedzeniam slobody prejavu spojeným s
ochranou práv a slobôd fyzických osôb. Žalovaný 2/ zodpovedá za samotný obsah článku, ako aj za to,
že tento bol zverejnený, keďže si ho objednal, zaplatil a v časti jeho citácií ho tiež autorizoval.

42. Keďže skutkové a právne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa neoprávnenosti zásahov do
jednotlivých zložiek osobnostných práv žalobkyne, ako aj ustálenie zodpovednosti na strane žalovaných
1/ a 2/ za vznik a následky tohto neoprávneného zásahu neboli odvolacími námietkami dotknuté,
odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmaval.

43. Žalobkyňa sa satisfakcie vo vzťahu k následkom neoprávneného zásahu do jednotlivých zložiek
svojich osobnostných práv, domáhala prostredníctvom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Dôvodila intenzitou a rozsahom zásahu, tiež motiváciou zverejnenia článku zo strany
žalovaných, pričom zadosťučinenie vo forme morálnej satisfakcie nepovažovala za primerané.

44. Z ustanovení §§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ dôjde k zásahu do osobnostných
práv určitej fyzickej osoby, môže sa táto domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli
odstránené následky týchto zásahov a ďalej sa dotknutá osoba môže domáhať, aby jej bolo poskytnuté
primerané zadosťučinenie, a v prípade ak by bol zistený zásah najmä v podobe zníženia dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti a sú splnené aj všetky ďalšie zákonom stanovené predpoklady (§ 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka), aby bola tejto osobe priznaná za účelom účinného zmiernenia následkov
zásahu aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

45. Zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia a pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch sú odlišné.

46. Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie
primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo
porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.
Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu,
ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre priznanie
primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len
samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach. Satisfakciu je možné považovať za
primeranú v prípade, ak táto môže ovplyvniť v zásade rovnaký okruh subjektov, ktoré sú totožné s
okruhom subjektov, ktoré mohol ovplyvniť samotný zásah.

47. Poskytnutie satisfakcie podľa ust. § 13 ods. 2 OZ v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
prichádza do úvahy vtedy, ak skutočne nastali na strane osoby, do práv ktorej bolo zasiahnuté následky
najmä v podobe zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v podobe, ktorú je možné hodnotiť
ako zníženie v značnej miere. Avšak aj v prípade splnenia týchto predpokladov, je možné peňažnú
satisfakciu priznať len v prípade, ak morálna satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ sa javí ako
nepostačujúca. Ust. § 13 ods. 2 OZ je totiž právnou úpravou, zmyslom ktorej je odstránenie následkov
zásahu do práv na ochranu osobnosti, nie „finančným odškodnením“.

48. Pri rozhodovaní o primeranej forme satisfakcie, je potrebné zohľadňovať satisfakčnú funkciu inštitútu
ochrany osobnosti, závažnosť, intenzitu a následky zásahu do práv týkajúcich sa súkromného života
dotknutej osoby, okolností za ktorých k zásahu došlo (v rámci nich tiež prípadný úmysel subjektov za
zásah zodpovedných) a v tejto súvislosti tiež to, či osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté, bola daná
možnosť sa k tvrdeniam vyjadriť skôr, ako došlo k zásahu.

49. Súdna prax opakovane vyslovila, že „ pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená
dôstojnosť, alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal
v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a
posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti, alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej
osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (rozsudok NS SR
sp.zn. 4Cdo 15/03). Najvyšší súd poukázal tiež vo svojej rozhodovacej praxi na to, že závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje nielen so zreteľom na ohlas zásahu, ale aj na dĺžku trvania
ujmy (R 29/2001), ktoré takisto musia byť preukázané. Interpretácia ust. § 13 ods. 2 OZ vedie tiež k
záveru, že pri poskytnutí ochrany osobnosti dotknutej fyzickej osoby, je nevyhnutné prihliadať i na možnú
satisfakčnú úlohu samotného rozsudku, v ktorom bol vyslovený záver o neoprávnenosti zásahu.

50. Súd prvej inštancie napriek konštatovanému neoprávneného zásahu do jednotlivých osobnostných
práv žalobkyne dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané také jeho následky v
podobe zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti žalobkyne, ktoré by bolo možné hodnotiť ako ich
zníženie v značnej miere, aby sa morálna satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ javila ako nepostačujúca,
z ktorého dôvodu žalobkyňou požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ),
nepovažoval za primeranú.

51. Na základe preskúmania rozhodujúcich skutočností, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, postupoval
dôsledne v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, prihliadol na všetky okolnosti,
za ktorých nastal zásah do osobnostných práv žalobkyne a vychádzajúc zo správnych skutkových
zistení, ktoré majú oporu v dostatočne vykonanom dokazovaní, vyvodil správny záver o neprimeranosti
žalobkyňou požadovanej formy satisfakcie, s ktorým názorom súdu prvej inštancie, sa odvolací súd
plne identifikuje.

52. Predovšetkým odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posúdil, že obsah dotknutého článku,
i keď priamo neobsahuje nepravdivé skutkové tvrdenia zneucťujúcej, či dehonestujúcej povahy, svojim
obsahom, keďže informuje o výsledku súkromného súdneho sporu medzi žalobkyňou (za uvedenia jej
plného mena bez jej súhlasu) a žalovaným 2/ bez toho, aby bolo z neho zrejmé, že nejde o rozhodnutie
konečné, teda vo vzťahu k žalobkyni záväzné z hľadiska záverov o neoprávnenom zásahu, ku ktorému
malo dôjsť nepravdivými tvrdeniami žalobkyne do osobnostných práv žalovaného 2/, ktorému súčasne
mala byť poskytnutá z jej strany satisfakcia, objektívne vyvoláva dojem pravdu skresľujúci v tom

zmysle, že žalobkyňa nehovorí pravdu, za čo jej bola uložená povinnosť sa ospravedlniť žalovanému
2/, čím pôsobí vo vzťahu k nej jednoznačne difamačne, ktorý zásah vyhodnotil súd ako neoprávnený,
nielen spôsobilý objektívne privodiť žalobkyni ujmu na jej nedielne chránených jednotlivých čiastkových
právach zabezpečujúcich občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok jej osobnosti (konkrétne ide
o zásah do práva na občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromia a ochrany mena), ale vzhľadom na
spôsob šírenia článku (tlačou) a charakter týchto práv, ktorým zákon priznáva zvýšenú ochranu, následky
v podobe zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ako aj zásah do jej súkromia zverejnením mena
a okolností jej súkromného sporu ( ktorý nebolo možné posudzovať oprávnene ako predmet verejného
záujmu) vedeného so žalovaným 2/, za súčasného zistenia, že žalobkyňa k tomu nedala súhlas (pričom
výlučne ona bola nositeľkou práva rozhodnúť o tom, či informácie týkajúce sa jej súkromia sprístupní,
alebo nesprístupní verejnosti), ale že tieto následky vyvolané neoprávneným zásahom, skutočne aj
nastali.

53. Záver o neoprávnenosti zásahu, ktorý bol výsledkom súdom prvej inštancie vykonaného testu
proporcionality, s poukazom na možnú kolíziu práva žalobkyne na ochranu osobnostných práv s právom
na slobodu prejavu, či právom verejnosti na informácie, jednoznačne svedčí o tom, že právu žalobkyne
bola priznaná zvýšená (nie znížená) ochrana a to vzhľadom na rozsah, intenzitu a následky zásahu,
charakteru dotknutých dielčich práv, okolností za ktorých k zásahu došlo, absencie súhlasu žalobkyne
so zverejnením je mena a skutočností týkajúcich sa súkromia a tiež skutočnosti, že žalobkyňu nebolo
možné v čase zásahu posudzovať ako osobu verejného záujmu, naproti čomu žalovaný 2/ bol v tom čase
bývalým politikom a súčasne kandidátom na post primátora a v konečnom dôsledku tiež vzhľadom na
to, že spor ktorého sa článok týkal, nemohol byť oprávnene považovaný za predmet verejného záujmu.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že právo na slobodu prejavu, či právo na informácie, tu neboli
povýšené nad právo žalobkyne a na oprávnenosti ich výkonu, prostredníctvom zverejnenia dotknutého
článku, súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie vo vzťahu k nárokovanej forme satisfakcie ani
logicky z tohto dôvodu nezaložil. Nedôvodne preto žalobkyňa namieta v odvolaní, že súd prvej inštancie
v podstate akceptoval obranu žalovaných založenú na výkone týchto práv, čím sa nemal vysporiadať so
zásadou „ius ex iniuria non orfitur“ (t.j. že z bezprávia nevzniká právo), pretože ochranu týmto právam
v kolízii s právom žalobkyne nepriznal.

54. Vychádzajúc teda zo záveru o splnení základného predpokladu pre priznanie satisfakcie žalobkyni
za zásah do jej osobnostných práv, bolo potrebné posúdiť, či formu satisfakcie uplatnenú žalobkyňou,
možno považovať vzhľadom na rozsah, intenzitu, trvanie následkov a s prihliadnutím na okolnosti, za
ktorých k nemu došlo, za primeranú.

55. Ako už bolo uvedené vyššie, nepochybne jednotlivé osobnostné práva, do ktorých bolo zasiahnuté
zverejnením článku (obsah ktorého skreslene vyvolával dojem o žalobkyni ako osobe, ktorá nehovorí
pravdu, ktoré jej konanie malo byť sankcionované poskytnutím zadosťučinenia) a to konkrétne právo
na občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie a ochranu mena, sú svojim charakterom natoľko
významné, že im zákon poskytuje zvýšenú ochranu už len tým, že pri poskytnutí ochrany v dôsledku
zásahu do nich vychádza z toho, že v dôsledku takéhoto neoprávneného zásahu, aj skutočne došlo
k zníženiu vážnosti a dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti. Z hľadiska posúdenia nároku
žalobkyne, je však rozhodujúcou miera v tomto smere vzniknutej ujmy.

56. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobkyni pred uverejnením článku (teda pred
zásahom samotným) nebol poskytnutý priestor vyjadriť sa k skutočnostiam v článku uvádzaným.
Pravdou tiež je, že v článku bez jej súhlasu bolo zverejnené jej plné meno a okolnosti súkromného
súdneho sporu, ktorý nebolo možné objektívne považovať za vec verejného záujmu, ani samotnú
žalobkyňu nebolo možné v rozhodnom období považovať za osobu verejného záujmu. Konkrétne
vydanie novín, ktorých vydavateľom bol žalovaný 1/, ktoré článok zverejnili, boli v náklade 7.500 ks
distribuované do schránok obyvateľov v T.. Predmetný článok bol obsahom len jedného konkrétneho
vydania a to čísla XX, ročník P. zo dňa XX.XX.XXXX. Pravdou je, že judikatúra zastáva názor, že ak
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo v médiách (napr. v tlači), treba
vychádzať z toho, že mal širokú publicitu a preto v týchto prípadoch môže byť opodstatnené uplatňovanie
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto však neznamená, že v každom takomto prípade, bez ohľadu na
okolnosti, je potrebné nevyhnutne za primeranú požadovať výlučne takúto formu zadosťučinenia. Takýto
záver nevyplýva ani z rozhodnutia NS SR č.k. 5Cdo 11/2010, na ktoré žalobkyňa v odvolaní poukazovala,
kde naviac dovolacím súdom takýto názor nebol vyslovený vôbec, keďže vychádzajúc z jeho obsahu,

tento správnosť skutkových a právnych záverov dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
vôbec nepreskúmaval. V posudzovanom prípade je síce pravdou, že k neoprávnenému zásahu došlo
v tlači, ktorá bola distribuovaná v regióne, v ktorom žalobkyňa žije, nejde však o periodikum, ktoré by
malo celoslovenskú pôsobnosť, a vzhľadom na jeho charakter (reklamné a inzertné noviny) nemožno
ho označiť za najbežnejšie a najčítanejšie, je určené neadresnému čitateľovi, teda samotný náklad
periodika, ako uvádza tiež súd prvej inštancie ešte neznamená, že bolo v takomto rozsahu aj doručené
finálne čitateľovi a tiež aj čítané. V prospech uvedeného záveru svedčia svedecké výpovede svedkov
Z., U. L., ktorí ako osoby bez bližšieho vzťahu k stranám sporu uviedli, že o spore, ktorého sa článok
dotýkal, ani o samotný článok sa nezaujímali.

57. Pokiaľ ide o samotnú intenzitu a rozsah následkov do jednotlivých sfér života žalobkyne, zhodne
ako súd prvej inštancie, odvolací súd zastáva názor, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná
taká ich intenzita, ktorá by priznanie relutárnej náhrady odôvodňovala. Pokiaľ aj samotná žalobkyňa
subjektívne pociťovala (domnievala sa), že v dôsledku zverejnenia tohto článku závažným spôsobom
bola znížená jej dôstojnosť, či vážnosť v regióne v ktorom žije, objektívne z dokazovania vyplynulo, že
na tomto významnou mierou participujú iné okolnosti, diferentné od posudzovaného neoprávneného
zásahu, spočívajúce jednak v konaní a správaní samotnej žalobkyne, ktoré časť obyvateľov mesta (ako
vyplýva zo zápisníc mestského zastupiteľstva) vnímala v súvislosti so spravovaním bytových domov
spoločnosťou, ktorej bola spoločníčkou a konateľkou (Q., ktoré označovali ako arogantné, nekorektné, či
neodborné, k čomu došlo už niekoľko mesiacov pred zverejnením dotknutého článku a nebol preukázaný
ich vzájomný súvis, rovnako ako v prípade výpovedí zo správy týchto bytov, ktoré označovala žalobkyňa
ako následok zásahu do jej profesnej sféry. Akákoľvek reakcia, ktorú by bolo opodstatnené považovať
za intenzívnu a pretrvávajúcu, pokiaľ ide o ďalšie sféry života žalobkyne (rodinnú, spoločenskú, či
inú), vykonaným dokazovaním preukázané neboli. Zo svedeckých výpovedí jej syna, či známeho K.
nevyplynulo, že by zásah mal za následok akúkoľvek zmenu ich postoja, či negatívneho hodnotenia
osoby žalobkyne. V konečnom dôsledku vyššie uvedené závery, odvolaním žalobkyne ani dotknuté
neboli.

58. Ťažisko odvolania v tomto smere spočívalo v odvolacích námietkach spočívajúcich v tom, že
pri posudzovaní primeranej formy satisfakcie, je potrebné vziať do úvahy motív žalovaného 1/
(ekonomický) a žalovaného 2/ (politický), ktoré ich viedli k zverejneniu sporného článku, ako aj charakter
samotného článku, ktorý súd prvej inštancie mal správne posúdiť ako politickú reklamu.

59. Je pravdou, že (zlý) úmysel subjektov participujúcich na neoprávnenom zásahu, je skutočnosťou,
na ktorú pri rozhodovaní o takomto nároku, je potrebné prihliadnuť.

60. Za takýto úmysel, by v prípade žalovaného 1/ ako vydavateľa dotknutého periodika, bolo možné
považovať to, ak by bolo dôvodné na jeho strane predpokladať, že práve obsah článku zvýši predajnosť a
tým aj ekonomickú prosperitu periodika, teda jeho zisk. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde.
Dotknuté periodikum je síce komerčné, ale jeho ekonomická prosperita vzhľadom na jeho charakter
a skutočnosť, že je do domácností distribuované bezplatne, nie je závislá na obsahu toho ktorého
publikovaného článku, inzercie, či reklamy, obsah ktorých teda logicky nemôže mať dopad na jeho
predajnosť a s tým spojené zisky. Tieto sú založené na odplatnom poskytnutí priestoru za účelom
zverejnenia zadaných (objednaných) inzerátov, reklám, či oznamov, ktorých obsah bez ohľadu na to,
že sa vymyká z uvedených žurnalistických žánrov, nie je spôsobilý mať dopad na ekonomický prospech
žalovaného 1/.

61. Ako nedôvodnú, nespôsobilú privodiť v prospech žalobkyne priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
vyhodnotil odvolací súd tiež jej námietku vzťahujúcu sa k ňou tvrdenej politickej motivácii zverejnenia
článku žalovaným 2/. Je síce pravdou, že k zverejneniu sporného článku došlo v období cca tri týždne
pred konaním volieb do orgánov obcí, v ktorých žalovaný 2/ kandidoval na post primátora T., čo
však bez ďalšieho neodôvodňuje záver, že v súvislosti s uvedenou skutočnosťou, je potrebné sporný
článok posúdiť ako politickú reklamu. Právna definícia pojmu „politická reklama“ neexistuje. Za politickú
reklamu je možné považovať každé oznámenie, či informáciu, ktoréhokoľvek komunikačného média,
teda aj tlače, s cieľom propagovať politické záujmy konkrétneho kandidáta, politickej strany,
skupiny, vlády, alebo inej organizácie. Jej hlavnou funkciou je informovať a presviedčať o konkrétnych
politických hodnotách. Z hľadiska jej identifikácie je rozhodujúce, či obsah oznámenia, či informácie,
je spôsobilým byť objektívne predmetom verejného záujmu. Informovanie o súkromnom súdnom spore

medzi žalovaným 1/ ako bývalým politikom, či kandidátom na post primátora a žalobkyňou, ako osobou,
ktorá v rozhodnom období nebola osobou verejne činnou, nemožno objektívne považovať za vec
oprávneného verejného záujmu, čo konštatoval aj súd prvej inštancie a na ktorých skutočnostiach
vo svojej podstate založila uplatnenie ochrany svojich práv tiež žalobkyňa. Obsah článku týkajúci sa
žalobkyne, nemožno považovať za vec oprávneného verejného záujmu, a ani inak nenapĺňa pojmové
znaky politickej reklamy. Otázka posúdenia spôsobu prípadného vedenia volebnej kampane žalovaným
2/, z hľadiska legality, či morálnych hodnôt, sa vymyká z rámca predmetu sporu (môže byť predmetom
posudzovania len vo vzťahu k platnosti volieb) a akékoľvek závery v tomto smere, sú bez dopadu na
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

62. V neposlednom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vyššie uvedená odvolacia
námietka je kontraproduktívnou vo vzťahu k samotnej žalobkyni, ktorá dôvodnosť uplatneného nároku
vo vzťahu k žalovanému 1/ založila práve na tvrdení, že sporný článok nie je inzerciou, ani reklamou,
ale ide z hľadiska jeho obsahu o článok publicistický, čím nie je daná výluka zodpovednosti za jeho
obsah na strane žalovaného 1/ ako vydavateľa v zmysle § 5 ods. 3 Tlačového zákona, s čím
sa identifikoval tiež súd prvej inštancie a v dôsledku čoho tiež žalovaného 1/ posúdil ako nositeľa
hmotnoprávneho vzťahu tvrdeného žalobkyňou, teda v spore pasívne legitimovaného, správnosť ktorých
záverov, z ktorých vyplýva jeho zodpovednosť za vzniknutú jej ujmu a povinnosť znášať dôsledky v
podobe poskytnutia primeraného zadosťučinenia, odvolaním žalobkyňa logicky nespochybnila. Nie je
udržateľným, aby pre potreby rozhodovania o primeranosti satisfakcie, bol obsah sporného článku
posudzovaný diferentne, naviac by to nevyhnutne muselo viesť k záveru o nedostatku pasívnej
legitimácie na strane žalovaného 1/, z hľadiska vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, keďže
Tlačový zákon z hľadiska výluky zodpovednosti vydavateľa za obsah reklamy, nediferencuje medzi
reklamou hospodárskou a špecifickým druhom reklamy, teda reklamou politickou, ktorá má naviac
neporovnateľne menšie obmedzenia, pričom vzhľadom na ostatné okolnosti, by nebol zásadne
významným ani z hľadiska záverov o neprimeranosti peňažnej satisfakcie.
63. Vyhodnotiac teda všetky rozhodujúce skutočnosti, odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že intenzita zásahu do jednotlivých osobnostných práv žalobkyne nebola v takom
rozsahu, aby bolo možné jej následky najmä v podobe reakcií, ohlasov s následkom
zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti hodnotiť ako značné, odôvodňujúce ako zodpovedajúcu
požadovanú peňažnú satisfakciu, ktorú je možné priznať len v prípade, ak morálna satisfakcia podľa
ust. § 13 ods. 1 OZ sa javí ako nepostačujúca, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nejde. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na všetky okolnosti, s prihliadnutím na to, že satisfakciu je možné
považovať za primeranú v prípade, ak táto môže ovplyvniť v zásade rovnaký okruh subjektov, ktoré sú
totožné s okruhom subjektov, ktoré mohol ovplyvniť samotný zásah, za primerané zadosťučinenie je
potrebné považovať príp. morálnu satisfakciu napr. formou verejného ospravedlnenia zverejneného v
tlači, o ktorom je možné dôvodne predpokladať, že pokryje minimálne, ak nie väčšiu časť subjektov,
ktoré prípadne mohol zásah ovplyvniť, čo je v prípade relutárnej náhrady prakticky vylúčené. Keďže však
je výlučne vecou žalobkyne, akým spôsobom satisfakčnú žalobu formuluje, pokiaľ ide o požadovanú
formu zadosťučinenia, pričom táto iné, ako finančné zadosťučinenie nežiadala, nezostalo súdu prvej
inštancie nič iné, ako žalobu zamietnuť.

64. V konečnom dôsledku sa odvolací súd identifikuje s názorom súdu prvej inštancie tiež v tom,
že námietka žalobkyne o kontraproduktívnosti morálneho zadosťučinenia aj s poukazom na odstup
času a jej nevôľu byť mediálne spájaná v prípade napr. verejného ospravedlnenia so žalovanými, je
nespôsobilou k záveru o nevyhnutnosti priznania jej výlučne ako primeraného, finančné zadosťučinenie.
Pokiaľ totiž tlač v danom regióne považuje žalobkyňa za natoľko mienkotvorné, že je spôsobilé bez
ohľadu na jej dovtedajšie, v prospech obyvateľov regiónu vyvíjané občianske aktivity, znížiť jej vážnosť
a dôstojnosť v spoločnosti len na základe jedného pravdu skresľujúceho článku, na čom založila svoju
satisfakčnú žalobu, opodstatnene sa možno domnievať, že rovnakým spôsobom, ktorý je za týchto
okolností primeraný, je možné ich uvedením na pravú mieru za súčasného ospravedlnenia, poskytnúť
jej tiež primeranú satisfakciu. Nemožno tiež opomenúť fakt, že samotná žalobkyňa už v dobe, kedy k
zásahu došlo, mala možnosť eliminovať jeho následky prostredníctvom účinných právnych prostriedkov,
daných jej Tlačovým zákonom a to uplatniť u vydavateľa právo na opravu, odpoveď, či uverejnenie
dodatočného oznámenia o výsledku súdneho sporu, ktorého sa článok týkal (§ 7 ods. 1, § 8 ods. 1, §
9 ods. 1 Tl.z.), ktoré však ani v minimálnej miere nevyužila. Samotnú satisfakčnú žalobu tiež podala so
značným časovým odstupom od doby, kedy k zásahu prišlo.

65. Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, je tak vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné
tento podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcej sa k rozhodnutiu vo veci samej. Žalobkyňa v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej
inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

66. Žalobkyňa podaným odvolaním v konečnom dôsledku napadla tiež rozhodnutie súdu prvej inštancii
v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania medzi stranami sporu a vychádzajúc zo zásady úspechu
v konaní, zaviazal žalobkyňu, ako neúspešnú stranu sporu k ich náhrade žalovaným 1/ a 2/ za aplikácie
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Namietajúc nesprávne právne posúdenie, arbitrárnosť rozhodnutia, jeho
rozpor s dobrými mravmi a princípom spravodlivosti vzhľadom k súdom konštatovanému zásahu do jej
osobnostných práv, i keď podľa názoru súdu nedosahujúci z hľadiska následkov intenzitu odôvodňujúcu
ňou požadovanú peňažnú satisfakciu, domáhala sa aplikácie ust. § 150 O.s.p.
67. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V
sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods.
1 CSP - predtým § 142 ods. 1 OSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov konania proti neúspešnej strane. Ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (§ 255 ods.
2 CSP - predtým § 142 ods. 2 OSP).

68. Ustanovenie § 150 O.s.p. platné a účinné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (teraz § 257 CSP)
z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady
zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych
prípadoch môže viezť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže
dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré
dopadá na tú zo strán, ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu trov
konania. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné
nepriznanie náhrady trov inak úspešnej, či strane a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu. Aplikácia
tohto ustanovenia je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých, môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania
a jeho výsledok. Pri posudzovaní každej otázky, teda aj náhrady trov konania, je potrebné mať na zreteli
princíp, resp. zásadu spravodlivosti. Súd musí nielenže rešpektovať právo, ale aj jeho výklad a aplikácia
musí smerovať k výsledku spravodlivému. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie
súborom spravodlivých predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel
a účel, toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou.

69. Ustanovenie § 150 O.s.p. teda nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodujúcim pre potreby
rozhodovania o náhrade trov konania bude preto tiež zistenie, či možno od strany, ktorá má nárok na
náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.), spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s
predmetným sporom hradila sama.

70. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch a jednak v okolnostiach sporu. Žalobkyňa v odvolaní požadovala zohľadniť
okolnosti sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
trovách konania existenciu okolností umožňujúcich mu žalobkyňou požadovaný postup vôbec skúmal
a tieto z hľadiska opodstatnenosti takéhoto postupu vyhodnotil, čím logicky ani strany sporu, nemali
priestor na vznášanie prípadných námietok k možnej aplikácii tohto ustanovenia.

71. Z práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva povinnosť súdu
vytvoriť pre strany sporu procesný priestor, umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k

prípadnému využitiu tzv. moderačného práva podľa § 150 O.s.p. (teraz § 257 CSP), pokiaľ sa taký postup
zvažuje, strana má teda právo, byť explicitne vyzvaná, aby včas k nemu zaujala stanovisko, prípadne
vzniesla dôkazné návrhy, ktoré by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť, čo je významné hlavne v
odvolacom konaní, kde po rozhodnutí už nemá strana procesný nástroj uplatnenia námietok na rozdiel
od rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy tieto námietky môže uplatniť aspoň ex post v odvolaní.

72. Keďže súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania sa nezaoberal existenciou
dôvodov umožňujúcich mu uplatnenie tzv. moderačného práva, z dôvodu vytvorenia procesného
priestoru stranám sporu na vyjadrenie svojho stanoviska k možnej žalobkyňou požadovanej aplikácii v
súčasnosti už ust. § 257 CSP, v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu, odvolací súd rozhodnutie v tejto časti za použ.
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

73. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k
možnej aplikácii ust. § 257 CSP, následne posúdiť existenciu okolností umožňujúcich využitie tzv.
moderačného práva, v rámci toho tiež skutočností uvádzaných žalobkyňou, vysporiadať sa tiež s
prípadnými námietkami vyplývajúcimi z vyjadrení tiež subjektov na strane žalovaných (samozrejme v
prípade ak budú produkované) a z hľadiska zákonných predpokladov daných uvedeným ustanovením
posúdiť, či tieto indikujú žalobkyňou požadované využitie tohto výnimočného postupu a o nároku na
náhradu trov konania opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť
v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP.

74. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

75. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov
odvolacieho konania.

76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 22. 2. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.